25. 4. 2010

Armáda 2. ŠTÍT.

Štít
„Mnohí nemajú meč, pretože odhodili korunu. Bez nej im ho nemôžem dať,“ povedal mi Ježiš.
„Dá sa to nejako napraviť?“ spýtala som sa.
„V mojom kráľovstve sa to dá napraviť. Musíte im hovoriť im o sláve môjho povolania. Trpieť je výsada. Nie každý je jej hoden.“
„Ty si bol hoden,“ preniklo ma vedomie veľkosti môjho Kráľa.
„Buďte ako Ja a Otec vám dá naplniť vaše povolanie.“
Najzúfalejšia som bola z toho, že meče nechýbali len niekde v zadnej časti alebo v strede armády. Chýbali aj vpredu, dokonca v prvom rade. Predstava zrážky s nepriateľom, ak by aspoň predná línia bola ozbrojená, sa dala zniesť. Mali by sme šancu démonov zastaviť a ochrániť našich súrodencov za nami. Toto sa ale zniesť nedalo.
„Sústreď sa na nich,“ povedal Ježiš. Mal na mysli tých, v predných radoch vojska, „keď budú mať svoj meč, naučia ho používať ďalších.“
Neďaleko odo mňa som zbadala mladú ženu, ktorú som poznala. Držala svoj meč v oboch rukách. Nevyzerala sebaisto, vôbec nepôsobila tak, že s ním vie narábať. Skôr naopak. Ale pozerala na Ježiša. U Neho hľadala radu, čo ďalej.
„Tých, čo pozerajú na mňa, Ja vyučím. Keď ich nepriateľ zraní, Ja ich posilním. Budem im hovoriť o svojej milosti a moci a uzdravím ich.“
Vedela som, že to slovo je o mne, o nej a aj o mnohých ďalších, ktorí sa budú učiť, čo znamená, že Boh sa dokonáva v našich slabostiach.
„Vyrastie okolo nej skupina žien, ktoré budú vedieť, aká je ich hodnota,“ povedal ešte o tej mladej žene.
„Ona sama nepozná svoju hodnotu,“ odpovedala som.
„Viem,“ usmial sa, „ale bude to vedieť. Ja sa o ňu starám. Podopri ju, keď bude potrebovať. Podopri ju tak, ako Ja podpieram teba.“
Potom som zbadala ďalšie dievča, ktoré dobre poznám. Pasovala sa so svojím mečom, ale nevedela ho vytiahnuť z pošvy. Zistila, že ju pozorujem, usmiala sa na mňa a ďalej sa s ním pasovala. Zoskočila som z koňa a pomohla jej. Vytiahla som ho úplne ľahučko. Ukázala som jej, čo s ním má robiť. Išlo jej to. Učila sa veľmi rýchlo.
„Presne tak som to myslel,“ povzbudil ma Ježiš.
Otočila som sa k ďalšiemu človeku. Dievčina, ktorej som pomohla, nasledovala môj príklad. Tešila som sa z nej, pretože hneď dávala ďalej to, čo práve prijala. Ako sa s ostatnými delila o to, čo som ju naučila, narábala s mečom čoraz obratnejšie.
Prišla som k ďalšej dievčine. Sedela na zemi a pozerala na svoje ruky. Bola smutná, pretože boli prázdne.
„Nie sú prázdne,“ povedala som jej a pomohla sa postaviť, „pozri, Boh ich naplnil.
Najskôr neverila, ale potom sa odvážila mu veriť a začala mu napriek svojmu presvedčeniu, že nemá cirkvi čo priniesť, slúžiť. Pán ju veľmi požehnal. Dávala všetko, čo mala a On jej dával znovu a znovu viac - mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú. Úplne rozkvitla. Jej tvár žiarila radosťou z poznania Božej lásky. Tak, ako dovtedy nechápala, že mu je vzácna, teraz to prijala a radovala sa zo života a s Ním.
Znovu som zbadala niekoho, koho som poznala. Bol to mladý muž. Dlhé roky stál v službe Bohu. Ale nebolo to všetko, čo Boh túžil, aby robil. Nie, že by to bolo málo, ale Jeho nebeský Otec si nadovšetko prial, aby Ho hlavne spoznal oveľa viac ako doteraz. Nevedela som, čo mu v tom bráni, až kým som neprišla celkom blízko.
Ležal na zemi a v oku mal zapichnutý cudzí meč. Niekto, s kým si bol pred tým blízky, mu ho tam zabodol a nechal tak. Bol povolaný učiť tohto mladého muža o Ježišovi, Jeho daroch, Jeho veľkosti a nesmiernej milosti, ale začal a potom sklamaný, že veci idú príliš pomaly, odišiel. Chytila som ten meč a vytiahla som ho. Chvíľu som rozmýšľala, čo s ním. Očistila som ho a chcela niekomu dať.
„Nie,“ radil mi Pán, „meče, ktoré vám dávam, sú vyrobené presne na mieru. Každý kus je originál. Ak ho nechce jeho pôvodný majiteľ, nedávaj ho nikomu inému. Každý potrebuje zbraň, ktorú som pripravil presne a len pre neho. Nemôžeš vziať meč svojho manžela a bojovať s ním. Nebudeš to vedieť. Tak isto on nemôže vziať tvoj. Tak to nefunguje. Všetci sa môžete naučiť bojovať. Musíte sa to ale učiť odo mňa. To, že si navzájom radíte je nesmierne dôležité a nenahraditeľné, ale hlavne odo mňa. Veď kto najlepšie rozumie svojmu stvoreniu, ak nie jeho Stvoriteľ? Potrebujete môjho Ducha, aby vás viedol.“
Nechala som teda ten meč ležať tam. Potom som vzala svoj a zabodla ho na to isté miesto. Modlila som sa a čakala, kým ten mladý muž pochopí, čo Boh pre neho má. Potom som ho vytiahla.
Mladík vstal a začal chváliť Boha. Spoznal radosť, ktorú nikdy pred tým nepoznal, dokonca ani netušil, že existuje. Spoznal Božiu radosť z neho samého, z toho, kým je a z toho, že ho jeho Pán miluje. Pridal sa k tým, ktorí vyučovali Božie vojsko o Jeho výzbroji.
Niektorí sa učili ťažšie, iní ľahšie, ale išlo nám to. Hlúčiky tých, ktorí mali v rukách meč, rýchlo rástli.
Opäť som armádu pozorovala z výšky skalného útesu. Chaos sa na niektorých miestach pomaly menil na poriadok, ale ešte stále sme neboli v stave, aký by som túžila vidieť.
„To, čo túžiš vidieť, neuvidíš skôr, ako bude po boji,“ povedal mi Ježiš. Narážal tým na moju predstavu dokonalého poriadku.
„Musíš mi veriť, že aj keď veci vyzerajú inak, ako si predstavuješ, Ja to zvládnem,“ napomenul ma a ukázal na niečo, čo sa dialo na niektorých miestach armády.
Z diaľky som videla, ako niektorí kresťania vyletujú do výšky. Keď som sa pozrela lepšie, zbadala som, ako sa medzi Boží ľud vkradli vlci v ovčom rúchu. Chodili v hlúčikoch sem a tam a hľadali tých, ktorí nemali oblečený pancier spravodlivosti. Drvivej väčšine ich obetí chýbala aj prilba spasenia. Nevedeli, že ich Baránkova krv obmýva od každého hriechu a že sú spravodliví. Chvíľu boli úplne na dne, plakali nad svojimi hriechmi, chvíľu sa im darilo chytiť sa Božieho slova o odpustení, ale hneď ho zase strácali a boli na tom horšie ako pred tým. Vlci ku nim prichádzali a tvárili sa, že im idú pomôcť. Dostali sa úplne blízko a potom ich jednoducho chňapli medzi zuby, trhali a vyhadzovali do vzduchu. Ich úbohé obete leteli hore ako bezvládne bábky. Keď dopadli späť na zem, doudierali sa a do rán sa im nanosila špina. Štípala ich a priliepala sa na vytekajúcu krv. Vlci ich potom vydali posmechu tých, ktorí boli samospravodliví. Tí do ich rán hádzali ďalšiu špinu, vŕtali sa v nich a zanášali ju čoraz hlbšie.
Niektorí samospravodliví sa verejne vyhlasovali za Božích služobníkov. V očiach ranených sa stavali do pozície autority. Vyzeralo to, akoby svoje obete deptali úplne premyslene. V Božom mene vyslovovali slová odsúdenia, nepravdivé proroctvá a vyučovania plné falošného obrazu nášho dobrého Pána. Ich obete vôbec nechápali, že „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo“ (Lk 19:10). A tiež nechápali, že Ježiš „neprišiel odsúdiť svet, ale spasiť ho“ (J 12:47) Vyžadovali od nich, aby činili skutky hodné viery (v ich očiach hodné viery, boli to skutky pyšnej „viery“), ale ich obete na to vôbec nemali silu. Boli radi, že ešte vôbec nejako žijú. Mnohí boli týmto zaobchádzaním privedení na pokraj zúfalstva. Nemysleli si už o sebe nič dobré. Ich obraz seba samých bol úplne pokrivený. Obraz Boha mali úplne skreslený. Neverili v milujúceho a odpúšťajúceho milosrdného Boha, verili v Boha, ktorý síce zomrel za ich hriechy, ale inak to bol požadovačný Boh, ktorý očakával od svojich detí „svätý výkon“. Niektorí vďaka tomu úplne stratili vieru!
Vlci sa vrhali aj na tých, ktorí pancier mali. Ale lámali si na ňom zuby. Bez problémov im odolal. Niektorí bojovníci, ktorí taký útok prežili, pochopili, ako veľmi trpia tí, ktorých vlci zranili a začali im pomáhať.
V armáde sa zodvihla vlna súcitu s trpiacimi. Priniesla pochopenie hĺbky spasenia - pravdu o tom, že Ježiš zomieral za každý náš hriech. Bojovníci sa sami vystavovali posmechu, poučovaniam samospravodlivých, nastavovali vlastné telá útoku vlkov, ktorí sa vrátili, aby dorazili svoje obete. Darovali časť svojho života, aby ochránili a dopriali pokoj a čas na uzdravenie, ktoré potrebovali ranení. Mnohí vďaka nim začali konečne naozaj žiť.
Niektorí z tých, ktorí boli ranení od vlkov a uzdravili sa, išli medzi samospravodlivých a hovorili im o Božej láske a odpustení. Modlili sa za tých, ktorí im pred tým ubližovali a prinášali im milosť k pokániu. Bolo nádherné vidieť, ako sa všetci tí ľudia menia. Boli plní lásky a seba vydania Bohu. Tam, kde bol pred tým hriech, prišlo odpustenie. Tam, kde nebola sila k zmene, prišla Božia zmena – v životoch tých ľudí rástlo ovocie Ducha Svätého (Gal 5,22-23).
Pozerala som na mladého muža, ktorý v predchádzajúcej kapitole dostal od Pána pochodeň. Bol ako v mažiari. Nemôžem napísať medzi dvoma mlynskými kameňmi. Bol to mažiar. Tĺčik do neho tĺkol obvineniami z vecí, ktoré neurobil, poučoval ho o tom, ako a čo má robiť, aký má byť, aby vyhovel požiadavkam ľudí, tlačil pocitmi viny aj za veci, ktoré neurobil, svojím buchotom prehlušoval Boží hlas. Mladý muž mal pancier, mal prilbu pevne nasadenú, ale tie údery a hluk boli veľmi silné. Strácal vieru, mal chuť položiť Pánovu pochodeň a nechať ju niekomu inému. Len už nemusieť počúvať tie reči, necítiť náraz jednotlivých úderov, ktoré ho zrážali k zemi. Kľakol si, pochodeň položil pred seba a plakal:

„Bože, nestavaj ma na miesto, na ktorom neobstojím. Postav sem iného, Postav toho správneho.“ 
A Otec hovoril. Cez celý ten hluk hlasov odmietajúcich a posudzujúcich jeho službu, hovoril:
„Ja som ťa sem postavil. Ja som povedal, že si môj služobník. Pomazal som ťa, aby si zapaľoval zástupy. Rob to. Odpusť týmto a rob to. Prinesieš im uzdravenie.“
Mladík sa pozviechal. Prišiel k nemu jeden muž. Poznal útoky vlkov. A videl, ako  veľmi sa údery mažiara podobajú na stisk ich tesákov. Podoprel mladíka a išiel kus cesty s ním. Pomohol mu odpustiť a milovať. A potom im mladík naozaj priniesol uzdravenie.

Potom som uvidela ďalšiu príčinu chaosu, ktorý ovláda naše životy. Motali sme sa dookola, nevedeli si rady s niekedy aj úplne banálnymi problémami. A už vôbec sme nevedeli, ako a kde nás Boh vedie. Pýtali sme sa Ho mnohé otázky, ale nepočuli sme odpovede. Vyzerali sme ako ovce bez pastiera.
„Moje ovce nepočujú môj hlas,“ povedal mi Pán smutne. Vyslovil vetu, ktorá vlastne akoby negovala to, čo hovorí v Písme (Jn 10,4 a 10,16).
„Môj hlas je ako mohutný príval vĺn narážajúci o skaliská, môj hlas je ako dunivý hrom sprevádzajúci silu blesku. Ja som Svetlo, ktoré svieti v tme. Ale vy ma nepočujete. Nepočujete, pretože nechcete. Kto chce počuť, ten počuje. Ste príliš zaneprázdnení sami sebou. Sústreďte sa na mňa a budete ma počuť.“
Pred očami mi prebehli príbehy ľudí, ktorí horúčkovito pracovali pre Pána a Pána stojaceho pri nich, ako sa snaží ich viesť a povedať im, že ich povolal do úplne inej služby. Videla som iných, ako ráno vstali, rýchlo sa pomodlili, bežali do práce, starali sa o rodinu, venovali sa koníčkom... večer si rýchlo prečítali kúsok Písma a zaspali. Pán stál pri nich a snažil sa nájsť moment, kedy ku nim bude môcť hovoriť. Videla som ďalších, ktorí sa Ho na niečo dôležité pýtali, ale namiesto čakania na odpoveď sa chopili prvej príležitosti, ktorá sa im naskytla a mysleli si, že je to Božia odpoveď. Pán pri nich stál a žehnal ich rozhodnutie, ale Jeho najlepšie ich minulo, pretože mu nedovolili ich naozaj viesť. Videla som tých, ktorí s Ním trávili čas na modlitbách, ale v každodennom živote si Ho nevšímali. Žili svoj život a svoje kresťanstvo oddelene od seba. Pán sa tešil na každý rozhovor s nimi, ale veľmi často sa vôbec nedostal k slovu. Videla som tých, ktorí sa snažili bojovať Jeho boje, ale do niektorých oblastí svojho života Ho nikdy nepustili. A On vytrvalo stál pred zavretými dverami, ktoré túžil otvoriť, ale bez pozvania dnu nikdy nevstúpil. Videla som seba, ako často žijem presne ako oni. A videla som Jeho, ako túži po jednote so mnou, ako čaká kedy prestanem žiť svoj život a začnem žiť ten Jeho.
„Dávam ti štít,“ povedal mi potom.
„Naozaj mi chceš dať štít? Vôbec neviem, či s ním budem vedieť narábať,“ odpovedala som stále plná dojmov z toho, čo som videla pred chvíľou. Túžila som sa vrhnúť na kolená a prosiť o odpustenie, že som Ho tak často od seba odstrkovala a konečne mu dovoliť, aby so mnou robil čo chce. Rozhorel sa vo mne Jeho oheň, v ktorom som si priala žiť jedine to, čo chce On.
„Komu dám štít, musí sa to naučiť. Inak je mu nanič,“ usmial sa, „je to ako s mečom. Buď vieš, čo s ním robiť, alebo sa stane zbytočným závažím, ktoré nakoniec zahodíš. Mnohí môj štít zahodili, keď nefungoval, ako si predstavovali.“
„Tiež neviem, ako ho mám používať. Ten, ktorý som doteraz mala, často ležal niekde pohodený a ja som šípy nepriateľa chytala holými rukami. Šíp trafený do starého zranenia tak bolí.“
„Viem,“ povedal Ježiš, „moja krv očisťuje od každého hriechu. V nej je spasenie, uzdravenie a sloboda. Spasenie je viac, ako si myslíš. Plnohodnotný život so mnou je iný, ako si myslíš. Okúsila si z neho, ale ešte ho nepoznáš.“
„Nepoznám úplnú slobodu a uzdravenie.“
„To príde. Nauč sa brániť. Daj zraneniam čas sa zahojiť. Potrel som ich svojim olejom. Budeš v poriadku.“
Pozrela som do svojho vnútra. Moje staré nezacelené rany, moje jazvy, moje bolesti - to všetko bolo potreté olejom.
Usmiala som sa na Neho. Bola som šťastná.
Na okamih som sa videla znovu na bojisku.
„Pozor!“ zvolal Ježiš.
Okamžite som zdvihla štít a zachytila letiaci šíp. Bol to šíp od démona odsúdenia. Mal spôsobiť, aby som si o sebe nemyslela nič dobré. Roztrieštil sa a jeho kúsky dopadli na zem. Vo svojom vnútri som videla, ako sa kúsok jednej starej jazvy úplne vyhladil. Moje srdce bolo na tom mieste úplne neporušené.
„To sa mi ešte nikdy nepodarilo!“ zvolala som nadšene.
„Ale áno, občas sa ti to podarilo. Len o tom nevieš. A niekedy si sa jednoducho šikovne vyhla.“
„Netrafili potom niekoho iného?“ spýtala som sa.
„Trafili. Ale nie všetky. Niekedy pri tebe nikto nestál a padli na zem, alebo ich niekto zachytil za teba.“
Bolo mi ľúto, že sa kvôli mne zranili iní.
„To nie je všetko. Inokedy si vytrhla šíp zo svojej rany a vrazila ho do niekoho, kto pri tebe stál a snažil sa ti pomôcť.“
Mal pravdu, rozplakala som sa.
„Prepáč, naivne som si myslela, že sa tak ubránim bolesti,“ povedala som.
„A ubránila si sa?“
„Nie.“
„Moja krv obmýva každý hriech. Už to nerob. Máš štít.“
Nebola som si vôbec istá, či mám vôbec nejakú šancu to dokázať.
„Si mojou žiačkou. Dal som ti svojho Ducha. Nie si odkázaná sama na seba.“
Ale ani to môj pocit bezmocnosti neodstránilo.
„Si dobrá žiačka. Ja som s tebou spokojný,“ usmieval sa. Vlastne smial sa. Bol zo mňa šťastný. V Jeho očiach som nebola nemožná a neschopná ako vo svojich, bola som milovaná.
„Nepusť ho z ruky. Je nenahraditeľný. Ak nevieš, kým si vo mne, nemáš štít. Ver mi, je to štít viery a podstatou viery som Ja sám.“
Potom ma zaviedol do zbrojnice. Bola to obrovská miestnosť plná súčastí Božej výzbroje. Boli zoradené v radoch podľa druhov: meče, štíty, prilby, panciere... nádherne vyleštené, odrážajúce Božiu slávu. Materiál, z ktorého boli vyrobené bol ľahučký, dobre sa nosil, ale bol pevný. Žiadna zbraň nepriateľa nemala šancu ho preraziť.
„Toto je výzbroj pre moju armádu. Už dávno ju moji bojovníci mali používať, ale stojí tu, pripravená a zabudnutá.“
„Odpusť nám to, Pane,“ povedala som.
„Je čas prijať moje povolanie: Môj ľud sa začne prebúdzať. Dám im milosť opustiť ich vlastné záujmy a túžby a prijať tie moje. Bez mojej milosti sa nepohnete. Pamätaj na to. Len moja milosť je to, čo ťa drží. Len moja milosť je to, že mi patríš. Zomieral som za to, aby si tu mohla dnes so mnou byť. Váž si to.
Ja naučím svoj ľud vážiť si moju obeť. Dám im poznať moju lásku a zverím im moje zbrane. Už nimi nebudú chcieť bojovať jeden proti druhému, budú bojovať spolu - bok po boku, brat pri bratovi, sestra pri sestre a vojdú do môjho víťazstva. Ja ich vyzbrojím. Učte sa používať zbrane duchovného boja proti nepriateľovi. Nepoužívajte jeho zbrane, ale tie moje.“ Hovoril prísne, ale nakoniec sa usmial, aby povedal: „Mám ich tu dosť.“
Vrátila som sa na bojisko. Tak, ako som učila ľudí okolo seba narábať s mečom, tak som chodila od jedného k druhému, dvíhala ich štíty a učila ich, ako ich používať. Boli malé, drevené. Niektoré sa hneď, ako ich chytili, zmenili na nové, kovové štíty. Leskli sa ako strieborné, ale striebro to nebolo. Bol to tvrdý kov, schopný zachytiť akúkoľvek strelu. Rozmýšľala som, prečo nám Boh nedal hneď tieto štíty.
Kto nie je verný v malom, nemôže dostať viac. Kto nevie narábať s malým ľahkým dreveným štítom, nemôže narábať s veľkým. Bude pre neho príliš ťažký a nechá ho ležať na zemi. Duchovnému bábätku stačí drevený štít. Ja ho chránim a postupne ho učím  brániť sa. Ako rastie, vymením ho za väčší. Viem, kedy je ten správny čas.“
Bola som povzbudená, pretože napriek neúspechom, ktoré som v živote zažila, som bola dobrá učiteľka. Všetky tie zbytočné chyby a zranenia nakoniec vôbec neboli zbytočné. Naučila som sa v nich, že bez Ježiša naozaj nič nezmôžem. A naučila som sa, že s Ním môžem všetko.
Ako som to robila, môj manžel stál pri mne a povzbudzoval ma. Veľmi som vtedy potrebovala práve jeho modlitby a povzbudenie. Komunikoval mi tým svoju lásku a ja som vďaka tomu viac chápala Božiu lásku ku mne. Občas na mňa len súhlasne pozrel a ja som vedela, že to, čo robím, je správne. Moja neistota sa pomaly menila na hlbokú dôveru môjmu Bohu, pocity, že som v Jeho veľkom diele niekde stratená na vedomie, že o mne vie a vedie ma. A Jeho drahý Duch mi každý deň prinášal nový pokoj, novú múdrosť a silu kráčať aj v ťažké dni ďalej.
Jedna z vecí, na ktoré nepriateľ počas našej prípravy na boj útočil, bolo vedomie, že nás Boh miluje. Mnohí okolo mňa si kľakali na kolená a pýtali si od Boha poznanie Jeho lásky, poznanie moci kríža a veľkosti Ježišovej obete! Položili sa do Jeho mocných rúk, dovolili mu uzdraviť ich zranenia a vyučovať ich z Jeho slova. Vstávali ako noví ľudia – vedeli, že sú milovaní.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára