________________________________

2. 2. 2011

Prebudenie 4. Výprava

Výprava
Prešli sme hranicu, ktorá rozdeľovala oázu. Mnohí obyvatelia tejto časti nás nenávideli. Mnohí boli len zmetení, nevedeli sa odhodlať vyskúšať Boha, aby im zjavil seba samého, nedokázali sa odpútať od toho, čo vlastnili, možno sa na chvíľu cítiť stratení, keby opustili bezpečie toho, čo poznali. Mala som chuť sústrediť sa práve na nich. Pripadalo mi ľahšie priblížiť sa ku nim. Ale Boh ma viedol inak. Chcel, aby sme najskôr priniesli zmenu tým, ktorí dávali svoje nepriateľstvo voči nám najavo úplne otvorene. Boli v tom vychovávaní, povzbudzovaní svojimi vodcami, ktorí proti nám viedli otvorený boj. Vysmievali sa, že naše dielo je len skaza a zhorenisko. Vôbec nevideli že to, čo bolo na istý krátky čas naozaj zhoreniskom, sa znovu krásne zelená, stromy kvitnú a prinášajú ovocie.
Modlili sme sa a rozišli sa po oáze. Vojaci prichádzali k oklamaným plní lásky a trpezlivo sa za nich modlili. Hovorili o tom, čo oni sami prežili. Nepriateľstvo sa menilo na otvorenosť, odmietnutie strácalo moc. Netrvalo dlho a niektorí z učeníkov miestnych vodcov vydali svoje životy naplno Bohu.
Zapálili sme ohne a tí, ktorí sa túžili nanovo vydať Ježišovi, do nich hádzali všetky falošné satanove dary, ktoré si uchvátili z vodopádu.
Niektorí vodcovia preto zúrili a otvorene sa nám vyhrážali. Útočili na jednotlivých bojovníkov, vyťahovali ich staré hriechy... Používali ich ako nálepku na ich životy, aby z nich robili odstrašujúce príklady pre svoje ovečky. Ale nikomu z nich nemohli naozaj ublížiť. Boli sme obkolesení Božími anjelmi. Chránili nás na každom kroku.
Na Tretieho, toho z vyhrabaných, dokonca zavolali nejakých bitkárov, ktorí ho mali zbiť. Počkali ukrytí, keď si raz večer išiel zdriemnuť a vrhli sa na neho. Božia moc na ňom a Boží anjeli okolo, boli ako múr. Nikto na neho nedokázal ani siahnuť. Útočníci na mieste odovzdali životy Ježišovi. Také niečo ešte nezažili. Bolo to slávne.
Tretí miloval. Bol nositeľom Božej zmeny. Pretože naozaj odpustil a naozaj miloval. Bola som s ním, keď stretol človeka, ktorý mu ublížil najviac. Človeka, ktorý mal na svedomí tie rany, ktoré som mu umývala v deň, keď som ho vyhrabala. Tretí si pred ním kľakol a povedal:
„Odpusť, málo som ťa miloval.“ Hlavu mal sklonenú. Vnímala som kúsok jeho strachu. Mihol sa jeho mysľou. Čakal, že padne úder. Ale potom mu mysľou preletelo jeho nové „odpúšťam“ a znovu bol plný Božieho pokoja.
Muž, pred ktorým kľačal, sa odvrátil. Stál nám otočený chrbtom, ale ja som mu videla až na dno duše. Vyprahnutý po prijatí a milovaní, ktoré nikdy nezažil, útočil na ľudí, keď nesúhlasili s čímkoľvek v jeho službe. Teraz jasne počul Boží hlas. Cez Tretieho slová k nemu znelo volanie nebeského Otca:
„Prídeš? Smiem ťa objať? Smiem ťa uzdraviť?“
Padol na kolená a rozplakal sa. Celý sa triasol, keď pred Bohom vylieval všetku bolesť, ktorú vo svojom živote prežil. Prosil Ho o odpustenie, že Ho do nej nikdy nepustil.
Bol veľmi silný a veľmi šikovný. Svojou silou zatlačil vlastné zranenia na dno svojho srdca. Ale vybrať ich von nedokázal. Hnili v ňom, polievané falošnými darmi, čakali na deň, keď ho úplne zničia.
Potom sa otočil k Tretiemu. „Odpúšťam, odpúšťam,“ plakal. A potom, doslova kvílil cez hlboké vzlyky: „Ty odpusť mne! Ty odpusť mne! Prosím ťa, odpusť!“
Tretí ho objal okolo pliec.
„Odpúšťam.“
Vtedy som pochopila. Ten muž bol Tretieho otec.
Vyšla som z miestnosti, v ktorej sme sa stretli. Sadla som si pred dvere neschopná slova. Len som tam sedela a plakala. Boh, náš milujúci Otec, On obracia srdcia otcov k synom a srdcia synov k otcom. Nevládala som vstať, nevládala som sa modliť, nič hovoriť. Len som sedela. Niekde vo mne sa ozvalo prázdne miesto.
„Poď,“ zavolal ma môj orol. Ani nečakal, či sa pohnem, tak ako sa zrazu zjavil, tak zrazu aj zmizol. Postavila som sa a išla som. Úplne mechanicky. Akoby som ešte stále bola pri Treťom a jeho otcovi, len moje telo sa hýbalo iným smerom. Prišla som do stredu oázy. Stála som presne na hranici. Polovica môjho tela na jednej strane, ten obnovenej, voňavej, sviežej, polovica na strane, kde sme teraz slúžili. Cítila som ten rozdiel. Ešte stále sme nepriniesli život v plnosti.
„Tak?“ opýtal sa ma orol.
„Potrebujem Jeho plnosť. Prijať plnosť toho, že je Otec. A Jeho schopnosť milovať, aby aj moje materstvo bolo úplné.“
„Sadni si.“
Poslúchla som. Stále úplne mechanicky. Ako stroj počúvajúci príkazy svojho konštruktéra.
Orol začal spievať. Stál tam pri mne a lial mi na hlavu olej. Stekal mi po vlasoch, po tvári, na plecia, na ramená, kvapkal na zem okolo mňa. V mojom srdci zažiarilo svetlo.
„Myslíš,“ opýtala som sa po chvíli, „že som už odpustila?“
„Iste. Otec je Ten, kto ťa uzdravil.“
Nesmelo som sa na neho usmiala. Usmial sa späť. Ako stál a lial na mňa ten olej, na neho samého padal olej z neba. Na miesta jeho srdca, ktoré potrebovali zažiť plnosť Otcovej lásky. Milovala som tú jednotu, ktorú nám dal Boh. Dnes ju znovu znásobil. Bola som toho plná. Plná hnutia Božieho Ducha. Bublalo to vo mne silou, ktorá sa nedala zastaviť.
„Tak teda, teraz príde premena!“ zvolala som.
Vyletel do výšky, v ktorej som na neho ledva dovidela a smial sa: „Teraz príde premena! Teraz príde premena!“
„Prečo na neho pozeráš zo zeme?“ opýtal sa ma Pán. „Vyleť aj ty.“
Vyletela som. Prefrngla som okolo orla rovno k Otcovi. Uvelebila som sa Mu na kolenách a ticho spievala. Nenapíšem čo. Každý máme svoju pieseň a ja chcem, aby si aj ty jedného dňa našiel tú svoju. Pieseň pre tvojho Ocka.
Potom sme spolu s orlom chvíľu lietali nad oázou.
„Ďakujem,“ zašepkala som, keď sme dosadli na zem.
„A teraz?“ opýtal sa.
„Teraz predsa príde premena!“ smiala som sa.
Zo strany vodcov stále prevládali hlavne slovné útoky. Mali moc nás znechutiť. Ale zmena muža, o ktorom som písala pred chvíľou, bola akoby kľúčom k víťazstvu. Modlili sme sa za každého z vodcov, menovite, niekedy aj celé hodiny, aby tiež mali milosť prísť znovu k Ježišovi.
Často som musela povzbudzovať ľudí z môjho oddielu. Hovorila som im o tom, čo som prežila s nebeským Otcom. A On nás učil milovať. Opäť a opäť som si v praxi overovala fakt, ako veľmi je dôležité pozvať Pána do všetkých oblastí svojho života, odovzdať mu úplnú vládu nad úplne všetkým. Bez toho sme sa nemohli vôbec pohnúť. Nepriateľ vedel o našich slabostiach a útočil na ne. Mnohí vtedy zažili zmeny. Boh siahal na naše bolesti a uzdravoval ich. Čistil naše postoje a budoval v nás svoju svätosť. Už sme nežili niečo, čo sme považovali za správne. Stali sme sa toho súčasťou. Hýbali sme sa tým, dýchali to.
Môj priateľ orol chvíľami lietal po oblohe, modlil sa a potom sa vrhol dole, akoby zbadal nejakú korisť. Jedna z orlíc lietala po jeho boku. Bola ozdobou kŕdľa. Poznala som ju už roky. Dala som jej meno Jedinečná, pretože taká bola, kdekoľvek sa objavila, prinášala niečo jedinečné - v tom aká bola, aj v tom, ako milovala Pána. Jednotlivé časti jej pomazania sa navzájom dopĺňali, vychádzali do popredia či ustupovali, presne ako sme to potrebovali. Prinášala novú inšpiráciu Ducha. Ničím nehatenú, nepošpinenú, s ničím nezmiešanú. Akoby v tichosti a predsa nahlas, akoby mohutne a predsa jemne.
Aj ďalšia z orlíc, ktorá vtedy lietala s ním, bola moja vzácna priateľka. Jemnosť milovania bratstva bola znakom na jej živote. Srdce chápajúce a objímajúce každým jej slovom. Dám jej meno Objímajúca. Často som na nich troch pozerala a žehnala im. Potrebovali sme, aby mali medzi sebou jednotu. Hlbšiu ako doteraz.
Aj niektorí z orlových spoločníkov, ktorí s nami prišli z druhej časti oázy, lietali s nimi. Vrhali sa dole a zabíjali hady, ktoré trápili ľudí. Potom s nimi hovorili o Bohu. Mnohí z nich získali pohľad orlov, vedeli rozoznať dobré a zlé a naučili sa vo všetkom doslova visieť na Pánovi. Videla som tam aj toho človeka, za ktorého sme sa spolu s mojím orlom modlili, keď sme prvý krát prišli do oázy. Slúžil s ním a učil sa od neho. Stále som sa pýtala Pána, či je to všetko, čo v jeho živote chcel urobiť. Nehovorila som o tom, ale mala som silný pocit, že najväčší boj o neho je ešte pred nami.
Všimla som si, ako sa na jednom mieste na zemi niečo hemží. Vyzeralo to ako myši. Môj orol, so skupinou svojich učeníkov, na ne zaútočili. Jedinečná bojovala so zúrivou nenávisťou, hnevom túžiacim po slobode a svätosti. Nešetrila sa ani sekundu. Poznala mnohé z klamstiev, v ktorých žili ľudia, o ktorých teraz zápasila. To ju hnalo znovu a znovu nalietavať na hlodavce. Objímajúca objímala. Svojím milovaním zabíjala malých škodcov. To miesto úplne vyčistili. Bola som zdesená a udivená zároveň. Bolo mi na vracanie z toho, ako môže byť nepriateľ tak hnusne hnusný a napĺňala ma chvála Bohu za to, aký je nesmierne milostivý, zároveň. Na mieste, kde sa pred tým hemžili myši, ležali ľudia. Z vreciek im vyliezali hady, ktoré orly postupne likvidovali. Uši a končatiny mali obhryzené, doráňané, akoby sa tie malé hlodavce živili ich telami. Rozmýšľala som, čo to neboli skôr potkany, ale zdali sa mi na to trochu malé aj keď na myši boli trochu veľké.
„Boli to potkany,“ povedal mi Pán.
„Neviem, či som už videla niečo hroznejšie,“ obrátila som sa k Nemu.
„Poslal som vás sem, lebo som počul ich stonanie. Sú to tí, ktorí nevyčistili svoje životy, aj keď uverili, že som Boh. Zostala v nich závislosť na satanovi. Neboli to tí, ktorí potrebovali len oslobodenie od démonov, ale tí, ktorí im otvorene slúžili aj napriek tomu, že chceli spoznať mňa. Nemohol som im pomôcť skôr, ako orly pozabíjali tie potkany. Nepočuli ma, aj keď som stál priamo pri nich a kričal som, ako najhlasnejšie som vedel, pretože nechceli opustiť starého pána. Chceli mňa a chceli aj jeho. Ale to sa nedá. Nemôžete mať svetlo aj temnotu. Mnohí z nich by skončili na silných liekoch alebo v ústavoch pre psychicky chorých, keby dnes neprišli orly. Aj preto som tak veľmi túžil po tom, aby ste sem prišli. Milujem ich.“ V Jeho hlase som počula mohutné dojatie. „Poď, teraz je ich čas. Teraz ma budú počuť. Teraz spoznajú radosť, ktorá je úplná. Veď na to som prišiel, aby ju spoznali.“
Kráčali sme na to miesto. Bol na nich naozaj strašný pohľad. Akoby ich démoni celých posekali svojimi mečmi, poprepichovali šípmi. Boli dohryzení, dodriapaní a do rán sa im nanosila špina. Mali ich zapálené a hnisali.
Ježiš sa s láskou sklonil ku každému osobitne a uzdravil ich. Kompletne. Nezostalo ani jediné zasiahnuté miestočko. Potom sa pred nich postavil a povedal:
„Je čas! Je čas, aby ste išli a zničili bašty nepriateľa.“
Uzdravení jeden po druhom vstávali a začínali Ho chváliť. Odkiaľsi ku nim prišli ich kone.
„Mám ich pre nich pripravené od počiatku,“ povedal mi Ježiš, „toto sú moji bojovníci. Zbrane, ktorými som ich vyzbrojil, sú veľmi mocné. Všade, kde nepriateľa zasiahnu, spôsobia veľké škody. Sú odhodlaní a vytrvalí, pretože poznajú jeho zničujúcu moc. Teraz spoznali moju lásku. Ona im bude dávať silu.“
Uzdravení vysadli na kone a ako jeden muž vyrazili do púšte. O chvíľu už bolo vidieť len oblak prachu, ktorý zvírili ich kopytá.
Orly stáli pred Pánom. Chodil od jedného k druhému a posilňoval ich. V boji proti potkanom a hadom stratili veľa síl. Niektorí boli pohryzení. Ježiš vyčistil ich rany od jedu a uzdravoval ich. Môj priateľ orol bol veľmi unavený. Prišla som k nemu. Pod ľavým krídlom mal dlhú krvavú ranu. Rýchlo som mu ju prezrela a zavolala na Ježiša. Bála som sa o neho, lebo som ho veľmi milovala. Ježiš pozrel najskôr na mňa a povedal:
„Neboj sa,“ napomenul ma a potom, s náznakom radosti v hlase, dodal: „ešte stále si videla málo mojich zázrakov?“
Sklonil sa k orlovi, ranu mu vyčistil a uzdravil ho. Sadla som si k nemu, objímala ho a tešila sa, že sa rýchlo zotavuje. Potom som ustúpila, aby ho mohla vystískať Jedinečná a Objímajúca. Jeden z potkanov Jedinečnú uhryzol, ale Ježiš uzdravil aj ju. Zvíťazili. Stálo ich to všetko, ale pozerali na Baránka.
Potom orol pozrel na mňa. V jeho pohľade bolo poznanie bolesti, akú nikdy doteraz necítil. Na chvíľu som sa naľakala, či bude môcť znovu bojovať ako pred tým.
„Bude môcť bojovať lepšie ako pred tým,“ povedal mi Ježiš, „spoznal časť mojej bolesti a to ho posilní. Poženie ho to vpred. Pôjdeš s ním?“
„Ty vieš, že pôjdem,“ odpovedala som.
Vtedy mi vrazil do srdca svoj meč. Strašne to bolelo. Myslela som, že ma tá bolesť roztrhne napoly. Ešte nič v mojom živote nebolo tak hrozné. Cítila som, že ma drží, aby som to vydržala. Potom svoj meč vytiahol.
„Teraz si pripravená,“ povedal.
Pozrela som na orla. V jeho očiach som videla bolesť, ktorú som práve prežila. Porozumela som mu a porozumela som Ježišovi. Bola to Jeho bolesť, ktorú sme cítili. Jeho láska ku strateným, láska k tým, ktorí Ho odmietli. Láska k tým, ktorí si namiesto neba vyvolili peklo. Ale On zomieral aj za nich.
Jedinečná s Objímajúcou vyleteli a spievali novú pieseň. Akoby sa v nej zliali dokopy hudba, obrazy a poézia. Nový tanec, nová ľahkosť, nové vnímanie krásy stvorenia. Farby, aké som doteraz nepoznala. Nové dary neba padali z ich krídiel na každého, kto sa pozrel, aby sa pokochal ich letom.
Hranica medzi časťami oázy v tom všetkom, čo sa práve udialo, ani neviem kedy, jednoducho zmizla. Prišla premena, ktorú nám zasľúbil Boh. Ľudia boli hladní po Ňom. Len a čisto po Ňom.
Postavila som sa. Orol si našuchoril perie a čakal, kým zavelím k odchodu. Stále mi bolo zvláštne, ako čaká na to, kým sa pohnem, ako ma sprevádza a pomáha mi. Pripadala som si pri ňom tak málo zrelá a duchovná, ale on vždy čakal, kým ja vydám povel, kým sa ja pohnem. Mala som chuť schovať sa pod jeho krídla, kúpať sa v jeho teple a nikam nemusieť ísť. Len byť s ním, pretože mi pomáhal prísť bližšie k Bohu. Bolo to zvláštne puto, ktoré nám dal Pán. Milovala som ho a on miloval mňa. Boli sme akoby spätí. Jeden bez druhého sme nemohli urobiť to, čo pre nás Boh pripravil. Niekedy sme si tak ľudsky trochu vadili, ale On aj cez to brúsil náš charakter a postoje a vždy znovu viac prehlboval našu lásku.
Vyšli sme spolu do púšte. Za nami pomaly mizla oáza, v ktorej sme tak dlho pobudli. Bol to dobrý čas. Boh nás priamo v službe učil veci, ktoré sme potrebovali na ďalšiu cestu. Bola som plná hlbokého poznania svojho Pána. Ale zároveň som vedela, že On je tak veľký, že aj tak Ho ešte nepoznám úplne. Bola som plná radosti z toho, čo všetko urobil a v čom všetkom si ma použil, ale vedela som, že predo mnou sú ďalšie Jeho skutky, pre ktoré ma doteraz pripravoval. Bola som plná bázne pred Ním a zároveň plná Jeho prijatia. Bola to rôznorodá zmes pocitov a spomienok, ktoré som časť našej ďalšej cesty znovu a znovu prežívala a snažila sa z toho všetkého vyťažiť maximum.
Prišli sme k jednému mužovi. Mal v ruke meč, ale namiesto toho, aby ho použil na budovanie Božieho kráľovstva, používal ho na jeho ničenie. Povedala som mu:
Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku.
Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.
Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.
Keby som kráčala hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo je so mnou;
Jeho prút a Jeho palica ma potešujú.
Stôl mi prestiera pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazáva olejom, je preplnený kalich môj.
Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy. (Ž 23)
„Kto si, že sa opovažuješ so mnou takto hovoriť?“ oboril sa na mňa.
Jeho reakcia ma prekvapila. Stála som tam a vypliešťala na neho oči. Veď som len citovala jeden žalm, nevravela som nič útočné, drzé ani konfrontačné. Vyzeralo to, že ma udrie mečom a bola som prichystaná použiť svoj štít, aby som sa ubránila.
„Poslal ma tvoj Záchranca a Spasiteľ,“ odpovedala som, „je to Jeho slovo. Očisťuje ťa zvnútra.“
Vtedy svoj meč zahodil.
„Používal som Božie slovo, aby som ním trápil Jeho ľud!“ skríkol a zviezol sa na kolená. Tam sa rozplakal a prosil Pána o odpustenie. Objala som ho okolo pliec a pomohla mu postaviť sa. Bol úplne iný ako pred chvíľou. Zodvihol svoj meč a zastrčil si ho do pochvy.
„Odteraz budem činiť učeníkov,“ povedal, „ďakuj Bohu, že hovoríš Jeho slovo. Odteraz to budem robiť aj ja.“ Potom pozeral na orla, akoby rozmýšľal, na čo ho mám so sebou.
„Môžem?“ žmurkol na mňa môj drahý priateľ.
„Iste.“
Položil ruku na toho muža a prorokoval mu. Na záver povedal:
„Za krátky čas stretneš orla, ktorý sa stane súčasťou tvojho života. Bez neho nenaplníš svoje povolanie. Prijmi ho. Neodmietaj čistotu Božieho slova. Bez tvojho orla mnohí stratení nebudú počuť evanjelium.“
Muž odišiel. Pozerala som za ním a videla som, ako je mu dobre s jeho Bohom. Bol šťastný. Spoznal blízkosť svojho Pána a kázal Jeho spasenie. V jeho srdci bolo odhodlanie poslúchnuť Boha v čomkoľvek by od neho chcel. Smiala som sa. A orol sa smial som mnou. Aké to bolo, keď som sa naľakala, že dostanem nakladačku! A ako Boh svetlom svojho slova toho človeka v okamžiku zmenil.
„Bál sa o seba a o svoju pozíciu,“ vysvetľoval nám potom Ježiš. Stále sme stáli na mieste, plní veselosti a On sa tešil s nami. Miloval toho muža. „Keď bol mladší, hovoril moje slovo, miloval moje deti aj stratených. Potom spyšnel. Darilo sa mu v službe, ale zabudol na jednu vec: Ja som Hospodin, to je moje meno; svoju slávu inému nedám, ani svoju chválu modlám. (Iz 42,8) Nevzdal Bohu slávu, preto jeho srdce spyšnelo. A potom ma prestal počuť. Hovoril, že ma počuje, ale boli to jeho vlastné myšlienky a ambície, nie môj hlas.“
„Musíš hovoriť moje slovo.“ Poslednú vetu mi povedal veľmi pomaly, dôrazne, aby mi neušlo ani jediné písmenko. Prešlo mnou celou.
Stála som na akejsi vysokej skale. Vedľa mňa stál Ježiš. Zúfalo som potrebovala Jeho pomoc. Nevedela som, ako ďalej. Veľa vecí v mojom živote mi pripadalo byť tak ťažkými, že som v nich miestami úplne strácala vieru v Neho ako Víťaza. Pozerala som na Neho a dúfala, že niečo urobí.
Vtedy ma z tej skaly sotil.
Padala som dole nesmiernou rýchlosťou. Bola som to ja. Moja ľudská postava. A stále som klesala.
Položila som sa na vzduch. Moje telo sa začalo meniť, až som sa zmenila na orla. Bola som to stále ja, ale stal sa zo mňa orol. Letela som. Vtedy zo mňa spadla všetka ťažoba. Vznášala som sa na orlích krídlach. Protiprúdy, ktoré ma pred tým zrážali k zemi, som teraz dokázala využiť tak, že som vzlietla vyššie. Ale nie ja som spôsobila tú premenu. Bol to Boh. Nemala som silu letieť. On mi ju dal.
Potom som sa pozrela dole. Videla som dopredu i dozadu, všetko sa mi spájalo do jedného obrazu, ktorý spolu dával zmysel.
Keď som dosadla, bola som to opäť ja. Sedela som na koni a na sedle predo mnou sedel môj priateľ orol. Pokračovali sme v našej ceste. Narazili sme na skupinu ľudí, z ktorých sa stali naši učeníci.
Bolo to zvláštne, pretože tí ľudia niesli trúby a my nie. Napriek tomu boli našimi učeníkmi, chodili s nami a učili sa od nás. Mali sme niečo, čo potrebovali, aby mohli svoje nástroje používať správne. A my, aj keď sme nikdy trúby nevlastnili, vedeli sme, na čo slúžia, ako fungujú a aj to, kedy ich treba použiť. Ten čas sa rýchlo blížil.
Generál časti vojska, do ktorej sme patrili, mal bojovať proti temnote, ktorá sa okolo nás začala zhromažďovať. Potreboval trubačov, aby zvolali jeho vojsko. Našli sme ho na miernom kopčeku neďaleko od nás. Sedel na koni v krásnej, žiarivej zbroji. Ale vôbec nevnímal jej krásu ani moc a pomazanie, ktoré na neho Boh položil. Bol plný pokory. Nehľadel na to, čo mu Pán dal, ale na Neho samotného. Vedel o tom všetkom a bol mu nesmierne vďačný, ale zároveň si bol vedomý svojej slabosti a pýchy, ktorá sa ľahko zmocní človeka, ktorý prestane nadovšetko milovať Baránka. Preto aj teraz pozeral na Neho a modlil sa, aby sme mali milosť vyhrať ďalšiu bitku.
Trubači trúbili do všetkých strán. Bola to pieseň aj signál zároveň. Tí, ktorí ju počuli, rozumeli. Okolo nás sa zhromaždilo množstvo Božích bojovníkov. Generál mi naznačil, že už je čas. Nehovoril mi na čo je čas, vedela som presne, čo má na mysli, pretože sme boli v jednote Božieho Ducha. Môj orol začal hovoriť:
„Predrahé, milované Božie deti. Toto nie je váš boj. Je to boj Toho, ktorý už zvíťazil. Boj leva z kmeňa Júdu. Nebojte sa a nestrachujte. On je s vami.“
Potom vyletel do vzduchu, kde sa k nemu pripojilo množstvo ďalších orlov. Ich telá boli pokryté jemnou ale pevnou výzbrojou a na hlavách mali prilby. Chválili spolu Baránka a spievali mu novú pieseň.
Baránok, svätý, svätý, svätý.
Ty, ktorý si bol, si a prídeš.
Tvoje je víťazstvo, česť a sláva na veky.
Tvoj je tento boj, tvoje sú naše meče.
Tvoje je všetko, čo máme a čím sme.
Baránok, svätý, svätý, svätý.
Všetci sme pokľakli. Generál zišiel z briežku, na ktorom stál a kľakol si pred svoj oddiel. Boli nás stovky. Ale naša sila nebola v našom počte. Bola v Bohu.
Potom prišiel On – sám najvrchnejší veliteľ Božej armády – Ježiš. Bol krásny. Nikto nepozeral nikam inam, len na Neho. A On pozeral na nás. Na každého osobitne a ku každému osobitne hovoril. Vedel o všetkých našich starostiach, o bremenách, ktoré nesieme. Znovu sme sa mu celí vydali a dovolili mu, aby v nás budoval a posvätil.
Potom sme sa postavili. Každý na svoje miesto. A čakali sme. Nepriateľ sa blížil.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára