________________________________

13. 6. 2011

Vodcovstvo chudobných duchom

Vodcovstvo chudobných duchom

Mobilizácia 2011, Konferencia modlitby a pôstu 10.-12.6.

stiahnuť kázeň

 

33

image_thumb5

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Úvod

Na úvod by som chcel zdôrazniť čo vôbec nechcem a naopak čo chcem týmto vyučovaním dosiahnuť – o čo mi naozaj ide:

  • Toto vyučovanie nie je odborným vyučovaním o vodcovstve a nijako nechce suplovať vyučovanie o zručnostiach a vystrojení vodcov.
  • Uvedomujem si že pojmy „vodca, vodcovia, vodcovstvo“ je trochu chúlostivé a mnohí neradi tieto pojmy v cirkvi používajú. Myslím týmto označením všetkých, ktorí stoja v službe na pozíciách vplyvu a zodpovednosti – a samozrejme zvlášť ľudí zamestnaných v cirkvi na plný úväzok.
  • Áno, je pravda, že my sami by sme sa nemali nazývať „vodcami“ (Mt 23,10), na druhej strane je napísané „Poslúchajte si vodcov...“ (Žid 13,7.17.24.). Preto používam tento pojem nie na vyvýšenie vodcov, ale na ich identifikovanie.
  • Vonkoncom nechcem týmto vyučovaním vzbudiť ďalšie súdenie vodcov, ich kritizovanie a odmietanie. Toho – verím – už bolo v našej krajine naozaj dosť.
  • Naopak: chcel by som podnietiť skutočné modlitebné nasadenie za vodcov (Kol 4,3; 1Tes 5,25; 2Tes 3,1; Žid 13,18) a postoj úcty voči nim (1Tes 5,12-13; 2Tim 5,17-19) tak ako sme k tomu Písmom vyzývaní.
  • Ak sa aj odvažujem hovoriť o niektorých úskaliach vodcov, hovorím tak z vlastnej skúsenosti a poznania svojho vlastného srdca.
  • Toto vyučovanie je vlastne mojim volaním, keď sa modlím za seba a vodcov v našej krajine. Je to vlastne modlitba. Vzniklo na modlitbách a dúfam, že zostane modlitbou aj vašich sŕdc.

1. Práca pre Pána34

Doteraz som tento príbeh o obrátení Saula zaraďoval medzi príbehy o obrátení, znovuzrodení. A teda predchádzajúci život Saula som pokladal za jeho „starý život“, za „život hriešnika“. Vlastne som sa doteraz nikdy nestretol s inou aplikáciou tohto textu. Predsa sa však odvažujem tento príbeh pozdvihnúť aj do inej roviny do roviny vodcovstva v cirkvi.

Saul totiž nebol obyčajný hriešnik, ktorý zo sveta – zo života „bez Boha na svete“ – zrazu prišiel k Bohu. Nie. Saul bol jedným z najhorlivejších náboženských vodcov svojej doby. Horlil za podanie svojich otcov. Snažil sa byť dokonalým v dodržiavaní zákona. Slúžil Bohu. Naplno zo všetkých svojich síl a podľa svojho najlepšieho presvedčenia.

Filipským 3:5  Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, 6  horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona.

Galatským 1:13  Veď iste počuli ste, ako som si voľakedy počínal v židovstve, že som nadmieru prenasledoval a ničil cirkev Božiu. 14  A prevýšil som v židovstve mnohých vrstovníkov svojho rodu, tak že som nad všetkých horlil za podanie otcov.

1 Timoteovi 1:12  Ďakujem Tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal verným, postaviac ma do (svojej) služby, 13  hoci som bol predtým rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom; ale dostalo sa mi milosti, lebo som to robil z nevedomosti v nevere.

Saul pracoval pre Pána. Pán mu však povedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale ťažko sa ti bude spierať ostňu.“ Saul bol presvedčený, že slúži Bohu, že pracuje pre Neho, v Jeho záujme, pre Jeho kráľovstvo. Opak bol však pravdou! Bol jedným z vodcov, ktorí síce pracovali pre Pána, ale nie s Ním. Pracoval pre Pána, ale vôbec Ho nepoznal. Vôbec nevedel kto vlastne Boh je, aké je Jeho srdce a čo je naozaj Jeho vôľou.

Saul predstavuje aj nás: vodcov, ktorí sa snažíme pre Pána pracovať, ale bez Neho, bez osobnej transformujúcej skúsenosti a vzťahu s Ním. Pracujeme pre Pána z vlastných síl, podľa vlastných presvedčení a z vlastných ambícií.

Toto je hrozné zistenie! Snáď by som tomu ani neuveril, že je to vôbec možné, keby ma Pán v istých momentoch mojej služby nezastavil podobne ako Saula. Jeho svetlo vtedy nebolo príjemné. Bolelo. Oslepovalo. Predsa však to bolo to najmilostivejšie, čo som mohol v Pánovej prítomnosti zakúsiť: tendenciu môjho srdca od Neho utekať, využívať Ho pre svoje ciele a ambície.

Myslím, že toto je jedno z našich veľkých úskalí ako vodcov: práca pre Pána bez Pána.

Saulov príklad nám aj odhaľuje jednu z možných vnútorných motivácií vodcov:

Galatským 1:14  A prevýšil som v židovstve mnohých vrstovníkov svojho rodu, tak že som nad všetkých horlil za podanie otcov.

Je evidentné, že Saula hnala dopredu túžba prevýšiť iných vrstovníkov, iných vodcov. On vlastne súťažil. Hnal sa za osobným úspechom, postavením, obdivom, slávou. Preto horlil „nad všetkých“. Otázka nebola či horlí a pracuje v súlade s Božou vôľou a povolaním. On riešil otázku, či je „nad ostatných“, či prevyšuje, či ich predbieha. Zrejme sa vtedy dvakrát netešil z úspechu iných. Zrejme sa necítil dobre v prítomnosti iných vodcov. Zrejme mal s nimi napätia a konflikty. Jeho srdce voči nim nebolo otvorené. Asi málokomu dôveroval.

To je obraz vodcov, ktorí pracujú pre Pána bez Neho.

Asi po 25-tich rokoch po svojom obrátení píše niečo, čo je – myslím – pre nás dôležité:

1 Timoteovi 1:13  hoci som bol predtým rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom; ale dostalo sa mi milosti, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. 14  A navyše sa (vo mne) rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. 15  Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý; 16  ale práve preto sa mi dostalo milosti, aby Ježiš Kristus na mne prvom dokázal všetku svoju zhovievavosť, aby to bolo príkladom pre tých, ktorí budú veriť v Neho k životu večnému.

Pavel píše, že jeho „obrátenie“ je príkladom pre nás. Týka sa nás. Je pre nás na výsosť aktuálne. Prečo? Lebo podobne ako v židovstve boli mnohí vodcovia zvedení k prozelytickej horlivej práci pre Boha, ktorá v skutočnosti šla proti Bohu, tak aj v našom dnešnom kresťanstve nám hrozí toto isté. Aj my môžeme byť „na svojej ceste do Damašku“.

Viaceré texty NZ túto desivú skutočnosť potvrdzujú: Mt 7,15-23; 16,6; 25,1-13.,31-46; Zj 3,14-22

Keď sa modlím za seba a iných vodcov, horlím za vodcovstvo chudobných duchom, ktoré uniká tomuto zvodu ľudskej pýchy a nezávislosti na Bohu. Je to vodcovstvo, ktoré sa doslova desí, že by prišlo o Pánovu prítomnosť, o Jeho vedenie. Vodcovia chudobní duchom nie sú motivovaní vlastnými presvedčeniami a ambíciami. Vzdali sa svojich prostriedkov a síl. Oni chcú len a len Božie kráľovstvo. A to nie je z tohto sveta a nedosahuje sa prostriedkami tohto sveta. Tieto dvere Božieho kráľovstva otvára len Pán a len tým, ktorí vchádzajú úzkou bránou a idú po úzkej ceste. Tak úzkej, že si nemôžu vziať so sebou nič.

Preto sa modlím, aby nás – vodcov – Pán zastavil v práci pre Neho, ktorá nie je s Ním, do ktorej nás nepovolal, a ktorá v konečnom dôsledku ide proti Nemu. A modlím sa s chvením, lebo si uvedomujem, že ja som prvý, ktorý potrebujem takúto Pánovu milosť. Prosím, modlite sa za to tiež. Nie s postojom pýchy a súdenia vodcov. Poďme sa naozaj pokoriť pred Pánom a s čistým srdcom volať o Jeho milosť pre nás – vodcov – a pre našich vodcov. Nuž a Božia milosť má niekedy podobu oslepujúceho svetla, v ktorom padáme na zem.

2. Pád všetkého35

Keď prichádza Božie svetlo, Saul padá na zem. Nebolo to pre to, že by sa Boh hneval, alebo by chcel Saula potrestať. Nie. Bola to tá najväčšia milosť, akej sa Saulovi mohlo dostať – koniec koncov on sám to nazýva milosťou (1Tim 1,13.16.). A nie len jemu, ale aj nám. Na prvý pohľad to vyzerá drsne a bolestivo. V skutočnosti je to asi naša najväčšia potreba: smieť padnúť na zem pred Pánom v Jeho svetle.

Vlastne je to jedna zo strategických biblických modlitieb, ktoré by sme mali mať vo svojom „modlitebnom repertoári“ niekde v prvých pozíciách:

Žalmy 43:3  Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, 4  aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj! 5  Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!

Možno sa desíme Saulovej skúsenosti. Veď to nebolo nič príjemné. Ten muž padá na zem. V zlomku sekundy sa stáva slepým (na tri dni). Je vydesený. Je zhrozený z toho ako jeho dovtedajší život bol „mimo“, ako žil v podstate úplne opačne ako chcel. Stretáva sa s Pánom a je konfrontovaný so skutočnosťou, že je Jeho prenasledovateľom. Možno mu to vôbec nezávidíme. Predsa však by sme podľa Písma mali volať práve po takomto niečom: „Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu!“

Pretože, ak sa toto nestane, ak nezakúsime Božie svetlo a pravdu, tak sa zrejme minieme s Bohom a s Jeho povolaním. Bez Pánovho svetla nám hrozí oklamanie a poblúdenie. Sme povolaní chodiť vo svetle (1J 1,7), dokonca byť svetlom sveta (Mt 5,14; Ef 5,8; 1Tes 5,5), obliekať sa do výzbroje svetla (R 13,12), prinášať ovocie svetla (Ef 5,9). To svetlo je zjavením Krista v našom srdci – je to duchovná skúsenosť (2K 4,3-6). Tým svetlom je Ježiš sám, teda to svetlo nie je len „o Ňom“ – to svetlo je „On“ (J 8,12; 1J 1,5). A keď On prichádza, veci srdca sa stávajú odhalenými (Ef 5,13-14) - prichádza súd, ktorý strategicky potrebujeme, ak máme „byť vo svetle“. Žiaľ, často pred týmto svetlom utekáme, vyhýbame sa mu, skrývame sa:

Ján 3:19  A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20  Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo.

Akékoľvek vodcovstvo chudobných duchom začína pádom v Pánovom svetle a aj pokračuje padaním v Pánovom svetle. Vodcovstvo chudobných duchom nie je pevne stojace vo svojej istote, sebavedomí, vzdelaní, charizme osobnosti, postavení, funkcii... Chudobní duchom padajú v Pánovom svetle. Ich vodcovstvo povstáva zo zeme, z kolien, z polohy „na tvári pred Pánom“. Vodcovia chudobní duchom totiž zakúsili, že v Pánovom svetle všetko padá. Nič ľudské neobstojí. Srdce človeka je v tomto svetle odhalené ako absolútne prevrátené. Myšlienky človeka v tomto svetle sú odhalené ako vonkoncom nedosahujúce myšlienky Božie. Cesty človeka v tomto svetle sú cestami poblúdenia.

Toto je mojim volaním pred Pánom, aby som smel padnúť pred Ním, aby vodcovia padli. A to vôbec nie v zmysle, aby sme zakúsili verejné zlyhania! Ale v zmysle, aby sme padli pre Ježišom ako pred Pánom. Zakúsili moment, kedy sa Mu absolútne poddávame, kedy sme Ním premožení, Ním získaní.

Takto padol pred Pánom prorok Izaiáš a volal „Beda mne hriešnemu!“ (Iz 6,5). A to už mal nejakú tú „prorockú kariéru“ za sebou! Samozrejme, až po tom ho mohol Pán pozdvihnúť a dotknúť sa ho svojim ohňom. Takto padol pred Pánom zbožný Jób, keď si uvedomil ohromujúcu veľkosť, slávu a všemohúcnosť Boha. Volal:  “Hovoril som o tom, čomu som nerozumel, o veciach, ktoré mi boli príliš divné a neznáme. Len z chýru som počul o Tebe; ale teraz Ťa moje oko videlo. Preto odvolávam a kajám sa v prachu a popole.“ (Jób 42:1-6)

Takto potrebujeme padnúť aj my v zjavení Pána, vo svetle Jeho tváre. Takto povstáva vodcovstvo chudobných duchom, po ktorom volám. Verím, že toto sú vodcovia, ktorých si potom Pán môže použiť. Takýto vodcovia už totiž padli vo svojej vlastnej sile a ambíciách. Pán ich mohol pozdvihnúť do chodenia s Ním, do jeho vôle a plánov. Takýto vodcovia nebudú skorumpovaní Pánovou mocou, nebudú žiť na úkor Božieho ľudu, nebudú Pánovi kradnúť Jeho slávu, nebudú otrokmi ľudí snažiaci sa im páčiť za každú cenu, nebudú závislí na postavení, moci a vplyve. Takýto vodcovia budú znovu a znovu padať pred Pánom a Kráľom. Znovu a znovu budú vrhať svoje koruny a vence zo svojich hláv k nohám Baránka. Takýchto vodcov hľadá Pán. Za takýchto sa modlím, aby povstali v našej krajine. Kiež by mi Pán dal milosť byť jedným z nich.

3. Ľudská bezmocnosť36

Saul skončil na zemi, keď ho obkľúčilo svetlo z neba, a ako apoštol začal na zemi. Pán sa s ním stretol. Dotkol sa ho. Dal mu pocítiť Jeho prítomnosť a slávu. Odhalil mu jeho skutočný stav, jeho vlastné srdce. Zároveň to bolo povolanie. Čo to urobilo so Saulom? V tom momente bol na zemi v úplnej bezmocnosti. Dokonca oslepol a bol závislý od pomoci. Dostal sa na svoj koniec. Bol to koniec jeho možností a schopností. Koniec jeho síl, jeho radikálnej zákonníckej horlivosti. Koniec jeho teológie, názorov, presvedčení. Koniec tradícií a farizejskej hrdosti. Koniec viery v seba samého. Koniec trúfalosti, sebaistoty. Zároveň to bol aj začiatok jeho odovzdania sa. Začiatok viery v Pána. Začiatok závislosti na Bohu a pevného odhodlania už nespraviť ani jeden krok bez Neho. Začiatok použiteľnosti Pánom. Začiatok zlomenosti, pokory, tvarovateľnosti, poddajnosti...

Ó, ako sa len veľmi potrebujeme dostať na zem, do bodu kedy sa už nechceme ani len pohnúť bez toho že by nás ďalej neviedol Pán! A toto je mojou modlitbou, aby sme sa dostali „až na podlahu“, lebo verím, že len odtiaľto môžeme byť pozdvihnutí Pánom do chodenia s Ním.

Takto bol Mojžiš na zemi a vo svojej zlomenosti volal: „Ak by si nešiel osobne predo mnou, neveď nás odtiaľto! Veď po čom možno poznať, že som našiel priazeň v Tvojich očiach, ja i Tvoj ľud? Či nie po tom, že Ty pôjdeš s nami? Tak mňa a Tvoj ľud bude možné odlíšiť od ostatných národov, ktoré sú na povrchu zeme!“ (2M 33,15-16).

A presne k takémuto volaniu sme povzbudení ako Mojžišovým príkladom, tak aj modlitbou v Ž 43:

Žalmy 43:3  Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, 4  aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj!

Vodcovia chudobní duchom kričia po Božom vedení a Jeho prítomnosti. Vedia, že oni sami nemôžu bez Pána nič robiť (J 15,5). Sú závislí na Pánovi. Netrúfajú si bez Neho. Neveria v seba, v svoje schopnosti a sily. Celú svoju vieru vkladajú do Pána. Už nežijú oni, ale Kristus v nich (G 2,20). Ježiš v nich je tou nádejou slávy (Kol 1,27). Títo vodcovia doslova kričia: „Pane, nech nie som vedený mojim srdcom a mojou ambíciou! Nestačí mi moja múdrosť! Naopak: Zachráň ma predo mnou samým! Nevydávaj ma napospas mne samému! Veď ma Ty! Uchop ma Ty! Nepúšťaj ma zo svojej ruky!“ Títo vodcovia majú bázeň pred Pánom lebo vedia o svojej vlastnej skazenosti a bezmocnosti pre Pána čokoľvek urobiť. Obrazne doslova ležia na zemi a volajú po Božom zmocnení, dotyku, vedení. Potom však, keď vstávajú, už to nie je ľudské vodcovstvo. Už je to niečo Božie. Je na nich Božia ruka, Jeho pomazanie a aj Jeho autorita. Potom Pán ide pred nimi. On im urovnáva chodník a otvára dvere:

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Vodcovstvo chudobných duchom prináša Božie kráľovstvo. Je to vplyv neba na zemi. Skrze službu týchto vodcov môže byť manifestovaná Pánova sláva. Prinášajú Pánov dotyk, jeho mocné usvedčenie z hriechov a aj milosť pokánia. Je to vodcovstvo ktoré naozaj mení srdcia a životy ľudí. Toto vodcovstvo neprichádza „ľudí použiť“, ale „ľudí vystrojiť“.

Toto vodcovstvo však začína „na zemi“:

Ján 12:24  Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, ne odumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

Sú to vodcovia, ktorí zomreli: hriechu (R 6,3-11), zákonu (G 2,15-21), svetu (G 6,14) a samým sebe (2K 5,15).

4. Poznanie Pána37

To, čo Božie svetlo - Pánove navštívenie vypôsobilo bol Saulov úprimný záujem o poznanie Pána. Hrôza, že vlastne Boha nepozná, hoci mu celý život slúžil, teraz prerastá vo vášeň poznať Ho. Vlastne aj samotný Pánov dotyk prebúdza len stravujúcu túžbu po ďalšom Jeho dotyku. Saul sa pýta: „Kto si Pane?“ – Prejavuje vážny záujem poznať, naozaj skutočne poznať Pána. Nie len o Ňom niečo vedieť, ale poznať Ho.

Už vôbec nemyslí na to, či predčí svojich vrstovníkov, či bude mať ako vodca úspech alebo nie, či to je, alebo nie je v súlade s jeho nábormi, presvedčeniami a teológiou. Nie. Stretáva sa s Pánom. Všetko ostatné prestáva byť rozhodujúce a dôležité. Je tu Pán. Je skutočný. Hovorí k nemu a dotýka sa ho. Skláňa sa k nemu. Zastavuje ho na jeho ceste oklamania a prázdneho náboženstva. Povoláva ho. Akoby mohol myslieť na niečo iné?! Akoby mohol chcieť ešte čokoľvek iné?! Veď je tu Boží Syn, Mesiáš, Ježiš, ktorý o neho prejavuje záujem a zjavuje sa mu vo vzťahu.

A toto je naozaj pozoruhodné: Pán neprichádza Saula ohúriť, zaskočiť, vydesiť a pritlačiť k zemi. On mu ukazuje vzťah: „Ja som Ježiš, ktorého to prenasleduješ.“ Toto nie sú len slová. Je za tým srdce, pocity Pána. A zrejme zároveň v tom Saul mohol cítiť Pánove skutočné očakávania a túžbu.

A toto sa deje aj nám, keď sa roztúžime po tom poznať Pána. Pán nám zjavuje realitu nášho vzťahu ku Nemu, Jeho vzťah ku nám a Jeho túžbu po tom, aby sme Ho millovali. Veď kvôli tomu nás stvoril, to je Jeho prvé prikázanie a aj prvá Jeho túžba. On sa nás pýta: „Miluješ ma?“ (J 21,15-17). – A zároveň nám odhaľuje, ako sa ku Nemu v skutočnosti správame: „Ale ty ma prenasleduješ (Sk 9,5). Opúšťaš ma a nahrádzaš niečím iným (Jer 2,13). Tvoje srdce ku mne je vlažné (Zj 3,15-16). Opustil si svoju prvú lásku (Zj 2,4). Spomínam si na vernosť tvojej mladosti a lásku tvojich snúbeneckých čias (Jer 2,1). Ty ma nepoznáš, nestojíš o mňa (Iz 1,3). Voláš ku mne, ale tvoje srdce je ďaleko odo mňa (Iz 29,13)...“

Pán nás miluje. Stvoril nás pre vzťah, pre spoločenstvo s Ním. To je naším najhlavnejším povolaním: byť s Pánom. Až potom nás posiela v Jeho povolaní. Myslím, že druhým úskalím vodcov je opúšťanie Pána srdcom. Opúšťanie prvej lásky. Opúšťanie toho intímneho miesta pred Jeho tvárou. Čokoľvek totiž budeme pre Pána robiť, Pán bude hľadať na prvom mieste našu lásku.

Ako vodcovia máme tendenciu byť orientovaní na úlohy, na výkon, na výsledky. Zrejme máme problém byť nečinní. Chceme veci pohnúť. Túžime vidieť ako sa veci dejú, ako dielo ide dopredu. Je to však našim úskalím. Či už je to motivované sebecky, alebo nie. Pán hľadí na naše srdce. On nás žiarlivo miluje. On nás chce, stojí o nás. Jednou z najbláznivejších vecí by bolo, keby sme na Jeho horúcu lásku odpovedali našou službou, zaneprázdnenosťou, hnaním sa za výsledkami...

Aj preto potrebujeme Božie svetlo a mali by sme po ňom volať, ako nás k tomu vedú slová Ž 43:

Žalmy 43:3  Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, 4  aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj!

Božie svetlo a pravda – jedine Božie svetlo a pravda – nás privedú na miesto svätosti a k Pánovmu príbytku. Na miesto, kde je On. Do Jeho prítomnosti. K Jeho srdcu. Do Jeho lásky. Na miesto, ktoré sa stane našou jedinou túžbou (Ž 27,4). Na tomto mieste vyzúvame obuv zo svojich nôh: akýkoľvek iný motív a ambíciu. Stávame sa bosými: našou prvou a jedinou vášňou je Ježiš sám.

A toto je vodcovstvo chudobných duchom, po ktorom túžim: sú to vodcovia, ktorých vášňou je Ježiš sám. On je ich víziou. On je ich odmenou. On je ich láskou. Títo vodcovia nepotrebujú budovať svoje meno, povesť, slávu. Nejde im o seba. Nechcú mať svoju službu. Ako priatelia Ženícha nechcú zvádzať Jeho nevestu. Nechcú si privlastňovať Jeho slávu. Nechcú sa identifikovať so svojou službou, postavením a vplyvom, pretože vedia, že to všetko len dostali. Vedia, že všetko to je Božia milosť. Sú to vodcovia úplne orientovaní na Krista ako Ženícha. A teda aj ich služba buduje cirkev ako nevestu zasnúbenú Ženíchovi. Niesú zaťažení teologicky, denominačne, politikou, rodinkárstvom. Vyvyšujú Krista. Kráčajú za Ním. Jadrom ich vodcovstva nie je služba a postavenie alebo funkcia. Jadrom ich vodcovstva je horúca vášeň a láska ku Kristovi. Sú to zamilovaní generáli, ktorí všetko pokladajú za smeti a stratu v porovnaní s takýmto osobným a intímnym poznaním Krista:

Filipským 3:4  hoci ja by som mohol dúfať aj v telo. Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. 5  Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, 6  horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona. 7  Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. 8  A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal...

To, čo pred tým Saula ako vodcu hnalo vpred, čo bolo jeho motorom, motiváciou...; pri stretnutí s Pánom sa to stáva ničím. Myslím, že toto je asi najhlavnejšia črta vodcovstva chudobných duchom: je zamilované do Krista, horí pre Neho, je orientované na Neho, túži po Ňom. V porovnaní s Kristom – s poznaním Krista - pre neho nie je dôležitejšie nič iné. Je to vodcovstvo prvej lásky.

Horlím za to, aby Pán nemusel „len spomínať na moju prvú lásku“. Modlím sa, aby pre nás – vodcov – nebolo nič dôležitejšie, závažnejšie, aktuálnejšie, urgentnejšie... – ako On sám. Modlím sa, aby sme vedeli opustiť svoje „iné lásky“, „svojich milencov“. Modlím sa, aby sme doslova Pána nepodvádzali so svojou službou, alebo s Jeho cirkvou. Veď On je žiarlivý Boh! Naše srdcia musia patriť Jemu. Len On za nás zomieral. Len On nás prvý miloval. Len On je hoden našej prvej lásky. Len On je tým našim nebeským, nevädnúcim a neporušiteľným pokladom. Nuž a „kde bude náš poklad, tam bude i naše srdce“ (Mt 6,21).

5. Poznanie Pánovej vôle38

Druhú otázku, ktorú kladie vodcovstvo chudobných duchom je otázka skutočnej Božej vôle a povolania: Saul sa pýta „Pane, čo chceš Ty, aby som robil?“. Fascinujú ma tieto dve veci:

1. Saulovi je jasné, že „táto návšteva z neba“ nie je samoúčelná. Je mu úplne jasné, že jeho život už nie je jeho a už nikdy nebude taký ako dovtedy. V Božom svetle zakúša tiaž Pánovho povolania. Inak by sa to nepýtal. To nebola zdvorilostná otázka. Nebol to len pokus o komunikáciu. Bola to odpoveď na niečo, čo tam priam viselo vo vzduchu v Pánovej prítomnosti. A to niečo bolo Božie povolanie.

2. Saul neprichádza k Pánovi s vlastnými nápadmi, plánmi, víziami, projektmi..., aby mu ich Pán posvätil a požehnal. Ani ho to nenapadlo. Nevymýšľa si, že na čo asi by sa tak hodil. Zúfalo sa pýta Pána. Čaká na Neho.

Ó, ako len veľmi potrebujeme Božie svetlo a pravdu, aby sme sa dostali k tomuto oltáru Božiemu:

Žalmy 43:3  Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, 4  aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj!

To je ďalšia „destinácia“, kam nás Božie svetlo a pravda privádzajú: Boží oltár. Je to miesto kde vnímame gravitáciu Božieho povolania. Pánov oltár nás doslova neodolateľne priťahuje. Veď on nás stvoril k týmto veciam, do ktorých nás povoláva. On nám pripravil tieto skutky, ktoré nás povoláva vykonať. Pristúpiť k tomuto oltáru znamená vstúpiť do tohto večného Božieho zámeru s nami. Je životný štýl obete. A tou obeťou sme my sami. Sami sa kladieme na Jeho oltár. Dávame sa Mu k dispozícii. Hovoríme ÁNO Jeho vôli, Jeho kalichu. Stávame sa živou obeťou. Stávame sa súčasťou Božieho plánu – Jeho pôsobenia.

Fakt neviem o ničom inom čo by bolo lákavejšie na tejto zemi, dobrodružnejšie, vzrušujúcejšie...; ako byť súčasťou toho, čo robí Boh. Pokiaľ sme v tomto Jeho povolaní, sme na najbezpečnejšom mieste: nik nás nezastaví (R 8,31), zbrane proti nám sú neefektívne (Iz 54,17), Pán napĺňa každú našu potrebu (Mt 6,25-34), nás samých takýto život uspokojuje zvnútra (Mt 11,28-30), zakúšame Jeho pôsobenie a prítomnosť (Mt 28,18-20; Mk 16,15-20)...

Vodcovstvo chudobných duchom nie je o realizovaní ľudských plánov ľudskými prostriedkami. Nejde zďaleka len o ľudskú múdrosť a pozemské prostriedky. Vodcovstvo chudobných duchom vstupuje do nebeských plánov. A to sú veci, ktoré sú v „Božom diári“ a v nebi pre ne existuje dokonalé zabezpečenie. S „Božou víziou“ je vždy spojená aj „Božia provízia“. Preto toto vodcovstvo prináša do cirkvi uzdravenie a odpočinutie od mnohej ľudskej driny a snaženia o úspech a vplyv v spoločnosti. Chudobným duchom – hoci sami o sebe majú malú, nepatrnú, moc - otvára dvere Pán a nik ich nemôže zavrieť (Zj 3,8). Toto vodcovstvo nepotrebuje ľudskú reklamu, triky manipulácie, rôzne „vodcovské finty“ ako dostať ľudí, tam kam chceme... Chudobní duchom prichádzajú od Pánovej tváre s Jeho poslaním. Ich vodcovstvo je od Pána. Nie sú len zvolení ľuďmi do nejakej funkcie, či pozície. Pán ich povoláva, On ich odporúča (2K 10,18). Preto ani nepotrebujú bojovať o svoju pozíciu, miesto vodcu, funkciu, autoritu... Nebojujú s ľuďmi o svoje pravdy a práva. Sú slobodní od ľudí, ich mienky, tlaku, politiky... Veď keby sa chceli ľúbiť ľuďom, už by neboli služobníkmi Pánovými (G 1,10).

Pred časom som počúval vyučovanie o vodcovstvo jedného pastora, ktorý mi je v mnohom otcom. Povedal: „Pán školí povolaných, ale my dnes – žiaľ – povolávame školených.“ Myslím, že táto veta to veľmi dobre vystihuje. Aj preto sa modlím, aby vodcovia povstali v skutočnom povolaní od Pána, aby Pán povolal tisíce vodcov v našej krajine, ktorí pôjdu naozaj v Jeho povolaní. Je čas aby sme – ako vodcovia – nestáli len v našom teologickom školení, a len v našich cirkevných a zborových pozíciách. Je čas, aby tam kde sme, sme zakúsili Božie svetlo a v dôsledku toho sa ocitli pri Pánovom oltári. Je čas, aby sme boli –tam kde sme (nie je potrebné odchádzať zo služby a vodcovských pozícií, pokiaľ to vyslovene nespôsobí Pán) – obnovení v Jeho nebeskom povolaní, v Jeho ohni. Naše zbory a spoločenstvá tak veľmi už potrebujú vodcov, ktorí prídu od Pánovej tváre s niečim, čo je naozaj Božie – čo je od Pána.

Modlite sa za to spolu so mnou! Je to ďaleko vážnejšie než si uvedomujeme!

Matúš 15:13  Odpovedal im: Každá rastlina, ktorú nesadil môj Otec, bude vykorenená.

6. Pomoc bratov39

Na otázku „Pane, čo chceš aby som robil?“ dostáva Saul zvláštnu odpoveď:

Skutky 9:6 ...Pán odpovedal: Vstaň a choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť.

Pán mu mohol priamo odhaliť svoje povolanie. Mohol sa priamo dozvedieť o tom, že je povolaný byť apoštolom, Pánovou nádobou... Nerobí to však. Posiela Saula do mesta k tým kresťanom, ktorých chcel poviazaných odviesť do Jeruzalema. Posiela ho do učeníckych vzťahov. Jasne mu dáva najavo, že ďalej bude k nemu hovoriť cez ľudí: „Tam ti povedia, čo máš robiť“. Saul je posielaný do vzťahov, do spoločenstva, do závislosti na iných bratoch. Doslova mu Pán odmieta odhaliť viac priamo, ale naopak robí ho závislým na ľuďoch. Saul začína svoju apoštolskú dráhu absolútnou závislosťou na bratoch: je slepý (závislý na tom aby ho niekto vodil a postaral sa o neho), neje, nepije, postí sa, modlí sa a čaká na „ďalšie inštrukcie“. Čaká na bratov. A Pán posiela k nemu Ananiaáša. Tomuto mužovi kladie na srdce, aby prekonal svoj strach a vyhľadal Saula. Tomuto mužovi odhaľuje svoj plán so Saulom. Tomuto mužovi zveruje prorocké slovo pre Saula. A tohto muža si Pán používa, aby sa dotkol Saula, uzdravil ho, naplnil svojim Duchom a aby bol pokrstený. Verím, že medzi Ananiášom a Saulom vznikol jedinečný vzťah. Ananiáš bol prvým kresťanským mužom, ktorý Paulovi slúži, modlí sa za neho, prorokuje mu, krstí ho... V Ananiášovi - verím – Pavel dostáva brata, otca.

Pozdejšie mu Pán posiela Barnabáša, ktorý ho vyhľadal v Tarze a pozval do služby v Antiochii. V tomto meste Pavel zakúša tímovú spoluprácu uprostred bratov. Z tohto mesta ich Pán posiela na prvú misijnú cestu. A časom vidíme ako postupne sa Pavel dostáva do vedenia tohto „apoštolského tímu“ a ako sa sám stáva vodcom, bratom, priateľom a otcom ďalším mladým mužom...

Vodcovstvo chudobných duchom nie individualistické, samotárske, nezávislé, nevykazateľné, izolované. Nie. Naopak. Vodcovstvo chudobných duchom je:

  • Bratské obecenstvo. Vodcovstvo chudobným duchom sa rodí v takomto spoločenstve. Tu sa učíme byť závislými na iných kresťanoch. Vstupujeme do hlbokých priateľských vzťahov. Učíme sa tomu, že Pán nám toho väčšinu dá a povie práve cez bratov. To je základná lekcia a aj podmienka života vo svetle. Ak sme vo svetle, tak máme toto spoločenstvo (1J 1,7). Ak vo svetle nie sme, utekáme z takéhoto spoločenstva. Potrebujeme sa stať časťou Pánovho tela – cirkvi – ak máme byť použiteľní v jej budovaní. Musíme byť pripojení k bratom, žiť v spoločenstve s nimi, byť jedným z nich, vo svojom vnútri a srdci zostávame bratmi, nepovyšujeme sa nad to, neopúšťame túto pozíciu a tieto vzťahy.
  • Tímová práca. Pavel nikdy nezostal v práci pre Pána sám. Nikdy ho Pán neposlal samého. Najskôr bol časťou tímu, potom vodcom. Vždy to však bola tímová práca. Vodcovstvo chudobných duchom je spolupracujúce. Vytvára spojenie rôznych a rozmanitých služobníkov a služobností. Tvorí jednotu. Využíva rôznorodosť. Nerozdeľuje, netrhá telo Kristovo. Naopak: bojuje proti sektárstvu, rozdeleniu, rozbrojom a roztržkám.
  • Otcovsko – synovské vzťahy. Verím, že v Ananiášovi dostáva Pavel vzácneho brata a otca. Tento vzťah pre Pavla iste veľa znamenal. Pre Ananiáša nebolo jednoduché Pána poslúchnuť a ísť za Paulom. Tiež do toho išiel vierou. Urobil to však. Slúžil tomuto mužovi zasiahnutému Božím svetlom. Posunul Paula výrazne dopredu a jeho prorocké slovo bolo po celý Pavlov život jasnou pečaťou. Možno aj kvôli tomuto „otcovskému vplyvu“ sa Pavel sám pozdejšie stáva otcom napr. Timoteovi. Verím, že takáto hĺbka vzťahu, takéto spojenie generácií, takéto prirodzené odovzdanie požehnania, takéto dedičstvo po otcoch... – je tým kanálom, ktorý si používa Boh. Žiaľ naša generácia je generácia samotárov bez otcov, generáciou nepoddajných synov a nezaujímajúcich sa otcov. Boh to však chce uzdraviť a zmeniť. A ja sa za to naliehavo modlím. Vodcovstvo chudobných duchom toto znovu obnoví a ustanoví ako prirodzený štandard. Vodcovia chudobní duchom sú synmi, majú otcov, a stávajú sa otcami, zaujmú sa svojich synov... Svoj úspech vidia vo svojich synoch.

Kde sú vodcovia chudobní duchom tam bude bratské spoločenstvo, tímová spolupráca a dedičstvo požehnania prechádzajúce z otcov na synov.

7. V Pánovom povolaní40

Skutky 9:11  A Pán mu na to: Vstaň, choď do ulice, ktorá sa volá Rovná, a vyhľadaj v dome Júdovom Saula, prímenom Tarzenského; lebo, hľa, modlí sa, 12  a videl vo videní muža menom Ananiáš, ako vchádza k nemu a kladie ruky na neho, aby zase videl. 13  Ananiáš odpovedal: Pane, od mnohých som počul o tom mužovi, koľko zlého narobil Tvojim svätým<a> v Jeruzaleme; 14  aj tu má moc od veľkňazov, aby poviazal všetkých, ktorí vzývajú Tvoje meno. 15  Riekol mu Pán: Len choď, lebo on mi je vyvolenou nádobou, aby niesol moje meno pred pohanov, aj pred kráľov a pred synov izraelských. 16  Lebo ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno.

Prorocké slovo, ktoré Pavel dostal, hovorilo o jeho povolaní, ale aj o utrpení, ktoré je s tým spojené. Od samého začiatku Pavel nezačína nejakú novú kariéru kresťanského vodcu ženúceho sa za vlastným úspechom, postavením, kariérou, či zabezpečením. Nie. Naopak. Nastupuje na Pánovu cestu, do Jeho šľapají. Ak má byť svojmu povolaniu verný, nemôže byť závislý na úspechu, prijatí ľuďmi, sociálnymi istotami, funkčnými požitkami... Nevstupuje do zamestnania, kde by si cez odborové hnutie mohol vymáhať zmluvné podmienky, alebo aspoň rámcovú kolektívnu zmluvu. Ak má vôbec naplniť Pánove povolanie, potom sa bude musieť stať slabým, prenasledovaným, odmietnutým, núdznym, bitým, väzneným.

Slovo, že bude kázať evanjelium aj kráľom možno spočiatku vyzeralo lákavo a sľubne. Možno by sme dnes na základe Ananiášovho prorockého slova povedali: „Haleluja! Bratu, Boh ti dá vplyvné postavenie. Povýši ťa a spôsobí, že aj králi ťa budú počúvať.“

V skutočnosti sa toto slovo naplnilo. Ale úplne inak. Pavel kázal v putách. Nemal vplyvné postavenie. Predsa však mal vplyv. Nebol povýšený do spoločenskej smotánky, nestal sa kazateľom aristokratov. Predsa však jeho kázanie a svedectvo si vypočuli aj králi a vysoko postavení, vplyvní ľudia. Štýl Pavlovho života a služby bol zarážajúci. Úplne iný akoby sme čakali. Úplne iný ako život väčšiny nás - dnešných vodcov. Boh ho viedol úplne inou cestou. A zrejme toto potrebujeme aj my. Možno práve toto je cesta vodcovstva chudobných duchom:

2 Korintským 4:7 Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás. 8  Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; 9  sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme; 10  Ježišovo zomieranie nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele. 11  My živí, ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele.

Množstvo nepohodlia, námahy, bolesti a prenasledovania bol v Pavlovom živote zarážajúci. Až sa pýtam, či ho môžeme pokladať za apoštola viery. Jeho životný štýl je v príkrom rozpore s prosperitou. Zrejme Pavel nebol sebavedomým, úspešným, populárnym rečníkom.

2 Korintským 11:23  Sú služobníci Kristovi? Bláznivo hovorím: Tobôž ja! Viac som sa napracoval, viac naúpel vo väzeniach, viac nazvíjal pod údermi, často som bol v nebezpečenstve smrti! 24  Päťkrát po štyridsať palíc bez jednej dostal som od Židov, 25  trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách; 26  často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; 27  v námahe a trude, často v bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a v nahote; 28  a okrem toho, - čo ani nespomínam, - deň po deň nával sta ros tí o všetky cirkevné zbory. 29  Kto trpí slabosťou, že by som aj ja netrpel slabosťou? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to mňa nepálilo? 30 Ale ak sa mám chváliť, svojou slabosťou sa budem chváliť. 31  Boh a Otec Pána Ježiša, požehnaný naveky, vie, že neklamem. 32  V Damasku miestodržiteľ kráľa Areta strážil mesto Damask, aby ma chytil, 33  ale v koši ma pustili oknom cez hradby, a tak som unikol jeho rukám.

Pre Pavla bola jeho vlastná slabosť v službe úplne kľúčová. Dokonca nestačilo len to, že čelil všetkým možným tlakom zvonku. Bol mu daný ešte ďalší osteň, ktorý pôsobil vnútorné deptanie a spoľahlivo utlmoval akúkoľvek jeho pýchu. A Pán mu ho odmietol odňať:

2 Korintským 12:5  Týmto sa teda budem chváliť, sám sebou sa však nebudem chváliť, ak len nie slabosťami. 6  Veď ak sa budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, lebo budem hovoriť pravdu. Uskromňujem sa však, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako čo vidí, alebo počuje odo mňa, 7  a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. 8  Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, 9  ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. 10  Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.

Vodcovstvo chudobných sa chváli slabosťami. Nesie kríž. Platí ťažkú cenu. Prijíma od Pána ťažkú cestu – nevyhýba sa jej. Rozumie, že slabosti sú kľúčové. Ak má byť uvoľnená Božia moc, tá naša ľudská musí byť eliminovaná. Ak má prísť Pánovo pozdvihnutie, musí mu predchádzať naše poníženie. Ak máme mať mocné nadprirodzené zjavenia, musíme sa naučiť zostávať pokornými. Vodcovstvo chudobných začína na zemi, ale aj často padá na zem. Silou vodcov chudobných duchom je Pán. Oni zostávajú hlinenými nádobami. Nehľadajú predné miesta. Nejdú za pohodlím a ziskom.

Modlím sa, aby som ja, aby sme my – ako vodcovia – porozumeli kedy nás Pán pokoruje a vedie Jeho „cestou nadol“ (Fil 2,5-8). Volám: „Pane pošli Tvoje svetlo! Aby sme porozumeli Tvojej ceste, Tvojej výchove, Tvojmu vedeniu, Tvojim spôsobom. A odpusti nám, keď ti vzdorujeme a vyberáme si ľahšiu a širšiu cestu, keď sa vyhýbame problémom a riziku.“ Verím, že Pán chce obnoviť našu chudobu duchom. Verím, že je to On, kto nás vedie ku vlastnej slabosti. Nerobí to preto, aby sme si len zúfali, alebo rezignovali a odišli zo služby. Robí to preto, aby nám mohol zveriť Jeho moc.

Záver

Toto je mojim volaním za vodcov a mojim vlastným zápasom nasledovať Krista tak, ako On ma vedie. Kiež sa toto zdieľanie stane neutíchajúcim impulzom k roznieteniu modlitebného hnutia v našej krajine! Prosím, modlite sa naliehavo za tieto veci!

  • Drahí súrodenci v Kristovi, prosím, modlite sa za svojich vodcov! Potrebujeme vaše modlitby ďaleko viac, než si uvedomujete. Ďaleko viac, než čokoľvek iné. Zodvihnite naše ruky vašou podporou. Podobne ako Mojžiš pri boji Izraela s Amalekom na púšti. Ani my nevládzeme držať ruky stále vystreté. A naše ochabnutie je aj vašim ochabnutím. Naše víťazstvo je aj vašim víťazstvom. Nech nezomierajú zbytočne ľudia. Nech cirkev neprechádza zbytočne porážkami. Modlite sa za nás!
  • Drahí vodcovia, ako vy, aj ja poznám klzkosť pôdy, ktorú máme pod nohami. Padol som už toľko krát! Sám sa nijako necítim dostatočným, či úspešným. O toto však zápasím: stáť vo vodcovstve chudobných duchom. A pozývam vás tiež k takémuto zápasu. Zápaste aj vy o autentické nasledovanie Krista, o Neho samotného vo vašom živote! Verím, že je to aj Pánovým pozvaním.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára