1. 6. 2010

Armáda 9. Muž a dievčatko

Muž a dievčatko
Ocitla som sa vo videní v jednom z nebeských údolí. Pretekala ním riečka. Rástla v ňom svieža tráva, ktorá doslova dýchala životom. Pri riečke stáli muž a malé dievčatko. Mohlo mať asi sedem rokov. Muž hladil koňa. Bol žiarivo biely. Žiadna biela, ktorú som na zemi videla, sa jej nemohla vyrovnať. Ich oblečenie bolo rovnakej farby. Muž bol sivovlasý, ale nebol to starec: jeho šediny odrážali múdrosť, ktorú mal. Kráčala som k nim. Za sebou som viedla svojho koňa. Chcela som ho tam napojiť a aj ja sama sa občerstviť.
„Vitaj,“ povedal mi muž, keď som už bola celkom blízko. Dievčatko na mňa pozrelo. Bolo krásne. Malo nádherne tmavé, skoro čierne očká a dlhé čierne vlnité vlásky. Celý jej vzhľad zo seba vyžaroval nevinnosť. Nie len detskú nevinnosť, ale nevinnosť, ktorú jej dal jej Boh. Na prvý pohľad bolo vidieť, že patrí Jemu.
„Boli sme tvojimi spolubojovníkmi,“ povedal mi ten muž, „položili sme život za svojho Kráľa.“
Čudovala som sa, že aj to malé dievčatko, položilo život pre svoju vieru.
„Žili sme v krajine, v ktorej nie je sloboda vierovyznania, ako je to v tvojej krajine,“ vysvetľoval mi.
Ako to povedal, uvedomila som si, ako málo si vážime slobodu, ktorú v našej krajine máme.
„Nevážite si ju. Máš pravdu. Vážte si, čo vám Boh dal. Neplytvajte Jeho požehnaním. V mojej krajine táto sloboda nebola. Veriť mu, znamená dať mu svoj život, aj keby to znamenalo pre Neho zomrieť.“
„A predsa si veril,“ povedala som. Boli to vôbec prvé slová, na ktoré som sa v ich prítomnosti zmohla. V mojich očiach bol hrdinom viery.
„Som, čo som len z Božej milosti,“ pokračoval, „som panicom. Som jedným z tých, ktorí svoj život zasvätili len Jemu. Rozhodol som sa nežiť so žiadnou ženou, aby som Jeho oslávil. Káznil som svoje telo, pretože som chcel patriť len Bohu. Málo káznite svoje telá. Nemyslím tým, že máte všetci zostať bez ženy, či bez muža. Veľa som sa modlil za kresťanov v Európe a Amerike. Viem, ako žijete. Nedávate mu prvé miesto. Vo vašich životoch je Boh často len okrasou a spríjemnením vášho pobytu na zemi. Ste spasení a to vám stačí. Ako ďaleko ste od pravdy!“
„V pôstoch som bojoval Božie boje. Často som svoj fyzický hlad sýtil modlitbami a Jeho slovom. Naučil som sa byť na Ňom závislý. V Jeho cirkvi je veľa bojovníkov, ktorí bojujú v skrytosti a nikto o nich nevie. Nikto nevie o veľkých veciach, ktoré im Boh ukazuje. Nebyť týchto bojovníkov, cirkev by nebola, kde je. Dostali zvláštnu milosť od Boha veriť mu vo všetkom. On má viac tej milosti, ale Jeho deti si ju nepýtajú. Radšej sýtia svoje telá a duše vecami tohto sveta. Kŕmia sa špinou a bohatstvom. Nenasledujú svojho Pána vo všetkom. Nevidia, hoci je Boh sám ich svetlom, nepočujú, hoci Boh sám prebýva v ich vnútri. Zapredali sa konzumu a materializmu. Ježiš to nerobil.“
„Pán mi dal svoju milosť. Dá ju komukoľvek, kto o ňu bude prosiť. On nechce, aby ste boli ako ja. Chce, aby sme boli ako On. Musíte Ho prosiť a musíte byť ochotní zaplatiť cenu. Spasenie je zadarmo, posvätenie a naplnenie Jeho plánu stojí viac – každého to stojí celého seba samého. Ani o kúsok menej ani o kúsok viac.“
Zaujímalo ma, kto je to dievčatko, ale nechcela som ho prerušovať.
„Toto je moja dcéra,“ povedal napriek tomu, že som sa ho na to neopýtala.
„Ako môže byť tvojou dcérou, keď si nepoznal ženu?“
„Zomrela jej mama a otec ju nechcel. Chcel synov, nie dcéry. Vzal som ju k sebe. Kúpil som ju od neho. Nechcel som, aby ju kúpil niekto iný a spravil si z nej slúžku alebo niečo oveľa horšie. Nemal som peniaze, ale Boh sa o nás postaral. Aby som za ňu zaplatil, predal som svoju jedinú kozu. Jeden človek nám potom daroval druhú. Nikdy nám nechýbalo nič, čo sme potrebovali. Mal som malý domček na vidieku a kúsok poľa. Pracovali sme a modlili sa. Aj keď bolo sucho a iným sa moc neurodilo, my sme mali dosť. Žili sme tak tri roky. Potom nás zabili.“
Obdivovala som ho pre jeho vieru.
„Boha obdivuj. Staral sa o nás. Povedali sme o Ňom len niekoľkým známym. Nebol som veľký evanjelista,“ usmial sa, „viac som sa modlil. A tiež som sa niekedy bál o svoj život. A o jej život. Stala sa mojou dcérou, miloval som ju. Aj keď som veril Bohu vo všetkom, niekedy som sa bál.“
„Ale vytrval si až do konca.“
„Je to Jeho milosť. Málo sa modlíš. Málo o ňu zápasíš. Napriek tomu ti ju dáva. Neuspokojuj sa. Musíš ísť ďalej. Si na len začiatku cesty.“
„Viem, že máš pravdu,“ súhlasila som.
„Tu je ľahké všetko pochopiť. Na zemi je to ťažšie. Váž si milosť, že si tu.“
„Nerozumiem úplne, prečo som tu, prečo mi toto všetko ukazuje,“ povedala som.
„On to vie. Ver mu, že je múdry. Dal ti pochopiť veľa vecí. Aj to je milosť.“
Ako sme tam stáli, prišiel ku nám Ježiš.
„Moja milosť je nad tebou. Prijmi ju,“ povedal mi, „musíš hovoriť o mojej láske a mojej milosti. O cene, ktorú som zaplatil. Chcem, aby si moje deti vážili moju milosť. Položil som za nich svoj život. Za každého jedného som trpel, ale oni si to nevážia. Znevažujú moje meno, váľajú sa s neviestkami, slúžia mamone a tvária sa, že to je kresťanstvo. Ale nie to je kresťanstvo. Kresťanstvo je obeť. Tak ako Ja som sa obetoval, aj vy sa obetujte.“
„Bojím sa, že to nezvládnem,“ povedala som mu.
„Nasleduj ma a nemusíš sa báť.“
„Modlil som sa za takých, ako si ty,“ pokračoval muž, „Božie dielo bude dokonané cez obyčajných mužov a ženy, často aj cez deti. Verte mu, On ide pred vami a On uzatvára váš voj (Iz 52,12).“
„Vy sa bojíte. Bojíte sa vziať Boha vážne. Myslíte si, že vás oberie o vaše domy, autá, o vaše majetky, o vaše peniaze, o vaše drahé milióny či haliere, podľa toho kto koľko má. On nie je zlodej! Ako si to o Ňom môžete myslieť? Ako si môže niekto o svojom nebeskom Otcovi myslieť, že je zlý?“
„Boh nie je človek. On je iný. Nemal som skoro nič v porovnaní s mnohými Jeho deťmi. Ale dal som mu to všetko. Hovoril som ti, dal som svoju jedinú kozu, aby som zachránil toto dieťa. Keby som to neurobil, dnes by nebola tu. Ako ešte stále môže niekto váhať dať mu celý svoj majetok? Žili sme spolu v tej malej chatrči a modlili sme sa za každý ďalší deň. Prijímali sme všetko ako z Jeho ruky. A On sa o nás postaral. Niekedy sme jedli len zeleninu, niekedy sme mali chlieb, ale nehladovali sme. Nemal som peniaze na nové oblečenie, ale nechodili sme nahí. Bojíte sa, že sa nepostará. Nepoznáte lásku nebeského Otca. Modlil som sa, aby sa ďalším po mne kráčalo ľahšie a zašli ďalej ako ja. Modlil som sa, aby povstali vo viere. V tomto som bol pre nich ako apoštol. Žil som, čomu som veril. Nevidel som skoro nič z ovocia mojich modlitieb. Skoro vôbec nič. Ale v duchu som vnímal, že to čo žijem, povzbudí aj ďalších.“
Pozrela som na Pána. Stál pri nás a počúval každé slovo, ktoré mi muž povedal. Vážil si ho, ako si môže niekto vážiť svojho milovaného priateľa.
„Zdieľali sme spolu svoje životy,“ povedal Ježiš, „on zdieľal so mnou ten jeho a Ja s ním ten môj. Staral som sa o nich. Môj nebeský Otec vidí každé svoje dieťa. Ani jedno nezanechá a ani nepopustí (Žid 13,5). Som dobrý Boh.“
„Vieš, akú sme mali radosť z každej našej úrody?“ ozval sa znovu muž. „Vedeli sme, že nám ju požehnal Boh. A dávali sme z nej chudobným. Jedli z nášho stola, z našich hrncov. V nastávajúcom čase bude cirkev milosrdnejšia. Tak ako sme to robili my, bude robiť mnoho Jeho detí po celom svete. Budú sa vzdávať svojho pohodlia, svojho drahého jedla a uskromnia sa, aby dali tým, ktorí nemajú. Budú používať Jeho dary na to, aby obdarovali iných. Budú dávať mnoho na dielo cirkvi a nebudú sa zdráhať dať toľko, že to bude vyzerať, že nebudú mať dosť pre seba. Boh sa o nich postará. To nebude nerozvážnosť. To bude viera. Pýtajte sa sami seba, kedy je vaším Bohom mamona a kedy Ježiš. Kedy slúžite svojim žiadostiam, svojmu telu a bruchu a kedy Pánovi. Pýtajte sa sami seba a pýtajte sa Jeho.“
„Nerobte dobré skutky preto, aby ste utíšili hlad svojho svedomia. Robte pokánie a potom, keď bude vaše svedomie čisté, robte dobré skutky. Pýtajte sa Boha, komu máte koľko dať. Možno tvoj sused nemá týždeň pred výplatou čo dať jesť svojim deťom. A z tvojich dverí sa vinie lákavá vôňa...“
„Je tak jednoduché žiť s Ním. Hľadáte učenie, hlboké teologické rozpravy... Ako ďaleko ste od poznania Pravdy! Jeho slovo nie je zložité. Je jasné. Ale len ako ho oživuje Jeho Duch. Bez Neho ste stratení. Ale poznáte Pravdu a Pravda vás vyslobodí (J 8,32). Z Jeho milosti ju poznáte, to nebude z vás.“
„Hovorím, čo sa bude diať, pretože mi to Boží Duch zjavil na modlitbách. Som tu len chvíľu, ale všetko, čo mi kedy povedal ešte na zemi, vo mne stále znie. Znie to jasnejšie ako kedykoľvek pred tým. Jeho život mnou prúdi. Občerstvil som sa z Jeho prameňov, som plný Jeho sily. Už nie som viac vo svojom starom smrteľnom tele, ale všetko, čo som prežil s Ním, prišlo so mnou sem. Nebo nie je sen. Je to realita. Nežite tak, ako keby nebo bolo len snom. Žite realitu neba. Pite z Jeho živých vôd. Hneď teraz a dnes. Nenechávajte na druhých, aby to robili za vás a potom vám priniesli nejaké to slovo. Sprostredkované slovo s vami neurobí toľko, ako zjavenie priamo od vášho Pána. Pýtajte si čerstvý závan Ducha od Jeho trónu, On vám ho dá.“
„Aj ona tak žila,“ ukázal na dievčatko. Počas nášho rozhovoru tíško sedela a hrala sa na brehu riečky s kamienkami a trávou. Vôbec sa nenudila. Tá hra, akokoľvek bola jednoduchá, ju bavila, napĺňala ju Božou radosťou. „Žila realitu neba. Poznala Boha necelé tri roky, ale bola mu bližšie ako mnoho kresťanov, ktorí s Ním prežili celý svoj život. Mnohí, ako sem prichádzajú, vidia, o čo všetko sami seba okradli. Boh je milostivý, On odpúšťa všetky naše viny, ale nebuďme hlúpi a neokrádajme sami seba o Jeho prítomnosť. Pýtajte si Jeho Ducha, veď vám vo svojom slove sľúbil, že vám Ho rád dá (Luk 11,3). Nevyhovárajte sa na málo času, málo sily, málo pochopenia, málo pevnej vôle... On dáva chcenie aj činenie. Nerobte nič bez Neho. On je vínny kmeň a vy ste ratolesti. Bez Neho nemôžete nič činiť (J 15,5). Nechcite zmeniť svoje životy bez Neho. Vo vlastnej sile zlyháte. Skončíte ako samospravodliví farizeji alebo ako porazení a zdeptaní kresťania, ktorí sa nevládzu pohnúť ďalej. Len s Ním sa môžete zdvihnúť z miesta a ísť.“
„Verte mu, vezmite Jeho slovo vážne, dal ho aj vám.“
„V posledných časoch sa mnohí na mojom slove pohoršia,“ ozval sa Ježiš, „budú spasení, ale iba ako cez oheň (1Kor 3,15). Strážte moje slovo. Chráňte si ho. Kto si ho nebude chrániť, bude mu vzaté. Nie mnou, Ja svoje slovo dávam. Ale nepriateľom. On je ten, kto ho kradne. Nedovoľte mu to. Nezabudnite, že sa vie prezliecť do ovčieho rúcha.“
Dievčatko vstalo zo zeme a prišlo k Nemu. Vzal ju na ruky. Bolo vidieť, že sa u Neho nepestuje prvý krát. Bola u Neho doma.
„Učila sa pevnosti môjho objatia. Všetko je jej tu také prirodzené, ako keby tu žila odjakživa. Žila nebo na zemi, aj keď by to niekomu pripadalo ako zlý sen. Hrávala sa s paličkami, hlinou, kamienkami, trávou,... mala len jednu malú handrovú bábiku. Ale nereptala. Koľko detí má plné izby hračiek a repce? Vychovávajte svoje deti k skromnosti. Je to viac ako všetky poklady sveta. Učte ich realite neba. Použijem si malé deti, aby učili svojich rodičov mojim postojom. Pokorní budú počuť. Pyšní si zatvoria uši. Nebuďte pyšní, lebo ja pokorným dávam milosť. (Jk 4,6)“
Postavil ju na zem a pohladil po vláskoch. Bežala sa znovu hrať. Vidieť ju, znamenalo vidieť šťastie.
„Napi sa,“ povedal mi Ježiš.
Úplne som zabudla, prečo som sem prišla. Kľakla som si a pila som. Napojila som aj svojho koňa. Vyzeral, že je veľmi osviežený. Jeho oči žiarili porozumením Božej pravdy.
„Staraj sa o neho, aby ti dobre slúžil,“ povedal mi Ježiš.
„Neviem, ako sa mám o neho postarať.“
„Musíš zostávať v mojej prítomnosti. Tak sa budeš starať o môj dar. Tak, ako ty budeš posilňovaná mojim slovom a mocou, tak aj on. Keď nebudeš tráviť čas v mojej blízkosti, tvoj kôň bude slabnúť. Nebude ťa môcť niesť tak rýchlo a spoľahlivo, ako budeš potrebovať. Nezanedbávaj čas so mnou. On ťa ponesie tam, kam ťa vediem. Spoliehaj sa na mňa vo všetkom.“
„Zohni sa k mojej rieke,“ povedal.
Zohla som sa a znovu sa napila. Zvírila som jej hladinu svojím dotykom. Pozrela som sa do nej a videla som sa, ako kráčam mestom, v ktorom žijem. Išla som po Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Videla som mnohých nevládnych a chorých. Medzi nimi aj jednu pani, ktorú som dobre poznala. Mala veľa zdravotných problémov. Už dlho volala k Bohu, aby ju uzdravil.
„Modli sa za ňu,“ povedal mi Ježiš. Stál tam vedľa mňa. Boli sme spolu pri nebeskej rieke života, ale boli sme spolu aj tu, v mojom meste.
Pozrela som na Neho. Nemala som vieru ani odvahu sa za ňu modliť. Už mnohí sa modlili a nebola uzdravená. Nechcela som byť znovu, ako už toľkokrát keď odo mňa niečo chcel, neposlušná. Nechcela som znovu zatlačiť Jeho príkaz niekde ďaleko od seba, aby som ho nemusela poslúchnuť.
Položila som na ňu ruky a modlila som sa. Nebola hneď uzdravená, ale Boh úplne zmenil jej myslenie. Prestala sa pozerať na svoje trápenie a začala sa pozerať na Neho. Jej zrak sa rozžiaril a začala Ho vidieť takého, akého Ho nepoznala. Vnímala Jeho lásku a potešenie vo svojom súžení.
„Uzdravím ju,“ povedal mi potom Pán, „musíš hovoriť o mojej láske. Mnohí neprijímajú moje uzdravenie len preto, že si myslia, že ich nemilujem dosť na to, aby som sa nimi zaoberal. Niekedy uzdravím hneď, niekedy nie. Niekedy použijem ich vlastnú vieru, niekedy vieru ich súrodencov. Niekedy chcem najskôr zbudovať vieru chorého a až potom ho uzdravím. Niekedy túžim najskôr očistiť jeho vnútro, aby uniesol veľkosť mojej lásky a až potom ho uzdravím. Niekedy chcem najskôr premeniť starú nádobu na novú a až potom do nej vliať nový obsah. Mnohí stratili moje uzdravenie len preto, že chceli všetko hneď a keď to neprišlo, sklamaní odišli. Čakajte verne na moje slovo, aby mohlo priniesť úrodu. Niektorých neuzdravím. Nie preto, že nechcem. Teraz sa ma nepýtaj prečo. Medzi nebom a zemou je mnoho vecí, ktorým ešte nerozumiete. Som Boh, moje myšlienky sú vysoko nad vašimi. Sama si kus toho prejdeš a potom pochopíš.“
„Jednu vec prijmite: Choroba nie je Božie dopustenie, nie je to ani Boží trest. Ak je niekto chorý, nie je to preto, že som ho chcel napomenúť. Veci duchovné fungujú inak, ako si myslíte.“
Viedol ma ďalej ulicami nášho mesta. Prechádzali sme sa popri obchodoch, v ktorých ľudia nakupovali to, čo potrebovali a aj to, čo vôbec nepotrebovali.
„Moje deti sa naučia rozlišovať medzi tým, čo je dôležité a čo nie. Nebudú míňať majetky na to, čo nepotrebujú. V tomto meste budú žiť tí, ktorí sa naučia žiť so mnou. Verte mi, modlite sa, chcem vás požehnať a urobiť svojim požehnaním pre váš národ a aj iné národy. Dovoľte mi vás premieňať.“
Vyšli sme hore na Bratislavský hrad. Bolo to zvláštne, boli sme v meste, v ktorom bývam, kde som bola doma. On by mal byť mojím hosťom, ale bolo to naopak. Ja som bola Jeho hosťom.
Pozerali sme sa na budovy a na rieku pod nami a aj na sídlisko za ňou.
„Toto sídlisko nie je bezduché miesto na prežívanie zo dňa na deň. Nie je to nocľaháreň vhodná len na prespanie. Je to miesto, na ktorom spočinie moja sláva.“
Spomenula som si na mnohé proroctvá, ktoré nám Boh počas rokov, keď sme sa za toto miesto modlievali, dal. Mnohé z nich hovorili o Božej sláve, ktorá na ňom spočinie. Hovorili o Božom svetle, ktoré zažiari v temnote. Veľmi ma potešilo, že Pán o tom hovoril aj teraz.
Potom sme sa prechádzali po Petržalke. V porovnaní s nebom, kde sme ešte pred chvíľou boli, bolo toto miesto temné. Videla som démonov chlípnosti a pornografie, túžby po moci a bohatstve, démonov klamu a depresie, démonov zúfalstva a smrti, ako sa krčili v tmavých kútoch, ktoré boli ich domovom.
„Vláda nad týmto sídliskom je v mojich rukách,“ povedal mi Pán, „v tomto čase sa zmení klíma vo tvojom okolí. Pripravujem svoje deti, aby vyšli a zažiarili mojou slávou. Neprebývate v mojej sláve, nemôžete ju ešte niesť.“
Potom mi ukázal nás - Boží ľud v tomto meste. Nebolo na nás vidieť Božiu slávu. Len kde tu zažiarilo svetlo a potom zase zhaslo. Vyzeralo to, akoby sa niekto snažil naštartovať pokazené vianočné svetlá, ale stále sa mu to nedarilo. Zažínali sa len niektoré, aj to len občas.
„Ako ma ľudia môžu spoznať, ak ma nevidia vo vás? Prichádzate do mojej prítomnosti a zase odchádzate. Je veľmi vzácne, že si oddeľujete zo svojho času čas len pre mňa. Mnohé moje deti nerobia ani to. Ale ja po vás túžim po celých. Túžim, aby ste mohli prebývať v mojej sláve. Stále. Nie len niekedy, nie len keď sa idete modliť, ale aj keď vyjdete zo svojej modlitebnej komôrky – túžim ísť s vami. Moja sláva na vás bude spočívať a ľudia sa budú pýtať, čo to je. Moje prebudenie je moje. Príde, keď mi dovolíte priviesť vás k poznaniu seba samých a k poznaniu mojej lásky ku vám. Milujte obydlie môjho domu a miesto, kde moja sláva prebýva (Ž 26,8). Milujte moju prítomnosť. Nezamieňajte si ju so vzletným pocitom mojej radosti a so silou mojej moci. To všetko je dobré a je dobré, že to poznáte. Ale milujte mňa, milujte miesto, kde prebývam, milujte moju slávu kvôli mne, nie kvôli sebe a tomu, čo vám jej poznanie prináša. Milujte ma kvôli mne samému. Nielen pre skutky, ktoré pre vás robím. Koľko by som vás Ja mohol milovať, ak by som vás miloval kvôli vašim skutkom? Milujem vás kvôli vám samým. Milujte tak isto vy mňa. Potom sa naučíte milovať svet tak, ako ho Ja milujem. Potom vám budem môcť poslať prebudenie, po ktorom túžite. Netúžte po ňom preto, aby ste mohli vidieť moje zázraky. Túžte po ňom preto, aby som mohol cez vás priniesť spasenie vášmu národu. Moje volanie po vás je veľké. Volajte aj vy na mňa. Poznávajte ma na všetkých vašich cestách. Nevyčleňujte mi miesto, ktoré mi nepatrí. Ja nepatrím na koniec vášho zoznamu priorít. Patrím na začiatok.“
„Nehovorím to, aby som vás odsúdil. Neprišiel som, aby som svet odsúdil, ale ho spasil (J 12,47). Počujte moje volanie a príďte ku mne bližšie. Nechcem od vás žiaden výkon vašej viery. Chcem len, aby ste mi dovolili dať vám moju vieru. Milujte môjho Ducha. Milujte Ho, nezarmucujte Ho svojou túžbou po Jeho prejavoch a nie po Ňom samom. Jeho prejavy prídu, budete vidieť mocné skutky Môjho Ducha. Ale túžte po Ňom samom.“
Pozerala som na svojho Pána, ako hovoril všetky tieto veci. V mnohých z nich som zlyhala, ale ako som Ho počúvala a dovoľovala mu, aby ma menil, doslova som cítila, ako zo mňa odchádza ťažoba mojich zlyhaní. Plnil ma svojou silou a svojím poznaním Jeho samého.
„Prišiel som, aby som mohol priniesť život. To nepriateľ príde, ukáže na hriech a deptá vás ním. Ja prichádzam, aby som odpustil, posilnil a očistil. Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť (J 15,5). Toto je moje požehnanie pre vás v tomto čase. Buďte svätí, lebo aj Ja som svätý (Pt 1,16).“
Potom ma zaviedol na akési parkovisko. Stálo tam mnoho áut pripravených vyraziť. Práve prebiehali posledné lúčenia, objímania, zneli posledné rady a požehnania. Ukázal mi aj vlaky a lietadlá, do ktorých nastupovali Božie deti.
„Mnohých vyšlem do iných národov. Pošlem ich na miesta, kde o mne ešte nikto nepočul, ale aj na miesta, kde už moji služobníci roky slúžia. Videli málo ovocia. Dám svojim povolaným milosť, aby ku nim prišli a v pokore a mojej vďake za ich mnohoročnú prácu, ich posilnili. Prinesú moje slovo povzbudenia a potešenia pre pracovníkov, ktorí sa mnoho namáhali a videli len kúsoček z toho, za čo sa po celý čas verne modlili. Mnohé moje deti, vyslané do iných krajín, nie len z vášho národa, videli veľmi málo ovocia svoje práce. Pripravili pôdu pre moje slovo, siali ho, ale nevideli jeho vzrast. Príde čas, keď mu dám vzrásť. Modlite sa za tých, ktorých vysielate. Mnohé moje deti išli, kam som ich povolal, ale veľmi málo ďalších sa k nim pridalo. Veľmi málo ich bolo ochotných stáť za nimi nevidení nikým iným, len svojim nebeským Ockom a modliť sa za ich prácu. Niektorí nemali dosť na svoje živobytie len preto, že iné moje deti odmietli počuť moje volanie a poslať im obnos, ktorý potrebovali. Ale Ja som sa o nich staral.“
„Odpusť,“ zašepkala som.
„Musíte rásť v pokore. Tí, ktorých vyšlem, potrebujú poznať pokoru a moje milovanie. Veľa mojich verných služobníkov zažilo nepochopenie. Roky sa namáhali, ale nebolo vidieť veľké výsledky. Vieš, čo na to povedali tí, ktorí sa po celý ten čas za nich odmietali modliť?“
Mlčala som. Tušila som to.
„Musím to povedať, aby ste to prestali robiť: Ponížili ich. Povedali, že celé tie roky boli mimo Božej vôle. Povedali, že zlyhali, povedali, že nenaplnili môj plán, pretože na to nemali. Moje slovo o nich je iné. Ja hovorím: Dobrý a verný služobník, vojdi v radosť svojho Pána (Mt 25,21). Ale dielo tých druhých zhorí. Pýcha nie je mojím dielom.“
„Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci (Mt 11,29). Takí budú moji služobníci. Ja to urobím. Pošlem mladých aj starých, aby posilnili tých, ktorí sa roky namáhali a spolu pôjdu ďalej. Pochopia a prinesú moje uznanie ich práci. Postavia sa spolu a Ja vďaka tomu budem môcť dokončiť, čo som na tých miestach začal. Modlite sa za nich, aby mali silu, pretože to nebude ľahké.“
„Modlite sa, ustanovte stráž, aby bdela a volala ku mne. A Ja budem počuť.“

4 komentáre:

  1. Evi, velmi děkuji za sdílení. Chtěla jsem původně reagovat obsáhleji, ale nějak nemám slova. Zasáhlo to skutečně hluboko.
    "Viem, ako žijete. Nedávate Mu prvé miesto. Vo vašich životoch je Boh často len okrasou a spríjemnením vášho pobytu na zemi. Ste spasení a to vám stačí. Ako ďaleko ste od pravdy!"

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ano Pane Ježišu, voved ma do pokory, poslušnosti a svätosti, chcem byť dobrý služobník, ale našla som sa vo vela zlyhaniach, odpusti mi, posilni ma tam , kde som, a prosím, daj mi spolupracovníkov...
    Vdaka ti Pane,, že mi dávaš spoznať sa a robiť nápravu, nech sa deje Tvoja vôla v mojom živote i skrz môj život.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vďaka Bohu za tieto videnia krok za krokom si ich čítam a veľmi som nimi povzbudzovaný a povedal by som že nadobudam viac prorockeho pohľadu do diania. Fakt Vďaka Bohu za to veľmi ma to buduje, a verim tomu že sú od Panna ...

    Zaujímalo by ma ako Evka priam tieto videnia? Cez vytrženie tak že nie si si vtedy vedomia fyzického tela? alebo sú to vnútorne videnai v srdci počas modlitieb? Alebo sny ...THX

    Len mam výhrady na tento výrok.
    „Jednu vec prijmite: Choroba nie je Božie dopustenie, nie je to ani Boží trest. Ak je niekto chorý, nie je to preto, že som ho chcel napomenúť. Veci duchovné fungujú inak, ako si myslíte.“

    Ak to nie je Božie dopustenie ani trest tak je to čo? Vysledok padu?

    Ale z Písma v NZ vidim že Boh použiva často aj nemoc ako formu trestu :
    Žena Jezabeľ vidavajuca sa za prorokinu-Zj 2 22: Hľa, ja ju hodím na ležisko(CHOROBA) i tých, ktorí cudzoložia s ňou, do veľkého súženia, keď neučinia pokánia zo svojich skutkov.

    Pavel piše o ľadoch(krestanoch) ktorý nehodne jedli pánovu večeru.
    1Kor 11 30 Preto je medzi vami mnoho slabých a chorých, a mnohí spia.

    ďalej by som v NZ zákone našiel ľudí ktorý osleply lebo ich Boh ranil alebo mnohe iné...

    Misko a Evka želám vám veľa občerstvenia od Pánovej tvari. A Ďakujem za odpoveď. GBY

    Martin Kalivoda

    OdpovedaťOdstrániť