________________________________

19. 7. 2011

Srdce uctievača

Srdce uctievača

Kto je to uctievač

Je to úplne obyčajný človek, ktorý jednoducho miluje svojho Boha a rozhodol sa Ho nasledovať. Možno za ním nejde dokonale, možno padá v hriechu, robí množstvo chýb, ale miesto, ktoré vo svojom živote Bohu vyhradil, nedovolí pohltiť ničomu inému. Znovu a znovu sa bije o to, aby toto miesto bolo väčšie. Aby rástlo do výšky, šírky aj hĺbky.

Najhlavnejšou vecou jeho života sa stalo vzývať svojho Nebeského Otca v Duchu a pravde.

Ján 4,23-24  Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.

Možno je to človek úplne nenápadný, možno nápadne výstredný, ale na ničom z toho mu nezáleží. Už nepozerá na rozdiely. Či stojí na pódiu, či v poslednej rade zhromaždenia, či je super kazateľom, alebo má problém vykoktať pár súvislých viet, keď chce niekomu niečo povedať o Bohu, či chodí na nejakú skupinku pre prominentov, alebo skupinku pre bezdomovcov - jeho jedinou túžbou je vyvýšiť svojho Boha.

Srdce uctievača je:

1. Vďačné

Pozerá na to, čo pre neho Boh urobil, nie na to, čo neurobil.

Naučil sa, že je to ďakovanie, čo nám otvára oči. Ľudia, ktorí sa neustále sťažujú a reptajú, sa nevedia v konečnom dôsledku kvôli tomu pohnúť z miesta. Pretože stále reptajúci a sťažujúci sa človek jednoducho cez svoje sťažnosti nevidí Boha. Aj keď ho Boh volá a hovorí k nemu, nepočuje Ho a nevidí.

Preto sa musíme naučiť svoje ťažkosti položiť Bohu do rúk – možno prísť za niekým (priateľom, vedúcim skupinky, pastorom), porozprávať sa a modliť sa spolu za všetky ťažké veci – vtedy to nie je sťažovanie sa, ale zažívanie súrodeneckej a Božej lásky. Ak to nevládzeme sami, niekto iný nám môže pomôcť zložiť naše bremená a vidieť, že Boh rád naše bremená ponesie. Veď On sám nás k tomu vyzýva, aby sme to robili (Mt 11,28-30).

Ďalej sa musíme naučiť pozerať na smrť Pána Ježiša na kríži. Mňa osobne to vždy znovu a znovu dvíha, pretože naše ťažkosti a bremená sa niekedy znovu tlačia späť a nie a nie ich položiť a zažiť konečne odľahčenie. Ak chceme uctievať Boha v Duchu a pravde, musíme sa ale naučiť pozerať na tento jediný nemenný bod v našich životoch. Pretože okolnosti, v ktorých sme, sa často menia, k lepšiemu či horšiemu, ale Boh a Jeho obeť sa nikdy nemení. A tak vždy máme za čo ďakovať, pretože Jeho obeť za naše hriechy je stále tu. Aj keď ostatné veci sú ťažké a zdá sa nám, že Boh v nich nekoná, môžeme si pripomínať to, čo pre nás neodškriepiteľne urobil – Pán Ježiš zomrel za naše hriechy, aby sme mohli slobodne pristúpiť pred tvár nášho nebeského Ocka. Je to to najviac, čo kedy kto pre nás mohol a ešte môže urobiť.

Pozrime sa do knihy Exodus:

Exodus 15:24  Ľud reptal proti Mojžišovi: Čo budeme piť?

Exodus 16:2  Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti.

Exodus 17:3  Keď ľud bol smädný, znova reptal proti Mojžišovi: Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás, naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom?

Numeri 17:6  Na druhý deň celý zbor Izraelcov reptal na Mojžiša a Árona: Vy usmrcujete ľud Hospodinov!

Izraelcov bolo 603 550 bojaschopných mužov nad 20 rokov. V tomto neboli započítaní ešte levíti, a ženy a deti. Takže išlo o dav do dvoch miliónov ľudí.

A o koľkých je napísané, že sa naozaj stretli s Bohom?

Exodus 33:11  Hospodin hovoril s Mojžišom tvárou v tvár, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom; potom sa vrátil do tábora; ale jeho služobník, mládenec Józua, syn Núnov, sa nevzdialil zo stánku.

Exodus 24:13  Potom vstal Mojžiš i jeho sluha Józua a Mojžiš vystúpil na Boží vrch.

Niekoľko ďalších išlo tiež viac menej týmto smerom – snažili sa naučiť niečo viac ako len konzumovať Božie dary a požehnania - napr. Káleb, vieme to podľa jeho reakcie, keď sa vrátil z prieskumu zasľúbenej krajiny. Pozeral sa na ňu Božími očami, nevidel len obrov, ktorí tam bývali, ale videl Božiu zasľúbenú zem. Zjavne hľadal Pána, Jeho slovo, to aký je. Alebo Áron, alebo 70 starších, ktorých si Boh vyvolil, aby pomáhali Mojžišovi. Ale stále tu hovoríme o dave takmer 2 miliónov ľudí!

Pri tom na to, aby stretli Boha, stačilo len ísť do stánku stretnutia – vyjsť zo svojho stanu a ísť do stánku, kde býval Boh. Na chvíľu opustiť svoje veci a prejsť možno pár sto metrov do stánku stretnutia, ktorý stál mimo tábora.

V Ž 100,4 máme návod, ako vstúpiť do stánku stretnutia:

Vchádzajte s vďakou do Jeho brán a s chválospevom do Jeho nádvorí; ďakujte Mu a dobrorečte Jeho menu!

Netreba na to veľa. Stačí jednoduché „Vďaka ti, Bože,“ a sme tam! Sme v chvále a uctievaní, už vchádzame do Jeho nádhernej prítomnosti. Len na chvíľu sa rozhodneme pozerať na to, čo pre nás Pán urobil namiesto toho, čo neurobil. A sme hneď tam.

2. Čisté

My – Božie deti - sa často trápime nad tým, akí sme – nedokonalí, klameme, sme sebeckí, pyšní,... Keď to všetko vidíme, potom, keď prídeme v nedeľu do zhromaždenia, na skupinku alebo sa ideme modliť za niečo len tak v súkromí, myslíme si, že nie sme ani len hodní pozrieť smerom k nebu. Alebo sme celý týždeň žili s Bohom na okraji našich záujmov a teraz nám je trápne zrazu ku Nemu prísť. Alebo sa ako rodinka ráno chystáme do zhromaždenia – meškáme, deti zdržujú... a napätie rastie, rastie, až prerastie. Alebo, alebo, alebo. Čo teraz? Mám sa tváriť že nič? Ako mám teraz prísť k Bohu?

Dobrá správa je, že Ježiš zomrel za každý náš hriech. Ani jeden nevynechal. Zomrel za každú našu slabosť, neochotu, lenivosť, strach... A preto sa kedykoľvek môžeme s dôverou pozrieť na Neho a pokojne všetko vyznať – pretože Jeho krv nás očisťuje od každého hriechu.

A o tom sa učíme v Jeho prítomnosti. Náš nebeský Otec sa na nás pozerá ako na svojho milovaného Syna Ježiša – s o nič menšou ani väčšou láskou. Úplne rovnako. Na každého z nás.

Je nádherné byť Božím bezpodmienečne milovaným a prijatým dieťaťom. Ktokoľvek hovorí, že nie si dosť čistý na to, aby si pristúpil k svojmu nebeskému Ockovi, je klamár a zlodej a tiež revúci lev, hľadajúci, koho by zožral. ( Ján 10:10  Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a hubil; a ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere!, 1 Peter 5:8  Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral;) Boh o tebe vždy hovorí – môj (moja) milovaný(á). Ak ťa vedie k pokániu, je to preto, aby ti priniesol svoje odpustenie a pokoj. Nie odsúdenie, nie odmietnutie. Len prijatie a lásku.

Čím viac a to pozerám, tým viac za to ďakujem a tým je mi to jasnejšie, že je to tak. A potom znovu len ďakujem, lebo je to On, kto to pre mňa všetko urobil.

3. Zlomené

Možno poznáte tie temné chvíle, keď vám všetko to krásne, čo som práve povedala, úplne uniká. Už nepomáha pozrieť na kríž a položiť všetky bremená, stále je to tu, stále to bolí, problém neodchádza a už sa neviem poriadne pozrieť na Boha a ďakovať Mu. Nevládzem. Koniec. Viera akoby niekam odišla. Viem o tom všetkom, ale len z diaľky, niekde to tuším, niekde to je, ale je to tak ďaleko, ako by to už ani nebola pravda.

Sú to chvíle keď chválime Boha len všetkým sebazaprením a všetkou silou vôle, ktorú v sebe dokážeme pozbierať. Chvíle, keď povieme: „Bože, chválim ťa, lebo si hoden. To je všetko. Si hoden. Nemám nič viac.“ A aj to málo, povieme cez slzy, pretože je to tak ťažké!

Ale náš nebeský Otec nepozerá na množstvo slov. On vidí naše trápenia a je s nami:

Ž 23,4 Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou

Nemusíme povedať nič. Možno málo. Môžeme si len vyplakať svoje srdce, dať Mu všetku svoju bolesť. A naša viera, že nás počuje, aj keď v tej chvíli nám nepripadá byť vierou ale skôr prázdnotou a zúfalým volaním, je pred tvárou nebeského Otca vzácnym pokladom. Pre Boha sa nemusíme dostaviť do radostnej nálady niekde v zhromaždení, aby sme si Ho uctili. Pre Neho je v takýchto chvíľach viac ako čokoľvek, keď len prídeme, schúlime sa Mu do náručia a povieme: „Tu som. Nič nemám, len ťažkosť a bolesť, ale prišiel som s tým za tebou.“

A Boh je tým vyvýšený. Lebo sme aj vo svojej bolesti prišli za ním. Nie reptať a frflať, ale schúliť sa do Jeho objatia, aby nás pohladil a pofúkal naše bolesti ako milujúci Otec svojmu dieťaťu.

V takýchto časoch nášho života sa okrem nádhernej objímajúcej Božej blízkosti učíme aj o našich ľudských obmedzeniach. Povolanie, ktoré nám Boh dal, sa stáva v našich silách nedosiahnuteľným. Spoznávame hranice ľudských schopností a možností a v Božom svetle vidíme, že Jeho schopnosti a možnosti sú oveľa väčšie, vidíme, ako nás presahuje, ako nás prevyšuje a prežívame to, ako nás pozdvihuje len a len On. Sú to momenty, možno obdobia, prinášajúce do nášho života niekedy úplne jasnú hranicu – pred tým a potom. Pred tým bojujeme, slúžime, žijeme, svedčíme... v mnohom zo svojej sily, dokonca prúdime v Jeho pomazaní vo svojej sile, tlačíme sami seba dopredu, máme horu nápadov, ako a kde a čo môžeme robiť (sme ako Saul). Potom ideme, len keď nás On pošle, všetko, čo robíme, robíme len s Ním, slúžime v Jeho pomazaní a Jeho sile. Stávajú sa z nás Dávidovia a Dávidky J mužovia a ženy podľa Božieho srdca. Poznali sme Jeho blízkosť v tmavom údolí a už nechceme nič viac, len to. A je to On, kto nás volá do služby. Zažívame zvláštny rozpor – pred tým sme mu chceli slúžiť, túžili sme byť videní v Jeho veciach – často naozaj dobrých veciach, správnych, takých, ktoré naozaj On chcel robiť, ale často vo veciach, ktoré boli z našej hlavy, boli to naše ambície, naše zlepšováky, naše programy. Potom už nejdeme do ničoho, ak len to jasne nechce Pán. Túžime byť zašití niekde v tichu a uctievať Ho, kochať sa v Jeho blízkosti, lebo to je náš život. To všetko ostatné robíme len a len preto, že to chce ON.

4. Milujúce

Keď sme spoznali zlomenosť, je čas vystrieť krídla a letieť. Je čas pozrieť sa na všetky veci, okolnosti a aj na nás samých zhora. Z Božej perspektívy. Je čas postaviť sa do služby svojmu Kráľovi a byť mu v nej blízko. Už ani krok bez Neho. Mnohé z okolností sa možno ešte nezmenili, ale my sme iní. Posadení v Kristovi po pravici nášho Otca.

Neviem, či poznáte príbeh Debory, z knihy sudcov, ak nie prečítajte si Sud 4-5. Ona je príkladom takéhoto milujúceho srdca.

Sud 4: Prorokyňa Debora, Lappídótova žena, bola sudkyňou v Izraeli. – Lappidót znamená: pochodne. Toto nebol muž, ktorý uhol zo svojho postavenia ako muža a preto sa sudkyňou stala jeho žena. Bol to muž, ktorý videl obdarovanie svojej ženy a stal sa pre ňu oporou. Svetlo pochodní - prináša Jeho slovo (nie literu ale rému), Jeho svetlo (jasné rozlíšenie a vedenie), Jeho oheň (oddelenie a očistenie, lásku k Jeho ľudu, závislosť na modlitbe).

Debora sa teda povzbudzovaná a verím aj mnohým vystrojovaná svojím mužom do služby, stala sudkyňou v Izraeli. Jej postoj k mužom, bol napriek jej postaveniu ako prorokyne a sudkyne Izraela, plný pokory. Pretože poznala a uznávala autoritu svojho muža a vážila si ho. Predpokladám, že bez podpory a pomoci svojho muža by sa ani na svoje miesto nepostavila. A ona to dobre vedela. Bol pre ňu kľúčovým človekom, vďaka ktorému si ju Boh mohol použiť.

Ona sama o sebe hovorí:

Sud 5,7.9 Spustli dediny v Izraeli, veru spustli, kým som nepovstala, ja Debora, kým som nepovstala ako matka v Izraeli. .... Moje srdce oddané je vodcom Izraela, ktorí dobrovoľne povstali v ľude.

Jej srdce bolo milujúce. V tejto prorockej chvále v kapitole 5 vyznáva pred Bohom svoju lásku k Jeho ľudu. Človek, ktorý žije blízko Boha, ktorý počúva Jeho slovo, ktorý sa modlí, ako to robila ona so svojím manželom, bude milovať Boží ľud. Pozerala na Pána a potom sa pozerala na Jeho ľud Jeho očami. Túžila, aby povstali muži, vodcovia, aby sa oni chopili vedenia Izraelského ľudu. Videla Boží plán, nebola to nejaká amazonka, ktorá chcela všetko dosiahnuť sama. Jej srdce sa stalo v Božej prítomnosti oddaným Jeho plánom a zámerom.

Úplne jasne to vidíme aj na vojenskej výprave, na ktorú sa vydala s Barákom, v kap. 4. Bolo to v čase, keď Izraelci boli utláčaní Kanaáncami. Verše 6-8: Poslala po Báráka, syna Abínoámovho, zavolala ho z Kedeš-Naftálí a povedala mu: Hospodin, Boh Izraela, ti prikázal: Choď, tiahni na vrch Tábór a vezmi so sebou desaťtisíc mužov spomedzi Naftálíovcov a Zebulúnovcov,  potom ti k potoku Kíšón pritiahnem Síseru, Jábínovho vojvodcu, s jeho vozmi a vojskom, a vydám ti ho do rúk. Bárák jej povedal: Ak pôjdeš so mnou, pôjdem aj ja, ale ak nepôjdeš so mnou, nepôjdem ani ja.

Ďalej môžeme čítať, že keď on bez nej nechcel ísť, išla s ním.

Nepovedala : „keď si taký neschopný a bojíš sa, idem namiesto teba,“ ale išla s ním, povzbudzovala ho a stála pri ňom, aby on mohol urobiť to, na čo bol poslaný. To je milujúce srdce matky – vystrojí vodcov, podopiera ich, neponižuje ich. Jej srdce bolo

vďačné – poznala Božie skutky, poznala Jeho slovo a Jeho svedectvá o tom, čo pre jej národ urobil

čisté – poznala Jeho milosť

zlomené – poznala svoje hranice, svoje ľudské hranice, v Božom svetle vedela, kedy a kde ju len a len Boh pozdvihol

a milujúce – bola otvorená slúžiť iným, byť v úzadí, stáť a držať ruky vodcom, aby vyrástli a naučili sa bojovať Božie boje.

5. Slobodné

Byť slobodný znamená byť predovšetkým sám sebou. Ak poznáme cenu, ktorú za nás Boh zaplatil, už sa naozaj nemusíme na nič hrať. Pretože sa jednoducho tešíme, že dal za nás všetko. Preto, aby sme mohli byť, akí sme. Už nás viac netrápi, že sme príliš introvertní, alebo naopak extrovertní, že sme sa zachovali trápne a pod. Sme Jeho.

Neviem presne, ako je to s mužmi, ale my ženy často potrebujeme veľmi veľa prijatia, aby sme rozkvitli a boli naozaj slobodné. Nie je lepšie miesto na poznávanie prijatia ako veľká a mocná Ockova náruč. Tým, že sme s Ním, pozeráme na Neho, vidíme nie len to, aký úžasný je On ale aj to, aké úžasné sme my. A keď to poznávame, prestávame veľa hovoriť, a učíme sa pri Ňom len mlčať a počúvať.

Často mi celá táto nádhera uniká, zabúdam, aká úžasná a vzácna žena vlastne som. A je to Boh, kto mi to neustále pripomína, ukazuje mi na moju hodnotu, akú mám pre Neho.

Moja hodnota = hodnote Jeho jediného Syna, Pána Ježiša. Pretože to je cena, ktorú za mňa dal. Dal to najvzácnejšie, čo mal.

Preto si rada čítam verše, ktoré hovoria o mojej cene. Napr.

Izaiáš 54:11-12  Ty biedna, zmietaná, bezútešná! Ajhľa, tvoje základné kamene položím na drahokamy a tvoje základy na zafíry.  Rubínom obložím tvoje cimburia, tvoje brány karbunkulom a celé tvoje územie vzácnymi kameňmi.

Sloboda v uctievaní potom pre mňa nadobúda zvláštny rozmer. To som ja, drahou krvou môjho Pána vykúpená, Evka Kevická. Preto sa postavím pred Neho a budem Ho chváliť. Nie preto, že ho chvália iní, nie preto, že som v zhromaždení alebo na skupinke, ale preto, že On mi dal svoje spasenie.

Krásnym príkladom je nám kráľ Dávid. Jeho srdce bolo

Vďačné – stačí si pozrieť niekoľko žalmov, ktoré napísal a spočítať, koľko krát tam Bohu ďakuje.

Čisté - napr. Žalmy 26:6  Umývam si ruky v nevinnosti a chodím vôkol Tvojho oltára, ó Hospodine, Žalmy 51:12  Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!

Zlomené - pokora v boji so Saulom, hoci bol právoplatne pomazaný za kráľa. Tento čas ho naozaj prepálil a naučil čakať len a len na Boha

Milujúce – jeho vzťah s Jonatánom, jeho žiaľ, keď zomrel a vernosť sľubu, že sa postará o jeho rodinu (2Sam9), dokonca žiaľ, že zomrel Saul, ktorý ho chcel zabiť – je jasné, že ho mohol milovať len Božou láskou

Slobodné – tak ako uctieval Dávid svojho Boha to zjavne robil málokto:

A Dávid tancoval z celej sily pred Hospodinom opásaný ľanovým efódom. (2 Sam 6,14) Slovo použité v tomto verši znamená krepčiť, tancovať, prudko sa točiť. A nielen Dávid, ale aj ďalší v sprievode tancovali a poskakovali (1 Kron 13,8). Okrem toho Izraelci každých šesť krokov zastali a obetovali Bohu vykŕmené teľa. Teda nešlo len o nejaké radostné poskakovanie a tanec z radosti duše, ale išlo o viac – išlo o radosť v bázni, radosť z Boha, z Jeho veľkosti, Jeho prítomnosti v ich národe, ich životoch... Dávid sám o tejto udalosti povedal: ...pred Hospodinom som sa veselil. Ešte viac sa pokorím ako teraz a budem ponížený vo vlastných očiach... (2 Sam 6,21-22), čo hovorí o tom, že aj keď jeho tanec možno vyzeral výstredne (ako ho vnímala jeho manželka Míkal - 1 Kron 15,29), nebol vyvyšovaním samého seba. Bol to čin poslušnosti a pokory. Možno ho to stálo kus sebazaprenia niekoľko prvých sto metrov možno bojoval so svojou pýchou – veď bol kráľom a takto „vyvádzal“. Ale bol radšej poslušnejší Bohu ako svojim vlastným predstavám o tom, ako má kráľ vyzerať. Bol ochotný vyzerať ako blázon, ale vzdal Bohu chválu z celej svojej sily.

6. Verné

Vernosť je výsada. Ak sme v niečom celé roky verní, je viac ako jasné, že to nie je z nás. Je to Božia milosť, Božia sila a Jeho vytrvalosť v nás. Takže vernosť je výsada života v milosti.

Vernosť je, keď sa naším pokrmom stáva činiť Božiu vôľu. Už nič iné nemá zmysel. Len byť s Ním a slúžiť Mu. Nemyslím hneď nejakú nadnárodnú službu. Myslím život v Jeho vôli, vernosť v malom, keď od nás chce niečo, čo by sme pokojne zvládli aj vo svojej vlastnej sile a vernosť aj vo veľkom, keď žiada niečo, čo vysoko presahuje naše možnosti, sny, túžby, čokoľvek... Život vo vernosti znamená ísť jednoducho za Ním.

Židom 6, 10-15 Lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a lásku, ktorú ste dokazovali voči Jeho menu tým, že ste posluhovali svätým a ešte posluhujete.  Túžime však, aby každý z vás preukazoval takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale napodobňovali tých, čo svojou vierou a trpezlivým očakávaním stali sa dedičmi zasľúbení. Lebo keď Boh dával Abrahámovi zasľúbenie, keďže nemohol prisahať na nikoho väčšieho, prisahal sám na seba takto: Iste, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím. A tak čakal (Abrahám) trpezlivo a dosiahol zasľúbenie.

Vernosť tiež znamená trpezlivo čakať a veriť, že Boh nezabudol na svoje zasľúbenie. Tak ako Abrahám čakal a čakal a nakoniec sa dočkal. Musel prejsť školou viery a vernosti, kým mu Boh zveril Izáka. Naučil sa, ako sa aj my často učíme, že aj keď my nie sme verní, Boh je verný. Aj keď my ideme svojou silou a svojim spôsobom naplnenia Božieho povolania, Boh je dobrý, vráti nás na svoju cestu a naplní svoj plán. Len vďaka tomu dosiahol Božie zasľúbenie. Aj on sa len musel učiť veriť. Nebolo to ľahké, zobrať sa zo svojej domoviny do neznámej krajiny, nebolo ľahké vo svojom veku s neplodnou ženou čakať na vlastné dieťa. Ale Boh to bol, ktorý ho preniesol. ON mu dal vieru. Je to vždy len a len Boh, kto dáva pravú vieru. Takú, ktorá sa nepohne, lebo On je jediný pevný bod vo vesmíre. Už mal Izmaela, keď mu Boh znovu zasľúbil Izáka.

Viera postavená na našej schopnosti veriť, obstojí len po hranicu, po ktorú sa dá ísť v našej vlastnej sile. Ďalej sa dá ísť len na Boží pohon. A to sa dá naučiť jedine pred Božím trónom, v Jeho prítomnosti. Tam, kde spoznávame Jeho a dovolíme Mu nás meniť. To je to miesto, kde sa naše srdce stáva verným.

Záver

Keď toto všetko vidím, tak sa znovu len modlím, aby ma môj Pán menil na svoj obraz. Túžim to všetko žiť. A som Mu vďačná, že je so mnou milostivo trpezlivý. Vie, koľko kedy zvládnem a vedie ma ako veľký Ocko svoje malé dieťa, ktoré sa práve učí chodiť. Túžim bežať a On po tom túži tiež, ale v tej rýchlosti by som si zatiaľ rozbila kolená. Tak ideme pomaly, trpezlivo, až kým moje nohy nezosilnejú a nevyrastú natoľko, aby som mohla konečne pobehnúť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára