28. 11. 2011

4. Rozdelenie

Rozdelenie
Zobudila som sa, došuchtala sa do kuchyne, najedla sa, vypila kávu a šla som si umyť zuby. Tu ku mne prehovoril Pán. Priamo tam, ako som stála s kefkou v ústach. Stál pri mne a hovoril.
„Je čas. Už to prichádza. Musíš zobudiť tých, ktorí spia, povzbudiť tých, ktorí sa boja, chvíľočku pribrzdiť nedočkavých a hlavne, na tvoju letku útočí rozdelenie.“
„Už zas? Vzdychla som. Nemali by sme spolu robiť to, čo si mi tu vymenoval?“
„Práve preto, že máte, na vás útočia. Choď a naprav ich.“
Obliekla som sa modliac sa za múdrosť a milosť k zmene tam, kde bola potrebná. Ak som niečo nenávidela, tak to bolo rozdelenie. Pretože som milovala jednotu.
Bežala som na miesto stretnutia mojej letky. Bol to krásny oddiel mladých orlov a orlíc, mnohých z nich som videla dospievať a vychovávať svojich prvých učeníkov. Vždy som sa ich snažila naučiť, že nesmú byť separovaní od zvyšku cirkvi, nesmú byť nadradení, musia byť pokorní a milujúci. Preto bolo medzi nami aj mnoho z tých, ktorí sa nemali stať orlami v Božej armáde, ale pre svoju službu potrebovali pochopiť, ako prorockí ľudia vlastne fungujú, naučiť sa prúdiť v ich obdarovaní a museli sa naučiť prijať mnohé usmernenia podané ich ústami. Aj keď sa na prvý pohľad zdali byť oddelené od reality. Potrebovali sa naučiť, že je to tak preto, lebo orly vidia veci zhora. Nie vždy sa mi darilo posúvať ich do tejto jednoty. Niekedy mi tvrdohlavé prorocké jedince ulietali do nebeských výšin a odmietali sa vrátiť. Inokedy inak obdarovaní služobníci odmietali na chvíľu vzlietnuť, aby pochopili, ako vlastne orly vidia veci. Správne som tušila, že roztržka, ktorú si chcel nepriateľ použiť na naše rozdelenie, bude z tohto súdka.
Keď som prišla, mnohých som našla modliť sa, rozprávať spolu, smiať sa, rozoberať slovo... ale dvaja mladíci sa hádali. Stáli oproti sebe ako dvaja mladí kohúti, perie našuchorené, hrebienky hrdo vztýčené. Ale zo svojho názoru neustúpil ani jeden.
„Tak? O čo ide tento krát?“ bola som mierne zúfalá. Konflikty týchto dvoch boli na dennom poriadku.
„Ak chceme naozaj do hĺbky nasledovať Pána, musíme denne čítať slovo, modliť sa a modliť sa za čerstvé zjavenie,“ ozval sa mladučký orol. Mohol mať asi osemnásť rokov. Bol veľmi milý na pohľad. Pred tým, ako spoznal Pána Ježiša, absolvoval nejaké tie drogové úlety a divoký život krásavca obletovaného nejednou kočkou so všetkými súvislosťami. Teraz, úplne zapálený pre Ježiša rástol v krásneho orla.
„Musíme hlavne počúvať kázne, chodiť na skupinky, naučiť sa rešpektovať aj nejaké tie pravidlá,“ oponoval mladík v rovnakom veku, s menej búrlivou, ale aj tak značne divokou minulosťou. Miloval svojho Pána nadovšetko, neustále porovnával svoj starý a nový život pripomínajúc si, z akej biedy ho Ježiš vytrhol.
Na ich argumentoch nebolo nič zlé. V podstate som chcela súhlasiť s obidvomi, ale to, že sa večne na niečom zadrapli ma už rozčuľovalo. Vzdychla som si, že tu nie je môj orol. On mal nadhľad v takýchto veciach. Nebol tak prchký ako ja. Ja som mala chuť tých dvoch kohútov strčiť pod studenú sprchu. Aspoň na desať minút. Rozmýšľala som, čo by tak robil on.
„Nemodlil by sa tak náhodou? Myslím, že to by urobil ako prvé,“ usmieval sa Pán tak trochu šibalsky, tak trochu prísne. Stál zrazu vedľa mňa ako ráno v tej kúpeľni. „Iste by sa najskôr pýtal na môj názor.“
Zasmiala som sa sama na sebe.
„Pamätáš, ako to bolo kedysi? Na všetko si sa ma pýtala do posledného detailu. Vzal som ho preč, aby si si na to spomenula. V prebudení budeš musieť stáť na vlastných nohách.“
„Aj vtedy som hľadala nejaké to potvrdenie aj od iných.“
„A práve s tým teraz zatočíme. Potvrdenie som Ja sám.“
„Dobre.“
„Nechaj ich teraz tak. Chvíľu to ešte vydržia. Poď za mnou.
Vzal ma na vyvýšený pahorok. Bol nádherne oblý, taký vŕšok, porastený trávou, kde tu kríkmi a hlavne, bol posiaty voňavými kvetmi.
„Sadnime si tu,“ povedal Pán Ježiš.
Oprela som sa o Neho a zavrela oči.
„Si moja, Ja som ťa povolal. Si moja, Ja som ťa tvaroval. Si moja, Ja ťa milujem. Je čas. Dnes ťa pretvarujem späť na jazdca. Budeš orlom vo svojom srdci, budeš mať jeho oči, ale potrebujem ťa aj na niečo iné.“
Videla som to celé pred sebou ako zrýchlený film. Bolo to úchvatné. Každý detail toho, čo sa doteraz dialo v mojom živote, do seba zapadal. Každý človek, ktorého som stretla, priniesol niečo, čo som potrebovala. Mladí, ktorých som milovala, mali mnohí ísť so mnou, mnohí boli povolaní na iné miesta. Plakala som, ale bola som šťastná, pretože to znamenalo, že dospeli. Videla som mnoho z toho, čo má prísť a znovu som plakala. Bolo to nádherné – vyliatie Božej nekonečnej milosti.
Potom som otvorila oči.
„Tak, si pripravená. Zmenil som ťa, vezmi znovu svojho koňa.“
Vysadla som na svojho verného koňa. Vo vnútri orol, navonok človek.
„Ako to budem zvládať?“
„Budem s tebou. Neboj sa toho. Nedovoľ, aby ťa to rozdeľovalo vo vnútri. Je to plnosť orla a plnosť jazdca. Nemá to rozdeľovať. Má to spájať. A teraz choď a daj dokopy tých dvoch. Patria k sebe. Jeden je orol a druhý jeho jazdec. Rozumieš tomu, nauč ich to.“
Prišla som k tým dvom mladíkom, postavila som sa medzi nich a vzala ich za ruky. Držala som ich teplé, hnevom rozhorúčené dlane a modlila som sa. Potom som ich spojila.
„Nebuďte viac proti sebe, buďte spolu. Máte sa dopĺňať, nie hádať. Ty si jazdec a ty jeho orol. Bojujete spoločný boj. Tvoje oči a divokosť,“ obrátila som sa na orla, „tvoja myseľ a miernosť,“ povedala som druhému mladíkovi, „budú kráčať ruka v ruke.“
V ich očiach bola otázka, pretože nechápali ako. Ale už ma poznali, vedeli, že nerobím veci len tak, preto neprotestovali.
„Modlite sa spolu,“ prikázala som im, „Pán vám ukáže, ako to má fungovať.“
Chvíľu som ich pozorovala a tak trochu im závidela, že sú spolu. Bolo mi smutno. Ale môj orol sa musel naučiť lietať sám. A ja som sa musela naučiť byť znovu jazdcom.
„Prichádza rozdelenie!“ skríkli skoro naraz tí mladíci. Až ma trhlo. Vyslala som sama sebe nemú výčitku, že som nebola ostražitá. Dovolila som si uletieť do svojho vnútorného sveta vo chvíli, keď som mala stáť na stráži. Vďaka Bohu, že si použil tých dvoch, aby ma varovali.
„Ideme za ostatnými,“ zvolala som.
Pribehli sme a celí zadýchaní sme vydávali pokyny. Jazdec so svojím orlom boli v tomto boji veliteľmi. Ešte pred chvíľou boli našim najslabším článkom a teraz, zmenení, nás mali viesť. Zoskupili sme sa do šíku. Dospelé orly a bojovníci po krajoch, mladší a slabší do stredu, aby sme ich mohli ochrániť. Postavila som tých dvoch do čela a ja som sa zaradila po ich pravici, aby som im mohla radiť, keby to potrebovali.
Nad nami sa zoskupili husté mračno démonov rozdelenia. Posilnení menším oddielom nenávisti na nás chrlili svoje nadávky. Necitujem, boli hnusné. Znevažovali nášho Pána aj nás.
Potom vystrelili hustý roj šípov. Kryli sme sa svojimi štítmi, pomáhali mladým a slabým ukryť sa. Modlili sme sa s nimi a zdvíhali ich štíty dohora, aby sa naučili s nimi narábať. Zmocňoval sa ma smútok, že to tak musí byť. Že títo mladučkí ľudia musia stáť v tak tvrdých bojoch.
„Neboj sa,“ pošepkal mi Ježiš, „som tu. Podržím vás.“
Presekla som napoly démona falošného smútku a pookriala som. Pozerala som dohora na trón, na ktorom po pravici môjho nebeského Otca sedel Pán Ježiš a posilnená Božím Duchom som sa nadýchla a zaspievala prvú chválu, ktorá ma napadla. Cítila som, ako nám všetkým silnejú paže. Mladí bojovníci držali svoje štíty, podopierali jeden druhého a žehnali si. Prvú spŕšku šípov sme prežili len s pár škrabancami.
Nasledovala druhá. Démoni vystrelili a hneď v tom istom momente sa na nás vrhli svojimi mečmi. Ťali do nás hlava-nehlava, ani nemierili, len vylievali svoju zúrivosť. Jeden zo šípov ma trafil. Pálilo to, ale videla som, že je to len škrabanec a tak som tomu nevenovala pozornosť. ,Vyriešim to po boji,‛ povedala som si. Sekala som svojim mečom, odrážala rany štítom, priskakovala na pomoc, kde bolo treba. Ale moja pieseň slabla. Slabla aj poranená ruka, v ktorej som držala svoj štít. Kútikom oka som si ju prezerala, len tak na okraj, pretože som stále stála v boji. Rana mi škaredo opuchla a ruka strácala silu.
„Tie šípy sú otrávené!“ zvolala som, aby som varovala ostatných. Ako som len v tej chvíli túžila počuť pieseň môjho orla, kúpať sa v pomazaní, ktoré mu dal Pán, postaviť sa a bojovať v plnej sile. Znovu som zaťala do démona falošného smútku. Zaškriekal s prímesou hnusne hlbokej nostalgie a zmizol mi z dohľadu.
Vyzeralo to s nami zle. Zdanlivo malé zranenia nám puchli a do celého tela sa z nich šíril jed. Počula som škodoradostný škrek démonov vedomých si svojej prevahy.
Ale moje najdrahšie orlice, tie dve, s ktorými som už toľko toho smela prejsť, boli v poriadku. Aj mladá žena, ktorú sme všetky veľmi milovali a ktorá nás mnohokrát podoprela, keď sme nevládali, bola bez zranenia. Vydržali doterajší nápor. Mohla som byť na ne hrdá, ale nemala som na to čas. Nebol čas na nič, len na zúfalé volanie smerom k nebu.
Mladíci, ktorí nás viedli, boli tiež ranení. V radách nepriateľa narobili veľa škody, ale odniesli si to. Hlavou mi lietali výčitky, že som ich nedostatočne pripravila, že tak rýchlo ako začali konečne bojovať bok po boku, aj skončia. Zrazila som k zemi démona horkého oklamania a znovu pozrela na Ježiša.
„Pomôž nám, prosím!“ Vtedy som mala videnie: Jed v mojom tele sa rozlieval neuveriteľnou rýchlosťou. Dýchala som rýchlo a prerývane, mieril mi priamo do srdca. Koniec bol neodvratný. Vtedy na mňa položil ruku sám môj Pán a vysal všetok ten jed. V jednej chvíli tu bol, v druhej ho nebolo. Zostala len krutá spomienka, ale tá pomaly bledla až úplne zmizla. On ju vzal.
Orlice s tou mladou ženou zhromaždili všetkých, ktorý ešte neboli ranení a spolu nad nami držali stráž. Ich zbraňou bola chvála. Prúdila do neba, aby odtiaľ, ako nádherný osviežujúci dážď na nás padali kvapôčky nebeského oleja uzdravenia. Prinieslo to nádej a novú vieru, ale zranenia sa nemenili, neuzdravovali. Aj moja ruka ďalej puchla. Už som si skoro necítila prsty. Obraz toho, čo mi Pán len pred chvíľou ukázal - ako ma zachráni, bledol.
,Už len okamih a nebudem vládať udržať štít,‛ pomyslela som si. Mala som chuť zavrieť oči a nechať to tak. Už už mi klipkali viečka, už už som spala omráčená jedom šípu. „Och, Bože,“ vydýchla som.
V tom mi preblesol v hlave obraz: Môj drahý orol stál na skale a modlil sa za nás. Bojoval s nami. Duch Svätý mu ukazoval podrobnosti nášho zápasu a viedol ho. V tom obraze som sa ocitla pred ním.
„Naozaj ma v tom necháš samého?“ opýtal sa ma. Mal na mysli veci, v ktorých sa spájalo naše povolanie. Predstavila som si, ako to robí všetko sám.
„Zvládneš to,“ povedala som, „budeš v pohode.“
„Hmm,“ nadvihol veľavravne obočie, „a čo bude potom s tebou?“
Videla som zahorknutú starú orlicu bez sily lietať. Ledva som plietla nohami, okolo mňa samá púšť bez akejkoľvek známky života.
„To chceš?“ opýtal sa ma Pán. Stál tam pri orlovi a pozeral na mňa, „už nemiluješ mňa a moju prítomnosť? Už nechceš svoje povolanie?“
Prebrala som sa, stále na bojisku a pozrela na svoju ranu. Verné orlice a mnohé ďalšie bojovníčky stále bojovali, aby nám dopriali čas na uzdravenie. Otriasla som sa. „V mene Ježiš, jed, prikazujem vypadni z môjho tela. Nechcem ťa, lebo Ježiš je môj Pán,“ povedala som. Hlas som mala slabý únavou, ale autorita mena Ježiš nepotrebovala, aby som kričala. Jed pomaly vytiekol z rany. Dopadol na zem, kde sa úplne rozplynul. Nič nespálil, nič nezničil, úplne stratil svoju moc. Na ranu mi dopadla jedna z nebeských olejových kvapiek, vsiakla do nej a úplne ju uzdravila. Duch Svätý ma za pár okamžikov postavil na nohy.
Schytila som štít, kryla sa a pobehovala od raneného k ranenému. Rýchlo sme sa učili, čo robiť, až sme znovu stáli v šíku, akoby nikto nebol ranený, akoby sa nič nestalo. Dvaja mladíci – jazdec a jeho orol vyhrali svoj prvý boj. Démoni, znechutení neúspechom, odleteli preč.
Vtedy som pochopila, že som práve vyhrala svoj najdôležitejší zápas. Bola som tu kompletná ja. Prijala a pochopila som svoju identitu. Jednotlivé povahové črty, ktoré sa vo mne doteraz často bili, akoby ma tiahli protichodnými smermi, boli zosúladené. Nie zmenené, nie pretriedené a niečo vyhodené von, aby ma to netlačilo, ako by som to urobila ja, ale používané Bohom v ich plnosti. Už mnou viac nelomcovala rozpoltenosť spôsobená rozdielom povahy jazdca a orla, rozporom medzi hrubosťou sily bojovníka a nežnosťou milujúcej matky, extrovertom a introvertom... tak ako mnoho krát pred tým. Tešila som sa z Božej plnosti a Jeho dokonalého súladu. Bola som konečne šťastná sama so sebou.
Prepukli sme vo víťazný jasot. Pán Ježiš stál v našom strede a tešil sa s nami. Každého osobne pochválil, každého prínos, hoci bol niekedy v našich vlastných očiach nepatrný, si vážil, akoby to bol najväčší víťazný boj v dejinách. Cítili sme sa ako rytieri a rytierky svojho Kráľa.
V tom všetkom šťastí vo mne niečo vrelo nádherným, dopredu ženúcim, nepokojom. Niečo sa ozvalo. Niečo bublalo tak, ako nikdy pred tým. A ja som len nesmelo tušila, že je to konečne tu. Že toto je čas, keď Pán prinesie spasenie mnohým. Že vyleje svojho Ducha tak, ako sme o tom snívali. Vlastne oveľa viac ako sme snívali.
Zaradili sme sa do armády. Na sedle predo mnou pristál môj orol:
Tak? Zvládla si to.
Veď vieš, ako to bolo.
Viem, usmial sa, bolo to nádherné. Videl som ťa zhora.
Len som sa o neho na moment oprela. S iným pokojom. Novým. Konečne som uverila, že som dokonale stvorená - tak, ako o tom sníval môj Pán od počiatku.
A konečne sme pochopili, čo to znamená, že On položil svoj život za ten náš. Bolo to úplne konkrétne, žili sme to. Môj život stál môjho Boha ten Jeho. Celý. A preto sme mu túžili patriť, aj keď nás to stálo celých nás. Boli sme pripravení. Pred nami On, náš milovaný a tam niekde pred Ním, na miestach kde nás viedol, tí, ktorých miloval. Pohli sme sa dopredu milovať v Jeho mene tak, ako miluje On.

2 komentáre: