________________________________

18. 9. 2011

IX. Chudobní duchom

IX. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

43

Deviata z týchto vlastností znie:

Evanjelium im znie ako dobrá správa a nie ako hrozba,
či káranie.

Znovu by som chcel na úvod pripomenúť, že volanie ku chudobe duchom je volaním Svätého Ducha v tomto čase. Verím, že je nesmierne strategické nie len počuť, ale aj reagovať na toto volanie. Verím, že je najvyšší čas pre nás získať túto mentalitu chudobných duchom, pre ktorých Pán je všetkým: zdrojom, naplnením - uspokojením, odmenou, cieľom. Pán nám zveruje svoje Kráľovstvo. A to sú nemierne veci neba na zemi, ktoré On pre nás má. Možnože si ich ani len nevieme predstaviť. Možnože sme si už tak zvykli budovať cirkev z našich vlastných zdrojov, že už ani nerátame s nadprirodzeným duchovným svetom anjelov, so znameniami, divmi, zázrakmi... Nebeské veci však Boh môže zveriť len chudobným duchom. Preto tlmočím toto volanie ku chudobe duchom. Ide o nepredstaviteľné nebeské požehnanie, ktoré môže zmeniť národy. Ide Božie nebeské kráľovstvo manifestované na zemi. Ide o záchranu miliónov ľudí. Ak kričím toto pozvanie: „Poďme schudobnieť v duchu! Zbavme sa spotrebnej mentality bohatých! Utečme od komercie, humanizmu a orientácie na uspokojenie a úspech!“ – Tak ho kričím práve preto, lebo len skrze chudobných duchom bude môcť prísť nebeské kráľovstvo aj do našej krajiny.

Všimnite si napr. Jána Krstiteľa: Bol to čudák, samotár, podivný prorok, muž oblečený v plášti z ťavej srsti, žijúci celý život na púštiach. Aj keď sa pri jeho narodení stali „čudné“ veci a kadečo sa o tom povrávalo, predsa: 30 rokov o ňom nikto nič nevedel. Žil v samote. Mimo civilizácie. Úplne iným životným štýlom. Po 30tich rokoch sa objavil a ani nemôžeme povedať že „na scéne“. Ale kdesi na okraji civilizácie začal kázať a zvestovať blížiace sa kráľovstvo nebeské. Neprenajal si reklamnú agentúru, neplatil mu nikto reklamnú kampaň. Žiadni dobrovoľníci, žiadne letáky do schránok, či plagáty na námestiach. Nepotreboval si zvoliť cieľovú skupinu a robiť marketingové prieskumy a postupy. Len sa objavil na kraji púšte a začal kázať. V priebehu pol roka bola z toho celá krajina „preč“. Máme len tento záznam v Biblii: „Celá krajina ku nemu vyhádzala“ (Mt 3,5).

Tomuto hovorím nebeské kráľovstvo. Toto je Boží vplyv cez jedného muža chudobného duchom. Nepotreboval nič z toho o čom si my dnes myslíme, že potrebujeme na to, aby sme zasiahli spoločnosť evanjeliom. Len sa radikálne odovzdal Bohu.

Nabralo to také rozmery, že to podnietilo vážny záujem o neho aj vtedajších náboženských vodcov. Dokonca mnohí sa mu dali aj krstiť, hoci to robili asi aby sa prispôsobili väčšine, alebo pre pocity viny napriek všetkej ich náboženskej prestíži a zákonníckej snahe o vonkajšiu zbožnosť a nepriestrelnú spravodlivosť. Ján ich totiž nazval vreteničím plemenom a karhal ich pre neúprimnosť a jalovosť čo sa týka ovocia pokánia.

Je zaujímavé a zároveň hrozné sledovať tieto dve úplne prevládajúce reakcie na evanjelium aj v našej kultúre: pocity viny, a pocity hanby. Bohatí duchom totiž reagujú na evanjelium sebecky – precitlivelo na seba: Buď sa trápia pocitmi viny, nedostatočnosti, odsúdenia, nehodnosti... Alebo sú zahanbení ak vyjdú najavo ich chyby a hriechy. Buď sa snažia vlastným výkonom sa Bohu zapáčiť a kupujú si Jeho požehnanie... Alebo sa snažia o dokonalý kresťanský imidž navonok, potrpia si na tradícii, na dobrom zbore, kresťanskom programe, dobročinnosti, dokonca aj horlivosti - ale len preto, že zakrývajú svoj skutočný stav. Obidve tieto formy zbožnosti sú „kvasom farizejov“, pred ktorým nás Pán varuje.

Vidíme tu náboženských vodcov, ktorý vo väčšine prípadov za Jánom ani neprišli, alebo sa nedali pokrstiť. Pozdejšie, keď sa ich Pán Ježiš otvorene pýta, či bol tento Jánov krst z neba, alebo od ľudí, nechceli Mu odpovedať. Báli sa na jednej strane väčšiny ľudí, ktorí rozpoznali v Jánovi Božieho proroka a na druhej strane usvedčenia z nepovoľnosti Bohu. A tá menšina farizejov, ktorí sa dali Jánom pokrstiť si od neho vypočuli veľmi nelichotivú kázeň.

Myslím, že takto reagujeme často na evanjelium aj my: Ku aktivite nás tlačí vina, alebo hanba. Riešime seba, svoje potreby, svoje predstavy, svoju teológiu. A ak reagujeme na takúto Jánovskú výzvu k radikálnemu pokániu a obráteniu sa, potom to robíme pod istým tlakom či okolia, či okolností, či kvôli vedomiu hriešnosti alebo odhalenému hriechu. Aj tak však akoby sme ostávali bez ovocia pokánia, bez hlbokej zmeny zvnútra. Prečo?

Jedného dňa Ján šokovaný vidí ako ku nemu prichádza Pán Ježiš. Prorocky v duchu jasne vie, že toto je ten zasľúbený Mesiáš. Vie, že On prichádza ako Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. Prichádza však na výzvu ku pokániu, aby sa dal Jánovi pokrstiť. Ten, ktorý má hriechy sňať, prichádza ich vyznávať?! Prečo? – Ani Ján tomu nerozumel. Bolo predsa jasné, že toto Pán Ježiš nemusel robiť. On nepotreboval radikálnu zmenu v pokání. On sa nepotreboval k Bohu vrátiť. On sa nepotreboval pripravovať. A predsa prichádza, aby Ho Ján pokrstil. A jeho argument bol: „Chcem naplniť celú Božiu spravodlivosť“. Vari ju v tomto stave nenapĺňal? Vari je ku naplneniu Božej spravodlivosti potrebné niečo viac ako vyznanie hriechov, pokánie, priznanie skutkovej podstaty hriechov? Je možné robiť pokánie a pri tom predsa nenaplniť Božiu spravodlivosť?

Myslím, že tu vidíme ďalší nádherný aspekt chudoby duchom: Pán Ježiš si neprišiel len splniť povinnosť. Vôbec sa nemusel dať Jánom pokrstiť. Nereagoval na svoju potrebu pokánia. Nebola to vina, či hanba, s ktorou prišiel. Neprišiel hľadať slobodu od hriechu, požehnanie, prosperitu, či vstupenku do neba. On prišiel urobiť viac – ďaleko viac. Prišiel Božiu spravodlivosť naplniť. Naplniť spokojnosť a radosť svojho Otca v nebi. Prišiel nie len kvôli nárokom, ale kvôli srdcu Boha. A toto je kardinálny rozdiel. Toto je chudoba duchom. Evanjelium je pre nich otvorená náruč Otca v nebi. Evanjelium je pozvaniu ku synovstvu, do vzťahu, do niečoho z hĺbky srdca. Pre toto sme stvorení Bohom. Pre nič menšie. Láska z povinnosti nie je láska. Boh túži po tom, aby sme Ho milovali celým srdcom. Túži po vzťahu.

Tiež tu vidíme dôsledok chudoby duchom: nebeské kráľovstvo.

1. Otvorené nebo44

Ak niekto chudobný duchom takýmto spôsobom otvára svoje srdce Otcovi v nebi, otvára sa nebo. Vtedy naozaj dochádza k niečomu medzi nebom a zemou. Takýto človek zakúša otvorené nebo. Jeho život už nie je len pozemský. Prichádza nebo. A kto zakúsi otvorené nebo, zrejme už nezmení svoju orientáciu, ale bude smerovať k nebu. Život takéhoto človeka je cestou domov. Celé nasmerovanie je na nebo. Už nežije pre pozemské veci, už nie je motivovaný pozemskými okolnosťami. Ani už nie je uspokojovaný niečím svetským. Takýto človek ide domov a žije pre nebeské ciele. Tam si zhromažďuje poklady. Takýto človek vstupuje, ocitá sa, v nebeskom zámere s Jeho životom, v Božom príbehu. Už žije svoj život spolu s Bohom. Prichádza Božia vôľa, zámer a cieľ. Prichádza povolanie. Obyčajnosť ľudského života je zrazu preč a je tu neobyčajné Božie zavolanie a pozvanie ku naplneniu Božieho zámeru. Prišlo pozvanie ku spoločenstvu s Bohom, ku neseniu Božieho bremena. Prichádza zjavenie Pánovej tváre, vnímanie Jeho blízkosti, hlasu, dotyku, vedenia....

Je otvorené nebo v tvojom živote? Dostal tvoj život nebeské nasmerovanie a pečať? Sú okolo teba anjeli? Cítiš Boží pohľad – Jeho upriamené oči na teba? Hovorí ku tebe Biblia? Ťahá tvoj život (tvoje rozhodnutia, hodnoty, plány...) Božie povolanie a zámer? Vieš že ideš domov, aby si sa postavil pred Božou tvárou a prijal Jeho odmenu? Žiješ takto?

Ak nie, možno si doteraz napĺňal len ľudskú spravodlivosť. Možno len literu zákona. Možno si poslúchol len svoje svedomie, keď si robil pokánie. Možno si len hľadal očistenie a slobodu od hriechov. Možno si hľadal len vstupenku do neba. Možno len požehnanie. Možno len úspech. Možno len uzdravenie. Možno len potrebu byť dobrým človekom, užitočným, pomáhajúcim...možno si doteraz hľadal „NIEČO“.

Naplniť Božiu spravodlivosť však znamená hľadať „NIEKOHO“ – osobu – Jeho – Boha. Ide o vzťah: „Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal...“ a „Keď Boh dal za nás svojho Syna, či nám s Ním nedaroval VŠETKO?“ – Toto je evanjelium. My odpovedáme na lásku, ktorá dala všetko. Čo myslíš, aká je adekvátna odpoveď? Pokánie z hriechov v dôsledku viny, či hanby? Služba? Dobročinnosť? Peniaze? Desiatky? Účasť v cirkvi? To všetko je síce pekné, dobré, nábožné... Ale jediná adekvátna odpoveď na lásku, ktorá dala všetko je láska, ktorá dáva všetko.

Ak hľadáš v tvojom pokání len slobodu od hriechu a vytrhnutie z dôsledkov hriechu (problémy, konflikty, závislosť, choroba, dlhy...), musím ti povedať, že nehľadáš Boha. Ak hľadáš a uspokojuješ sa len so vstupenkou do neba s akýmsi ubezpečením „veď predsa som spasený“, musím ti povedať, že nehľadáš Boha. A možno aj preto nemáš otvorené nebo. Možno aj preto je tvoje kresťanstvo pozemské. Tvoja viera nevzlieta ďaleko od zeme. A tvoje ovocie je tiež pozemské.

Nebo sa otvára tam, kde naozaj hľadáme Boha, kde nám ide o Neho. Kde On je naozaj prvým i posledným, kde je pre nás On všetkým. Kde On je milovaný, kde prichádzame ako synovia, kde robíme viac ako musíme, kde túžime naplniť Jeho spravodlivosť, Jeho srdce, Jeho túžby...

2. Duch Svätý45

Druhá vec spoločná pre chudobných duchom je osobná – vlastná skúsenosť s osobou a pôsobením Ducha Svätého. On je ich samozrejmou súčasťou ich života. Prichádza tam kde je roztrhnuté srdce, kde je zlomenosť, skutočná pokora (nie len náboženská v dôsledku viny, či hanby). Ako je napísané „kto je smädný nech príde a zadarmo pije z vôd života...“ – Naiť sa z týchto vôd Ducha Svätého sa môže niekto, kto je skutočne smädný, bytostne, existenčne smädný; niekto, kto to naozaj chce, kto vie, že si nevie pomôcť sám, kto vie, že nevie žiť zo svojich vlastných síl. Duch Svätý je naozaj ako holubica, ako to vidíme v tomto príbehu. Takto prišiel ku Pánovi Ježišovi a takto môže prísť ku tebe. Holubica je obrazom plachosti a čistoty. Nie je to samozrejmosť, že človek zakúsi plnosť pôsobenia Ducha Svätého vo svojom živote. Duch Svätý prichádza tam, kde je pre Neho vytvorený v srdci človeka priestor, tam kde je skutočná otvorenosť a zároveň odovzdanosť Bohu. On je PARAKLETOS = privolaný na pomoc. Prichádza ako odpoveď na volanie o pomoc. Prichádza ako nevyhnutný Pomocník, bez ktorého sa nestane v našom živote žiadna trvalá a Božia zmena. Bez Ducha Svätého nebude zmenené naše srdce, náš charakter. Bez Neho neprinesieme žiadne ovocie. Bez Neho nedokážeme vytvoriť zmysluplné a trvalé spoločenstvá, jednotu, spoluprácu, rodinu, komunitu, cirkev. Bez Ducha Svätého nedokážeme plne prijať a osobne aplikovať fakt, že sme Božie deti – On je Duch synovstva. Bez Neho sa nedokážeme vydať Bohu, Jeho povolaniu, a nechať sa Ním viesť.. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Koniec koncov bez Ducha Svätého nie sme schopní žiť naplno nový život ktorý máme v Kristovi. Hoci Pán Ježiš dokonal dielo spasenia na kríži, predsa si Ho bez Ducha Svätého nedokážeme nijako privlastniť.

Chudobní Duchom sú doslova navštevovaní, naplňovaní Duchom Svätým, pretože ich vnútro nie je zakrivené do seba, ale sú zameraní na Otca v nebi. Kde sa niekto takto v zlomenosti pre Otca modlí, kde je niekto pred Bohom vyprázdnený a Otcovi odovzdaný, tam prichádza Duch Svätý. Tam je potom evidentné Jeho pôsobenie – vplyv v živote takéhoto človeka. Kde je Duch Svätý, tam je skutočná a evidentná zmena, tam je ovocie Ducha, tam je jednota Ducha medzi takýmito ľuďmi, tam je vnímané Božie povolanie a vedenie, tam je Boží život.

Verím, že nemusíme hovoriť o charizmatickom, či necharizmatickom prostredí cirkvi. Ani Biblia medzi týmto nerobí rozdiel. Plné pôsobenie Ducha Svätého – aj v oblasti premeny človeka (jeho charakteru, srdca...) – aj v oblasti vystrojenia človeka mocou z výsosti (pomazanie, charizmy, nadprirodzené skúsenosti...).

Ak dnes toto nevidíme vo svojom živote, spoločenstve, cirkvi..., problém nie je v tom či sme charizmatickí, alebo nie vo svojom presvedčení, teológii a zbožnosti. Problém je v tom, či sme chudobní duchom alebo nie.

3. Vyznanie Otca46

Tretia nádherná vec, ktorá sa deje v živote chudobných duchom je počutie – vnímanie Božieho hlasu v tej najintímnejšej podobe: Otec im vyznáva lásku, On vydáva svedectvo v ich vnútri o tom, že sú Jeho milovaní – Jeho vlastníctvo – Jeho dieťatká. Je to doslova Božia Otcovská láska rozliata – tečúce vo vnútri. A toto komplexne mení vnútro človeka – celú jeho hodnotu a identitu. Toto úplne človeka uzdravuje a oslobodzuje zvnútra. Toto je tá najmocnejšia pečať na srdci.

Božie slovo jasne hovorí, že Božia láska je najmocnejšia vec na svete. Je silnejšia ako smrť. Nikdy neprestane. Všetko prekoná. Všetko obstojí. Bez lásky nič nie sme. Bez lásky je naše kresťanské úsile zbytočné. Bez lásky sú aj naše charizmy hrozbou. Bez lásky je aj naša charita a dobročinnosť „o ničom“.

Táto láska sa však nedá naučiť z kníh, ani odkukať od človeka. Túto lásku nie sme schopní vyprodukovať sami zo seba. Táto láska „prichádza“ priamo od Otca, „prichádza“ s Ním, „prichádza“ v Ňom – doslova sa do nás „vlieva“ v osobnom a intímnom kontakte s Otcom.

K Pánovi Ježišovi zaznel Otcov hlas a bolo to vyznanie lásky, bolo to Otcovské objatie, dotyk, blízkosť. Bola to pečať na Pánovom srdci. Bol to oheň v Jeho vnútri. Ak by sme chceli vystopovať čo vlastne hýbalo srdcom Pána Ježiša, čo Ho motivovalo, dostaneme sa ku Jeho horúcej láske ku Otcovi, ku Jeho horlivosti za Otcov dom, ku Jeho úplnej odovzdanosti v láske Otcovej vôli.

Pán Ježiš nebol motivovaný ani kariérou, peniazmi, priateľmi, ambíciami... ale ani vinou a strachom, či zákonom alebo nejakou vnútornou neistotou. Horela v ňom Božia Otcovská láska. Ona dala ráz, charakter, pečať celej Jeho službe, Jeho prístupu k ľuďom. V Jeho zvesti a službe nebol populizmus, manipulácia, snaha získať ľudí pre nejaký projekt, snaha viazať ľudí na seba, nejaké teologické dôrazy, zakladanie istého hnutia, či denominácie alebo frakcie. Je až zarážajúce ako jeho služba bola len a len o Otcovi, o Jeho kráľovstve, o Jeho dome.

A to ma fascinuje. Toto je nebeské kráľovstvo. Toto je to, po čom Otec túži, čo On pre nás má. Začína to však tam, kde On nájde zaľúbenie v nás a my nájdeme zaľúbenie v Ňom. Otcove vyznanie, Jeho láska pramení v srdciach skutočne chudobných duchom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára