1. 6. 2010

Armáda 12. Rieka

Rieka
Stála som pri strome a napchávala sa nezrelým ovocím. Boli to krásne zelené jabĺčka. Na tom strome ale boli aj červené jabĺčka, ktoré už dozreli. Ja som sa prejedala nezrelými. Jedla som veľa, ale stále som bola hladná.
Potom som stála pred Pánom Ježišom a On ma zavolal, aby som išla za Ním. Niečo mi chcel ukázať.
Na mieste, kam ma doviedol, bola rieka. Zapáchajúca, tmavá rieka, akoby ňou namiesto vody pretekala tekutá smola, husté bahno, niečo slizké a tekuté a veľmi tmavé. Nie doslova čierne, ale čiernej sa to blížilo. Tá hmota bola akoby plná oleja, neviem, čo na zemi najviac vyzerá ako to, čo som videla. Pozrela som sa, odkiaľ prúdi. Dovidela som až k satanovmu trónu – bol tmavý, plný hlbokej tmy, tak ako aj ten, ktorý na ňom sedel. Bol škaredý, na pohľad odpudivé stvorenie. Z krásy, s ktorou ho Boh kedysi stvoril, nezostalo kvôli jeho vzbure nič.
„Toto je jeho rieka, v nej je všetko zlo, ktoré vylieva na zem,“ povedal Ježiš.
Napĺňal ma pocit strachu a úzkosti a hlbokého žiaľu zároveň. Bola som plná nepokoja napriek tomu, že som stála priamo pri Ježišovi, mocnom Kráľovi kráľov.
„Neboj sa,“ povedal a otvoril moje oči. Obklopoval nás zástup nebeského vojska.
„Pozri sa do tej rieky,“ prikázal mi.
Pozrela som sa do nej. Videla som choroby, hriechy, utrpenie Božieho vyvoleného národa v koncentračných táboroch, mor a záplavy veľkých vôd. Videla som prázdnotu homosexuálnych aj heterosexuálnych vzťahov, prázdnotu ich spolužitia, ktoré namiesto naplnenia zraňovalo, deti, ktoré opustili z rôznych dôvodov ich rodičia, siroty, ktoré o rodičov prišli. Videla som násilie páchané v rodinách, nadávky a vyhrážanie aj údery opitých otcov či matiek, hladomor, ktorí ničil životy malých, mladých aj starých, vojny, ktoré pripravovali o život tých, ktorí by z výsledku vojny aj tak nič nemali, márnosť zápasov o prežitie na nemocničných lôžkach. Videla som vypálené autá v mene boha, ktorý nemiluje, ale zabíja. V mene boha, ktorý opíja mocou a slávou. Videla som vraždy, ktoré kvôli peniazom okrádali o život a aj to, ako ukradnuté peniaze neprinášali radosť, zrobených starcov a starenky, otcov a matky, ktorí sa lopotili po celý svoj život, aby zarobili svojim deťom a vnukom aspoň na suchý chlieb či misku ryže, mladé dievčatá, ktoré sa predávali, aby mali čo jesť. Videla som hlad a biedu a prepych palácov, v ktorých sa jedlom plytvalo. Kto mal, mal stále málo a kto nemal, mal málo tiež.
Nevládala som sa na to všetko pozerať.
„Moje utrpenie plní celé dejiny,“ povedal mi Ježiš. Túto vetu som už od Neho počula. Bolo to dávno. Vlastne len pred niekoľkými mesiacmi, ale ja som sa cítila, akoby to bolo veľmi, veľmi dávno.
Tá rieka tiekla na Zem. Zaplavovala našu planétu. Celá bola pokrytá tou špinou. Len kde tu som videla svetlo. Vnímala som, že na mnohých miestach žijú Božie deti a modlia sa, aby do ich národa prišlo svetlo, ale ono zatiaľ nebolo vidieť. Prikrývka temnoty bola príliš silná. Gniavila ich a ťažila hriechmi, v ktorých padali, odsúdením, ktoré im bralo pochopenie Božieho odpustenia. Na tých miestach, kde som videla svetlo, boli modliaci sa ľudia. Zápasili aj o tých, ktorí už inde nevládali. Modlili sa, akoby to boli ich milovaní bratia a sestry, aj keď ich nepoznali. Prihovárali sa aj za stratených, často krát aj celé noci bdeli a bojovali o spasenie pre svoju krajinu.
Mala som chuť vrhnúť sa tam dole a spraviť s tým niečo. Všetko mi prišlo prázdne a zbytočné, keď som videla utrpenie tých, ktorí o Ňom ešte ani nepočuli. Bolo to niečo, čo ma nútilo povedať Bohu: „Tu som, pošli mňa.“ Prosila som Ho, aby ma rýchlo pripravil, pretože musím ísť a zachrániť, čo sa dá. Vedela som, že tej temnote nemôžem bez Neho odolať. Len to ma držalo, aby som neskočila dole (na Zem) a nezačala niečo robiť. Ale hovorilo zo mňa skôr zúfalstvo ako viera.
„Pozeraj na mňa,“ povedal mi môj Boh.
Pozrela som na Neho. Jeho bolesť bola väčšia ako moja. Dal mi len trošilinku nazrieť do svojho prežívania. Pretože viac by som neuniesla.
„Príde čas, keď kresťania zaplavia celú Zem. Nečistota, ktorú si videla, bude ustupovať, kdekoľvek vkročia. Musíte sa mi vydať, musíte mi dovoliť si vás použiť. Ja nie som násilník, nepošlem ťa, ak sama nechceš. Modli sa, aby moje deti počuli moje volanie. Potrebujem pracovníkov na svoju žatvu. (Lk 10,2)
Dovoľte mi, aby som vás zbudoval. Nekŕmite seba a svet nezrelým ovocím. Buďte trpezliví a modlite sa. Ja vám dám silu aj múdrosť.“
Kráčali sme spolu po prúde tej rieky. Prišli sme na miesto, kde rástli stromy. Bola to záhrada. Opak krásnej nebeskej záhrady. Všade bola tma. Napriek tomu som videla všetko, čo mi chcel Ježiš ukázať.
Stáli v nej ľudia. Pozerali na nás veľmi nevraživo. Boli to služobníci temnoty. Satanovi kňazi a kňažky, šamani, čarodejníci a čarodejnice.
„To sú tí, ktorí preklínajú zem. Uvoľňujú moc zla, pretože mu darovali svoje životy. Slúžia mu vedome, je to ich rozhodnutie. Prinášajú mu zvieracie, niekedy aj ľudské obete. Vďaka preliatej krvi sa dostávajú sem a berú si z jeho ovocia. Tak ako moje ovocie prináša pokoj, lásku a silu Ducha Svätého, satanovo ovocie prináša moc tým, ktorí mu slúžia. Opíjajú sa krvou malých detí, škodia a preklínajú národy zeme. Majú moc temna, ale ich životy sú prázdne.“
Stromy nevyzerali vôbec vábivo a krásne ako stromy v Božej záhrade. Vyzerali skôr odpudivo, akoby boli mŕtve. A oni si brali ich ovocie.
„Je to ovocie smrti. Kto z neho jedol, nepozná život. Keď sa vrátia na zem, vypľujú jeho semená a tie budú rásť. Prinesú prekliatie a skazu. Prinesú smrť, nie len duchovnú ale aj fyzickú.“
„Ako ich môžeme zastaviť?“ spýtala som sa.
Neodpovedal mi. Pozerala som sa na služobníkov toho zlého. Stále nás pozorovali. Niektorí preto prestali zbierať to mŕtve ovocie.
„Oni ťa poznajú,“ povedal mi.
Čudovala som sa tomu, ja som nepoznala nikoho z nich.
„Vedia, že si k takým, ako sú oni, patrila. Vedia, že som ťa spomedzi nich vytrhol. Ich nenávisť je o to väčšia.“
„Nepatrila som k jeho kňazom, neslúžila som tým iným ľuďom,“ povedala som. Nepovedala som to, aby som sa bránila, ale preto, že som nechápala, ako presne to myslí. Všetky okultné veci, ktoré som vo svojom živote ako neveriaca robila, som robila v skrytosti, sama pre seba, aby som nasýtila svoj duchovný hlad, aby som utíšila svoj strach z budúcnosti, aby som zmiernila bolesť, ktorá ma v mojom živote sprevádzala. Hovorila som o tom len so svojou najlepšou kamarátkou, niektoré veci sme robili spolu. Občas sme prehodili pár slov na túto tému aj s niekým iným, ale nepripadalo mi to tak strašné.
„To je jedno, v akom veľkom okruhu ľudí to robíš. Oni o tom vedia. Nakazila si tým viacerých, akosi myslíš. Bolo to v tvojich postojoch, v štýle, akým si hovorila a myslela. Bola si povolaná stať sa jednou z nich. Čo myslíš, kde by si brala inšpiráciu pre život, keby som ťa nezachránil?“
Striaslo ma. Hlboko v mojom srdci som zacítila mráz. Pred očami mi prebehlo, kam by som sa dostala. Zazrela som to akoby cez pootvorené dvere. Na okamih sa odchýlili a potom sa hneď zabuchli.
„Môj plán je iný. Ukázal som ti to len preto, aby si pochopila. Viem, že ti to dá mnoho odpovedí. Osobných. Nepíš o nich. Môj plán je život. Môj plán je svätosť. Moc mojej slávy. Jas Božieho trónu.“
To, ako vyvýšil svojimi slovami Otca, ma položilo na kolená.
„Vzdala som sa toho,“ povedala som potom, „všetkého, čo s okultizmom súviselo, som sa zbavila, tak ako to prikazuje tvoje slovo.“
„Všetkého nie,“ povedal, „nedala si mi tú zlatú retiazku so znamením.“
Mal pravdu. Tú retiazku som predala. Bolo to počas môjho štúdia na vysokej škole. Bola som vtedy veľmi mladá v Pánovi. Také malé zlaté duchovné bábätko. Spomenula som si na tichý varovný hlas Ducha svätého, ktorý ma sprevádzal do zlatníctva, kde som ju predala. Nepočúvala som Ho. Príliš som potrebovala tie peniaze –  aspoň som si to myslela - akoby som dovtedy nevidela dosť Jeho zázrakov, keď sa o mňa staral. Nikdy mi nechýbalo ani na jedlo, ani na učebnice, ani na oblečenie. Mala som všetkého dosť. Ale aj tak som tú retiazku nezničila, ale speňažila. Bála som sa o svoje potreby, že nebudú dokonale naplnené.
„Prepáč,“ povedala som, „neverila som ti. Boli to nečisté peniaze.“
„Daj mi ich,“ povedal mi, „to je posledná niť, ktorá ťa s tými nečistými vecami spája. Dáš mi ich a Ja ich posvätím. Použijem ich na svoje dielo.“
Potom mi podal mi veľký zvitok. Vzala som ho a rozprestrela. Stálo na ňom:
Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne, pretože Hospodin ma pomazal.
Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť,
zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca,
vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára,
vyhlásiť milostivý rok Hospodinov a deň pomsty nášho Boha,
potešiť všetkých smútiacich, aby som mohol dať smútiacim Sionu veniec namiesto popola,
olej radosti namiesto smútočného rúcha;
chválospev namiesto malomyseľnosti;
aby ich mohli nazvať dubmi spravodlivosti, ktoré vysadil Hospodin, aby sa oslávil.
Oni vystavajú pradávne zrúcaniny, postavia, čo bolo predtým spustošené,
obnovia zrúcané mestá, pokoleniami spustošené. (Iz 61,1-4)
„To je tvoje poverenie,“ povedal.
„Prečo mi to dávaš tu?“
„Pýtala si sa, ako ich zastaviť. Len ti odpovedám,“ usmieval sa.
Mne do smiechu nebolo. Všetci tí ľudia, ktorí používali moc zlého videli, ako mi to dal. Nechcela som, aby to vedeli, lebo som sa bála, čo bude ďalej.
„Neboj sa, preťala si poslednú niť, ktorá ťa s nimi spájala. Nedal by som ti svoje poverenie, keby som nevedel, že toto je ten správny čas a spôsob.
Nič, čo sa deje v mojom kráľovstve, sa nemôže diať v skrytosti. Niektorí si myslia, že sa môžu stať mojimi deťmi v skrytosti. Vyznajú ma svojimi ústami, pretože vo mňa uverili svojim srdcom, ale boja sa to urobiť verejne. Boja sa následkov – kto čo na to povie, či ich ľudia za to neodsúdia, či kvôli mne nezažijú prenasledovanie. Ale nič v mojom kráľovstve sa nedá robiť v skrytosti. Ak to aj ľudia nevidia, celý duchovný svet o tom už za moment vie. Veď keď sa niekto obráti od toho zlého a príde ku mne, démoni zúria a anjeli a celé nebo sa radujú. Akoby sa to dalo vykonať v skrytosti? Tak je to aj s tebou. Darmo by som ti to hovoril niekde v tichu tvojej izby. Je to jedno či tam alebo tu. Ja ťa budem chrániť, neboj sa.
Chcem, aby si rástla v pokore. Aby si poznávala moju milosť. Moju lásku a moc. Aby si poznávala plnosť môjho vykúpenia. Plnosť mojej slobody. Poznávaj moju spravodlivosť. Poznávaj mňa. Tak získaš zbrane tohto boja.
Nenechaj si nič pre seba, uč druhých,“ dodal po chvíli, keď som to všetko ako tak strávila. „Teraz pôjdeme.“
Vzala som svoj štít a pohla sa za Ním. Kráčal tesne predo mnou, aby som videla každý jeden Jeho krok. Ľudia zo záhrady na mňa hádzali to hnusné ovocie. Rozpleštilo sa mi na štíte, jeho zvyšky stekali po mojej výzbroji. Cítila som sa v tom hnusne, všetko to smrdelo, niektoré zásahy mnou otriasli, zaboleli silou nárazu. Najskôr mi to moc nevadilo. Bola som plná radosti z toho, čo som práve prežila s mojím veľkým Bohom. Ale ako sme išli, a trvalo to veľmi, veľmi dlho, dlhšie ako som si myslela, že budeme kráčať, moje nohy slabli, mojim ramenám ubúdala sila, moja viera, že toto je len časť mojej cesty, že o chvíľu budem v jase Božej slávy, unikala niekam do zabudnutia a začala som malomyseľnieť. Zúfalstvo sa stalo mojím pokrmom. Moje srdce sa plnilo horkosťou, moje staré rany sa otvárali a znovu zapaľovali. Hnusný hnis, ktorý sa v nich tvoril mi splýval so všetkým tým smradom temnoty okolo mňa. Prenikalo ma vedomie, že som taká istá hnusná a špinavá ako všetko, čo je okolo mňa. S posledným vypätím síl som kráčala za jediným jasným bodom môjho života, nemenným, pevným, vždy plným moci - za mojím Pánom. Ale potom som už nevládala ani to.
Ježiš zastal, vzal môj štít, pozrel mi do očí a uzdravil moje rany.
„Vstaň, moja milovaná, kráska moja, v skalných zákutiach a v skrýši príkrych svahov ukáž mi svoju tvár. Daj mi počuť svoj hlas. Lebo tvoj hlas je príjemný a tvoja tvár je spanilá,“ povedal.
Po lícach mi stekali slzy. Z môjho vnútra sa ozývali vzlyky. Z hĺbok, o ktorých som nevedela, môj Boh vyťahoval všetku horkosť a bolesť. Ležala som tam, skrytá za štítom, ktorý držal môj milovaný. Podopieral mňa aj štít a dopriaval mi čas. Cítila som sa, akoby som bola v nebi. Nevnímala som temnotu okolo nás, len Jeho samého.
Myslím, že som vtedy pochopila, ako je možné žiť v Jeho sláve, aj keď ešte žijem na zemi.
Pomaly som sa postavila. Opretá o Neho. Počkal, kým naberiem pokojnú odvahu na vlastný krok. A potom sme bok po boku vyšli opäť na svetlo.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára