________________________________

29. 9. 2013

Sergio Scataglini bude opäť v Bratislave

Sergio Scataglini bude opäť v Bratislave

V dňoch 11.-13.10.2013 sa v Hant aréne športovej haly Pasienky uskutoční výročná konferencia platformy Kresťania v meste s ústrednou témou - Poď na novú úroveň! Svätosťou k víťazstvám. Jej hlavným rečníkom bude argentínsky prebudenecký kazateľ - Sergio Scataglini, ktorého mnohí nazývajú aj apoštolom svätosti. Slovom slúžil už vo viac ako 40 krajinách sveta a všade kdekoľvek pricestuje, prináša do Cirkvi vášeň pre Boha a pre Jeho svätosť.

Sergio Scataglini vníma, že Boh chce v súčasnosti posunúť Cirkev na Slovensku ďalej, na novú úroveň svätosti a vzájomnej jednoty. Kresťanov vyzýva do modlitieb za vyliatie Ducha Svätého, ktorý vystrojí Boží ľud do prichádzajúcej žatvy.

Na konferencii sa nám v sobotu poobede prihovorí aj austrálčanka Jeannie Mok, zakladateľka Multikulturálneho komunitného centra v Brisbane, ktoré pomáha utečencom, imigrantom a nezamestnaným adaptovať sa na zmenené životné podmienky. Túto prácu nedávno ocenila čestnou medailou aj austrálska vláda.

Ďalším hosťom konferencie bude spoluzakladateľ denominácie Every Nation Ministries, ktorá pôsobí vo viac ako 60 krajinách sveta - Rice Broocks. Tento známy apologét je autorom piatich kníh, z ktorých najnovšia má názov God's Not Dead: Evidence for God in an Age of Uncertainty (Boh nie je mŕtvy: Dôkaz o Bohu v dobe neistoty).

Výzva do modlitieb a pôstov

Sergio Scataglini nás spolu so svojim viac ako 1000-členným modlitebným tímom pozýva do modlitieb a pôstov za zmocnenie Božieho ľudu na Slovensku, za prosby o nadprirodzené vyliatia Božej lásky do životov hľadajúcich a za jednotu Cirkvi - Kristovho tela tu na zemi. Prosme aj za duchovné prielomy v našich rodinách, spoločenstvách a v našej krajine. Nech sa môžu narodiť nové veci z neba! Nech Pán pošle svoje slová cez svojich služobníkov, nech je Boží ľud oslobodzovaný, uzdravovaný a nech rastie v posvätení.
Ako sa pridať k modlitbám?

Už pred konferenciou sa môžete modliť a zapísať sa do on-line modlitebnej reťaze.
https://docs.google.com/spreadsheet/ccc?key=0Ak469wQ1ZUfLdDBvV1p4MUFrRkREVUtBeXBteU5nTEE#gid=0

Môžete prísť na spoločné modlitebné zhromaždenia, ktoré budú prebiehať v týždni pred konferenciou:
nedeľa | 6.10.13 | 18.00 h. | BJB Viera | Cablkova 3, Bratislava
pondelok | 7.10.13 | 18.30 h. | Slovo života | Tomášikova 30, Bratislava
utorok | 8.10.13 | 6.30 h. | BJB Palisády | Zrínskeho 2, Bratislava
streda | 9.10.13 | 18.30 h. | AC BCC | Sreznevská 2, Bratislava
štvrtok | 10.10.13 | 18.30 h. | KC Útočisko | Hviezdoslavova 1, Bernolákovo

Modliť sa môžete aj počas konferencie. Zapíšte sa, prosím, do on-line tabuľky:
https://docs.google.com/spreadsheet/ccc?key=0Ak469wQ1ZUfLdFZDN3BKYXY0WHlRVk1CYWRCVWUyVEE#gid=0


Všetky ďalšie informácie o konferencii KvM nájdete TU

Registrovať sa môžete TU

kvm13-banner

26. 9. 2013

Prachová búrka

Prachová búrka
Stála som oproti Pánovi Ježišovi a zamilovane som na Neho hľadela. Bol mojím všetkým.
„Je naozaj mojím všetkým?“ pýtala som sa sama seba. Znovu som poukladala na oltár všetkých a všetko, čo tam patrilo. Chcela som byť slobodná úplne úplne.
„Poletíme dnes spolu,“ povedal Pán.
Premenili sme sa na orly. Bol krajší ako ja. Nedalo mi to neobzrieť si Ho neskutočne poriadne a kochať sa Jeho nádherou. Ako orla som ho dovtedy nevidela.
Bol o niečo väčší ako ja. Mal snehobiele perie. Konce krídlových pier boli zlaté. Ale nebolo to nápadné. Boli zlaté ale nežiarili, len jemne pretkávali belosť krídiel. Dalo sa to spozorovať, len ak som sa pozerala pozorne. Pre nepozorného pozorovateľa bol len jedným z mnohých orlov. Nejako som vďaka tomu pochopila, prečo ho niektorí uznávajú len ako veľkého proroka.
„Pozerajme spolu dopredu, drahá,“ vyzval ma.
Pozrela som dopredu. Valila sa na nás prachová búrka.
„Zletíme dole,“ povedal.
Zleteli sme nižšie. Tesne nad armádu. S naliehavosťou hovoril k svojim deťom o blížiacom sa nebezpečenstve. Bol všade, bol pri každom z nich. Pri tých najmenších, aj pri dospelých. Ale mnohí nepočuli. Boli zaneprázdnení hľadaním naplnenia svojich potrieb, službou, prácou, rodinou, vierou... Len málo z nich trávilo čas s Ním. Len málo z nich počulo Jeho hlas. Nebolo na to treba veľa. Možno pokus zažiť Ho inak, dať Mu priestor. Len kúsoček.
Vnímala som nesmiernu Pánovu túžbu po nich.
„Pôjdeme za zranenými,“ povedal mi. Bol v jednote s Otcom. A Otec hľadal maličkých, ktorí Ho túžili nájsť, ale báli sa, že nie sú hodní volať sa Jeho deťmi. Oklamanie v tejto oblasti bolo veľmi bolestivé. Bralo im základ prijatia Božieho milovania.
Dotýkala som sa svojim krídlom Pánovho krídla a sama prijímala Jeho uzdravenie všade tam, kde som sa cítila nehodná Jeho bezpodmienečnej lásky. Potom som s Ním spievala pieseň. Bola o milovaní. O kríži. O cene, ktorú platil za nás. Mnohí zranení ju počuli. A mnohé orly aj bojovníci ju spievali. Bol to deň, kedy sa postavili na nemennosť Jeho víťazstva. Pomohli tiež postaviť sa mnohým ďalším.
Potom som v armáde uvidela anjelov. Vmiešali sa medzi Boží ľud. V rukách mali veľké štíty. Vyzerali ako bronzové. Mali moc zabrániť blížiacej sa búrke, aby klesla až k zemi. Nebola to normálna prírodná prachová búrka. Bol to démonický nálet. A oni mali moc, ktorá mala zabrániť, aby dosiahol až na zem. Zlomenosť a pokora sa mali stať víťaziacimi zbraňami armády. Po celom údolí si bojovníci kľakali k zemi. Zažili Božie milovanie a dostali zvláštnu milosť strhnúť k zemi mnoho ľudí zo svojho okolia.
Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo. Boh dal milosť k rýchlej zmene. Tam, kde som bola pred tým úplne slabá, padala som a pýtala milosť vôbec prežiť, som bola silná. Nie mojou silou. Jeho mocou a milovaním. To naplnilo všetky moje potreby. Kľakla som si. Netušila som, koľkých som stiahla k zemi so sebou. Len som volala o milosť.
Búrka udrela v plnej sile. Neprišla postupne, nezačala pozvoľna. Nebola tu a zrazu zúrila mocou, ktorá zmietla všetko, čo jej stálo v ceste.
Kľačala som a modlila som sa ako najhlasnejšie sa mi dalo, aby všetci, ktorí si kľakli so mnou, počuli moje vyznania. Aj oni sa modlili a ja som ich počúvala. Naše modlitby nás navzájom posilňovali.
Vzduch pri zemi bol veľmi ťažký. Túžila som sa postaviť a poriadne sa nadýchnuť. Ale Duch Svätý mi to nedovolil. Niektorí bojovníci sa napriek tomu postavili. Ale po prvom nádychu padli bezvládne k zemi tak ako všetci tí, ktorí nepočuli Ježišovu pieseň. Prach mal moc zbaviť ich života. Bral im chuť robiť čokoľvek, čím by sa dostali blízko Bohu. Miesta ich potrieb, bolesti ich životov naplnil ešte väčšou bolesťou. Vnímala som ju. Bola strašná. Prach bol zmesou klamstiev rôzneho druhu. Jednotlivé zrnká obsahovali túžbu po hriechu, pýchu, horkosť, samospravodlivosť, nechuť k pokániu, pocity prázdnoty s rôznymi návodmi, ako tú otrasnú prázdnotu zaplniť aspoň niečím podobným pokoju, klamstvá o identite a hodnote, neodpustenie sebe aj iným... ani neviem čo všetko ešte, jednoducho všetko. Z každého rožka troška, ako sa hovorí. A človek zasiahnutý tou zmesou nemal jednoducho šancu. Postupne sa mu nanášal do všetkých oblastí života, ktoré neboli plne vydané Bohu.
„Bože!“ kričala som, „urob niečo!“
Vtedy som ucítila Jeho bolesť. Len z veľkej diaľky. Toľko, koľko vedel, že som schopná zniesť. Pretože agóniu kríža človek nedokáže úplne pochopiť. Zabila by ho.
Dodalo mi to silu ďalej sa modliť. Malo ma to udržať v sústredení sa na Boha.
Ale aj tak som o chvíľu začala zdesene hľadať orla, ktorý sa pred tým dotýkal môjho krídla. Toho, ktorý lietal po mojej pravici. Toto bolo nebezpečné. Bála som sa o neho.
„Položila si ho na oltár, drahá,“ usmieval sa Pán.
Stáli sme v pokoji miesta, z ktorého som pozorovala armádu.
„Pozri,“ povedal mi potom, „je v poriadku. Ale ty, ak sebou budeš tak mlieť, čoskoro v poriadku nebudeš.“
Videla som sa zhora. Nado mnou sa začal vytvárať vír nevery. Bol ako zväčšujúci sa lievik plný démonického prachu.
Orol bol v poriadku. Zabával sa na niečom, s pokojom a nadhľadom, akoby sa okolo neho nič nedialo. Vedel o tom, kľačal, hlava sklonená, ale zabával sa.
„Baví sa na mne,“ smial sa Pán, „máme chlapskú debatu.“
„Aha.“
„Prestaň sa bezhlavo vrtieť. Nerád by som bol, keby si bola medzi ranenými. Budem ťa potrebovať v procese ich uzdravenia.“
Prestala som sa teda vrtieť, zúfať si a báť sa. A lievik nado mnou zmizol. Znovu som sa prihovárala za mojich najbližších.
Búrka prešla bez toho, aby sa ma nejako výrazne dotkla. Bola som len unavená z toho ťažkého vzduchu, ktorý bol pri zemi. Orol bol v bezchybnom stave a čakal na rozkazy.
„Poletíme,“ povedala som.
Sadol si a hral. Stačilo pár tónov a bola som opäť čerstvá. Potom sme vyleteli hore. Aj medzi orlami bolo dosť ranených. Trochu ma to prekvapilo.
„Prečo sa čuduješ?“ opýtal sa ma Pán Ježiš.
„Myslela som, no, myslela som, že orly sa predsa veľa modlia. Museli vedieť o tom, čo sa deje.“
„Moja, aj orly sú len ľudia.“
„Nejako som čakala, že víťazia ľahšie.“
„Aj mňa moje víťazstvo stálo celého seba,“ povedal Pán.
Potreboval sme dážď. Dážď aj výdatný prameň. Alebo kopec bojovníkov tam dole? Takých ktorí budú chodiť od človeka k človeku a pomáhať im napiť sa?
„Ach dieťa,“ smial sa Ježiš, „veď sa ma na to len spýtaj!“
Vtedy orol, o ktorého som sa pred chvíľou tak bála, prišiel ku mne a pretrel mi oči.
„Trochu si ich mala polepené prachom. Nemala si sa o mňa báť. Ublížilo ti to.“
„Vďaka. Myslím... dnes by si mal letke veliť ty.“
„Nie, ty. Ako vždy. Budem tu s tebou. Ale nie aby som ťa podopieral. Len preto, aby som bezvýhradne naplnil vôľu môjho Otca.“
Hovoril tak dospelo. Tak inak. Zaujímalo ma, o čom sa asi s Ježišom počas búrky bavil, keď ho to tak zmenilo, ale moja zvedavosť musela počkať.
„Vyleť hore, ešte vyššie. Veď našu letku na dosah neba. Potom sa vrhneme dole. Vyzbrojení Jeho mocou, s nádobami Jeho občerstvenia, s novými šípmi nesúcimi uzdravenie,“ povedala som.
Nepotreboval viac. Vyrazil rýchlosťou, ktorej sme ledva stačili. Boh dal každému nádobou s vodou. Aj bojovníci na zemi dostali také nádoby. A tak sme spolu chodili od raneného k ranenému a dávali sme im piť vodu z rieky života. Vždy, keď sme vnímali, že už je čas, vystrelili sme niekoľko šípov. Bolo to krásne. Zažili sme vzájomný súzvuk. Jednotu. Aj v súkromí aj v službe sme zažili mnoho radosti. Boh nás pripravoval na ďalší boj. Po prvý krát som sa ho nebála. Nepýtala som sa: „Prečo práve ja mám stáť práve tu?“ ako pred tým. Neprotestovala som. Našla som jednotu s nebom.
„A teraz?“ opýtala som sa, keď už bola väčšina ranených znovu na nohách.
„Vyučuj o výzbroji.“
Chcela som sa opýtať „Ja?“ a navrhnúť na túto vec svojho manžela, ale spomenula som si, že len pred chvíľou som sa radovala, že konečne neprotestujem, keď ma Ježiš niekam posiela.
„Dobre,“ povedala som teda.
Postavila som sa doprostred mojej letky a začala hovoriť o výzbroji. O mojich bojoch, o mojich pádoch aj o tom, ako som si často zúfala, že len prehrávam.
„Ale to je lož,“ povedala som, „nemôžeš prehrať, keď večný Víťaz stojí na tvojej strane. Je to len šíp oklamania, ktorý ťa trafil. Vytrhni si ho a vyznaj, že Ježiš zvíťazil. On je vždy Víťaz. Keď zhrešíš, urob pokánie a zvíťazil si. Môžeš si zúfať, urob pokánie z nevery a príde Jeho viera. Ty si neprehral. Víťaz je tvoj Boh. Víťaz je tvoj Pán a Veliteľ. Diabol ti chce nahovoriť, že je koniec, už si prehral, už si dobojoval. Vytrhni ten šíp chválou. O tom je prilba, o tom je štít. Stojíš na strane Víťaza.“
Počúvala som sa, o čom hovorím a znovu prijímala Božie uzdravenie do všetkých oblastí, kde som bola počas uplynulých bojov zranená. Doslova fyzicky som cítila, ako pevnie moja duchovná výzbroj. Žiarila. Bola plná Božej majestátnosti. Mala som problém na ňu pozrieť. Vyrážalo mi to dych. Bola to Jeho moc.
Pozrela som na Ježiša: „Potrebujem pokoru. Zahaľ tú žiarivú zbroj, prosím.“
Myslela som, že len zodvihne môj plášť. Ležal pri mojich nohách, kam som ho položila, aby som deckám lepšie ukázala jednotlivé časti výzbroje. Mohla som sa zohnúť a obliecť sa, ale túžila som, aby to urobil On. Túžila som po tej dokonalosti, akou to urobí. Túžila som po väčšej pokore a to mi mohol dať len On. Ježiš, namiesto toho, aby vzal môj plášť, nadvihol svoj, objal ma a prikryl ma ním.
„Ľúbim ťa,“ povedal. Až potom sa zohol a obliekol ma do môjho plášťa. Prehodil mi ho a upevnil šnúrkami.
„Pôjdeme,“ povedal, „nechaj ich chvíľu, potrebujú stráviť, pokrm, ktorý si im dala.“
Nechala som letku, aby v samote aj hlúčkoch rozprávali a modlili sa. Orol hral na klavír a bez toho, že by ktokoľvek kohokoľvek k čomukoľvek zavolal, postupne sa všetci rozišli a začali tvoriť každý v tom obdarovaní, ktoré mal.
Ja som sa pobrala za Pánom. Prešli sme tmavým tunelom. Bolo mi v ňom trochu chladno, spred úst mi stúpali obláčiky pary. Cítila som ich, nie videla. Kráčala som za Pánom. Jediné, svetlo bol On. Ocitli sme sa vo veľkej miestnosti. Vedela som, že je veľká, cítila som ten priestor, hoci som videla sotva na meter dva a ďalej už bola len tma.
„Toto tu je pohrebisko,“ povedal a urobil rukou gesto naznačujúce, že miestnosť, v ktorej sme boli je naozaj veľká. „Je to pohrebisko mojich darov.“
Striaslo ma vedomie, že dary, ktoré sme odmietli, sú všetky tu. Pochované.
„Ja som ich nepochoval,“ povedal.
„Odpusť,“ zašepkala som.
„Už to viac nerob.“
„To ty mi musíš dať odvahu.“
„Dám ti jej koľko chceš. Mimochodom, nejakú si tu pochovala.“
„Prosím si ju.“
Pokánie mi prinieslo niečo z toho, čo som si pred tým nevzala, hoci mi to dával sám Boh. Ale nie všetko. Veľká časť, zostala tam. V nenávratne.
„Buď verná v malom,“ povedal, „tisícnásobne ti vynahradím, čo si tu nechala. Aj to je moc pokánia. Niečo si stratila. Tie okamihy už nevrátim. Ale prídu iné, v nich uvidíš moju slávu a to, ako neľutujem svoje dary milosti.“
Potom som sa ocitla späť pri mojej letke.
V ten deň za mnou prišla Poletujúca. „Cítim, že sa niečo blíži,“ povedala, „chcem sa s tebou modliť. Aj s druhou orlicou – tou, ktorú tak veľmi miluješ.
Kľakli sme si. Všetky tri. Keď sme skončili, otvorila som oči a okolo nás bola skoro celá moja letka. Obrátila som sa k orlici, z ktorej krídiel raz mali padať kvety. Mala som silný dojem, že dnes zažije niečo z toho, to, ako je to, keď Boh cez ňu na svoj ľud vysype kvety. Pomazanie, ktoré neviem úplne opísať, ale má niečo spoločné s farbami a jemnosťou citov, ktoré jej Boh dal.
„Povedieš nás hore,“ povedala som jej.
Začala kresliť. Ťahy štetcom, aké som u nej ešte nevidela, hĺbka obrazu, ktorý vznikol ma položila na kolená.
Všetci sme sa modlili. Prežili sme hlboké uistenie, že Boh je Jediný Mocný Víťaz. A znovu sme sa poddali Jeho vláde. Oslovilo to mnohých z nášho okolia. Orlica, akoby netušila čo za zázrak spôsobil ten jediný obraz, smutne pozerala na mňa.
„Leť,“ usmiala som sa, „len leť.“
Začala veľmi ostýchavo, obzerala sa na mňa, aby u mňa našla oporu. Vedela, že ju veľmi, veľmi ľúbim. A práve preto som jej tú oporu nemohla dať. Potrebovala dospieť. Čím vyššie letela, tým to bolo ťažšie, bolelo to, vzpierala sa Bohu a už nechcela ísť ďalej, hoci ju volal. Bála sa pádu, bála sa novej bolesti.
„Milovaná,“ hovoril Boh, „milovaná, neboj sa, leť.“
Modlili sme sa, všetci bez rozdielu. Najviac tá, o ktorej Poletujúca hovorila, že ju veľmi milujem. (Budem ju volať Jedinečná, tak, ako ju volám vo videniach o prebudení, hoci v týchto dňoch sme o prebudení stále len snívali.) Jedinečná plakala za život orlice, z ktorej krídiel raz mali padať kvety. Ľúbila ju ako len sestra môže ľúbiť sestru.
A Boh poslal svojich anjelov. Tí ju podržali a vyletela úplne hore, k samotnému nebu, priamo do náručia svojho Ocka. On uzdravil jej bolesť.
Potom sa vrátila k nám. Bola úplne iná.
„Je čas,“ povedala vtedy Jedinečná.
„Viem,“ usmiala sa tá, z ktorej krídiel mali raz padať kvety, „je čas zvíťaziť.“
Objali sa. Vyletela som hore a letka za mnou. V diaľke už bolo znovu vidieť nepriateľa.
Bola to vysoká démonická stena. Démoni rôzneho druhu v nej boli pripravení zničiť všetko, na čo narazia. Oddiely Božej armády, ktorými už prešli, boli čiastočne zdevastované. Duch Boží ma vzal vo videní na iné miesta armády, aby sme sa poučili z ich chýb a víťazstiev.
Potešilo ma, že spúšť nie je zďaleka tak veľká ako po predchádzajúcich útokoch.
„Pozeraj lepšie,“ napomenul ma Svätý Duch, „vtedy som si všimla duchov falošného uspokojenia. „Nepriateľ dobre vie, že sa už viete brániť. Trochu sa zamaskoval. Dajte si pozor. Jedine Ježiš je Cesta, Pravda a Život.“
Ocitla som sa späť v letke, trochu otrasená, ako ľahko som sa dala oklamať.
„Stoj pevne,“ pripomenul mi Pán.
Vedela som, že to dokážeme. Prejdeme. Zvíťazíme. Ale znovu sa ozýval strach. Ten zákerný nepriateľ, ktorý ma tak často tlačil von z hry.
„Som tvoja nádej,“ povedal Ježiš.
Duch Svätý ma vtedy vzal za ruku a dlho poučoval. Nehovoril o taktikách nepriateľa, na ktoré si máme dať pozor. Hovoril o nebi, o čistote, o nádhere Božieho povolania, o daroch, ktoré rozdal Božím deťom,... hovoril tak jasne! Cítila som, ako mi to zostruje môj zrak.
„Nepošpiň si ho,“ napomenul ma dôrazne, „daj naň pozor. Teraz ho budeš veľmi veľmi potrebovať. Nie len pre seba, aj pre nich.“
Ukazoval na skupinky ľudí v mojej blízkosti. Boli rôzni, jedni maľovali, iní hrali, ďalší tancovali, ešte ďalší spievali... ale jedno mali spoločné. Modlievali sa.
„Viac sa modlite. Pre tento boj je to málo,“ prikázal mi Duch Svätý.
Nechcela som ich oficiálne zvolávať na modlitby. Jednoducho som vzala gitarku a začala sa modliť. Nespievala som. Len som si brnkala a modlila sa. Ocitla som sa vo videní.
Lietala som v povetrí. Podo mnou, v údolí, ktorým kráčala armáda sa prelievalo husté démonické mračno. Velil mu generál klamu. Chcela som zletieť nižšie, aby som sa lepšie prizrela, čo vlastne chystajú, ale Boží Duch ma zastavil:
„Spoznala si pravé. Nepotrebuješ študovať falošné. Rozoznáš ho ľahko, pretože nebude pasovať s obrazom, ktorý som ti vštepil do srdca Ja.“
Uvedomila som si, ako ľahko som skoro padla do pasce.
„Neboj sa,“ povedal ešte a ocitla som sa znovu v realite.
Modlila som sa. Okolo mňa sa zhrčila väčšina mojej letky a niekoľko mne blízkych vzácnych bojovníkov. Všetci sa modlili. Po chvíli sa k nám pripojil orol s jazvou na tvári.
„Ste pripravení?“ opýtal sa.
Prezrela som každého z orlov aj bojovníkov.
„Nie,“ odpovedala som.
„Ukry ich,“ prikázal mi.
Oddelila som nepripravených od pripravených. Tých prvých som ukryla pod strechu z pospájaných štítov viery. Nebolo ich veľa, hŕstka nedávno obrátených kresťanov, ktorí ešte nebojovali v žiadnom boji. Zverila som ich orlici, z ktorej krídiel raz mali padať kvety.
„Už si zvíťazila,“ povedala som jej, „teraz to uč týchto.“
„Ďakujem,“ povedala a objala ma.
Túžila som tam nechať aj orla, ktorého krídlo sa dotýkalo môjho krídla, ale Pán mi to nedovolil.
„Ten si dnes sadne na tvoje rameno,“ povedal.
Padla som na kolená. Skôr ako sa to stalo, musela som vybojovať svoj osobný boj s minulosťou. Potom som vysadla na koňa. A orol zletel z kŕdľa, ktorého chvála sa ozývala celým nebom. Sadol mi na rameno.
„Tak?“ opýtal sa.
„Ideme na to,“ odpovedala som. Na moment som si oprela čelo o jeho mäkké perie.
Zahalil ma jedným zo svojich krídiel a zašepkal: „Sníval som o tom, veľa krát.“
Plakala som. „Ja som sa bála.“ Porozprávala som mu niečo málo z toho, prečo som sa tohto okamihu vlastne bála. To, s čím som musela bojovať, kým mi sadol na rameno.
„Ale si rada?“
„Som nesmierne rada, že si to ty. Si môj najdrahší z orlov.“
„Tak už neplač,“ usmial sa.
To ma rozplakalo ešte viac. Až do bodu, kým Boh neosušil všetky moje slzy a neuzdravil zvyšky boľavej samoty, ktorá zostala po tom, čo som prežila.
„Teraz som pripravená,“ povedala som, „vyleť, povzbuď ich tam hore.“
„Prečo nevyletíš so mnou?“
A tak som sa stala na niekoľko chvíľ znovu orlicou. Posilňovali sme spolu mojich drahých spolubojovníkov a potom sme zosadli na zem. Ja ako jazdec, on ako orol. Mal to byť náš prvý ozajstný spoločný boj.

23. 9. 2013

Ako sa rodia a rastú Božie veci

Ako sa rodia a rastú Božie veci aneb Jak křesťan nepřichází o iluze.

Na náš zborový tábor sme pozvali mojich vzácnych súrodencov, aby sa podelili s nami o ich životný príbeh a zvlášť o tie momenty a rozhodnutia, kvôli ktorým mohli zakúsiť Božie konanie. A teraz pozývam vás vypočuť si ich zdieľanie. Verím totiž že teraz je čas, kedy ich povzbudenie a konkrétny príklad veľmi potrebujeme. Je čas porozumieť tomu, ako môžeme konkrétne budovať svoj osobný vzťah s Bohom, ako Ho môžeme počuť, ako môžeme vo viere vykročiť. Je čas aby sa narodili a rástli Božie veci!

Na jednej strane si uvedomíme, že vstúpiť do Božieho povolania a nasledovať vierou Božie vedenie nie je ľahké. Ba dokonca bez zlomenosti a skutočného bytostného pokorenia sa a poddania sa Bohu to ani nie je možné.

No na druhej strane práve toto je “kresťanstvo, ktorému nedochádzajú baterky”. Práve takto neprídeme o svoje sny a túžby. Práve nie len začneme beh viery, ale ho aj dobehneme do konca.

Alexander Barkoci

http://www.barkoci.com/

Nahrávku v MP3 si môžete stiahnuť tu: 1.časť a 2.časť

Marian a Ludka Lipovskí

http://mpks.sk/campfest

http://mpks.sk/ranc/kralova-lehota/ranckralovalehota

Nahrávku v MP3 si môžete stiahnuť TU.

 

Zdeno Dávid

Nahrávku v MP3 si môžete stiahnuť TU.

 

Igor Rosa

http://blog.christiana.sk/

http://taborlevitov.sk/

Nahrávku v MP3 si môžete stiahnuť TU.

 

Viera v praxi

Viera v praxi

Séria VIERA V PRAXI  je  spoločným štúdiom listu Jakuba.

Veríme, že práve v tomto období potrebujeme ako jednotlivci a aj ako zbor povzbudenie ku praktickej, živej, konajúcej viere.

Pokiaľ je to možné, pozývame vás pridať sa k hlbšiemu osobnému štúdiu tohto listu. Veríme, že prostredníctvom toho bude môcť Pán budovať našu vieru v konkrétnych praktických situáciách a výzvach, ktorým čelíme.


Čím hlbšie študujem List Jakuba, tým viac som fascinovaný tým ako je tu vykreslený náš domček viery. Tento domček – naša viera – je skutočná a praktická až vtedy, keď má všetky časti. Jednoducho: ak naša viera nie je aktívna vo všetkých týchto oblastiach života, tak proste niečo chýba, niekde je diera.

Pozývam vás k študovaniu jednotlivých oblastí, kde by sme mali byť vo viere aktívni.

Poďme naozaj skontrolovať, či náš domček viery je kompletný a dobre postavený:

  1. Základy viery: milovanie Boha (Jk 1,12), Božia láska ku nám (Jk 1,17), počutie Boha (Jk 1,18-25)
  2. Stabilita viery: dokázanie sa viery v skúškach (Jk 1,2-4), múdrosť zhora (Jk 1,5-11; 3,13-18), odolanie pokušeniam na hriech (Jk 1,12-17)
  3. Vzťahy viery: služba potrebným (Jk 1,26-27), postoj k ľuďom (Jk 2,1-13), postoj k bratom (Jk 4,11-12; 5,9)
  4. Aktivita viery: skutky/rozhodnutia viery (Jk 2,14-26), jazyk viery (Jk 3,1-11)
  5. Odovzdanie sa viery: Bohu ako osobe(Jk 4,1-10), Božej vôli a plánom (Jk 4,13-17), Božej službe ľuďom (Jk 5,1-5)
  6. Modlitba viery: (Jk 5,12-20) v utrpení, v radosti, v chorobe, v pokání, v zbore, vo svete
  7. Strecha viery: spojenie aktívnej viery vo všetkých oblastiach života (celý list Jakuba)

Jednoduchý materiál  k listu Jakuba s poznámkami, osnovou a aplikačnými otázkami nájdete tu:

Na stránke Precept Ministries Slovakia si môžete objednať(3€) aj vynikajúci študijný materiál  List Jakuba – Viera, ktorá je skutočná. Tento materiál (171 strán) je skvelým študijným sprievodcom listu Jakuba s pracovnými listami, otázkami a úlohami vedúcimi k induktívnemu štúdiu.

Môžete si vypočuť tieto kázne:

 

21. 9. 2013

Krkavce

Krkavce
„Orly a jazdci majú niečo spoločné,“ ozval sa jedného dňa Pán. Sedela som pri Ňom, opierala sa o Jeho rameno a počúvala. „Všetci musia poznať let v mojej prítomnosti. Jazdec sa nestane skutočným jazdcom, kým si nevyskúša krásu a moc letu na mojich krídlach. Bude sa báť tempa svojho koňa, nezrastie s ním v jedno. Jeho povolanie bude smerovať na miesta, kam sa neodváži ísť. Nakoniec z neho zostúpi a zostane stáť.
Koňovi najlepšie porozumieš na orlích krídlach. Spoznáš ho pohľadom z môjho srdca. Kôň a jazdec musia byť v jednote. Povolanie sa musí nielen stať tvojou súčasťou a túžbou. Potrebuješ rozumieť jeho ťahu. Tomu, ako ťa volá ísť ďalej. Keď nepoznáš orlí let, bojíš sa ísť ďalej. Keď ho spoznáš, pôjdeš ďalej kamkoľvek ťa pošlem.
Preto je to teraz tak ťažké. Doteraz ti stačilo len poletovať ponad armádu. Kedykoľvek si vyletela, kedykoľvek zosadla. Videla si veľa, ale stále si bola veľmi nízko.
Lietaj vysoko a pochop orlov. Nemôžete zažiť jednotu, kým sa navzájom nepoznáte. Nebudeš tušiť, ako funguje ich myseľ, ako fungujú ich krídla, ich pomazania, kým to nezažiješ. Nestačí poznať to z počutia. Pre tvoje povolanie je to málo. Potrebuješ poznať odtiene pomazaní môjho Ducha. Budem ťa potrebovať, aby si pomáhala jazdcom nájsť ich orlov a orlom nájsť ich jazdcov.“
Objala som Ho. Úplne rozsypaná, s úplne prázdnymi rukami, z ktorých som v posledných mesiacoch stratila všetko, čo som tam mala – tvrdohlavú bojovnosť bojovníka, vytrvalosť v povolaní, strach, vieru, neschopnosť, neveru, malomyseľnosť... V tom, čo som doteraz urobila, bolo veľa, veľmi veľa mojej sily.
„Všetko je v poriadku,“ povedal, „všetko. Moja obeť na kríži je dokonalá. Nikto nikdy na tomto fakte nič nezmení. Všetko je v poriadku, pretože Ja som. Nič z toho nemôžeš ubrať, nič pridať.“
Potom ma vzal na iné miesta. Nové. Videla som inak, myslela aj cítila som inak. Niečo vo mne sa úplne zmenilo. Neurobila som to ja. Bol to On. Pozerala som sama na seba a nemo žasla v bázni pred veľkým Bohom.
„Ďakujem,“ povedala som Mu nakoniec, „nikdy by som sama seba nepostavila práve sem, ty si to urobil. Neviem, ako tu mám stáť, ale ty si rozhodol. Chcem ti veriť, aj keď... ani to neviem ako.“
Bol v ten deň iný. Aj keď bol ten istý - stále to bol môj Boh. Ale ja som Ho videla inak. Vnímala som Jeho nesmiernu moc. Jediným Jeho slovom by zem, ako ju poznáme, prestala jestvovať. Zároveň som vnímala Jeho hlbokú mäkkosť, jemnosť a láskavú múdrosť. V tom celom ma obaľoval Jeho pokoj.
„Budeš ho potrebovať,“ povedal, „pozri.“
Ukazoval dole. Z vysokého útesu, na ktorom sme stáli, som videla zem. Jeho armáda doslova bojovala o prežitie. Démonický tlak bol neznesiteľný. Šípy horkosti a samospravodlivosti ničili vieru maličkých. Bolo to ako dážď jedovatých semien, ktoré mali moc otráviť životy, pokriviť pohľad na Boha, na Jeho milosť a milovanie. Odpustenie bola jediná možnosť na prežitie. Ale len Boh mohol dať milosť odpustiť.
„Pane,“ povedala som, „veľa ich je zranených, urob niečo.“
Pozrel na mňa. Bola v ňom toľká láska! Milovanie maličkých, za ktorých tiekla Jeho predrahá krv. Potom sme spolu plakali. Za tých, za ktorými som mala ísť. Netušila som, čo robiť, nemala som múdrosť na ďalší krok. Cítila som sa v tom stratená. Mala som len Jeho milovanie.
„V písme je odpoveď, dieťa,“ povedal. Potom, kým som stihla vysypať množstvo mojich „ale“ a „prečo“, ma jednoducho sotil dole. Premenila som sa v orlicu. Cítila som Pánovu bolesť. Bola ako bremeno tlačiace ma dole. Cítila som Jeho lásku a túžbu zachrániť svoje deti zo zúfalstva, ktoré prežívali a vnímala som nekonečno milosti. To mi dávalo silu letieť veľmi vysoko. Snažila som sa zostať v Ockovej prítomnosti a čakať na rozkazy môjho Kráľa.
Obloha podo mnou sčernela. Nado mnou svetlo, podo mnou temnota. Boli to divoké krkavce. S mohutným krákaním sa zhromažďovali na nálet.
Ježiš pozoroval tú temnú masu a čakal. V oblasti neba, kde som lietala, sa začali zhromažďovať orly. Skúsení bojovníci a bojovníčky, ale aj mladší, takí, pre ktorých mal byť toto prvý vážnejší boj.
Striaslo ma strachom o jednu z nich. Veľmi som ju mala rada.
„Vezmi ju k sebe,“ povedal Pán.
Zaletela som za ňou a dlho sme sa rozprávali a modlili. Niesla veci, ktoré by ju stiahli dole, priamo do hejna krkavcov, keby ich Ježiš nevzal. Odľahčená vyletela vyššie a zaspievala novú pieseň. Potom sa zaradila vedľa mňa. Z druhej strany som mala inú mladú orlicu. Modlila som sa, aby Boh medzi tie dve vlial svoju lásku, pretože nepriateľ sa snažil ich vzťah narušiť.
Padala na mňa únava predchádzajúcich bojov. Bolo to ako balvan na mojich viečkach. Privrela som ich. Len na chvíľu, len na chvíľočku... Zaspala som.
Ocitla som sa priamo nad krkavcami. Ich hlasné krákanie ma ohlušovalo a bralo mi silu z krídiel. Snažila som sa nimi zabrať, aby som vyletela vyššie, kde by moc Božej prítomnosti prevážila moc temnoty, ktorá na mňa pôsobila, ale nešlo to. Akokoľvek som sa snažila, klesala som stále nižšie. V duchu som sa už videla medzi krkavcami - ako mi ďobú do očí, ako ma bijú svojimi krídlami, škriabu pazúrmi... Nútila som sa vyletieť hore, ale krídla ma úplne prestali poslúchať. Začala som sa vzdávať. Strácala som chuť bojovať o svoj život, o vieru, ktorú mi dal Boh. Pred očami mi preleteli mnohé moje zlyhania. Ľudia, ktorých som na svojej ceste stratila, pretože som sa za nich nedokázala postaviť v autorite mena Ježiš, hriechy, v ktorých som padala, pretože som neprijala celú Božiu milosť, slabosti, do ktorých som nepustila Božiu moc a preto prinášali zranenia tým, ktorých som stretla. Zápasy, v ktorých som vydala zo seba všetko, ale nevidela som odpoveď, o ktorú som bojovala. Bolo toho veľa. Veľmi, veľmi veľa.
Túžila som po pokání. Po zmene, ktorá ma zmení úplne - Božou mocou. Pretože ja som nedokázala stáť tam, kde som stála. Bolo to nad moje sily.
Vtedy som sa striasla. Zobudila som sa a zistila som, že naozaj klesám. Pocit bezmocnosti, ktorý som prežívala vo sne, bol reálny. Krídla ma odmietali poslúchať. A krkavce už boli takmer na dosah.
Zrazu som si spomenula, že vo sne, z ktorého som sa práve zobudila, som zatúžila po pokání. Chytila som sa toho, ako sa topiaci chytá záchranného kolesa.
„Bože! Odpusť!“ kričala som.
Ale stále som klesala.
Naplnilo ma zúfalstvo. Úplne úplné. Nejako som sa premohla a nútila som ešte raz svoje krídla pohnúť sa. Sotva som zatriasla pierkami. Mala som pocit, že je to márne. Prestala som bojovať. Nemala som silu žiť, len som existovala. Prežívala som z minúty na minútu bez akejkoľvek príchute čohokoľvek. Nemala som nič. Len prázdnotu, ktorá ma tlačila v mojom vnútri. Nevedela som, prečo ešte dýcham, prečo ešte vlastne žijem, lebo život taký, aký bol, pre mňa stratil cenu.
Potom všetok hluk zmizol. Aj všetko moje zúfalstvo. Ale aj viera, že Boh ešte niečo urobí. Úplne všetko. Bolo tam prázdno a tma. Nebolo tam nič a nikto.
„Na počiatku bola tma,“ povedal zrazu Pán. Cítila som Ho niekde úplne blízučko. Uvedomila som si, že tam celý čas bol. „Otvor oči.“
Otvorila som ich. Myslela som, že ich mám otvorené, ale aj tak som ich otvorila a uvidela som Ho. Bola tam tma, ale On bol svetlo.
„To je nová viera. Teraz vidíš mojou vierou. Narodila sa v tebe. Tak ako si to chcela.“
„Ako som mohla vidieť tak jasne, keď som videla svojou vierou a nie tvojou?“
„Keď budeš chvíľu zažívať ten rozdiel, pochopíš,“ zasmial sa, „teraz ťa potrebujem tam dole.“ Ukazoval niekam, kam som cez tmu nedovidela. Ale keď som pohla hlavou, všade prichádzalo svetlo. Kamkoľvek som sa pozrela, videla som úplne jasne. Bola som s Ním na našom známom mieste, odkiaľ som pozorovala armádu.
„Ako je možné, že tu hore bola taká tma?“
„Chcel som, aby si poznala rozdiel medzi svetlom a tmou.“
Neváhala som a zletela som medzi orlích bojovníkov. Krkavce krúžili o kus vyššie. Chystali sa zaútočiť. Chválili sme Pána a čakali na rozkazy nášho veliteľa - orla s jazvou na líci. Po jeho pravici a ľavici lietali dvaja orly, ktorí ho milovali a stáli s ním v bojoch, ktoré viedol.
„Pripravte si šípy,“ povedal orol s jazvou.
Tí z nás, ktorí mali luky, si pripravili šípy. Tí, ktorí luky nemali, sa modlili, aby šípy leteli na správne miesta. Vnímala som súzvuk jednoty Ducha. Modliaci sa modlili a pri tom citovali časti obsahu šípov často bez toho, aby čo i len tušili, čo ktorý šíp nesie. Bol to Boh, ktorý dával moc ich modlitbám. Bez tých modlitieb by šípy nedoleteli na miesto určenia.
Modlili sme sa a spievali, modlili sa a spievali, veľa sa modlili a spievali. Orly prorokovali, po jednom aj naraz. Nepočula som každé slovo. A ani nebolo dôležité, aby každý všetko počul. Božie slovo jednoducho znelo v moci a pomazaní Ducha. To oslabovalo krkavcov.
Aj ja som sa modlila. Za šípy iných aj za môj. Prosila som nebeského Otca, aby dal šípu svoju moc, pretože to bolo jeho dielo.
Vtedy krkavce zleteli na armádu. Božie deti si zakrývali oči, ukrývali sa, kde sa dalo. Tí, ktorí mali výzbroj sa snažili uchrániť čo najviacerých okolo seba. Mnohým nesmierne pomohli a zachránili ich, ale mnohí boli aj tak príšerne doriadení. Cez škrekot čiernych operencov nepočuli Boha, oči mali vyďobané a nevideli ho. Kvílili bolesťou, z doškriabaného tela im tiekla krv. Ťali mečmi okolo seba hlava-nehlava, pri čom často zasiahli svojich súrodencov. Iní jednoducho použili zdravý ľudský rozum, kľakli si na kolená a schúlili sa do klbka, aby im krkavce nezasiahli tvár. Rukami si obopínali hlavu a zakrývali uši. Netušila som, ako dlho môžu takto vydržať. Nevideli a nepočuli Boha, nemal ich ako povzbudiť. Bola len otázka času, kedy ich bolesť spôsobovaná pazúrmi a zobákmi operencov, donúti zmeniť polohu.
Prišiel čas vystreliť môj šíp. A tak som to urobila. V tom momente som v ruke držala nový. Modlila som sa a čakala na správny moment a znovu som vystrelila. Opakovalo sa to niekoľkokrát. Potom som jeden zo šípov podala mladučkej orlici po mojej pravici. Vzala ho. Vedela, čo s ním. Bola Bohu blízko. Menil ju, učil odpúšťať a žehnať tým, ktorí jej ublížili. Dal jej krídlam silu, hoci bola taká mladučká.
Natiahla tetivu a vystrelila. Mala som chuť naučiť sa strieľať ako ona, také to bolo nádherné. Orlica po mojej ľavici jej žehnala. Bol to moment, po ktorom som túžila – konečne pochopili jedna druhú a rozdiely, ktoré ich dovtedy oddeľovali, ich začali spájať.
Jeden zo šípov, na ktoré sa rozštiepil ten, ktorý vystrelila, trafil jedného zo zranených orlov. Priamo do srdca. Priamo na miesto, ktoré zasiahla horkosť. Zletela som k nemu. Nedbala som na krkavce okolo mňa. Boli mi ukradnutí. Bolo mi ukradnuté to, že mi môžu ublížiť. Bolo mi to jedno. Ale nie tak bezhlavo jedno, nie bez zmyslu. Bola to časť tej novej viery, ktorú mi dal Pán. Vedela som, že sa mi nič nestane, lebo On je so mnou.
Vzala som orlovu hlavu do dlaní a ošetrila mu oči. Mal ich doškriabané, ale stále trochu videl. Spoznal ma.
„Vyleť hore,“ šepkal, „ublížia ti.“
„Nemajú moc,“ povedala som.
Pretrela som mu oči olejom, vzala ho na ruky a vyletela s ním hore. Cestou som spievala pieseň milosti. Tú, ktorú poznal ale nepoznal. Spieval ale nežil. Ani ja som ju pred tým nežila. Až teraz.
Položila som ho Pánovi k nohám a zaradila som sa znovu na svoje miesto. Zistila som, že mnoho orlov urobilo to isté, čo ja. Aj orol s jazvou. Pri Pánových nohách ležalo množstvo ranených. Osobne s nimi hovoril, spieval im, umýval im rany a potešoval ich.
Krkavce ešte stále škodili Božím deťom. Potrebovali sme ich zastaviť úplne. Mnohí bojovníci aj orly sa postili a volali k Bohu, aby priniesol svoje víťazstvo. Pozerala som Pánovi do očí. Mal v nich temnotu utrpenia na kríži aj slávu neba. Bolesť samoty aj nádheru spoločenstva s Otcom. Potom moju pozornosť upútalo anjelské vojsko.
Anjeli niečo rozdávali orlom. Myslela som, že len niektorým, tým najskúsenejším. Ale prišli ku každému. Aj k tým, ktorí boli pred tým ranení. Dostala som list papiera. Bol z oboch strán popísaný odhora až dole. Poskladala som ho a uložila na srdce. Nesmierne ma hrial. Božie slovo vo mne horelo. Prenikalo ma skrz naskrz. Nič nezostalo nezasiahnuté. Vtedy ku mne priletel jeden z mladých orlov. Mladučká orlica mu uvoľnila miesto po mojej pravici. Tancovala okolo nás a pospevovala si. Aj ona dostala niečo nové, čo nám Boh poslal po svojich anjeloch. Niečo do oblasti tvorivosti. Nazvem si ju Poletujúca. Lebo taká bola – poletovala ponad, snívala Božie sny.
Najskúsenejšie orly sa zoradili do pevného šíku. My ostatní za nich. Bola to česť a výsada, stáť za nimi. Tlačila sa do nás temnota, pocity, ktoré som prežívala vo sne o krkavcoch. Bolo to veľmi silné. Ale Božie dary a Jeho posilnenie, ktoré nám poslal po anjeloch, robilo svoje. Naša viera bola iná. Naše postoje, správanie, spôsob života,... všetko bolo iné. Boh vedel, čo potrebujeme, preto nás na to dokonale pripravil. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a povzbudzovali, modlili sme sa navzájom a vyznávali si hriechy a nesprávne postoje. Potom sme znovu vytiahli šípy.
„Teraz!“ zavelil orol s jazvou.
Vystrelili sme. Naše šípy prinášali uzdravenie. Mnohí bojovníci pod nami pochopili, odkiaľ prichádza chaos, ktorý prežívajú. Menšie zranenia boli uzdravené okamžite. Väčšie prestávali bolieť.
Všetci spolu – na zemi aj vo vzduchu, sme chválili Boha. Vyznávali sme Jeho víťazstvo. A znovu sme Ho chválili.
„Útočte priamo!“ ozval sa znovu orol s jazvou na líci.
Trochu som sa striasla. Bola to výzva. Opakovala som si, čo ma Boh posledné mesiace naučil, do čoho ma voviedol, akú autoritu mi zveril. Opakovala som si, že ma pripravil. Že sa budem opierať celý čas len a len o Neho. S tým som zletela dole.
Meče sme mali vytasené, kryli sme sa za štítmi. Krákanie krkavcov silnelo, ale keď som mu nastavila štít, nevadilo mi. Jasne som počula jeho intenzitu, hlasitosť, ktorá mala moc prehlušiť všetko naokolo, ale za štítom som ešte jasnejšie počula hlas môjho Boha. Aj hlasy mojich súrodencov, s ktorými som bojovala. Aj hlas drahého orla, toho, čo teraz lietal po mojej pravici. Zostal hore, s hlúčikom viacerých mladých orlov a spolu nám žehnali.
A tak sme leteli. Vrazili sme priamo do steny, ktorú nad armádou vytvorili krkavce, keď videli, že sa na nich rútime. Bojovali sme. Potrebovali sme ich zatlačiť dole, kde by ich mali možnosť svojimi mečmi zasiahnuť aj bojovníci zo zeme. Mnohí z nich dlhý čas chránili svojich súrodencov, nedovolili krkavcom zahubiť ich vieru, ale len málo z nich dokázali zabiť. Potrebovali nás a my sme potrebovali ich. Museli sme vstúpiť do Božej jednoty. Oni bez nás ani my bez nich, sme nemohli zvíťaziť.
Jeden z krkavcov ma ranil. Bolo to v momente, keď som sa snažila ochrániť Poletujúcu. Natiahla som ruku, aby som zabila čierneho vtáka, ktorý na ňu útočil a ruka s mojím štítom mi pri tom príliš klesla. Bol to krok v mojej sile. Môj strach o ňu. Nepremodlila som si to. Pomohla som jej, ale napomenula ma, pretože by to zvládla sama a ja by som nebola ranená. Chcelo sa mi hnevať, ale orol, ktorý stále poletoval priamo nado mnou a modlil sa za mňa, ma napomenul tiež. Poznal bolesť krkavčieho ďobnutia. Zletel som mnou na zem, prikryl nás svojim štítom a pustil sa do dôkladného čistenia mojej rany.
„Nemáš tu dole čo hľadať,“ durdila som sa namiesto poďakovania.
Len sa usmial a pokračoval, až kým sa rana nezačala uzdravovať. „Pôjdeme spolu,“ povedal nakoniec, „už sa to viac nestane.“
Pozrela som na neho. Bolo to tam. Mäkkosť, ktorú som u neho túžila uvidieť, láska, ktorá zahorela Božím milovaním. Objali sme sa. Inak ako kedykoľvek. Toto bola jednota.
Už som nebojovala. Ranení po celom bojisku boli uzdravovaní. Povstali mnohí lukostrelci. Pridávali sa na stranu Božej armády a spoločne s orlami krkavce rozprášili.
Všetko som to pozorovala z výšky, v ktorej som lietala, počúvajúc tóny hudby, ktorú vtedy priniesol orol. Boh to tak chcel. Chcel, aby som len spoznávala to, ako si ma váži. Cenil si každú jednu moju modlitbu, slzu, vzdych aj pád. Nerobil rozdiel. Popredu vedel, čo nezvládnem, vedel, koľkokrát padnem, ale nepozeral na to. Pozeral len na mňa – Jeho milovanú. Sedela som pri Ňom a len bola.
Potom sme spolu znovu pozerali na armádu. Vyzeralo to, akoby niekto niečo striekal do vzduchu. Najviac mi to pripomínalo atrament, ktorý by sme pomaly vylievali do pohára vody. To niečo vyzeralo presne tak. Ako hustý dym zabraňujúci vidieť čokoľvek. Ale nebol to dym, viac to pripomínalo tekutinu. Nestúpalo to ani neklesalo, len hustlo.
Pomyslela som si: „Kde má toto celé koniec? Už znovu nás čaká boj?“
Pozrela som na Pána. Mlčal. A tak som pozrela znovu dole.
V tej tme som uvidela svetielka. Pohybovali sa úplne prirodzene, akoby tam ani nebola. Boli to Božie deti v čistých rúchach opratých Baránkovou krvou. Netápali, nehľadali si cestu, nenašľapovali opatrne. Napriek tej tme videli úplne jasne.
„Nie sú ničím výnimoční,“ ozval sa Ježiš, „len mi patria úplne celí. Nič viac a nič menej.
Boj sa zostruje. Diabol vie, že má málo času. Vyťahuje ďalšie zbrane. Bez mojej svätosti sa chytíte do jeho pasce. Potrebujete moju svätosť. Chráni vás. To Ja vám ju dávam. Je moja, ale dal som ju vám. Vezmite si, čo vám dávam, ľahko spoznáte temnotu a neoklame vás.
Svätosť nie je príťaž. Nie je bremenom, ktoré žiadam, aby ste niesli. Nedokážete byť svätí bezo mňa. Len trochu svätosti nestačí. Buď ju máš, alebo nie. Je ťažké odolať všetkým taktikám toho zlého. Nedokázal to nikto. Len Ja. Preto potrebujete mňa. Sami v tom mori tmy zabudnete, že ste čistí. So mnou to budete vedieť stále.
Svätosť nie je a nikdy nebola výkon. Nikdy to nebola povahová črta, ktorú niekto má a preto je mu ľahšie byť dobrým kresťanom a iný ju nemá a preto stále padá v hriechu. Svätosť je Božia vlastnosť. Keď si so mnou, tvoj život sa posväcuje. Jednoducho spoznávaš, aké krásne je tvoje rúcho.“
„Pozri na deti,“ povedal potom, „aké ľahké je im byť so mnou! Tešia sa zo mňa. Zahrnú ma do svojich hier a ja som s nimi. Buďte ako deti!
Zomieral som preto, aby ste ma mohli poznať úplne. Nie niekoľko slov, nie niekoľko kázní a piesní, nie pár dobrých kníh a ešte lepších a charizmatickejších videí. Som tam, kde ste vy. Živý. Stále ten istý. Nezmenil som sa a ani sa nezmením. Stále som.“
Ako hovoril, dole v armáde bolo stále viac svetla. Jednoducho sme žili s Ním. Naučili sme sa vtedy, že Ježiš je svetlo, ktoré svieti v tme a ktoré tma nepohltila.

16. 9. 2013

Z tvorby (ne)umelcov

Z tvorby (ne)umelcov
Často sa nám na stretnutiach pre (ne)umelcov stáva, že viacerí ľudia kreslia, či píšu na rovnakú tému bez toho, aby o sebe navzájom vedeli. Verím, že to Boh je ten, kto nám dáva svoje témy, pretože nám niečo chce povedať, ukázať... Hudba na pozadí je tiež originálom, ktorý vznikol na týchto stretnutiach.
Zostáva mi len spomenúť, že autori jednotlivých diel sú vo veku 11 rokov a vyššie Úsmev
hlbka stvorenia from Michal Kevický on Vimeo.

A ešte jedno svedectvo:
Na stretnutí pre (ne)umelcov som zahmlene vnímala to umelecké, čo do mňa Boh vložil i keď som to ja sama za posledné roky svojho života nijako zvlášť nerozvíjala. No On zobudil, obnovil a povzbudil ma v tom. Spojil moje dávne túžby, s dnešnými potrebami a so svojim poverením. Celá táto vízia začala vierou a vierou aj rastie. A tak vzniklo niečo nové - imani fashion - (imani znamená viera). Imani fashion prináša slovo, ktoré má moc zmeniť životy ľudí - Božie slovo na originálnom hand-made oblečení.
Nika