________________________________

5. 1. 2015

Perspektíva pre rok 2015

banner-perspektiva

Už niekoľko týždňov zápasím, či a ako zdieľať to, čo vnímam v súvislosti s pohľadom na to, čo je pred nami. Jednak ja sám ako prvý som tým usvedčený a radšej by som sa za toto všetko len niekde v skrytosti modlil. A jednak sa mi zdá, že toto dnes počuť nechceme. Napriek tomu sa o to pokúsim:
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení (Mt 5,4).
Bez Plaču nezakúsime Prebudenie v našej krajine. Môžeme o ňom hovoriť, kázať, spievať a prorokovať...  Bez Plaču nepríde Potešenie. Bez zlomenosti pred Pánovou tvárou, nepríde reformácia.
Pán hľadá ľudí, ktorých srdce je celé otvorené a zamerané na Neho (2Kron 16,9). Pohliadne na tých, ktorí sú zdrtení a chvejú sa pri jeho slove (Iz 66,2). On dáva milosť pokorným (Pr 3,34; Jk 4,6; 1Pt 5,5). Biedneho pozdvihuje z prachu (Ž 113,7). Počuje volanie z celého srdca (Pr 3,5; Jer 29,13). Dáva sa nájsť tým, čo Ho naozaj hľadajú (2Kron 7,14). A v tomto zozname toho, čo Pán vyhľadáva by som mohol pokračovať. Je to paradoxný zoznam. On nehľadá hercov pre kresťanskú šou (pódiové predstavenia a produkciu od nás nikdy nežiadal), nehľadá perfektných rečníkov (hľadá modlitebníkov), nehľadá kompetentných vodcov (hľadá tých, ktorí budú ochotní slúžiť iným), nevyhľadáva jedinečné umenie (ktoré sa nie len že veľmi nelíši, ale otvorene sa snaží konkurovať tomuto svetu, alebo ho kopíruje), dokonca nehľadá davy (ale hľadí do zamknutej modlitebnej komôrky svojho dieťaťa).
Zoznam blahoslavenstiev (Mt 5,3-12) je rovnako paradoxný. Pán pokladá za šťastných chudobných duchom (nie múdrych vo svojich vlastných očiach), plačúcich (nie tých, ktorých sa nič okolo nich bytostne nedotýka), krotkých (nie asertívnych lovcov svojho vlastného úspechu), žízniacich a hladujúcich po spravodlivosti (nie tých, ktorí sa jednoducho prispôsobili dobe), milosrdných (nie tých, ktorí občas niečo dajú na charitu), tých, čo majú čisté srdce (nie tých čo majú veľké výsledky), tých, čo tvoria pokoj (nie tých čo idú cieľavedomo za svojim snom) a tých, čo sú kvôli viere v Neho prenasledovaní (nie tých, čo žijú len svoje osobné, intímne kresťanstvo).
Jeho zoznam je iný ako náš. Keď čítam v Biblii o ľuďoch, ktorých si Boh mohol použiť pre zmenu ich generácie, vidím, že boli v srdci úplne zlomení. Božie konanie prichádzalo ako odpoveď na ich plač. Keď si čítam o rôznych prebudeniach v histórii, znovu a znovu zisťujem, že niekto niekde plakal a volal po zmene. Keď však skúmam seba a pozerám sa okolo seba, pýtam sa s hrôzou, kde je aspoň niekto kto plače pred Bohom a volá po zmene pred jeho tvárou?   Mám pocit, že sme zašli do prosperujúceho „laodicejského kresťanstva“ (Zj 3,14-22), kde zlomenosť a plač už nemá miesto, ale znie tam sebecký refrén „Som bohatý, zbohatol som a nikoho a nič viac už nepotrebujem...“ Dokonca aj prevládajúca teológia je zameraná na úspech, radosť, slobodu...
To, čo vnímam je na jednej strane o plači a na druhej strane o radosti. My sa to snažíme oddeľovať, ale Pán to spája. Jeho deti majú vedieť plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi (R 12,15). Zvlášť by som chcel poukázať na tieto štyri veci, kde vidíme, že Pán spája plač a radosť a kde bez skutočného plaču neprichádza  ani skutočná radosť:
1. Plač pokánia a radosť odpustenia.
Jeho deti vedia plakať v pokání (Ž 51; 2K 7,9-11) a radovať sa z odpustenia viac ako z čohokoľvek iného (Ž 34,1-2). Zvlášť mám na mysli príbeh z L 7,36-50 o žene hriešnici, ktorý nám to nádherne ukazuje.
Bohatý farizej Šimon pozval Pána Ježiša do svojho domu na večeru a napozýval ďalších „dôležitých“ ľudí v tom meste. Perfektné jedlo, pitie, atmosféra. Perfektná spoločnosť – samí vážení a cnostní občania. Perfektná hviezda večera – celebrita rabi Jehošua. Proste všetko „ako má byť“. Až tu zrazu sa tam nejako zozadu pretlačila prostitútka a rovno pri nohách Šimonovej atrakcie večera sa rozhodla srdcervúco plakať... Hudobný podmaz na pozadí a vášnivá teologická debata stíchla... Nastalo trápne ticho, v ktorom jej vzlykot bol asi ešte hlasnejší. Šimon bol vyvedený z miery. Nie len že to všetko bolo v jeho dome, a že to narušilo jeho perfektný program, ale aj jeho perfektný hosť sa nijako od tej ženy nedištancoval. Ľudská náboženská spravodlivosť sa naplno prejavila vo forme súdu a pohoršenia. Na jednej strane tam boli všetci vážení občania, z ktorých však nezaplakal nad sebou ani jeden. Na druhej strane tam bola jedna žena, ktorá plakala v kuse (a už len prísť tam bolo pre ňu niečo nesmierne ťažké...). A všimnime si, že Pán ju nechal plakať. Nesnažil sa ju utišovať, urýchľovať jej pokánie štvorbodovým evanjeliom a modlitbou spasenia. Niektoré veci potrebujú slzy a a čas.  Iba ona jediná však v ten večer odchádzala domov s radosťou z odpustenia. Tento príbeh ma znovu a znovu udivuje.
Tento plač nad sebou samým, nad svojim skutočným stavom, nad vlastnou bezradnosťou a bezmocnosťou v tom zmeniť svoj život.... Tento plač pokánia stojí za to. Prečo je tak ojedinelý? Prečo vynechávame hlboké usvedčenie z hriešnosti? Hovoríme ľuďom: „Boh je dobrý, On ti odpustí, len sa pomodli túto modlitbu...“ Lenže dôjde vždy naozaj k tomu, že sa ten človek s Pánom stretne, že zakúsi Jeho dotyk a milosť?
Myslím, že aj my sami sme veľmi ohrození malým zármutkom nad hriechom. Akosi sme prestali plakať v pokání a nahradili sme to akýmsi mechanickým vyznávaním a snahou sa polepšiť, viac to nerobiť... či utešovať sa, že veď s tým zápasia mnohí iní...  O Božej milosti a dobrote hovoríme neporovnateľne viac ako o Božom hneve, svätosti a súde. Aj keď by sme mali hľadieť na dobrotu i prísnosť Božiu (R 11,22).
Verím, že skutočné obrátenie a zmena prichádzajú po skutočnom pokání a zlomenosti. Je to bod kedy už proste nechceme ísť ďalej bez zmeny. Kedy zmena je akútnejšia ako prestíž, imidž, hanba, či čokoľvek iné. Bod pokánia. Tento bod je však bodom Božej milosti. Je to doslova Jeho dar (2Tim 2,25). Sami asi ťažko budeme ochotní vyhrotiť svoj skutočný stav do bodu nevyhnutnej zmeny. Ale môžeme prosiť Pána, aby nám dal Jeho pohľad na náš život a aby s nami On milostivo konal (Ž 139,23-24).
2. Plač v modlitbe a radosť zo zachránených.
Jeho deti vedia plakať s Ním v modlitbách (Neh 1,4), ale sa aj tešiť s Ním nad čo i len jedným zachráneným.  Krásne to ilustruje 15. Kapitola evanjelia podľa Lukáša, kde sú tri príbehy (stratená ovečka, peniaz a syn) a refrén: „obrovská radosť v nebi nad jediným hriešnikom, ktorý robí pokánie.“
Celé roky mi vystupuje pred oči v mojej Biblii (keďže ju mám celú vyfarbenú) to ako sa Pán Ježiš modlil (všetky texty o modlitbe majú bledomodrú farbu). Zaujímavé bolo listovať v evanjeliu podľa Lukáša. Tie bledomodré texty sú tam viac ako v iných evanjeliách. Akoby si Lukáš na tom dal záležať. Ako zavčasu, skoro ráno odchádzal modliť sa (L 4,42; 5,16) ; ako sa niekedy modlil celú noc L 6,12); ako učeníci spočiatku boli len divákmi (L 9,18.28.; 10,2.21.; 11,1); ale potom im to už nedalo a jedného dňa sa pýtali na toto „tajomstvo Jeho života“ (L 11,1-4); ako ich vyučoval o neodbytnej modlitbe (L 18,1-8); ako plakal v modlitbe nad Jeruzalemom (L 19,42-46); ako sám zápasil v agónii v Getsemane (L 22,39-46)...
Myslím, že modlitba a znovu obnovenie modlitby v plači a zlomenosti, neodbytnej modlitby za ľudí (ktorým slúžime, alebo ktorí sú okolo nás...) je niečo čo je priam akútne a pre tento rok strategické.
Jeho láska nás bezpodmienečne prijíma a robí najšťastnejšími ľuďmi a predsa táto láska nás vedie do horkého plaču za tých, čo ju nepoznajú. Táto láska všetko znáša, všetkému verí, všetko pretrpí a nikdy neprestáva (1K 13,7-8) a to sa zrejme bez sĺz ale aj bez radosti nezaobíde.
Myslím, že sme dnes veľmi ohrození  zameraním sa na seba samých, naše potreby a biedy. Možno sa okolo nás samých točí aj väčšina nášho modlitebného života. Niekedy mám pocit že je to dolova taktika zlého: čím viac chceme vstúpiť do tohto zápasu za iných, tým viac sa množia naše vlastné zápasy. Je však čas v modlitbách vstúpiť do zápasu za iných. To sa však bez zlomenosti za tých ľudí, bez Pánovej lásky nedá. Nie je to v našich silách. Pre nás vždy bude prirodzenejšie zachraňovať seba a modliť sa za všetky tie svoje veci... Ale môžeme prosiť Pána, aby nám dal Jeho lásku a pohľad na ľudí a kde treba tak aj Jeho bremeno a slzy. Verím, že Jeho zasľúbenie o vyliatí Ducha modlitieb platí aj pre našu dobu (Zach 12,10).
3. Plač túžby a radosť v Jeho blízkosti.
Jeho deti túžia po Ňom samom (Iz 26,9). Milujú Ho (Ž 18,2). Vedia, že jeden deň  s Ním, v Jeho blízkosti je lepší ako inde tisíc (Ž 84,11). A takisto si Jeho deti bolestne uvedomujú ak túto Jeho blízkosť stratia, ak ju nikde nechajú za sebou (Veľp 3,1-5). Podobne ako keď sa malé dieťa stratí v dave a spustí plač.
Túto lekciu sa stále učím od Márie, sestry Lazara (J 12,1-11). Na to, ako ona vyjadrila Pánovi lásku nemám slov. A od údivu nemali slov ani tí, ktorí sa stali svedkami jej „worshipu“.  Udialo sa to na pomerne veľkej hostine, kde bolo veľa ľudí. Jednak boli sviatky, jednak všetci chceli byť tam kde je Ježiš a jednak všetci chceli počuť svedectvo vzkrieseného Lazara. Mária vystihla nestrážený okamih a pomazala Pána masťou ktorá mala hodnotu ročného príjmu – presnejšie 300 pracovných dní (dnes by sme to samozrejme mali počítať ako hrubú mzdu a ja som sa dopočítal k sume 9600€!). Ani ma neudivuje, že tým všetkých pohoršila. Samozrejme Judáš bol hovorca, ale zrejme tlmočil myšlienky viacerých, keď zaúpel nad tou cenou.
Jediný kto sa jej zastal, bol Pán. On ju v tom nezastavil. Nezahriakol ju. Nebolo Mu to nepríjemné. Nechal ju nech Mu vyjadrí lásku jedným z najextravagantnejších spôsobov, aký v evanjeliách nachádzam. On vedel, že toto má v živote Jeho detí adekvátne miesto, že žiadne vyjadrenie našej lásky k Nemu nie je príliš drahé.
V našom živote by mala byť vášnivá túžba po Ňom, ktorá nás vedie k uctievaniu, hľadaniu Jeho tváre, tráveniu času v Jeho blízkosti, rozjímaniu nad Ním, bádateľským výpravám (v modlitbách a štúdiu slova) do Jeho srdca, charakteru, vlastností túžob, vôle...
Dnes  nám však hrozí nebezpečenstvo, že tento prameň živých vôd nahrádzame deravými cisternami cudzích zjavení a bádateľských výprav. Uspokojujeme sa s knihami a videami, svedectvami iných ľudí, alebo uctievaním len vo forme hudby, spevu a koncertov.
Uvedomujem si však že ani toto nie je úplne v našich silách, že náš hlad po Bohu je v skutočnosti Jeho milostivé klopanie na naše srdce. Tak ak sme stratili tento plač po Ňom samom, predsa sa môžeme modliť, aby si nás k sebe pritiahol, aby zobudil naše srdce v prvej láske. A sami môžeme vykročiť po stopách lásky za Ním.
4. Plač povolania a radosť z víťazstiev.
Jeho deti nesú Jeho jarmo, ale zároveň zakúšajú ako je toto bremeno lahodné (Mt 11,29-30).
Túto lekciu mám pred očami vďaka knihe proroka Jeremiáša. Jeremiáš prežil Pánove povolanie ako chlapec. Pán sa doslova dotkol jeho úst. Spravil ho svojim prorokom. A Božie slovo bolo od vtedy pre Jeremiáša ako oheň v jeho kostiach. Veľakrát chcel skončiť s touto službou, no nemohol. Naplakal sa asi viac ako ostatní proroci. Zakúsil zradu a opustenie najbližšími príbuznými, mnoho bitiek a väzení. Neveril mu skoro nikto. A on verne tlmočil Pánove slová. Znovu a znovu sa modlil za ľudí. Aj keď vidí ako sa jeho proroctvá napĺňajú, zostáva v zlomenosti. Musel sa pozerať na  úplnú skazu Jeruzalema a Božieho chrámu a odvlečenie ľudí do Babylona. On jediný dostal do Babylona osobné pozvanie so zasľúbenou doživotnou rentou. Odmieta to. Zostáva s hlúčikom rovnako tvrdohlavých a nepoučiteľných príslušníkov svojho národa. Modlí sa za nich, povzbudzuje, prorokuje im a znovu sa len pozerá na ich odmietnutie. Tak pohnutý a smutný príbeh! A predsa Jeremiáš dostáva od Boha úplne strategické prorocké slovo o obnovení jeho národa, Jeruzalema a chrámu. Na základe jeho proroctva sa po sedemdesiatich rokoch začína v zlomenosti, plači a pôste modliť Daniel v Babylone... Ale to už je iný príbeh.
Myslím, že nám v tomto čase veľmi hrozí plytkosť v nesení Pánovho jarma, a že sa ľahko nechávame odradiť problémami a odmietnutím ľudí, či možnosťou ísť niekde, kde to budeme mať ľahšie. Najradšej by sme nemali konflikty. Kritika a súdenie ľudí sú tak ťažké. Dokonca nepochopenie najbližšími...
Keď pozorujem Jeremiáša, vidím jeho plač, horkosť, sklamanie a depresiu. Vidím však aj jeho neoblomnú vernosť. On naozaj nebol za proroka len najatý. Veď za žiadne peniaze by asi nikto na seba nezobral to, čo niesol Jeremiáš. On bol naozaj zlomený pre svoj národ.
Myslím, že Pán hľadá niekoho na Slovensku, kto by takýto plač povolania bol ochotný plakať, kto by bol takto nejako zlomený, kto by vytrval napriek protivenstvu.
Viem, že ani tento plač si sami nevsugerujeme. Aj tento plač nám môže byť daný len Pánom. Môžeme sa však modliť za to, aby nám otvoril oči a ukázal to ako vidí náš zbor (mesto, krajinu, národ, mladú generáciu, ...) On. Môžeme prosiť, aby zatriasol našim národom a začal s nami...
Neviem, čo prinesie rok 2015 a čomu budeme čeliť v nasledujúcich rokoch. Vlastne to ani nie je tak dôležité pokiaľ naozaj žijeme s Kristom a pre Neho. Dôležité je to, či sa páčime Jemu, či vidíme to, čo On, či plačeme s Ním a či sa smejeme s Ním. A tiež bude dôležité, či v našej krajine dôjde k žatve duší, alebo nie.
Dôležité je, aby sme Jeho nenahrádzali niečím iným: Jeho slzy sentimentom a plytkou ľútosťou; Jeho radosť zábavou a všetkou možnou kresťanskou produkciou; Jeho prítomnosť atmosférou pod pódiom; Jeho blízkosť v modlitebnej komôrke za vzrušenie z nových učení a proroctiev na youtube... Myslím, že by bolo veľmi užitočné zaviesť pôst od rozličných médií a internetu a radšej ten čas venovať Pánovi, Jeho slovu, modlitbám a ľuďom osobne.
Možno to bude chcieť dlhší čas naozaj v Jeho slove, modlitbách a pôstoch, aby naše srdce znovu zmäklo.
Verím, že pokiaľ aj dnes chceme vidieť skutočné prebudenie, pokánie, znovuzrodenia ľudí, novodobých misionárov..., bez plaču a zlomenosti to nepôjde.  Verím, že perfektné programy, skvelé vodcovstvo a dnes v cirkvi tak prevládajúca hudba skutočnú zmenu ľudských životov nespôsobia. Verím, že jedine slzy sú predzvesťou žatvy (Ž 126,4-6).
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (Mt 5,4)
A tak sa modlím, aby v tomto roku 2015 sme sa mohli vrátiť k plaču pred Pánom. Potom isto iste zakúsime aj Jeho potešenie a skutočné prebudenie.
 

Volanie ku zlomenosti (kázeň D.Wilkersona)




Volanie ku zlomenosti (preklad prepisu kázne Dávida Wilkersona z 15.9.2002)
Celú kázeň v angličtine si môžete vypočuť tu: https://www.youtube.com/watch?v=ayYizi9TZAQ


Mohli by ste si prosím otvoriť Biblie v prvej kapitole Nehemiáša? Len si ich nechajte otvorené pred sebou,  v priebehu kázne sa k textu dostaneme.
Len ťažko by som mohol toto slovo kázať, ak by som veril môjmu vlastnému telu, ktoré mi hovorí, že príliš často prinášam ťažké posolstvá. Mnoho krát som bol pred Pánom a pýtal som sa Ho, či by mi nemohol dať nejaké šťastné posolstvo, ale nedal mi. Myslím, že Boh ku mne hovoril, možno je to len pre mňa a  nie pre vás - je to volanie k zlomenosti. Pane, ak mi nepomôžeš, nezvládnem to. Nemôžem, som príliš starý na to, aby som sa hral, som starý na bláznovstvá. A som unavený z rétoriky, nezmyselnej, bezvýznamnej rétoriky. Tá nikdy veci nemení. Pane, pomôž mi.
Ľudia, som unavený z počúvania o prebudení, unavený z počúvania o obnovení, o vyliatí Svätého Ducha v posledných dňoch. Počúval som túto rétoriku 50 rokov. Bola to len rétorika - úplne bez významu. Som unavený z počúvania ľudí v cirkvi, ktorí len hovoria, že chcú zachrániť niekoho zo svojich nespasených blízkych. Som unavený z počúvania ľudí, ktorí hovoria, že sa starajú o svoje problémové manželstvo a pritom sú to len slová, len rétorika. Už nechcem počúvať reči o tom, akou nemorálnou sa Amerika stala, aká bezbožná je spoločnosť, aký korumpovaný je obchod. Som unavený z počúvania o islame, ktorý získava moc a o kresťanoch, ktorí ju strácajú. A o tom, akou mŕtvou sa stáva cirkev, pretože aj to je len bezvýznamná rétorika. Preč so všetkými našimi konferenciami typu „ako niečo robiť“, pretože nimi sme nič nedosiahli! Ako veci zvládať, ako budovať väčšiu cirkev, ako získavať stratených, ako zdokonaliť zručnosti vašich ľudí a ako ovplyvniť svet v tomto počítačovom veku. Pozerám na celú dnešnú náboženskú scénu a všetko, čo vidím, sú len vynálezy a služby človeka a tela. Väčšinou je to bez moci. Nemá to nijaký vplyv na svet. Viac vidím, ako svet  vniká do cirkvi a ovplyvňuje cirkev, než že cirkev ovplyvňuje svet. Vidím, ako hudba začína ovládať dom Boží, ako zábava začína ovládať dom Boží, posadnutosť zábavou v dome Božom s nenávisťou voči náprave, s nenávisťou voči napomenutiu. Nikto o tom viac nechce počuť.
Povedzte mi teraz, z tých zborov, ktoré ste navštívili v poslednej dobe, do koľkých keď ste vošli, bol tam Duch Svätý taký mocný, že každý z vašich hriechov ste videli pred svojou tvárou a pred milujúcou milosťou Božou? Kedy ste naposledy v cirkvi videli mladých ľudí usvedčených kvôli tomu, že ľud Boží bol na tvári pred Bohom? Kedy tam bolo také znepokojenie, taká agónia, že mladí ľudia padli na svoju tvár a volali k Bohu, pretože duch usvedčenia ich napomenul z neba? V koľkých zboroch, v ktorých ste v poslednej dobe boli, vás zasiahlo také slovo, že vás pálilo v duši, vedeli ste, že prišlo z neba, vedeli ste, že prišlo z Božieho srdca? Dúfam, že tu to počujete. Čo sa stalo s mukami zlomenosti v Božom dome? Čo sa stalo s mukami zlomenosti v službe? Je to slovo, ktoré v tejto zhýčkanej dobe nepočujete. Nepočujete to. Muky zlomenosti, trápenie znamená extrémnu bolesť, úzkosť, tieseň. Emócie tak vyhrotené, až sa stávajú bolestivými, naliehavý hlboký pocit vnútornej bolesti kvôli stavu vás, vo vás a okolo vás. Muky, hlboká bolesť, hlboký zármutok a utrpenie Božieho srdca. Držíme sa našej náboženskej rétoriky a našich prebudeneckých prejavov, ale stávame sa pasívnymi. Naše tzv. prebudenia sú hnutia, ktoré sa dejú, ale trvajú len krátky čas. A ak tieto krátko trvajúce oživenia a prebudenia sú z Božej ruky, majú krátky život. V týchto obdobiach sľubujeme Bohu, že sa už nikdy nevrátime k našej pasivite. Ale nie je to nadlho, sú to len týždne alebo mesiace a sme späť a vtedy upadáme do pasivity ešte ďalej, ako keď sme začínali. Hovorím zo skúsenosti.  A vtedy hovoríme Bohu: Dotkol si sa ma na celý život, už nikdy nebudem rovnaký. Ale je to len ako ohňostroj - hlasný úder a veľa hluku a potom to zomrie.
Každá skutočná vášeň sa rodí z múk zlomenosti. Každá skutočná vášeň pre Krista prichádza z krstu zlomenosťou. Skúmaj Písmo a zistíš, že keď sa Boh rozhodol uzdraviť zničenú situáciu, hľadal modliaceho sa muža a vzal ho do vôd zlomenosti. Zdieľal svoje vlastné muky, trápenie, zlomenosť z toho, čo vidí, že sa deje Jeho cirkvi a Jeho ľuďom a našiel modliaceho sa muža, vzal toho muža a doslovne ho ponoril, pokrstil v zlomenosti. Nájdete to v knihe Nehemiáša. Jeruzalem je v ruinách –táto skutočnosť je v centre Božieho záujmu na zemi v tom čase, Jeho sväté mesto je spustošené a plné neprávosti a zmiešaných manželstiev s pohanmi. Zotročili svojich vlastných ľudí, z chudobných urobili otrokov. Dom Boží bol zamorený špinou. Veľkňaz sa spolčil s Tobiasom, pohanom, hriešnikom. Ako sa Boh s týmto vyrovná? Ako Boh opraví ruiny? Ako to urobí? Čo urobí?
My čelíme podobnej situácii, lenže naša je mnohonásobne horšia. Časy, keď sa ľudia podľa proroctva Ježiša stanú horšími a horšími, sa už dejú. Cirkev je poškvrnená pedofíliou, zneužívaním detí, incestom, cudzoložstvom. Národ je v morálnej lavíne, ktorá ho zaplavuje pornografickou špinou tak, že sa celý svet červená. A podľa New York Times ide na filmovom festivale Con nový film o hite na pobreží USA s 13-14 ročnými deťmi, ktoré majú nevýslovne hrozné druhy sexu s dospelými. Ale na tom festivale vyhlásili, že nešlo len o posunutie hraníc, ale o prekročenie hraníc. Amerika je toho schopná. Ruiny a morálny chaos kazia aj dom Boží. Ako inak by ste vysvetlili, že také množstvo kresťanov ide domov a pozerá na HBO program s názvom Sopranos, ktorý som nikdy nesledoval, nemám televízor, ale čítal som o tom v  novinách, v New York Times. Je to o mafiánskej partii, ktorá zabíja a vraždí, mrzačí, praktizuje voľný sex, podvádza, klame. Máme v Amerike milióny kresťanov, ktorí keď sa stretnú, hovoria spolu o ďalšom dieli tejto show a sú na tom až závislí. Aj pre niektorých z vás, ktorí ma teraz počúvate, je to váš obľúbený program. Nesmejte sa - je to vec života a smrti. Prišli ste sem dnes večer, spievali ste so zdvihnutými rukami a kričali a mali dobrý čas a pri tom viete, že ste sledovali túto špinu?
Ja verím v lásku Božiu. Kážem milosrdenstvo a milosť a zmluvnú lásku. A verím v  dobrotu a trpezlivosť Kristovu. Ale zástupy sú dnes sýtené posolstvom typu „Si OK, všetko je v poriadku“. Máme ľudí, ktorí obracajú milosť Božiu v chlipnosť. Stávame sa podobnými deťom Izraela, ktorí hovorili správne slová, ale Boh k tomu hovorí: „Počul som slová tohto ľudu. Dobre hovoria všetko, čo hovoria. Kiežby bolo ich srdce vždy také, že by sa ma báli a zachovávali všetky moje príkazy po všetky dni, aby sa dobre vodilo im aj ich deťom naveky!“ (5M 5,29) Môžete mať správne slová, spievať správne piesne, ale vaše srdce nie je v poriadku!
Nehemiáš, 1. kapitola, verše 1-3.
Deje Nehemiáša, syna Chakaljovho. V mesiaci kislév dvadsiateho roku bol som na kráľovskom hrade v Šúšáne.  Vtedy prišiel Chanání, jeden z mojich bratov, s niekoľkými mužmi z Judska. Keď som sa ich opýtal na Židov, na húf zachránencov, ktorí zostali po zajatí, a na Jeruzalem, odpovedali mi: Pozostalí, ktorí zostali po zajatí, nachodia sa tam v kraji vo veľkej tiesni a potupe; hradby Jeruzalema sú zrúcané a jeho brány spálené ohňom.  Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal a trúchlil som niekoľko dní. Postil som sa a modlil pred nebeským Bohom.  
Tu bolo to slovo. K Nehemiášovi prichádza delegácia zo zničeného Jeruzalema. Povedali mu, že Jeruzalem je spustošený, hradby zbúrané. Nič nezostalo, len ruiny. Som si istý, že to boli zbožní ľudia. Boli to dobrí ľudia, ale nemali žiadnu predstavu o tom, ako Boh bude riešiť túto situáciu, ako zabezpečí obnovu. Nemali žiadnu predstavu o tom, čo Boh urobí. Všetko, čo dokázali vidieť, bola skaza, zničenie, zúfalstvo a beznádej. Verš 4: Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal a trúchlil som niekoľko dní. Postil som sa a modlil pred nebeským Bohom. Vidíte, Boh našiel modlitebníka a vzal ho do vôd krstu v zlomenosti. Tento muž vstúpil do múk zlomenosti.
A vo verši 6: ... aby si počul modlitbu svojho služobníka, ktorú teraz dňom i nocou prednášam pred Tebou za Tvojich služobníkov Izraelcov, vyznávajúc hriechy Izraelcov, ktoré sme páchali proti Tebe; ja i dom môjho otca sme hrešili. Nehemiáš nebol kazateľ. Bol to muž s dobrým postavením, kráľov pohárnik. Bol v pohodlí, v kráľovskej rodine, mal čo robiť. Ale on sa modlil. Boh našiel muža, ktorý nemal len vzplanutie emócií, nielen nejaký veľký prudký výbuch záujmu a znepokojenia, ktorý rýchlo odumrie. On povedal: Nie! Bol som zlomený, plakal som a trúchlil, postil som sa a potom som sa začal modliť vo dne, v noci. Keď som to počul, plakal som. Prečo to nerobil jeho brat Chanání, prečo nie tí ostatní muži, ktorí zrejme boli zbožní muži, pretože neskôr Chanání dal pravidlá mestu (Neh 7,2), prečo oni nemali žiadnu odpoveď? Prečo Boh nepoužil v obnovení ich? Prečo nemali žiadne slovo? Pretože nemali ani náznaku múk zlomenosti! Žiaden plač, ani slovo modlitby! Všetko je v ruinách - to bolo všetko, čo dokázali vidieť.
Vadí ti vôbec, že dnes Boží duchovný Jeruzalem - cirkev je vydatá za svet? Že taký rozsiahly chlad preniká krajinou? Tak veľa ľudí, moji priatelia, jeden po druhom, manželia, manželky idú do takej pasivity, chodia do cirkvi, kde môžu nájsť hladké posolstvo, nechcú viac počuť čokoľvek o treste alebo náprave. Niektorých z mojich najbližších priateľov vidím padať na okraj cesty. Nevadí vám to? Tak niečo osobnejšie – záleží nám na Jeruzaleme, ktorý je v našich vlastných srdciach? Ten znak úpadku, ktorý pomaly odčerpáva duchovnú silu a vášeň.  Slepota k vlažnosti, slepota k chaosu, ktorý sa sem pomaly vkráda. Duchovnú slepotu vidíte prichádzať, ale len nepatrne, patrí medzi posledné veci, ktorú Božie dieťa rozpozná, že sa s ním dejú. Ak by som ťa ako pastor poznal osobne a videl by som toto v tvojom živote a ako jeden z pastorov tohto zboru by som prišiel k tebe, povedal by som ti, že ťa milujem, ale zároveň ti musím povedať pravdu. Meníš sa. Ty vieš, aký si. Niečo zo sveta dostalo tvoje srdce. Ja neviem, či je to televízia, ja neviem, čo to je, čo chytilo tvoje srdce, ale vidím na tebe zmeny. Nevidím zlomenosť, nevidím súcit, ktorý si predtým mal pre svoju rodinu. Nevidím záujem o nespasených milovaných blízkych. Meníš sa, kúsok po kúsku sa niečo s tebou deje. Mohlo by ťa to priviesť na kolená? Ak by si si uvedomil skazu, v ktorej sa nachádzaš a konečne by sa ti dostala pred oči? A aby som pravdu povedal, ďakujem Bohu za pomazanie a spievanie dnes večer. Ďakujem Bohu za chvály, ktoré prišli z toľkých posvätených sŕdc žijúcich v zmluve s Pánom. Ale pravda o veci je takáto: Vo všetkej úprimnosti, sú medzi nami mnohí, ktorí sa menia a nevedia o tom. Stratili ste bojovnosť. Ak čítate knihu Jozuu, je to takmer kniha prehry, pretože oni stratili svoje srdce, stratili svoju bojovnosť. To je presne to, čo diabol chce dosiahnuť – dostať z vás vašu bojovnosť a zabiť ju, aby si už viac nezápasil v modlitbách. Aby si viac neplakal pred Bohom. Aby si dokázal len tak sedieť a pozerať televíziu, zatiaľ čo tvoja rodina ide do pekla.  
Môžem sa ťa niečo opýtať? Usvedčilo ťa to, čo som práve povedal? Alebo si to nechal prejsť jedným uchom dnu a druhým von? Keď ti pastor povie, že sa meníš, krôčik po krôčiku strácaš Božiu lásku, krôčik po krôčiku do tvojho života tieto veci vnikajú, čo to pre teba znamená? Ľudia, prečo si myslíte, že váš pastor kričí proti televízii? Myslíte si, že mám z toho radosť? Nie je to radosť, ak niekto za vami príde a povie: Počul som tvoje posolstvo  a zahodil som preto svoj televízor. Toto mi neprináša potešenie. To neprináša pastorovi radosť. Musím o tom hovoriť, pretože sa starám o vaše duše. Sú veci, o ktorých neviem, možno veci vo vašom zamestnaní, pomaly sa vkrádajú do vášho života a náhle hradby Jeruzalema padajú a menia sa na ruiny.  Naozaj vám nevadí, že vaši nespasení blízki zomierajú a dostávajú sa stále bližšie ku koncu? Naozaj sa vás to netýka? Mohli by zomrieť a dostať sa do pekla, aj keď vy milujete Krista? Kde sú muky úzkosti? Kde sú slzy? Kde je smútok? Kde je pôst? Mnohí z vás sa postia, mnohí sa modlia, sú zlomení pred Bohom. Hovorím o tele Kristovom vo všeobecnosti. Kde je vstávanie uprostred noci? Vidíte, že Nehemiáš povedal, že sa modlil vo dne, v noci. Kde je vyznávanie vašich hriechov a vyznávanie hriechov vašich detí alebo vášho partnera pred Pánom? Presne toto robil Nehemiáš - vyznával svoje hriechy a hriechy celého ľudu. A hovoril – „my“ sme zhrešili. Ja som zhrešil a potom hovorí – my sme zhrešili. Keď Nehemiáš počul o skaze a zničení, vôbec sa nepýtal: „prečo?“. Prečo len svätý Boh dovolil, aby toto mesto bolo zničené? Prečo bolo tak veľa rozptýlených? Prečo tak veľa zabitých a zavraždených? Nekládol vôbec otázku, ktorú sa pýtame v Amerike dnes - prečo Boh dovolil, aby padli veže - Dvojičky a viac ako 2000 ľudí zomrelo počas tejto katastrofy? Ako len mohol milujúci Boh... Ľudia, súhlasím s pastorom Carterom, ktorý dnes povedal, že v mojom srdci vzniká svätý hnev, keď počujem v rádiu alebo televízii: „Boh s tým nič nemá spoločné.“ Boh s tým nemá nič spoločné? Alebo: „Nehádžte to na Boha.“
Prečo nečítate Daniela 9?  Chcem raz a navždy povedať, že to bol Boh, kto chcel, aby sa Amerika prebudila. Boh to neurobil. On „len“ nezastavil plány nepriateľa, pretože mal väčší cieľ, pretože to bol prejav lásky voči Amerike, ktorá sa posúva do večného pekla. Chystám sa znížiť môj hlas, aby ste si nemysleli, že som nahnevaný. Od verša 5:
Zhrešili sme a konali prevrátene a bezbožne;
Môžete toto povedať o Amerike?
vzopreli sme sa a odklonili od Tvojich prikázaní a od Tvojich nariadení.  Dan 9,5
Neposlúchli sme Tvojich služobníkov, prorokov, ktorí hovorili v Tvojom mene našim kráľom, kniežatám, našim otcom a všetkému ľudu krajiny.  Dan 9,6
Inými slovami – vláda bola varovaná  spravodlivými mužmi.
Tebe, Pane, patrí spravodlivosť, ale hanba v tvári patrí dnes nám, mužom judským, obyvateľom Jeruzalema a všetkým Izraelcom, blízkym i ďalekým vo všetkých krajinách, do ktorých si ich vyhnal pre neveru, čo sa dopustili proti Tebe, Hospodine, hanba v tvári patrí nám, našim kráľom, kniežatám, našim otcom, lebo sme zhrešili proti Tebe. Dan 9,7-8
Prečo? Pretože my sme zhrešili voči Tebe!
U Pána, nášho Boha, je milosrdenstvo a odpustenie, lebo sme sa Mu priečili. Neposlúchli sme slovo Hospodina, nášho Boha, aby sme chodili podľa Jeho zákonov, ktoré nám vydal prostredníctvom svojich služobníkov, prorokov. Celý Izrael prestúpil Tvoj zákon a odklonil sa, aby nepočul Tvoj hlas. Preto nás stihla kliatba a prísaha, napísaná v zákone Božieho služobníka Mojžiša, veď sme zhrešili proti nemu.  On splnil svoje slovo, ktoré vyslovil proti nám a proti našim vládcom, ktorí nás spravovali, že privedie na nás veľké nešťastie, akého nebolo pod celým nebom, ale stalo sa v Jeruzaleme. Dan 9,9-12
Ale Hospodin bdel a priviedol na nás toto nešťastie. Lebo Hospodin, náš Boh, je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch, ktoré koná, ale my sme neposlúchali Jeho hlas. Dan 9,14

Vrátim sa k môjmu posolstvu. Je veľký rozdiel medzi mukami zlomenosti a znepokojením. Boh sa zdieľal so mnou o tom. Znepokojenie je niečo, o čo sa zaujímate, projekt, nejaká záležitosť, potreba, záujem, niečo, čo získa vašu pozornosť a obyčajne to spôsobí nejaký emocionálny impulz. Napr. ste mohli počuť minulú nedeľu o stovkách tisícoch umierajúcich na AIDS v Južnej Afrike alebo od sestry Huldy toto popoludnie o tisícoch a tisícoch detí umierajúcich v Kalkate v Indii a byť tým rozrušení. Zasiahne vás to emocionálne a budete veľmi znepokojení. Ale ľudia, je tu rozdiel medzi znepokojením a mučivou úzkosťou. Pretože pozrite sa, môžete sa rozhodnúť pre nejakú vec, nadchnúť sa pre ňu alebo pre nejaký projekt, môžete o ňom nahlas rozprávať. Môžete s tým ísť na verejnosť, urobiť reklamu, môžete to podporovať, organizovať, vložiť do toho veľa úsilia. Ale poviem vám, za 50 rokov mojej služby kazateľa som sa naučil, že je to na nič, ak sa takéto niečo nenarodí z múk zlomenosti, ak sa to nenarodí z Ducha Svätého, ak vidíte skazu alebo počujete o nej, a nezloží vás to na kolená, aby ste boli ponorení do múk zlomenosti, v ktorých sa začnete modliť a snažne hľadať Boha.
Tento zbor sa narodil v mukách zlomenosti, v šiestich mesiacoch utrpenia, sĺz. V malom meste v Pensylvánii, v ktorom pastor jedného malého zboru kričal: „Ó, Bože, som suchý a prázdny, ale je to ešte horšie – ak toto je všetko, čo je Duch Svätý, tak to nechcem.“ Bolo to hrozné zúfalstvo. Týždne a týždne volania Pánovho mena, vyznávania vlastnej vlažnosti a suchosti. Potom konečne prichádza na pouličné zhromaždenia tu, do tohto mesta, prechádza sa po uliciach a skončí na 42. ulici a vidí predajcov heroínu, ktorí hovoria: Mám taký dobrý tovar, čo ťa môže zabiť. A pamätám sa, ako ma to zlomilo, bolo mi jedno ľudí, ktorí prechádzali okolo, sedel som na požiarnom hydrante pri jednej budove a plakal. Prežíval som mučivú úzkosť, zlomenosť, 4 bloky od tohto divadla na Broadwayi som plakal a kričal a nariekal. Nehľadal som službu. Nehľadal som budovu pre cirkev. Cítil som Božiu bolesť za toto stratené mesto. Rovnakú bolesť, ktorú som cítil predtým, keď som začal Teen Challenge. A za 50 rokov som nemal nič, čo by stálo za to, čo by sa nenarodilo v takýchto mukách zlomenosti. Nikdy. Nikdy. Všetko ostatné bolo len telo. A teraz chodím po svete a počúvam krik pastorov – mŕtvy a prázdny, niektorí zaobchádzajú so svojimi manželkami ako so zvieratami. Teraz som sa nemodlil 6 mesiacov. Viem, že kázne nič nespravia. Viem, že ani nové zjavenie nič nespraví, zmluva to nespraví. Viem to, môj Bože! Teraz to už viem! Kým som v agónii, kým som z toho strápený, kážem kázne. Potom som povedal: nie, je neskoro, nemám toľko času. Kde je plač vo všetkých našich projektoch, všetkých našich službách, vo všetkom, čo robíme? Kde sú učitelia nedeľnej školy, ktorí by plakali nad deťmi, o ktorých vedia, že nepočúvajú a pôjdu do pekla? Všade, kam idem, má niekto projekt, niekto má plán alebo sen. Ale to všetko sú len myšlienky, ak neprichádzajú zo zlomených sŕdc. Ak neprichádzajú po hodinách pôstu, modlitieb a smútku, zo zlomených sŕdc, sú to len myšlienky. Je mi z toho zle...
Skutočný modlitebný život začína na mieste úzkosti, zlomenosti, je to miesto, na ktorom vznikajú rozhodnutia, ktoré ovplyvnia celý život. Ak nastavíte svoje srdce na modlitbu, Boh príde a bude zdieľať svoje srdce s vami. On chce otvoriť svoje srdce. A poviem vám, v Jeho srdci je bolesť. To čo vidí, je tak málo počuť. Chce vám ukázať stav svojej cirkvi. Chce vám ukázať stav svojho vlastného srdca a chce vám položiť otázku: „Ako sa k tomu postavíš?“ A vtedy zlomený služobník musí urobiť rozhodnutie. A všetci, ktorí ma teraz počujete, budete musieť urobiť rozhodnutie. Ja ho musím urobiť. Môžeš vstať z tohto miesta zlomenosti, ujsť z vôd krstu zlomenosti a povedať: Nezvládnem to. Sotva zvládam to, čo už mám. Nechcem viac. Bože, mám dosť. Ja chcem byť len normálny kresťan a nechcem niesť takéto bremeno. Už nechcem viac plakať nad svojou rodinou, Pane, už chcem len žiť vierou. Pozri, budeš musieť urobiť rozhodnutie. On príde a povie: Ak chceš niesť moje bremeno, ak chceš byť nástrojom obnovy a pritom očakávaš, že v tvojej rodine bude nástrojom víťazstva niekto iný, že niekto iný urobí túto prácu, si na omyle. Ja dávam bremeno na srdce tebe.  Dal som ti moje srdce a otvoril som pred tebou moju bolesť a dovolil som, aby si ju cítil a zdieľal so mnou tak, aby ťa zložila na kolená, pretože tam je to miesto, kde hovorím k tebe usmerňujúce slovo, tak ako to zažil Nehemiáš. On vyšiel z vôd múk zlomenosti s jasným slovom, ktoré nikto nedokázal odmietnuť. Priviedol mesto a národ na kolená. Nájdeš to v 8. kapitole Nehemiáša. Môžeš si zvoliť útek preč a vrátiť sa do svojej pasivity, môžeš povedať, že chceš byť len obyčajným kresťanom a tam takéto veci zažívať nemusíš.
Alebo tvoje srdce začne plakať: Ó, Bože, Tvoje meno je preklínané, Duch Svätý je zosmiešňovaný. Nepriateľ sa pokúša zničiť svedectvo Pánovej vernosti a niečo sa s tým musí urobiť. To nemôže zostať bez povšimnutia. Vráťme sa k týmto slovám: „keď som počul, že Jeruzalem je zrúcaný...“ Ak by Nehemiáš veril princípu, že potreba je to isté ako výzva, vieš, čo by urobil? Povedal by: Páni, trošku ma počkajte, kým si zbalím kufre. Dajte mi len deň alebo dva. Toto je výzva ako ušitá pre mňa. Páči sa mi. Poďme do toho. Bez trápenia, bez pôstu, bez modlitby, bez zlomenosti. Proste len poďme do toho..., ale nič by sa nestalo. Hradby by nikdy neboli obnovené. Čokoľvek, čo sa pokúsiš urobiť bez krstu v zlomenosti, sa rozkolíše a spadne. Nebude to fungovať.
Minulý týždeň mi toto napísala jedna sestra: Brat Dave, som taká hladná po Pánovi. Som tak unavená zo všetkých stretnutí. Je to všetko také duchovné páperie. Pozvali ma na ženskú konferenciu, ktorá vraj mala byť veľkým duchovným zážitkom. Tak som išla so skupinou sestier, bolo tam 15 000 žien. Bola som zhrozená v prvý večer, keď otvárali konferenciu komickou scénkou. A pokračovalo to od desiatim k piatim. Vodcovia nás oklamali. Nebola tam jediná modlitba, ani len zmienka o modlitbe. Bola to fraška. A ja som taká prázdna ako kedykoľvek predtým.
Prorok Ámos kričal v takom žiali na tých, ktorí si spokojne na Sione jedli a spievali svoju hudbu, ale necítili bolesť nad biedou Jozefa (Am 6,6). A v pôvodnom hebrejskom kmeni slova sa hovorí, že neboli v agónii, v trýzni nad troskami Jozefa. Neboli v agónii. Neboli v mukách zlomenosti nad situáciou. Komédia áno, šťastné spievanie áno, jedenie, priateľstvo, dobrý čas áno. Plač, úzkosť, modlitby, pôsty nie, nie, nie, to nechceme mať. Ľudia, chcem vám povedať, že z tohto krstu, ponorenia do zlomenosti, utrpenia prichádza úžasná vec, ktorá sa udeje tým, ktorí sú ochotní sa poddať. Je to okamih presného rozoznania Božieho hlasu. Ak nemáte skúsenosti s modlitbou, ak ste nemali túto ochotu zdieľať Božie srdce, dostanete to, ak Ho o to požiadate. On povedal: Dám. Som viac ochotný dať, než vy ste ochotní prijať. Ide o to, keď si žiadaš: Ó, Bože, chcem vykročiť teraz, chcem poznať tvoje srdce. A keď začneš hľadať Jeho tvár, dovolíš Mu, aby ťa roztopil a zlomil, vchádzaš do spoločenstva s Pánom cez túto skúsenosť. Pozrite, Boh nás nepovolal žiť v mukách zlomenosti. Toto je len lono, z ktorého sa má narodiť, čo Boh chce, čo Boh chce dosiahnuť, vyniesť z obnovených trosiek, v tvojej rodine, nech ide o čokoľvek. Privádza ťa k tomuto krstu. Je to ako keď pri krste vodou vojdeš a vyjdeš, ale vychádzaš s okamžitým poznaním Božieho hlasu. Aj u Nehemiáša, keď sa postil, modlil, smútil, zanechalo to stopy na jeho tvári a kráľ si to všimol. Nehemiáš bol jeho pohárnikom. A keď jedného dňa priniesol kráľovi víno, ten sa ho opýtal: Prečo si taký skleslý, prečo je smutná tvoja tvár? Nehemiáš nemal čas odísť a premýšľať v srdci pred Pánom. Nemal čas povedať: Daj mi tri dni na pôst a modlitbu. Ale musel mať okamžite presné slovo na odpoveď. A povedal: Veľmi som sa preľakol, tak som sa modlil k Bohu na nebesiach a odpovedal som kráľovi. Inými slovami – okamžitá modlitba, okamžité vedenie. Poznanie Božieho hlasu. Stane sa, že nebudete vedieť, čo urobiť, nebudete mať čas utekať do komôrky. Musíte počuť Jeho hlas: „Toto je tá cesta, choď po nej.“ Okamžite. Toto je slávny dôsledok krstu zlomenosti.
Služobník, ktorý ochotne oblieka plášť Božej bolesti je jediný služobník, ktorý má autoritu a právo dovolávať sa Božích zmluvných zasľúbení. Kážeme zmluvu, ale len tým, ktorí poznajú Jeho srdce a ktorí dovolili Bohu v týchto časoch priniesť im uzdravenie a preniknúť hlboko do ich duše a povedali: Ó, Bože, už to nechcem robiť po svojom, ale nedovolím, aby moje deti išli do pekla. Nemienim sa vzdať svojho manžela, manželky, ó, Bože, nebudem žiť v tejto smrti, nebudem už viac žiť v tejto vlažnosti a chlade. Bože, zmeň ma. A keď sa dostanete do takéhoto zúfalstva pred Bohom, nastavíte svoje srdce na túžobné hľadanie Jeho, potom môžete pripomínať Bohu Jeho zmluvné zasľúbenia. Pozrite do Nehemiáša 1, 8-9:
Rozpomeň sa, prosím, na slovo, ktoré si ako príkaz dal svojmu služobníkovi Mojžišovi slovami: Ak sa spreneveríte, rozptýlim vás medzi národy.  Neh 1,8
A teraz sa dovoláva Božej zmluvy:
Ale ak sa obrátite ku mne a budete zachovávať moje príkazy a plniť ich, aj keby boli niektorí z vás zahnaní na kraj neba, aj odtiaľ ich zhromaždím na miesto, ktoré som vyvolil, aby tam prebývalo moje meno.  Neh 1,9
Dovoláva sa zmluvy uzavretej s Mojžišom. Hovorí, že to je niečo, čo Boh zasľúbil. Ľudia, ak dovolíte Bohu, aby vás doviedol na toto miesto, ktoré je ďalej, ako len znepokojenie, ako len prchavé emócie, ak Bohu otvorene nastavíte svoje srdce, získate právo dovolávať sa k Nemu o každé s Jeho zmluvných zasľúbení.
Blížim sa ku koncu. Máme dnes národ a cirkvi plné diagnostických odborníkov. Minimálne niektorí z nich vám povedia, v čom má cirkev problém. Prichádzajú so štatistikami a prieskumami. Povedia vám, koľko pohanov je v Číne. Dajú vám výsledky prieskumov a grafy..., ale nemajú najmenšieho tušenia... Všetko majú z kníh. Neodznie ani slovo o trápení, slzách a zlomenosti.
Na záver sa vás chcem spýtať, prečo zo všetkých bohabojných mužov, ktorí zostali v Izraeli si Boh vybral práve Nehemiáša, prečo práve s ním  zdieľal svoje zlomené srdce? Pretože on bol mužom modlitby, už sa modlil. Poviem vám - ja verím v osud. Verím, že Boh si vyberá ľudí. Ale On si môže vybrať človeka, ale človek to môže len tak prekaziť. Nehemiáš mohol povedať: Pozri, mám väčší vplyv práve tu, kde som. Kráľ ma počúva. Potrebujem zostať práve tu. A ja som si istý, že Boh môže vzbudiť niekoho iného. Ale nestalo sa to tak. Nehemiáš povedal: Ó, Bože, toto je moje bremeno, otvor mi svoje srdce. Viem, že to chce viac ako len kázanie, nestačí len mať nové zjavenie. Nebude tu žiadna obnova, žiadne prebudenie a oživenie, kým nebudeme ochotní dovoliť Bohu, aby nás  znovu zlomil. Neviem prečo. Neviem, či sa niečo blíži. Iní pastori sa zdieľajú s tým, čo si myslia o veľmi, veľmi znepokojivých ťažkých časoch, ktoré sú pred nami. Neprichádza to len z kazateľníc, ale aj od politikov, prichádza to z celého sveta. Ale ja vám musím povedať, že mňa osobne Boh volá ku krstu v mukách zlomenosti. Ja teraz neviem, o čom všetkom to presne je. Ale povedal som niečo Bohu... Som pozvaný na pastorské konferencie v máji do Škótska, Walesu a Írska. Potom do Minska a všade po svete. Zyknem cestovať len dva-tri krát v roku. Hovorím Bohu, že viac už nebudem chodiť na takéto stretnutia, kým nebudem vedieť, že v čom mám byť zlomený za tých pastorov. Nemôžem ísť len preto, že je taká potreba, len preto, že by som to chcel alebo to prijímal.
Keď som niekedy kázal niečo podobné ako toto všetko, bolo ticho a cítil som túžbu: Pane, chcem robiť ľudí šťastnými. Lenže, priatelia, začína byť  neskoro, začína to byť vážne. Prosím, nehovorte mi, že vás to trápi. Nehovorte mi, že chcete zachrániť niekoho z vašich nespasených blízkych, ak trávite hodiny pred internetom alebo televíziou.  Prosím vás...
Neviem, ako to ukončiť. Pane, pomôž mi. Mám pocit, že toto nemusí byť pre celé zhromaždenie, ale že ku niektorým Pán hovorí veľmi hlboko. Ak hovorí k tvojmu srdcu rovnako ako k môjmu, možno ťa nevedie k  modlitbám podľa spomenutej línie, ale prosím ťa, modli sa so mnou, ja potrebujem modlitbu. Pane, ja sa musím modliť, neviem, čo iné. Kázal som, čo si mi položil na srdce, ale neviem, ako to ukončiť. Ty to ukonči, urob to, čo chceš urobiť, Pane. Hovor ku nám. Pane, sú tu niektorí, čo sa potrebujú prísť k tomuto oltáru a vyznať: Nie som tým, kým som bol, nie som tam, kde by som mal byť. Bože, nemám Tvoje srdce alebo Tvoje bremeno. Chcel som si to uľahčiť. Len som chcel byť šťastný. Ale Pane, skutočná radosť vychádza zo zlomenosti. To je miesto, kde je radosť, kde vidíme výsledky nášho uchopenia tvojho srdca, kedy nám dávaš vedenie a usmernenie a potom vidíme trvalé výsledky. Vidíme, že celé mesto prišlo ku pokániu a potom Nehemiáš vstal a povedal: Teraz je čas radosti, nech je radosť Pánova vašou silou. Ale táto radosť vyšla z toho, že videli víťazstvo, pochádzajúce zo zlomenosti. Ó, Bože, nechcem kárať túto cirkev. Nesnažím sa nikoho zarmútiť, ale Bože, ak to chceš urobiť komukoľvek Ty, urob to mne. Ja chcem, aby sa moje srdce znovu zlomilo. Ja chcem, Pane, aby si ma vzal do svojho srdca, chcem cítiť bolesť a potreby týchto ľudí tiež, a keď budem stáť za touto kazateľňou, budem kázať tvoju myseľ a tvoje srdce.
Prosím vás, postavte sa. Nehemiáš, 8.kapitola. Čítali zreteľne z knihy Božieho zákona a vysvetľovali zmysel, aby všetci rozumeli, čo čítajú. A ľudia povedali, oni všetci povedali: Amen. A pozdvihli svoje ruky, sklonili svoje hlavy a uctievali Pána s tvárami k zemi. Priatelia, toto je výsledok krstu zlomenosti. Tu sa Boh zdieľal som všetkými rodinami Izraela, s kniežatami, vodcami. Ezdráš a Nehemiáš zhromaždili ľud, Ezdráš otvoril knihu pred očami ľudu. Keď ju otvoril, všetok ľud povstal. Čítali zreteľne z knihy Božieho zákona a vysvetľovali zmysel, aby všetci rozumeli, čo čítajú. A Nehemiáš a kňaz – zákonník Ezdráš a levíti vyučovali ľud a hovorili všetkým: Svätý je tento deň nášmu Bohu, Hospodinovi; netrúchlite teda a neplačte! Všetok ľud totiž plakal, keď počul slová zákona. Ďalej im povedal: Choďte, jedzte najlepšie veci, pite sladké nápoje a pošlite podiel aj tým, ktorí nemajú nič pripravené, tento deň je svätý nášmu Pánovi. Nebuďte smutní, lebo radosť z Hospodina je vašou silou. Neh 8,9-10
Toto je výsledok prijatia Božieho srdca. Najväčšou radosťou je vidieť, ako Boh v tvojom živote naplní svoje slovo, ktoré sľúbil v zmluve. Neexistuje nič telesné, čo by ti mohlo priniesť radosť. Nezáleží na množstve peňazí, nezáleží na novom dome. Neexistuje absolútne nič hmotné, čo by ti mohlo dať radosť. Môže ti to dať len to, čo je spôsobené Duchom Svätým, keď Ho poslúchaš a chopíš sa Jeho srdca. Dá ti poznanie Jeho hlasu, tú okamžitú známosť. Boh povedal: Toto je cesta, choďte po nej...Iz 30,21 A je to úžasná radosť vidieť, ako Boh odpovedá na tvoju modlitbu. Vystavaj hradby okolo svojej rodiny. Vystavaj hradby okolo svojho vlastného srdca. Buď silným a odolným voči nepriateľovi. Bože, to je to, po čom túžime.
Môžete zdvihnúť svoje ruky? Môžete Mu povedať, čo je práve teraz vo vašom srdci? Priamo, nahlas. Len Mu povedz, čo je v tvojom srdci. Povedz Mu, že je dôvod, pre ktorý si sem prišiel. Povedz Mu, prečo: Toto je dôvod, pre ktorý som tu. Len Mu to povedz, prečo si tu. Povedz Mu, čo musíš urobiť. Pane, odpusť mi.
Kdekoľvek v tejto budove teraz ste, počúvajte ma pozorne. Jediné, čo môžeme očakávať, že Boh urobí, je, že začne dnes večer svoje dielo vo vás, veľmi špeciálne dielo. Keď dnes večer prídete domov, povedzte: Pane, nepoložím hlavu na tento vankúš, kým... Priatelia, chce to disciplínu, je možné sa v tom trénovať. Musíte to chcieť. A keď Boh uvidí, že máte pripravené srdce, dá vám silu a moc dotiahnuť to do konca. Ale musí byť niečo vo vašom srdci, práve teraz. Povedz: Bože, nedám ti pokoj od teraz až dovtedy, kým neuvidím svoju rodinu zachránenú. Musím to urobiť pre moju rodinu. Modlím sa zúfalo.
Chcem ti povedať, ak ku mne niekto príde, ako nedávno jeden muž a povie mi napr., že je v zajatí pornografie, poviem mu: Ponor sa do modlitby, pohrúž sa do Božieho slova. A radšej buď smrteľne zúfalý pred Hospodinom. To je to, čo Boh od nás chce. Chce, aby sme mali srdce pripravené, nastavené. Ak to urobíte, dá vám niečo v rovnováhe medzi pokojom a radosťou, čo ste dovtedy nepoznali. A radosť, ktorú budete potom mať, sa nerozplynie. Bude to večná radosť, Jeho pokoj. Ak vám On dá svoje bremeno, dá vám aj svoju radosť, ktorá ho sprevádza. Nikdy nenechá vaše srdce zlomené bez oleja, ktorý potrebujete na úplné uzdravenie. Nikdy predtým v mojom živote som nechcel byť zlomený pred Ním. Ale teraz niekedy stojím pred 4-5 tisíckami pastorov a potrebujem jeho hlas. Je to to isté, čomu čelíte, keď prídete zajtra do práce - čelíte silám pekla a viete, vy to viete, že potrebujete Jeho hlas. Nemôžem povedať viac, nemôžem kázať ďalšiu kázeň. Chcem, aby sme spievali, chcem vás odovzdať Duchu Svätému a chcem, aby ste nastavili svoju myseľ a ak vám Boh povie, že sa máte zbaviť vašej televízie, urobte to rýchle. Ak vás má v hrsti internet, zbavte sa počítača. Urob, čo ti Boh povie. On ťa povedie. Nikto iný ti to nebude musieť hovoriť, nepôjde o formálnu vec, ktorú pre teba niekto pripravil, ale o niečo, čo sa narodilo v tvojom srdci z Božej túžby po tebe. Nastav teraz svoje srdce a povedz Ježišovi: Chcem ťa nasledovať celou cestou. Chcem ťa poznať a chcem poznať tvoje srdce. Príď, Duchu Svätý. Ty sám to urob, Duchu Svätý.  

1. 1. 2015

Duchovné rodičovstvo a synovstvo

Duchovné rodičovstvo a synovstvo

Spojenie otcov a synov


Sme stvorení na Boží obraz. a teda srdce syna a srdce otca je doslova vpečatené do nás našim Stvoriteľom. čím sme Mu bližšie, čím viac sme premieňaní na Jeho obraz, tým viac nás toto srdce syna a otca žije a tým viac určuje všetko čo robíme a prečo to robíme:
Ako synovia ctíme svojho nebeského Otca a odovzdávame sa Mu. Zároveň ctíme svojich rodičov. A je tu ešte niečo: Jasne rozoznávame svojich duchovných otcov a matky a zakúšame spojenie s nimi...
Ako otcovia (a matky) ctíme Nebeského Otca a oveľa viac Mu rozumieme a nesieme bremeno Jeho otcovského srdca pre jeho milované deti. Zároveň si jasne uvedomujeme svoju zodpovednosť za naše vlastné deti - priviesť ich ku Kristovi a vidieť ako Ho nasledujú. A je tu ešte niečo: Dozrievame do role duchovných rodičov, ktorí sa ujímajú detí a mladých s obrovskou túžbou vidieť cirkev ako duchovný domov - dom Otca. 
Verím, že Božie požehnanie prichádza práve na toto spojenie otcov a synov. A naopak: bez tohoto spojenia prichádza kliatba - porušenie toho, čo je Božím plánom pre nás.
Preto o tom snívam, modlím sa a občas aj kážem...


Spolupráca generácií.

Kázeň (30.11.2014 v zbore Viera BJB) v MP3 si môžeš stiahnuť TU 
Prezentácia ku kázni je TU.



Duchovné rodičovstvo a synovstvo.

Kázeň (5.2.2012 v zbore Viera BJB) v MP3 si môžeš stiahnuť TU.

A niekoľko svedectiev z tohto zhromaždenia: TU.


  





 



V Božom vzťahu.

A ešte vzácne svedectvo brata Tomáša Krišku a jeho staršieho syna Janka na Campfeste v r.2013.