________________________________

29. 3. 2011

Prebudenie. Doslov.

Doslov
Tieto riadky nepíšem preto, že by mi ešte niečo Boh ukázal, ale preto, že ja mám potrebu ich napísať. Kvôli mne...
Som Bohu nesmierne vďačná, že som smela nahliadnuť do Jeho plánu nie len pre môj život. Niekedy, keď klesám na mysli, dáva mi aj týmto svojím slovom silu. Píšem o mnohých mojich slabostiach a stále len žasnem nad tým, ako si náš nebeský Ocko môže použiť takú roztrasenú, nedokonalú nádobu. On, napriek všetkému, do mňa vlieva svoj dokonalý obsah. A ja netúžim po ničom inom, len byť s Ním a smieť naplniť Jeho plán. Nemám na to, nie som toho schopná, ale On je. Máte ma tu so všetkým, kým som, ako na tácke. Aj s vecami, ktoré si sama pred sebou niekedy nerada priznávam. Teraz o nich vie ktokoľvek, kto si toto prečíta. Keď pozerám na tie riadky, ktoré som napísala, niekedy mám pocit, že všetci okolo mňa sú oveľa duchovnejší a zrelší a vhodnejší na službu Bohu. Ale On na to nepozerá. On ma stvoril takú, aká som a učí ma poznávať, že to, čo do mňa vložil, je dobré. Citlivosť, nežnosť, jemnosť daná ženám je v nastávajúcom období v Jeho pláne veľmi potrebná. Aj keď ma často musí niesť, pretože som príliš slabá. Je šťastný, keď ku Nemu prídem a poviem, že Ho potrebujem. V porovnaní s orlom, generálom a jeho orlom si pripadám dosť neschopná, potrebujem ich, aby ma napomínali a starali sa o mňa. Ja, ako človek, by som k nim do partie postavila niekoho iného. Ale Pán postavil mňa. Aj Jedinečnú a Milujúcu. On nás vybral a použil si nás takých, akí sme. Nedokonalých a nedokonalé. Všetko ma to znovu a znovu len tlačí na kolená.
Boh naozaj myslí vážne, čo povedal. A ja mu nechcem stáť v ceste. Nadovšetko túžim, aby mohol naplniť svoj plán v mojom živote. Niekedy, keďže som jednoducho zvedavá, rozmýšľam, kedy sa čo z týchto videní stane. Niektoré veci z časti „Armáda“ a Ako rastú orly, sa už dejú. Modlím sa o múdrosť a odvahu stáť v nich na svojom mieste. A o tých ostatných platí, že nemusím vedieť dňa alebo hodiny, ale veriť môjmu Bohu, že to, čo povedal, aj urobí. Preto mu na otázku, či do toho idem s Ním, hovorím: „Áno.“

23. 3. 2011

Prebudenie 15. More zabudnutia

More zabudnutia
Vošli sme do akéhosi tunela. Jeho steny aj oblúkovitý strop tvorili akoby poprepletané konáre a korene stromov bez lístia. Pripomínali mi korene viniča, pretože neboli hladké, ale pokryté podlhovastými hrubými drevnatými vláknami. Mala som z nich nepríjemný pocit. Akoby sa kedykoľvek mohli načiahnuť a niekoho z nás uchmatnúť. Vládla tam zvláštna, ťaživá atmosféra. Zakrývali nám slnko, oblohu, bránili príjemnému vánku, ktorý som za nimi jasne počula, aby nás osviežil. Držali okolo nás dusno, ťažký hustý vzduch nabitý niečím nepríjemným. Mala som chuť zastať, dotknúť sa tej spleti konárov a koreňov, odtiahnuť ich od seba a vyzrieť von, na svetlo. Ale neurobila som to. Konáre mali moc uväzniť nás. Nedalo sa s nimi bojovať vo vlastnej sile, bolo márne do nich sekať mečmi bez pomazania a Božej múdrosti, ktorá by nás k tomu viedla. Niekde úplne vzadu v mojej mysli sa objavil Boží plán. Nebol pre nás, ale jedného dňa mali prísť bojovníci povolaní ten tunel spáliť Božím ohňom. My sme mali len prejsť. Kráčali sme potichu, nerozprávali sme, ale modlili sme sa. Každý sám za seba, aj za druhých. Nakoniec sme konečne vyšli von.
Ocitli sme sa na brehu mora alebo rozľahlého jazera. Nevidela som jeho koniec, len vzdialené pobrežie zátoky, do ktorej sme sa dostali. Hladinu malo pokojnú, sem tam čerenú maličkými, pomalými vlnkami. Tekutina, ktorá ho tvorila, svojou farbou pripomínala vodu, ale nebola to voda, bolo to niečo olejovité, mazľavé a lenivé. Nad hladinou sme videli týčiť sa osamelé stavby, akoby rozľahlé strážne veže z dreva. Podľa všetkého v nich bývali ľudia. Chcela som vstúpiť do tej kvapaliny, aby som sa dostala až k nim. Môj kôň si už už namočil kopyto, keď ma, aj niekoľkých iných horlivcov, niekto upozornil:
„Nevstupujte do toho, nevieme, čo to je!“
Okamžite sme ustúpili. Hovoriaci mal pravdu. Nepoznali sme to. Prišlo mi trochu zvláštne, že ma nevaroval môj orol. Sedel mi zadumane na predlaktí a pozeral na tie stavby.
„Kto tam asi býva?“ opýtal sa ani nie tak mňa ako seba a Ježiša. Potom pozrel na mňa. „Cítiš to?“
„Zostalo na nás niečo z toho tunela,“ povedala som.
Cítila som jeho aj moje skľúčenie, zovretie v srdci, niečo nedefinovateľné a ťaživé. Také, aké sme cítili v tuneli.
Prišiel ku nám generál: „Dajte sa do poriadku, budem vás potrebovať,“ prikázal.
Jedinečná s Milujúcou už pomáhali stavať provizórne úkryty zo stanových plachiet, ktoré nám mali poskytnúť trochu tieňa. Objímajúca rozdávala občerstvenie. Jej jazdec kľačal na kolenách. Slnko bolo ostré a silno pálilo. Zosadla som a siahla po mechu s vodou. Visel na sedle môjho koňa. Bol takmer prázdny. Akoby pri tom zistení odumierali zvyšky mojej viery. Dala som napiť orlovi a potom sebe. Minuli sme ju do poslednej kvapky. Sadli sme si na zem a pozerali na seba.
„Bude to tvrdé,“ povedal.
„Niekde nám musí Boh pridať vieru,“ zašepkala som.
„Nezaspievaš mi?“ opýtal sa ma.
Chcela som vstať, aby som zavolala Jedinečnú s Milujúcou, ale nedovolil mi to. Ani Objímajúcu s jej čerstvosťou priamo od Božieho trónu mi nedovolil zavolať.
„Len ty,“ povedal, „toto je len náš boj.“
Pozerala som na tie tri. Boli veselé, plné elánu...
„Toto je len náš boj,“ zopakoval orol. Potom sa o mňa oprel a čakal kým začnem.
„Bože,“ modlila som sa, „je nám ťažko. Niečo v tom tuneli nás zasiahlo. Nevieme čo, nevieme ako sa modliť. Len pošli svoje svetlo a svoju pravdu. Tvoje rieky nech občerstvia každé naše unavené miesto.“
Potom som potichučky začala spievať. Len pre nás. Orol vzal pero a začal písať. Aj vo mne sa narodil nový príbeh. Pomaly rástol a dozrieval. Všetko som si zapísala.
„Lepšie?“ spýtal sa generál, keď sa vrátil pozrieť, ako sa nám darí.
„Lepšie,“ usmial sa ešte trochu melancholicky orol.
„Poďte, budeme sa modliť aj všetci spolu.“
Poskrývali sme sa do prístreškov a modlili sa. Tváre sme nastavili čerstvému Božiemu vánku. Mech na vodu som mala znovu plný. Boh nám odkrýval podstatu tekutiny v mori, aj podstatu problému ľudí žijúcich v drevených stavbách. Generálov orol mi položil ruku na rameno. Modlil sa. Videl na dno mojej duše a otváral dvere Božiemu občerstveniu. Pomohol mi pozrieť priamo a len na môjho veľkého Víťaza. Potom sa modlil za môjho orla.
Mala som videnie:
Prechádzala som sa po brehu toho mora, či jazera a modlila som sa. Vtom sa na ňom zdvihla mohutná vlna. Týčila sa priamo nado mnou a hrozila zaplaviť celý náš malý tábor. Utekala som po ostatných. Vlna tam stála, akoby na nás pozerala. Všimla som si, že naozaj má oči, uši aj končatiny. Bol to pán tohto miesta, veľký démon, ktorý nás prišiel zničiť. Ale nás chránilo meno Ježiš, nemal moc nám uškodiť. Nakoniec vlna spľasla bez toho, aby niekomu ublížila.
Povedala som to ostatným. Bola v tom celá stratégia boja. Rozdelili sme sa do niekoľkých skupín. Každá z nich mala dve hodiny držať modlitebnú stráž a potom ju vystriedala ďalšia. Ostatní mali zatiaľ oddychovať a pomáhať v tábore.
Sadli sme si s orlom na breh a pozerali na tie čudné stavby. Nič nenasvedčovalo tomu, že by nás odtiaľ spozorovali a chceli sa s nami stretnúť. Vyzerali stále rovnako ticho a pusto, ale boli sme si istí, že sú obývané. Horela v nás túžba priniesť tam evanjelium spôsobom, ktorý pripravil Pán. Potrebovali sme sa k nim dostať, len sme zatiaľ nevedeli ako. Leštili sme svoje nové šípy a čakali, čo povie Boh. Za nami som počula hlasy modliacej sa skupiny, ktorá práve držala stráž. Naša nasledovala hneď po nich. Prenikol ma čudný skľučujúci pocit.
„Čo ti je?“ spýtal sa orol.
„Blíži sa,“ povedala som, „pozri na tú kvapalinu.“
Pozorovali sme ju. Pomaly, nesmierne lenivo ustupovala preč od brehu. Postavila som sa a urobila krok na jej pôvodné teritórium. Neurobila som to preto, že som si myslela, že ustupuje pred našimi modlitbami, ale preto, že sa chystala na útok. Tým krokom som jej povedala:
„Táto zem už nepatrí tebe, ale nám.“
Orol ma najskôr chcel zastaviť, ale potom pochopil, čo robím a postavil sa po mojom boku. V rukách sme držali svoje luky a šípy. Cítila som nenávisť pána tohto miesta a jeho túžbu vytrhnúť nám ich z rúk. Rozhodli sme sa v tom celom stáť ešte viac spolu. Chytili sme oba naše šípy tak, že som držala môj aj orlov a on svoj aj môj. Tekutina stále ustupovala. V hodinu, keď sme mali prebrať modlitebnú stráž, už bola viac ako desať metrov ďaleko. Zavolali sme generála a začali sa modliť s ním aj s ostatnými z našej skupiny. Oproti nám sa zrazu valila vysoká vlna. Hľadeli sme na jej vrchol a pripadali si veľmi, veľmi maličký. Vyzerala byť veľmi lenivá a pomalá, ale pri tom, ako sa valila oproti nám, vydávala hlasný zvuk podobný burácaniu hromu.
„Ježiš je Víťaz, On je väčší!“ kričali sme z plných pľúc.
Stále sme stáli na jej pôvodnom území. Hrozilo, že nás zavalí. Ale dôverovali sme tomu, čo som videla vo videní a nepohli sme sa ani o krok. Vlna sa zastavila.
„Ste na mojom území,“ zahrmel hlas démona.
„Toto miesto teraz patrí Ježišovi,“ povedal generál.
„Ty, maličký,“ zasmial sa démon, „myslíš si, že keď máš v cirkvi nejaké postavenie, môžeš nado mnou zvíťaziť? Tvoja pýcha ťa sem priviedla.“
Všetci sme sa za generála potichu prihovárali. Aj v tábore si všimli, čo sa deje a počula som, ako spievajú chvály. Spievali o Ježišovej krvi a o Jeho víťazstve. Jedinečná s Milujúcou burcovali posledných driemajúcich bojovníkov, aby za nami stáli naozaj všetci.
„Priviedol nás sem Ježiš,“ povedal pokojne generál, „v Jeho mene ti prikazujem, vydaj zajatých.“
„Akých zajatých? Sú tu dobrovoľne.“
„Sú oklamaní. Teraz odíď, hovorím ti v mene Ježiš a my im prinesieme Jeho pravdu.“ Ako to povedal, urobil krok vpred. Vlna o krok ustúpila. Takto sa naťahovali, kým sme sa nedostali k prvej zo stavieb. Považovali sme to za veľké víťazstvo, ale stále tu ešte bol ten démon. Jeden z našich mladých vojakov, bol to ten mladík, ktorého orla som naučila lietať na záver nášho pobytu v Suchom údolí, vyliezol na drevenú stavbu a na jej vrchole vztýčil zástavu. Nápis na nej znel: „Ježiš je víťaz.“
„Ježiš je víťaz,“ kričali sme všetci, „Ježiš je víťaz!“
Vtedy vlna spľasla. Neviem, kde sa podela tá masa tekutiny, ale na svoje pôvodné územia sa nevrátila. Posunuli sme jej hranice asi o päťdesiat metrov.
Generál vyzeral unavene. Nechala som ho na starosti jeho orlovi a niekoľkým ďalším bojovníkom a my ostatní sme vyliezli hore. Šípy sme si zatiaľ schovali, ešte neprišiel ich čas. Ale boli iné. Akoby sa medzi nimi preliali ich vlastnosti. Orlov šíp trochu zmäkčil môj štýl a môj dodal tomu jeho trochu dobrodružstva.
Bola to premyslená konštrukcia. Stála na množstve drevených kolov, ktoré na sebe držali jej obrovskú podlahu. Na nej boli postavené malé domčeky. Mohli tu žiť asi tak dve stovky ľudí. Ležali na širokých posteliach zaberajúcich takmer celý priestor každého z domov a odpočívali. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby takto neodpočívali už celé roky. Ktokoľvek sa dostal do moci lenivého mora, stratil chuť žiť. Už len prežíval, prebdieval dni a mnohí aj noci. Úplne stratili schopnosť spať. Ich telá boli tak mľandravé, že nevládali ani stáť, alebo postarať sa o seba. V dôsledku toho boli veľmi vychudnutí, čo ich ešte viac oslabovalo. Jediným ich zdrojom zábavy sa stali počítače a televízory ležiace priamo na posteliach, na ktorých si krátili dlhú chvíľu. Už nepoznali radosť zo športu a pohybu na čerstvom vzduchu. Len zo dňa na deň otupenejším pohľadom pozerali do obrazoviek vyciciavajúcich z nich poslednú silu. Pozrela som do jedného z televízorov. Bola som zvedavá, čo také je tam pustené, že ich to tak ničí. Bežal tam nekonečný seriál, z ktorého ak by som videla prvú a poslednú časť, v podstate by som obsiahla celý jeho dej. Na počítačoch mali pustené hry podobného charakteru. Nie adrenalínové zabijácke hry, ktoré tiež vedia zničiť psychiku človeka, aj keď iným spôsobom, ale akúsi pomaličky plynúcu hru, ktorú keby som hrala, od zúrivosti a nervozity, že to nejde rýchlejšie, by som to nakoniec minimálne vypla, keď nie roztrieskala počítač. V duchu som videla, že mnohí z týchto ľudí najskôr reagovali podobne. Ale ich život bol tak zúfalo prázdny a bez cieľa, že sa nakoniec podvolili a zvolili si mať aspoň niečo namiesto veľkého nič, ktoré cítili.
Kľúčovým človekom sa pre nás stal mladík, ktorý vyvesil zástavu. Poznal pocity tých ľudí a poznal riešenie. Od jeho prvej bitky v Suchom údolí veľmi podrástol a bol nám teraz nesmiernou oporou. Mal citlivosť, ktorá nám chýbala. Učili sme sa od neho. Generálovi už bolo lepšie, ale zostal vonku na stráži s dosť veľkou skupinou bojovníkov na to, aby sa v modlitbách mohli striedať. Počuli sme ich hlasy až hore. Prechádzali tam a späť popod stavbu, chválili Boha a modlili sa za každého jedného z celého oddielu menovite. Bolo príjemné z času načas počuť svoje meno, keď sa za mňa prihovárali.  Dodávalo nám to silu, pretože aj keď sme lenivú vlnu zahnali o niečo ďalej, stále bolo cítiť jej vplyv. Prebíjala sa do nás prázdnota, ktorá bola kľúčovým nástrojom démona ovládajúceho ešte nedávno toto miesto. Obyvatelia domov ňou boli úplne presiaknutí. Prechádzalo to nimi a presakovalo aj navonok. Neustále sme sa navzájom povzbudzovali a modlili sa, aby sme si tiež len neľahli a nevykašľali sa na všetku námahu, ktorú nás toto miesto deň čo deň stálo.
Nakoniec sa ovzdušie uvoľnilo. Myslím, že to bolo v deň, keď sme vyhodili posledný z tých mučiacich televízorov. Mladík pribehol ku mne celý rozžiarený a zaviedol ma za prvým z obyvateľov drevenej konštrukcie, ktorý dovolil Ježišovi, aby mu dal nový zmysel života. Mladík veselo poskakoval okolo a tešil sa, že sme zažili prielom. Ten človek ešte hľadel trochu do prázdna, ale pohľad sa mu očividne zmenil. Ožil. Začal sa pýtať otázky a dávali sme mu odpovede. Postupne silnel a nakoniec sa postavil na vlastné nohy. Prešiel niekoľko krokov, potom pobehol a nakoniec zoskočil dole na súš a rozbehol sa ďalej. Poslala som za ním Jedinečnú, nech ho stráži, aby sa nestratil. Za niekoľko hodín sme mali takýchto pobehujúcich niekoľko desiatok. Každý mal svojho osobného učiteľa a strážcu, aby dostal odpovede na všetky otázky, ktoré sa potreboval spýtať. More každým našim aj najmenším posunom ustúpilo o niečo vzad. Ale vlna sa nevracala. Čakali sme ju, ale už neprišla.
Pýtala som sa na ňu Pána. Prezradil mi, že v ďalších stavbách, ktoré zatiaľ zostali v démonovej moci, škodil ľuďom o to viac. S oveľa väčšou zúrivosťou, pretože vedel, že jeho čas sa kráti.
Ľudia v prvej stavbe rýchlo silneli. Niektorí z nich boli kresťanmi a spomenuli si na to všetko, čo už pre nich Boh urobil. Chopili sa toho, čo v nich obnovil a pomáhali ďalším. Uvoľnili nám tak niekoľko párov rúk, aby sme sa mohli sústrediť na to, aby sme sa rýchlo dostali do ďalších komplexov domčekov.
Ako inak, modlili sme sa. Generál už vedel, ako na to, ale chcel, aby sme aj my ostatní mali jasné osobné vedenie. Každý potreboval stáť na vlastných nohách viery.
Rozostavili sme sa pozdĺž brehu lenivej mazľavej kvapaliny. Spievali sme pieseň o Ježišovom víťazstve. Každým slovom sa tekutina o kúsok stiahla. Ale tlačila do nás strach, že všetka naša námaha na tomto mieste je márna. Že už len chvíľočku, niekoľko dní, či hodín a démon, vlastniaci pred naším príchodom toto miesto, nás porazí a uväzní vo svojej moci. Ak sa niekto naozaj začal báť, ošpliechala ho. Ošpliechaný bojovník sa potreboval zotaviť. Nepríjemná kvapalina spôsobovala pocit hlbokej vnútornej prázdnoty, nevysvetliteľného skľúčenia a bezmocnosti. Orly sa o ošpliechaných starali a znovu ich postavili na nohy, aby sa ku nám mohli vrátiť. Nazvala som si to more „More zabudnutia“. Človek v jeho moci už nepoznal nič iné, len to, čo ponúkalo. Na všetko dobré vo svojom živote zabudol. V minulosti som sa často stretla s pocitmi, ktoré spôsobovalo. Veľa krát som s podobnými démonmi prehrávala, ale dnes bol čas zvíťaziť. Spomínala som na svoje skúsenosti a chválila môjho  Víťaza. Mala som chuť sa od radosti z Jeho víťazstiev rozbehnúť vpred, ale Boží Duch tichým napomínaním moje kroky spomaľoval. Aj orol si sadol na moje rameno a zaťal do neho pazúry. Mračila som sa na neho, ale mal pravdu. Museli sme byť jednotní. Osamelý bojovník by sa tu utopil.
Dostali sme sa k dvom ďalším stavbám. V diaľke sme ich videli ešte niekoľko. Z prvej stavby nám už pribiehali na pomoc naši starí aj noví bojovníci a vyliezali hore, aby pomohli ľuďom, ktorí žili tu. My sme išli ďalej. Neviem ako dlho to trvalo, ale jedného dňa sme dorazili na druhý breh toho mora. Bolo to predsa len skôr veľké jazero, aj keď mi pripadalo tak nekonečné. Ale ešte stále sme nevyhrali. V ovzduší bolo cítiť prítomnosť bývalého vládcu tohto miesta. Inštinktívne sme silnejšie zovreli svoje meče a štíty.
„Nebojte sa,“ povedal generál, „nemá žiadnu moc. Len sa vystatuje.“
Niektorí, ktorí boli cestou sem ošpliechaní, sa napriek tomu triasli.
„Kto je väčší,“ opýtal sa generál, „ten, ktorý vás nastrašil, alebo Ten, ktorý zvíťazil nad strachom?“
„Ten, ktorý zvíťazil,“ ozval sa jeden mladý bojovník. Tiež bol ošpliechaný.
„Ty nás dnes povedieš,“ povedal mu generál.
Všetci sme sa začudovali. Nebol moc skúsený.
„Pozeraj na neho,“ povedal mi generál.
Bojovník mal luk a šípy. Vzal ich do rúk a vystrelil smerom k stavbám. Do každej poslal niekoľko šípov. Tie sa vo vzduchu rozdelili na množstvo ďalších. Čerstvo oslobodeným a spaseným ľuďom priniesli poznanie novej zábavy – Božej zábavy plnej Jeho Ducha. Posilňovali ich poznanie Boha a pomáhali zaplniť prázdne miesta v ich srdciach.
„Pomôžeš mu?“ opýtal sa ma generál.
„Iste,“ odpovedala som prekvapene. Netušila som, aké nádherné šípy vlastní tento vojak. Vzala som svoj luk a tiež vystrelila niekoľko šípov do každého komplexu domčekov. Po mne vystrelil aj môj orol. Každý z nás mal iné šípy. Navzájom sa dopĺňali. Stáli sme tam a pozorovali, ako bývalí väzni naberajú novú silu, zoskakujú dole a opierajú sa o koly držiace na sebe ich staré domovy. Poriadne sa zapreli až kým všetky do jedného nespadli. Rozlámali sa na kúsočky, ktoré zapálili a nechali zhorieť.
Za nami sa ozval hrozivý hrmot. Démon sa naozaj ešte nevzdal. Vrhol sa na nás s armádou rozzúrených démonov, ktorých sme obrali o ich obete. Chceli sme stoj čo stoj uchrániť mladučkých kresťanov pred ich útokom, ale bolo ich priveľa. Dostali sa cez nás ďalej. Horúčkovito som sa modlila, aby ich naši ľudia dokázali ochrániť. Bili sme sa, sekali mečmi naokolo a chválili moc Ježiša Krista, toho spravodlivého a svätého, jediného Boha. Démoni dorážali a mnohí z nás boli ranení. Vyzeralo to dosť bezútešne. Bolo ich oveľa viac ako nás. Môj orol sa, letiac okolo, obtrel o moje ucho a zašepkal:
„Neboj sa, Ježiš je na našej strane.“
Vôbec to tak nevyzeralo. Pomaly som prepadala panike. V mysli sa mi premietol hrôzostrašný scenár – v ňom sa lenivé more vrátilo škodoradostne na svoje miesto. Všetci, aj tí, ktorých sme práve oslobodili a aj my, sme sa ocitli v jeho zajatí tlačiac sa na drevených stavbách. Zažívali sme sklamanie, otupenie a bezmocnosť. Nebolo toho, kto by nám pomohol.
„Hej!“ skríkol na mňa orol z výšky svojho nádherného letu, „neboj sa. To sú jeho myšlienky,“ ukázal na veliteľa démonov.
„Prepáč, Pane Ježišu, verím ti,“ povedala som.
„Spievaj!“ prikázal mi orol.
Bojovala som ďalej s množstvom malých démonov a spievala som. Pozerala som na Baránka, vnímala som moc Leva z kmeňa Júda. Orol si sadol na moje plece a spieval so mnou. Bolo ho počuť po celom bojisku. Jeho pieseň dodávala silu všetkým vojakom.
Zozadu ku nám pribehli niektorí z obyvateľov drevených domov. Za normálnych okolností by som sa bála im to dovoliť, ale nemali sme na výber. Boli naozaj statoční. Mnohí boli ťažko ranení, ale vedeli, proti komu bojujú a vydolovali zo seba výdrž, akú sme my nemali. Nakoniec sme s ich nezaplatiteľnou pomocou zahnali démonov preč.
Spúšť bola neuveriteľne veľká. Potrebovali sme plné nasadenie každého jedného, kto nebol ranený vôbec alebo len veľmi ľahko. Sústredili sme sa teda na najmenšie zranenia. Ošetrili sme ich, modlili sa s nimi a potom ich poslali pomáhať druhým. Ošetrili sme ich, aj keď sa cítili vcelku dobre, aby nešírili klamstvá porazeného démona. Potrebovali sme vietor Svätého Ducha, aby boli občerstvovaní a úplne uzdravení. Mladík, ktorý vystrelil svoje šípy, bol tiež ranený len ľahko. S generálovou pomocou porazil v priamom boji veľkého démona. Bol unavený. Poslali sme ho modliť sa, aby mu Boh dal novú zásobu šípov. Utiahol sa na okraj bojiska, chvíľu len tak odpočíval a počúval Jeho tichý hlas. Potom vzal pero a usilovne písal. Keď bol hotový, z papiera, ktorý popísal, sa stal tulec plný nových, umelecky vyrezávaných šípov.
„Len smelo!“ zakričal na neho môj orol zodvihnúc hlavu od raneného, s ktorým sa práve modlil.
Mladík zacielil vysoko do vzduchu nad naše hlavy a vystrelil. Bolo to ako najnádhernejší ohňostroj, ktorý som kedy videla. Jeden jediný šíp sa v najvyššom bode letu rozdelil na tisíce menších. Tie potom padali priamo na nás. Keď ma jeden z nich trafil, najskôr som zacítila slabučké pichnutie, potom pálenie v srdci a nakoniec nekonečnú úľavu od všetkých ťažkostí, ktoré som riešila počas boja. A aj ďaleko pred tým. Bola to špecificky zostrojená strela. Priniesla uzdravenie a zocelenie. Ranení najskôr stonali od bolesti, ale potom sa po ich tvárach rozlial úsmev. Väčšina zaspala.
„Teraz ty,“ povedal mi mladík.
Prišiel čas pre môj nový šíp. Vystrelila som ho presne tým istým spôsobom, ako pred chvíľou on. Aj on sa rozštiepil na tisíce maličkých. Priniesli nový zápal pre život s Ježišom.
Potom vystrelil môj orol. Jeho šíp priniesol nový oheň lásky k Pánovi a novú vlnu Jeho posvätenia.
Stáli sme tam, všetci traja vedľa seba a žehnali dielu šípov. Boh túžil po tom, aby sme priali úspech dielu toho druhého. Potrebovali sme ich všetky. Ani jeden nebol lepší, ani jeden horší. Boli jednoducho rozdielne. Všetky niesli Božie pomazanie. To bolo dôležité.
Zostali sme na mieste a modlili sa s ranenými, až kým neboli úplne uzdravení. Jedinečná s Milujúcou a Objímajúcou boli akoby svetlom pre všetkých. Venovali sa každému, kto aj len trochu zastonal. Boli veľmi obetavé. Až som sa bála, aby sa úplne nevyčerpali.
„Už zas?“ spýtal sa ma Ježiš. Stál pri mne a usmieval sa.
„To ja by som si asi mala dávať pozor, že?“ opýtala som sa Ho.
„A na čo?“
„Aby som sa nezamotala do zbytočných obáv.“
„Iste. Ale hlavne, prišiel som, aby som bol s tebou.“
Zaviedol ma na bývalý breh Mora zabudnutia a ukázal na územie, ktoré sme pre Božie kráľovstvo získali.
„Čo myslíš? Čo s týmto tu urobíme?“
„No, ak smiem do toho hovoriť...“
„Iste.“
„Premeň to tu na nádhernú oázu. Tu na druhej strane pokračuje púšť. Bola by miestom, kde by tvoji bojovníci nabrali silu. A...“
„A?“
„Smiem to urobiť s tebou?“
„Preto som prišiel. Aby si to urobila so mnou.“
„A čo orol a Jedinečná. Aj oni môžu?“
„Iste. Nezabudla si na nikoho?“
„Generál a Milujúca? A drahá Objímajúca.“
„Túžim, aby ste poznali radosť z tvorenia. Ktokoľvek začuje moje dnešné volanie.“
Rozbehli sme sa na ešte vlhkú pôdu, ktorá tvorila dno bývalého Mora zabudnutia. Môj orol a niekoľko orlíc nad našimi hlavami, Pán Ježiš, generál s orlom na sedle, Milujúca, ja a niekoľko mladých nadšencov, vrátane toho mladíka so šípmi, s nami. Kričali sme jeden cez druhého, kde čo má byť. Kde strom, kde prameň, kde lúka, kde kvety, kde ovocný sad... Ako sme bežali, všetko to povstávalo v moci Toho, ktorý bežal s nami. Mala som pocit, že sa už nikdy nezadýcham. Vládala by som takto utekať aj celé roky. Duch Svätý nám dával toľko sily, že som ju ani nemala šancu spotrebovať. Len zo mňa vyvierala, ako som videla tie nové úžasné veci rásť. Popol zo spálených domov zaniesol svojím dychom ďaleko do púšte, kde sa rozptýlil a už si naň nikto nespomenul. Všetko okolo nás sa rozzelenalo. Potom sme si políhali okolo malého jazierka plného priezračnej vody a vyhrievali sme sa v Božej prítomnosti. Neuctievali sme Ho, nemodlili sa, len sme boli úplne potichu s Ním. A On ku každému z nás osobne hovoril.
Nakoniec som vstala a upravila svoju výzbroj.
„Kam ideš?“ opýtali sa ma generál a môj orol takmer súčasne.
„Predsa za ďalším dobrodružstvom!“ zvolala som veselo a vyhupla som sa na svojho verného koňa.
Ostaní tiež povyskakovali a spolu sme vyrazili do púšte. Pán Ježiš, náš drahý milovaný Boh, Víťaz, Pán pánov a Kráľ kráľov, cválal pred nami. Pozerala som na Jeho snehobiely plášť povievajúci vo vetre a spolu s ostatnými som z plného hrdla volala:
„Za ďalším dobrodružstvom!“

14. 3. 2011

Prebudenie 14. Až do posledného dychu

Až do posledného dychu
V údolí vyrástli stromy, ktoré prinášali hojnosť ovocia. Stala sa z neho vyhľadávaná oáza. Aj o tomto mieste platilo, že tam kde sa rozhojnil hriech, ešte viac sa rozhojnila milosť (Rim 5,20). Niekedy som jednoducho sedela na kopci nad ním a kochala sa Božím dielom. Vzduch voňal sviežosťou, rieka zavlažovala údolie aj jeho okolie. Démoni sa síce nechceli vzdať práva na toto územie, ale Pán nás chránil, radil nám a víťazil. Celé toto spoločenstvo vyzeralo ako jedna veľká škola. Jej žiaci sa učili narábať mečom, štítom, nosiť prilbu, pancier, opasok aj topánky, milovať súrodencov a pomáhať si navzájom. Nielen brať, ale aj dávať. Orly, ako inak, vychovávali ďalších orlov. Niekedy som im pomáhala, ale oveľa viac ako pred tým, som sa uťahovala do samoty. Nie preto, aby som vedela kde, kedy a čo hovoriť, ale preto, aby som bola s Pánom. Túžila som už len po jednom – po Jeho druhom príchode. Táto túžba horela v mnohých Jeho deťoch. Cítili sme to a očakávali. Ale nikto z nás nevedel, kedy to príde. Snažili sme sa žiť, akoby to už malo byť zajtra. Byť pripravení a hlavne, vziať so sebou čím viac z tých, ktorí ešte do Božieho kráľovstva nepatrili. Z údolia preto často odchádzali výpravy do okolia, kde ešte žilo veľa ľudí, ktorí o Bohu buď nepočuli alebo v Neho neverili. Často som bola súčasťou týchto výprav. Ale aj na nich, kdekoľvek som sa pohla, stále som pozerala do neba, kedy už príde náš Pán.
„Stále ti ešte nestačí môj Duch?“ opýtal sa ma jedného dňa, keď som znovu sedela na kopci.
„Snažím sa, aby mi stačil, ale aj tak už túžim ísť domov.“
„Pôjdeme. Ešte chvíľočku.“
„Veď hej, to si hovoril aj pred rokmi.“
Pán sa zasmial. „Moje vnímanie času je trošku odlišné.“
„Pošli ma kam chceš, budem robiť čokoľvek, len mi pomôž byť spokojnejšia s tým, čo mám. Buď naplnením všetkých mojich potrieb a túžob.“
„Už dávno si sa nemodlila túto modlitbu, drahá. Chýbala mi.
Odpusť, poddala som sa melanchólii.
Kde je tvoj priateľ orol?“
„Neviem, niekde s Jedinečnou. Iste zas niekoho učia lietať. Aha, tamto,“ ukázala som na nich, keď som ich našla. Naozaj práve učili lietať jedného mladého orla.
„A prečo nie si s nimi?“
„Mala by som?“
„Iste. Potrebujú tvoju pomoc.“
„Nevyzerajú na to,“ pozerala som do zeme, „prečo musím byť tak zvláštna? Mám tvoj pokoj, ale to všetko, čo vo mne horí, neviem to stráviť.“
„Toľko rokov si už so mnou a ešte stále ma nepoznáš?“ opýtal sa vážne.
„Nepoznám,“ plakala som, „ako je to možné?“
„Pretože si myslíš, že iní sú viac ako ty. Stále sa porovnávaš. Neučil som ťa, že nikoho nemilujem viac ako druhého? Všetkých vás milujem rovnako - viac ako seba. Nikoho neuprednostňujem, nevyvyšujem. Preto sa nevieš dočkať neba, pretože tu nie si so mnou šťastná. Poď, zatancujme si.“
„Ako kedysi? Pre nikoho iného, len pre nás dvoch?“
„Áno, nemusíš len dávať, môžeš brať. Mám pre teba dosť požehnania.“
Vzal ma za ruku a pomohol mi postaviť sa. Potom sme tancovali. Nie bláznivý tanec, nie tanec uctievania, nie prorocký tanec, nič, čo som doteraz poznala. Bol to tanec Jeho lásky ku mne. Objímal ma a niesol a znovu objímal. A ja som plakala. Boží Duch odplavoval môj smútok. Vždy bol niekde vo mne ukrytý. Bojovala som s ním, ale vždy ma našiel. Aj vo chvíľach najväčšej radosti, bol niekde vzadu a čakal na svoju príležitosť.
„Buď šťastná,“ pobozkal ma na čelo, „moja milovaná. Ja chcem, aby si sa radovala z každej chvíle. Ži!“
„Ďakujem,“ povedala som mu.
„Pamätám sa, ako si sa zbavila svojej nevery, ešte stále máš málo dôvery?“
„Áno, opäť presne. Zásah priamo do cieľa. Vždy vieš, kde je problém. Daj mi viac dôvery v teba,“ usmiala som sa konečne. Vtedy naozaj spadol všetok ten smútok.
„Tak choď!“ poslal ma do údolia, „bež! Raduj sa vo mne!“
Bežala som a tešila sa zo života s Ním. Tak ako nikdy. Pribehla som dole a skoro zvalila generála z nôh, ako som ho objala a rýchlo mu vysypala, čo pre mňa Ježiš urobil. Už ma poznal, nechal na chvíľu všetko, čo mal a vypočul si príval mojich slov. Potom sa spokojne zasmial, čo som sotva videla, lebo som už letela za orlami, a pokračoval v práci.
Orol s Jedinečnou a Milujúcou práve v duchu zalamovali rukami nad tým mladým orlom. Nie a nie vzlietnuť. Mal krásne krídla, silný dych a ostrý zrak. Nič mu nechýbalo. Ale lietať nevedel.
„Mládež, takto sa to robí!“ zvolala som radostne a uchytila im ho spred nosa. Skôr než stihol niečo namietať, vyletela som s ním do vzduchu. Najskôr sa bránil, chcel, aby som ho položila na zem, kde sa cítil istejší, ale mala som viac sily ako on. Nakoniec to vzdal a začal letieť úplne sám.
„Neboj sa, neboj sa!“ volala som za ním. Konečne si užíval to, na čo bol stvorený. Chvíľu sme sa kochali v nádhere plachtenia na širokých krídlach, ktoré nám Pán dal. Viedla som ho hore, potom zas dole a znovu hore, ešte vyššie ako pred tým. Ako lietal, dospieval. V srdci sa mu narodila nová pieseň lásky k Jeho Pánovi.
Potom som v diaľke uvidela čierne mračno. Ukázala som naň.
„Áno,“ povedal, „snívalo sa mi o nich. Letia k nám.“
„Pozrieme sa trochu bližšie, ale nie veľmi, lebo sme tu len dvaja. Neriskuj. Budeš ma poslúchať na slovo.“
„Dobre,“ súhlasil.
Leteli sme trochu bližšie. Mračno bolo od nášho údolia, veľmi ďaleko, ale očividne smerovalo k nám. Zastali sme vo vzduchu a modlili sa. Potom sme sa vrátili domov.
„Nádhera,“ povedala som mu, keď sme zosadli, „tento mladík vám musí niečo povedať, ale priveďte aj generála. Nech to nemusí vravieť dva krát,“ povedala som jeho učiteľom letu.
Milujúca odbehla.
„Dnes máš nejako moc energie,“ doberala si ma zatiaľ Jedinečná.
„Mám,“ zasmiala som sa, „stretla som Ježiša. Tam hore, na kopci. Zmenil ma. Už zas. Som znovu uveličená Jeho láskou. Ešte stále som sa s vami porovnávala. Zdali ste sa mi šťastnejší ako ja. Prepáč.“
„Viem, modlila som sa za teba, aby si bola tou, ktorou si. Vždy sa mi páčilo, aká si.“
„Ďakujem. Si pre mňa tak vzácna.“
„Neviem, či vieš, aká si ty vzácna pre mňa.“ Myslela to vážne a ja som jej verila. Dnes žiaden skrytý smútok nevzal radosť z toho, čo som počula.
„Tak? Čo pre nás máte?“ opýtal sa generál.
Posadali sme si do tieňa blízkeho stromu, kde sme mali dostatok súkromia.
„Videli sme čierne mračno,“ začal mladý orol, „blížia sa k nám. Snívalo sa mi už o nich, ale nevedel som, že je to Boží sen, preto som ti o tom nepovedal. Nevedel som lietať, až do dnes. To ona ma to naučila.“ Pozrel na mňa trochu placho.
„Hovor ďalej,“ povedal generál.
„V tom sne som videl zvláštne zbrane, akoby delá. Neviem, čím chcú strieľať, ale vlečú ich kvôli nám. Velí im škaredý, veľký démon, vyzerá naozaj hrozivo. Viem, Ježiš je väčší, len ja som ešte nikdy nebojoval v takom boji. Bol čierny, kráčal na pohľad ťažkopádne, ale oplýval veľkou silou.“
„Leteli sme im trochu naproti,“ prerušila som jeho opis, pri ktorom mu očividne nebolo všetko jedno, aby sa nesústredil na svoj strach ale na Ježiša. „Je ich fakt veľa. Ale Ten, ktorý je na našej strane, je mocnejší. Poďme sa modliť. Potrebujeme Pánovu stratégiu, aby sme sa pripravili.“
Modlili sme sa. Z mladého orla som stále cítila strašný stres. Spomenula som si na svoju mladosť a svoj stres a tak som ho chytila počas modlitieb za ruku. Pomaly z neho padal a on spočinul v Božom pokoji. Spievali sme chvály a pýtali si Pánove vedenie. Nakoniec, ako inak, orly vyleteli v chvále do výšky. Vyvyšovali nášho Pána a ďakovali za Jeho prichádzajúce víťazstvo. Aj mladý orol letel s nimi. Objímajúca ho vo chvále vystrojovala poznaním Božej lásky.
Čierne mračno už bolo na dohľad. Mohol ho spozorovať ktokoľvek. Ľudia, ktorí ho zbadali z niektorého z kopcov obkolesujúcich údolie, pribiehali v panike k nám. Vyzerali naozaj vystrašene. Už zažili nejeden útok, ale toto ich úplne rozhodilo, ešte sa to len blížilo.
„Panika je jedným z hlavných prúdov v tom mračne,“ povedal generál, „pre všetkých mladých kresťanov budeme potrebovať strechy. Ty,“ obrátil sa na Objímajúcej jazdca, „dohliadneš na to, aby sa pod ne dostal každý, kto by takýto boj nemusel zvládnuť. Budeš tam s nimi a budete sa modliť. Nesmiete pospať. Musíte nám držať ruky. Bez toho sme stratení. Vezmi so sebou svoju Orlicu. Držte sa navzájom. V tých delách je uspávací prášok.“
Tak to by ma nenapadlo. Uspávací prášok. Bola som zvedavá, čo všetko ešte Boh generálovi ukázal.
„Ty, zvedavá,“ obrátil sa na mňa so smiechom, „tebe dnes Ježiš daroval veľké víťazstvo. Keby ťa ráno nenašiel na tom kopci, títo by ťa zmietli. Ale vďaka Nemu nás povedieš.“
„Ja? Si si istý? Si tu ty, keby si tu nebol nepoviem, ale si tu.“
„Práve preto.“
„No nazdar,“ povedala som úplne vážne. Generál mal viac viery, sily, odvahy, pomazania, všetkého, na čo som si len spomenula. Nútila som sa opakovať si: „Si tá pravá, Boh ťa vybral. Si tá pravá.“
„Už znovu sa so mnou porovnávaš?“ opýtal sa ma generál, „máš iné pomazanie ako ja, nie menej, máš iný druh odvahy a sily, nie menej. Máš toho istého mocného Boha. Nič menej a nič viac. Neboj sa, budem pri tebe.“
„Aj my budeme pri tebe,“ povedal orol za ostatných, „a aj ty,“ povedal mladému orlovi.
„Si viac, ako si myslíš,“ obrátil sa znovu ku mne, „si Božia, pamätaj. Oni ti budú podsúvať staré klamstvá. Všetky ich poznáš. Neľakaj sa ich a never im. Potom vyhráme.“
„A ak im uverím?“
„Na to sa nepýtaj,“ napomenul ma prísne, „pretože ty im neuveríš.“
Veril mi viac ako som si verila ja. A najviac mi veril môj Ježiš.
„Pozeraj na Neho,“ povedal mi generál. „Modlite sa s ňou ešte,“ rozkázal orlom, „my pôjdeme pomôcť stavať strechy, panika sa rýchlo šíri.“
„Veď cítim,“ vzdychla som.
Generál sa zasmial. On vedel, že Boh ma pozdvihne. Poznal Jeho dielo v mojom živote. Vedel, ako často som si zúfala a ako často ma môj Víťaz znovu postavil na nohy.
Orly a Jedinečná sa so mnou modlili. Bolo mi čoraz lepšie. Keď som mala znovu chuť vzlietnuť, vystrelili sme do výšky a chválili Boha. Potom sme zosadli a zoradili sa. Bola som posilnená. Stále som cítila strach, ale viera vo mne bola mocnejšia. Strechy už boli postavené. Skrytí bojovníci sa začali modliť. Doliehal k nám ich šum a vánok Božieho Ducha, ktorý priviali.
Nad kopcami sa objavili prví démoni. Postavila som sa do čela vojska, generál po mojej pravici, Milujúca po ľavici. Naše orly nám  sedeli na ramenách. Za nami bolo zoradených množstvo bojovníkov. Prešla som po nich pohľadom a potichu som im žehnala. Mladý orol sedel na ramene jedného mladého bojovníka. Stáli hneď za nami.
Bol to zvláštny mladík. Vyrastal v údolí aj so svojimi rodičmi a sestrou. Keď sme prišli, mal milosť nájsť nový život. Ale spomienky na ten starý ho dlho tlačili dole. Až dnes, vtedy keď sa podarilo jeho orlovi vzlietnuť, sa konečne od všetkého odpútal. Pomohol mu Objímajúcej jazdec. To on ho vyhrabal z prachu a dal mu prvý krát sa napiť. Roky sa mu venoval, zúfal si pred Bohom, že mu nevie pomôcť, ale dnes konečne uvidel víťazstvo. Bol posledným z údolia, ktorý zažil slobodu. Teraz mal byť jedným z kľúčových bojovníkov v tejto bitke. Kryl chrbát prvej línii.
Pozerala som na veliteľa démonov. Vyzeral naozaj nechutne, ale nebála som sa. Mal moc deptať každého, kto nebol ukrytý v Kristovi. Ďakovala som Bohu, že sme postavili strechy. V tábore bolo veľa mladučkých kresťanov, ktorých by len jediný pohľad na neho naplnil nekonečným zúfalstvom. Keby som ráno nestretla Ježiša, už by som utiekla. Môjho ducha by utláčala hlboká melanchólia. Ťahala by ma do zúfalstva. Ale teraz ma plnil Jeho nekonečný pokoj. Počúvala som môjho orla ako potichu chválil Boha a modlila som sa v jazykoch. Pohli sme sa vpred.
Vtedy zahrmeli ich delá. Zosypal sa na nás uspávací prášok. Počula som, ako sa bojovníci za mnou modlia. Bolo to ako šumenie vzdialeného vodopádu prechádzajúce v obrovský hrmot hektolitrov padajúcej vody. Ich hlasy naberali na intenzite tak, ako oblak prachu okolo nás hustol. Nevideli by sme nič keby nám Boží Duch neotvoril oči. Vtedy sa na nás tí démoni vrhli. Ich veliteľ zaútočil na mňa. Na chvíľu ma zaplavila panika. Chcelo sa mi ujsť, bežať s vetrom o preteky, nechať sa uniesť z tohto miesta svojím verným rýchlym koňom a už sa viac nevrátiť.
„Pokoj,“ zašepkal mi orol. Oblialo ma niekoľko vedier Božieho pokoja. Práve včas, pretože démon už bol pri mne a zahnal sa svojím mečom.
Uhla som a ranu som opätovala. Bol na svoju veľkosť dosť šikovný. Netrafila som. Bez akéhokoľvek úspechu sme takto pokračovali ešte hodnú chvíľu. Bolo mi už v jeho prítomnosti naozaj nepríjemne. Orol len opakoval: „Pokoj, pozeraj na Ježiša.“
Generál sa zaháňal mečom, dobre mierené rany ničili démona za démonom. Trochu ma to deptalo. Potrebovala som zažiť víťazstvo a rýchlo, nemala som silu dlhšie vydržať toto vzájomné oťukávanie. Démon s tým asi rátal. Sebavedome sa uškŕňal, kochajúc sa v tom, ako jeho taktika vychádza. Keď ma nemohol zraziť hneď prvou ranou, vychutnával si, ako ma postupne zbavuje síl.
„Vzchop sa, pozeraj na Ježiša,“ ďobol na orol do srdca.
Generál vytušil, že nie som v poriadku a pozrel na mňa. Aj jeho orol na mňa pozrel.
„Ideš!“ čítala som v ich očiach.
Ako sa môžem poddávať panike, keď je moja výzbroj taká pevná?opýtala som sa sama seba. „Boh ma sem postavil. Nepostavil ma sem prehrať,“ povedala som nahlas, aby som sa povzbudila.
„Orol, leť!“ zvolala som.
Vyletel do vzduchu. Keď už bol tak vysoko, že som ho sotva videla, vrhol sa strmhlav dole. Priamo na démonovu ruku, v ktorej držal meč. Práve chcel do mňa znovu zaťať, ale rana už na môj štít, nedopadla. Zvrieskol od bolesti. Využila som ten moment a zoťala som mu hlavu. Ešte sa chvíľu potácal, ale už nemohol nikomu ublížiť. Potom padol bezvládne na zem. Nemala som čas vychutnávať si pocit víťazstva. Vrhlo sa na mňa mračno menších démonov. Obracala som sa rýchlosťou a šikovnosťou, ktorú som sama od seba nečakala. Orol útočil zhora, ja zdola. Bojovali sme v nádhernom súzvuku, takmer dokonalej jednote. Tak, ako sme sa od posledného ťažkého boja neodvážili, keďže som vtedy bola zranená. Dúfala som, že keď padne veliteľ, démoni utečú, ale neutiekli. Stále využívali moc prášku. Začali nám ubúdať sily.
„Pod strechami zaspávajú!“ skríkla som na generála.
„Pošli tam niekoho,“ poradil mi.
Poslala som Jedinečnú a Milujúcu, aj toho mladíka s mladým orlom. Držali sa naozaj dobre, démoni pod ich údermi padali jeden za druhým. Vzali aj niekoľko ďalších bojovníkov a prebili sa ku strechám. Mala som pocit, že trvalo celú večnosť, kým som pocítila nový príval síl. A uvidela som anjelov. Prišli s nejakými nástrojmi, ktorými previali údolie a zbavili ho toho prachu. Spolu s ním zmizli aj zostávajúci démoni. Rýchlo pochopili, že keď ich už nekryje, nemajú šancu.
Zložila som si prilbu a utrela si z čela pot. Orol mi vletel do náručia, aby ma objal.
„Vyhrali sme,“ šepkal. Potom mi padol k nohám.
Rýchlo som sa k nemu sklonila. Bol ranený. Vyzeralo to zle, démonický meč mu zaťal do hrude. Dýchal prerývane a kašľal krv. Potreboval Ježiša. Žiadne rady, žiadne utešovania, len Jeho moc. Pán ma ani teraz nesklamal.
„Ešte ti zaspieva,“ povedal mi s úsmevom, „bojovali ste dobrý boj viery. Orol,“ obrátil sa k nemu, „vstaň a leť.“
Jeho dych sa upravil a rana zavrela. Postavil sa a pozeral ešte trochu omámene na Ježiša.
„Povedal som: ,Leť!‛“ zasmial sa Ježiš.
Vtedy vyletel. Najskôr len nesmelo mávol krídlami, potom smelšie a smelšie až to nakoniec bol jeho štýl. Vlastne nie úplne, bol iný. Lepší.
„Bolo to hlboké. Dobre že si chcela len mňa. Našli jeho nechránené miesto. Hlboké, intímne, skryté miesto.“
„Také akým bol môj smútok?“
„Také.“
„Hmm, možno to nebude múdra otázka, ale prečo si neprišiel aj k nemu a neuzdravil to skôr, ako ho ranili?“
„Neprichádzal s tým ku mne, aj keď som ho volal. Nemohol som.“
Nešlo mi do hlavy, ako môj orol mohol niečo pred Pánom skrývať. Vždy ma posúval bližšie k Nemu, radil mi...
„Trvalo to dlho, jednoducho to vzdal. Starostlivo si to poprikrýval, aby na to viac nevidel a netrápilo ho to. Bolo to presne také zákerné ako tvoj smútok. Staraj sa o neho. Prichádzajte spolu ku mne. Má rád, keď si s ním. Ešte stále ťa potrebuje. A ty potrebuješ jeho.“
„Vlastne za to môžem aj ja,“ povedala som, „keby som sa neuzavrela do seba a svojho smútku, bol by dnes so mnou, keď si prišiel. Prepáč.“
„Nakoniec bolo aj tak oslávené meno môjho Otca. Je to víťazstvo, nemyslíš? Netrápme sa nad tým, čo bolo. Tešme sa z toho, čo je. Poď, pomôžeme raneným.“
„Spolu?“
„Spolu. Necháme tvojho orla, nech vo vzduchu zosilnie. Má sa tam so mnou o čom rozprávať. Prečo sa ho na všetko neopýtaš, keď sa vráti?“
„Neviem, už sme si odvykli byť si navzájom takí blízki.“
„Napravte to. Kvôli sebe aj kvôli mne. Taká je moja vôľa. Jednota medzi vami a bezhraničná láska. Po tom vás pozná svet, že sa milujete navzájom, ako Ja vás milujem. Učte o tom.“
Prechádzali sme pomedzi ranených a pomáhali sme im. Spolu. On a ja, ruka v ruke. Bolo to nádherné. Modlila som sa za tých ľudí a žehnala im a On ma počúval. Potom urobil, čo som prosila. Cítila som Jeho dych, Jeho pohľad, Jeho dotyk. Tieto chvíle odplavili zvyšky strachu, ktorý som mala z boja s tým veľkým démonom. A naplnili ma poznaním dokonalej jednoty s mojím Bohom.
Potom sa k nám pripojil môj orol. To slovo „môj“ pre mňa vtedy znamenalo niečo úplne iné ako pred tým. Videla som v ňom nesmierny Boží dar pre nás oboch. Ježiš nás nechal osamote.
Sedeli sme na kopci nad údolím a plakali sme. Boli medzi nami veci, ktoré sme si nepovedali. Hlboko skryté. Boli to naše vzájomné problémy, aj keď tých bolo málo, pretože Boh náš vzťah ochraňoval zvláštnou milosťou, ale hlavne iné, ktoré sme nedoriešili niekde inde s niekým iným. Pády a hriechy, s ktorými sme bojovali v skrytosti. Myšlienky, ktorým sme sa nedokázali ubrániť. Neviem, koľko sme mali vtedy rokov. Len tuším, že dosť na to, aby sme si povedali, že to už netreba riešiť, že už dožijeme aj takto. Že už spolu bojujeme dosť dlho na to, aby sme našli jednotu potrebnú na víťazstvo aj bez tohto bolestivého zdieľania. Ale museli sme si to  povedať. Nedokázala by som viac mlčať, pretože Boh chcel, aby sme boli pred sebou úplne otvorení. Dotkol sa nás touto svojou túžbou. A keď som v ten deň pozrela na orla, vedela som úplne napevno, že čokoľvek poviem, bude ma milovať viac ako pred tým.  Sedeli sme tam celé hodiny a spovedali sa jeden druhému. Bolo to ako keby sme sa vrátili na začiatok nášho vzťahu. Znovu sme sa učili povedať si naozaj všetko.
Ideš ďalej? opýtal sa orol nakoniec.
Prikývla som. Idem s tebou, usmial sa.
Bola už tma. V tábore pod nami sa rozhoreli radostné ohne oslavujúce s Božím ľudom víťazstvo. Pozerali sme na ne a spolu oslavovali naše malé súkromné víťazstvo. Kochali sme sa ním a svojou vzájomnou blízkosťou, až kým sme sa toho všetkého úplne nenasýtili. Potom sme jednoducho vstali a rozbehli sa k ostatným. Generál ma už čakal. Znovu som mu mala čo vysypať. Ale tento krát som nebežala hneď preč. Vychutnala som si jeho úsmev a ukradla som si ho na chvíľu len pre seba.
Stáli sme na kopci nad údolím a pozerali ďalej do púšte. Miestami na jej začínala rásť tráva, ako dôsledok vlahy pretekajúcej miestom, ktoré Ježiš pred našimi zrakmi tak veľmi zmenil. Bol čas znovu vyraziť. Vzduchom sa niesol slabý rinkot zbroje, ako si bojovníci kontrolovali jej jednotlivé časti. Božia sláva sa od nej odrážala doďaleka. Ale vedeli sme, že pre tých, ktorí potrebujú počuť Božie slovo, nestačí si nás len všimnúť. Potrebovali počuť evanjelium. Orly, v očakávaní vecí, ktoré z výšky uvideli, radostne lietali nad našimi hlavami a spievali svoju nádhernú pieseň.
Pohli sme sa vpred. Za nami mocné veci, ktoré urobil náš Pán a pred nami nové, ktoré ešte len urobí. Tešili sme sa na ne, aj keď sme vedeli, že nie všetky budú ľahké. Ale chceli sme mu slúžiť, ako hovorieval generál: „Až do posledného dychu!“

9. 3. 2011

Prebudenie 13. Suché údolie

Suché údolie
Ešte pršalo, keď som sa otočila, že vojdem do jaskyne. Pred ňou, presne na mieste, kde som ho už raz stretla, sedel môj priateľ orol.
„Kade si lietal?“ opýtala som sa. Akosi som sa nedokázala opýtať inú otázku ako vtedy.
„Všade,“ zasmial sa a vyletel do výšky. Bola som plná Božej bázne. Bol to On, kto tohto muža zmenil. Jeho hĺbku prežívania s Duchom Svätým som vždy viac len tušila, ako poznala. Ťahalo ma to znovu a znovu na kolená, kde som volala: „Bože, potrebujem ťa viac, teba viac, menej mňa a mojich plánov, viac tvojich, viac teba samého...“ Pomáhal mi stať sa tým, čím ma môj Pán povolal byť. Jeho láska k Bohu zmenila každého, koho sa svojím životom dotkol.
Zašla som do malého tábora v tábore, kde deti veselo šantili v daždi. Chytali jeho kvapky, hádzali sa do veľkých mlák na zemi... Žena, kvôli ktorej som sem túžila prísť, šantila s nimi. Aj jej dcéra, manžel a syn. Zdedil po nej talent a lásku k hudbe. Boh znovu prebudil lásku k hudbe aj u nej, a tak sa teraz venovala mladým Božím uctievačom. Sadla som si na kraj a pozorovala ich. Dážď pomaly ustával. Deti, plné nových vecí z neba, prorokovali, maľovali, písali, hrali na hudobných nástrojoch... Neveľká skupinka plánovala nové divadelné predstavenie. Priplichtila som sa medzi nich a za každého z nich som sa modlila. Nepotrebovali moje rady, mali dobrých učiteľov. Len som im túžila žehnať, aby som nahliadla do Božích plánov pre nich. Pre moju radosť, pre moje potešenie. A tiež pre ich vieru.
Orly zosadli. Ticho počúvali pieseň Božieho ľudu ešte stále spievajúceho o veľkosti spasenia. Spomenula som si na deň, keď som prvý krát zažila, čo znamená spasenie. Odvtedy až po dnes mi Ježiš ukazoval jeho nekonečný obsah.
„Tu sme skončili, moja milovaná,“ ozval sa. Túžila som, ako už toľko krát, aby mi povedal, že už s Ním smiem odísť do neba. Ale vedela som, že ani dnes mi to nepovie. Ešte toho bolo veľa predo mnou tu na zemi.
„Ešte chvíľočku,“ hovoril, „ešte chvíľočku a zatrasiem nebom aj zemou. Ešte chvíľočku a príde koniec. Koniec, ktorý bude nádherným začiatkom. V nebi je ešte veľa miesta. Pôjdeš a zavoláš do môjho domova ďalších obyvateľov?“
„Iste,“ plakala som, pretože som cítila Jeho túžbu po tých ľuďoch, „iste, rada pôjdem. Kamkoľvek ty pôjdeš so mnou.“
„Najskôr by som chcel byť len s tebou. Len tak. Znovu si smutná.“
„Len som smutná za nebom. Moje srdce je už celé tam, ale ja stále žijem tu.“
„Poď,“ povedal.
Mala som pocit akoby sa toto celé už dialo. Prišla som do tábora ku skale, zažila démonický dážď, stretla som orla a potom ma Pán zavolal vojsť s Ním do chodby na konci jaskyne. Tak ako pred rokmi.
Usmieval sa. Kráčal predo mnou a na niečo sa ticho tešil. Zastal v Jaskyni spiacich obrov. Bola prázdna. Ale zostali tu stopy po tom, čo sa tu stalo. Spadnuté reťaze, rozsypaný prach, zaschnuté blato... odtlačky kopýt koňov, na ktoré prebudení hrdinovia viery vysadli a odcválali preč.
„Pamätáš?“ opýtal sa ma.
„Áno,“ odpovedala som mu.
„Vezmi si ju,“ podával mi znovu pochodeň.
„Na čo? Nikto tu nie je.“
„Je pre teba. Teraz a dnes, potrebuješ nový oheň. Dá ti silu zostať a vytrvať. Viem, po čom nadovšetko túžiš a Ja túžim po tom istom. Ale dnes ťa prosím, vezmi si môj oheň. Nemám nikoho, kto by hlásal moje slovo, len moje deti. Preto potrebujem aj teba.“
„Pozri,“ ukázal na zadnú stenu jaskyne. Stala sa z nej akoby veľká obrazovka. Duchovní obri na nej cválali von z jaskyne. Pozorovala som ich príbehy: Boh si ich použil, hovoril cez nich, ľudia vďaka nim uverili, celé mestá a krajiny boli zachránené pre Ježiša.
„Toto je môj plán. Ešte nie je pri konci. Nechaj si môj oheň.“
„Dobre,“ vzala som si pochodeň z Jeho rúk. ,Kam som vlastne dala tú starú?‛ spýtala som sa sama seba.
„Poslúžila ti a dala si ju ďalej. Teraz potrebuješ túto.“
„Aha,“ pochopila som, „vrátime sa?“
„Len ak naozaj chceš.“
„Ty vieš, že chcem. Mojím pokrmom sa stalo činiť tvoju vôľu. Bez toho chradnem.“
Neexistuje nič krajšie ako vidieť šťastných tých, ktorých najviac milujem. A keď viem, že je šťastný môj Pán, mám zrazu silu prenášať vrchy. Nič na svete sa mi nezdá nemožným.
„Tak? Ktorý vrch hodíme do mora?“ zasmial sa.
„Vrch mojej nevery,“ smiala som sa s Ním. Bolo to zvláštne, že som celé tie roky nezvládla prekonať tento vrch. Napriek všetkému, čo Boh pre mňa a cezo mňa urobil. Stále tu bola – nevera, obavy. Ale dnes prišiel jej koniec. Smiala som sa a smiala. V tom smiechu som videla krásne Božie vodopády v nebi. A voda v nich sa smiala so mnou.
Odľahčená o veľký balvan, som sa vrátila do tábora. Akoby uplynulo len pár sekúnd. Všetci boli tam, kde som ich videla naposledy. Sadla som si ku generálovi a podala mu svoj oheň.
„Áno,“ povedal, „pôjdeme ďalej do púšte. Nedávno tam objavili suché údolie plné vychudnutých, vyhladovených ľudí.“
Napadlo ma, či by skôr nepotrebovali vodu ako oheň, ale zasmiala som sa sama sebe. Veď len teraz som sa zbavila nevery! Generál sa tiež usmieval. „Veru, veru, tak je to. Ideme s ohňom do suchého údolia.“
„Orol,“ zavolal na môjho orla, „zvolaj oddiel, vyrážame.“
Znovu nastalo hemženie, ako sme sa pripravovali na odchod. Očakávanie vecí, ktoré boli pred nami mi dýchalo do krídiel. Vyletela som teda hore a modlila sa. Bola som tam sama, vyhradila som si právo na súkromie. Žehnala som ľuďom, s ktorými sme chvíľu pobudli a prehlasovala nad nimi nové veci, ktoré mali prísť. Potom za mnou priletel orol.
„Stretol som sa s Pánom,“ povedal, „kým si bola v jaskyni.“
Dlho sme mlčali.
„Čo si tam videla?“ opýtal sa nakoniec.
„Duchovných obrov. Povstali, keď som prorokovala, cválali, bojovali Božie boje. Bolo to mohutné.“
„A?“
„Idem ďalej, musím,“ usmievala som sa. Boží Duch ma ovieval svojou radosťou.
„Idem s tebou,“ povedal orol. Alebo to zaspieval? Netuším, ale to očakávanie plné Božej viery, ktoré tak milujem v tóne, akým hovoria orly, to tam bolo úplne zjavné.
„A o čom si sa s Ním bavil ty?“
„Dýchol na mňa. Dal mi novú tvorivosť.“
V tej chvíli to nové pomazanie padlo aj na mňa. Potom sme sa modlili, aby Boh znovu prehĺbil našu jednotu.
Generál vybral tých, ktorých chcel nechať na mieste a poprosil hlavného veliteľa, aby mu namiesto nich pridelil iných. Keď bol konečne so zložením oddielu spokojný, kľakli sme si a modlili sa. Celý tábor. Nikdy pred tým som nepočula volať k Bohu toľko hlasov naraz. Cítila som, ako sa na nás valí mohutný prúd Ducha. Pripravoval nás na ďalšiu cestu.
Hlavný veliteľ, sprevádzaný verným orlom, ktorý ho neopustil, ani keď ho urážal, ponižoval a odmietal, sa s nami prišiel rozlúčiť. Stal sa z neho úplne iný človek. Bola som rada, že bol ochotný sa pokoriť. Boh si ho ešte plánoval veľmi použiť. Pozrela som do jeho srdca. Vyrástla v ňom hlboká láska k Božiemu ľudu a ochota obetovať sa pre to, aby mohli svojho Kráľa poznať lepšie. Potichu čakal, kým skončím so svojím súkromným prieskumom.
„Prepáč,“ ospravedlňovala som sa mu, „nedalo mi to. Musela som sa pokochať Božím dielom v tebe.“
„Rád ti to ešte dovolím, ak sa sem vrátiš. Už chcem slúžiť iba Jemu.“
„Nech ťa Pán požehná.“
Potom som objala orlicu, z ktorej krídiel padali kvety. Vracala sa k svojmu bahnu.
„Ďakujem,“ povedala.
„Bohu ďakuj,“ usmiala som sa, „buď slobodná vo svojom povolaní.“
Zakričali sme posledné pozdravy a prudkým cvalom sme vyrazili preč. Pešiakov sme vysadili za seba. Orly leteli vysoko nad našimi hlavami. Voľným okom boli sotva pozorovateľní. Skúmali krajinu aj ovzdušie pred nami.
Najskôr sme prechádzali krásnym zeleným územím zavlažovaným riekou z tábora. Čas od času som zacítia smrad blízkeho bahna alebo som v diaľke uvidela tábor na jeho brehu. Nikde sme sa nezastavovali. Mali sme svoj cieľ a niečo nás hnalo, aby sme tam boli čo najskôr. Dúfala som, že to nie je len naša nedočkavosť. Pomaly sa do zelene primiešavalo viac prachu a kamenia. Vchádzali sme do púšte. Nakoniec po vegetácii nezostala ani stopa. Cválali sme neúrodnou, vysušenou krajinou, v ktorej zjavne dlhé roky nespadla ani kvapka vody. Prach za nami sa víril a dával celému okoliu správu o tom, kade sme prešli.
Spomalili sme. Prešli sme Božou armádou dobytým územím a dorazili na miesta, ktoré ešte pre Jeho meno neboli získané. Museli sme byť opatrní, aby sme bezhlavo nevleteli do nepriateľskej pasce. Orly zosadli k nám.
„Majú tam stráže,“ informoval nás generálov orol. Bol orlom bojovníkom. Teraz sme potrebovali, aby nás viedol práve on. „Sú rozostavení v niekoľkých líniách. Prejdeme nimi, len keď budeme držať spolu. Nedostali sme sa za nich, pretože vyletujú vysoko do povetria. Ale Svätý Duch nám ukázal, že údolie, do ktorého smerujeme, je presne za nimi.“
„Čo máme robiť?“ opýtal sa generála môj orol.
Jedinečná sedela na sedle pred Milujúcou a nedočkavo pozerala na generálove pery. Aj ostatné orly čakali, čo povie. Cítili svoju úlohu v nastávajúcej bitke, aj keď ju ešte nevedeli pomenovať a presne definovať.
„Utáboríme sa,“ rozhodol generál.
V očiach orlov som videla sklamanie. Túžili sa vrhnúť na nepriateľa. Ale poslúchli a pomáhali stavať tábor. Už mnoho krát nám generálova rozvaha priniesla víťazstvo. My všetci ostatní sme boli oveľa prchkejší a zbrklejší ako on. Niekedy sme boli ako divoké kone potrebujúce pevnú uzdu a skúseného jazdca, ktorý ich skrotí.
„Poď so mnou,“ prikázal mi generál.
Nechali sme ruch tábora za sebou a sadli sme si na jeho kraj. Zahľadeli sme sa do púšte.
„Potrebujeme radu z neba,“ povedal, „orol je pripravený viesť, ale mám pocit, že nám ešte niečo chýba. Niečo, čo nepoznáme, čo sme doteraz nepoužili. Niečo nové, čo bude naozaj účinné. Suché údolie a oheň, ktorý nesieme. Démonické stráže a?“
„A anjelské vojská.“
„Tie s nami bojujú vždy. Ešte niečo. Viem, že je to úplne jednoduché, ale akoby som nepočul. Seďme a pozerajme do diaľky.“
Potichu sme sa modlili. Odkiaľsi ku mne zaznel šum Božej rieky. Nemal odkiaľ, pretože široko ďaleko bola len púšť.
„Počujem rieku,“ zašepkala som.
„Áno, aj ja.“
„Nie je to dážď?“
„Nie, je to rieka, nerozmýšľaj nad tým, počúvaj.“
„Teraz počujem vietor,“ zašepkala som znovu.
„Aj ja,“ súhlasil generál.
„A praskanie ohňa.“
„Aj ja.“
„Je to Duch Svätý! Rieka, vietor, oheň. Je to On.“
„Potrebujeme Ho. Ale vždy je s nami, čo iné potrebujeme?“
„Fakt neviem. Možno inak byť s Ním, ale ako inak? Inak sa dať viesť, inak alebo viac... Je v tom niečo strašne známe ale neznáme.“
„Ešte počúvajme.“
Stíchli sme na oveľa dlhšie ako pred tým. Videla som zástupy tancujúcich anjelov. Uctievali Boha pred Jeho trónom. Stála som tam pri nich a pozerala na nich úplne zblízka. Jemne som napodobňovala ich pohyby, kopírovala ťahy mečom, ktoré vytiahli, keď prešli z uctievania do bojovej prípravy. Potom, nám boli vyslaní na pomoc. Prešli do ponebeských oblastí, kde bojovali s démonmi. Ich boj bol mocný. S eleganciou najlepších tanečníkov zasadzovali nepriateľom presné rany. Bol to boj, ale v ich podaní bol krásny. Stále tancujúc zleteli dole, presne na miesto, na ktorom sme táborili a zaradili sa k anjelom, ktorí už boli s nami aj pred tým. Zahľadela som sa v duchu na miesta, ktoré videli orly. Anjelov bolo oveľa viac ako démonov, ktorí na nás čakali.
„Boli to aj anjeli. Boh posilnil naše rady,“ povedala som, „modlime sa a chváľme Ho. Víťazstvo je Jeho. Povedz svojmu orlovi, že prišiel jeho čas.“
Zodvihli sme sa, aby sme sa vrátili do tábora. Generál na moment zastal a zvolal:
„Áno, vidím ich, Boh nám poslal posily! A vidím aj Jeho, Svätý Duch je tu!“ Nad celou našou skupinou sa vzduch vlnil prítomnosťou Božieho Ducha, ktorý nás prišiel posilniť a viesť. Jeho prítomnosť bola nesmierne hustá. Vystrojoval nás.
„To, čo nám chýbalo, bola jednoducho slepá dôvera v Jeho plány,“ usmial sa generál, „priveľa rozmýšľame, poďme sa modliť.“
A tak sme sa modlili. Orly lietali a spievali pieseň:
„Boží boj, Boží boj, toto je Jeho boj,
neboj sa, netras sa, on ti dá svoj pokoj.
Na nebi, na zemi, všade vládne náš Pán,
víťazstvo len Jeho je, len Jeho je, len Jeho je.
Na nebi, na zemi, vojská anjelov, On poslal pre víťazstvo,
len si Ho užívaj, len si Ho užívaj, len buď s Ním a neboj sa.“
„To ,neboj sa‛ tam je na môj vkus veľa krát,“ povedala som generálovi.
„Prešla si aj mračnom strachu, pamätáš?“
„Pamätám aj na to, aké to bolo hnusné.“
Generál sa zasmial: „Zvládneš to, ako vždy, pretože nie si sama.“
„Čo zvládne?“ spýtal sa môj orol zadýchane, hneď ako zosadol ku nám.
„Strácaš kondičku?“ doberala som si ho, aby sa mi prestali venovať.
„Nezahováraj,“ napomenul ma generál, „už znovu sa trasie. Budeš stále s ňou, nepohneš sa od nej ani na krok, ani na pohľad, ani na sekundu...“ povedal orlovi. A potom mne: „Duch Svätý je tu, mysli na to. Potrebuješ na Ňom úplne visieť. Už nič tvoje, len On. Úplne úplná dôvera.“
„Dobre,“ súhlasil orol s generálom a skúmavo na mňa pozrel. „Si v poriadku?“ opýtal sa, keď odišiel, aby všetko prebral so svojím orlom.
„Neviem, cítim sa tak, čudne. Modli sa so mnou ešte.“
„Tento tvoj pohľad poznám. Ale dnes je čas zvíťaziť. Už ťa viac nebude otravovať. Idem po Jedinečnú. Musíme ti pomôcť.“
Za moment si obaja ku mne sadli. Potom sa za mňa modlili. Pán mi cez nich pripomínal veľké víťazstvá, ktoré som videla. Pripomenul mi aj strety, v ktorých som sa nesmierne bála, ale On vždy všetkých nepriateľov porazil. A nakoniec som znovu videla, ako odhadzuje plášť strachu, ktorý som roky nosila.
„Neboj sa, neber si ho späť,“ šepkal mi, „Ja som Víťaz. Strach nie je zo mňa. Ja som Pokoj.“
Orol s Jedinečnou stáli vedľa mňa a chválili Boha. Ruky mali zdvihnuté dohora. Mala som pocit, že sa naozaj dotýkajú neba. Keď sa na mňa pozreli, ich tváre žiarili Božou slávou.
„Boli sme tam,“ zašepkala Jedinečná dojato.
„Videli sme Nebo,“ povedal orol. Pozeral na mňa pohľadom, v ktorom som čítala túžbu ihneď sa tam vrátiť.
„Som oproti tomu príliš pozemská,“ povedala som zdeptane.
„Videl som ťa odtiaľ,“ povedal orol, „bola si iná. Nie táto zdeptaná kôpka nešťastia. Božia bojovníčka, ktorou si v svojom srdci. Plná Ducha Božieho, nie svojej slabosti. Vstaň!“ prikázal mi. Pozviechala som sa na nohy len preto, že sa mu naozaj nedalo odporovať. „Odteraz si nie len matka orlica dávajúca život, ale aj smelá a nebojácna bojovníčka. Choď, bojuj, víťaz. Také je Jeho slovo o tebe. Netras sa, Boh žije v tebe a ty v Ňom.“
To slovo ma zasiahlo. Trafilo zvyšky môjho strachu. Toho, s ktorým som bojovala celý svoj život. Padla som na zem ako podťatá. Mala som videnie:
Stála som smutná pred Pánom.
„Niečo ti chýba, moja milovaná?“ opýtal sa ma.
„Chcela by som vzlietnuť, ako oni,“ odpovedala som mu.
„Ale veď môžeš. Kedykoľvek. Všetko, čo mám, je tu aj pre teba. Nie si o nič menej a o nič viac ako oni.“
„Môžem?“ ožila som nádejou.
„Iste, len vzlietni.“
Odrazila som sa od zeme a vzlietla som do výšky. Tak, ako som po tom vždy túžila. Môj let bol elegantný ako let mojej drahej Jedinečnej a moje oči videli jasne, ako oči môjho drahého orla. Pozrela som z tej výšky na nich. Radostne mi mávali. Ako som letela, uvedomila som si, že som im to vždy trochu závidela, že som sa porovnávala. Mala som pocit, že sú vo vzduchu šťastnejší, ako ja na zemi. Že je na mne priveľa zodpovednosti, že cválať na koni je síce nádherné, ale lietať na orlích krídlach ešte krajšie. Ale bolo to klamstvo. Všetci, úplne všetci do jedného, sme prežívali radosť aj boje. Či vo vzduchu, či na zemi, kdekoľvek a kedykoľvek, jediné šťastie bolo byť s Ježišom.
„Tak? Aké to bolo?“ opýtal sa, keď som zletela na zem.
„Nádherné.“
„Nehovoril som ti, že si ako orlica? Môžeš lietať kedykoľvek. Je v tebe plnosť môjho pomazania orla. Nemusíš stáť na zemi. Neváhaj. Ale maj múdrosť, kedy nechať plynúť to či to pomazanie. Nepreberaj sa v tom sama. Počúvaj môjho Ducha.“
„Ďakujem. Tak veľmi ti ďakujem.“
„V skutočnosti si lietala omnoho častejšie, ako si myslíš.“
„Zas som naletela tomu starému klamárovi. Nevidela som pravdu. Unikla mi. Veď ja som učila lietať tých dvoch. Kedykoľvek chcem, vyletím s nimi. Kde mi to celé ušlo? Kde je moja vďaka, smelosť, priľnutie k tebe? Odkiaľ sú tie myšlienky, ktoré ma presviedčajú, že si ma o niečo ukrátil? Ja predsa viem lietať. A vysoko. Odpusť.“
„Umývaj si denne oči v rieke Ducha. Budem ti to pripomínať. Teraz choď a miluj ma.“
Vtedy som otvorila oči. Orol s Jedinečnou stále stáli pri mne. Neviem, ako dlho som tam ležala, mala som dojem, že hodiny, ale mohli to byť aj len minúty alebo sekundy. Jedinečná mi umyla oči. Láskavosť, akou to robila, uzdravila všetky miesta, ktoré som nechala zasiahnuť porovnávaním sa.
Postavila som sa. Moja výzbroj bola iná, môj hlas, moje oči, všetko bolo iné. Možno to bolo rovnaké, ale ja som to videla inak. Boh zo mňa zobral ďalší balvan a dal mi svoju novú moc.
Aj ostatní v našom malom tábore prežívali zmenu. Boh ich posilňoval a obnovoval. Nepobudli sme tam dlho, mali sme milosť.
„Pôjdeme,“ prišiel nám povedať generál. Preletel po nás pohľadom a potom sa znovu pozrel na mňa. Potom na orla aj Jedinečnú. Všetci sme boli iní. Usmial sa a vyhupol sa na koňa.
Zaradili sme sa na svoje miesta. Generál v čele a popri ňom a za ním, my ostatní. Generálov orol sedel na jeho pravej ruke, ako cvičený sokol pripravený na lov. Pozeral stále vpred. Tesne pred tým, ako sa pred nami vynorila prvá línia nepriateľov, nás upozornil:
„Už sme tu. Držte sa Pána, každý jeden sám za seba a všetci spolu. Nespoliehajte sa na to, že vás niekto podrží. Dnes vás drží iba Boh. Prejdeme v Jeho moci. Pripravte si meče a štíty.“
„Toto je boj, na ktorý som bol stvorený. Takto to mám rád,“ hovoril potom sám sebe.
Priblížili sme sa na dohľad prvej línie démonov. Neboli veľkí, povedala by som si „pohodička“, keby som nepoznala ich hnusnú zákernosť, ktorou napriek svojej malej veľkosti oplývali. Nútila som sa byť v strehu. „Spoľahni sa na Ducha,“ pošepkal mi orol. Tiež sa posadil na moju pravicu. Všetky orly patriace k niekomu, to tak dnes urobili. Ostatné sedeli na pleciach niektorých pešiakov. Tak, ako ich Duch Svätý viedol. Šepkali im posledné rady. Jedinečná pohladila Milujúcu po tvári a vymenili si úsmev, ktorého hĺbku poznali len ony.
Prišli sme k démonom. Sypali na nás prúdy nadávok. Skryla som sa hlbšie v Bohu, aby som im nedovolila trafiť moje srdce. Túto stenu sme prerazili. Nastavili sme im svoje štíty, o ktoré sa rozbíjali ich strely a lámali ich meče. Preletela som pohľadom po oddiele. Kde tu si niekto šúchal zápästie alebo rameno pomadžgané tlakom démonov. Tí, ktorých sme nevyradili z boja, preleteli vysoko ponad nás, aby posilnili ďalšiu líniu. Bola to zmes démonov rôzneho druhu. Pýcha, smilstvo, oplzlosť, násilie, hrabivosť, škodoradosť,... bolo tam všetko, na čo si len môžete spomenúť. Ale mala som dojem, že najviac bolo malých prskajúcich démonov hnevu. Zúrili, že nás nezastavili a chystali si ďalšiu zásobu oplzlých a ponižujúcich nadávok. V druhej línii boli väčší démoni. Znovu som sa poddala všetkým, kým som bola, Duchu Svätému. Orol sa za mňa ticho modlil. Prišli sme k nim a skrytí za štíty, sme do nich ťali našimi mečmi. Znovu sme prešli, aj keď sme do toho museli vložiť viac námahy. Niektorí bojovníci mali malé škrabnutia. A znovu sa všetci démoni, ktorých sme netrafili, presunuli do ďalšej skupiny. Títo boli ešte väčší. Trochu mi naháňali strach, ale môj orol, ktorý sa celý čas za mňa modlil, ma napomínal a ubezpečoval, že Ježiš je Víťaz. Zrazili sme sa s poslednou stenou. Tak ako bolo v prvej línii ľahké ich len odraziť, v druhej preťať mečom, v tretej sme museli dôverovať jedine a len Bohu, že ich porazil. Zúrivo na nás dorážali, aby sme neprešli k ľuďom, ktorým sme niesli Pánov oheň. Snažili sa nás zatlačiť späť. Generálov orol vyletel do výšky. Vrhal sa odtiaľ na najväčších démonov. Vždy na toho, s ktorým bojoval aj sám generál. Môj orol to nerobil. Nepohol sa odo mňa, ako ho generál prosil. Pomáhal mi, bránil ma proti menším démonom, aby nerozptyľovali moju pozornosť, povzbudzoval ma a viedol moje rany, aby boli presnejšie a istejšie. A viedol ma k občerstveniu Ducha Svätého, bez ktorého by som padla vyčerpaním.
Vždy ma na tomto celom fascinovala jedna vec: Bola som slabá, často som padala, verila nepriateľovým klamstvám, niekedy som nedokázala poriadne ani zodvihnúť štít. Ale Boh si ma aj tak stále používal. Aj teraz som myslela na Neho, pôvodcu a dokonávateľa mojej viery a to mi pomohlo nájsť rovnováhu. Nakoniec sa ma môj orol odvážil nechať na koni samu. Vyletel do výšky a bojovali sme spolu tým istým spôsobom ako generál a jeho orol. Bola som dokonale šťastná. Prežívali sme nádherný súzvuk vanutia Božieho vetra, ktorý vyčistil všetko zlé, čo nám stálo v ceste. A vtedy ma trafil šíp. Do pravého boku, keď som naťahovala ruku, že zotnem ďalšieho démona. Strašne to bolelo, ale chcela som a túžila, pokračovať v tom nádhernom tanci, do akého nás Svätý Duch voviedol. Videla som, anjelov okolo nás a dôverovala Pánovi, že Víťazstvo je Jeho. Aj keď to bolelo. To bolo Jeho ďalšie víťazstvo, pretože pred tým som, vždy keď to bolelo, strácala vieru. Dnes nie. Boh ma zmenil.
Prešli sme. Milujúca s Jedinečnou sa bili ako smelé levice. Bolo to to posledné, čo som si uvedomila pred tým, ako som sa zviezla z koňa na zem. Orol vytiahol šíp. Dosť to krvácalo, ale vyčistil to miesto a potrel ho olejom a prestalo ma to aspoň štípať. Pritískal mi na ranu obväz a modlil sa, aby sa zavrela.
„Prepáč, že som vyletel,“ ospravedlňoval sa, „nechal som sa uniesť.“
„Nevadí, ja som to tiež chcela. Bolo to dokonalé,“ chcelo sa mi plakať radosťou. Bola som premožená tým, čo som prežila. Nikdy pred tým som nebola počas boja šťastná.
„Generál ma nepochváli.“
„Pochváli, veď žijem,“ zasmiala som sa. Potom som sa unavene položila na zem. Chcelo sa mi strašne spať.
„Nespi!“ skríkol na mňa generál. Pribehol ku mne a posadil ma. „Nespite!“ skríkol na všetkých ranených, „to presne chcú.“
Potom si ku mne kľakol, pozrel vyčítavo na orla a prezrel mi ranu. S námahou som držala oči otvorené:
„Nehnevaj sa na neho,“ povedala som, „bolo to to najkrajšie, čo som smela v boji zažiť. Súzvuk, neskutočnú jednotu Ducha. Tak, ako som videla tancovať tých anjelov.“
„Spievaj jej,“ prikázal generál orlovi ešte stále stroho.
Ku každému ranenému postavil orla a kázal mu spievať. Objímajúca prišla a vzala ma za ruku. Spievala v jednote s orlom. To mi vrátilo silu. Nová Božia pieseň, nové poznanie Jeho slávy. A hlbšie pochopenie kríža. Pozrela som si ranu. Bola takmer zacelená. Pripojila som sa k nim, až kým sa neuzdravila úplne.
„Musíme sa pohnúť,“ zavelil generál, „nemôžeme zostať tu. Odleteli zohnať posily. Musíme ísť.“
Potom osobne, sprevádzaný svojím orlom, skontroloval každého vojaka. Boli sme už skoro v poriadku. Len jazvy sa ešte nevyhladili a nemali sme plnú silu. Bola to nevýhoda, pretože sme boli zraniteľnejší. Milujúca s Jedinečnou mu boli v ten deň veľkou oporou. Generál rozkázal, aby sme sa cestou ďalej modlili a chválili Boha. Niesol moju pochodeň, aby som bola o niečo odľahčená. Stále bol nespokojný, že sme ho s orlom neposlúchli. Mrzelo ma to, lebo on bol našou autoritou. Keby som ho poslúchla, nezranili by ma. Znovu som sa mu preto ospravedlnila. Prestal sa na mňa chmúriť a opýtal sa:
„Však to bolo až nebesky krásne?“
„Áno. Som rada, že nás chápeš.“
„Ale nabudúce ma poslúchajte.“
„Už budeme. Sľubujem.“
Naozaj sme ho potom poslúchali na slovo. Nie, aby sme si to vyžehlili, ale preto, že sme si vážili múdrosť, ktorou ho Boh obdaril.
Vošli sme do údolia. Bolo naozaj suché. Najsuchšie miesto, aké som kedy videla. Roky, možno desaťročia, možno storočia, tu nespadla ani kvapka vody. Zem, stvrdnutá na kameň, bola pokrytá silnou vrstvou prachu. Ležali v ňom ľudia, kvôli ktorým sme prišli. Boli kosť a koža. Démoni, ktorí ich ovládali, ich nútili živiť sa ich vlastnými výkalmi. Tí, ktorí prijali ich moc, smeli občas zahryznúť do suseda a aspoň trochu uľaviť svojmu scvrknutému žalúdku jeho mäsom. A potom, jedli aj ten prach. Lepil sa im do vlasov, do úst, ktoré bez vlahy nemali dosť slín, nanášal sa do pľúc, pretože ho každým svojim pokusom nasýtiť sa, vírili. Všade bol strašný smrad. Démoni na tých ľudí močili a ponižovali ich viac, ako je možné človeka ponížiť. Telá im obžierali potkany a hrýzli ich hady. Boli pokrytí hnisavými ranami, ktoré ich neustále boleli. Pozerala som na tú hrôzu a opakovala som si:
„Aj za nich zomieral Ježiš, aj za nich zomieral Ježiš...“ Musela som si to hovoriť, pretože sa zdalo byť nemožným im ešte pomôcť. Pozerala som na kríž. Visel na ňom môj Pán. Bol celý od krvi, bičovaný, opľuvaný, ponížený a opustený. Z Jeho očí kričala hrôza samoty. Prežíval oddelenie od Otca. Ten obraz naplnil moje srdce nekonečnou láskou k ľuďom v údolí. Narodila sa vo mne viera, že On im rozumie. Už zaplatil cenu za ich spasenie.
Generál stále držal v ruke moju pochodeň. Mala byť odpoveďou pre toto údolie. Bolo to absurdné, oheň na toto sucho, ale bolo to tak. Zatočil ňou nad hlavou. Kade ňou vo vzduchu prešiel, tam po nej zostal akoby ohňový strop. Podal mi ju:
„Teraz ty!“ Točila som ňou nad hlavou a pomaly sa presúvala údolím. Všade som za sebou zanechávala ohnivý strop. Démoni sa plašili a chceli ujsť, ale nemohli. Oheň ich spálil. Hady a potkany chceli ujsť, ale nemohli, naše orly ich všetky pozabíjali. Prešla som na koniec údolia. Stál tam trón pána tohto miesta. Povedala som mu:
„Prepusť zajatých na slobodu. Prikazujem ti to v mene Ježiš.“
„Ty? To už nemáte vyššiu šaržu?“ pozrel na mňa pohŕdavo.
„Máme,“ odpovedala som, „ale ty neodídeš preto, že príde niekto iný, ale preto, že Ježiš je víťaz. Preto ti prikazujem, odíď.“
Démon vzal do ruky svoj meč a chcel ma ním zabiť. Ale žiara pochodne ho celého spálila. Nezostalo po ňom nič.
„Ďakujem,“ povedal Ježiš, „použila si ju správne.“ Vzal mi ju z rúk a zasadil na miesto, kde stál démonov trón. Vytryskla odtiaľ voda. Pôda okolo prameňa sa zazelenala. Behom sekundy začali rásť prvé kvety a tráva. Z pochodne vyrástol nádherný strom. Jeho korene siahali hlboko. Stál tam pevne, akoby bol stvorený na to, aby odolal každej víchrici.
„Je to môj strom. Porastie na Ňom moje ovocie. Učenie, ktoré občerstvuje. Neplní hlavu, ale srdce. Teraz choď a nauč tých ľudí žiť.“
Rozbehla som sa radostne k ostatným. Ako som utekala, valila sa za mnou rieka Ducha. Vysmädnutí a vyhladnutí ľudia ju ani nepoznali. Pomáhali sme im ku nej prísť a napiť sa. Umývali sme ich a učili jesť Božie slovo. Boli zachránení.
Jedného večera, keď sme mali za sebou mnohé ďalšie boje o údolie, pretože démoni sa čas od času vracali, aby ho znovu zabrali a všetko okolo nás bolo krásne zelené, sedeli sme s generálom na kopci a pozerali dole na každodenný ruch. Ľudia, roky hladní a smädní, nás stále potrebovali. Orly lietali a spievali piesne, bojovníci nosili vodu, kázali slovo, učili svojich učeníkov modliť sa...  Potom sme si ľahli a pozorovali hviezdy. Nikdy som sa nedokázala prestať kochať nádherou Božieho stvorenia. Bolo to krásne, pretože sme tam boli s Ním. Rozprávali sme sa o nebi a o našich túžbach po ňom. Nakoniec sme vstali.
„Dosť bolo,“ zvolal generál, „chcem pre Neho pracovať do posledného dychu!“ A rozbehli sme sa do údolia v ústrety ďalšiemu Božiemu dobrodružstvu.