27. 2. 2011

IV. Chudobní duchom

IV. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

11Štvrtá z týchto vlastností znie:

Očakávajú len málo od súťaženia, ale veľa od spolupráce.

Myslím, že ani netreba odhaľovať túto vlastnosť bohatých: stále sa porovnávajú s inými (či už s vnútornou potrebou vyniknúť, alebo so závisťou a svojou vlastnou vnútornou nespokojnosťou). Bohatí súťažia, porovnávajú sa, vedú boj, ukazujú prstom, súdia iných. Akoby im vedomie ich silnej stránky dávalo mandát súdiť iných.

Verím, že čelíme vážnemu ohrozeniu a výzve zároveň. Či v Bratislave, alebo v ktoromkoľvek inom meste, či v našom zbore, alebo v ktoromkoľvek inom zbore. To, či budeme bohatí duchom, alebo chudobní rozhodne o tom, či budeme spolupracovať alebo pracovať sami; či budeme zápasiť o jednotu ducha, alebo zápasiť medzi sebou; či sa na sporných otázkach utvrdíme vo vzájomnej láske, alebo sa rozdelíme. Čelíme výzve schudobnieť v duchu, aby nám Boh mohol zveriť veci Jeho nebeského kráľovstva. Chudoba duchom sa prejaví aj v jednote, spolupráci, spoločenstve.

Je to však aj ohrozenie. Osobne vnímam ako nepriateľ dlhodobo buduje mnohé priehradné múry a rozdelenia medzi kresťanmi, pastormi, službami, zbormi. Na jednej strane je tu práca Ducha Svätého, ktorý nás tiahne do vzťahov a spolupráce na príprave cesty Kráľovi slávy. Na druhej strane je tu aj práca nepriateľa, ktorý všemožne podporuje to, aby naše srdcia zrástli s našim bohatstvom, aby sme sa stali pyšní na svoje duchovné poklady.

Tento kontrast bohatosti a chudoby duchom môžeme vidieť v udalosti, ktorú popísal apoštol Ján:

Ján 8:1  A Ježiš odišiel na Olivový vrch. 2  Ale na úsvite zase prišiel do chrámu, a všetok ľud prichádzal k nemu; a sadol si a učil ich. 3  A zákonníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihutú v cudzoložstve, a postaviac je do prostredku 4  povedali mu: Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. 5  A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš? 6  Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohnul dolu a písal prstom na zem. 7  A keď sa ho len neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň. 8  A opät sa zohnul dolu a písal na zem. 9  Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostredku. 10  A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho krome ženy, povedal jej: Ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? 11  A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej.

Keď farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve k Ježišovi, aby ho skúšali aký postoj zaujme na základe Mojžišovho zákona ku tejto žene, ukázali v plnej nahote postoj bohatých: Ich spôsobom myslenia bolo porovnávanie sa. Nemali problém vopred túto ženu odsúdiť a kameňovať. Naopak v porovnaní s ňou seba videli ako svätých. Dokonca všetko toto bolo o tom, aby sa porovnávali s Ježišom, aby s Ním súťažili. Evanjeliá jasne hovoria o tom, ako žiarlili na popularitu Jána, alebo Ježiša a ako pre svoju pýchu odmietli jedného i druhého.

To ako Pán Ježiš túto ženu neodsúdil (J 8,17) však ukazuje úplne iný postoj – postoj chudobných duchom, ktorí iných dvíhajú a vracajú im hodnotu, dávajú novú šancu, nový začiatok. Pán túto ženu pozdvihol na svoju úroveň. Nemala pri ňom pocit, že je niekto druhotriedny a zbytočný. On ju pozval do spolupráce, do nasledovania Boha Otca. Na Ňom vidíme chudobu ducha. On prináša chuť neba na zem, doslova niečo z Božieho srdca Otca. Je to úplne niečo iné ako sebavedomé odsudzovanie hriešnikov na základe biblických textov. On vôbec nemá v záujme túto ženu verejne súdiť, odhaľovať jej hriech, odsúdiť ju a vydať ju nejakej forme trestu, náboženskej, či spoločenskej izolácie, či dokonca smrti. Chudobní duchom dvíhajú ľudí naspäť do Božej hodnoty, ktorú majú. Povzbudzujú iných ku nasledovaniu Boha.

1. Obvinenie verzus prikrytie 12

To, čo urobili farizeji tejto žene, sa dnes deje úplne bežne v našich zboroch, dokonca medzi pastormi. Niekedy mám pocit, že niektorí bratia a sestry majú doslova charizmu vyhľadávať hriešnikov a chyby na druhých. Dokonca to robia v presvedčení akéhosi spravodlivého súdu, rozsudzovania a boja o pravdu. Takisto ako farizeji, aj my sme vyzbrojení Písmom a vieme citovať Mojžiša. Takisto aj my sa nerozpakujeme objekty svojho spravodlivého hnevu postaviť do prostriedku cirkvi, na verejnosť a ukazovať na nich prstom. Aj my konáme skupinovo: máme alebo vyhľadávame svojich prívržencov, ktorí budú stáť na tej našej strane pravdy a stanú sa s nami vykonávateľmi súdu. Samozrejme, možno to nerobíme takto verejne a možno nedvíhame zo zeme kamene. Používame ďaleko sofistikovanejšie spôsoby. Robíme to humanistickejšie: skryte, slovami, postojmi, myšlienkami...

Pán Ježiš na to nereagoval. Respektíve, zohol sa a písal si prstom po zemi. Nevedel sa k nim pridať. Vôbec nemal ich optiku a postoje. Vôbec sa nevedel postaviť na ich stranu. A možno mu to celé bolo trápne a nesmierne boľavé. Na jednej strane bola pred ním žena pristihnutá v hriechu. Na druhej strane tu boli „mužovia zákona“ stojaci v hriechu, ktorí neboli schopní identifikovať (a možno niektorí z nich boli rovnako cudzoložiaci, len ich pri tom nikto nepristihol): v hriechu náboženskej bigotnej tvrdosti a pýchy voči človeku.

Pán Ježiš mlčal. Vôbec sa s nimi nepustil do debaty. Mohol by, ale zrejme by to k ničomu inému ako výmene názorov, nepochopenie a novému obvineniu neviedlo:

  • Neobhajoval ženu argumentmi, hoci možno mohol. Možno mohol hovoriť o jej detstve, rodičoch, či manželstvách, alebo chudobe... Možno mohol hovoriť o jej zraneniach, o tom, ako možno bola zneužívaná, odmietaná... Predsa to neurobil. Mlčal. Zrejme by to tí mužovia aj tak neprijali. Toto ich vôbec nezaujímalo. A koniec koncov: nebolo by to dostatočné alibi a Pán zjavne nezaujal postoj ospravedlňovania miery jej viny a hriechu.
  • Nediskutoval s „mužmi zákona“ o zákone samotnom, hoci mohol. Mohol im presnejšie citovať Mojžiša a nachytať ich v tom, že priviedli len ženu a nie aj toho dotyčného muža – lebo podľa zákona mali byť vydaní na smrť obidvaja. Neurobil to. Mlčal. Tým mužom nešlo totiž o zákon. Oni hľadali zámienku. A nešlo im ani o tú ženu. Pán zjavne nezaujal ani postoj, v ktorom by obhajoval správnosť Písma, alebo zmieroval závažnosť jeho výpovedí. Nezaujal postoj liberála, ktorý by tvrdil, že Písmo nemôžeme brať tak prísne a doslova. Neargumentoval históriou a kultúrou doby Starého zákona, aby zmieril požadovanie trestu smrti pre cudzoložníkov.
  • Dokonca ani neprešiel do protiútoku a neobvinil ich z ich pýchy, pokrytectva, či vlastných skrytých hriechov, hoci mal k tomu zrejme jedinečnú príležitosť. A toto ma nesmierne fascinuje. Mlčal. Nezaujal postoj farizejov. Nezačal na oplátku On ukazovať prstom verejne na nich. To by aj tak hriech tej ženy a požiadavku zákona nijako neriešilo.

Zohnutý si písal prstom na zemi a nijako sa do „tejto hry“ nezapojil. Evidentne Mu to bolo celé nepríjemné, boľavé, trápne. Tlačili ho do kúta, aby sa vyjadril, aby ho mohli obviniť. Pri tom tam však bola tá žena. A Pán sa zohol. Nepozeral sa ne jej verejne odhalený hriech, na jej hanbu. Odvrátil od toho svoju tvár. Na takýto boj s hriechom človeka sa nevedel pozerať. Zakryl svoje oči.

Toto je ten rozdiel medzi postojom bohatých a chudobných duchom: obvinenie verzus prikrytie. Chudobní duchom vôbec nemajú v záujme tu niekoho verejne pranierovať a „prepierať jeho špinu“. Je im to neprirodzené, cudzie, trápne, boľavé... Oni sú zlomení pre hriešnikov. Nijako neospravedlňujú mieru ich previnenia. Nijako ich nealibizujú. Nijako neznižujú platnosť Písma a neznižujú jeho nároky. A predsa sú pohnutí súcitom, milosrdenstvom a láskou. Oni plačú za nich. Rozmýšľajú ako ich vyviesť z hriechu, závislostí, vzbury, oklamania... Sú zohnutí. Mlčia. Plačú. Boli by najradšej, keby sa to na verejnosť nikdy nedostalo a keby sa to neriešilo len „od stola“, úradnícky, ľudsky. Rozumejú hriechu a jeho závažnosti, rozumejú potrebe nápravy, či konfrontácie. Hľadajú a kričia však po Božej milosti ku zmene, ku pokániu, ku obnove... Majú skôr tendenciu vziať nejaký neviditeľný plášť a zakryť hanbu hriechov, ktoré takto vyšli najavo.

2. Odsúdenie verzus omilostenie14

Žiaľ ďalším - aj medzi nami, aj v našich zboroch, vzťahoch, srdciach a mysliach - krokom, ktorý robíme oklamaní bohatstvom pýchy vo svojich pravdách a presvedčeniach, je odsúdenie. Je to konanie v presvedčení, dokonca zdôvodnené textami z Písma. Aj my – ako títo farizeji – odsudzujeme iných: vidíme chyby, odhaľujeme hriechy a na základe toho sa oddeľujeme, prerušujeme kontakt, končíme vo vzťahoch, alebo spolupráci, vytvárame si svoju mienku o tom dotyčnom, svoje alibi prečo mu neodpustiť, svoje záznamy a pamäte o zlyhaniach iných. Kvôli tomu máme vynikajúco vybudované argumenty prečo niekomu nemôžeme odpustiť, prečo zostávame zranení a sklamaní, prečo šírime svoju horkosť a nazývame ju pravdivým rozsudzovaním.

Tá žena dostala nálepku na čelo „cudzoložnica“. A tí „muži zákona“ boli presvedčení, že konajú v Božom mene. Odsúdenie človeka kvôli hriechu (chybe, vine, nedostatkom, nesympatii, inakosti, nesúhlasu...) na jednej strane. A presvedčenie o pravdivosti svojho súdenia a konania na strane druhej.

Pán Ježiš však tiež robí ďalší krok – krok chudobných duchom: keď sa Ho neprestávali vypytovať súhlasil s ich odsúdením tej ženy. Dokonca ich vyzval nech svoj súd aj vykonajú. Ovšem ak sú sami bez hriechu. Tento krok by sme mohli nazvať aj sebareflexiou, schopnosťou vidieť svoje vlastné srdce, hriech, vinu, nedostatky... Toto však u človeka nie je možné. Toto je optika tých, ktorí zakúsili milosť Božiu, ktorí uvideli ako sú na Božej milosti závislí, ako len milosťou sú spasení.

Som presvedčený, že ako ich Pán vyzval ku hodeniu kameňom v prípade, že sú sami bez hriechu, tak tam prišla vzácna milosť Božia, prítomnosť Božia, Božie pomazanie. Prišlo tam svetlo (koniec koncov, to je prvá ďalšia veta Pána hneď po tom ako sa táto epizóda skončila). Zrazu aj farizeji – a ja verím, že aj tá žena – sa ocitli v Božom svetle. Farizeji uvideli vlastnú nehodnosť, ktorá ich diskvalifikovala k vykonaniu ich súdu. A tá žena (možno prvýkrát) uvidela svoje cudzoložstvo ako hriech, ba možno celý svoj život ako život bez Boha. Tá žena (možno prvýkrát) uvidela ako si zaslúži, aby ju ostatní odsúdili. Konečne sa (možno) prestala obhajovať, vyhovárať. Farizeji (možno tiež prvý krát) stratili svoju bohorovnú istotu vo svojich presvedčeniach. Ich vlastná spravodlivosť sa začala rozpadať ako domček z karát. Možno nie len kamene im vypadli z ruky, ale aj ich vlastné presvedčenia. A možno aj ich srdce začalo mäknúť. Potichu – bez slova – sa vytrácali jeden za druhým.

To, čo sa tam stalo, bola Božia milosť. Bolo to Božie svetlo, ktoré preniklo srdcia. Nebola to finta na farizejov. Nebola to snaha vyhnúť sa konfrontácii hriechu cudzoložstva tej ženy kvôli vlastnej hriešnosti farizejov! Božie svetlo – Božia milosť – konfrontovala každé jedno srdce na tom mieste. Božia milosť na jednej strane zastavila súd a na druhej strane spôsobila usvedčenie z hriechu – pokánie.

Toto je niečo čo chudobní duchom zakúsili na vlastnej koži. Nie je to neschopnosť konfrontovať hriech u iných z dôvodu, že sami sú hriešni! Nie je to liberalizmus z dôvodu skazenosti. Nie je to tolerovanie hriechu z dôvodu všeobecného úpadku. Nie je to zmena nárokov Písma voči hriechu. Je to Božia milosť, ktorá odhaľuje a premieňa moje vlastné srdce. A keď viem, že mňa samotného zmenila práve táto nádherná, mocná Božia milosť, potom viem, že iba toto môže zmeniť aj niekoho iného.

Chudobní duchom zakúsili Božie svetlo, v ktorom sa stali úplne odhalenými pred Bohom, úplne preniknutí Jeho pohľadom, úplne nahými, úplne nehodnými, odsúdeniahodnými...; a predsa úplne prijatými, úplne omilostenými a úplne vykúpenými krvou Krista, úplne ospravedlnení, úplne milovaní... Ak sme zakúsili toto Božie svetlo – túto Božiu milosť – potom sme sa iste stali chudobnými duchom. Potom budeme v tomto svetle aj jednať s inými, potom budeme toto svetlo niesť a sprostredkovať iným.

3. Trest verzus zmena15

Tretím znakom bohatých duchom je trestanie iných ľudí. Rovnako ako farizeji chceli uvaliť trest na tú ženu, alebo ako chceli vytrestať Ježiša kvôli tomu, že nijako nezapadal do ich predstáv o Mesiášovi a predsa sa za Mesiáša vydával. Tak aj my v mene rozsudzovania uvaľujeme na ľudí tresty. Snažíme sa tak chrániť pravdu, obhajovať svoje presvedčenia, alebo tlačiť ľudí ku pokániu, k prispôsobeniu sa nejakým normám, presvedčeniam, predstavám. Takýto trest často visí vo vzduchu v našich zboroch, pokiaľ by niekto vytŕčal z radu, mal iné teologické presvedčenie, formu zbožnosti. Takýto trest hrozí tým, čo upadli do hriechu, urobili chyby. Takýto trest si odnášajú nesympatickí, neobľúbení, problematickí... Niekedy je to trest prehliadania, nevšímania si, odmietnutia, neprijatia. Niekedy je to trest nahlas nikdy nevyrieknutých a predsa vo vzduchu visiacich antipatií, nesúhlasov, kritík. Niekedy je to trest otvorenej izolácie od spoločenstva, akéhosi vyhnanstva. Často je zborová kázeň len trestom. Nič viac. Niekedy je to trest „onálepkovania“, obvinenia, označenia, ktoré je však akoby neodvolateľné a nestiahnuteľné späť. Niekedy je to dokonca ako výsledok duchovného rozsudzovania: niekoho trestáme nejakou duchovnou nálepkou.

Aj vtedy trest visel vo vzduchu. Hrozilo, že budú lietať kamene. Jedni chceli trestať. A niekto čakal ako na neho trest dopadne. Vstúpila do toho však Božia milosť – Božie svetlo. Pán Ježiš znovu zmĺkol, zohol sa, a písal niečo na zemi. Konala Božia milosť. Pán jej nechal priestor:

  • Farizeji postupne odchádzali. Ich istota, ich vernosť zákonu, ich presvedčenia, ich samospravoslivosť... – to všetko ich akoby opustilo. Niečo sa zmenilo. Niečo v nich sa zmenilo. Veď to oni tam prišli s úmyslom obviniť, odsúdiť, kameňovať a preveriť tohto divného učiteľa vydávajúceho sa za Mesiáša. Zrazu odchádzajú. Úplne potichu. Bez argumentovania, bez obhajovania, bez vysvetľovania. Ich trest sa nekonal. Udialo sa niečo iné, čo nečakali. Niečo v nich sa zmenilo. Otvorila sa im možnosť, ktorú dovtedy nevideli. Iný spôsob ako trest. Iná zbraň voči hriechu: Božia milosť, v ktorej uvideli, že nie sú lepší ako žena, ktorú pred chvíľou chceli kameňovať.
  • Žena tam zostala. Jej horkosť, slepota, či zatvrdilosť, alebo skazenosť ju opustili. Niečo sa zmenilo, niečo v jej vnútri sa zmenilo. Ju tam dotiahli, aby ju vydali na smrť a teraz, keď konečne všetci „muži zákona“ poodchádzali, ona zostáva na mieste. Prečo neutiekla hneď ako sa dalo, hneď ako sa farizeji porozchádzali a dalo sa v dave ľahko ukryť, stratiť...? Čo sa to s ňou stalo? Nedopadli na ňu kamene, ale Božie svetlo.

Pán sa jej spýtal: „Nikto na neodsúdil?“ – odpovedala „Nikto, Pane.“

Mohla začať argumentovať, obhajovať sa, plakať, či obviňovať na oplátku farizejov a celý náboženský systém. Mohla prosto odísť a žiť si ďalej po svojom. Mohla zapadnúť ešte hlbšie do svojej horkosti, či oklamania. Nestalo sa to však.

Výsledkom trestu zväčša totiž býva rozdelenie a ešte väčšia bolesť a zatvrdenie.

Tu sa však stalo niečo iné: došlo ku premene jej srdca, jej vnútra, jej zmýšľania. Bolo odhalený jej život. Pán iste videl do jej srdca (J 2,25). Nemusel ju usviedčať z hriechu slovami. Nemusel jej pripomínať stav jej duše. To sa zrejme už vo vnútri tej ženy dialo prostredníctvom Ducha Svätého (J 6,44; 16,8-9).

Povedal jej: „Ani ja ťa neodsudzujem.“

Nijako neznížil vyjadrenia Písma k jej predchádzajúcemu hriechu a spôsobu života. Nijako ju a jej hriech neospravedlnil jej životnými okolnosťami. Predsa však dokonale tej žene rozumel, videl jej život. A takisto ona vedela, že stojí pred niekým, kto vie o nej všetko a predsa ju neodsudzuje. Vyjadril jej niečo osobné.

A toto je niečo Božie. Toto je nebeské kráľovstvo. Božia osobná láska. Jeho milosť s konkrétnym človekom. Jeho dotyk. Je to niečo z Božieho Otcovského srdca. A to je láska tak horúca a obrovská!!! A práve toto je niečo po čom chudobní duchom kričia. Oni sami to zažili. A toto dávajú aj iným. Chudobní duchom zakúsili svoje odhalenie v Božom svetle, ale aj Božie prijatie, odpustenie a objatie. Chudobní duchom toto Božie svetlo nesú – sú svetlom sveta. Chudobní duchom sprostredkúvajú Božie prijatie, odpustenie a objatie. Ide to cez nich. Môžu vyznať: „JA ťa neodsudzujem“.

Ježiš jej povedal: „Choď!“

Prepustil ju zmenenú. Nie len potrestanú, odsúdenú, onálepkovanú...! Ona odchádzala zmenená. Ona odchádzala poslaná. Odchádzala s novým smerom a zmyslom pre svoj život, ktorý dovtedy nemala. Odchádzala s novou hodnotou, ktorú jej Ježiš dal a s novou identitou v Ňom.

Ježiš jej povedal: „... a viac nehreš!“.

Nepovedal jej „nezhreš“ ani „nescudzolož“. Tam už nešlo len o to, pri čom ju prichytili. Tam už nešlo len o to cudzoložstvo. Tam šlo o jej srdce a vieru v Boha. Išlo o úplnú zmenu života. Išlo o rozhodnutie žiť život s Bohom. A Pán ju v tom povzbudil. Dal jej túto perspektívu nového začiatku a novej budúcnosti s Bohom. Nezavalil ju neurčitým zdrvujúcim pocitom viny a beznádejnou vyhliadkou odsúdenia za to čo spáchala. Mnohí hriešnici v cirkvi nedostanú možnosť začať znovu. Ježiš tejto žene dal však jasný nový začiatok. Už nežila s biľagom svojej minulosti. Už nemusela zostávať v rezignácii a beznádeji. Dostala od Pána potvrdenie novej etapy pre svoj život.

Chudobní duchom túžia a prinášajú zmenu. Je to zmena zvnútra. Zmena v Duchu Svätom. Chudobní duchom kričia po tom vidieť Božiu milosť, zmenené srdcia, skutočné pokánie. Preto veria v zmenu hriešnikov, obnovu odpadlíkov, pozdvihnutie padlých.

Na záver:

Kolosenským 3:12  A tak si oblečte jako vyvolení Boží, svätí a milovaní srdečnú sústrasť milosrdnú, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, zhovievavosť 13  znášajúc jeden druhého a odpúšťajúc si, keby mal niekto na niekoho žalobu, jako aj Kristus odpustil vám, tak aj vy. 14  Ale nad to nado všetko oblečte si lásku, ktorá je pojivom dokonalosti. 15  A pokoj Boží nech víťazí vo vašich srdciach, ku ktorému ste aj povolaní v jednom tele, a buďte vďační.

Tento text tak jasne hovorí o chudobných duchom a ich postoji. Nie je to však niečo ľudské. Toto už nie je ľudská ušľachtilosť, dobrota, vlastnosť... Toto sú postoje vyvolených Božích, svätých, Bohom milovaných. Toto je dielom Ducha Svätého v životoch tých, čo Boha zakúšajú.

Kázeň na tento text, ktorá ma nesmierne oslovila, a ktorú vám doporučujem nájdete TU. Je to kázeň ženy, ktorá takúto premieňajúcu milosť Božiu zakúsila a zmenilo to jej spôsob riešenia konfliktov.