30. 10. 2010

Prebudenie 2. Oáza

Oáza
Uplynulo veľa času, odkedy som navštívila „Muža dažďa“. Ľudia prichádzali k Pánovi v počtoch, o akých sme dlho len snívali. Mali sme veľa práce. Teraz som ale len tak cválala a užívala si čas s mojím drahým Bohom. Nastavovala som tvár vetru, ktorý ma osviežoval. Bol to vzácny čas Jeho krásnej prítomnosti. Zrazu sa mi zazdalo, že na mieste, kadiaľ som práve prefrčala, bolo čosi na zemi. Spomalila som a kúsok som sa vrátila. Našla som tam zahrabaných ľudí. Bolo ich päť. Zo zeme im vytŕčali len hlavy.
„Pekne si cválala,“ povedal trochu ironicky jeden z nich, „skoro si nás zašliapla.“
„Prepáčte, fakt som vás nevidela,“ ospravedlňovala som sa, „to kto vás takto zahrabal?“
„Naši drahí bratia a sestry,“ povedal druhý. V jeho hlase som počula hnev, ale nie čerstvý. Už sa pokúšal úplne odpustiť tým, ktorí mu takto ublížili.
„Prečo?“ nechápala som.
„Prorokovali sme,“ odpovedal znovu ten istý.
„To za to vás zahrabali?“
„Hovorili sme pravdu,“ povedal ten prvý.
„Mohla by si nás vyhrabať?“ spýtal sa tretí. Očividne trpel. Ktovie koľko tam už takto trčali.
„Pravdaže,“ povedal som, trochu zahanbená tým, že ma to nenapadlo samu. Ale bola som tak šokovaná tým, čo môžu urobiť Božie deti iným Božím deťom, že som ani nedokázala triezvo uvažovať. Začala som opatrne odhŕňať hlinu najskôr okolo tretieho, keďže bol na tom najhoršie. Ostatní museli počkať. Dala som im trochu napiť, aby som im posledné mučivé chvíle v zemi aspoň trochu uľahčila. Tretí mal na tele modriny, niektoré boli aj poodierané do krvi, akoby ho neudierali päsťami, ale nejakým nástrojom. Radšej som nechcela počuť nič konkrétne. Plakala som len pri pomyslení, že mu niekto zo súrodencov takto ubližoval. Hlavou mi preletelo niekoľko okamihov, ktoré prežil. Len ako letmé záblesky, ale vedela som, že je to hlas môjho Pána. Prebúdzal v mojom srdci nielen súcit, ale aj lásku k tomu človeku. Rany som mu vyčistila a potrela jemným olejom. Prestali ho štípať. Trochu sa mu uľavilo, ale bol veľmi vyčerpaný. Obdivovala som, ako veľmi miloval a ako veľa odpustil.
Pozrela som sa na oblohu. V diaľke som uvidela orla. Približoval sa, až nakoniec pristál tesne pri nás. Bol to ten istý orol, ktorého som stretla pred jaskyňou. Môj najmilší spomedzi orlov. Ten, s ktorým som už bojovala mnoho bojov.
Sledoval ma, ako vyhrabávam tých chudákov. Tretiemu priniesol osvieženie spred Božieho trónu. Muž sa výdatne napil a nasýtil. Môj orol nad ním potom rozprestrel krídla, aby ho ukryl pred horúčavou slnka. Tretí si ľahol a zaspal. Vnímala som šuchot krídiel anjelov, ktorých mu poslal Ježiš, aby mu slúžili.
Pustila som sa vyhrabávať ostatných. Niektorých zakopali aj s koňmi. Bola to zdĺhavá a namáhavá práca. Nemala som ani nástroje potrebné na kopanie. Používala som preto svoju výzbroj, ale opatrne, aby som im nechtiac neublížila.
„Hovoril som ti, že pýcha nastupuje vládu. Títo hovorili proti nej. Preto ich zakopali. Máš odvahu sa k nim pridať?“ ozval sa orol.
Utrela som si pot z čela. Slnko riadne pripekalo. Pozrela som sa na tých špinavých, unavených ľudí a pomyslela som si, že iste nemám odvahu sa ku nim pridať. Netúžila som dopadnúť ako oni.
„Nepozeraj na ich zovňajšok, ale do ich vnútra,“ napomenul ma.
Pozrela som do ich vnútra. Videla som nesmiernu lásku k Bohu a Jeho ľudu. Videla som nekončiacu túžbu po čistote.
„Tak čo, máš odvahu?“ usmieval sa, poznal ma veľmi dobre. Vedel, čo odpoviem.
„Ty vieš, že nemám. Ale rozumiem ich láske a ich túžbam,“ povedala som.
„Dobre si odpovedala. Nikto nemá tú odvahu. Ani oni ju nemajú. Len náš Pán. Málo sa modlíte. Božia cirkev sa už zase málo modlí. Už znovu zaspala na vavrínoch víťazstva. To pravé víťazstvo ale príde až nakoniec. Dovtedy musíme bojovať.“
Zlietali sa ku nám ďalšie orly. Posadali si na zem za toho, ktorý sa so mnou rozprával. Boli to jeho učeníci. Tešila som sa, že ich je toľko. A tešila som sa aj z neho. Autorita, ktorú mu dal Boh, bola zjavná z každého jeho slova. Chvíľu som sa za neho modlila. Prežila som pri tom obnovenie jednoty medzi nami.
„Pôjdeme s vami,“ povedal, „musíte sa od nás veľa učiť.“
Kľakli sme si a modlili sa. Vyhrabaní boli občerstvení, posilnení a očistení. Duch Svätý im každému slúžil, ako potreboval. Keď sme vstali, každý mal nový vak plný vody z Jeho rieky. Dar od ich Boha, sila na cestu, ktorá bola pred nimi, upokojenie, že Boh je na ich strane a novú vieru v Jeho premieňajúcu moc.
Orly vzlietli a vyrazili sme. Cestou som sa rozprávala s jedným z vyhrabaných.
„Nevedel som, čo je to láska, až kým ma jeden z Božích bojovníkov nevytiahol z bahna. Videl som ťa tam. Pomáhala si iným.“
Pozerala som na neho, ale nepamätala som si ho.
„Ťažko by si ma spoznala. Mal som dlhšie vlasy a bradu. A nosil som okuliare. Čierne, aby som nevidel svetlo okolo mňa. Neznášal som svetlo. Pálilo ma. Pripomínalo mi, že existuje Boh, ale ja som chcel slúžiť diablovi. Ježiš ma milostivo zachránil. Teraz som tu. Slúžim Jeho ľudu.“
„No, moc sa ti nepoďakovali,“ narážala som na pozíciu, v ktorej som ho našla.
„Nepotrebujem ich vďaku, poslal ma sem Ježiš. U Neho mám svoju odmenu.“
Obdivovala som jeho krotkosť a pokoru.
„Aj ja hreším. Som taký istý ako ty. Úbožiak, ktorý denne potrebuje odpustenie,“ zasmial sa s radosťou, že Boh ho každý deň prijíma takého, aký je. Potom si začal pospevovať akúsi pesničku. Pod ňou som tušila modlitbu. Na pohľad vyzeral bezstarostne, akoby išiel na nejaký výlet, ale v duchu sa modlil. Pozeral dopredu. Nie len na okolnosti, ktorým budeme čeliť, ale aj ďaleko nad ne - na lásku nášho Pána k ľuďom, za ktorými nás poslal.
Zletel k nám môj drahý orol a sadol si predo mňa na sedlo. Cítila som teplo jeho veľkého tela a mäkkosť jeho peria. Chcelo sa mi tak zostať a len sa viezť pomaly ďalej, hoci aj celé roky. Kochala som sa jeho láskou k Bohu, jeho milovaním bratstva. Cítila som, ako ma to preniká. Boh to do mňa vlieval, akoby do každej mojej bunky, do každej mojej myšlienky. Vedela som, že je to príprava na to, čo nás čaká, ale nechcela som už nikdy nič iné. Len zažívať tú nádheru neba. Mala som neopísateľnú chuť sedieť s orlom pri jeho oblúbenom nástroji a len počúvať. Počúvať a počúvať. To bolo niečo, čoho som sa nedokázala presýtiť. Tóny neba tak špecifickým spôsobom prinášajúce prítomnosť môjho milovaného Pána, kúpeľ v rieke Ducha, objatie Otca.
„Blížime sa,“ povedal orol. Sklamane som na neho pozrela. Aj ja som cítila, že sa blížime, ale nechcela som, aby to skončilo. Usmial sa. Poznal ma dosť dobre na to, aby vedel, že je to môj hlad po Bohu, ktorý sa ozýva. Že pôjdem a dám do boja, ktorý bol pred nami všetko. „Budete musieť veľa milovať,“ povedal mi ešte, „pomôžeme vám.“
Pred nami som uvidela oázu. Bola veľká. Vyzerala ako koniec púšte. Akoby už za ňou nič suché nebolo. Akoby už existovala len krásna zeleň, hojnosť vody a jedla.
„Je v nej veľa oklamaných,“ povedal mi orol, „neveria, že existuje niečo iné ako táto hojnosť.“
„Ako je to možné?“ opýtala som sa.
„Vodcovia zlyhali. Už nehľadajú pravdu. Myslia si, že priniesli nebo na zem.“
„Aha,“ pochopila som, prečo práve sem Pán privádza tých, ktorí kážu proti pýche, „to nebude ľahké.“
„Nebude, ale Víťaz je na našej strane,“ povedal a vzlietol znovu viesť skupinu svojich učeníkov. Väčšinou boli od neho mladší, ale našli sa aj trochu starší. Všetci ho uznávali ako svoju autoritu. Bol ako jednoduchá kniha, priame slovo vedúce k cieľu. Čokoľvek povedal alebo urobil, vyvýšil jedine Ježiša. Pozerala som chvíľu za nimi a počúvala jeho pieseň. Posilnená som sa znovu pozrela smerom do oázy.
Ocitli sme sa pri čudnom vodopáde. Vyhrabaní a ja. Pozerali sme hore, aby sme zistili, odkiaľ sem tečie. Videla som čiernu rieku tečúcu zo satanovho kráľovstva. Padala ako vodopád na okraj tej krásnej oázy. Ako padala, menila sa na zlato, striebro a diamanty. Božie deti, bolo medzi nimi veľa vedúcich, si z toho bohatstva naberali, pchali za košele, do vreciek a jedli ho. „Boh ma požehnal,“ hovorili.
Pozrela som na Ježiša. Stál vedľa nás a čakal na naše otázky. Túžil nám dať svoju múdrosť.
„Ďalej ich pozoruj,“ povedal mi.
Jeden z vedúcich sa práve vystatoval, ako ho Boh požehnal. V jeho vnútri bola bolesť a prázdnota. Plnil si ju tými šperkami, ale tie sa v ňom znovu zmenili na hnusnú čiernu tekutinu pripomínajúcu bahno, z ktorého sme vyťahovali stratených. Bolo mu z toho zle, vracal a mal hnačku. Navonok ale stále vyhlasoval, že je šťastný, že žije naplno s Bohom, ktorý ho nadmieru žehná. Šperky, ktoré mal vo vreckách a za košeľou, sa zmenili na hady, ktoré ho neprestajne bolestivo hrýzli. Ale ani potom nezačal hľadať Božiu tvár. Stále klamal sám seba aj okolie, že má všetko pod kontrolou.
„Čo máme robiť?“ opýtal sa Pána Ježiša jeden z vyhrabaných. Bol to ten, ktorý sa so mnou cestou rozprával. Bol ich vodcom. Nazvala som si ho „Vedúci“.
„Modlite sa za milosť k pokániu. Modlite sa, aby Svätý Duch otvoril oči týmto mojim drahým deťom. Zhrešili, ale stále ich milujem. Modlite sa, aby môj ľud zahorel novým ohňom lásky ku mne. Nie láskou k mojim požehnaniam, ale ku mne. Kto miluje moje požehnanie viac ako mňa, bude oklamaný. Kto miluje viac mňa, ako čokoľvek vo svete aj v Božom kráľovstve, vytrvá až do konca. Tomu dám sedieť so mnou na tróne. To sú tí praví víťazi – tí, ktorí si zošklivili všetko okrem mňa.“
Kľakli sme si. Modlila som sa, aby mi Ježiš bol všetkým. Vždy, v celom mojom živote boli veci, ktoré som hľadala, ktoré odpútavali moju pozornosť od Neho. Túžila som patriť mu naozaj celá. Mala som pocit, že to len ja som taká nedokonalá, ale moji spoločníci sa modlili rovnako. Aj orly, ktoré ku nám zosadli, sa modlili s nami. Všetci sme potrebovali pokánie. Aby Boh bol ten, ktorý sa na nás oslávi. Zatúžila som, aby tu bol generál so svojím orlom. Oni by nás podržali, oni by nám pomohli a poradili. Túžila som sa oprieť o generálovu hlbokú vieru. Nakoniec som aj z toho robila pokánie. Stála som na mieste, kam ma postavil, s ľuďmi, ktorých som potrebovala. Nespokojnosť s Jeho plánmi bola moja nevera. A Boh mi potom dal svoj pokoj.
Boli sme pripravení ísť.
„Vezmite si moje svetlo,“ povedal Ježiš. Podával nám kalich. Bolo zvláštne, že hovorí o svetle a podáva mi kalich. Vzala som ho a pozrela doň. Naozaj v ňom bolo svetlo. Tekutina, ktorá bola akoby tekutým svetlom.
„Je to moje slovo. Napite sa.“
Jeden po druhom sme sa napili. Slovo začalo meniť moje myšlienky. Posväcovalo ma, dávalo mi silu a nový pohľad na veci. Mala som pocit, že na čokoľvek by sa ma kto opýtal, povedala by som mu jasný Boží názor. Akoby sa predo mnou zodvihla opona a ja som uvidela celé javisko. Nehádala som, čo asi tam je. Všetko som mala pred očami.
„Vezmite moje občerstvenie,“ pokračoval.
Podával nám iný kalich. V tomto bola voda. Nebeské občerstvenie Svätého Ducha. Jeho ovlaženie aj na tých najsuchších a najunavenejších miestach našich životov.
Jeden po druhom sme sa znovu napili. Obavy, s ktorými som prichádzala k oáze, boli preč.
„Najedzte sa, deti moje,“ povedal a podával nám chlieb. Lámal ho, ďakoval nebeskému Otcovi a sýtil nás ním.
„Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vyliala za vás,“ povedal a podával nám ďalší kalich. Napili sme sa.
„Teraz choďte, posilňujte sa deň čo deň v mojej milosti. Neodchádzajte odo mňa. Ja vám dám víťazstvo.“
Rozišli sme sa k oklamaným. Všade sme hovorili o Božej milosti a slobode, ale väčšina nám nerozumela. Pozerali na nás podozrievavo, neotvorili sa nám. Neverili nám, pretože sme prišli z púšte. V celej oáze bol rozšírený klam, že Boh na púšti nie je, že len v oáze sú praví kresťania. Označovali nás za klamárov. Zúfali sme si. Predpokladala som, že nakoniec spolu s vyhrabanými skončím tak ako oni pred tým. Už som to mala pred očami, už som sa videla ako čakám, na niekoho, kto snáď pôjde okolo. Len niečo tvrdohlavé vo mne odmietalo prijať prehru. „Veď Boh je Víťaz,“ opakovala som si.
„Nehovoril som ti, že budete musieť veľa milovať?“ sadol si ku mne môj orol, „už vidím víťazstvo. Milujte ich a hovorte slovo v láske. Lietali sme po celej oáze. Je veľa tých, ktorí začínajú túžiť po pokání. Vytrvajte.“
Za jeho slovami bol skrytý smútok.
„Čo ti je?“ opýtala som sa ho.
„Nič pred tebou neutajím, že?“ zasmial sa smutne. „Je tu človek, ktorého milujem. Nechce opustiť tú špinu. Nevidí ten rozdiel. Nevníma pomazanie. Nedostane sa to ku nemu. Spieval som mu, ale nedovolil mi ani dokončiť.“
Vedela som o kom hovorí. Kľakli sme si spolu a modlili sa za neho. Orlom hýbali tlmené vzlyky.
„Pusti to,“ pošepkala som mu premáhajúc moje vlastné vzlyky.
„Bol povolaný stať sa orlom,“ šepkal môj drahý priateľ, „vie lietať. Prečo to nerobí?“
Orol počas svojho života do toho človeka veľa investoval. Dal mu všetko, čo mu vedel dať. Modlila som sa, aby sa jeho smútok nezmenil v neodpustenie a neodpustenie v horkosť. Nemala som mu čo povedať. Len tam byť. Plakali sme a volali o milosť pre toho človeka. Prijali sme tiché uistenie o tom, že Boh o ňom vie. Upokojení sme spolu išli k vyhrabaným.
„Ešte nikdy som nevidel víťazstvo,“ povedal Vedúci, „je ťažké ostať v boji a nevidieť výsledok.“
„Bolo ťažké zomierať na kríži, ako náš Pán,“ povedal orol autoritou toho, kto poznal Pána naozaj zblízka.
„Pomôž nám vidieť veľkosť Jeho utrpenia,“ povedal Vedúci.
„To, čo žiadaš, ti môže dať len On,“ odpovedal orol, „keď ti zjaví len kúsoček toho, čo pre teba vytrpel, nebude ti ťažké slúžiť mu ďalej, aj keby si nikdy nemal vidieť víťazstvo.“
Pozerala som mu do očí, keď hovoril s Vedúcim. Bol ako ten, kto vie, ako Kristus miluje cirkev. Videla som v nich hlboký smútok z odmietnutia vlastným ľudom. Nie Izraelom, ktorý kričal: „Ukrižuj ho!“, ale cirkvou, ktorá si vážila len spasenie, nie svojho Spasiteľa.
Potom orol pozrel na mňa: „Miluj Ho,“ povedal, „a miluj ich.“
Znovu sme sa modlili. Duch Svätý k nám hovoril. Dostali sme slovo posilnenia, ktoré sme potrebovali. Keď sme vstali, na každého z nás tiekol z neba prúd Božej rieky. Vyzeralo to ako malé vodopády. Nádherne čisté a voda z nich sa nemenila na žiadne navonok zjavné požehnania. Napĺňala nás poznaním Boha. Slovo, ktoré sme kázali, sa nezmenilo. Zmenil sa spôsob nášho kázania. Hovorili sme oveľa menej a oveľa viac sme jednoducho žili. Oklamané Božie deti sa začali po nás obzerať, pozorovali nás a pomaly, po jednom prichádzali, aby sa napili z vody, ktorú sme mali. Ako pili, vodopády sa zväčšovali, až sa z nich stal jeden mohutný prúd, ktorý tiekol do oázy.
Veľmi sme sa tešili, aj keď zďaleka nie všetci prišli, aby ochutnali pokoj Božej prítomnosti. Vodopád zo satanovho kráľovstva stále lákal svojimi drahocennosťami a bolo ťažké opustiť ho. Prosila som Vedúceho, aby sme sa znovu, tento krát úplne všetci, ktorí pili z Pánovej rieky, spolu modlili.
„Dobre,“ odpovedal, „modlime sa. Ale toto bude ťažšia modlitba, ako bola tá prvá. Aj tak to chceš?“
Nevedela som, v čom bude ťažšia, ale túžila som, aby všetci v oáze mohli prísť k Pravde.
„Musíme to urobiť. Je to Ježiš, kto ich miluje.“
Vedúci sa rozbehol po oáze. Stanovil presný čas, kedy sa budeme všetci spolu modliť. Všetkých dôrazne varoval pred neopatrnosťou, pred nedostatkom bdelosti a pred vlažnosťou. Vyzýval ich, aby zvážili, či chcú dať Bohu naozaj všetko.
„Kto nedá Bohu naozaj všetko, kto sa bojí, kto mu vo všetkom neverí, nech sa ukryje pod svoj štít,“ hovoril. Začala som sa vážne obávať toho, čo má prísť.
„Miluj,“ napomenul ma orol. Stál predo mnou a uprene na mňa hľadel, „stále ich málo miluješ. Stále sa snažíš milovať ich všetkou svojou láskou. Miluj ich konečne Ježišovou láskou. Dovoľ mu, plniť ťa z rieky Jeho Ducha. Kam stále utekáš?“ spýtal sa ma a skúmal pri tom moje srdce.
„Neviem... Som to stále ja, nie On, kto je vo mne väčší.“
„Modlime sa.“
Ešte ani nedopovedal, už som kľačala na zemi. Mala som dojem, že už po tisíci krát vyznávam Bohu to isté. Že Ho už tisíci krát prosím o milosť pomôcť mi byť menšou ako je On. Túžila som byť ako Ján Krstiteľ - umenšovať sa, aby On mohol rásť. Túžila som vidieť zmenu v životoch ľudí, ku ktorým sme boli poslaní. Volala som o Boží zázrak. Orol sa modlil s naliehavosťou toho, kto je odhodlaný dať do boja úplne všetko. Len aby videl Boží zásah. Len aby videl tú premenu, po ktorej túžil náš Pán. Len aby Ho potešil, len aby urobil, čo jeho Veliteľ chce. Nič iné nemalo pre neho cenu. Ešte sme kľačali, keď sa vrátil Vedúci.
„Je nás málo, ale odhodlaných. Ostatní sa ukryli. Poďme na to, už je čas.“
Postavila som sa. Za sebou som tušila útok. Pozerala som orlovi do očí. Mal to tam. Jeho lásku ku mne, oddanosť a priateľstvo, ktoré nám dal Boh. Pripadal mi byť veľmi zraniteľný. Akoby vystúpila na povrch všetka jemnosť, ktorú mal. Plánovala som si, ako ho budem chrániť. Vedela som, že mi nebude na obtiaž, ale že ho budem potrebovať a energia vynaložená na jeho ochranu, nebude ničím v porovnaní s tým, ako mi pomôže. To všetko mi preletelo mysľou v zlomku sekundy.
Potom som sa otočila.
Asi sto metrov odo mňa sa týčila ohnivá stena. Siahala od zeme vysoko do neba. Rýchlo sa približovala. Kadekoľvek prešla, ničila všetko živé. Nič tak hrozné som nečakala. Naháňala mi hrôzu. Predstavovala som si, ako zo mňa zostane len kôpka popola.
„Neboj sa,“ zašepkal mi orol.
Napomenula som sama seba za to, že som zabudla, že stojím v duchovnom boji. Pripadala som si ako človek, ktorého tvorca akčného filmu túži v behom minúty pretvoriť na hrdinu. Len som nevedela, ako sa mu to môže podariť práve so mnou.
„Sústreď sa,“ napomenul ma orol, „takto z nás naozaj nič nezostane. Mysli na Pána a Jeho moc. Chváľ Ho a uctievaj. Spievaj novú pieseň!“
Ako hovoril, pridával na intenzite hlasu, pretože stena sa ku nám blížila aj s mohutným vzdušným vírením okolo nej. Počula som jej hrozivý hluk.
Spievala som prvú pieseň, na ktorú som si spomenula. Bola o krvi nášho Pána, ktorou zaplatil za naše hriechy. Spievala som po slovensky aj v jazykoch. Konečne som sa upokojila a sústredila som sa len a len na Neho. Orol sa skryl pod môj štít. Hrial ma svojim telom a dodával mi odvahu. Akoby svojou prítomnosťou stelesňoval prítomnosť môjho drahého Boha. Chcelo sa mi od radosti tancovať a poskakovať. Už som sa necítila ako niekto, komu ide práve o život. Bola som milovaná. Dcéra Božia, ktorá poznala Jeho slávne víťazstvo. Na mojej strane stál Boh - jediný Víťaz. Bol to nádherný okamih. Moja viera bola plná Božej viery.
Stena už bola priamo pri mne. Jej bezprostredná blízkosť ma na moment znovu naľakala.
„Neboj sa!“ zakričal orol. Zobákom mi pritom ďobol na miesto, kde mám srdce. Zabolelo ma to, ale zároveň mi to dodalo odvahu. Zdvihla som do výšky svoj meč a zakričala:
„Ježiš je víťaz!“
Presne v tom momente cez nás ohnivá stena prešla. Mala som pri tom otvorené oči. V tej ukrutnej páľave boli zhromaždení démoni. Jačali jeden cez druhého rozzúrení a odhodlaní nás zničiť. Videla som ich tváre, cítila ich hnusný dych a počula odporné škreky. Ale ani jeden sa ma nedotkol.
Rýchle som sa otočila a pohla som sa za stenou. Aj ostatní, cez ktorých už prešla, kráčali za ňou a modlili sa. Spievali sme chvály a vyvyšovali Božie meno. Démoni nevydržali a najskôr po jednom, potom v celých húfoch utekali preč. Boli sme šťastní. Spúšť, ktorú po sebe nechali, ale bola neuveriteľne veľká. Krásna zelená oáza sa do polovice zmenila na zhorenisko.
„Máme veľa práce,“ povedal mi orol. Vyliezol spoza môjho štítu a uhládzal si perie, „musíme sa rozlúčiť.“
Nechcelo sa mi s ním lúčiť. Milovala som ho. Za tie roky, čo som ho poznala, sa stal akoby mojou súčasťou.
„Veď sa, ešte sa stretneme,“ chlácholil ma.
„Na zemi alebo v nebi?“ spýtala som sa s nádejou, že odpoveď znie - zajtra.
„To nechaj na Neho,“ povedal a hľadel pri tom na Ježiša.
Potom sa mnou nechal objať, položil mi svoju nádhernú hlavu na plece a zašepkal: „Mám ťa naozaj rád, sestra.“
Hrdlo sa mi zovrelo smútkom a z očí mi tiekli slzy, keď odlietal nasledovaný kŕdľom svojich učeníkov. Ale vlastne som bola šťastná. Patrili sme k sebe. Vedela som, že sa vráti. Vždy sa vracal. S niečím novým, niečím, čo priniesol priamo z neba.
„Pomôžeš mi to tu znovu rozzelenať?“ spýtal sa ma potom Pán s náznakom nesmiernej veselosti v hlase.
Pozrela som na Neho. Z jediného Jeho pohľadu ma naplnila túžba tvoriť. Nakazil ma všetkým tým, čo v tej chvíli cítil. Na smútok z lúčenia som už ani nepomyslela. Zohol sa k zemi a dýchol na ňu.
„Takto,“ povedal.
Na mieste, kde dýchol sa znovu rozzelenala tráva.
Uchvátená Jeho nadšením som sa postavila k spálenému stromu. Zostal z neho len ohorený pahýľ. Pozrela som na Ježiša, či to isto iste myslí vážne, a keď nič nenamietal, dýchla som naň.
Strom pred mojimi očami znovu vyrástol, ozelenel a zakvitol.
Veľmi som sa z toho tešila. Pobehovali sme potom spolu po oáze. Trochu blázniví, trochu vážni, trochu uletení, trochu sústredení, trochu veselí, občas smutní a veľmi, veľmi milujúci. Tancovali sme a naháňali sa, sedeli a písali. Dovolil mi fušovať do remesla aj maliarom. Neviem, či z toho boli nadšení, ale v ten deň to bolo jedno. Bola som s Ním a naplno som rozdávala Jeho život. Žila som tvorenie.
„Už vieš, ako sa cíti stvoriteľ?“ spýtal sa ma potom.
„Je to nádherné,“ odpovedala som mu. „Takto to bolo, keď si tvoril zem?“
„Takto a nie takto,“ zasmial sa, „chcel som, aby si z toho kúsok spoznala.“
„Ďakujem.“
Stála som tam a čakala, čo teraz povie. V Jeho očiach už nebola tá divoká hlboká radosť ako pred chvíľou.
„Dovoľ mi ťa poslať znovu do boja,“ povedal.
Pripadalo mi zvláštne, že si pýta dovolenie. Som vojak a vojak má poslúchnuť svojho veliteľa kdekoľvek by ho poslal.
„Túžim po tom, aby si chcela ísť, kam ťa posielam. Ak pôjdeš len z donútenia urobíš len časť toho, čo by som chcel. Nie všetko.“
„Pane, ty vieš, aká som slabá. Len ťa nadovšetko túžim milovať. Pôjdem, kam ma pošleš.“
„Budú na teba zlí, ale neboj sa, Ja som s tebou.“
„Už sa nebojím. Som tvoja milovaná,“ povedala som a vykročila som k malému táboru, kam znášali ranených.

2 komentáre:

  1. Halelujá! Děkuji ti Otče za tvůj néjvětší dar, za Tvého Syna Ježíše. Děkuji ti Otče, že jsi svou milostí způsobil, že ON se stal mým životem a můj život jsi skryl spolu s Ním v sobě.
    Tobě Evka v Pánově jménu žehnám a prosím Tebe Pane, neustále jí posiluj svojí láskou. Děkuji Ti Pane za všechen Boží lid, za tvou Lásku k nám a také za její vylití do naších srdcí skrze Ducha svatého. Amen.
    Jeden z néjmenších-Jirka

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Evka, tohle jsou přece proroctví jako měl Rick Joyner! Nádherné a povzbuzující! Skvělé, krásné, ... beze slov! Děkuji Pánu, že si používá tebe, s těmi nedostaky, jaké máš, protože je mám i já a je to pro mne ohromné povzbuzení!
    V obrácení a ztišení je Tvá spása, Hospodine! Amen! Tvá spása, Ty jsi Spása, Ty jsi ten, kdo zalévá a dává vzrůst... semenům Tvého života v nás! Nikdo z lidí... nemůže... to, co Ty, Ježíši! Moc Ti děkuju... Marie

    OdpovedaťOdstrániť