25. 4. 2010

Armáda 3. VIERA.

Viera
Stála som s Pánom Ježišom na vysokej skale, z ktorej sme pozorovali Jeho armádu. Vtedy som zbadala uprostred údolia niečo ako bezodnú priepasť, dieru, ktorá zívala prázdnotou. Mala moc vcucnúť do seba kohokoľvek, kto nemal na sebe Božiu výzbroj. Mnohí do nej padli, krútili sa v akomsi vzdušnom víre, ktorý ich pohltil svojou beznádejou. Znovu a znovu sa točili dookola väčšou a väčšou rýchlosťou, až mi zmizli z dohľadu. Bola som z toho zúfalá, pretože v Božej armáde vlastnilo Jeho výzbroj len veľmi malé percento bojovníkov. Mnohí ju nemali kompletnú, ale na vyhnutie sa priepasti stačilo mať aj len jednu jej časť. Keď som to zistila, trochu som si vydýchla, ale len na moment, pretože neuveriteľné množstvo vojakov nemalo na sebe ani len tú jednu časť výzbroje. Zostala som úplne a bezo zvyšku zhrozená. Mala som chuť sa hodiť dole, pobehovať okolo tej priepasti a každého, kto by sa ku nej priblížil, rýchlo odvádzať preč. Bolo mi jasné, že to nie je riešenie, pretože som nemala kapacitu zachrániť naozaj všetkých, ale tá chuť urobiť to, bola neznesiteľná.
„Modli sa,“ povedal mi vtedy Pán Ježiš. Položil mi svoju ruku na rameno, aby vo mne povzbudil vieru, že naozaj urobí, o čo Ho budem prosiť.
Začala som sa modliť a volať o milosť pre Jeho ľud spoznať Ho naozaj zblízka. Mnohí v armáde sa v tej chvíli modlili tak isto. Kdekoľvek sa Božie deti pokorili, dostali Jeho výzbroj. Tam, kde si už nevystačili sami, kde zistili, že bez Neho už nemôžu a nechcú ďalej žiť.
„A teraz?“ opýtala som sa Ho.
„Teraz sa pozeraj.“
Okolo priepasti sa vytvoril kruh bojovníkov. Boli pevne rozhodnutí nikoho ďalšieho do nej nenechať padnúť. Najskôr ich bolo len málo, museli sa veľmi obracať, aby zastavili každého, kto sa dostal príliš blízko vzdušného prúdenia, ktoré okolo seba vytvorila. Ale potom sa k nim pridávali ďalší. Väčšinou práve z tých, ktorých pred ňou zachránili. Mali na sebe celú výzbroj Božiu. Stáli na Skale, ktorou je Kristus. Bolo pre nich ťažké ustáť na svojich miestach, pretože neusporiadaný Boží ľud sa tlačil dopredu, do strán, dozadu, ako sa mu chcelo. Často sa preto ocitli v dvojitom tlaku. Od nepriateľa aj od svojich súrodencov. Ale vydržali na svojich miestach a podopierali sa navzájom, pretože vedeli, že ich tam postavil ich Pán.
Aj ja som bola medzi nimi. Vietor mi hučal okolo uší, ako prúdenie vzduchu, spôsobené bezodným vírom, fičalo okolo mňa. Boh mi vlieval silu do nôh, aby som vydržala stáť. Bola som ohlušená hlukom okolo mňa, a tak som nie vždy počula Pána tak jasne, ako som to zažívala vždy vpred tým. Často som preto prepadala pocitom zúfalstva. Zmietala som sa v rôznych protichodných pocitoch a často som plakala, pretože som nevedela pomôcť sebe ani druhým. Iní sa mi zdali vhodnejší na tento boj. Pripadala som si ako sebec, túžila som len a len po odpočinku, ktorý neprichádzal. Po víťazstve, v ktorom by som sa aspoň na chvíľu nadýchla.
„Neboj sa,“ povedal mi jedného dňa Pán. Napriek všetkému chaosu okolo mňa som ho v ten deň počula úplne čisto. Konečne som sa prestala báť, že to nevydržím. „Si chrámom môjho Ducha, prebývam v tebe a preto je ti moje slovo a moja moc kedykoľvek k dispozícii.“
„Pozri na svoje ruky,“ povedal mi potom.
Poslúchla som Ho. Boli plné oleja.
„Použi ho,“ prikázal mi.
Začala som klásť ruky na ľudí. Nemala som nič hmatateľné, často som im na prvý pohľad nedokázala v ničom pomôcť. Ale v ich životoch sa začali diať zmeny. Bol to Boží olej, Jeho moc, Jeho uzdravenie, Jeho sloboda. Neurobila som nič zvláštne, len som bola a nechala som Jeho, aby urobil čokoľvek chce. Presne vtedy to začalo, to po čom som vždy túžila, o čom som tajne snívala – začala som vidieť Jeho premieňajúcu moc.


Znovu sme sa pohli vpred. Boli sme lepšie vyzbrojení. Väčšina bojovníkov prednej časti armády mala meče, štíty aj prilby spasenia. Niektorým čo to popadalo, ale zohýbali sa a zdvíhali zo zeme, čo stratili. Moment pohnutia bol pre ich životy kľúčový. Rozhodli sa zanechať staré spôsoby starého človeka a osvojiť si nové. Mnohí tento moment nevyužili. Boli preto viac zraniteľní.
„Cestou to ešte budú môcť napraviť,“ povedal mi Ježiš, „aj keď niektorí mi to ani potom nedovolia.“
„Dajte mi svoje bremená. Ja ich ponesiem,“ pokračoval potom, „dovoľte mi dať vám svoje bremeno. Ono je ľahké. Nedávam vám nič, čo by ste nevládali niesť. To nie som ja, kto vás plní beznádejou, zakrýva vám cieľ vašej cesty a bráni vám pozerať na mňa. Dal som vám svojho Ducha, aby ste ma mohli vidieť. Dal som vám svojho Ducha, aby ste ma mohli počuť. Dovoľte mi niesť vaše bremená. Dám vám svoju výzbroj, aby ste mohli obstáť a aj v zlý deň veriť, že som s vami. Môj Otec vás volá ku sebe. Nebojte sa prichádzať k Nemu. Veď kvôli tomu som zomieral, aby ste mohli poznať Jeho lásku. Moji milovaní.“
„Ja vás povediem. Ja vás to naučím. Počúvajte môjho Ducha. On vám osvetľuje moje slovo. On občerstvuje vaše srdcia a obnovuje vašu myseľ. Len čítať nestačí. Počúvajte ho, aby mohol vdýchnuť do môjho slova svoj dych.“
„Pite z vody môjho Ducha. Nie pre parádu, nie pre zážitok, ale pre život. Lebo ja rád dávam život. Tam, kde už nie je nádej, tam, kde už nie je sila, prichádzam, aby som obživil a posilnil. Beznádej vás nepohltí, keď mi dovolíte vziať vaše bremená. Prestanete sa točiť dookola na mieste a budete hľadieť len na mňa. Lebo Ja som vaše svetlo vo tme.“
V údolí sa ešte stále nachádzali skupiny, ktoré išli iným smerom, než ako nás viedol Pán. Neporozumeli víťaznej stratégii a oddelili sa od zvyšku armády. Bolo to nebezpečné. Pre nepriateľa sa stávali ľahkým terčom. Mnohí si tiež mysleli, že Božia armáda je plná ich nepriateľov. V spleti rôznych učení a názorov boli poviazaní a oklamaní a bojovali proti nim. Modlila som sa, aby Boh dal niektorému zo svojich služobníkov potrebnú múdrosť a pomazanie k zmene. A pre nás ostatných - neposudzovať, ale prijímať každé Božie dieťa rovnakou láskou - láskou Otca.
„Poď, mám ti ešte niečo ukázať,“ povedal mi Ježiš.
Nevedela som, prečo ma vedie preč. Mala som dojem, že je toho ešte tak veľa, čo mi chce povedať o armáde. A tiež som bola zvedavá, ako to skončí s tými, ktorí išli iným smerom ako ostatní. Kráčala som neisto vpred.
Prišli sme k akejsi bráne. Bola zo zlata. Múry okolo nej boli biele, ale nie lesklé biele, ale trošičku matnejšie. Nebolo to ako vyleštený mramor, pôsobili na mňa trochu hrubším dojmom. Ale nebola to drobivá fasáda. Boli dokonale hladké napriek tomu, že na pohľad vytvárali trošičku drsnejší dojem. Nedotýkala som sa ho, ale vyzeral tak. Ten kameň vyžaroval zo seba Božiu slávu. Mohla by som ho pozorovať celú večnosť a stále pritom nachádzať nové a nové fascinujúce detaily o tom, ako bol stvorený.
Brána sa pred nami sama otvorila.
„Toto je jedna z brán vedúcich do Svätého mesta,“ vysvetľoval mi Ježiš.
Vstúpili sme. Išli sme po ulici vedúcej pomedzi domy. Boli z takého istého kameňa ako múry mesta. Potom som ich už nevnímala. Sledovala som môjho Pána. Ešte nikdy som necítila takú zvláštnu neistotu. Nemohla som Ho spustiť z očí a pozerať naokolo. Nebol to strach, že sa stratím - v Jeho meste sa nedá stratiť. Bolo to niečo vo mne, čo mi bránilo sa uvoľniť. Kráčali sme až ku schodom chrámu. Vystúpili sme po nich a ja som sa ocitla na nádvorí.
„Tu si už bola,“ usmial sa na mňa.
Bola som zmätená. „Neviem, čo mám robiť,“ povedala som.
„Pokloň sa,“ zaznelo z trónu, „to bude najlepšie.“ Ježiš sa usmieval, vedela som, že Boh Otec tiež, aj keď som Ho nevidela. Trochu som sa zahanbila, že ma to nenapadlo samu.
„Chcem s tebou hovoriť o tebe a tvojich skutkoch, ktoré som videl,“ povedal Boh.
Mala som chuť povedať: „No nazdar,“ a zahrabať sa hlboko pod zem, aby ma pri tomto rozhovore nikto nevidel, ale na druhej strane som nejako vedela, že ak aj Otec spomenie nejaký môj nevydarený kúsok, bude to s láskou, ako vie napomínať len On. Pokúsila som sa konečne nepozerať na svoje pocity, ale sústrediť sa na Neho. Vtedy ma zaplavil Jeho pokoj.
„Neistota nie je viera, ale aj keď si neistá, môžeš kráčať vo viere. Prišla si sem s mojím Synom, aj keď si si myslela, že je lepšie zostať a pozorovať armádu. Aj sa vrátiš. Dávaš ďalej z toho, čo ti dávam. Páči sa mi to. Ale to nie je všetko. Niečo ti chýba.“
„Chýba ti pokora,“ povedal.
Pozrela som na svoj plášť, ale bol na svojom mieste. Od začiatku bol súčasťou mojej výzbroje. Splýval mi z pliec takmer po zem. Vedela som, že je to plášť pokory. Bez nej by som sa nedokázala spoľahnúť na svojich súrodencov. Nedovolila by som im hovoriť mi do života, nedovolila by som im sa za mňa modliť, bojovať niektoré moje boje so mnou. Bez pokory by som im nedovolila ma chrániť, keď som to potrebovala. Nemohli by mi kryť chrbát, ak by som bola pyšná a myslela si, že všetko zvládnem sama. Bolo to niečo, čo som si myslela, že mám. Mala som skôr dojem, že som bosá, ako bez plášťa.
„Pokora nie je len poznanie vlastnej hriešnosti a slabosti,“ pokračoval Boh, „pokora ide ruka v ruke s poslušnosťou. Je jej súčasťou. Poviem, počuješ, ideš, urobíš. Tvoja neistota pramení z nedostatku pokory. Nie si ochotná sa zmýliť. Potrebuješ veriť a až potom ideš a urobíš. Ale ja niekedy chcem, aby si jednoducho urobila krok vo viere, že som stále s tebou. Inokedy máš možnosť si vybrať medzi mojím plánom a tvojím útekom a ty si zo strachu z výsmechu, nepochopenia a pokorenia, vyberieš útek. To preto nemáš topánky.“
„Odpusť,“ povedala som, pretože som dobre vedela, o čom hovorí. Len mizivé percento toho, čo odo mňa chcel som aj urobila.
„Nechcem len slepú poslušnosť. Túžim po jednote s tebou. Poznaj ma. Poznaj moje plány a skutky, poznaj moje milovanie. Moja láska prekoná tvoj strach.“
Znovu som pozrela na svoj plášť. Bol iný, odzrkadľoval Ježiša. A potom som pozrela na svoje nohy – mala som na nich mäkučké kožené topánky. Dokonale priľnuli k mojim chodidlám, akoby boli odjakživa ich súčasťou.
„Použi ich,“ povedal, „neboj sa spraviť krok a vytiahnuť meč.“
Bol spokojný s tým, čo mi dal a bol spokojný, že som Ho počúvala. Znie to tak čudne, keď píšem, že bol spokojný, že som Ho počúvala, pretože na tom mieste nebolo možné Ho nepočúvať. Ale On naozaj bol. Ako Otec poúčajúci v láske svojho syna. Cítila som sa ako pokarhaná školáčka, ktorá napriek nedostatkom svojej odpovede dostala jednotku s hviezdičkou. Nič k sebe nepasovalo. Moje nedostatky nepasovali dohromady s Jeho pochvalou a dôverou, že naplním Jeho vôľu.
„Je čas,“ povedal Ježiš, „musíš sa pripraviť.“ Vybrali sme sa spolu späť ku skalnému zrázu.
Sedela som na koni niekoľko krokov pred prednou líniou.
„Vďaka pokore vidíš ďalej,“ povedal Ježiš, „otvára ti srdce, môžeš chápať súvislosti, ktoré ti pred tým unikali. Máš oči orla. Ty nie si orol, ale máš jeho oči. Si ako Abrahám, aj on mal oči orla. Oči proroka vidiaceho moje zasľúbenia. Vzal moje slovo a žil preň. Ži pre moje slovo. Moje slovo je pravda.“
Vtedy som mala videnie:
Bola som v nebi. Sedela som na brehu akéhosi jazera vedľa človeka, ktorému Boh zasľúbil, že v ňom budú požehnané všetky čeľade zeme (1M 12,3) – otca mnohých národov (1M17,5) - Abraháma.
„V reči nového zákona by ste ma nazvali apoštolom,“ povedal. Hral sa pri tom s kamienkami pri svojich nohách.
„Mám rád kamienky, mám rád piesok, mám rád všetky hviezdy. Toľko je môjho potomstva. Nedokážeš ho ani spočítať.“
Pocítila som k nemu obdiv a vďaku. On to bol, kto poslúchol Božie volanie, opustil mesto, v ktorom žil a išiel do krajiny, ktorú mu Boh zasľúbil. On to bol, kto uveril Bohu, urobil to, čo mu kázal. Vďaka jeho poslušnosti mu mohol Boh zveriť Izáka, vďaka jeho poslušnosti sa Izákovi narodili Ezau a Jákob, a tak ďalej až po narodenie nášho Spasiteľa, pána Ježiša. Zasľúbenie, ktoré mu Boh dal, bolo obrovské.
„Sám som to celé nechápal,“ prerušil ma v mojich výpočtoch, „Bohu ďakuj.“
Cítila som sa trochu zahanbená. Tak veľké bolo to, na čo si ho Boh použil, že som zabudla na to, že aj on je len človek.
„Bol som až priveľmi ľudský. Bál som sa o svoj život, o svoj majetok, bál som sa o svoju vieru, či obstojí, keď sa vydám na tú ďalekú cestu do neznáma. Bol to Boh, kto ma po celý čas držal.“
„Ja sám som nechápal veľkosť Jeho zasľúbení. Boli priveľké. Vysoko nad možnosti môjho rozumu. A napriek tomu mi Jeho slovo bolo tak veľmi blízke. Bolo to slovo pre mňa, slovo o mojom potomstve.“
„Bola to viera,“ zašepkala som.
„Áno, viera, ktorú mi dal. Bol to Jeho dar. Zamiloval som si Ho – veľkého Darcu veľkej viery. Miluj Ho aj ty.“
„Chcela by som Ho milovať, ako On miluje mňa, aby som sa viac nebála patriť mu celá.“
„Neboj sa, On ťa povedie. Naučí ťa veľkosti svojej lásky. Keď sa narodil Izmael, bol som šťastný. Ale tušil som, že to nie je všetko, čo mi Boh chce dať. Aj keď som si nevedel predstaviť, že ma môže požehnať ešte viac. Keď sa narodil Izák, uveril som Jeho láske. Ľudia ma obdivujú pre moju veľkú vieru, ale nebola zďaleka tak veľká, ako si ju predstavujú. Bol som a som len človek. Boh mi daroval milosť, že som mu bol verný až do konca. Nehľadajte veci, ktoré vám zasľúbil, hľadajte Jeho a On vám dá milosť tie veci uvidieť. Tak ako ju dal mne.“
„Môj ľud hľadá moje dary,“ povedal Pán Ježiš. Po celý čas stál pri nás a počúval nás, ale neuvedomovala som si to, až kým sa neozval. „Prahne po divoch a zázrakoch, videniach a snoch, chce mať nebeské zážitky... Mnohí z nich, keby som im dal, o čo žiadajú, by skončili svoj život bezo mňa. V nadutosti a pýche by sa odo mňa vzďaľovali, až by prišli do bodu, kde by ma už viac na svoju službu pre mňa nepotrebovali. Musíte sa pokoriť. Mám na zemi služobníkov, ktorí sa pokorili, tým zverím svoje slovo. Veľmi ich poteším svojim Duchom v ich súžení.“
„Denne som padal v hriechu,“ pokračoval Abrahám, „denne som sa mýlil vo svojich predstavách o tom, aký Boh je. A On ma trpezlivo viedol za ruku. Dovolil mi poznávať Ho a poznávať Jeho milosť. Len preto tu dnes môžem sedieť a milovať pohľad na tieto kamienky. Je ich tak veľa.“
„Váž si Jeho priateľstvo, váž si každé jedno Jeho slovo. Je príliš vzácne na to, aby si ho odložila niekam nabok a nedovolila mu vykonať, na čo bolo poslané. Videl som lásku, s akou na teba pozerá. Poznávaj ju. Dá ti silu poslúchnuť Jeho vôľu. Jeho vôľa je, aby si bola Jeho blízkou priateľkou. Blízkou natoľko, aby ťa mohol kedykoľvek objať, kedykoľvek niesť, kedykoľvek pošepkať, čo si myslí. Poznávaj blízkosť Jeho Ducha. Pozrite sa spolu do Božieho srdca, do Jeho plánov s tvojou krajinou. Buď požehnaním. On je ten, kto rád žehná.“
„Previedol mňa, prevedie aj teba,“ povedal mi na záver.
Potom som stála osamote s Pánom Ježišom. V ruke mal krásnu zlatú čašu. Bola zdobená drahokamami.
„Sú v nej modlitby svätých, ktorí ku mne volali, aby sa môj ľud začal modliť. Ani jedna nezostane nevypočutá. Budete sa modliť, budete sa postiť, lebo Ja vylievam túto čašu. Dám vám oheň, ktorý nehasne, iba ak ho sami vedome uhasíte.“
Potom jej obsah vylial. Oheň modlitieb zaplavil celú našu planétu.
„Aj na miestach, kde ešte nemám svoje deti, sa budú modliť. Dám vám to. A potom príde prebudenie.“
„Moje deti čakajú prebudenie, čakajú divy a zázraky, ale nie sú ochotné platiť cenu. Nie sú ochotné sedieť a čakať. Nie sú ochotné modliť sa, ležať na tvári a plakať. Nepýtajú sa ma na to, čo chcem Ja. Stále niečo robia. Snažia sa niečo robiť, aby mohlo prísť prebudenie. Moje požehnanie sa nedá vyrobiť. Ja sám ho dávam. Dám tam, kde sa modlia, pretože tam ma poznajú. Nemôžem dať tam, kde ma nepoznajú. Kto ma nepozná, je ten, ktorý sa nemodlí. Nevie, čo hovorím. Predkladá im svoje predstavy o mne, zväzuje ich svojimi plánmi. To nerobte. Modlite sa a Ja vám dám, čo máte hovoriť. Nebojte sa, Ja som s vami.“
„Kto sa nemodlí, pustí moje slovo na zem a nechá ho ležať. A dary, ktoré mu dám, použije sebe na slávu. Aj falošná pokora je len pýcha. Nemôžete sa tváriť pobožne a silu pobožnosti zapierať. To je hriech.“
Čaša bola vyliata. Všade na zemi povstávali ľudia, ktorí sa modlili. V národoch, kde bola Božia cirkev prenasledovaná, sa tiež modlili. Nebáli sa. On im bol vzácnejší ako ich životy. Prihovárali sa aj za nás, ktorí sme ochladli, aby sme mali milosť sa znovu prebudiť.
Vtedy ku mne pristúpila jedna žena. Videla som ju v duchu, ako sa ešte, kým bola na zemi, modlí. Obyčajná starenka na kolenách pred svojim Pánom. Teraz stála predo mnou ako mladá žena. Bolo to zvláštne vidieť ju naraz, ako vyzerala, kým žila na zemi a aká bola v Božej sláve v nebi.
„Veľmi neskoro som pochopila, že sa mám radšej modliť, ako chodiť od človeka k človeku a svojou silou sa snažiť o ich spasenie. Niektorým ľuďom som narobila viac škody ako úžitku. Chcela som, aby poznali Boha, ale ja sama som Ho vlastne nepoznala. Hovorila som im o svojej predstave Boha, o svojej predstave Jeho plánu spasenia. Bola som tak veľmi mimo.“
„Ja som tiež slúžil Bohu po svojom,“ pristúpil k nám jeden muž. Vyžarovala z neho Božia sláva a odzrkadľoval Ježišov charakter. Bol niekým, kto mu bol veľmi blízko. „Prenasledoval som Ježišových nasledovníkov a myslel som si, že tak urobím Bohu dobrú službu. Vlastne som aj urobil: o čo horlivejšie som ich prenasledoval, o to horlivejšie sa modlili.“
Vtedy som ho spoznala. Bol to apoštol Pavol.
„Ale Boh mi dal milosť,“ pokračovala žena, „začala som sa modliť a postiť. Niekedy som kvôli tomu celé dni nevychádzala z bytu. Najskôr som sa bála, že si ľudia budú myslieť, že som čudáčka, ale potom som si všimla, že keď im o Ňom hovorím, počúvajú. Mnohí z nich dali život Kristovi. Premárnila som dlhé roky službe pre Neho bez Neho. Ale posledné tri roky svojho života som bola s Ním. Bolo to krásne.“
„Niečo pre teba mám,“ povedal Pavol. Rozlúčila som sa s tou ženou a išla som za ním. Nechcelo sa mi od nej ísť. Poznala Pána inak ako ja, chcela som toho od nej počuť viac.
„Choď a buď rada, že si taká mladá. Ešte toho môžeš veľa spraviť pre Jeho kráľovstvo. Modli sa, nezabudni kľačať denne na kolenách pred Ním,“ volala za mnou.
Kráčala som za Pavlom. „Tam pred nami je Sväté mesto,“ ukázal pred seba. Nádherne žiarilo. „My ideme do knižnice.“
Stáli sme spolu pred veľkou knihou. Pavol ju otvoril a ukázal mi na jedno miesto. „Pozri, tu sa to píše: Ale Saul nivočil cirkev, chodil po domoch, lapal mužov a ženy a vrhal ich do väzenia. A tu tiež: A Saul ešte vždy zúril proti učeníkom Pánovým, dychtiac po ich vyvraždení (Sk 8,3 a 9,1). To som ja.“
Tá kniha bola ako živá. Ukázal mi na text a ja som namiesto písmen videla pohyblivé obrázky. Videla som, ako Pavol prenasledoval cirkev, ako vtrhol na ich stretnutia, ako ich viedol do väzenia. Videla som vystrašené deti, plačúce ženy, ktoré napriek svojim slzám mali silu ho milovať a odpustiť mu. Boli to ženy viery. Bolo to ako krátky film. Mala som chuť si tam sadnúť a čítať tú knihu do konca. Bola taká pútavá!
„Teraz nie, teraz máš vedieť len to, čo potrebuješ. Potom ti svoj príbeh ukážem celý.“
Musela som sa odtrhnúť. Bolo to ťažké, pretože mám veľmi rada historické filmy. Tento príbeh bol nad všetky, ktoré som dovtedy videla - bola to realita toho, čo robil Boh.
„Nechcel som vidieť ich lásku. Niektorí, ktorých som dal zavrieť, zomreli. Sú tu v nebi, so svojím Otcom. A ja mám milosť byť tu s nimi. To, čo som robil, bolo zlé, ale On mi odpustil.“
„Cirkev to robí celé dejiny. Zatvára a zabíja v mene Boha. Nehovorím o tých, ktorí konali v Jeho mene a pritom Ho nepoznali. Hovorím o Jeho deťoch, ktoré nivočia životy svojich bratov a sestier. Zatvárajú ich do duchovných žalárov, kde ich nechávajú vyhladovať až na smrť. V mene svojho náboženstva, v mene svojej predstavy o Bohu idú a zatvárajú iných do väzenia odsúdenia, pocitov viny, do väzenia ich predstavy o tom, ako by mal vyzerať ich život. Ježiš dal svojmu ľudu kľúče od svojho kráľovstva (Mt 16,19), ale oni ich zneužili.“
„Používajte ich správne. Nie tak, ako si myslíte, že ich používať máte, ale tak, ako ich používal On. Veďte do slobody, zjavujte Baránka takého, aký naozaj je, On vám nedal kľúče, aby ste hubili, ale aby ste prinášali život. Pochopil som to neskoro, ale pochopil som to. Dostal som milosť zachraňovať namiesto ničenia. Vaše predstavy o Bohu nie sú vždy správne. Nemôžete vziať kúsok pravdy a podávať ju ako celú. Nemôžete povedať: Boh je svätý a nepovedať, že je aj spravodlivý a milostivý. Veď keby bol len svätý a nebol by aj milostivý, nebo by bolo prázdne! Ale vďaka Jeho milosti prázdne nie je. Sú tu milióny tých, ktorí Ho spoznali aj preto, že mi dovolil Ho na ceste do Damasku uvidieť. Išiel som, aby som pokračoval v ničení a On ma zastavil, aby som namiesto toho prinášal život.“
„Tá milosť je tu aj dnes. Zastaviť sa na ceste a vidieť Ježiša. To ťa zmení. Nikto už viac nebude rovnaký, keď Ho uvidí.“
„On vás naučí používať kľúče, ktoré vám dal, ale musíte mu to dovoliť. Jeho dielo je žaláre otvárať, nie ich zamykať. Jeho dielo je vyvádzať zničených a ubitých z tmy na svetlo. Boh niekomu povie: Choď a káž evanjelium. A on ide, káže evanjelium, strká ľuďom Bibliu pod nos, tlačí im ju do hlavy. Ale vôbec sa nemodlí. Vôbec sa nepýta Boha, koho má kedy osloviť, za koho sa má radšej len modliť a čakať, kým bude jeho srdce pripravené počuť Božie slovo. Často namiesto toho, aby im priniesol spasenie, ich spaseniu zamkne. Aj pre nich je ešte milosť, ale uveriť Bohu je pre nich ťažšie.“
„Iní sú povolaní otvárať žaláre neodpustenia, lámať putá hriechu... a tiež to robia vo svojej sile. Nepoznajú Božie odpovede - vymýšľajú si ich. Majú svoje predstavy o tom, ako by to malo fungovať, svoj návod, ktorý niekde vyčítali v múdrej knihe a to je všetko. Viac ubližujú, ako pomáhajú. Pridávajú na väzenia ďalšie zámky. Nerobte to. Ježiš vám dal autoritu, ktorú zneužívate. Používajte ju spolu s Jeho múdrosťou!“
Nemala som, čo by som odpovedala. Bola to tak bolestivá pravda aj o mne.
„Ty si skôr iný prípad. Ty si mala strach a radšej si neurobila nič. Tiež to nebolo dobré, pretože si nepomohla tým, ktorým si mala.“
„Naučíte sa to: Ak som sa to naučil ja, vy sa to iste naučíte. Bol som tak zaslepený svojou pravdou! Ale musíte hľadať Jeho tvár, Jeho názor, Jeho charakter, Jeho moc, Jeho milosť, Jeho múdrosť... Nemôžete robiť Božie veci podľa svojho úsudku. Veď kto môže povedať, že pozná seba alebo iného lepšie ako Boh? Kto môže povedať, že vie druhému pomôcť lepšie ako Boh? Kto kedy za toho druhého položil svoj život, keď si robí na neho nároky? Mnohí si robia nároky na druhých, akoby im patrili. Urobili si zo svojich súrodencov bábky a narábajú s nimi ako sa im zachce: zneužili ich zranenia a bolesti na svoju slávu, na naplnenie svojich ambícií! To je falošné náboženstvo, to sú falošní vodcovia, vlci v ovčom rúchu.“
Tak rada by som už zmenila tému, pretože som bola plná hrôzy z toho, čo my ako Boží ľud robíme sebe navzájom.
„Už len chvíľočku, moja drahá sestra, len chvíľočku. Toto bremeno, ktoré krátko ponesieš, nie je pre teba priťažké: je to Jeho bolesť, ktorá ťa pohne vpred. Dovoľ mu, aby si ťa použil, povzbudzuj ďalších, aby boli ochotní počuť Ho a nechať sa premieňať na Jeho obraz. Je to dlhá, ale krásna cesta, keď ťa Boh premieňa. Odomykajte žaláre, otvárajte väzenia, pretŕhajte putá. Musíte byť smelí, múdri a milujúci.“
„Teraz pôjdeš znovu do boja. Tvoja zbroj nie je pevne pripútaná. Uč sa ju používať. Dovoľ mu, aby ti ukazoval tvoje chyby a naprával ich. Nebuď tvrdohlavá tam, kde je ti to na škodu, nauč sa počuť Jeho hlas. Ja som sa to učil dlho. Buď vytrvalá.“
Potom sa so mnou rozlúčil.
Božia armáda stále kráčala pomaly vpred. Niektorí jazdci vyšli kúsok dopredu, tak ako ja. Bola som rada. Necítila som sa tak neisto. Najskôr sme boli roztrúsení po vysunutej línii vojska, ale náš rad rýchlo hustol.
„Keď si udržíte svoje pozície, ďalším je ľahšie sa pridať. Kde tu niekto predbehne ostatných, ale nesmiete bezhlavo vybehnúť vpred. Stali by ste sa ľahkým terčom. Preto prchkých a ambicióznych kroťte, mladých aj starších. Nikto nesmie opustiť moje telo, aby dosiahol „lepšie a duchovnejšie“ výsledky,“ povedal mi Ježiš.
Sotva dohovoril, popchol jeden mladý bojovník neďaleko odo mňa s víťazným pokrikom koňa do cvalu. Bol povolaný oslobodzovať zajatých. Mal výrazné prorocké obdarovanie. Boh mu dával vidieť do srdca ľudí a tiež chápať hĺbku povolania cirkvi ako armády. Mal poslanie budovať iných, pomazanie klásť ruky na nesmelých, aby sa stávali smelými, na slabých, aby sa stávali silnými. Mal pomazanie, aby budoval to, čo bolo slabučké a prinášal tam Božiu silu. Nevedela som, prečo vybehol. Videla som, ako vodcovia, ktorí boli jeho autoritami, za ním kričia, ale bolo to márne.
„Myslel si, že ho vodcovia nechápu, keď mu to nechcú dovoliť,“ vysvetlil mi Ježiš.
Ako cválal, jeden z nepriateľských šípov ho zrazil k zemi. Nedokázal udržať svoju pozíciu, pretože bol sám. Keď sme k nemu dorazili, niekoľko ľudí ho vzalo a ošetrilo. Uzdravil sa, ale už sa nikdy nepostavil na miesto, na ktoré bol povolaný.
„Čo s ním bude?“ spýtala som sa.
„Zverím mu niečo z toho, čo mal niesť. Niečo veľmi máličko z toho. Ostatné musím dať niekomu inému. Buduj vodcov, aby som mal komu zveriť moje slovo.“
„Mne sa nič nestalo, keď som vtedy cválala kúsok vpred.“
„Ty si cválala preto, aby si podala správu, že zasľúbená zem je pred vami, nie preto, že si chcela dokázať, že máš pravdu. Poslal som ťa Ja, nie tvoja pýcha.“
„To nie je pýcha, keď niekoho zachrániš pred zbytočným zranením,“ pokračoval, „to je múdrosť. Používaj ju. Nie každý vie, že nemá bežať hneď za všetkým, čo mu ukážem, že potrebuje niekedy aj čakať na ostatných. Nauč sa to aj ty. Musíte byť jednotní. Vyučujte sa navzájom v tom, kto čo má. Nevyvyšujte sa jeden nad druhého. Musíte byť jedno, jeden musí vedieť dopriať druhému úspech, lepšiu pozíciu, čokoľvek, k čomu ho Ja povolám. Aj keď ťa niekto obieha a ide pred tebou, musíš ho podržať. Kryte si navzájom chrbty, nevrážajte si už viac do nich dýky.“
Aj keď to znelo tak surovo, cítila som v tom Jeho smútok nad tým, akí krutí vieme ku sebe byť.
„Ty tak nerob. Niektorí budú ako divoké kone, ktorým budeš musieť založiť uzdu a držať ich, kým nepríde ich čas. Potom budú zrelí sami rozpoznávať časy môjho navštívenia. Iní budú ako tvrdohlavé osly. Budeš ich ťahať a nasilu tlačiť, aby sa pohli. Keď dospejú, sami sa pohnú a tvoja námaha prinesie ovocie.
Ešte sa v mnohom ponamáhaš. Modli sa za ľudí, okolo seba. Málo zápasíš. Na kolenách pre nich urobíš často krát viac, ako slovami.“
„Viem, viem,“ povzdychla som si nad pomerom mojich modlitieb za niektorých ľudí a slov, ktoré som do nich natlačila.
„Dal som ti milosť, aby napriek tomu vstali a išli. Ale nespoliehaj len na ňu. Dal som ti múdrosť a zjavenie do ich situácií, ale to nestačí. Musíš za nich vedieť bojovať a zápasiť. A musíš ich naučiť, aby to robili aj oni.“
Potom som kráčala nádvorím nebeského chrámu. Napriek pocitu, že tam nepatrím, ktorý mnou lomcoval, do mňa presakovala Božia dobrota. Jeho prijatie mňa samej, takej aká som, ma upokojovalo. Ježiš ma priviedol k jednému mužovi.
„Ona nie je pripravená,“ povedal ten muž.
Mal pravdu. Nebola som pripravená, nech by mi povedal čokoľvek. Často som utekala z Božej prítomnosti, trávila som s Ním málo času. Tak veľmi mi veci neba pripadali veľké, že som ich nevládala niesť. Akoby mi Pán nepovedal, že On moje bremeno nesie. Dovolila som nepriateľským šípom, aby ma deptali. A nedokázala som uveriť slovu, v ktorom mi Boh vyznával lásku a prijatie.
„Povedz jej to, Ja jej verím,“ povedal Ježiš.
Muž sa otočil a kráčal preč. Išli sme za ním. Zastal na mieste, na ktorom mi Pán hovoril o armáde.
„Bez Božej milosti, by vás nepriateľ už dávno rozprášil,“ povedal, „stojíte len vďaka modlitbám Jeho verných. Anjeli vás na rozkaz nebeského Otca chránia a pomáhajú vám. Ale vojnu takto nevyhráte.
„Modli sa,“ dodal.
Kľakla som si a modlila sa. Začala som pokáním, že som sa za Boží ľud modlila tak zúfalo málo, pretože mi môj život a okolnosti v ňom boli prednejšie ako plány môjho Boha. Potom som sa prihovárala za cirkev. V duchu som videla Jeho verných, ako v slzách zápasia o Jeho ľud. Túžila som sa ku nim pridať, ale bola som tak slabá!
„Posilním ťa. Tvoje ruky, nech sú vystreté a žehnajú,“ povedal mi Ježiš.
Pozerala som na armádu. Ako som sa modlila, menila sa. Opúšťali sme svoje záujmy a podriaďovali sa Bohu.
„Váš zbor je ako obraz celej mojej cirkvi,“ hovoril Ježiš, „niekoľkí sa modlia a zápasia, niekoľkí ďalší sa snažia a dáko za mnou idú, ostatní sa len vezú s davom. Nerozlišujú, nepýtajú sa ma, čo od nich chcem, a ak sa aj pýtajú, nerozumejú mi. Naučte sa ma počúvať. Počúvať ma môžeš len pri mojich nohách. Ja nebudem kričať, aby ste ma počuli. Vy príďte ku mne a počúvajte. Potom si vás veľmi použijem.“
„Horlil som za Hospodina,“ pokračoval ten muž. Bola som zvedavá, kto to je. Pozerala som na neho a v duchu som videla, že má v ruke nôž na zabíjanie obetí v chráme. Vtedy som ho spoznala – bol to kňaz Pinchás. „Buď ťa to bude stáť všetko, alebo nič,“ hovoril, „moc civilizácie je veľká. Toky informácií, ktorými ste zavalení, zábava na každom kroku, množstvo povinností, ktoré vás zväzujú, tlaky financií,... je to iné, ako keď som žil ja. Ale vždy je to Boh, ktorý je nad všetkým. Nemusíte byť pohltení, môžete žiť nad tým. Nedajte sa oklamať. Vy nemusíte ísť s davom. Ježiš išiel proti celému démonickému vojsku úplne sám, opustený priateľmi, jedným z nich zradený. On to dokázal, vy Ho len nasledujte.“
„Každému z vás hovorím: Neboj sa, Ja som s tebou. Tomu kto zvíťazí, dám veniec života,“ povedal Ježiš.
„Horlil som za Hospodina,“ pokračoval Pinchás, „bál som sa, keď som vzal do ruky kopiju a zabil toho Izraelca aj s midiánkou, s ktorou smilnil (4M 25,6-8). Ale môj strach pred Bohom bol väčší. Nevedel som iste, či je to správne, bál som sa, že sa nejako prehreším. Ale zároveň som si bol istý, že to, čo robím, je správne. Bojoval som proti hriechu. Bojujte proti hriechu, nenechávajte ho, aby nad vami vládol. Buďte svätí pre Hospodina, svojho Boha. Nikdy som neoľutoval, že som to urobil. Nie preto, že by mi to prinieslo vážnosť a vďaku uprostred môjho ľudu, ale preto, že sa to páčilo môjmu Bohu. Nerobte to, čo vás vyvýši pred ľuďmi. Robte to, čím je vyvýšený váš Pán.
Boh ti dal milosť vidieť veci budúce a minulé. Dal ti milosť chápať súvislosti. Ale ty sa málo modlíš. Nezápasíš, neplačeš, nekričíš, nebolí ťa bolesť stratených. Spoznáš ich bolesť a potom budeš plakať. Spoznáš ich prázdnotu a potom ju budeš túžiť naplniť. Nestrachuj sa už o seba. Zápas o druhých. Rob to, čím je vyvýšený Boh.
On vyvýši tvoj roh, On sa postará o všetko, o čo prosíš. On je tvoj milujúci Otec. Ale je veľa tých, ktorí ešte nespoznali Jeho lásku. O tých sa staraj.“
„Pas moje ovečky,“ povedal Ježiš, „voď ich na zelené pastviny, privádzaj ich k mojim osviežujúcim vodám. Pripravil som pre nich všetko, čo potrebujú. Nauč ich prichádzať ku mne a vziať si to.“
„Pásol som Jeho ľud,“ pokračoval Pinchás, „učil som ich Jeho zákonom. Učil som ich Jeho odpúšťaniu. Bol to krásny život.“
Nastal čas rozlúčiť sa. Pozerala som na neho. Bol tak obyčajne ľudský a pritom tak plný Božej slávy.
„Som plný vďaky Bohu,“ povedal, „všetko, čo som kedy pre Neho urobil, bolo len preto, že On bol so mnou a napriek tomu si to váži, ako by som to urobil všetko sám. Miloval som Ho, ale aj láska k Nemu bola milosť. Tak je to. Nič som nemal, čo by mi On nedal, ale On si aj tak váži každý môj skutok, akoby som ho urobil úplne sám.
Nasleduj Ho. Nasleduj vo všetkom, čo robí. Túži po tebe. Buď požehnaná, sestra moja.“
Pozerala som za ním, ako sa vracia späť na nádvorie chrámu. Postavil sa čelom k Božiemu trónu a chválil svojho Otca neopísateľnou piesňou. Celé nebo chválilo Otca. Anjeli spievali v jednote s Božím ľudom. Cítila som, ako ma ich chvála preniká, ako je všade okolo mňa aj vo mne.
Potom som sa išla modliť. Vedela som, že z videnia mi nič neujde, ale čas modliť sa nastal práve teraz.

Armáda 2. ŠTÍT.

Štít
„Mnohí nemajú meč, pretože odhodili korunu. Bez nej im ho nemôžem dať,“ povedal mi Ježiš.
„Dá sa to nejako napraviť?“ spýtala som sa.
„V mojom kráľovstve sa to dá napraviť. Musíte im hovoriť im o sláve môjho povolania. Trpieť je výsada. Nie každý je jej hoden.“
„Ty si bol hoden,“ preniklo ma vedomie veľkosti môjho Kráľa.
„Buďte ako Ja a Otec vám dá naplniť vaše povolanie.“
Najzúfalejšia som bola z toho, že meče nechýbali len niekde v zadnej časti alebo v strede armády. Chýbali aj vpredu, dokonca v prvom rade. Predstava zrážky s nepriateľom, ak by aspoň predná línia bola ozbrojená, sa dala zniesť. Mali by sme šancu démonov zastaviť a ochrániť našich súrodencov za nami. Toto sa ale zniesť nedalo.
„Sústreď sa na nich,“ povedal Ježiš. Mal na mysli tých, v predných radoch vojska, „keď budú mať svoj meč, naučia ho používať ďalších.“
Neďaleko odo mňa som zbadala mladú ženu, ktorú som poznala. Držala svoj meč v oboch rukách. Nevyzerala sebaisto, vôbec nepôsobila tak, že s ním vie narábať. Skôr naopak. Ale pozerala na Ježiša. U Neho hľadala radu, čo ďalej.
„Tých, čo pozerajú na mňa, Ja vyučím. Keď ich nepriateľ zraní, Ja ich posilním. Budem im hovoriť o svojej milosti a moci a uzdravím ich.“
Vedela som, že to slovo je o mne, o nej a aj o mnohých ďalších, ktorí sa budú učiť, čo znamená, že Boh sa dokonáva v našich slabostiach.
„Vyrastie okolo nej skupina žien, ktoré budú vedieť, aká je ich hodnota,“ povedal ešte o tej mladej žene.
„Ona sama nepozná svoju hodnotu,“ odpovedala som.
„Viem,“ usmial sa, „ale bude to vedieť. Ja sa o ňu starám. Podopri ju, keď bude potrebovať. Podopri ju tak, ako Ja podpieram teba.“
Potom som zbadala ďalšie dievča, ktoré dobre poznám. Pasovala sa so svojím mečom, ale nevedela ho vytiahnuť z pošvy. Zistila, že ju pozorujem, usmiala sa na mňa a ďalej sa s ním pasovala. Zoskočila som z koňa a pomohla jej. Vytiahla som ho úplne ľahučko. Ukázala som jej, čo s ním má robiť. Išlo jej to. Učila sa veľmi rýchlo.
„Presne tak som to myslel,“ povzbudil ma Ježiš.
Otočila som sa k ďalšiemu človeku. Dievčina, ktorej som pomohla, nasledovala môj príklad. Tešila som sa z nej, pretože hneď dávala ďalej to, čo práve prijala. Ako sa s ostatnými delila o to, čo som ju naučila, narábala s mečom čoraz obratnejšie.
Prišla som k ďalšej dievčine. Sedela na zemi a pozerala na svoje ruky. Bola smutná, pretože boli prázdne.
„Nie sú prázdne,“ povedala som jej a pomohla sa postaviť, „pozri, Boh ich naplnil.
Najskôr neverila, ale potom sa odvážila mu veriť a začala mu napriek svojmu presvedčeniu, že nemá cirkvi čo priniesť, slúžiť. Pán ju veľmi požehnal. Dávala všetko, čo mala a On jej dával znovu a znovu viac - mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú. Úplne rozkvitla. Jej tvár žiarila radosťou z poznania Božej lásky. Tak, ako dovtedy nechápala, že mu je vzácna, teraz to prijala a radovala sa zo života a s Ním.
Znovu som zbadala niekoho, koho som poznala. Bol to mladý muž. Dlhé roky stál v službe Bohu. Ale nebolo to všetko, čo Boh túžil, aby robil. Nie, že by to bolo málo, ale Jeho nebeský Otec si nadovšetko prial, aby Ho hlavne spoznal oveľa viac ako doteraz. Nevedela som, čo mu v tom bráni, až kým som neprišla celkom blízko.
Ležal na zemi a v oku mal zapichnutý cudzí meč. Niekto, s kým si bol pred tým blízky, mu ho tam zabodol a nechal tak. Bol povolaný učiť tohto mladého muža o Ježišovi, Jeho daroch, Jeho veľkosti a nesmiernej milosti, ale začal a potom sklamaný, že veci idú príliš pomaly, odišiel. Chytila som ten meč a vytiahla som ho. Chvíľu som rozmýšľala, čo s ním. Očistila som ho a chcela niekomu dať.
„Nie,“ radil mi Pán, „meče, ktoré vám dávam, sú vyrobené presne na mieru. Každý kus je originál. Ak ho nechce jeho pôvodný majiteľ, nedávaj ho nikomu inému. Každý potrebuje zbraň, ktorú som pripravil presne a len pre neho. Nemôžeš vziať meč svojho manžela a bojovať s ním. Nebudeš to vedieť. Tak isto on nemôže vziať tvoj. Tak to nefunguje. Všetci sa môžete naučiť bojovať. Musíte sa to ale učiť odo mňa. To, že si navzájom radíte je nesmierne dôležité a nenahraditeľné, ale hlavne odo mňa. Veď kto najlepšie rozumie svojmu stvoreniu, ak nie jeho Stvoriteľ? Potrebujete môjho Ducha, aby vás viedol.“
Nechala som teda ten meč ležať tam. Potom som vzala svoj a zabodla ho na to isté miesto. Modlila som sa a čakala, kým ten mladý muž pochopí, čo Boh pre neho má. Potom som ho vytiahla.
Mladík vstal a začal chváliť Boha. Spoznal radosť, ktorú nikdy pred tým nepoznal, dokonca ani netušil, že existuje. Spoznal Božiu radosť z neho samého, z toho, kým je a z toho, že ho jeho Pán miluje. Pridal sa k tým, ktorí vyučovali Božie vojsko o Jeho výzbroji.
Niektorí sa učili ťažšie, iní ľahšie, ale išlo nám to. Hlúčiky tých, ktorí mali v rukách meč, rýchlo rástli.
Opäť som armádu pozorovala z výšky skalného útesu. Chaos sa na niektorých miestach pomaly menil na poriadok, ale ešte stále sme neboli v stave, aký by som túžila vidieť.
„To, čo túžiš vidieť, neuvidíš skôr, ako bude po boji,“ povedal mi Ježiš. Narážal tým na moju predstavu dokonalého poriadku.
„Musíš mi veriť, že aj keď veci vyzerajú inak, ako si predstavuješ, Ja to zvládnem,“ napomenul ma a ukázal na niečo, čo sa dialo na niektorých miestach armády.
Z diaľky som videla, ako niektorí kresťania vyletujú do výšky. Keď som sa pozrela lepšie, zbadala som, ako sa medzi Boží ľud vkradli vlci v ovčom rúchu. Chodili v hlúčikoch sem a tam a hľadali tých, ktorí nemali oblečený pancier spravodlivosti. Drvivej väčšine ich obetí chýbala aj prilba spasenia. Nevedeli, že ich Baránkova krv obmýva od každého hriechu a že sú spravodliví. Chvíľu boli úplne na dne, plakali nad svojimi hriechmi, chvíľu sa im darilo chytiť sa Božieho slova o odpustení, ale hneď ho zase strácali a boli na tom horšie ako pred tým. Vlci ku nim prichádzali a tvárili sa, že im idú pomôcť. Dostali sa úplne blízko a potom ich jednoducho chňapli medzi zuby, trhali a vyhadzovali do vzduchu. Ich úbohé obete leteli hore ako bezvládne bábky. Keď dopadli späť na zem, doudierali sa a do rán sa im nanosila špina. Štípala ich a priliepala sa na vytekajúcu krv. Vlci ich potom vydali posmechu tých, ktorí boli samospravodliví. Tí do ich rán hádzali ďalšiu špinu, vŕtali sa v nich a zanášali ju čoraz hlbšie.
Niektorí samospravodliví sa verejne vyhlasovali za Božích služobníkov. V očiach ranených sa stavali do pozície autority. Vyzeralo to, akoby svoje obete deptali úplne premyslene. V Božom mene vyslovovali slová odsúdenia, nepravdivé proroctvá a vyučovania plné falošného obrazu nášho dobrého Pána. Ich obete vôbec nechápali, že „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo“ (Lk 19:10). A tiež nechápali, že Ježiš „neprišiel odsúdiť svet, ale spasiť ho“ (J 12:47) Vyžadovali od nich, aby činili skutky hodné viery (v ich očiach hodné viery, boli to skutky pyšnej „viery“), ale ich obete na to vôbec nemali silu. Boli radi, že ešte vôbec nejako žijú. Mnohí boli týmto zaobchádzaním privedení na pokraj zúfalstva. Nemysleli si už o sebe nič dobré. Ich obraz seba samých bol úplne pokrivený. Obraz Boha mali úplne skreslený. Neverili v milujúceho a odpúšťajúceho milosrdného Boha, verili v Boha, ktorý síce zomrel za ich hriechy, ale inak to bol požadovačný Boh, ktorý očakával od svojich detí „svätý výkon“. Niektorí vďaka tomu úplne stratili vieru!
Vlci sa vrhali aj na tých, ktorí pancier mali. Ale lámali si na ňom zuby. Bez problémov im odolal. Niektorí bojovníci, ktorí taký útok prežili, pochopili, ako veľmi trpia tí, ktorých vlci zranili a začali im pomáhať.
V armáde sa zodvihla vlna súcitu s trpiacimi. Priniesla pochopenie hĺbky spasenia - pravdu o tom, že Ježiš zomieral za každý náš hriech. Bojovníci sa sami vystavovali posmechu, poučovaniam samospravodlivých, nastavovali vlastné telá útoku vlkov, ktorí sa vrátili, aby dorazili svoje obete. Darovali časť svojho života, aby ochránili a dopriali pokoj a čas na uzdravenie, ktoré potrebovali ranení. Mnohí vďaka nim začali konečne naozaj žiť.
Niektorí z tých, ktorí boli ranení od vlkov a uzdravili sa, išli medzi samospravodlivých a hovorili im o Božej láske a odpustení. Modlili sa za tých, ktorí im pred tým ubližovali a prinášali im milosť k pokániu. Bolo nádherné vidieť, ako sa všetci tí ľudia menia. Boli plní lásky a seba vydania Bohu. Tam, kde bol pred tým hriech, prišlo odpustenie. Tam, kde nebola sila k zmene, prišla Božia zmena – v životoch tých ľudí rástlo ovocie Ducha Svätého (Gal 5,22-23).
Pozerala som na mladého muža, ktorý v predchádzajúcej kapitole dostal od Pána pochodeň. Bol ako v mažiari. Nemôžem napísať medzi dvoma mlynskými kameňmi. Bol to mažiar. Tĺčik do neho tĺkol obvineniami z vecí, ktoré neurobil, poučoval ho o tom, ako a čo má robiť, aký má byť, aby vyhovel požiadavkam ľudí, tlačil pocitmi viny aj za veci, ktoré neurobil, svojím buchotom prehlušoval Boží hlas. Mladý muž mal pancier, mal prilbu pevne nasadenú, ale tie údery a hluk boli veľmi silné. Strácal vieru, mal chuť položiť Pánovu pochodeň a nechať ju niekomu inému. Len už nemusieť počúvať tie reči, necítiť náraz jednotlivých úderov, ktoré ho zrážali k zemi. Kľakol si, pochodeň položil pred seba a plakal:

„Bože, nestavaj ma na miesto, na ktorom neobstojím. Postav sem iného, Postav toho správneho.“ 
A Otec hovoril. Cez celý ten hluk hlasov odmietajúcich a posudzujúcich jeho službu, hovoril:
„Ja som ťa sem postavil. Ja som povedal, že si môj služobník. Pomazal som ťa, aby si zapaľoval zástupy. Rob to. Odpusť týmto a rob to. Prinesieš im uzdravenie.“
Mladík sa pozviechal. Prišiel k nemu jeden muž. Poznal útoky vlkov. A videl, ako  veľmi sa údery mažiara podobajú na stisk ich tesákov. Podoprel mladíka a išiel kus cesty s ním. Pomohol mu odpustiť a milovať. A potom im mladík naozaj priniesol uzdravenie.

Potom som uvidela ďalšiu príčinu chaosu, ktorý ovláda naše životy. Motali sme sa dookola, nevedeli si rady s niekedy aj úplne banálnymi problémami. A už vôbec sme nevedeli, ako a kde nás Boh vedie. Pýtali sme sa Ho mnohé otázky, ale nepočuli sme odpovede. Vyzerali sme ako ovce bez pastiera.
„Moje ovce nepočujú môj hlas,“ povedal mi Pán smutne. Vyslovil vetu, ktorá vlastne akoby negovala to, čo hovorí v Písme (Jn 10,4 a 10,16).
„Môj hlas je ako mohutný príval vĺn narážajúci o skaliská, môj hlas je ako dunivý hrom sprevádzajúci silu blesku. Ja som Svetlo, ktoré svieti v tme. Ale vy ma nepočujete. Nepočujete, pretože nechcete. Kto chce počuť, ten počuje. Ste príliš zaneprázdnení sami sebou. Sústreďte sa na mňa a budete ma počuť.“
Pred očami mi prebehli príbehy ľudí, ktorí horúčkovito pracovali pre Pána a Pána stojaceho pri nich, ako sa snaží ich viesť a povedať im, že ich povolal do úplne inej služby. Videla som iných, ako ráno vstali, rýchlo sa pomodlili, bežali do práce, starali sa o rodinu, venovali sa koníčkom... večer si rýchlo prečítali kúsok Písma a zaspali. Pán stál pri nich a snažil sa nájsť moment, kedy ku nim bude môcť hovoriť. Videla som ďalších, ktorí sa Ho na niečo dôležité pýtali, ale namiesto čakania na odpoveď sa chopili prvej príležitosti, ktorá sa im naskytla a mysleli si, že je to Božia odpoveď. Pán pri nich stál a žehnal ich rozhodnutie, ale Jeho najlepšie ich minulo, pretože mu nedovolili ich naozaj viesť. Videla som tých, ktorí s Ním trávili čas na modlitbách, ale v každodennom živote si Ho nevšímali. Žili svoj život a svoje kresťanstvo oddelene od seba. Pán sa tešil na každý rozhovor s nimi, ale veľmi často sa vôbec nedostal k slovu. Videla som tých, ktorí sa snažili bojovať Jeho boje, ale do niektorých oblastí svojho života Ho nikdy nepustili. A On vytrvalo stál pred zavretými dverami, ktoré túžil otvoriť, ale bez pozvania dnu nikdy nevstúpil. Videla som seba, ako často žijem presne ako oni. A videla som Jeho, ako túži po jednote so mnou, ako čaká kedy prestanem žiť svoj život a začnem žiť ten Jeho.
„Dávam ti štít,“ povedal mi potom.
„Naozaj mi chceš dať štít? Vôbec neviem, či s ním budem vedieť narábať,“ odpovedala som stále plná dojmov z toho, čo som videla pred chvíľou. Túžila som sa vrhnúť na kolená a prosiť o odpustenie, že som Ho tak často od seba odstrkovala a konečne mu dovoliť, aby so mnou robil čo chce. Rozhorel sa vo mne Jeho oheň, v ktorom som si priala žiť jedine to, čo chce On.
„Komu dám štít, musí sa to naučiť. Inak je mu nanič,“ usmial sa, „je to ako s mečom. Buď vieš, čo s ním robiť, alebo sa stane zbytočným závažím, ktoré nakoniec zahodíš. Mnohí môj štít zahodili, keď nefungoval, ako si predstavovali.“
„Tiež neviem, ako ho mám používať. Ten, ktorý som doteraz mala, často ležal niekde pohodený a ja som šípy nepriateľa chytala holými rukami. Šíp trafený do starého zranenia tak bolí.“
„Viem,“ povedal Ježiš, „moja krv očisťuje od každého hriechu. V nej je spasenie, uzdravenie a sloboda. Spasenie je viac, ako si myslíš. Plnohodnotný život so mnou je iný, ako si myslíš. Okúsila si z neho, ale ešte ho nepoznáš.“
„Nepoznám úplnú slobodu a uzdravenie.“
„To príde. Nauč sa brániť. Daj zraneniam čas sa zahojiť. Potrel som ich svojim olejom. Budeš v poriadku.“
Pozrela som do svojho vnútra. Moje staré nezacelené rany, moje jazvy, moje bolesti - to všetko bolo potreté olejom.
Usmiala som sa na Neho. Bola som šťastná.
Na okamih som sa videla znovu na bojisku.
„Pozor!“ zvolal Ježiš.
Okamžite som zdvihla štít a zachytila letiaci šíp. Bol to šíp od démona odsúdenia. Mal spôsobiť, aby som si o sebe nemyslela nič dobré. Roztrieštil sa a jeho kúsky dopadli na zem. Vo svojom vnútri som videla, ako sa kúsok jednej starej jazvy úplne vyhladil. Moje srdce bolo na tom mieste úplne neporušené.
„To sa mi ešte nikdy nepodarilo!“ zvolala som nadšene.
„Ale áno, občas sa ti to podarilo. Len o tom nevieš. A niekedy si sa jednoducho šikovne vyhla.“
„Netrafili potom niekoho iného?“ spýtala som sa.
„Trafili. Ale nie všetky. Niekedy pri tebe nikto nestál a padli na zem, alebo ich niekto zachytil za teba.“
Bolo mi ľúto, že sa kvôli mne zranili iní.
„To nie je všetko. Inokedy si vytrhla šíp zo svojej rany a vrazila ho do niekoho, kto pri tebe stál a snažil sa ti pomôcť.“
Mal pravdu, rozplakala som sa.
„Prepáč, naivne som si myslela, že sa tak ubránim bolesti,“ povedala som.
„A ubránila si sa?“
„Nie.“
„Moja krv obmýva každý hriech. Už to nerob. Máš štít.“
Nebola som si vôbec istá, či mám vôbec nejakú šancu to dokázať.
„Si mojou žiačkou. Dal som ti svojho Ducha. Nie si odkázaná sama na seba.“
Ale ani to môj pocit bezmocnosti neodstránilo.
„Si dobrá žiačka. Ja som s tebou spokojný,“ usmieval sa. Vlastne smial sa. Bol zo mňa šťastný. V Jeho očiach som nebola nemožná a neschopná ako vo svojich, bola som milovaná.
„Nepusť ho z ruky. Je nenahraditeľný. Ak nevieš, kým si vo mne, nemáš štít. Ver mi, je to štít viery a podstatou viery som Ja sám.“
Potom ma zaviedol do zbrojnice. Bola to obrovská miestnosť plná súčastí Božej výzbroje. Boli zoradené v radoch podľa druhov: meče, štíty, prilby, panciere... nádherne vyleštené, odrážajúce Božiu slávu. Materiál, z ktorého boli vyrobené bol ľahučký, dobre sa nosil, ale bol pevný. Žiadna zbraň nepriateľa nemala šancu ho preraziť.
„Toto je výzbroj pre moju armádu. Už dávno ju moji bojovníci mali používať, ale stojí tu, pripravená a zabudnutá.“
„Odpusť nám to, Pane,“ povedala som.
„Je čas prijať moje povolanie: Môj ľud sa začne prebúdzať. Dám im milosť opustiť ich vlastné záujmy a túžby a prijať tie moje. Bez mojej milosti sa nepohnete. Pamätaj na to. Len moja milosť je to, čo ťa drží. Len moja milosť je to, že mi patríš. Zomieral som za to, aby si tu mohla dnes so mnou byť. Váž si to.
Ja naučím svoj ľud vážiť si moju obeť. Dám im poznať moju lásku a zverím im moje zbrane. Už nimi nebudú chcieť bojovať jeden proti druhému, budú bojovať spolu - bok po boku, brat pri bratovi, sestra pri sestre a vojdú do môjho víťazstva. Ja ich vyzbrojím. Učte sa používať zbrane duchovného boja proti nepriateľovi. Nepoužívajte jeho zbrane, ale tie moje.“ Hovoril prísne, ale nakoniec sa usmial, aby povedal: „Mám ich tu dosť.“
Vrátila som sa na bojisko. Tak, ako som učila ľudí okolo seba narábať s mečom, tak som chodila od jedného k druhému, dvíhala ich štíty a učila ich, ako ich používať. Boli malé, drevené. Niektoré sa hneď, ako ich chytili, zmenili na nové, kovové štíty. Leskli sa ako strieborné, ale striebro to nebolo. Bol to tvrdý kov, schopný zachytiť akúkoľvek strelu. Rozmýšľala som, prečo nám Boh nedal hneď tieto štíty.
Kto nie je verný v malom, nemôže dostať viac. Kto nevie narábať s malým ľahkým dreveným štítom, nemôže narábať s veľkým. Bude pre neho príliš ťažký a nechá ho ležať na zemi. Duchovnému bábätku stačí drevený štít. Ja ho chránim a postupne ho učím  brániť sa. Ako rastie, vymením ho za väčší. Viem, kedy je ten správny čas.“
Bola som povzbudená, pretože napriek neúspechom, ktoré som v živote zažila, som bola dobrá učiteľka. Všetky tie zbytočné chyby a zranenia nakoniec vôbec neboli zbytočné. Naučila som sa v nich, že bez Ježiša naozaj nič nezmôžem. A naučila som sa, že s Ním môžem všetko.
Ako som to robila, môj manžel stál pri mne a povzbudzoval ma. Veľmi som vtedy potrebovala práve jeho modlitby a povzbudenie. Komunikoval mi tým svoju lásku a ja som vďaka tomu viac chápala Božiu lásku ku mne. Občas na mňa len súhlasne pozrel a ja som vedela, že to, čo robím, je správne. Moja neistota sa pomaly menila na hlbokú dôveru môjmu Bohu, pocity, že som v Jeho veľkom diele niekde stratená na vedomie, že o mne vie a vedie ma. A Jeho drahý Duch mi každý deň prinášal nový pokoj, novú múdrosť a silu kráčať aj v ťažké dni ďalej.
Jedna z vecí, na ktoré nepriateľ počas našej prípravy na boj útočil, bolo vedomie, že nás Boh miluje. Mnohí okolo mňa si kľakali na kolená a pýtali si od Boha poznanie Jeho lásky, poznanie moci kríža a veľkosti Ježišovej obete! Položili sa do Jeho mocných rúk, dovolili mu uzdraviť ich zranenia a vyučovať ich z Jeho slova. Vstávali ako noví ľudia – vedeli, že sú milovaní.