________________________________

5. 5. 2010

Armáda 6. Sláva

Sláva
V diaľke začalo vychádzať slnko. Bolo to zvláštne, pretože bol deň a slnko stálo vysoko na oblohe.
„Je to moja sláva,“ povedal mi Ježiš.
Žiara silnela. Ľudia si ju začali uvedomovať. Ako sa blížila, niektorí ju začali netrpezlivo čakať, túžili po nej, po tom, aby ich zaplavila. Očakávali poznanie Boha, ktoré im mala priniesť. Očistenie, posvätenie a občerstvenie. Odvahu vstúpiť vierou do Božích skutkov. Bolo ich ale málo.
„Božie deti hľadajú moju moc, radosť, skutky, dotyky... všetko to, čo mám pre nich osobne, ale nehľadajú mňa. Ani moje srdce pre stratených. Teraz prichádza moja sláva, aby ich zmenila. Moja moc bude zjavená, aby priniesla svätosť. Radosť bez svätosti nie je úplná. Ale ja som prišiel, aby vaša radosť bola úplná.“
Môj mladý orol sa pri slove svätosť zatriasol. Bolo vyjadrením jeho najhlbších túžob. Čakal na oheň z neba, ktorý ho ponesie vyššie a vyššie, radikálnejšie do oddelenia len a len pre Boha a Jeho plány.
„Dávam ti novú pieseň,“ povedal mu Pán, „zmení ťa.“
Orol sa vzniesol do oblakov, aby sa s Ním o všetkom rozprával. Modlila som sa za neho a znovu sa ponorila do diania v armáde.
Predošlé víťazstvo znamenalo zvrat v celej bitke. Búrka, ktorá sa nami prehnala, nás mala úplne rozprášiť. Namiesto toho sme boli silnejší. Chválili sme Boha a ďakovali mu za to. Aj ranení Ho chválili. Nepozerali sa na svoje zranenia. Upriamili sa na Boha a On ich uzdravil bez toho, aby o to vôbec prosili.
Skupiny tých, ktorí chválili svojho Pána, rástli. Dialo sa to hlavne tam, kde sa počas bitky sústredili modlitebníci. Aj keď teraz neboli tie miesta tak jasne ohraničené, lebo na krátky čas zložili svoje „strechy“. Ľudia, ktorí sa pred tým modlili, povzbudzovali ranených, aby pokračovali v chvále. Držali ich na modlitbách a učili, ako počuť Boha.
Ženy, ktoré pred tým napájali ranených, ich teraz učili postarať sa sami o seba. Cirkev sa posunula o krok vpred. Bol tu iný čas. Vedeli sme sa napiť sami. Len kde tu sa objavila žena s krčahom vody pre tých, ktorí si ju nedokázali načerpať. Boli plné jemnej starostlivosti pretkanej povzbudzovaním. Jedna z mojich drahých orlíc slúžila vtedy s nimi. Objímala ranených Božou láskou. V jej objatí bola voda z rieky života.
Bolo to iné. Aj pred tým som vedela sama žiť s Bohom, učila som sa na Ňom byť závislá, ale boj s démonickou armádou ma vyčerpal natoľko, že som potrebovala pomoc. Teraz som bola menej unavená, necítila som sa tak stratená a osamelá ako pred tým. Bolo to z časti tým, že za mnou celý čas stála modlitebná stráž, ale aj tým, že som bola zrelšia. Moja viera bola hlbšia a moja láska a odovzdanosť Pánovi oveľa väčšia. Prameň Božej rieky bol pre mňa reálnejší. Bývala som pri ňom a brala si toľko, koľko som potrebovala. Mladý orol zletel dole a výdatne sa napil. O tom, čo prebral s Pánom zatiaľ nehovoril.
Ženy s horkou vodou som už skoro nevidela. Objavili sa naozaj len zriedkavo.
„Je to preto, že sa cirkev naučila rozoznávať a odmietať horkosť. Jednota je možná len v odpustení,“ vysvetľoval mi Ježiš. „Tvoja láska a viera boli preskúšané. Bez toho by si bola stále len na začiatku. Darmo by si snívala o naplnení svojho povolania, keby si mi nedovolila viesť ťa. Vernosť je pre môj ľud veľmi dôležitá.“
Porozumenie tomu, o čom hovoril, mnou prešlo ako blesk. Všetko, čo som prežila, spolu nádherne zapadlo do Jeho plánu.
„Aj slabí sú potrební. Keby ste ich nemali, nenaučili by ste sa milovať. Ale je toho oveľa viac, čo pre mňa znamenajú. Ich vytrvalosť oslavuje môjho Otca v nebesiach. Sú to bojovníci, ktorí sa v mnohom namáhajú. Vyzerajú ako slabosi, ktorými dokonca niektoré Božie deti opovrhujú, ale v nebi ich vidia ako hrdinov. Niektorí sa z posledných síl držia pri viere, ale nevzdávajú sa. V posledných dňoch z nich urobím mocnú armádu.
Ja ich pozdvihnem. Ich srdcia budú zlomené láskou ku mne. Budú milovať stratených. Budú poznať ich trápenie, budú vedieť plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. Aj keď dnes sú mnohí z nich na pokraji zúfalstva. Niektorí z nich žijú v takom duchovnom hlade a biede, že vážne rozmýšľajú nad tým, že predčasne ukončia svoj život. Mnohí z nich sa denne stretávajú s pokušením ako Jób, keď mu jeho žena povedala: „Ešte sa držíš svojej bezúhonnosti? Rúhaj sa Bohu a zomri.“ (Jób 2,9) Niektorí denne rozmýšľajú nad tým, že sa radšej zrieknu svojej viery a budú žiť v hriechu, pretože ich bolesť je taká veľká, že ju túžia prekryť bezbožným životom. Ja im rozumiem a Ja ich pozdvihnem.
Dávam ti lásku k nim. Sú to trosky, v ktoré už nikto nedúfa, že z nich raz bude nejaký úžitok. Ale Ja v nich verím.“
Potom položil dlaň na orla. Menil ho. Orol visel na Jeho perách, aby mu neušlo ani písmenko, ani čiaročka. Chcel vedieť všetko. Chcel poznať celé srdce svojho Pána.
„Ja počujem ich plač,“ pokračoval Ježiš. „Hľadám tých, ktorí sa nechajú premeniť mojou láskou a dovolia mi, aby som im dal poznať trochu bolesti niekoho iného. Hľadám tých, ktorí budú pohnutí a zachránia maličkých, ktorých miluje môj Otec. Koľkým z nich moje deti kázali znovu a znovu evanjelium! A len koľkých z nich naozaj vypočuli, objali a pomohli im vstať, keď sami nevládali. Ale Ja to zmením. Dám vám súcit, dám vám lásku, dám vám milosť.
Mnohí moji služobníci mi verne a oddane slúžia, ale zďaleka nedosiahli duchovnú hĺbku, ktorú im chcem dať. Mnohým veľmi pomôžu, ale neprivedú ich tam, kam mohli, pretože neprijali moje dary. Alebo ich prijali, ale nedovolili môjmu Duchu, aby ich naučil ich používať, až na ne nakoniec zanevreli. Ak sa to nezmení, nakoniec minú svoje povolanie. Do cirkvi musí prísť uzdravenie v oblasti duchovných darov. Bolo povedaných mnoho zraňujúcich a odsudzujúcich slov na oboch stranách. Vzájomná tolerancia nie je mojím plánom. Mojím plánom je láska a vzájomné bezpodmienečné prijatie.
V cirkvi je kvôli tomuto veľa zranení, veľa neprijatia a nepochopenia. Ja nikoho nenútim prijať moje dary. Kde je Duch, tam je sloboda. Ale niektorí to vôbec nepochopili. Nútili ľudí prijať ich presvedčenie. Namiesto darov priniesli horkosť. Niektorí neprijali moje obdarovanie len kvôli predsudkom, ktoré sa v nich vďaka tomu vybudovali. Niektorí boli povolaní, aby priniesli cirkvi poznanie hĺbky Božej lásky, ale len kvôli odmietnutiu Ducha Svätého tak neurobili. Vaše nezhody okolo mojich darov zabránili mnohým služobníkom poznať ma tak, ako som túžil. Teraz sa to všetko zmení. Dám vám vzájomnú lásku a úctu, aby ste mohli spolu slúžiť v plnosti. Charizmatik vedľa necharizmatika, spolu v jednom a tom istom Duchu bez toho, aby si navzájom skákali do vlasov alebo kritizovali svoju prácu. Budú slúžiť na jednom poli a spolu zožnú úrodu. Už povstali mnohí, ktorým som túto túžbu vložil do srdca. Musíte sa navzájom prijať, nie jeden druhého „prerábať na svoj obraz“. Míňate tak moje povolanie. Učte sa jeden od druhého. Kto sa nepokorí, minie moje povolanie.
Milujte sa navzájom tak, ako som Ja miloval vás. Neodsudzujte sa, prijímajte sa. Nepokorujte jeden druhého, pokorte sa predo mnou. Nepresadzujte sa, nepresadzujte svoje názory a predstavy, dovoľte mi, aby som vám Ja dal svoje. Nenechajte sa ťahať prúdom svojich ambícií, nechajte sa uniesť prúdom Ducha. Nevyvyšujte sa, ponižujte sa. Nehovorte o druhom zlé, vaše ústa nech sú plné žehnania. Neohovárajte, radšej sa modlite. Nevyvyšujte seba, vyvyšujte mňa. Nebojte sa trpieť pre moje meno, je to česť. Slávna odmena je pripravená pre tých, ktorí uchopia moje slovo a budú ho žiť. Viera bez skutkov je mŕtva (Jk 2,17.26) Viera získava na kráse, ak ju prizdobíš skutkami lásky.“
Mala som chuť kričať: „Milóóósť!“ pretože som pri Jeho slovách videla vlastnú biedu.
„Moja milosť je nekonečná pre tých, ktorí ju prijímajú,“ dodal Ježiš. „Orol,“ obrátil sa na môjho mladého priateľa, „leť!“
Na bojisku vládla výborná nálada, ak to takto môžem vyjadriť, aj keď to znie ako opis nejakej narodeninovej oslavy. Ešte stále sme oslavovali víťazstvo. A Boh sa radoval s nami. Začala som ale vnímať nepokoj. Pozorovala som orlov let. Bol iný - cítila som náznak oslabenia jeho krídiel. Aj on to vnímal, ale nebránil sa. Len bol s Ježišom. Len sa Mu položil do dlaní. Jeho milosť ho dvíhala vyššie.
„Len radosť túto vojnu nevyhrá,“ povedal mi Pán, „je ľahké zostať v radosti, aj keď si už dávno mala bojovať. Celú večnosť budeš stáť pred Božím trónom a uctievať Ho. Už ťa nikto a nič nevyruší. Celú večnosť stráviš pri Jeho nohách. Budeš odhaľovať hlboké tajomstvá Jeho múdrosti, ktoré sú ti teraz nepochopiteľné. Celú večnosť sa budeš ničím nerušená kúpať v tom krásnom vedomí, že si milovaná... Ale teraz je tu čas uctievať a čas plakať. Je čas byť milovaná a čas milovať. Čas zostať a čas ísť. Niekedy je čas odpočívať, inokedy pracovať.“
Orlí kŕdeľ pomaly rástol. Niektorí bojovníci sa zodvihli zo zeme. Ich tváre mali výraz hlbokého porozumenia Božieho volania. Začali obchádzať vojakov a zoraďovali ich do šíkov. Chcela som ich nasledovať, keď ma Pán zastavil:
„Tvoja úloha je ochrániť maličkých.“
Čudovala som sa, ale poslúchla som, aj keď sa to môjmu pyšnému „ja“ zdalo pokorujúce. Veď to vyzeralo, ako by ma Pán odvolal z boja! Len vďaka Božej milosti som urobila, čo chcel. Keby bolo na mne, idem tvrdohlavo do vecí, do ktorých ma nepovolal.
Orly spievali mohutnú pieseň. Bola o pravde nášho Boha. O Jeho moci a svätosti. Potom každý zletel k svojmu bojovníkovi. Kto ešte k nikomu nepatril, zletel k niektorému vojakovi, ktorého mu Pán ukázal. Môj orol priletel ku mne. Zohol sa a vošiel pod jednu z tých veľkých striech zo štítov, ktoré sa znovu sformovali. Vyučovala som tam mladých kresťanov. Rozprávala som im o všetkom, čo som prežila, učila ich ako sa brániť, ako sa modliť... Naplnila ma Božia radosť z toho, čo som robila. Pod mojimi rukami vyrastali noví bojovníci a bojovníčky Božej armády. Orol sa venoval iným. Pozorovala som ho z diaľky. Zdalo sa mi, že jeho pohľad je smutnejší ako inokedy. Uťahoval sa do samoty, kedy sa len dalo. Túžila som sa s ním porozprávať - tak naozaj, do hĺbky, ale nechcela som vyzvedať, a tak som sa za neho len modlila.
„Vonku by si teraz bola zbytočná,“ povedal mi jedného dňa Pán, „potrebujem iný druh pomazania, ako je ten tvoj. Potrebujem tvrdých mužov a bojovné ženy. Ty si iná.“
Keď mi ukázal, čo sa dialo na bojisku, naplnil ma úžas. Mal pravdu. To by som nezvládla. Chaos, ktorý som poznala, zmizol. Vojaci odsunuli všetkých tých, ktorí ešte boli ranení alebo inak neschopní boja, nabok. Vyzeralo to trochu surovo, akoby ich jednoducho odpratali, aby nezavadzali. Ale nebolo to tak. Vedeli, že neskôr dostanú to, čo potrebujú. Museli sa povzniesť nad to, že budú musieť čakať. Pán pre túto bitku povolal tých, ktorí dokázali pochopiť, že aj keď sa tým „odsunutým“ načas pohorší, nakoniec im slobodu a uzdravenie prinesú v plnosti.
Oproti Božej armáde sa blížil silný démonický oddiel. Boli to démoni zúfalstva. Boží bojovníci stáli hrdo, ako jedno telo a čakali na útok. Nedali sa vyburcovať posmešnými pokrikmi. Boli pevní. Démoni už boli úplne blízko, vystreľovali svoje šípy, ale nikto sa ani nepohol. Všetci sa kryli a modlili sa. Modlili sa ako jedno srdce, jeden hlas. Bolo to úchvatné. Cítila som ich hrdosť - národnú hrdosť občanov nebeského kráľovstva. Vedeli komu slúžia a za koho bojujú.
Pozorovala som budúceho generála s jeho orlom. Akoby sa zliali v jedno. Nádherná socha jazdca s bojovným operencom na ramene. Ani sa nepohli. Pozerali vpred, na Baránka, ktorý bol ich silou.
Spŕška šípov žiaľ zasahovala tých, ktorí zostali nechránení. Mala som chuť ísť a odnášať ich do bezpečia striech, ale nemohla som. Nariekali nad svojim osudom tak nahlas, že som nakoniec pre ich kvílenie vôbec nezačula rev démonov vrhajúcich sa na Božiu armádu. Boží bojovníci sa nehýbali. Stáli vo viere a vyznávali víťazstvo Božieho ľudu. Vyznávali Božie víťazstvo. Démoni sa o nich úplne roztrieštili. Bolo po bitke.
Užasnuto som pozerala na bojisko a potom na Ježiša. „Tak toto som nečakala,“ vydýchla som.
„Povedal som ti, že tento boj nie je pre teba.“
„Stáli vo viere vo mňa a moje víťazstvo. Nezapochybovali. Preto sa stali pevnými a tvrdými ako skala. Získali moju pevnosť,“ usmieval sa.
Vojaci sa rozbehli k tým, ktorých pred tým museli odsunúť nabok. Ako víťazi nad zúfalstvom im vedeli pomôcť.
„Teraz môžeš ísť,“ povedal mi Ježiš.
Rozbehla som sa k raneným. Za mnou bežali tí, ktorých som počas bitky vyučovala pod našou strechou. Orol a jeho učeníci vybehli s nami. Chodili sme od jedného k druhému, skláňali sa ku nim a pomáhali im, ako sme vedeli. Pán Ježiš sa prechádzal pomedzi nás a uzdravoval tých, za ktorých sme sa modlili.
Bolo ich veľmi veľa. Životy mnohých z nich boli tak plné zúfalstva, duchovnej biedy a prázdnoty, že sa nevedeli pohnúť z miesta. Len ležali a čakali, že sa snáď niekto pri nich zastaví a bude sa im venovať. Mnohí už ani nečakali. Neverili, že sa ich život môže ešte niekedy zmeniť. Niektorí sa obrátili len nedávno. Prišli k Ježišovi, pretože už nemali nič iné, v čo by sa ešte dalo dúfať. A On ich prijal. Svet v tom čase doslova chrlil tých, ktorí strácali nádej. Už ich nič nenapĺňalo. Práca, úspech, kariéra, rodina, láska, sex, peniaze... nič z toho ich nevedelo vytrhnúť. Už ledva žili. Ich hlboké zranenia hnisali neodpustením a šírili okolo seba nepríjemný zápach.
Niektorých sme odnášali pod strechy, aby sa tam zotavili. Ďalších sme nechali tam, kde boli, pretože po našich modlitbách sa sami začali o seba starať. Nevládali sa postarať o iných, ale pozorovali nás a prijímali tak ďalšie uzdravenie. Naučili sa rozoznať v tom, čo sme robili, Božiu lásku a privlastňovali si ju. To ich posilňovalo.
Všimla som si, že môj mladý priateľ už dlhšie sedí na jednom mieste. Nedalo mi to, musela som  vedieť, čo sa deje. Prečo nechodí pomedzi ranených. Prečo nehrá, prečo sa za nich nemodlí. Nepasovalo mi to k nemu. Spomenula som si na ten zvláštny smútok v jeho očiach... Na pery sa mi dral výkrik zúfalstva. Vynadala som si, že som sa o neho nestarala, že som sa nevotrela do problému, ktorý riešil. Že som nebola pri ňom, keď ma potreboval. Že som z neho nevydolovala, čo mu je... Bežala som k nemu, potkýnala sa o ranených, ale boli mi úplne ukradnutí. Nezáležalo mi na nikom. Viem, nebola to práve najúžasnejšia reakcia. Podľahla som zúfalstvu. Priletela som k nemu a hodila sa na kolená. Bol celý od krvi. Nie od svojej, od krvi dievčiny, ktorú zvieral v náručí.
Premohla som svoju bolesť za nich, za obidvoch a začala sa modliť v jazykoch. Pomohlo mi to zbaviť sa vlastného strachu a zúfalstva a mohla som mu konečne pomôcť.
„Si čistý,“ povedala som mu.
„Ale ty nevieš...“
„Všetko je jedno,“ povedala som mu na to, „krv Baránka ťa očisťuje.“
„Mal som pri nej byť. Sľúbil som jej to.“
„Pozri na mňa,“ prikázala som mu. Musela som odtrhnúť jeho oči od jej utrpenia. Tak, ako Pán pred chvíľou odtrhol moje oči od jeho utrpenia. Pokiaľ na ňu hľadel, nevedel jej pomôcť.
„Spievaj!“ povedala som ľadovým, direktívnym tónom. Nebrala som ohľad na žiadne jeho city. Mohla som len ďakovať Pánovi, že sme sa v tom všetkom, čo sme už spolu prežili, naučili dôverovať si navzájom. Poslúchol ma. Vstal a začal spievať.
Najskôr len potichu, akoby to bola jeho vlastná, osobná pieseň, ktorou Boh uzdravoval jeho srdce. Potom trochu hlasnejšie. Na dievčinu pri jeho nohách začal padať Boží dážď. Umýval jej rany, posväcoval jej postoje, čistil jej motívy. A odplavil jej zúfalstvo.
„Teraz,“ povedala som, „teraz je čas pustiť ju z rúk. Ďalej to zvládne sama.“
Objal uzdravenú dievčinu a nechal ju ísť samu za jej vlastným povolaním.
Pozerali sme za ňou. Chcela som ho objať a byť v tom lúčení s ním, ale potreboval len a len svojho Ocka. Svoje osobné Ockove objatie. A zároveň, vnímala som, že ho nesmiem objať. Ponorila by som nás oboch do ľútosti, padali by sme do osamelosti. Cítila som to veľmi silno. Odstúpila som preto niekoľko krokov. Nedokázala som byť blízko. Len som sa hodila k Ježišovi a nechala sa niesť.
Stmievalo sa. Pobehovala som po bojisku a pomáhala, komu som len vedela. Myslela som, že jednoducho končí ďalší deň a nevenovala som tomu pozornosť. Toto stmievanie ale nebolo len koncom dňa. Démoni využili prirodzenú tmu, aby sa nenápadne vkradli medzi nás. Zraňovali ranených, ryli do ich ošetrených rán, takže sme sa k niektorým museli stále vracať. Už bola skoro úplne tma, keď som si uvedomila, že by sme sa mali ísť schovať na noc pod niektorú zo striech. A vtedy som ich uvidela. Boh ma chcel varovať už skôr, ale bola som tak zaujatá prácou pre Neho, že som nedávala pozor na Jeho tichý hlas. Zanedbala som modlitby. Jeho milosť mi napriek tomu otvorila oči. Zaťala som mečom do najbližšieho démona. Bol to démon lži. Bojovníci okolo mňa zodvihli hlavy. Vytiahli svoje meče a svetlo Božej slávy osvetlilo temnotu. Démoni zatiaľ napáchali veľa škody.
„Odpusť, Pane môj,“ zašepkala som, „bolo to odo mňa naozaj veľmi hlúpe, zabudnúť na to, že sme vo vojne.“
Potom som sa obrátila k môjmu orlovi. Položila som mu ruku na rameno. „Poď, potrebujem tvoj oheň,“ povedala som.
Pripadal mi zraniteľný ako malé dieťa. Zjemnel a mal nový pohľad. Kdesi na dne som videla neukojený hlad a smäd po Otcovi, hoci sa práve vrátil z Jeho prítomnosti. Nerozumela som tomu. Popri všetkom, čo som ďalej robila, som sa za neho preto modlila.
Bol usilovný. Dával každému, čo potreboval. Ale nebol v tom celý. Smútok kde tu jasne prerýval jeho radosť z toho, čo medzi nami robí Boh.
Znovu sme sa modlili a pomáhali ďalším a ďalším. Celá armáda sa prebúdzala. Strechy zažiarili. Bolo to slávne. Z ničoho, z pádu, z hriechu našej pýchy a sebestačnosti dokázal Boh rozžiariť vo svojom ľude žiaru svojej slávy. Jeho láska bola doslova hmatateľná. Ako sme znášali ranených pod strechy, hustla a liečila všetkých. Démoni sami utekali pred našimi mečmi. Boh ich porazil.
Nemusela som sa konečne nikomu venovať a zašla som za orlom. Sedel na kraji jednej zo striech a pozeral do diaľky. Nevedela som mu pomôcť. Len som tam bola. Všetkým tým, aký bol, vždy jasne pomenoval aj môj vlastný problém. Všetko to, čo mi unikalo, po čom som si zúfala.
„Poďme sa znovu modliť,“ povedal, „dotknúť sa neba.“ Konečne sa usmial. „Tak to máš rada, nie?“
Cítila som, ako rýchlo dospieva. Ako ho Boh mení. Akoby mi v zrýchlenom filme pred očami rástla rastlinka.
Nechali sme teda všetkých dole a vyleteli do neba. Sami dvaja. Museli sme sa znovu napiť. A počuť Otca. Pretože sme Jeho deťmi.
Opäť som bola na kraji tej nádhernej lúky, z ktorej som pozorovala dianie v armáde. Ježiš stál vedľa mňa. Bola som úplne blízko. Pozerala som na Neho. Bol milovania hodný. Nie preto, že by mal super mužnú postavu a super krásnu tvár ako nejaký holywoodsky herec. Jednoducho, keď som sa na Neho pozrela, nemohla som Ho nemilovať. Bola som v tom až po uši. A On bol na tom tak isto.
„Moja láska ti dáva silu,“ povedal, „bez nej ste stratení, bez nej nikto nemôže zvíťaziť. Nemôžem ti dať svoju silu, ak neveríš, že ťa túžim posilniť, nemôžeš veriť, že to urobím, ak neveríš, že ťa milujem. Pretože iba ten, kto miluje je ochotný sa pre druhého obetovať.
Moja obeť bola obeťou za celý tvoj život, za celú teba. Nezaplatil som „len“ vstupenku do neba. Chcem, aby si vedela, že si milovaná. V každej chvíli tvojho života stojím po tvojom boku.
Moja obeť je dokonalá. Niesol som tvoje bolesti. Rozumiem tvojim slzám aj tvojmu smiechu.“
Tak krásne sa usmieval, že som vedela, že myslí na každú chvíľku môjho života, keď som sa radovala. On sa smial so mnou. Tak isto so mnou plakal, keď som plakala. Vždy bol tam.
„Poznám najtajnejšie zákutia tvojho srdca. Bolesti, ktoré nevyšli von, tie, ktoré si stále nosíš, pohladím a uzdravím. U každého bojujem o miesto v jeho srdci. Čím hlbšie ma pustíš, tým menej bolesti zostane.
Dovoľ mojej láske, aby ťa premieňala. Plačte s plačúcimi! Nedovoľ, aby ti pocit šťastia zakryl ostaných. Len mojimi očami môžeš vidieť, čo v človeku naozaj je. A len mojou láskou ich môžeš vyliečiť. Nie je to len o boji. Je to o milovaní a prijatí.“
„Moja láska má hranice,“ povedala som, „o mnohých som bojovala jednoducho preto, že som vo vojne a bolo to treba.“
„Na to, aby si vnikla do najtajnejších území ich sŕdc to nestačí. Medzi mojou a tvojou láskou je rozdiel.“
„Zmeň ma, prosím! Tvoja láska sa nemení. Moja je nestála. Moja je netrpezlivá, tvoja nekonečne trpezlivá. Si zhovievavý, dobrý,...“
„Zmením ťa,“ povedal Ježiš.
Lietali sme s orlom ponad armádu. Užívali sme si chvíľu osamote s Bohom. Rozprávali si veci, ktoré sme si potrebovali povedať. Niekoľko mladých orlov a orlíc sa pripojilo ku nám. Bolo nám úžasne. Plnými dúškami som vdychovala svieži vzduch. Pri tom som hľadela do očí môjho Pána. Chcela som Ho vidieť, chcela som Ho počuť. Túžila som, aby nás viedol.
Pristáli sme pri Jeho nohách. Mnohí tí mladí Ho vtedy po prvý krát naozaj uvideli. Videli anjelov, slávu neba a Ježiša, prebodnutého pre naše hriechy. Dotýkal sa ich a hovoril im o ich osobnom povolaní. Počúval ich otázky a odpovedal na ne. Potom nás poslal za budúcim generálom. Mali sme slúžiť s ním.
Našli sme ho, ako inak, na kolenách. Spolu s jeho orlom sa modlili za to, čo sme mali spolu robiť. Bez slova sme sa ku nim pripojili. Niektorí mladí sa ostýchali, ukradomky pozorovali tú pozlátenú a postriebrenú jazvu, ktorú mal budúci generál na líci. Keď sme sa domodlili, porozprávala som im, ako ku nej prišiel. Tak ako všetkým, čo som im kedy hovorila, aj týmto príbehom som sa snažila vyvýšiť nášho veľkého Kráľa.
„Bolo to už dávno,“ začala som, „o orloch bolo počuť len zriedka. Boli ako slabý, sotva počuteľný hlas v armáde. Aj keď niektorí kráčali v pomazaní, ktoré sme im všetci závideli a túžili po ňom. Bolo ich tak máličko, že v armáde, ako celku, boli takmer stratení. Ten, o ktorom vám hovorím, bol vtedy len horliacim mladíkom, chlapcom túžiacim po Bohu. Keď som ho stretla, to bolo to najhlavnejšie, čo som si na ňom všimla. Bol ako chodiaca Biblia. Modlil sa a sypal pri tom zo seba Božie slovo, vyučoval nás a zase sypal Božie slovo, vzal gitaru, aby uctieval Pána a aj pri tom citoval Písmo. Po čase začal čoraz jasnejšie prorokovať. No a bol z neho orol.“
„Ale ako prišiel k tej jazve?“ opýtal sa akýsi nedočkavec.
Pozrela som na svojho orla, na budúceho generála a jeho orla.
„Bojoval. Za Boží ľud a za Baránka.“
Pred očami mi preleteli spomienky. Aj momenty, pri ktorých som osobne nebola. Boh mi teraz všetky odkryl. O to väčšiu bázeň som mala, keď som znovu otvorila ústa.
„Jednoducho, nastavil druhé líce, keď ho bili. Chránil maličkých. Nedovolil, aby boli ranení. Radšej sám seba hádzal nepriateľovi pod meč. Tá jazva je podpisom jeho veľkého Kráľa. Jeho pečaťou, že si váži život tohto muža.“
Nechala som mladých, aby si medzi sebou pofrflali, že som im nepovedala viac. Nemohla som viac. Objala som nášho vedúceho a nechala sa unášať prítomnosťou môjho Pána.
„Je čas,“ zašepkal po chvíli. Postavil ma vedľa môjho orla a obrátil sa k davu, ktorému mal kázať slovo.
Decká z letky sa modlili a potom vzdali Bohu chválu spôsobom, ktorý každý z nich osobne najviac miloval.
Vzala som môjho orla a odišli sme kúsok stranou. Položila som mu ruku na rameno.
„Niečo tu nie je v poriadku,“ povedala som.
Zavreli sme oči, aby sme zabudli na to, kde práve stojíme a počuli hlas nášho Boha. „Poslepiačky“ sme zodvihli meče a štíty. Trafili sme niekoľko démonov falošného pokoja a klamu.
„Tak?“ opýtal sa Pán, „ako vám je?“
„Lepšie,“ usmiala som sa, „len jedno by som chcela, ak budeš súhlasiť. Dal si nám jednotu, rozumieme si. Ale ja jej chcem viac. Prosím si viac.“
„Máš ju mať.“ Dýchol na nás.
„Potrebujem väčšiu lásku k trpiacim. Málo sa modlím za ich životy,“ ozval sa orol, „zmenil si ma, ale musím ísť ešte ďalej.“
„Dávam ti, o čo prosíš,“ povedal mu Ježiš. „A ty?“ obrátil sa znovu ku mne, „prečo nepýtaš niečo len pre seba?“
„Pane, ty vieš. Dal si mi toľko, že neviem, či dokážem prijať ešte viac tvojich darov. Preto už nič nepýtam.“
„Je jedna vec, ktorú si odsunula nabok. Povedala si si, že už ju viac nebudeš riešiť.“
„Mala som pocit, že ma to od teba oddeľuje. Preto som ju položila na oltár a nechala tam.“
„Milujem tvoje obete. Polož mi k tomu tvoju neveru v tejto oblasti.“
Padla som na kolená. Orol začal spievať. Vedel, že ho potrebujem, že sa bez neho neodvážim urobiť, čo Boh odo mňa chcel. Budúci generál stále kázal Božie slovo. Počula som ho z diaľky. Dotýkal sa môjho srdca. Jeho orol stál verne pri ňom, ale pozeral na mňa. Zacítila som závan novej jednoty aj medzi nami. A Boh odplavoval nánosy mojej bolesti z tej oblasti. Nedokážem ju teraz pomenovať konkrétne. Tá bolesť je príliš hlboko. Ale On jednoducho prišiel a vzal to.
Urobil vtedy niečo úžasné aj pre orla. Nesnívali sme o tom, neodvažovali sme sa. Ale On to urobil.
Vrátili sme sa k letke. Decká si pospevovali, tancovali, maľovali, niektorí sedeli a písali. Všade znela hudba a smiech.
Sadla som si na kraj toho nádherného hemženia a pozorovala ich. Slzy mi tiekli prúdom, ako som sa za každého osobne modlila. Božie nádoby. Leštil ich, formoval a vlieval do nich svoj obsah. Pred očami sa mi premietali ich príbehy. Našiel ich – stratených v tme a preniesol do svojho kráľovstva svetla. Teraz boli tu. Orol poletoval pomedzi nich. Zaskočil aj za mňa. Moje drahé orlice, tie, s ktorými som prešla už tak dlhú cestu, poletovali s ním. Všetci si ma hýčkali. Chceli, aby som si užila ten moment a všetko, čo mi Boh dal. Bola v tom všetka láska, ktorou ma milovali.
Potom som sa postavila a začala hovoriť o prebudení. Burcovala som tých mladých, naháňala ich do osobných hlbokých modlitieb. Museli sme mať pevné základy. Veľa sme vtedy boli len tak spolu, neriešili sme službu a projekty. Bol to čas, keď sme boli budovaní. A zároveň, zreli v nás Božie povolania.
Čítala som si Bibliu, keď ku mne prišiel anjel. Položil mi na hlavu niečo krásne priesvitné, vyzeralo to ako pavučinka, ale bola to látka, veľmi, veľmi jemnučká látka. Ako to na mňa položil, rozplynulo sa to vo mne.
„Čo je to?“ spýtala som sa.
„To je moja sila,“ povedal mi Ježiš, „poď, niečo ti ukážem.“
Kráčala som za Ním po úzkej cestičke lemovanej skalami. Vyzerali, ako by boli vlhké. Svetlo sa od nich odrážalo ako od hladkej skaly, po ktorej steká voda a odráža sa v nej jas slnka. Alebo akoby ste kráčali v úplnej tme a zasvietili priamo na skalu, po ktorej steká voda.
„Nie je mokrá,“ povedal mi Ježiš, „skús.“
Dotkol sa jej a ja tiež. Naozaj nebola vlhká. Bola suchá. Nechápala som preto, odkiaľ sa berie ten jej vzhľad. Keď som sa lepšie prizrela, videla som, že bola z nejakej zvláštnej horniny. Bolo to niečo ako drahokam, ale tak veľký, že to bola skala, okolo ktorej sme kráčali. Ten jas, ktorý vydávala išiel z jej vnútra a zároveň bol aj odrazom vonkajšieho jasu.
„Si v mojej jaskyni,“ povedal mi Ježiš, „je to nebeská jaskyňa. Ten jas je sláva môjho Otca, ktorá preniká aj do najväčších hĺbok a osvetľuje aj tie najtajnejšie zákutia neba.“
Išli sme ďalej. V strede jaskyne bolo niečo ako diamantové jazero. Vyzeralo to ako jazero, aké môžeme vidieť v niektorých jaskyniach na zemi. Ale nebola v ňom voda. Boli v ňom diamanty. Vôbec sa v drahých kameňoch nevyznám. Keď čítam Zjavenie Jána, neviem, o akých kameňoch hovorí ( Základné kamene mestskej hradby zdobia rozličné drahokamy. Prvý základný kameň jaspis, druhý zafír, tretí chalcedón, štvrtý smaragd, piaty sardonyx, šiesty sardion, siedmy chryzolit, ôsmy beryl, deviaty topás, desiaty chryzopras, jedenásty hyacint, dvanásty ametyst. Zj 21,19-20). Bolo ich tam mnoho druhov, ale neviem povedať aké.
„Sadni si,“ ponúkol ma Pán.
Sadli sme si na kraj jazera. Nemyslím na breh, ale na okraj, kde by mala byť plytčina. Sedelo sa mi veľmi príjemne.
„Môžeš sa okúpať,“ usmial sa na mňa.
Bolo to zvláštne ľahnúť si do toho množstva drahých kameňov, ale keď som si ľahla a začala sa „kúpať“ zistila som, že som vždy túžila, urobiť práve toto.
„Toto sú moje dary pre môj ľud,“ povedal Ježiš. V Jeho hlase bol náznak smútku, „všetky kráľovstvá zeme, všetky kniežatstvá a vojvodstvá, všetci podnikatelia sveta vlastnia len malinkú čiastočku toho množstva bohatstva, ktoré vlastním Ja. Ale moje deti si z neho nepýtajú. Pýtajú si peniaze, bývanie, autá..., ale nepýtajú si moje zaopatrenie. Moje zaopatrenie často vyzerá inak, ako si ho predstavujete.“
Bola som smutná, pretože som vedela, koľko krát som neverila Bohu, že sa o mňa postará, že mi dá všetko, čo potrebujem.
„Nie len preto som ťa sem priviedol,“ reagoval na moje myšlienky, „toto sú skutky viery, ktoré som vás povolal urobiť. Je to moja sláva, ktorá mala byť zjavená ľuďom cez moje skutky. Vy si predstavujete, že moja sláva príde len tak. Ale ona príde, keď ma budete poslúchať, keď ma budete nasledovať vo všetkom. Nestačí sa len modliť, musíte aj robiť to, čo vám poviem. Nestačí počuť Boží hlas a povedať si: som požehnaný, Boh ku mne hovoril! Musíte ísť a urobiť, čo poviem. Veríte, že sa budú diať veľké veci. A tie sa budú diať. Budete kriesiť z mŕtvych, uzdravovať chorých, robiť divy a zázraky. Ale nemôžem vám to dať, pokiaľ sa nenaučíte poslúchať ma v malých veciach. Oni nie sú malé,“ povedal „to vo vašich očiach sú malé. Zbavte sa pýchy a malomyseľnosti. Oboje hubia Božích služobníkov.“
„Toto sú tvoje skutky,“ povedal. V ruke držal za hrsť drahých kameňov. „Ozdobím nimi tvoje rúcho, prizdobím si ťa nimi. Spravodlivé skutky svätých zdobia ich rúcha.“ Vyhodil kamene do vzduchu. Jeden po druhom pristáli na mojom rúchu.
Keď som sa na ktorýkoľvek z nich pozrela, videla som, čo mi bude naveky pripomínať. Boli tu zaznamenané všetky moje skutky. Na nič nezabudol. V jednom drahokame bolo napríklad niečo tak samozrejmé: podržala som niekomu vchodové dvere! Bolo to tam preto, že som to urobila v láske. (Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom Kol 3:23) Zapísal do nich koľko som sa kedy za koho modlila, koľko som o Ňom hovorila s neveriacimi, koľkokrát som niekoho povzbudila, kedy som niekomu niečo dala, pretože to potreboval viac ako ja. Videla som v nich, kedy som koho milovala Jeho láskou, kedy som komu odpustila a aj to, kedy som bola len s Ním preto, že som chcela byť len s Ním. Kvôli Nemu. Bolo to nádherné. Obzerala by som si tie drahokamy hoci aj celú večnosť, pretože každý ma napĺňal novou láskou a obdivom k môjmu Pánovi. Boli to Jeho skutky vo mne, ale odmenil ma, akoby som ich urobila úplne sama.
Vedela som ale, že som ich zďaleka nemalo toľko, ako som mohla mať. Mal pre mňa viac.
„To sú skutky viery, keď si na mne závislá. Poslúchneš a dôveruješ mi, že ťa povediem.“
„Vytiahni svoj meč!“ povedal potom.
Urobila som to a podala mu ho. Zobral jeden diamant a vsadil mi ho do rukoväte. Vzala som si ho späť a zdvihla do vzduchu. Meč bol živý.
„Moje slová sú Duch a život (Jn 6,63). Je to moje slovo, ktoré ťa mení. Je čas, aby si sa naučila nielen s mečom narábať. Tak ako si sa učila veriť štítu, ver aj meču.“
Vykročila som. Meč v mojej ruke pri tom žiaril Božou slávou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára