________________________________

25. 6. 2012

II. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého.

Uctievanie Boha

Kázeň (8.4.2012 v zbore BJB Viera) v MP3 je možné stiahnuť TU

Prednášku (12.5.2012 na LAŠ vo Važci) v MP3 je možné stiahnuť TU

II. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého.

Snímka2Zdieľam toto vyučovanie o troch úrovniach (častiach) uctievania aj preto, lebo si myslím, že míňame všetky tri.

1. Prvá úroveň - I. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom. - je uctievaním vzťahu. Začína otvorenou náručou Pána na kríži. Je to uctievanie Kráľa v intimite s Ním samým.

2. Druhá úroveň - II. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého. - začína otvoreným hrobom, zapaľuje nás hladom po Pánovom slove a po vyliatí Ducha Svätého. Je to uctievanie hľadania a očakávania na veci neba na zemi.

3. Tretia úroveň - III. Božie kráľovstvo premieňa človeka. - začína vyliatím Ducha Svätého – Letnicami. Je to uctievanie premeneným životom, nasledovaním Pánových šľapají.

Snímka101. Horiace srdce

Lukáš 24:27  Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom.

Po svojom vzkriesení Pán zrejme otvoril každú jednu knihu Starej zmluvy pred učeníkmi a ukazaoval im skutočnosť, že každá jedna kniha hovorí o Ňom. Kristus je kľúčom ku každej biblickej knihe.

Lukáš 24:32  I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?

Evidentne to však pre nich nebol len intelektuálny biblický kvíz. Niečo sa udialo v ich vnútri. Horeli ich srdcia. Zakúsili Božie slovo v úplne inej úrovni. Zrazu ku nim Božie slovo hovorilo, jednotlivé knihy sa im otvorili a srdcia im horeli.

Lukáš 24:44  hovoriac im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som bol ešte s vami, že sa všetko musí splniť, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch a v žalmoch. 45  Vtedy im otvoril rozum, aby pochopili Písma.

Zakúsili vzkrieseného Krista. Kameň bol odvalený nie len z hrobu, ale aj z Biblie! Práve toto je nová črta uctievania, ktorú jasne vidíme pri veľkonočných udalostiach: otvorené Písma a horiace srdcia. Zmenený vzťah k Písmu, ku Biblii. Zrazu už Biblia nie je len kniha, ale je to Božia reč, pokladnica reálnych a platných zasľúbení, kniha strategicky dôležitých príbehov, tá jediná celoživotná biblická škola, jediný zdroj múdrosti, miesto kam idem kedykoľvek sa o niečom potrebujem poradiť a rozhodnúť...

Dovoľte aby som s vami zdieľal moju osobnú skúsenosť:

Necelý rok po mojom obrátení som prišiel študovať do Bratislavy. Hoci som pred tým začal pracovať s mládežou, po krátkej dobe po mojom príchode do Bratislavy mi Pán povedal: „Teraz sa budeš venovať môjmu Slovu a modlitbe, lebo ťa pripravujem na službu, so ktorej som ťa povolal.“ dal mi len dva predmety ktoré som mal študovať. To bola celá Pánova škola pre mňa: mal som sa učiť dvom veciam: Biblii a modlitbe. A tak som 5 rokov robil tieto dve veci. A tak som 5 rokov skoro ráno vstával aby som študoval Bibliu a 5 rokov som chodil všade, kde som počul, že sa niekde niekto modlí. Dnes žasnem nad tým ako geniálne ma tieto dve činnosti pripravili na všetko. Za tých 5 rokov som v Bratislave spoznal všetkých, ktorí milovali Bibliu a modlitbu. Otvorili sa mi tak dvere k tým najstrategickejším vzťahom, priateľstvám a spolupráci. A keby som vtedy vedel to, čo viem dnes, robil by som to ešte viac a horlivejšie. Čoskoro som si všimol ako ma pri štúdiu Biblie Pán vyučuje tomu za čo a ako sa modliť a pri modlitbách mi zase otváral Pásma a vysvetľoval súvislosti a použitie jednotlivých veršov, príbehov a zasľúbení. Bolo to dobrodružstvo, ktoré trvá dodnes. Nerozlučiteľne ma to spojilo s Božím slovom a urobilo to zo mňa modlitebníka. Takto som sa dostal k niekoľkým modlitebníkom, o ktorých som sa dozvedel, že sa chodievajú modliť na hrad každú nedeľu o 16-tej. A cez nich som sa dostal do zboru Viera. Takto som sa dostal do jedného bytu pod Michalskou bránou, kde sa zase iní ľudia modlievali za Bratislavu a Slovensko. A tam sa potom modlili aj za mňa aby ma Pán naplnil Duchom Svätým. V tú noc som sa odtiaľ vracal na internát hovoriac v jazykoch a dodnes je to jedno z najromantickejších miest v Bratislave. Toto ma urobilo vášnivo veriacim v zasľúbenia o vyliatí Ducha Svätého. A tento oheň vo mne stále horí.

Verím tomu, že keď sa ti otvoria Písma, všetko ide bokom a ty sa roztúžiš po tvojom vlastnom príbehu prebudenia v tvojom meste a národe. Tak ako sa to stalo mne. Tak ako sa to stalo učeníkom po vzkriesení Pána. Ty zoberieš vážne Božie slovo, jeho zasľúbenia o vyliatí Ducha. A touto svojou vierou a vášňou uctievaš Kráľa. Uctievaš Ho tým, že si Mu uveril, že si Jeho slovo zobral vážne. Uctievaš Ho tým, že Jeho slovo v tebe žije, že chceš to, čo On má pre teba. Uctievaš Ho tým, že Ho naozaj aj počúvaš, že Mu načúvaš ako On ku tebe hovorí. Vtedy už Biblia nie je pre teba len na rozšírenie nejakého kresťanského svetonázora, ale je prameňom života.

Snímka112. Živé svedectvo

Lukáš 24:46  Riekol im: Tak je napísané, že Kristus musel trpieť a na tretí deň vstať z mŕtvych 47  a že sa musí kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom, počnúc od Jeruzalema. 48  Vy ste svedkovia toho.

Ďalší aspekt uctievania, ktorý vidíme v týchto veľkonočných udalostiach je to, že sa stávaš osobným svedkom, ktorý horíš touto evanjeliovou zvesťou. Ty sám si zakúsil Jeho lásku, Jeho obeť za teba, stretol si Ho vzkrieseného a to zmenilo tvoj život nie len tak, že si sa stal lepším, slušnejším, či morálnejším. Toto zmenilo tvoj život totálne. Ocitol si sa akoby v inom svete, horíš jedinou víziou: Kristom samotným. Stal si sa Jeho svedkom.

Len toto pritiahne ľudí do cirkvi: živé a skutočné svedectvo. Realita živého a vzkrieseného Krista v nás. Jeho nebeská láska prameniaca v nás.

A toto je uctievaním Kráľa: si Jeho osobným svedkom. Žiješ pre Neho. Hovoríš o Ňom. On je reálny v tvojom živote. Je ti všetkým.

Snímka123. Čakanie na vystrojenie

Lukáš 24:49  A hľa, posielam na vás zasľúbenie Otcovo. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti. 50  Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. 51  A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. 52  A oni sa Mu poklonili a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema 53  a boli stále v chráme, chváliac Boha a dobrorečiac Mu. Amen.

Skutky 1:1  Prvú knihu, Teofil, napísal som o všetkom, čo Ježiš činil a učil od počiatku 2  až do toho dňa, v ktorý bol vzatý do neba, keď skrze Ducha Svätého dal poverenie apoštolom, ktorých si vyvolil, 3  ktorým sa po svojom umučení aj prejavoval živý mnohými dôkazmi, ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac o kráľovstve Božom. 4  Keď boli spolu, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali zasľúbenie Otcovo - o ktorom (tak im riekol) počuli ste odo mňa, 5  (totiž) že Ján krstil vodou, ale vy o niekoľko dní budete pokrstení Duchom Svätým. 6  A oni, tam zídení, spýtali sa Ho: Pane, či v tomto čase obnovíš kráľovstvo pre Izrael? 7  Odpovedal im: Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, 8  ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme.

Otvorená náruč Pána na kríži nás pozýva do intímneho vzťahu s Pánom. Otvorená hrob nás pozýva čakať na vyliatie Jeho Ducha. Toto je tretím aspektom nášho uctievania. Čakám na to, čo Boh Otec určil svojou mocou. Čakáme na to ako nás Boh obnoví vždy keď to potrebujeme. Letnice nie sú len jednou udalosťou. Letnice potrebujeme zažiť znovu a znovu.

Máme takýto čas čakania v našom živote? Oddelíme si takýto čas kedy sa sústreďujeme dlhšie na hľadanie Pána, na čakanie na Jeho zasľúbenia?

Takýto výnimočne vzácny čas som mohol prežiť po mojej vojenskej službe. Keď som konečne mohol ísť do civilu, zabalil som si dve banánové škatule. Do jednej som dal všetky slovníky a preklady biblie. Do druhej som si zabalil džúsy. A ešte som si zobral igelitku videokaziet z konferencií. A s týmto som odišiel na mesiac na jednu chatu. Dodnes som fascinovaný aký silný čas to bol. Vôbec som sa nenudil. Od rána do noci so len študoval a modlil sa. V niektorých dňoch som naozaj nevedel z čoho budem robiť pokánie o 5 minút, lebo Pán tak jasne jednal so mnou. Do dnes čerpám z tohto času a z toho, čo som vtedy od Pána počul.

Verím, že ako učeníci vtedy, tak aj my dnes nebudeme mať veľkú noc bez Golgoty a intímneho spojenia s Kráľom. A bez čakania nebudeme mať Letnice. Bez čakania k tomu nedôjde. Bez hladu, modlitieb, pôstov a oddeleného času to nepríde.

Žiaľ, dnes to nevidím v cirkvi. Nevidím tento hlad a čakanie. Nevidím plač, horiace srdcia, držané zasľúbenia.

Predsa však kážem toto posolstvo, aby som tento hlad zobúdzal, aby som povzbudil tých z vás, čo tento oheň máte. Hovorím o tom, aby som vás prebudil k tomu zobrať vážne Božie zasľúbenia. Chcem vás prebudiť vo vašej vášni ku Kristovi.

Pred časom som počul o jednom Božom mužovi, ktorý sa volal Sidlov Baxter – bol kazateľom v Anglicku – a za 60 rokov služby pastoroval 3 zbory a v každom mali prebudenie. On sám o tom povedal: „Neprišlo to ako výsledok môjho kázania. Prišlo to ako výsledok toho, že sa členovia zaviazali modliť, až kým prebudenie nepríde. A ono prišlo. Vždy.“

Dovoľte aby som vás pozval k ďalším príbehom prebudenia a vopred sa modlím, aby vo vás roznietili Boží oheň:

clip_image002Gironimo Savonarola

Nástrojom prebudenia v talianskej Florencii, ktoré začalo v rokoch 1496-98, bol taliansky rímskokatolícky mních Savonarola. V dobe, kedy prebudenie začalo, bol Martin Luther malý chlapec. Savonarolu šokovala zhýralosť a nemravnosť sveta okolo neho, vedel tiež o skazenosti rímskokatolíckej cirkvi. Keď bol mladý chodieval okolo rieka Po, spieval Bohu a plakal kvôli hriechom, nespravodlivosti a chudobe ľudí okolo seba. Plakal a rmútil sa nad necudnosťou, prepychom a krutosťou mnohých predstaviteľov cirkvi. Celé hodiny preležal tvárou k zemi na oltárnych schodoch v kostole, plakal a modlil sa kvôli hriechom svojej doby a kvôli hriechom cirkvi.

Čo mohol dokázať neznámy mních v dobe, kedy vo svete aj v jedinej vtedy existujúcej cirkvi panovala nemravnosť? Aj keď bol Savonarola oddaným katolíkom, jeho modlitby a Duchom naplnený život pomáhali pripravovať cestu protestantskej reformácii. Martin Luther ho nazýval protestantským mučeníkom. Savonarolov život je ďalším slávnym svedectvom o tom, že z Božej milosti môže jediný bojovník na modlitbách zmeniť chod vecí a pripraviť cestu mocnému prebudeniu.

Vo veku dvadsiatich dvoch rokov napísal Savonarola pojednanie „Pohŕdanie svetom“, v ktorom prirovnával hriechy svojej doby k hriechom Sodomy a Gomory. Bez toho že by čokoľvek povedal svojej rodine, vstúpil do kláštora, kde začal žiť životom pôstu a modlitby. Zúfalo túžil uvidieť prebudenie od Boha. Savonarola roky študoval Písmo, hľadal Boha a modlil sa. Boh mu náhle jedného dňa dal videnie: otvorilo sa nebo a hlas mu prikázal, aby ľu´dom oznamoval budúce pohromy cirkvi. Naplnený novým a mocným pomazaním Svätého Ducha začal Savonarola kázať ľuďom.

Keď na neho zostúpil Svätý Duch, hromovým hlasom pranieroval hriechy ľudí. Moc prebudenia zachvátila celú oblasť. Jeho poslucháči – muži aj ženy, básnici aj filozofovia, remeselníci aj robotníci, všetci vzlykali a plakali. Svätý Duch usvedčoval ľudí tak silno, že sa po uliciach ponevierali ako v mrákotách, neschopní jediného slova.

V niekoľkých prípadoch, keď sedel pri kazateľni, všetci ľudia v kostole videli, ako jeho tvár nebesky žiari; vtedy v modlitbe, alebo vo vytržení sedel pri kazateľni bez prerušenia až päť hodín. Zástupy, ktoré ho prišli vypočuť, sa do menších kostolov nemohli zmestiť. Preto Savonarola osem rokov vo Florencii kázal vo veľkej katedrále. Aby ľudia mohli počuť jeho kázanie, prichádzali uprostred noci a čakali kedy sa dvere katedrály otvoria. Savonarola prorokoval, že s nimi bude len osem rokov.

Na Savonarolovi spočíval Pánov Duch. Prorokoval, že mestský vladár, pápež a neapolský kráľ zomrú všetci v priebehu jedného roka. To sa aj stalo. Mesiace vopred predpovedal, že Boh potrestá Florenciu vpádom, ktorý príde cez Alpy. Francúzsky kráľ Karol VIII. prekročil so svojou armádou Alpy a pripravoval sa k útoku. Savonarola sa s ním stretol osamote. Sám čelil francúzskej armáde a dva krát presvedčil kráľa Karola, aby sa vrátil do Francúzska a na Florenciu nezaútočil.

Zlí predstavitelia vedenia mesta boli zvrhnutí a Savonarola učil ľudí, ako ustanoviť demokratickú formu vlády. Prebudenie spôsobilo ohromné zmeny v morálke. Ľudia prestali čítať nemravné a svetské knihy. Obchodníci vracali ľuďom neprimeraný zisk, ktorý na nich vyzískali. Chuligáni a darebáci z ulice prestali spievať hriešne piesne a začali spievať chválospevy. Boli zakázané karnevaly. Na hraniciach horeli svetské knihy, oplzlé obrázky, masky a parochne. Od domu k domu pochodovali procesie detí, ktoré spievali a volali všetkých ľudí ku pokániu a vyzývali ich, aby zo svojich domov odstránili všetku „márnosť“.

Na námestí vo Florencii zo svetských predmetov nakopili veľkú osemhrannú pyramídu. Mala sedem poschodí a týčila sa do výšky dvadsiatich metrov. Jej obvod bol takmer osemdesiat metrov. Keď horela, zvonili zvony a ľudia spievali. Pripomínalo to oheň počas prebudenia v Efeze pred mnohými storočiami (Sk 19,18-20)...

(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.34, EIRENE 1997)

clip_image004Gróf Zinzendorf

Nedá mi nespomenúť jeden konkrétny a najznámejší príklad takéhoto „Dávidovho stánku“ a síce dom modlitby moravských bratov. Ich modlitebná ustavičná reťaz fungovala vyše sto rokov. Ako k tomu to fenoménu došlo?

R. 1722 ponúkol gróf Zinzendorf útočište moravským exulantom na svojom panstve. Pricestovali tam stúpenci rôznych reformačných hnutí unikajúcich prenasledovaniu a násilnej rekatolizácii. Začal ich aj viesť a učiť. Pomohol im ustanoviť funkčnú organizáciu života v komunite. Viedol ich k hľadaniu jednoty napriek roznym teologickým rozdielom. Toto jeho vedenie vyústilo do „bratskej zmluvy“, do ktorej 12.5.1727 vstúpila pod jeho vedením celá komunita moravanov. Mali jedno krédo: „Vo veciach podstatných jednota, vo veciach nepodstatných sloboda, vo všetkom láska.

On sám v modlitbách plakal za 12-13 ročné dievčatá, ktoré vyučoval v triedach, lebo videl, že aj keď všetkému rozumejú, neodpovedajú na evanjelium celým svojim srdcom. Už v období pred tým známym vyliatím Ducha v auguste 1727 sa začali modliť deti. Dievčatá a chlapci oddelene sa sami stretávali za účelom modlitieb.

V lete 1727 začali zakúšať mocné vyliatie Svätého Ducha. 10.8.1727 bolo celé ich zhromaždenie premožené zjavenou Božou prítomnosťou. Všetci prítomní padli na zem. 12.8.1727 pri Večeri Pánovej zakúsili ešte mocnejší dotyk a cítili mocnú Kristovu blízkosť. Podľa záznamov niektorí v tom momente nevedeli, či sú už v nebi, alebo ešte na zemi. To ich životy úplne zmenilo. Deti boli uchvátené milosťou Ježiša a schádzali sa k modlitbám, ktoré trvali až do rána. Celou noc preplakali dospelí a deti v intenzívnej Boží prítomnosti. Boh im bol tak blízko. Prebudenie sa prejavilo vyliatím Ducha modlitieb a chvál, v ktorých mohli zostávať akúkoľvek dobu a nikdy sa im to nezdalo dlhé. Druhé znamenie prichádzajúceho kráľovstva bolo, že sa srdcia všetkých roznietili hlbokou láskou jedného k druhému, čo sa prejavovalo neohraničenou obetavosťou. Po tretie sa medzi herrnhutskými rozšírilo silné vedomie posledných čias a to ich viedlo k neuveriteľnej misijnej aktivite.

Dostali túžbu po nepretržitej modlitbe. Ľudia všetkých vekových kategórií sa začali organizovať do modlitebných skupiniek trvajúcich dňom i nocou. 26.8.1727 sa zišlo 24 manželských párov a urobili sľub modliť sa 24 hodín denne v smenách. Toto ohromujúce modlitebné hnutie sa rýchlo rozšírilo a trvalo vyše sto rokov.

Krátko po tomto modlitebnom zameraní, sa začali zameriavať na stratené duše a dostali spaľujúcu túžbu vidieť ako hriešnici prichádzajú k spaseniu skrze Ježiša Krista. Z modlitebného hnutia povstalo misijné hnutie. Za 20 rokov následne vyslali viac misionárov než protestanti a anglikáni za dobu uplynulých 200 rokov. Každý šiesty moravan bol poslaný na misiu...

(Zostavené podľa: Greenfield J., Moc s výsosti, Praha 1936)

John Wesley, Charles Whitefield, Georg Whitefield...

clip_image006Dve storočia po tom, čo si Boh použil Luthera, Kalvína a ďalších k reformácii v Európe, duchovný život vo väčšine cirkví vymizol. Národov sa znovu zmocnil hriech. Anglicko ohrozovali občianske nepokoje, vzbury, pašovanie a násilie. Francúzsko bolo takmer zničené francúzskou revolúciou. V tridsiatich rokoch osemnásteho storočia Boží Duch zapálil svätý oheň v srdciach troch Angličanov: Johna Wesleyho (vek tridsať päť rokov), Charlesa Whitefielda (vek tridsať jeden rokov), Georga Whitefielda (iba osemnásť rokov).

Na nový rok 1739 John a Charles Wesley, George Whotefield a štyria ďalší členovia Svätého lkubu spolu s ďalšími približne šesťdesiatimi rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi slávili v londýnskej Fetter Lane hody lásky. „Okolo tretej hodiny ráno, keď sme sa modlili, zostúpila na nás Božia moc, takže mnohý z prevelikej radosti zajasali a iní klesli k zemi. Ako náhle sme sa trochu spamätali u úžasu a údivu nad Božím majestátom, začali sme jednomyseľne spievať: Chválime Ťa, Bože, spoznávame v Tebe svojho Pána.“ Táto udalosť za začala nazývať metodistickými letnicami.

O päť dní sa osem z týchto „metodistov“ modlilo a diskutovalo až do ranných hodín. Potom sa rozišli s „presvedčením, že Boh urobí veľké veci“. V iný večer toho istého týždňa sa ich skupina znovu zišla a modlili sa celú noc.

Ďalší víkend, 14.januára 1739, bol Whitefield ordinovaný. Deň pred ordináciou strávil na modlitbách a v pôste, modlil sa až do večera. K modlitbám vstal aj v nedeľu skoro ráno. „Keď som pristúpil k oltáru, neodbytne som musel myslieť na Samuela, ako stojí ako malé dieťa pred Hospodinom... Keď mi biskup položil ruky na hlavu, ako by sa moje srdce zastavilo a ja som ponúkol celého môjho ducha, dušu i telo službe v Božej svätyni!“

Od toho dňa Whitefield kázal s veľkým zanietením a mocou. Mal iba dvadsaťdva rokov, ale kdekoľvek hovoril, zhromažďovali sa zástupy, aby ho poslúchali...

(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.37,39,40, EIRENE 1997)

FinneyCharles G. Finney

Jeden zo spisovateľov kresťanských biografií označil pamäte Charlesa Finneya za „možno najpozoruhodnejší popis prejavov moci Svätého Ducha odo dní apoštolov. Sú plné zobrazení duchovných vyliatí, ktoré človeku pripomínajú deň letníc.“ Jeden z Finneyho najbližších priateľov, ktorý bol tiež niekoľko rokov jeho stenografom, o ňom povedal: „Intenzita a stálosť jeho nadšenia boli prekvapujúce. Zdalo sa, že v ňom svätý oheň nikdy nevyhasína.“

Charles G. Finney sa narodil v r.1792. Behom svojho detstva takmer nepočul kázať evanjelium. Vo veku dvadsiatich šiestich rokov začal pracovať v advokátnej kancelárii v mestečku Adams v štáte New York. Tam sa tiež mohol pravidelne zúčastňovať bohoslužieb a modlitebných zhromaždení. Neustále analyzoval modlitby kresťanov, ale nevidel, že by sa im kedy dostávalo vypočutia.

Členovia zboru sa ho pýtali, či by nechcel, aby sa za neho modlili. Odpovedal im: „Nie. Myslím, že potrebujem modlitby, lebo som si vedomý, že som hriešnik. Ale nechápem, k čomu by vaše modlitby za mňa boli, lebo stále prosíte a nedostávate. Odkedy som prišiel do Adamsu, modlíte sa za duchovné prebudenie, a predsa ho nemáte. Modlíte sa, aby na vás zostúpil Duch Svätý, a predsa sa sťažujete na svoju chudobu... od tej doby, čo som začal navštevovať tieto zhromaždenia, ste sa namodlili toľko, že by ste museli modlitbami vyhnať diabla z Adama, keby vo vašich modlitbách bola nejaká moc. Ale stále sa modlíte a stále sa sťažujete.“

Keď sa Finney 10.októbra 1821 osamote modlil v lese za dedinou, zakúsil mocné obrátenie. V ten deň mal večer vo svojej malej kancelárii videnie, v ktorom padol s plačom k Ježišovým nohám. „Prijal som mocný krst Duchom Svätým... bez toho, že by som to očakával, bez toho, aby som vôbec pomyslel na to, ž eniečo podobné je pre mňa, bez toho, že by som si pamätal, že som o niečom podobnom kedy od kohokoľvek na celom svete počul, v okamihu, kedy som to vôbec neočakával, zostúpil na mňa Svätý Duch tak, ako keby prenikol myjím telom aj dušou.“

Hneď ďalší deň začal Finney vydávať svedectvo ľuďom. V ten večer, bez toho abo bolo čokoľvek oznamované, videl ľudí z celej dediny prichádzať na miesto, kde sa zvyčajne konali modlitebné zhromaždenia. Po dedine sa roznieslo, že sa obrátil. Nakoniec sa rozhodol tiež ísť. Keď tam prišiel, bol celý dom plný ľudí, ale nikto nič nehovoril. Potom povstal Finney. Keď opakoval svoje svedectvo, ľudí sa zmocnil Svätý Duch. Povstal kňaz a vyznal, že bol pre zbor kameňom úrazu. Požiadal Finneyho, aby sa modlil. Keď sa Finney po prvý krát verejne modlil, Boh ho k tomu pomazal. Od tej doby bolo modlitebné zhromaždenie každý večer. Začalo prebudenie. Rozšírilo sa medzi všetkých ľudí a všetkými smermi do okolia.

Na začiatku svojho života s Bohom sa Finney naučil mnohému o vytrvalej a víťaznej modlitbe a modlitebných bremenách. Skoro ráno pred svitaním zhromažďoval niektorých mládencov z Adamsu ku každodenným modlitebným zhromaždeniam. Sám sa začal modliť celé hodiny, často chodil do lesa, aby tam bol sám s Bohom. Ku svojmu modlitebnému režimu začal pripájať aj pôst. Podobne ako Wesley stanovil pravidlá pre svoj Svätý klub, tak aj Finney nabádal týchto mladých ľudí, aby si každý deň byhradili pre modlitbu tri chvíle – pri východe slnka, na poludnie a pri západe slnka. Keď sa verne modlili, Boh vylieval Ducha modlitieb aj na ďalších mladých ľudí.

Pri svojom druhom večernom zhromaždení v Evans Mills Finney našiel budovu plnú ľudí. Bez akéhokoľvek úvodu alebo piesne šiel ku kazateľni a citoval Iz 3, 10-11: „Povedzte spravedlivému, že bude dobre, lebo budú jesť ovocie svojich skutkov.  Ale beda bezbožnému, zle bude; lebo mu bude daná odplata jeho rúk.“ Svätý Duch okamžite začal usvedčovať ľudí. V priebehu tej noci sa ľudia niekoľko krát pokúšali zistiť kde Finney býva, a posielali pre neho, aby sa za nich modlil. Zhromaždenia pokračovali na školách, v kostoloch a v krčme jedného človeka so zlou povesťou, ktorý sa obrátil.

Hriešnici boli usviedčaní natoľko, že nemohli spať. Nemecký zbor zo susedstva požiadal Finneya, aby u nich kázal. „Pánov meč ich zasahoval na ľavo i na pravo. Za niekoľko málo dní prežívala usvedčenie celá osada.“ Bol čas žatvy, ale ľudia na poli odkladali svoje náradie, aby sa dostali na každodenné bohoslužby o jednej popoludní. Prebudenie prinieslo zborom presbyteriánov i nemeckých kongregacionalistov také požehnanie, že čoskoro postavili nové kamenné kostoly.

V priebehu tohto prebudenia ordinoval jeden starší cirkvi presbyteriánov Finneya za evanjelistu. Finney „kládol veľký dôraz na modlitbu ako nepostrádateľnú podmienku prebudenia... používanými prostriedkami boli kázanie, modlitba a zhromaždenia, veľa osobných modlitieb, osobných rozhovorov a stretnutí pre vyučovanie úprimne hľadajúcich.“

Finney sa snažil kázať jednoducho a používať iba jednoduché ilustrácie. Nerobil to len preto, aby si to poslucháči zapamätali, ale aby ich pravda usvedčila. Vždy hovoril priamo k ľuďom. Ako právnik obhajoval vec Ježiša Krista tak, aby bol rozsudok vynesený okamžite.

Finney povedal: „Chodil som od domu k domu, zúčastňoval sa modlitebných zhromaždení a kázal a pracoval každý deň i každú noc.“ Tak to šlo mesiac za mesiacom. Finney zaznamenal, že dielo spasenia sa šírilo všetkými smermi. Než uplynul rok, prichádzali správy o prebudení v jedenástich mestách v oblasti...

(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.64-66, EIRENE 1997)

evanrobertsEvan Roberts

Dokedy nebudú otvorené v nebi všetky Božie knihy, kým nebude Boží ľud stáť pred Božou súdnou stolicou, aby prijal večnú odmenu, nebudeme poznať množstvo hodín, ktoré modlitebníci venovali modlitbám za prebudenie. Iba Boh vie, v akom rozsahu Svätý Duch viedol modlitebníkov v modlitbách za prebudenie, o ktorom teraz píšeme.

Kde v roku 1904 začali mohutné série prebudení a žatvy? Historici ako začiatok obvykle označujú prebudenie, ktoré nastalo v dedine Loughor v južnom Walese. Božím nástrojom na začiatku prebudenia v r. 1904 bol Evan Roberts. Roberts sa v r. 1891 ako trinásťročný chlapec začal modliť predovšetkým za dve vytúžené veci: (1) aby ho Boh naplnil svojim Duchom Svätým a (2) aby Boh dal vo Walese prebudenie. Roberts zrejme do prebudenia, ktoré Boh dal chcel poslať, investoval najviac modlitieb. Aj to môže byť dôvodom, prečo Boh začal medzinárodnú vlnu prebudenia vo Walese práve skrze Evana Robertsa.

Evan Roberts bol celý život duchovne otvorený. Ako dieťa miloval Boha, učil sa naspamäť chválospevy, čítal Bibliu a modlil sa. Usporadúval pre deti zo susedstva „bohoslužby“ a „kázal“ im. Roberts vždy túžil, aby mohol pre Ježiša robiť stále viac. Zúčastňoval sa všetkých zborových zhromaždení – každú nedeľu a päť večerov v týždni.

Vo veku dvanástich rokov šiel Evan ako väčšina chlapcov pracovať do uhoľných baní. Od trinástich sa ale neustále modlil, aby ho Boh naplnil Svätým Duchom a aby poslal do Walesu prebudenie. Pri práci v bani sa neustále modlil, spieval a opakoval si biblické verše. Po večeroch doma čítal celé hodiny Bibliu. Modlil sa potichu, ale často vzdychal hlbokou svätou túžbou. Mnoho krát dával prednosť modlitbám pred jedlom a často vstával uprostred noci a prosil Boha o prebudenie.

Vo štvrtok 27.októbra 1904 ráno vzal evanjelista Seth Joshua asi dvadsať mladých ľudí vrátane Robertsa z Newcastle-Emlynu do Blaenanerchu na svoje zhromaždenie. Nasledujúci deň uzavrel Seth Joshua zhromaždenie o siedmej ráno modlitbou: „Pane... podrob si nás.“ Svätý Duch povedal Evanovi: „Práve to potrebuješ.“ Evan vyšiel z dverí s modlitbou: „Pane, podrob si ma!“ V priebehu zhromaždenie o deviatej hodine toho rána na neho mocne zostúpil Svätý Duch, Evan padol na kolená a volal: „Podrob si ma, podrob si ma, podrob si ma! Ach! Ach! Ach! Ach! Ach!“ Z očí mu trýskali slzy, po tvári mu stekal pot. Po trinástich rokoch modlitieb bol Evan nakoniec naplnený Duchom Sväútým. Skoro na to boli vypočuté aj jeho trinásťročné modlitby za prebudenie. „Cítil som, ako horím túžbou prechádzať Wales krížom krážom a hovoriť o Spasiteľovi“, povedal.

Roberts sa začal modliť za 100 000 duší a Boh ho uistil, že sa ich toľko obráti ku Kristovi. Sám o tom hovorí: „Zmocnil sa nás Boží oheň.“ Roberts cítil, že je úplne nutné poslúchať vedenie Ducha Svätého. Predstavoval si, ako s tímom mladých ľudí zvestuje evanjelium po celom Walese. Neustále naliehal na ľudí, aby sa plne podriadili Svätému Duchu a poslúchali Ho.

Keď sa Evan modlil, Boh s ním mocne jednal. Jednej noci nemohol spať. „Miestnosť bola plná Svätého Ducha. Toto vyliatie bolo tak premáhajúce, že som musel... prosiť Boha, aby zadržal svoju ruku!“

V tých dňoch dával Boh svojmu služobníkovi behom modlitieb videnie. V jednom z nich Roberts videl obrovskú ohnivú priepasť pekla obklopenú stenou, v ktorej bola jedna brána. Až na horizon, kam mohol dohliadnuť, videl vzdúvajúcu sa masu ľudí prichádzajúcich k priepasti. Prosil Boha, aby na jeden rok zavrel pekelnú bránu. V inom videní videl Satana v ohrade, ako sa mu posmieva a potupne smeje. Potom uvidel vznešenú bielu postavu s vysoko pozdvihnutým planúcim mečom. Meč zasiahol postavu Satana a ten v okamihu zmizol. Roberts vedel, že Kristus Satana porazí.

V ďalšom videní Roberts videl žiariaci mesiac a ruku vztiahnutú ku svetu. To isté uvidel ešte raz, tento raz ruka držala kus papiera, na ktorom bolo napísané „100 000“.

V nedeľu 30.októbra večer na zhromaždení v Newcastle-Emlyne mal Roberts ešte jedno videnie. Videl školskú triedu vo svojej vlastnej dedine. Pred ním sedeli v laviciach jeho kamaráti a spoločníci. Videl sám seba ako ku nim hovorí. Začul Boží hlas, ktorý mu povedal. „Choď a hovor k týmto ľuďom.“ Nakonies Roberts povedal Bohu „áno“, videnie sa ihneď rozplynulo a celá kaplnka akoby bola plná svetla a slávy. Pri nedeľnom zhromaždení mládeže mu tiekly slzy z očí a on sa opakovane modlil: „Osláv svojho Syna.“

V tomto týždni Boh vložil na Evana také modlitebné bremeno za jeho domov v Loughorone, že požiadal riaditeľa o dovolenie, aby mohol ísť domov a jeden týždeň usporadúvať zhromaždenia mládeže. Povolenie dostal a okamžite šiel domov, kde jeho rodina nemohla pochopiť prečo prišiel. Hovoril o tom, ako bol požehnaný, pokrstený a naplnený Duchom. Keď pomyslel na Wales, prepukol do plaču. Keď si spomenul na Božie zasľúbenia o prebudení a spasených dušiach, smial sa radosťou. Jeho rodina sa čudovala: Nezbláznil sa snáď Evan?

(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.118,122-124, EIRENE 1997)

Praying-sisters-Hebrides-D-Campbell.gifPrebudenie na Hebridách

Najväčším ostrovom Hebríd je ostrov Lewis and Harris, ktorý leží pri severozápadnom pobreží Škótska. Lewis je meno severnej často ostrova. Od roku 1828 Boh z času na čas vo svojej milosti navštevoval Lewis prebudením.

Roku 1949 bol duchovným farnosti v dedine Barvas reverend James Murray MacKay. Celé mesiace sa on aj vedúci jeho zboru modlili za vyliatie Ducha. V jednej malej chalupe žili dve sestry _ Peggy Smithová, ktorá mala Osemdesiat štyri rokov a bola slepá, a jej sestra Christine Smithová, osemdesiatročná a zohnutá artritídou. Nemohli chodiť na bohoslužby, ale dlhú dobu sa vo svojej chalupe modlili, aby Boh zoslal do Barvasu prebudenie.

Obidve sestry sa menovite modlili za ľudí v ostatných domčekoch pozdĺž dedinských ulíc. Milovali svoj zbor a rešpektovali svojho duchovného, ale túžili po novom Božom navštívení. Boh im dal zasľúbenie: „Ja vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem“ (Iz 44,3). Sestry Smithové sa za toto zasľúbenie modlili dňom i nocou.

Na druhom konci Barvasu s atri krát týždenne večer v jednej stodole schádzalo k modlitbám za prebudenie sedem mladých mužov, bez toho že by vedeli o modlitbách týchto dvoch sestrier Smithových. V súlade s Iz 62,6-7 uzavreli s Bohom zmluvu, že Mu nedoprajú kľud, dokiaľ nepošle prebudenie. „Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upozorňujete na Hospodina, nedoprajte si pokoja!  Ani Jemu nedajte pokoja, kým neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi.“ (Iz 62,6-7). Na modlitbách zotrvávali z mesiaca na mesiac.

Raz večer vzal mladý diakon Bibliu a prečítal ostatným mladým mužom kľačiacim na kolenách Ž 24,3-5: „Kto smie vstúpiť na vrch Hospodinov? A kto sa postaviť na Jeho svätom mieste?  Človek nevinných rúk a srdca čistého, ktorý si dušu neobracia k márnosti a krivo neprisahá.  Dostane požehnanie od Hospodina a spravodlivú odmenu od Boha svojej spásy.“ Diakon povedal ostatným: „Bratia, nie je to len pretvárka čakať tak večer čo večer, pokiaľ my sami nie sme v poriadku pred Bohom?“ Pozdvihol ruky k nebu a vykríkol: „Ach, Bože. Sú moje ruky čisté? Je moje srdce rýdze?“ náhle padol tvárou k zemi. Stodolu naplnilo úžasné vedomie Božej prítomnosti. Boh „v ich životoch uvoľnil prúd nadprirodzenej moci.“ Do ich duší bola vyliata krv Ježiša Krista a očistila ich (1J 1,7). Toho večera ich spytovala Božia svätosť a oni vo svojich životoch uvideli skutočnosti, ktoré by si nikdy neuvedomili.

V ten deň ráno dal Boh jednej sestre Smithovej videnie. Peggy Smithová uvidela kostoly plné ľudí, aj mladých, a stovky sa ich valili do kráľovstva. Uvidela uprostred trónu Baránka, ako v ruke drží kľúče nebies (Zj 5,6; Mt 16,19). Peggy Smithová upozornila Rev. MacKaya, že jej Boh ukázal, že pošle veľké prebudenie.

Pastor aj zboroví vedúci sa modlili znovu a znovu niekoľko mesiacov. Rev. MacCay cítil vedenie, aby na zimu pripravil vo svojej farnosti misijnú kampaň. Otázkou bolo, koho by mal pozvať. V septembri sa zúčastnil konventu v Strathpeffere a požiadal rečníka, Dr. Toma Fitcha, aby mu doporučil niekoho, kto by prišiel na Hebridy a usporiadal tam niekoľko zhromaždení. Dr. Fitch mu povedal, že v Edinburghu je duchovný Rev. Duncan Campbell, ktorý vie gaelsky a je ochotný usporadúvať misijné ťaženia.

Keď Campbell prišiel, na móle ho čakal Rev. MacCay a dvaja starší. Campbell po búrlivej plavbe tak bledý, že jeden zo starších pochyboval, či vôbec bude môcť kázať.

Ten večer Campbell kázal o „múdrych pannách“ a ´další večer o „bláznivých pannách“. Druhé zhromaždenie skončilo v úplnom tichu. Boh hovoril k ľudským srdciam. Na záver Campbell zástup prepustil a budova sa vyprázdnila. Náhle sa však dvere kostola znovu otvorili a jeden starší požiadal Cambella, aby prišiel ku dverám. Celé zhromaždenie stálo vonku, ľudia boli tak uchvátení Duchom, že nechceli odísť. Neodolateľná moc Svätého Ducha priťahovala z domov aj ostatných, ktorí sa zhromaždenia nezúčastnili. Namnohých tvárach sa zrkadlila hlboká úzkosť.

Campbell pozval všetkých do kostola. Úžasná Božia prítomnosť bola tak skutočná, že nespasení ľudia začali úzkosťou stenať a v pokání sa modlili. Dokonca aj kresťania pociťovali tiaž svojej hriešnosti...

(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.199-200, EIRENE 1997)

Hymna Prebudenia

Myslím, že aj toto autentické zdieľanie Božích mužov o prebudení - Tozer, Ravenhill, Campbell, Sparks, Reidhead, Paisley - ktorých si Boh v reálnych prebudeniach použil, vo vás môže roznietiť skutočnú vášeň po prebudení – a tiež vám to ukáže srdcia týchto mužov:

23. 6. 2012

I. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom.

Uctievanie Boha

Kázeň (1.4.2012 v zbore BJB Viera) v MP3 je možné stiahnuť TU

Prednášky (12.5.2012 na LAŠ vo Važci) v MP3 je možné stiahnuť tu: 1.časť a 2.časť

Snímka1Chcel by som sa viac zdieľať ako vyučovať o uctievaní Boha. Je to niečo, čomu ma učil Duch Svätý, k čomu ma viedol dodnes. Vlastne je to svedectvo o uctievaní, aké prežívam.

My sme stvorení pre Neho, pre uctievanie Jeho, pre spoločenstvo s Ním – teda „na Jeho obraz“ (1M 1,27). On túži po nás (Jak 4,5), dokonca v jeho láske k nám je žiarlivý (2M 34,14). Jeho srdce je uspokojené v nás, v našom uctievaní; sme Jeho radosťou (Sof 3,17); má záľubu v nás (Ž 37,23). Priznám sa, že toto ma znovu a znovu udivuje a myslím, že tomu nerozumiem: ako je to vlastne možné, že On nás tak veľmi chce, tak veľmi po nás túži. On doslova prebýva na našich chválach (Ž 22,4). Neuspokojuje ho uctievanie anjelov, ani celé nebo. Túži po našom uctievaní! (J 4,23-24)

Keby sme tomu porozumeli, iste by sme k uctievaniu pristupovali úplne inak a iste by sme svet nesmierne rýchlo zmenili, pretože Boh by prišiel prebývať na našich chválach.

Hovorím o tom aj kvôli dôrazu pre tento rok, ktorý vnímam:

Matúš 6:33  Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.

Verím, že je pre nás veľmi dôležité naučiť sa hľadať Božie kráľovstvo, dávať ho na prvé miesto – doslova vstúpiť do správneho postoja uctievania, do uctievania v Duchu a v pravde, po ktorom túži náš Kráľ (J 4,23-24). Potom Jeho kráľovstvo aj príde. Potom to bude On v nás, On v našom strede. Potom svet uvidí, že: „ajhľa Boh je vo vás!“ (1K 14,25); a postrehne tú zmenu: „Hľa veľké veci urobil s nimi Boh!“ (Ž 126,2); a už nebudú vriavieť medzi sebou: „Kde je váš Boh?“ (Joel 2,17).

Snímka2Tri vrstvy, časti uctievania:

1. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom.

Veľmi silne to môžeme pozorovať v udalostiach posledného dňa pred zajatím Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Keď prechádzame cez tieto texty, vidíme ako toto bola najhlbšia Ježišova túžba: osobné spoločenstvo s Jeho učeníkmi, s každým jedným z nich.

Nemôžeme chcieť kráľovstvo, ak sme neboli osobne, intímne s Kráľom. Ak nepatríme Kráľovi, tak sa radšej Jeho kráľovstva bojme!

2. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého.

Druhú vrstvu vidíme po vzkriesení Pána. V týchto textoch vidíme, ako sa niečo úplne zmenilo v ich uctievaní. Zrazu boli plní radosti a zotrvávajúc v chráme dobrorečili Bohu (L 24,52). Zmenilo sa aj to, čo očakával od nich Pán. Doslova im prikázal, aby zostali v Jeruzaleme a očakávali zasľúbenie Otca – vystrojenie mocou z výsosti (L 24,49). Táto druhá vrstva je o očakávaní.

3. Božie kráľovstvo je demonštrované svetu cez Bohom zmenených ľudí.

Tretia vrstva je o tom, čo sa stalo na Letnice a akú zmenu to prinieslo do životov veriacich. Je to uctievanie v nasledovaní Krista – Baránka – „kamkoľvek by šiel“ (Zj 14,4).

I. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom.

Snímka3Veľmi silne to môžeme pozorovať v udalostiach posledného dňa pred zajatím Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Keď prechádzame cez tieto texty, vidíme ako toto bola najhlbšia Ježišova túžba: osobné spoločenstvo s Jeho učeníkmi, s každým jedným z nich. Všimnime si to!

1. Osobné zameranie

Lukáš 22:7  I prišiel deň nekvasených chlebov, keď mal byť zabitý veľkonočný baránok. 8  Poslal teda Petra a Jána a povedal im: Choďte, pripravte nám hod veľkonočného baránka, aby sme jedli.

Lukáš 22:14  Keď prišla hodina, posadil sa a dvanásti apoštolovia s Ním. 15  Tu im povedal: Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, skôr, ako by som trpel; 16  lebo hovorím vám, že ho nikdy viac nebudem jesť, len už dokonalého v kráľovstve Božom.

Snímka4To na čom ma Pán upozornil ako na prvú vec, je zameranie nášho srdca. On hľadal osobnú blízkosť svojich učeníkov. Nebolo to len preto, že v najťažších chvíľach svojho súženia, v ohrození blízkej smrti..., hľadal blízkeho človeka. Koniec koncov, učeníci zrejme nerozumeli tomu čo sa deje a ani nevedeli s Ježišom adekvátne súcitiť, niesť s Ním toto bremeno a pomôcť mu blízkosťou a povzbudením...

Toto hovorí o začiatku a jadre nášho uctievania: sme zameraní na Neho hlboko vo svojom srdci? Patrí Jmu naša pozornosť?

Možno sme ako učeníci a tiež sme rozptyľovaní všetkým možným iným: či je baránok dosť prepečený, či nevychladla večera, či je to dobre pripravené..., a nakoniec: kto medzi nami je prvý, najväčší, najlepší...?!

2. Osobné prijímanie

Lukáš 22:15  Tu im povedal: Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, skôr, ako by som trpel; 16  lebo hovorím vám, že ho nikdy viac nebudem jesť, len už dokonalého v kráľovstve Božom. 17  Potom vzal kalich, dobrorečil a povedal: Vezmite ho a deľte sa medzi sebou; 18  lebo hovorím vám, že odteraz nebudem piť z plodu vínneho kmeňa, až kým nepríde kráľovstvo Božie. 19  Nato vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás; to čiňte na moju pamiatku. 20  A podobne (vzal) po večeri kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.

Snímka5Lukáš 22:21  Ale, hľa, ruka môjho zradcu je spolu s mojou na stole. 22  Syn človeka ide totiž, ako bolo uložené, ale beda človeku, ktorý Ho zrádza! 23  A oni sa začali medzi sebou dohadovať, kto z nich by sa chystal toto urobiť.

Ďalej vidíme, že Pán dával Večeru Pánovu osobne učeníkom. Nešlo len o obrad Pesachovej večere, alebo Večere Pánovej. Nejde len o nejaký zvyk a tradíciu. Pán osobne podával chlieb a kalich učeníkom a oni osobne to brali z Jeho rúk a jedli a pili, pri čom iste zachytili Jeho pohľad a ich oči sa stretli s tými Jeho. Išlo o nesmierne osobné dávanie a osobné prijímanie.

Hovorím o schopnosti osobného prijímania, prijímania srdcom, schopnosť vierou to uchopiť a učiniť neoddeliteľnou realitou vo svojom živote. Keď budeš tiež takto osobne, srdcom a vierou prijímať Pánovu zástupnú obeť za teba a Jeho zmluvu s tebou v Jeho krvi, to totálne zmení celý tvoj život. Nenechá ťa to rovnakým. Toto doslova vtiahne tvoje srdce k Jeho srdcu a vloží tvoj život do Jeho dlane.

Podobne ako to vidíme v prorockej skúsenosti proroka Ezechiela:

Ezechiel 2:8  Ty však, človeče, počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď vzdorovitý ako dom vzdoru! Otvor ústa a zjedz, čo ti dávam! 9  A keď som sa pozrel, ajhľa, vystrela sa ku mne ruka a v nej bol knižný zvitok. 10  Rozvinul ho predo mnou. Bol popísaný na prednej a zadnej strane a mal nadpis: Nárek, vzdych a beda.

Ezechiel 3:1  Riekol mi: Človeče, zjedz všetko, čo vidíš! Zjedz tento zvitok a choď! Hovor domu Izraela! Nato som otvoril ústa a on mi dal zjesť ten zvitok 3  a riekol mi: Človeče, nakŕm si telo a naplň si vnútro týmto zvitkom, ktorý ti dávam. Keď som ho zjedol, bol v mojich ústach sladký ako med. 4  Riekol mi: Človeče, vyber sa, choď k domu Izraela a hovor mu moje slová. 5  Lebo nie si poslaný k ľudu s nezrozumiteľnou rečou a ťažkým jazykom, ale k domu Izraela; 6  nie k mnohým národom s nezrozumiteľnou rečou a s ťažkým jazykom, reč ktorých nerozumieš, lebo keby som ťa k takým poslal, tí by ťa určite poslúchli. 7  Ale dom Izraela ťa nebude chcieť počúvať - lebo mňa nechcú počúvať. Celý dom Izraela má drzé čelo a zatvrdnuté srdce. 8  Hľa, urobil som tvoju tvár tvrdou, ako je ich tvár tvrdou, a čelo tvrdým, ako je ich čelo. 9  Dal som ti čelo ako diamant, tvrdšie ako kremeň. Neboj sa ich, ani sa ich neľakaj, aj keď sú domom vzdoru. 10  Ďalej mi riekol: Človeče, vezmi si k srdcu všetky moje reči, ktoré ti poviem, a počúvaj ich ušami! 11  Vyber sa teda, choď k zajatým, k synom svojho ľudu a hovor s nimi. Povedz im: Takto vraví Hospodin! - už či poslúchnu, alebo odmietnu.

Prorok Ezechiel (a ja verím, že aj všetci ostatní proroci) zakúsil takéto osobné prijímanie, v ktorom sa Božie posolstvo – doslova Božie srdce – dostalo do ich vnútra a stalo sa tak súčasťou ich srdca. Prorocké posolstvo už nebolo pre nich len informácia z neba, ktorú tlmočia. Oni sami sa stali touto prorockou zvesťou. Oni sami ju cítili a žili. Oni boli prví, koho tá prorocká zvesť doslova zasiahla.

Prorok Jeremiáš napríklad nemohol prestať prorokovať aj keď veľmi chcel a keď sa dostal do stavu krajnej úzkosti a odmietnutia kvôli svojej prorockej službe:

Jeremiáš 20:7  Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. 8  Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! - volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. 9  Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem.

Pri tomto osobnom prijímaní Pána, Jeho obete, Jeho povolania, Jeho plánu pre teba, Jeho zmluvy s tebou... (čo je vždy obsahom Večere Pánovej), sa toto všetko dostáva do teba, do tvojho srdca. Stáva sa to tvojou súčasťou:

  • Ako prijímaš Pánovu obeť za teba – spôsobuje to v tebe tvoje odovzdanie sa Jemu...
  • Ako prijímaš Jeho zmluvu, Jeho „áno“ tebe – spôsobuje to v tebe odovzdanie sa Jeho vôli, tvoju poslušnosť Jeho povolaniu...

Z vlastnej skúsenosti tvrdím, že tu sa akoby sama od seba rodí napr. viera v to, že Boh sa o teba postará a zabezpečí tvoje potreby. Zrazu sa v tomto presvedčení ocitneš ako náhle sa Mu odovzdáš, ako náhle osobne prezrieš tú skutočnosť, že On ti vo svojom Synovi dal všetko (R 8,32), tak už nebudeš riešiť existenčné potreby, lebo v Otcovej dlani budeš vidieť, že „všetko ostatné ti bude pridané“ (Mt 6,33).

3. Osobné obnovenie

Po tejto večeri s učeníkmi Pán spravil neobyčajnú vec:

Snímka6Ján 13:3  (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, 4  vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. 5  Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. 6  Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? 7  Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. 8  Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. 9  Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! 10  Ježiš mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať - iba ak nohy - a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci.

Toto ma úplne dostáva. Pán začal „len tak“ po večeri umývať učeníkom nohy. Peter zareagoval dôrazným „NIE!“. Nevedel to prijať. Či už kvôli hanbe, alebo hrdosti... Nechcel Pána pustiť ku svojim špinavým nohám. Chcel si tú špinu nechať pre seba.

Aj my niekde v sebe ukrývame pred Pánom veľmi intímne a zahanbujúce hriechy. Niečo, čo nás v konečnom dôsledku od Neho oddeľuje. Pán však ide priamo k týmto veciam, priamo k našim špinavým nohám. On nás chce obnoviť v tomto najzraniteľnejšom a najslabšom mieste. A pokiaľ by sme toto odmietli, míňame sa s Ním:

Petrovi na jeho dôrazné „NIE!“ povedal šokujúcu vetu: „Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel.“ A toto zatriaslo Petrom a malo by to zatriasť aj nami.. Jeho reakcia na to bola ochota nechať sa Pánom umyť hoci aj celý. Nevedel si to predstaviť nemať s Pánom podiel.

Je ešte jedno miesto ktoré hovorí o tejto hroznej možnosti minúť sa s Pánom, nemať s Ním podiel, síce Ho poznať, síce Ho vidieť a predsa nemať s Ním nič spoločné:

Židom 12:6  lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. 7  Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? 8  Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! 9  A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás prísne vychovávali, a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? 10  Veď tamtí vychovávali len krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. 11  Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. 12  Preto: zase vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená! 13  A urovnajte si chodníky nohám, aby to, čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo.

Pán nás vychováva v uctievaní – pri tom ako Ho uctievame. Je to však uctievanie, pri ktorom Pán prichádza k našim špinavým nohám, na to naše najšpinavšie a najzahanbujúcejšie miesto v našom živote a On osobne nám začne umývať naše nohy. Toto si snáď ani nevieme predstaviť.

Uctievanie nie je len naše spievanie v čase, kedy sa na to cítime, kedy víťazíme, kedy sa nám darí... Uctievanie je hlavne o tom, že prichádzame k Pánovi vždy a takí akí sme. Uctievanie je o tom, že dovoľujeme Pánovi, aby sa nás dotkol, keď mu otvoríme srdce a presne túto špinu pomenujeme a vylejem pred Ním, keď to vyznáme... Ak toto obídeme, jednak sklamávame Pána, jednak nezažijeme strategické obnovenie a preto často zostávame akoby mimo, len v režime auto pilota, v rutine, vo vonkajšej forme uctievania bez vnútorného obnovenia.

Nemali by sme toto obísť len všeobecným vyznaním „Pane odpusti mi všetko toto“. V tomto bode by sme mali zabudnúť, že Boh je vševedúci. Tieto veci by sme mali vyznávať Pánovi tak, akoby Pán o nich nevedel. Potrebujeme to dostať zo seba von. Potrebujeme dovoliť, aby sa toho Pán dotkol, aby On osobne nás umyl. Toto je uctievanie v Duchu a v pravde. Uctievanie, kedy vstupujeme do pravdy a pravdivo Mu vyznávame svoju špinu.

A toto je Pánova výchova. My si možno myslíme, že Jeho výchova prichádza ako trest, ako následok našich chýb. Pán nás však vychováva práve vtedy, kedy ho pravdivo uctievame. Bez pravdy spievame a hovoríme. V pravde je to však už uctievanie.

Odvedenie pozornosti

Petrova reakcia bola zarážajúca: ani si len nevedel predstaviť, že by Ježiš mal umývať jeho nohy. Nevedel to prijať. Či už to bola jeho hrdosť, pocit viny a nedostatočnosti, alebo to bola jeho hanba... Toto si chcel nechal pre seba.

Často ukrývame aj pred Pánom intímne hriechy a veci, ktoré sú zahanbujúce.

Automatickou reakciou po tom ako zhrešíme, je, že sa chceme ukryť, že sa hanbíme a sme obvinení. Vtedy sa nám akoby nechce modliť. Akoby sme stratili vieru, prichádza studený strach. Pocit zlyhania. Pocit, že aj Pán nás vidí takto ako my seba: špinavých a diskvalifikovaných.

4. Osobné oslovenie.

Ďalšou osobnou vecou je Pánove oslovenie, ktoré zakúšame pri uctievaní, v intimite s Kráľom. On túži po osobnom vzťahu s nami. Osobne nám dáva seba vo Večeri Pánovrj. Osobne nám umýva nohy a obnovuje nás. A tiež: osobne k nám hovorí. Je to pravdivé, osobné oslovenie, v ktorom nie je nič prehnané – ani nás nepreceňuje, ani nepodceňuje - a v ktorom je Pánove prijatie a nádej.

Snímka7„Peter ty ma tri razy zaprieš, ale ja som sa modlil za teba... Ja stojím za tebou, ja viem, k čomu som ťa povolal a ako ľa viem pozdvihnúť, ja viem z tvojich pádov urobiť pre teba tú najlepšiu školu...“

Mnohí uvažujú, či v tomto bode bol Peter znovuzrodený... Ja tomu rozumie takto: „Peter v tvojom zapretí dôjde k tomu, že si uvedomíš, že nemôžeš veriť sebe a začneš veriť mne, už sa nebudeš spoliehať na seba a svoje sily, prekročíš svoju hanbu a vinu...“

Na takomto Pánovom slove môžeme potom pevne stáť. Je to doslova svetlom našim nohám. Toto slovo nás vedie a vyvádza z pádov.

Naše odporovanie

My však – podobne ako Peter – máme tendenciu Pánovi neveriť. Zdá sa nám neuveriteľné to v akej extravagantnej láske ku nám Pán hovorí, ako úplne iný je Jeho pohľad na nás, ako horúco On po nás túži a ako jasne nás chce viesť.

5. Osobné bdenie v modlitbe

Snímka8Lukáš 22:40  Keď prišiel na miesto, povedal im: Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. 41  Sám sa však vzdialil od nich tak ďaleko, ako dohodí človek kameňom, padol na kolená a takto sa modlil: 42  Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja. 43  Tu sa Mu ukázal anjel z neba a posilňoval Ho. 44  A On v smrteľnej úzkosti modlil sa ešte horlivejšie. I vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem. 45  Keď vstal od modlitby a prišiel k učeníkom, našiel ich spať, unavených zármutkom, 46  a povedal im: Čo spíte? Vstaňte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.

Matúš 26:40  Príduc k učeníkom, našiel ich spať; i riekol Petrovi: Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?

Pán v tomto najťažšom bode prosí učeníkov, aby sa s ním modlili. Nie však len preto, že hľadal spriaznenú dušu a ľudské potešenie svojich priateľov. Tam išlo o ťažký duchovný boj, kedy temnota bola viac než hmatateľná, kedy celé peklo zúrilo, kedy prišla celá agónia hriechu sveta na Pána, kedy čelil dôsledku hriechu, smrti a odlúčeniu od Otca v nebi. Celá démonická temnota tam tlačila Pána k zemi.

Na malý okamih sa to prelomilo, kedy anjel zostúpil a potešoval Pána.

Pán pozýval do nesenia Jeho bremena svojich učeníkov. Hovorím o bdení s Ním, o nesení Jeho bremena. Nejde len o našu modlitbu pri bdení s Pánom, ale o modlitbu spolu s Ním, o Jeho modlitbu, o Jeho bremeno, o bdenie s Ním. Nie je to modlitba, ktorú my vyprodukujeme. Je to modlitba, ktorá sa nám stane, v ktorej sa ocitneme, je to prúd modlitby, ktorý nás nesie.

Ako je to s našim spoločným uctievaním na zhromaždeniach?

My sme si nejako zvykli na to, že sme každý jeden Pánovým chrámom, že v nás Pán prebýva. Považujeme Pána za samozrejmosť, že je s nami všade a kdekoľvek. A je to tak.

No na druhej strane sme aj Božím domom modlitby ako cirkev. A na tento rozmer sme už pozabudli. Pán stále však túži po tom, aby stretnutia veriacich boli domom modlitby a chvály. Naše zhromaždenia by nemali byť len kultúrnou akciou a stretnutím sa ľudí!

1. Osobné zameranie:

Neprichádzajme do zboru kvôli ničomu inému. Na prvom mieste prichádzajme stretnúť sa s Ním. Prichádzajme pripravení. Ak toto bude naozaj našim zámerom, ak pre toto náš čas spoločných zhromaždení oddelíme, potom naše stretnutia budú svätým miestom kde Pán zostúpi v sláve. Ak to bude svätým pre náš v našich srdciach, potom to bude svätým aj Pánovi.

Je dobré ak sa tešíme na stretnutie s ľuďmi, s priateľmi, že sa tešíme na dobré slovo a hudbu. Ale to nesmie byť na prvom mieste. Na prvom mieste by mala byť túžba stretnúť sa s Pánom.

2. Osobné prijímanie:

Vždy keď sa spolu stretávame, Pán je - chce byť – v našom strede. Pán nám osobne slúži, On nás čaká. Duch Svätý pre nás vždy niečo má a chce nás spoločne ako cirkev niekam viesť. Máme to privilégium sa spolu stretnúť a spolu slúžiť Bohu. Preto by sme mali byť aktívni a nie len pasívni poslucháči a pozorovatelia diania. Mali by sme sa aktívne pridať ku chválam, uctievaniu, či slovu – k tomu čo spolu na zhromaždení robíme. Nie je dôležité ani tak to, čo robíme, aký je štýl hudby, aká je forma. Dôležitá je naša aktívna jednota. On prebýva na chválach svojho ľudu.

Ámos 3:3  Či idú dvaja pospolu, ak sa nedohodli?

Často míňame Božiu prítomnosť len preto, že nejdem do nej spolu. Že naše stretnutia nie sú v jednote, v dohode, v spoločnom zameraní sa na Pána. Verím, že zarmucujeme Ducha Svätého, ak sa namiesto uctievania nudíme, hráme, debatíme s niekým...atď. On prebýva na chválach svojho ľudu. On príde, keď budeme jednotní a aktívni v uctievaní.

3. Osobné obnovenie:

Verím, že tá veta, ktorú počul Peter: „ak ti neumyjem nohy, nemáš so mnou podiel“ nami trasie. Na spoločných zhromaždeniach to platí tak isto. Ak len mechanicky spievame piesne, ale nedôjde k nášmu padnutiu k Pánovým nohám, ak sa Mu neodovzdávame celí, ak sme len povrchní, či všeobecní, ak len čakáme kedy skončia chvály, aby mohlo prísť pre nás niečo zaujímavejšie, ak len tak sedíme, alebo si stále držíme našu špinu, hriech hanbu a vine pre seba... Potom nezakúšame obnovenie, potom je to stále o tom istom, veci sa nemenia, stále je to len „polhodinka pásma pesničiek“ a skôr či neskôr nás to prestane baviť.

Snívam však o tom, že cirkev bude miestom uctievania v duchu a v pravde, kedy budeme vylievať svoje srdcia pred Pánom, kedy doslova pôjde o všetko, pôjde o život, kedy to bude naozaj a bude to z našej strany vášnivé, vážne a pravdivé... Lebo vtedy sa nás bude môcť Pán dotýkať a osobne obnovovať, vtedy zostúpi On vo svojej sláve, vtedy cirkev bude miestom zmeny, uzdravenia, obrátenia, miestom, kde aj neveriaci zažijú mocný dotyk a usvedčenie.

4. Osobné oslovenie:

1 Korintským 14:26  Tak čo, bratia? Kedykoľvek sa zídete, každý má niečo: žalm, poučenie, zjavenie, reč jazykmi, (jej) výklad - to všetko nech vzdeláva.

Snáď by ani nemalo byť na našich zhromaždeniach, či skupinkách nič prirodzenejšie ako zakúsenie Pánovho oslovenia, ako prorocké dary a skúsenosti. Jeho slovo vtedy potešuje, vyučuje, pozdvihuje aj usvedčuje. Je to doslova ako vodopád Pánovej prítomnosti.

Ak však sme pasívni, neveriaci, nepripravení, nezameraní na Neho, ale len pasívni pozorovatelia, potom zrejme nezakúsime Jeho reč. Potom nám to nič nedá, nijako nás to neoslovuje. Áno, môže nám lahodiť hudba, môže nás zaujať veľa dobrých myšlienok v kázni, a môže nám byť dobre v spoločenstve dobrých ľudí... Predsa však nezakúsime hlboké osobné oslovenie Pánom, ktoré by zasiahlo naše srdce a niečo nezmazateľné v nás zanechalo.

5. Osobné bdenie s Pánom:

V poslednej dobe sa vážne usilujeme čo najviac sa spolu na zhromaždeniach aj modliť. Udivuje ma však to ako je to často ťažké, pomalé, váhavé, také zaspaté. Keď aj sa modlíme v malých skupinkách a vidím ako po dvoch minútach ľudia už len spolu debatia, už sa nevedia ďalej a dlhšie, či hlbšie za tú ktorú vec modliť, rozmýšľam: čo sa to deje? Prečo sa nevieme modliť? Prečo bez kapely nevieme uctievať? Prečo treba toľko úsilia a prípravy a moderovania na to aby sme ľudí dostali do modlitieb a nejakú tú chvíľu ich pri modlitbách udržali? Prečo na výzvu modliť sa nahlas zostane trápne ticho? Prečo na výzvu: - kto sa chce modliť napr. za mladých ľudí, nech príde k mikrofónu – nepríde nikto, alebo len dvaja starší? Prečo ak sa aj niekto nahlas modlí, ako by to boli tí istí ľudia? Prečo nezakúšame doslova prebudenie modlitby – rieku modlitieb, ktorú je ťažké nie spustiť, ale zastaviť? Prečo nie sme nútení vymýšľať to ako modlitbu nie naštartovať, ale usmerniť? Prečo modlitba nie je to hlavné na zhromaždeniach, keď by sme predsa mali byť domom modlitby?

Verím, že je to preto, lebo takto je to aj v našom osobnom živote. Nebdejme s Pánom, nemodlíme sa s Ním, nenesieme Jeho bremeno počas týždňa. Zrejme preto je to pre nás cudzie aj na zhromaždeniach v nedeľu.

Snívam však o tom, že sa to zmení. Musí sa to zmeniť. Nie je možné, aby sa kresťania nevedeli spolu modliť. Nie je to možné, aby to na zhromaždeniach „nehučalo ako v úli“. Prichádza čas prebudiť sa nám zo spánku a vstať z mŕtvych: Efezským 5:14  ...Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus. Ako náhle sa nám naozaj bude skvieť Kristus, naše modlitby už nič nezastaví. Bude to prebudenie modlitby. Vytryskne to z nášho vnútra a potom cirkev bude domom modlitby: Marek 11:17  Potom ich učil hovoriac: Či nie je napísané: Dom môj bude sa volať domom modlitby pre všetky národy? Ale vy ste z neho urobili peleš lotrov.