________________________________

25. 2. 2011

Prebudenie 11. Jazierko

Jazierko
„Kam teraz pôjdeme?“ opýtala som sa Ježiša.
„Chvíľu tu pobudneš. Všetci tí ľudia vás potrebujú. A potom? Potom uvidíme,“ zasmial sa, „hlavné je, aby sme boli vždy spolu.“
„Po inom netúžim,“ povedala som trochu smutne.
„Si unavená. Bol to ťažký deň. Poď, prejdeme sa.“
Kráčali sme po mäkkej tráve a dýchali čerstvý, slobodou voňajúci vzduch. Pomaly som sa upokojovala. V dome som celý čas prežívala nepríjemný tlak. Vedela som, že je to nepriateľ, ktorý sa ma snaží odradiť od toho, na čo ma tam poslal Boh. Pod povrchom všetkého, čo sa dialo, na čo som sa musela sústrediť, vyťahoval starú, zabudnutú špinu môjho života. Napriek tomu, že ju Boh  krvou Baránka umyl. Deptal ma, ukazoval archívne fotky a hrozil ich sprítomnením. Nie zverejnením, to by mi bolo jedno. Často som ľuďom, ktorým som svedčila o Bohu, hovorila, ako som pred tým žila. Pretože sa v tom oslávil môj Boh, vytrhol ma z moci hriechu a postavil do svojho kráľovstva. Hrozil mi sprítomnením. Tým, že ma hodí znovu do vecí, ktoré som kedysi žila. Rozumom som vedela, že Boh je na mojej strane a drží ma, vierou som držala Jeho milosť a žila Jeho svätosť, ale srdce sa mi miestami zmietalo v strachu, že ten tlak nevydržím. Teraz som smela iba jednoducho byť pri mojom milovanom Ježišovi. Bez boja, bez tlaku, bez nečistoty, ktorá sa do mňa celý čas tlačila. Sadli sme si do stmievaním hustnúceho tieňa blízkeho stromu. Rástol na brehu malého jazierka, ktoré napájal potôčik tečúci až z vodopádu Božej rieky.
„Neokúpeš sa?“ spýtal sa ma.
Vlastne som túžila len po tom. Odložila som výzbroj a len v bielom rúchu som sa ponorila do príjemnej vody. Cítila som, ako zo mňa zmýva všetku únavu a zbytky strachu, ktorý som prežívala v dome. Toho strachu, ktorý sa mi snažil nahovoriť, že naša námaha je zbytočná, že pán domu a jeho obyvatelia sa k Bohu odmietnu vrátiť, že tam aj s orlom uviazneme ako tí, čo tam boli poslaní pred nami.
Ježiš sedel pod tým stromom a pozoroval, ako sa kúpem. „Vzala si si to na zodpovednosť,“ ozval sa.
„Bála som sa, že zlyhám. Že niečo pokazím. A že strhnem aj orla. Hriech tam bol taký,“ rozmýšľala som chvíľu nad správnym slovom, „kúsavý.“
„Nehovoril som ti ešte o mojej milosti?“
„Aj tak som sa bála. Skončí to vôbec niekedy?“
„Iste,“ usmial sa trochu smutne, „možno, keby si mi dovolila ti to vziať.“
Vstal a vstúpil do vody.
„Prečo si taký smutný?“ opýtala som sa. Vyzeral naozaj skľúčene.
„Pretože cítim tvoje bolesti a obavy. Daj mi ich, prosím.“
„Dobre,“ súhlasila som.
Vzal zo mňa niečo, čo vyzeralo ako starý, striebrom popretkávaný plášť. To ja som si ho postriebrila tým, ako som sa strachu poddávala namiesto toho, aby som ho zahodila preč.
„Naozaj ho nepotrebuješ,“ pozrel naň. Potom ho roztočil nad hlavou a zahodil. Letel vysoko a ďaleko, až sa úplne rozplynul. Vzal moju tvár do dlaní a pozrel mi do očí. Videl úplne všetko. Kým som a kým som kedy bola. Aj to, kým sa ešte len stanem. Túžila som byť orlicou.
„Si ňou vo svojom srdci,“ povedal, „máš jej oči a krídla, si ako matka orlica.“
Bolo to viac, ako som si kedy priala. Nestala som sa orlom, ale aj tak som ním bola. To, kým som bola, bolo oveľa komplexnejšie, prikrývajúce a napĺňajúce ma dokonalejšie ako čokoľvek iné, čo by som robila. Len vo svojom vlastnom povolaní som mohla byť naozaj šťastná.
„Ver mi,“ povedal.
Oprela som si o Neho hlavu a vzlykala som. Objímal ma a čakal, kým už po toľký krát v živote nevyplačem svoje obavy. Vtedy som zmäkla. To, čo vo mne bolo vždy tvrdé, čo som pokladala za vlastnosť bojovníka potrebnú na to, aby prerazil hradby nepriateľa, zmäklo. Naplnila ma Božia moc. Múry, ktoré mi dovtedy odolávali, už nemali šancu. Pred očami mi preleteli víťazstvá, do ktorých ma volá môj Boh. Bude to Jeho moc, Jeho sláva, Jeho dielo. A On túži, aby som v tom bola s Ním.
„Teraz,“ zašepkal takmer nepočuteľne a umyl mi tvár a oči vodou, v ktorej sme stáli, „je čas, aby si videla nebo.“
Uvidela som tú nádheru. Úplne jasne, bez akéhokoľvek závoja, ktorý by mi skresľoval obraz. Videla som Boží trón a na ňom môjho nebeského Otca, anjelov okolo a zástupy spasených, ktorí, Ho uctievali. Nádheru stvorenia, ktoré nás tam čaká, kvety, trávu, vrchy, skaly akoby z jedného kusu diamantu, stromy v záhrade okolo Božej rieky a obyvateľov neba, ktorí dýchajú vôňu Baránka. Všetko to tam voňalo Ním. Pretože to pre nás pripravil On.
„Myslíš,“ opýtal sa ma potom, „že som tú nádheru pripravil preto, aby som tam niekomu nedovolil prísť?“
„Nie,“ zašepkala som. Bola som nadovšetko dojatá Jeho láskou. „Urobil si všetko preto, aby mohol do neba prísť naozaj každý.“
„Tak sa už neboj.“
„Kam pôjdeme teraz?“
„Predsa na oslavu,“ zasmial sa radostne, „svadba je už prichystaná.“
„Svadba?“ milovala som oslavy. Množstvo lahodného jedla a koláčov... Úplne som pri tom slove ožila.
Zasmial sa. „Pobehnime, niekto tam na teba čaká,“ vyšiel z jazierka.
Nahádzala som na seba výzbroj a bežala som za Ním. Bolo to ako bláznivá naháňačka, pri ktorej sa nikto nezadýcha, nikto nevyhrá ani neprehrá a predsa sú všetci víťazmi. Bola som dokonale šťastná. Na kraji tábora som uvidela známu postavu. Bol to generál. Už ma vyzeral. Hodila som sa mu okolo krku a piate cez deviate som sa mu snažila povedať, čo všetko som zažila. Neviem, či z toho mal naozaj správny obraz, ale na tom nezáležalo. V ten večer nezáležalo na ničom. Bol to čas radosti. Oslavovali sme svadbu bývalého pána domu a Vedúceho dcéry a tešili sme sa z Ježiša, ktorý tu bol pre každého z nás.
Keď som sa nadránom zobudila, tam, kde som niekedy počas noci zaspala unavená rozprávaním, smiechom a jedlom, uvidela som Ho, ako sedí na kraji tábora a pozerá do diaľky. Čakal na mňa. Aj na orla. Potichu sme si k nemu prisadli, každý z jednej strany, opreli sme sa o Neho a čakali, čo povie.
„Milovaní,“ ozval sa po chvíli, „zostaňte tu, kým sa všetko vráti do normálnych koľají. Potom, prosím, aj keď je vám tu tak dobre, poďte a zachráňte pre večný život ďalších. Túžim po nich. Počujem ich plač a stonanie. Kvôli tomu, ako ich milujem, choďte.“
„Ako len chceš, môj Boh,“ ozval sa orol.
„Je niečo, čo mi chceš povedať,“ obrátil sa Ježiš na mňa.
„Zvykla som si na to. Ale ty vieš, kedy som najšťastnejšia.“
„Musel som tvoju službu oddeľovať od tej jeho,“ vysvetľoval mi, „aby si nevisela na ňom, ale na mne. Teraz to už vieš. Budete môcť byť viac spolu.“
„Ďakujem.“
„Vráťte sa do tábora. Všetci tí ľudia potrebujú znovu počuť evanjelium. To ich uzdraví.“
Chcelo sa nám zostať a počúvať Jeho srdce. Chcelo sa nám poznať Jeho túžby. Ale postavili sme sa a vrátili sa do tábora. Tak ako to chcel. Zostal tam sedieť a pozeral do diaľky. Niekde tam boli ďalší, ktorých miloval.
S každým, kto býval nejaký čas v dome, sme hovorili osamote. Počúvali sme ich otázky a prinášali odpovede. Dávali sme im piť vodu z vodopádu. Potrebovali ju na uzdravenie svojich vnútorností pokazených falošnými pokladmi. Žalúdky aj črevá mali vysypané vredmi, ktoré ich pálili. Telá sme im potierali hojivým olejom, ktorý uzdravoval všetky škrabance a pohryznutia od hadov, na ktorých sa niektoré z cenností satanovho vodopádu premieňali. A hovorili sme im evanjelium. Deň čo deň sme im pripomínali, čo pre nich Ježiš urobil.
Slúžili sme v inej zostave, ako sme boli zvyknutí. Orol s Jedinečnou a Milujúcou a ja s generálom a jeho orlom. Znova som sa učila, ako tí dvaja rozmýšľajú a ako konajú. Boli tak odlišní od môjho orla a Jedinečnej, s ktorými nám často stačilo sa len na seba pozrieť a už sme vedeli, čo si kto myslí! Často sme sa na prvý krát nepochopili, čo viedlo k následným omylom. Ťahalo nás to hlbšie do modlitieb, kde nás Ježiš premieňal. A učil nás novým významom známych slov, pretože potreboval, aby sme sa naučili nie len počuť, ale aj pochopiť, čo ten druhý myslí.
Stretla som tam niekoľko žien, ktoré v dobrej viere, že žijú naplno s Bohom, žili v tom dome. Démoni klamu do nich nasekali hlboké zárezy. Dali sa vidieť aj fyzickými očami, pretože ženy si robili zárezy aj na svojom tele. Veľa som sa s nimi modlievala. Sama. Nikoho som pri tom nechcela mať. Boh ich akoby zasadil do môjho srdca. Plakávala som s nimi, prechádzali sme ich zranenia a volali k Bohu o milosť uzdravenia. S jednou som si nevedela rady. Nakoniec som zavolala generála, aby mi pomohol.
„Veď je ako ty!“ smial sa, „akoto, že jej nevieš pomôcť?“
„No, neviem.“
Potom sa modlil. Položil na ňu ruky a bola slobodná.
„Už znovu si si neverila,“ napomenul ma generál, „čo to s tebou prebral tvoj Pán pri jazierku?“
So smiechom sa pobral preč. Celý on. Nezačal sa so mnou modliť, nezačal mi radiť a pomáhať. Nechal ma, aby som si to vybavila priamo s Pánom. A tak som sa hodila na kolená, znovu volať o Boží zázrak zmeny. A znovu som sa učila radovať sa zo svojich slabostí, pretože v nich sa môj Boh oslavuje svojou mocou.
Večer sme sa všetci spolu modlievali. Oázou znel hlasný spev a vodopád akoby spieval s nami. Voda tiekla v odlišných rytmoch, na zem dopadala v odlišných uhloch, ako Boží Duch spieval s nami.
Do oázy začali znovu prúdiť prúdy bojovníkov. Občerstvovali sa a potom znovu vyrážali do púšte, aby hľadali tých, ktorí potrebovali pomoc. Privádzali čerstvo znovuzrodených ale aj bojovníkov, ktorí zostali osamotení a už nevládali ďalej.
Rada som pozorovala ten ruch. Bol naplnením poslania oázy. Všetko znovu fungovalo a my sme sa chystali odísť. Vedúci sa zberal naspäť k známemu brehu bahna. Milujúca túžila ísť s ním. Už jej bolo smutno za tým mladým vedúcim, ktorého sme nechali dohliadať na tábor. Ale mala ísť s nami.
„Pošlem ho za tebou,“ uhádol Vedúci, čo sa v nej deje. Hneď ožila. Jedinečná a môj orol si ju doberali, ale vlastne sa na toho mladíka a aj na Objímajúcu, ktorá mala prísť tiež, tešili s ňou.
Na kraji tábora na nás čakal Ježiš. Akoby sa od nášho rozhovoru ani nepohol. Pozeral do diaľky, kde videl tých, za ktorými nás posielal.
„Choďte, milovaní, priveďte ich ku mne. Hovorte im, že som za nich zomieral. Za každého jedného. Milujem ich. Veľmi. Dávam vám pomazanie môjho Ducha.“
„Ty,“ obrátil sa na generála, „veľa si pre nich plakal, teraz choď a zožni úrodu.“
„A ty,“ obrátil sa na Jedinečnú, „to, čo v sebe celý život nosíš, to, o čom snívaš, teraz sa to stane. Vstúp do plnosti svojho povolania. Buď slobodná.“
„Orol,“ povedal môjmu orlovi, „stoj na stráži. Lietaj vysoko a pozeraj ďaleko. Potrebujú ťa, aby chápali súvislosti všetkých vecí. Poučuj ich, ale zostaň pokorný.“
„A ty,“ povedal generálovmu orlovi, „dohliadni na neho ako otec dohliada na syna. Stoj pri nich všetkých ako ochranca stáda.“
„Dievča,“ povedal Milujúcej, „pripojil som ťa ku nim, pretože máš pomazanie, ktoré potrebujú. Uč sa od nich a vyučuj ich. Príde čas, keď ťa oddelím do inej služby, ale teraz pôjdeš s nimi.“
„A ty,“ obrátil sa ku mne, „choď a naplň moje sýpky. Veľa som ťa vyučoval, neboj sa použiť to. Naplň svoje povolanie.“
S každým z vojakov, ktorí mali ísť s nami, hovoril osobne. Len On vedel, kým sú a kam kráčajú. Povedal im presne to, čo potrebovali počuť. Videla som medzi nimi niektoré známe tváre. A mnohé nové. Naše životy sa stretali a rozchádzali tak, ako nás Pán doteraz viedol.
Potom sme sa modlili. Všetky moje opisy týchto chvíľ končia v obsahu jednotlivých slov. Bolo to vždy viac ako modlitba. Bolo to zjednotenie sa s Bohom. Stretli sme Ho na mieste, kde On rozumel každému z nás a my sme rozumeli Jemu. A boli sme menení na Jeho obraz.
Vyrazili sme. Cítila som sa ako niekto, kto našiel, čo celý život hľadal. Našla som jednotu s bratmi a sestrami, s ktorými sme išli. Jednotu napriek rôznosti. Len jednu vec sme mali spoločnú – to ako sme milovali nášho Pána.
Prešli sme okolo miesta, na ktorom stával dom, kvôli ktorému sme vlastne do oázy prišli. Zostalo neúrodným zhoreniskom. Myslela som, že Ježiš ho rozzelená, ale na prosbu bývalého pána domu ho nechal tak – čiernym, popolom páchnucim pomníkom na výstrahu pre budúce pokolenia.
Vošli sme do púšte. Orly vyleteli a začali spievať. Zľava sa k nám tryskom blížil osamelý jazdec. Bol to mladík veliaci táboru pri bahne. Bojoval boje iného charakteru, ako sme bojovali my. Dopĺňal náš tím o nový pohľad. Na sedle pred ním sedela Objímajúca. Boli sme kompletní.
Ešte raz som sa obzrela. Oáza pomaly mizla v diaľke.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára