25. 3. 2012

ABRAHÁM – poviedky a obrazy

„Abrám, kde si?“ ozval sa nedočkavo ženský hlas. Keď nedostal odpoveď, ozval sa znovu: „Kde si?“

,Tu som!‛ zamrmlal z polospánku, sotva hýbajúc perami, osemdesiatpäťročný, značne prešedivený muž. Pootvoril jedno z výrazne hnedých očí, pričom nadvihol svoje husté obočie a rukou odohnal dotieravú muchu štekliacu ho na nose. Pokojne si odfúkol a chystal sa ďalej spať.

„Abrám, no tak, Abrám!“

„Veď už idem,“ otvoril muž, chtiac-nechtiac, obidve oči. Prekvapene si uvedomil, že nepozerá na stanový záves, ako očakával, ale na akési veľké kamene. „Kde som to?“ spýtal sa nahlas sám seba a posadil sa. „Aha,“ došlo mu vzápätí, „vonku, pri oltári.“

„Abrám!“ zachvel sa hlas volajúcej skrývaným náznakom strachu.

„Sáraj, tu som!“ zakričal Abrám a vyliezol, oprašujúc si pokrkvaný plášť, zo svojej skrýše.

„Ty si tu spal?“

„Áno. Teda nie. Teda áno.“

„Tak áno, či nie?“

„Znovu ku mne hovoril Boh,“ vydýchol Abrám a posadil sa späť na zem, akoby mu až teraz došlo, prečo nestrávil noc na mäkkom lôžku svojho stanu, ale pri oltári, ktorý postavil Všemohúcemu.

abraham noc

Namaľoval: Šimon Hovorka

Sáraj si mlčky sadla vedľa neho.

„Povedal mi, že ma čaká veľká odmena. Čudoval som sa, čo mi ešte chce dať. Veď už mi dal všetko! Som bohatý človek. Nič nám nechýba. Len jedno. Len v tej jednej veci, ktorú mi sľúbil, sa stále nič nedeje. ,Pane,‛ povedal som mu teda, ,čo mi chceš dať, veď som bezdetný a sluha narodený v mojom dome, bude mojím dedičom.‛

,Tento nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, ktorý vyjde z tvojho tela. Pozri na nebesá a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať. Toľko bude tvojho potomstva,‛ odpovedal mi Boh.“

Abrám hľadel k nebu, akoby tam namiesto žiariaceho slnka mohol vidieť hviezdy.

Sáraj sa zovrelo hrdlo. Ako dlho volala k tajomnému Abrámovmu Bohu, aby sa zmiloval a dal im dieťatko. Ale plač novorodeniatka, ktorý tak veľmi túžila počuť, sa neozýval. Smiech šantiacich detí ju neraz prinútil ukryť uslzenú tvár do dlaní, uchýliť sa do tichého tieňa stanu alebo utiecť preč z tábora, aby na Všemohúceho osamote vykričala všetok svoj žiaľ. Stále sa vracal – tichý, hlodavý smútok plniaci každý jej pohyb, každý nádych, každú myšlienku. Nenávidela ho, pretože svojou dotieravou prítomnosťou špinil aj každú jej radosť. Pomaly, úplne nebadane, sama si to najskôr vôbec nevšimla, sa zmierovala s tým, že deti nikdy mať nebude.

Keď Boh Abrámovi zasľúbil, že sa stane veľkým národom, čakala, že predsa len otehotnie, že už to príde, tá nesmierna radosť, ktorá vynahradí všetky stratené roky. Zbytočne. A potom Boh znovu Abrámovi zasľúbil potomstvo. Ale jej čakanie nebolo naplnené. Nakoniec prinútila samu seba navždy pochovať všetky svoje túžby. A tak bolesť, kedysi tak ostro bodajúca, deň za dňom, týždeň za týždňom, rok za rokom, každou slzou, každým novým zmierením sa so skutočnosťou, ustupovala rovnováhe pokojnej vyrovnanosti. Myslela si, že už je preč, že sa už nevráti - tá vysoká hora trápenia jej nenaplneného materstva. Ale teraz bola znovu tu. Zízala na ňu so zubatým, škodoradostným úškľabkom a vysmievala sa z jej prázdneho lona. Mohol by byť Boh taký krutý a pripomenúť jej jej utrpenie?

,Nie, Boh bol ku nám vždy dobrý,‛ pokrútila mlčky hlavou. Za vysokou horou staronovej bolesti, úplne skrytý a nebadaný, začula slabučký náznak nádeje. Bol tam, nemohla to poprieť, aj keď sa ho bála vypustiť na slobodu. Vykúkal nesmelo a čakal, či sa odhodlá znovu uveriť.

„Už vtedy sme boli pristarí,“ pokračoval Abrám, „keď sme vyšli z Cháranu, keď mi sľúbil, že ma urobí veľkým národom. Netušil som, ako mám vyviesť všetok svoj ľud a majetok a putovať do tejto krajiny. Vlastne som ani nevedel, kam to kráčam. Len som Ho počul, len som Ho poslúchol. Povedal ,Vyjdi!‛ a ja som šiel. Túto krajinu sľúbil dať do vlastníctva môjmu potomstvu. A tak čakám. A ty čakáš so mnou,“ chytil svoju ženu za ruku, ale nepozrel na ňu. Mysľou a pohľadom akoby bol stále v rozhovore s Bohom. „Veľmi ma požehnal, mám stáda, striebro aj zlato a ešte viac ma chce požehnať. Čím som si to zaslúžil? Čím som výnimočný?“

„Ničím,“ odpovedal si vzápätí, „každým dňom sa mi viac a viac zdá, že ničím. Niekedy sa bojím, verím mu a vzápätí pochybujem. Jeho reč mi je tak ďaleká, akoby nepatrila do môjho života a do nášho sveta vôbec. A zároveň je mi blízka, Jeho zasľúbenia sú tak konkrétne a hmatateľné, akoby boli mojou súčasťou odjakživa. Niekedy sa mi stane niečo, čo na mňa doslova kričí – áno, je to tak! O tomto predsa hovoril môj Boh! Toto je kúsoček z toho, ako trieska z polena alebo nitôčka z látky, patrí to k tomu, čo mi ukázal a práve sa to deje. A hneď aj pochybujem – čo ak nie? Čo ak to nemyslel takto? Čo ak...? Moja viera sa v mojich očiach stala ničím. Už neverím ani nedúfam. A práve vtedy viem, že konečne verím. Že som to našiel, že už to uchopím a nepustím! Že moja viera už nepramení vo mne. Je to Jeho dar, ktorý žije v mojom srdci. Cítim sa ako zrnko prachu. Nemôžem nič, nie som nič. A On ma ďalej žehná a znovu ku mne hovorí. Každým Jeho slovom sa rozpúšťajú moje predstavy o Ňom a ja Ho spoznávam takého, akým je. Akoby sa ku mne skláňal, akoby túžil len po tom, aby mohol byť so mnou. Len tak. Sedieť pri mne a počúvať ma, pozorovať môj život úplne zblízka. Akoby čakal, či mu to dovolím. Ale veď či si Boh má pýtať moje povolenie? Napriek tomu si ho pýta. Nechce byť so mnou, ak ja sám nechcem. Túži po mne svojim zvláštnym nežným milovaním. On veľký a mocný, nepochopiteľný a neobsiahnuteľný vo svojom bytí.“

Abrám sa odmlčal a zahľadel do zeme.

„Verí, že ho budem stále ctiť a nasledovať,“ zatriasol sa mu dojatím hlas, „že Ho budem poslúchať. Že moje obete budú patriť len Jemu. Ráta so mnou vo svojich plánoch, dôveruje mi, že zostanem verný až do konca. A ja neviem, ako je také niečo možné. Rozumieš?“

Sáraj pokrútila hlavou. Netušila, ako je možné, aby Boh veril človeku. A netušila ako je možné, že človek môže veriť Bohu. Aj jej to bolo nepochopiteľné. Ale zároveň, akoby to bolo úplne jasné, jednoduché, neodškriepiteľné. Pozerala na svojho manžela. On naozaj stretol Boha. Akoby to mal v tej chvíli napísané v každej črte svojej tváre. Rozhodla sa zapamätať si tento obraz, tento okamih jasného vedomia, že Boh je naozaj ich Bohom. Keby vedela maľovať, nakreslila by si ho, zvečnila pre každý ďalší deň, aby naň smela hľadieť a nájsť vieru, akú mal jej drahý Abrám. Aby jej nesmelá nádej mohla poraziť jej veľký žiaľ.


Abrám stál na vrchole pahorku vyčnievajúceho nad okolitou krajinou a hľadel do diaľky. Lístie stromov sa jemne trepotalo v povievajúcom vánku a spolu s pôvabne sa skláňajúcou, sviežou jarnou trávou, pretkanou bohatým vzorom rozkvitnutých poľných kvetov, spievalo pradávnu pieseň o Stvoriteľovi. Ale Abrám ju nevnímal. Nevnímal ani krásnu melódiu trilkujúceho slávika priamo nad svojou hlavou. V tej chvíli pre neho neexistovalo nič. Len chaos jeho pocitov, ktoré sa márne snažil podvoliť poriadku, ktorý im určil.

Na oblohe zaškriekal jastrab. Abrám na neho na okamih pozrel a zhlboka si vzdychol.

„Keby som smel vzlietnuť a vidieť všetko zhora. Z miesta, kde bývaš. Možno by som pochopil.“

Rozhliadol sa okolo seba, aby našiel vhodné miesto na sedenie. Vybral si okrúhly, rokmi, vetrom a dažďom ošľahaný balvan. Spočinul na ňom a znovu zodvihol oči k nebu. Jastrab sa práve vrhol strmhlav dole, aby ulovil svoju korisť.

„Ach, Stvoriteľ. Boh môj, všemocný a svätý,“ pokračoval Abrám, „pomôž mi vyznať sa v sebe samom. Mám všetko, po čom som kedy túžil. Dokonca viac ako som myslel, že kedy budem mať! Žijem v zemi, ktorú si zasľúbil dať mojim potomkom. Mám syna. Ja, starec, ktorý už nedúfal! A predsa mi niečo chýba. Nemysli si prosím, že som nevďačný. Za všetko ti ďakujem. Tak veľmi ti ďakujem! A predsa je v mojom srdci chaos namiesto radosti. Nepokoj namiesto pokoja. Vyprahnutosť namiesto spokojnosti.“

„Mlčíš. Už trinásť rokov mlčíš. Mal som ešte čakať. Mal som vydržať. O tom je tvoje mlčanie? Bol by si mi dal syna so Sáraj? Veď si vedel, že je neplodná a predsa si mi sľúbil potomstvo. Ale ja som sa s tebou vtedy neradil.“

Abrám si oprel hlavu do dlaní a spomínal:

Sáraj stála opretá o stanový kôl. Bola ako zvädnutá ruža, ako kvet spálený letným slnkom, spálená rokmi nepokojného čakania na naplnenie Božieho sľubu. „Tak veľmi by som chcela držať v náručí naše dieťa,“ povedala pomaly, akoby váhala, či sa vôbec ozvať.

Pritiahol si ju vtedy do objatia a držal, akoby ju už nikdy nemal pustiť. Túžil z nej vyžmýkať všetok žiaľ. Túžil rozveseliť jej oči, z ktorých sa už dávno vytratila dievčenská hravosť života. Nedovidel až na dno jej jemnej ženskej duše, ale rozumel jej žiaľu. Aj jeho ich bezdetnosť bolela svojou prázdnotou.

Pobozkal ju do šedivejúcich vlasov a nadýchol sa jej vône.

„Pán nám iste dá syna. Musíme mu veriť. Zaviazal sa mi, uzavrel so mnou zmluvu, že môjmu potomstvu dá do vlastníctva túto krajinu,“ povedal.

abrahám-s veršikmiNamaľovala: Nikol Pašková

Sárajine plecia sa zachveli vlnou hlbokých vzlykov.

„Tebe sľúbil syna. Hovoril o tvojom potomstve.“

„On predsa vie, že milujem len teba. Ty si moja žena a tak to aj zostane. Budeme ďalej čakať a veriť.“

„Áno, čakať a veriť,“ vymanila sa Sáraj z manželovho objatia. V mokrých očiach sa jej zablysli plamienky vzdoru a v hlasom preletel závan horkosti.

„Aj pre mňa je to ťažké. Keď ku mne hovorí, mám vieru, viem, že myslí vážne každé jedno písmenko, každú čiaročku, že sa všetko naplní. Niekedy mám pocit, že je pri mne, úplne blízko, už už cítim Jeho mocné objatie. Vzápätí je to preč. A ja čakám a čakám. Som zo dňa na deň prázdnejší radosti a plnší bezradnosti.“

„Nechala som svoje sny. Odložila som ich nabok - nenaplnené. Prestala som sa cítiť ako tá, ktorá zlyhala. Bola som spokojná tak, ako sme. Už to tak nebolelo. Ale potom k tebe znovu hovoril.“ Sáraj si sadla na drevenú trojnožku pri ohnisku a zahľadela sa na vychladnutý popol. „Cítim sa ako tento popol – nepotrebná, vyhasnutá, bez života. Kedysi som bola ako drevo, na ktorom som ti včera varila večeru. Ale dnes...“

Abrám sa nadýchol a začal gestikulovať, akoby chcel niečo povedať, ale jeho ruky nakoniec len nemo klesli a ústa stratili reč.

„Keby len Boh nič nepovedal!“ Sáraji sa chcelo kričať, nepríčetne revať od nemohúcnosti. Ale ovládla sa. „Už som sa s tým zmierila. Veď mám teba. Čo viac si môže žena priať ako muža, akým si ty? Začala som byť znovu šťastná. Ako vtedy, keď sme sa vzali a ja som sa do teba zamilovala. Dokonca viac ako vtedy. A potom prišiel Boh. Hovoril o tvojom potomstve. A ja som znovu dúfala. A potom prestala dúfať. Ale On opäť hovoril: ,Tento nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, ktorý vyjde z tvojho tela.‛ Bolo to, akoby som sa už už išla nadýchnuť nového života. Ale ten neprišiel.“

Abrám sa viac nepokúšal potešiť ju. Vedel len o Jedinom, ktorý by ju znovu rozosmial. Bol to ten istý, ktorý ako jediný mal moc znovu rozveseliť aj jeho. Otočil sa, aby zašiel k oltáru, ktorý mu postavil. Potreboval s ním hovoriť.

„Dám,“ ozval sa Sárajin slabý hlas, „dám ti svoju slúžku, Hagar, od nej ti Pán požehná syna.“

Abrám sa zarazene obrátil. „Hagar?“

„O mne nič nehovoril. Hovoril o potomstve, ktoré vyjde z tvojho tela.“

„Ale veď ja milujem len teba. To s tebou chcem mať dieťa.“

„Bude rodiť na mojich kolenách. Dieťa bude moje.“

Abrám nepovedal nič. Boh naozaj nič nehovoril o nej. Možno ho nepochopil, možno má Sáraj pravdu. Toto čakanie na zázrak je neznesiteľné. Bodá ich oboch vo vnútri ako žeravé ihly, bolí ako šíp zlomený v rane, ktorý nejde vytiahnuť.

„Dobre,“ súhlasil.

„Odpusť,“ vynoril sa zo spomienok Abrám. „Myslel som, že keď budem mať konečne syna, môj život už nebude prázdny. Z počiatku to tak bolo, ale potom... Aj tak nie som šťastný. Niečo mi chýba.“

„Som to Ja, kto ti chýba,“ ozval sa v tej chvíli Boh.

abraham detskyNamaľovala: Dorotka Kevická

„Pane,“ zvolal Abrám, hodil sa na kolená a poklonil sa až k zemi. Tráva ho šteklila na nose, miešala sa s jeho fúzami a bradou, ale zasiahnutý Božou prítomnosťou nechcel ani len pozrieť smerom k nebu, kde býval ten, ktorý k nemu konečne znovu hovoril.

„Som to Ja, kto ti chýba,“ zopakoval Boh.

Abrám sa cítil, akoby Všemohúci natiahol svoju ruku a položil ju na neho. Akoby dýchol svojím dychom. Chaos v jeho srdci premenil na poriadok, vyprahnutosť nahradil nasýtením a nepokoj radostným, nezmeniteľným, ničím neporušiteľným pokojom.

„Kráčaj pod mojím dohľadom,“ pokračoval Boh, „a buď bezúhonný. Urobím zmluvu medzi sebou a tebou: Staneš sa otcom mnohých národov. Preto sa už nebudeš volať Abrám, ale Abrahám. Ustanovím zmluvu medzi sebou a tebou aj tvojím potomstvom - ako večnú zmluvu, že budem vašim Bohom. Tebe a tvojmu potomstvu dám do večného vlastníctva celý Kanaán, krajinu, v ktorej žiješ ako cudzinec, a budem im Bohom.“

Abrahám sa odvážil zodvihnúť hlavu. Túžil vidieť toho, ktorý hovoril. Túžil mu pozrieť do očí.

„Myslel som,“ ozval sa, „myslel som, že ma už viac nemôžeš požehnať. Prečo to robíš? Prečo mi ešte pridávaš? Videl som ešte málo tvojej lásky?“

Akoby mu srdcom prešlo pohladenie. Nemyslel si, že môže pocítiť ešte hlbší pokoj ako pred chvíľou. Keby mu niekto také niečo tvrdil, hádal by sa, že to nie je možné. Ale bolo to tak. Pokoj hutný, hlboký, nemenný a pevný a pritom tak jemný a láskavý, pohládzajúci ako najjemnejší večerný vánok. Zrazu všetky slová strácali význam.

„Dovolil som ti nazrieť do môjho milovania,“ povedal Boh. „Ja som Boh všemohúci. Uzavriem s tebou zmluvu a jej znak budete nosiť na svojom tele. Všetci mužovia medzi vami nech sú obrezaní. Nech je obrezaný každý, kto má osem dní medzi vami: každý muž z pokolenia na pokolenie. Aj sluha narodený v dome, aj sluha za peniaze od cudzincov kúpený, ktorý nie je z tvojho potomstva. Moja zmluva bude na vašom tele ako večné znamenie. Svoju ženu Sáraj už nebudeš volať Sáraj, princezná, jej meno bude Sára, kráľovná. Požehnám ju a dám ti z nej syna. Stane sa matkou národov, z nej vyjdú králi národov.“

Abrahám znovu padol na tvár a pomyslel si: ,Ako sa mne, storočnému, môže niečo narodiť? Ako môže deväťdesiatročná Sára ešte rodiť?‛ Ale nahlas povedal: „Kiežby len Izmael žil pod tvojím dohľadom.“

„Aj Izmaela požehnám a vytvorím z neho veľký národ. Ale tvoja žena Sára ti o rok o tomto čase porodí syna,“ pokračoval trpezlivo Boh. „Dáš mu meno Izák a ja ustanovím svoju zmluvu s ním ako večnú zmluvu pre jeho potomstvo.“

Potom Boh odišiel.

Starý muž sa rozplakal dojatím. „Verím ti, Pane, verím. Moja milovaná Sára bude mať syna!“ Potom sa pomaly, akoby si chcel dobre rozvážiť každý pohyb, posadil na svoj balvan, hľadel do diaľky a celé hodiny, premožený Božou dobrotou, potichu opakoval: „Ďakujem ti, Bože, ďakujem!“


Sára si položila ruky na vyduté brucho. Cítila sa ako kríženec ťažkopádneho slona a fučiacej mulice, ale napriek tomu bola šťastnejšia ako kedykoľvek pred tým. Už len niekoľko dní, možno týždeň... Do očí sa jej už po tisíci krát natískali slzy. Posadila sa do tieňa datľovej palmy a oprela sa o jej drsný kmeň. Necítila sa pohodlne, ale na ďalšiu chôdzu už nemala silu. Pozrela na oranžový kruh jarného slnka zapadajúceho za zelené pahorky Kanaánu, ktorý sa jej pred pätnástimi rokmi stal domovom a slastne privrela oči.

„Sára!“ začula kohosi vysloviť svoje meno.

,Asi som zaspala,‛ strhla sa.

Bola v stane. Práve dovarila. Lono mala ploché, nič jej nezavadzalo v pohybe, nič svojou ťarchavou nemotornosťou nezhodila, ani jej od tepla horiaceho ohňa neprichádzalo mdlo. Čudovala sa, ako je to možné, keď ešte pred chvíľou kráčala s bruchom veľkým ako hrb ťavy a netrpezlivo čakala na deň pôrodu.

„Určite sa vrátim k tebe o rok na jar. Vtedy bude mať tvoja žena Sára syna,“ počula neznámy hlas.

,Keď som už uvädla, môžem mať ešte rozkoš? Aj môj pán je starý,‛ zasmiala sa potichu.

„Sára!“ ozval sa znovu neznámy.

„Tu som,“ strhla sa, tento krát naozaj, zo spánku.

„Milujem ťa, Sára, prečo sa bojíš?“ opýtal sa Pán.

„Nebojím sa,“ odpovedala Mu.

„Poznám ťa lepšie, ako sa ty sama dokážeš kedy spoznať. Požehnal som ťa a ešte ťa požehnám. Ty budeš vychovávať svojho syna, nie iná. Neboj sa. Ja ťa ochránim, nezomrieš.“

abraham piesokNamaľovala: Anna Mattová

Sárinými ramenami otriasol hlboký vzdych. Ako sa len tešila na svoje bábätko! Predstavovala si, ako ho hojdá na kolenách a spieva mu piesne o Stvoriteľovi, ktorý ju v jej starobe požehnal synom, ako spolu s Abrahámom sledujú jeho prvé krôčiky, smejú sa nad neohrabanými slovíčkami... Bola šťastná. Neodškriepiteľne a jasne, nemenne. Ale napriek všetkej radosti z Božej dobroty, sa bála. Mala deväťdesiat rokov. Čas, keď ženy privádzali na svet deti, bol už dávno za ňou. Stále presviedčala samu seba, že všetko bude v poriadku, veď Boh, dostatočne mocný na to, aby počala, musí byť dostatočne mocný aj na to, že porodí. Ale ako rástol drobček v jej lone, rástol aj jej strach a čoraz častejšie nahlodával jej kypiace šťastie. Prichádzal a odchádzal, aby sa znovu vrátil a s obnovenou silou sa hladne zahryzol do jej citlivej duše. Čo ak svojho syna porodí a zomrie v ten istý deň?

„Ja som dobrý Boh. Dobrý Boh. Dobrý Boh,“ zneli Jeho slová z každej strany. Zrazu boli všade - okolo nej, aj v nej, prenikali a obklopovali ju zároveň, vlnili sa v zlatých vlnkách svetla Božej prítomnosti.

A Sára len sedela a pomaly sa poddávala Jeho dobrote.

„Akoby som mohol? Akoby som ťa nechal tak dlho čakať na dieťa, z ktorého by si sa nemohla tešiť? Som tvoj Boh. Boh potešenia. Uverila si mi a počala si, uverila si mi a budeš sa radovať zo svojho potomstva. Neboj sa, Sára.“

„Tak takto to je. Takto to je, keď hovoríš s Abrahámom,“ smiala sa.

„Áno aj nie,“ smial sa aj Boh, „si moja a Ja som tvoj.“

Abrahám stál v tieni stanu a hľadel do prúteného košíka vystlaného mäkkou vlnou. Netušil, ako dlho tam už stojí, ale ani celý deň, ani týždeň by mu nebol pridlho. Už po tisíci krát sa jemne dotýkal malých prštekov a jemných, bacuľatých líčiek svojich spiacich vnukov. Krajom plášťa pritom utrel Jákobovi vytekajúcu slinku.

„Sú krásni,“ zašepkal, „ďakujem ti Bože, že moje oči mohli uvidieť mojich vnukov.“

„Aj ja ti ďakujem, Bože, Pane môj,“ ozval sa vedľa neho hlas jeho syna, Izáka, „že si mi dal týchto nádherných chlapcov. Takto to bolo? Takto si sa tešil, keď som sa narodil?“ obrátil sa k otcovi.

Abrahám sa usmial. „Keď sa narodil Izmael, bol som naozaj šťastný. Najskôr som si myslel, že sa naplnilo Božie zasľúbenie – mal som predsa syna! Ale potom... tušil som, že to nie je všetko, čo mi chce dať. Aj keď som si už nevedel predstaviť nič väčšie. Ale On mal viac. A chcel, aby som to hľadal, pýtal si to, túžil a lačnel po pravde Jeho slova a po Ňom samom. Vlastne, to ma na začiatku k nemu priviedlo – nestačilo mi náboženstvo, nestačilo mi uctievať nemé modly, nestačilo mi uctievať mesiac, či hviezdy. Musel som spoznať Všemohúceho Stvoriteľa. Zatúžil som s Ním chodiť každý deň, odhaľovať, aký je. Byť s Ním, ako s blízkym priateľom, s ktorým chceš zdieľať svoj život. A On ma trpezlivo viedol za ruku. Každý deň ma držal vo svojich dlaniach a daroval mi vieru, ktorú mám dnes.“

„Budeš sa mi smiať, ale keď si sa narodil, od radosti som tancoval. Ja, storočný starec. Poskakoval som ako mladé teľa!“

„Keď sa narodil Izmael, bol som šťastný. Keď mi Boh dal teba, uveril som Jeho láske.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára