________________________________

30. 1. 2011

III. Chudobní duchom

III. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

7

Tretia z týchto vlastností znie:

Svoju istotu nezakladajú na veciach, ale na ľuďoch.

Chcel by som na začiatku zdôrazniť, že verím, že toto nie je len téma, o ktorej hovoríme, alebo séria kázní. Verím, že je to posolstvom pre nás. Je to tiahnutie, pozvanie Ducha Svätého pre nás v tomto čase: je totiž čas schudobnieť v duchu, aby nám Boh mohol zveriť veci Jeho nebeského kráľovstva. Ako sa modlím v týchto dňoch vnímam toto Božie volanie: „Kto bude natoľko chudobný, aby prejavil záujem o moje bohatstvo? Kto schudobnie zo svojich ambícií, aby začal hľadať moje plány a moju vôľu pre neho? Kto sa stane chudobným – neuspokojeným inými vecami – aby hľadal svoje uspokojenie vo Mne? Kto schudobnie v dôvere v seba a svoje zdroje, aby dôveroval Mne a hľadal moje požehnanie?“ Verím, že Boh hľadá takto chudobných ľudí a oni dnes hľadajú Jeho. A toto je nesmierne strategické. Pretože sme ľahko oklamateľní a ovplyvniteľní našou dobou, hodnotami vo svete a relatívnou prosperitou a slobodou. Teraz je však čas prípravy na Pánovu žatvu a aj na dni, v ktorých to, čo máme dnes, mať už nemusíme. Skôr či neskôr budeme preverení vodami, vetrami a búrkami (myslím to obrazne, aj keď je viac než pravdepodobné, že klimatické zmeny a vrtochy počasia sú stále viac extrémne a nepredvídateľné). Teraz je čas stavať svoj dom na Skale, ktorou je Kristus. Teraz je čas schudobnieť z iných skál, na ktorých si zakladáme a používame ako oporu, či nádej.

Tiež by som chcel zdôrazniť, že nejde o materiálnu chudobu. V podstate ani nezáleží na našom príjme, vlastníctve a sociálnej úrovni. Chudoba v duchu, o ktorej hovoríme ani nie je ľudskou kvalitou (skromnosťou, pokorou...) chudoba v duchu je výsledkom hladu človeka a Božieho dotyku v dôsledku jeho zlomenosti pred Bohom. Obidvoje – zlomenosť človeka aj Boží dotyk – sú dielom milosti Božej. Nevieme to my vyprodukovať, vyvolať, napodobniť. Je to Jeho milosť pri nás. A aj ja dnes len potvrdzujem a hovorím o tomto diele milosti, ktoré s nami koná. Kiež by sme sa Božej milosti nevzpierali! Kiež by sme dokorán otvorili srdcia, keď vnímame ako na ne klope Pán! Kiež by sme v zlomenosti hľadali Jeho tvár! A kiež by sme v narastajúcej miere smeli zakúšať dotyk Jeho slávy, lásky, povolania!

Chudobní duchom svoju istotu nezakladajú na veciach, ale na Bohu. Bohatí, či materiálne, duševne, alebo duchovne, investujú práve do toho svojho bohatstva. Snažia sa v ňom rásť, zveľaďovať ho. Dokonca sú často v pokušení sa s ním identifikovať a byť naň pyšní. Spoliehajú sa naň. Stáva sa ich identitou – akoby ich dieťaťom. Je to často niečo, čomu sa obetovali. Niečo, do čoho investujú svoj čas, energiu a peniaze. Často práve na úkor vzťahov, rodiny, detí, najbližších... Úskalím bohatstva je práve v tom, že ujarmuje naše srdce. Získa si náš obdiv, našu pozornosť. Stáva sa našou modlou. Takýmto zvodným bohatstvom sa môže stať pre kresťana aj jeho služba, či dary.

Chudobní duchom sa však orientujú na Boha a v dôsledku dotyku Jeho lásky na ľudí okolo seba. Chudobných duchom spája spoločná vášeň: Kristus – Boží Baránok. Žijú pre Neho. Možno nevstupujú do príležitostí, ktoré ponúka svet. Možno sú slabí a prechádzajú súženiami a zápasmi, ale práve tam spoznávajú skutočných priateľov a bratov. Chudobní duchom vedia, že potrebujú pomoc. Vedia, že potrebujú žiť v spoločenstve.

Pán Ježiš nás pozval, aby sme sa učili od Neho.

Matúš 11:28  Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie. 29 Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a najdete odpočinutie svojim dušiam; 30  lebo moje jarmo je užitočné a moje bremeno ľahké.

Verím, že ak sa zahľadíme na Neho, objavíme, v čom spočíva chudoba ducha.

Lukáš 6:12  A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel na vrch modliť sa a bol tam cez noc na modlitbe Božej.

13  A keď bol deň, povolal k sebe svojich učeníkov a vyvolil si z nich dvanástich, ktorých aj apoštolmi pomenoval: 14  Šimona, ktorého pomenoval aj Petrom, a Andreja, jeho brata, Jakoba a Jána, Filipa a Bartolomea, 15  Matúša a Tomáša, Jakoba Alfeovho a Šimona, zvaného Zelótu, 16  Júdu Jakobovho, a Judáša Iškariotského, ktorý sa tiež stal zradcom.

17  A síduc s nimi stál na rovnom mieste i zástup jeho učeníkov a veliké množstvo ľudu z celého Judska a z Jeruzalema a z pomoria Týru a Sidona, ktorí boli prišli, aby ho počuli a aby boli uzdravení od svojich neduhov, 18  i tí, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli uzdravovaní. 19  A všetok zástup hľadal dotknúť sa ho, lebo vychádzala od neho moc a uzdravovala všetkých.

Tento text má tri časti, ktoré sú myslím nádherným vyjadrením chudoby ducha:

1. Čas s Bohom

2. Spoločenstvo

3. Služba

Tieto tri veci boli jasne ( a v takomto poradí) v Pánovom živote. Máme tu nádherný príklad toho, čo by sme ani my nemali minúť, ak sa len nechceme minúť s Božím povolaním. Tiež potrebujeme čas hlbokého hľadania Boha a stretnutia s Ním. Až potom, keď sme sa zlomili pred Bohom, tak vieme byť zlomení aj pred ľuďmi a vstúpime do záväzného spoločenstva. Bez zlomenia pred Bohom sa budeme spoločenstvu buď vyhýbať, alebo ho budeme chcieť len využívať pre svoje zámery. A až v treťom rade prichádza do úvahy služba.

Je doslova paradoxné, ako Pán Ježiš jednal úplne inak! Ako nám Boh poslal spasenie v Ježišovi pre nás úplne opačným spôsobom ako by sme si predstavovali:

  • Pán Ježiš sa narodil v maštali. Krátko na to sa jeho rodina stala utečencami. Po návrate z Egypta odchádzajú žiť kdesi do zapadákova. Aj po mnohých rokoch mu vyhadzovali na oči, že je nemanželským synom.
  • Mohol pokračovať v remesle svojho otca a v rozhojňovaní majetku, v bežnom životnom štýle. Mohol sa snažiť uživiť sa prácou svojich rúk, presadiť sa na trhu...
  • Mohol ísť za kariérou rabína – veď už ako 8-ročný udivoval rabínov v Jeruzaleme svojou múdrosťou. Mohol si otvoriť rabínsku školu pre deti z prominentných farizejských rodín.
  • Alebo so svojim vplyvom na spoločnosť sa mohol stať populárnym vodcom. Mohol rozpútať národno-oslobodzovaciu revolúciu (čo zrejme od neho niektorí aj chceli).
  • Dokonca dostal ponuku od diabla, že mu poddá celý svet za jedno jedinú poklonenie sa mu. Ani nemusel zaprieť vieru v Boha, ani nemusel prestať zvestovať kráľovstvo Božie. Stačilo keby prijal ponuku, stačilo keby si chcel uchvátiť svet. Diabol mu chcel v tom pomôcť!

Napriek tomu:

  • Rozhodol sa žiť 30 rokov v ústraní nejakého zapadákova. Už len to odkiaľ prišiel vyvolávalo pochybnosti.
  • Dáva sa pokrstiť akémusi čudákovi na púšti v Jordáne.
  • Vyberá si do tímu obyčajných ľudí, značne rôznych, jednoduchých a problémových.
  • Dokonca aj jedného kolaboranta s Rímskou ríšou – colníka Matúša.
  • A trávi s nimi tri roky, po ktorých to vyzeralo, že zbytočne premárnil čas. V tom najhoršom Ho aj tak opustili – a až do konca plne nerozumeli o čo vlastne ide.
  • Vidíme Ho ako uteká od popularity, ako sa uťahuje do samoty a rýchlo mení miesto pobytu, len čo sa schyľuje, že ľudia sa na Neho začínajú upínať.
  • Dokonca zakazoval vydávať svedectvá o uzdravení – až na prípad posadlého v Gadare, ktorého oslobodil a poslal kázať v jeho otčine.
  • Vidíme momenty, kedy žije z milodarov. Odkázaný na pomoc ľudí. Nerobil kampaň, ktorú si sám zaplatil.

Prečo? – Verím, že preto, lebo bol chudobný v duchu.

8

1. Chudoba ducha začína v Božom srdci.

Táto chudoba sa rodí v zlomenosti pred Bohom, v intimite s Ním. Vidíme ako Pán Ježiš trávi čas v samote s Bohom. 40 dní sa postí na púšti, skoro ráno vstáva aby sa modlil, niekedy v modlitbe strávi celú noc, niekedy sa stalo, že ho učeníci museli hľadať, lebo sa utiahol do samoty s Otcom. Toto je ten prameň chudoby ducha. Je to zlomenosť pre Boha, odovzdanie sa Mu.

Lukáš 6:12  A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel na vrch modliť sa a bol tam cez noc na modlitbe Božej.

Roháčkov preklad hovorí o „modlitbe Božej“. Verím, že ide i modlitbu, kedy človek doslova zakúsi Boha, je vzatý Duchom Svätým, do Božej vôle, Božej lásky a Božieho povolania. Sú to chvíle, kedy čas už nevnímame, pretože sme v prúde Ducha. V týchto momentoch vieme, že naše modlitby nie sú naše, ale že nás doslova vedie Duch Svätý. V týchto chvíľach prestávame byť nezainteresovaní, ale zakúšame ako sa nás bytostne dotýka Boh. Vnímame Jeho srdce. Tieto momenty vždy zapisujú nezmazateľne do nášho srdca pečať večnosti. Vieme, že je to Boh, kto s nami jedná. Vime, že k nám hovorí. A už nikdy nikto nám to nevezme. To je „modlitba Božia“. Rozumie tomu každý, kto to zažil.

Verím, že tu dochádza k vyprázdneniu srdca, doslova k vyliatiu našich vlastných ambícií a plánov. Tu sme úplne nahí pred Bohom. Tu sme zároveň objatí Jeho láskou a obklopení tak úžasným majestátom Jeho slávy. Tu sa stávame chudobní, lebo všetkým sa nám stáva Pán. Tu nás preniká zjavenie, že nie sme nič a nič nemáme, kým by nás On neurobil a čo by nám On nedal. A zároveň tu začína misia – Jeho povolanie. Tu zisťujeme, že Boh má plán s našim životom. Často na nás prichádza až bremeno, túžba, vášeň pre to, čo práve Boh zo svojho srdca s nami zdieľa.

Otázky:

  • Som ja vydaný Bohu, zlomený pre Neho? Som poslaný Ním? Mám túto identitu?
  • Hľadám Boha vášnivo? Zakúšam Jeho dotyk, vedenie, zmenu, usmernenie?
  • Viem povedať, k čomu ma povolal? Pre čo mi horí srdce ohňom od Boha? Ktoré sny, túžby do mňa Boh vložil? Ako som zakúsil Jeho srdce, Jeho bremeno za ľudí? Som tam zacielený?

1 Ján 2:12  Píšem vám, dieťatká, že sú vám odpustené hriechy pre jeho meno. 13  Píšem vám, otcovia, že ste poznali toho, ktorý je od počiatku. Píšem vám, mládenci, že ste zvíťazili nad tým zlým. 14  Píšem vám, deti, že ste poznali Otca. Písal som vám, otcovia, že ste poznali toho, ktorý je od počiatku. Písal som vám, mládenci, že ste silní, a že slovo Božie zostáva vo vás, a zvíťazili ste nad tým zlým. 15  Nemilujte sveta ani vecí, ktoré sú na svete. Keď niekto miluje svet, nie je v ňom lásky Otcovej. 16  Lebo nič z toho, čo je na svete - žiadosť tela, žiadosť očí a chlúbna pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. 17  A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky.

9

2. Táto chudoba ducha potom vstúpi do „vzťahov misie“.

Potom je prirodzené, že nás to tiahne do spoločenstva s ľuďmi s podobnou skúsenosťou a s rovnakým rozhodnutím slúžiť len Bohu a uctievať Ho svojim životom.

Lukáš 6:13  A keď bol deň, povolal k sebe svojich učeníkov a vyvolil si z nich dvanástich, ktorých aj apoštolmi pomenoval: 14  Šimona, ktorého pomenoval aj Petrom, a Andreja, jeho brata, Jakoba a Jána, Filipa a Bartolomea, 15  Matúša a Tomáša, Jakoba Alfeovho a Šimona, zvaného Zelótu, 16  Júdu Jakobovho, a Judáša Iškariotského, ktorý sa tiež stal zradcom.

Pán si zvoli dvanásť mužov. Na prvom mieste práve pre hlboké a záväzné spoločenstvo s Ním. Mali s Ním vytvoriť úzku komunitu, spoločenstvo svetla. Predovšetkým ich zavolal nie len k nasledovaniu v myšlienkach a učení, ale k spoločnému životu.

Marek 3:14  Vtedy ustanovil si dvanástich, aby boli s Ním, poslal ich kázať 15  a dal im moc vyháňať démonov.

  • V týchto vzťahoch ide o obojstranný záväzok, zmluvu, odovzdanie sa a nasledovanie.
  • Ako hovorí evanjelista Marek, ide o život s Ním.
  • Základom v týchto vzťahoch nie je sympatia, jednota názorov, uniformita..., ale Božie povolanie, misia.
  • V týchto vzťahoch zakúšame Božiu výchovu, vedenie, transformáciu našich sŕdc, postojov, charakterov... Zakúšame konfrontáciu s pravdou, a pokiaľ sa pred ňou neskrývame tak aj nádhernú slobodu.
  • Zároveň v týchto vzťahoch je demonštrované Božie kráľovstvo, je uvoľnená Božia moc.
  • Tieto vzťahy sú založené na Bohu, na Jeho povolaní. A predsa dozrievajú do hlbokého priateľstva a vzájomnej oddanosti.

Verím, že v takýchto vzťahoch misie môžeme žiť aj my. Pokiaľ zakúsime zlomenosť pred Bohom a Jeho povolanie, potom budeme takéto vzťahy jednak vyhľadávať a jednak tvoriť. Budú to skupinky, stretnutia mužov, či žien, mládeže, dorasty, skupinky zápasiacich (ktorí drasticky úprimne zdieľajú svoje závislosti a hriechy, aby s nimi spoločne zápasili)...

Takouto misijnou komunitou môže byť – malo by byť - práve manželstvo a rodina. Vôbec nemusíme vstupovať do špeciálne učeníckych vzťahov, alebo na nejaký úväzok do duchovnej služby, aby sme sa niekomu mohli takto venovať a prežívať učenícku komunitu. Manželstvo a rodina sú asi tou najprirodzenejšou komunitou, kde pokiaľ sme pred Bohom zlomení, môžeme zakúsiť Boží plán a zámer.

Józua 24:15  No, ak je to zlé vo vašich očiach slúžiť Hospodinovi, vyvoľte si dnes, komu budete slúžiť, či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia, ktorí boli za riekou, a či bohom Amorejov, v ktorých zemi bývate, ale ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.

Verím, že je to doslova Božím plánom stvorenia človeka a ustanovenie manželstva. Pokiaľ manželstvo je postavené na Božom povolaní, potom má úplne iný náboj, charakter, hodnoty, víziu, vzťahy... všetko je iné, pokiaľ muž, žena zakúsia „Božiu modlitbu“ – zlomenosť pred Bohom a odovzdajú sa Mu. Vtedy sa mení pohľad na partnera, na deti. Vtedy sa stávame misijnou bunkou. Vtedy už naozaj „o niečo“ ide. Je tu niečo, čo je na prvom mieste a ostatné veci sa tomu podriaďujú. A zvlášť v problémoch, krízach, nedorozumeniach a konfliktoch je to na nezaplatenie. Je tu vždy niečo dôležitejšie a mocnejšie ako ja, moje pravdy a práva, moje zranenia a obmedzenia, moje pocity a prežívania. Je tu niekto mocnejší ako moje slabosti, naša kríza, môj partner, moje deti, okolnosti... Vtedy deti nie sú problémom, starosťou, obmedzením..., ale niečím prevzácnym, čo nám Boh zveril a kde investujeme svoj život, aby to v ich životoch pokračovalo ďaleko vo väčšej miere. Presne toto urobil Pán Ježiš so svojimi učeníkmi. Vychoval apoštolov. Niekoho, kto prevzal štafetu a urobil ďaleko viac, ako mohol urobiť On sám.

Ak však toto v manželstve a rodine nie je, ak si žijeme pre seba, len zo svojej vlastnej lásky a sympatie, potom sme naozaj ohrození... V zlých časoch tu nie je nič dôležitejšie ako moja strana pravdy, moja vôľa, moje predstavy, moje city, moje zranenia... Potom aj deti sú pre nás záťažou, alebo naopak my sme záťažou pre ne ak sa ich snažíme vlastniť.

Otázky:

  • Žijem vo vzťahoch záväzku, odovzdania sa, zmluvy?
  • Mám s niektorými ľuďmi hlboké spoločenstvo otvorenosti, pravdy, lásky, priateľstva?
  • Na kom mi naozaj záleží? Za koho sa modlím? S kým trávim čas? Kto sa zaujíma o mňa? Kto ma pozná a predsa o mňa stojí? Kto je verne po mojom boku aj v problémoch a zlých časoch?

1 Ján 1:5  A toto je zvesť, ktorú sme počuli od neho a ktorú vám zvestujeme, že Bôh je svetlo, a že niet v ňom nijakej tmy. 6  Keď povieme, že máme obecenstvo s ním a chodíme vo tme, luháme a nečiníme pravdy; 7  ale keď chodíme vo svetle, jako je on vo svetle, máme obecenstvo jeden s druhým, a krv Ježiša Krista, jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu.

10

3. takáto chudoba ducha potom prirodzene vstupuje do služby lásky ľuďom.

Pokiaľ nezakúsime zlomenosť pred Bohom a Jeho povolanie, a pokiaľ nevstúpime do života v komunite, v spoločenstve svetla, potom zrejme minieme službu – skutky, pre ktoré nás Boh stvoril a ktoré nám pripravil, aby sme v nich chodili. A keď aj sa snažíme slúžiť Bohu, je to často len na sebarealizáciu, sebauspokojenie, seba ospravedlnenie a seba povyšovanie. Pokiaľ naše JA nezomrelo s Kristom, potom bude chcieť žiť na úkor Krista. Bude sa snažiť žiť ako kresťan, slúžiť ako kresťan, chodiť do cirkvi ako kresťan... A predsa v tom bude to naše JA trčať. Bude chcieť byť viditeľné, obdivované, prijaté, akceptované... navonok to bude o Kristovi, v skutočnosti však o nás samých. Navonok to bude pre Krista, v skutočnosti to bude pre nás.

Lukáš 6:17  A síduc s nimi stál na rovnom mieste i zástup jeho učeníkov a veliké množstvo ľudu z celého Judska a z Jeruzalema a z pomoria Týru a Sidona, ktorí boli prišli, aby ho počuli a aby boli uzdravení od svojich neduhov, 18  i tí, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli uzdravovaní. 19  A všetok zástup hľadal dotknúť sa ho, lebo vychádzala od neho moc a uzdravovala všetkých.

V službe lásky však už nejde o nás. Vo veci je totiž Božia láska a súcit, ktorý mení a motivuje naše srdce. V tom zlomení sa pred Bohom, v „Božej modlitbe“ zakúsime zásadnú a neopísateľnú premenu. Prestávame žiť my, a začína žiť v nás Kristus. Už to nie je o nás a už to nie sme my.

Ak zakúšame ako k nám Pánove ústa hovoria, potom aj my budeme akoby Pánovými ústami k iným. Ak zakúšame ako sa nás Pán dotýka, potom budeme Jeho dotykom pre iných. Pokiaľ budeme žiť vo svetle, v spoločenstve svetla, ľudia to jasne rozpoznajú. To svetlo bude svietiť. A budeme mať kam ľudí pozvať. Budeme žiť štýlom, ktorý bude jednak konfrontovať štýl sveta a jednak bude ponúkať alternatívu, zmenu, uzdravenie, pomoc, slobodu v Kristovi.

Otázky:

  • Prečo robím to, čo robím? Čo je mojou skutočnou – najväčšou motiváciou?
  • Sú ľudia, ktorým pomáham, slúžim, starám sa, zaujímam sa, zachraňujem, modlím sa, zvestujem evanjelium...?
  • Je vo mne láska k ľuďom? Hýbe mnou súcit?

1 Ján 4:7  Milovaní, milujme jedni druhých, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a zná Boha. 8  Ten, kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Bôh je láska. 9  V tom sa zjavila láska Božia v nás, že svojho Syna, jednorodeného, poslal Bôh na svet, aby sme žili skrze neho. 10  V tomto je láska: nie že by sme my boli milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna jako smierenie za naše hriechy. 11  Milovaní, ak nás Bôh tak miloval, aj my sme povinní milovať jeden druhého. 12  Boha nikto nikdy nevidel; keď milujeme jeden druhého, Bôh zostáva v nás, a jeho láska je v nás dokonaná. 13  Po tom známe, že zostávame v ňom a on v nás, že nám dal zo svojho Ducha. 14  A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. 15  Ktokoľvek vyzná, že Ježiš je Syn Boží, Bôh zostáva v ňom a on v Bohu. 16  A my sme poznali a uverili lásku, ktorú má Bôh v nás. Bôh je láska, a ten, kto zostáva v láske, zostáva v Bohu, a Bôh v ňom. 17  V tom je dokonaná láska s nami, aby sme mali smelú dôveru v deň súdu, lebo jako je on, tak sme aj my na tomto svete. 18  Bázne nieto v láske, ale dokonalá láska vyháňa bázeň, pretože bázeň má trápenie, a ten, kto sa bojí, nie je dokonaný v láske.

28. 1. 2011

Zhoďme koruny zo svojich hláv pred trónom Božím a Baránkovým!

Zhoďme koruny zo svojich hláv pred trónom Božím a Baránkovým!

Služba IHOPP Praha v našom zbore 23.1.2011

Som veľmi rád, že sme mohli byť požehnaní službou IHOPP z Prahy http://www.ihopp.org/cz/ v našom zbore Viera BJB v Bratislave. Navštívili nás v rámci ich služby v Bratislave, ktorú organizoval Dom modlitby v Bratislave http://www.dommodlitby.sk/ .

Po tomto zhromaždení som emailom dostal od jedného brata toto jeho prorocké vnímanie, ktoré prežil počas chvál:

Počas chvál jedna sestra čo bola vzadu hovorila o dvanástich starcoch, ktorí hádzali svoje koruny k trónu Pána Ježiša. Ku mne Boh prehovoril veľmi jasne a prijal som to pre mňa, že moja koruna zostáva aj v prítomnosti Pána na mojej hlave a ďalej sa s Ním rozprávam. Bol som v tom, že to Pán osobne mne hovorí. Večer sa mi znova ten obraz vrátil a Boh mi ukázal, že sa to týka všetkých v našom zbore.Tak ako v nebi sa klaňajú Pánovi, tak sa má diať aj tu na zemi, aby sme naše koruny položili k nohám toho, ktorý stvoril všetko a pre Jeho vôľu je a bolo všetko stvorené. Keď máme mať účasť na Jeho vôli, dajme dole z našich hláv každú právomoc, vzdelanie, projektovanie a stojme pred Pánom ako tí čo očakávajú iba na Jeho pokyny. Boh má vo svojom vlastníctve celú zem aj jej náplň, každý kút, miesto. Otvorme Jeho závet, či je to tam ako odkaz pre nás, naše deti, deti našich detí, ale skôr ako to začneme hľadať, vzdajme sa všetkej chvály a vďaky, slávy pre Neho.
Prosím vás, aby ste to rozsúdili, nemal by som pokoj keby som to držal v sebe a zároveň chcem byť ten, ktorý chcem stať pred Bohom bez koruny, pretože je hoden toho. S láskou  Oto

Verím, že toto slovo je naozaj od Pána pre nás a tiež toto rezonuje mojím vnútrom: Naozaj dávame Bohu všetko? Naozaj je pre nás Pán Ježiš Pánom? Naozaj všetko robíme z tej duše ako pre Neho?

Zároveň si však uvedomujem, že sami zo seba toho ani nie sme schopní. Je to milosť Božia, keď sa nám otvárajú oči a my vidíme Božieho Baránka a preniká nás bázeň, úcta a vďaka do takej miery, že padáme na kolená a na tvár dávajúc sa Mu na oltár. Je to milosť Božia, keď sú sňaté závoje spred našich očí a naša modlitba sa stane niečím skutočným, autentickým a horúcim.

Modlím sa za túto milosť Božiu, v ktorej zhodíme svoje koruny zo svojich hláv. A verím, že práve toto sú dni, kedy túto milosť tak veľmi strategicky potrebujeme. Je čas schudobnieť v duchu. je čas stáť pred Bohom bosý a nahý; ako takí, ktorí nemáme nič, čo by sme neboli dostali; ako takí, ktorí nič nie sme, kým by nás On neurobil; ako takí, ktorým bolo veľa odpustené, aby sme veľa milovali.

17. 1. 2011

II. Chudobní duchom

II. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

5

Druhá z týchto vlastností znie:

Vedia aj o svojej závislosti na sebe navzájom.

Bohatí nepotrebujú pomoc ľudí, lebo si vedia pomôcť sami. Často práve táto okolnosť ich nezávislosti v nich vypestuje presvedčenie a spôsob života akoby aj naozaj boli nezávislí od ľudí. Preto sa ľuďmi neobklopujú – aspoň nie tými, na ktorých by boli nejako závislí. Preto neradi vstupujú do situácií, ktoré nemajú oni sami pevne v rukách. Nevstupujú do služby, kde by boli závislí na iných kresťanoch. Často postavia svoju službu na sebe samých. Ich orientácia je jasne na ich silné stránky, obdarovania, schopnosti, zdroje... Nechcú vidieť svoje slabé stránky a jednať s nimi. Sú presvedčení, že práve ich úspech a sila v niektorých oblastiach je potvrdením ich samých, ich pravosti, učenia, charakteru... Keby to bolo na nich, nikdy by sa nedostali v živote do situácií, kedy padajú pod krížom...

Marek 15:20  Keď sa Mu naposmievali, zvliekli z Neho purpurový plášť a obliekli Ho do Jeho rúcha. Potom Ho vyviedli, aby Ho ukrižovali. 21  Akýsi Šimon Kyrenejský, otec Alexandrov a Rúfov, vracal sa z poľa a šiel práve tade; toho prinútili, aby Mu niesol kríž. 22  A viedli Ho na miesto Golgota, čo v preklade znamená Lebečné miesto.

Utrpenie posledných hodín, zatknutie, dlhé výsluchy a bičovanie vysilili Ježiša do takej miery, že zrejme rímsky stotník musel obávať, či vôbec splní rozkaz. Vojaci teda prinútili jedného muža, ktorý práve prichádzal z poľa oproti zástupu, aby mu niesol kríž. Marek nám neudáva osobné údaje. Len že zrejme pochádzal z Kyrény – kraja, ktorý sa nachádza v dnešnej Lýbii na severe Afriky. Či bol v Jeruzaleme len ako pútnik na veľkonočných slávnostiach, alebo tu aj žil, nevieme. Je však málo pravdepodobné, že bol na poli pracovať, pretože toto sa udialo okolo 9-10 hodiny dopoludnia. Marek však uvádza mená jeho dvoch synov, z čoho je zrejmé, že cirkvi boli títo dvaja muži známi. Tejto rodiny sa táto udalosť isto iste dotkla. Viac však nevieme. Možeme sa len domnievať že Pavel dáva pozdravovať do Ríma práve jedného z týchto synov (R 16,13). A zaujímavý je aj archeologický nález, ktorý sa podaril v r.1942 židovskému prof. Sukenikovi (ktorý mal prsty aj v nájdení známych kumránskych rukopisov). V Kidrónskom údolí objavil hrob s deviatimi schránkami, ktorý patril rodine pochádzajúcej z Kyrény. Jedna z týchto schránok obsahovala telesné pozostatky istého Alexandra, syna Šimona z Kyrény. 

Obraz, kedy Pán Ježiš nevládze niesť svoj kríž na ceste na Golgotu, je pre mňa v tomto veľmi silný. Hovorí mi o tom, že cesta, po ktorej ma Boh vedie – Jeho povolanie a služba – ma privedú aj do takýchto okamihov slabosti, zlomenosti, vyhorenia, neschopnosti ísť ďalej. My sa doslova potrebujeme dostať až na hranice našich síl a zdrojov, aby sme okúsili Pánovu silu a Jeho neobmedzené možnosti. Touto cestou šiel aj Pán Ježiš. Aj On sa učil poslušnosti utrpením (Žid 5,8). A nás pozýva nasledovať Jeho šľapaje (1Pt 2,21). Vidíme však, že neostal na tejto ceste bez pomoci. Na jednej strane sa dostáva do bodu, kedy ďalej nevládze, no na druhej strane je tam muž, ktorý berie Jeho kríž a pomáha Mu.

Podobne apoštol Pavel hovorí o tejto ceste, keď čelil ostňu vo svojom živote. Zápasil viackrát o to, aby ho Boh zbavil toho ostňa. Dostal však prekvapujúcu a pre nás strategickú odpoveď:

2 Korintským 12:7  a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. 8  Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, 9  ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. 10  Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.

Boh nás vedie ku slabosti, ku našim obmedzeniam – až koncom, za hranice našich možností a schopností. Znie to šokujúco. Vzbudzuje to až hrôzu. Predsa však je za tým nádherná Božia láska ku nám. Práve na týchto cestách totiž zakúšame Boha, Jeho moc, Jeho pomoc, vzájomnú pomoc a starostlivosť, spoločenstvo skutočných bratov a sestier (tí falošní nás v týchto momentoch opúšťajú). Chudobní duchom zakúšajú tieto cesty. Oni sú závislí na Bohu (nie na sebe a svojom obdarovaní a zdrojoch...) a tak sa nechajú Bohom viesť aj na cesty, na ktorých nemajú všetko v rukách, na ktorých sú dokázaní na pomoc iných ľudí. Čo je však nádherné, je fakt, že takýchto ľudí nám Boh vždy pošle. On nás doslova vedie po cestách, kedy potrebujeme iných, ich pomoc, doplnenie, korekciu, spoločenstvo... Chudobní duchom tieto cesty neminú, nevyhýbajú sa im. Preto sú blahoslavení a preto zakúšajú nebeské veci na zemi.

Bohatí naopak: od týchto ciest utekajú, lebo pre nich je prijímať pomoc pokorujúce a nepríjemné. Oni chcú dosiahnuť svoj vlastný úspech.

Porozumenie tomu, že Boh nás vedie ku vzájomnej závislosti je podľa mňa kľúčová. Pokiaľ však budeme mať mentalitu bohatých, vytrhneme sa z Božích rúk a odmietneme Jeho cesty pre nás. Bohatí vykročia po cestách samostatnosti, nezávislosti, izolovanosti, anonymity. A práve toto je dnes v cirkvi takmer trendom.

Boh nás však skrze Ducha Svätého spája v jedno telo (1K 12,13; 2K 5,14; Ef 4,16). Máme sa usilovať zachovávať jednotu Ducha Svätého (Ef 4,3). To znamená, že sme ju dostali, že medzi nami skrze Ducha Svätého pôsobí toto spojenie!

Nádherne to vidíme na príklade prvej cirkvi v Jeruzaleme krátko po vyliatí Ducha. Zakúsili pre nás možno nepredstaviteľné vyliatie Ducha – prebudenie. To, čo títo kresťania urobili úplne spontánne v tomto prebudení bolo, že predávali svoje majetky, aby mali všetci všetko spoločné, aby sa zdieľali so všetkým, aby boli na sebe navzájom úplne závislí. Prekvapilo ma však, že nikto to od nich nechcel. Ani apoštoli to nevyžadovali a nevyučovali. Žiadne takéto pravidlo sa nestalo záväzným pre cirkev na iných miestach. Ani žiadne proroctvo sa tam neuvádza, v ktorom by to od nich chcel Boh. Proste boli tak naplnení Duchom Svätým a preniknutí Božou láskou, že toto bolo pre nich úplne prirodzeným krokom. Pre nás však je to nepredstaviteľné. Vidíme tu však krásne to, čo pôsobí Duch Svätý a čo je Božím povolaním pre nás: a síce, aby sme spolu ako kresťania žili, niesli si navzájom bremená, starali sa o seba, pomáhali si, napomínali sa, povzbudzovali... – Teda nie len aby sme sa stretávali raz do týždňa na oficiálnom a anonymnom zhromaždení.

Pán nám dal nádherné zasľúbenie:

Matúš 18:20  Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.

Pán zasľubuje Jeho nádhernú prítomnosť kresťanom, ktorí sú spolu, ktorí spolu žijú v jednote. Verím, že ak budeme spolu ŽIŤ, potom si nás Boh bude môcť aj pouŽIŤ. Pri tomto verši rozumieme prečo chudobní duchom zakúšajú nebeské kráľovstvo.

Pozrime sa len na verše, ktoré hovoria o tom, čo si máme navzájom preukazovať:

  • Lukáš 24:15 A stalo sa v tom, keď sa tak shovárali a spolu sa navzájom dopytovali, že i sám Ježiš sa priblížil a išiel s nimi.
  • Ján 13:34 Nové prikázanie vám dávam - aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom.
  • Ján 15:12 To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja vás miloval.
  • Ján 15:17 To vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom.
  • Rímskym 12:10 V bratskej láske buďte navzájom naproti sebe nežní, v úcte jedni druhých predchádzajúci,
  • Rímskym 12:16 jedno a to isté navzájom naproti sebe smýšľajúci; nie mysliaci na vysoké veci, ale nízke nech vás zaujíma.
  • Rímskym 13:8 Nebuďte nikomu nič dlžni, krome navzájom sa milovať; lebo ten, kto miluje blížneho, naplnil zákon.
  • Rímskym 15:7 Preto sa prijímajte navzájom, ako i Kristus nás prijal na slávu Božiu.
  • 1 Korintským 12:25 aby nebolo roztržky v tele, ale aby sa údy navzájom rovnako starali o seba.
  • Galatským 5:13 Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým.
  • Efezským 4:2 s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou znášajúci sa navzájom v láske,
  • Efezským 4:25 Preto složiac lož hovorte jeden každý pravdu so svojím blížnym, lebo sme si navzájom údami.
  • Efezským 4:32 Ale si buďte navzájom naproti sebe dobrotiví, ľútostiví, odpúšťajúci si, jako aj Bôh v Kristu odpustil vám.
  • Efezským 5:19 hovoriac si navzájom žalmami a hymnami a duchovnými piesňami spievajúc a hudúc vo svojom srdci Pánovi,
  • 1 Tesalonickým 4:9 A o bratskej láske vám netreba písať, lebo vy ste sami vyučení od Boha, aby ste sa milovali navzájom.
  • 1 Tesalonickým 4:18 Takže sa potešujte navzájom týmito slovami.
  • 1 Tesalonickým 5:11 Preto sa napomínajte navzájom a vzdelávajte jeden druhého, jako aj robíte.
  • 1 Tesalonickým 5:15 Hľaďte, aby niekto neoplatil niekomu zlým za zlé, ale sa vždycky žeňte za tým, čo je dobré i pre vás navzájom i pre všetkých.
  • Židom 10:24 A pozorujme sa navzájom tým cieľom, aby sme sa roznecovali k láske a k dobrým skutkom
  • 1 Peter 4:8 Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. Ale predo všetkým majte vrelú lásku navzájom naproti sebe, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.
  • 1 Peter 4:10 Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej.
  • Verím, že ak máme zakúšať veci neba na zemi, ak naozaj chceme pripraviť cestu Pánovi Slávy, potom toto je jedna z nevyhnutných podmienok. Potrebujeme žiť životom chudobných duchom. Potom zakúsime nebeské kráľovstvo. A život chudobných duchom je život v spoločenstve, vo vzájomnej závislosti. Je to cesta, na ktorej sa možno ocitneme na konci so silami, na ktorej padneme a nebudeme vedieť ísť ďalej. Neostaneme však ležať! Zakúsime Pánovu pomoc a pozdvihnutie. Zakúsime spoločenstvo skutočných bratov a sestier, ktorí sa rodia práve pre tento čas:

    Príslovia 17:17  Priateľ miluje v každom čase a brat sa rodí na čas súženia.

    Myslím, že práve o toto sa nás snaží nepriateľ okradnúť. Práve v tomto je v cirkvi skôr opačný trend. Toto je hrozba ducha tejto doby – životného štýlu, ktorý žijeme. Nemáme na seba čas, sme izolovaní, zaneprázdnení. Obyčajný spoločný život kresťanov nahradzujeme ich mobilizovaním do anonymných stretnutí, do veľkých vízií a služieb. Spoločenstvo, jednotu, vzájomnú závislosť a prirodzenú prepojenosť reálnymi vzťahmi..., však nenahradí žiaden vodca, ani vízia či projekt, ani zbor či tradícia... Pán chce byť uprostred svojho ľudu, ktorý prebýva spolu a žije v jednote:

    Žalmy 133:1  Pútnická pieseň. Dávidova. Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! 2  Ako výborný olej na hlave, čo steká na bradu, Áronovi na bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. 3  Ako rosa Hermona, čo padá na sionské vrchy. Lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky.

    Vidím však aj iný trend. Nazval by som ho vanutím Svätého Ducha, ktoré je aj v našej krajine. Vidím mnoho miest, kde kresťania spolu žijú a nie len chodia do cirkvi. Preto mám veľkú nádej, že Boh nás pripravuje na prebudenie v našej krajine. Aj preto potvrdzujem to, čo verím, že je Božím hnutím a Božou prípravou cirkvi na Slovensku na prebudenie. Svätý Duch nás tiahne do spoločenstva, jednoty a hlbokých vzťahov. Doslova nás tiahne do vzájomnej závislosti. Pripravuje nás nato byť sieťou, ktorá sa nepotrhá, keď sa ju Pán rozhodne spustiť na hlbinu a zachytiť davy ľudí. Táto príprava prebieha samozrejme v mnohých slabostiach, zápasoch, konfliktoch... Jednak preto, lebo nepriateľ vie, že „rozdelený dom neobstojí“ (Mt 12,25) a tak sa nás snaží rozkladať zvnútra. A jednak aj preto lebo práve v bojoch a ťažkostiach sa osvedčí skutočná jednota, vernosť, vydanosť Bohu a sebe navzájom.

    Domy kresťanov

    Domy kresťanov

    Ako som znovu a znovu čítal nádherné udalosti v knihe Skutky apoštolov, zrazu som zistil, že všetky tie nádherné veci, ktoré ma nadchli, a ktoré by som tiež chcel prežiť, sa stali v domácnostiach prvých kresťanov, v ich domoch, rodinách a bytoch. Áno – veľa sa toho dialo na verejnosti, ale epicentrum prebudenia, samotné jadro ohniska bolo to, čo sa dialo v domoch. Poďme sa na to spolu pozrieť:

    Ten dom, kde sedelimisko4

    Skutky 2:2  A zrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli.

    · Boli spolu na jednom mieste (Sk 2,1)

    · Jednomyseľne zotrvávali na modlitbách (Sk 1,14)

    · Očakávali vyliatie Ducha (Sk 1,4-5)

    Po domoch

    Skutky 2:46  A každodenne zotrvávajúc jednomyseľne v chráme a lámuc chlieb po domoch brali pokrm v plesaní a v prostote srdca,

    Skutky 5:42  A neprestávali učiť každého dňa v chráme a po domoch a zvestovať Ježiša Krista.

    · Lámali chlieb – mali Večeru Pánovu

    · Apoštolovia vyučovali aj po domoch

    · Zvestovali evanjelium

    Vyhľadaj v dome Júdovom

    Skutky 9:11  A Pán zase jemu: Vstaň a idi do ulice, ktorá sa volá Priama, a vyhľadaj v dome Júdovom Saula, menom Tarzenského, lebo hľa, modlí sa.

    Skutky 9:17  Vtedy odišiel Ananiáš a vošiel do domu a položiac na neho ruky povedal: Saule, bratu, Pán ma poslal, Ježiš, ktorý sa ti ukázal na ceste, ktorou si išiel sem, aby si prezrel a bol naplnený Svätým Duchom.

    · Saul býval v dome Júdovom

    · Modlil sa

    · Ananiáš mu slúžil prorockým slovom a modlitbou

    Dom koželuha Šimona

    Skutky 10:6  Ten pohostíni u nejakého Šimona, koželuha, ktorý má dom pri mori, ten ti povie, čo máš robiť.

    Skutky 10:9  A druhého dňa, keď oni išli a blížili sa k mestu, vyšiel Peter na postrešie domu pomodliť sa, okolo šiestej hodiny.

    Skutky 10:17  A kým bol Peter sám v sebe v rozpakoch a rozmýšľal, čo má znamenať videnie, ktoré videl, tu hľa, mužovia, poslaní od Kornelia, dopýtajúc sa na dom Šimona zastáli pri bráne.

    Skutky 10:32  Pošli tedy do Joppy a povolaj Šimona, ktorý má prímeno Peter; býva v dome koželuha Šimona, pri mori, ktorý, keď prijde, rozpovie ti všetko.

    Skutky 11:11  A hľa, v tú istú chvíľu traja mužovia sa dostanovili k domu, v ktorom som bol, poslaní ku mne z Cezáree.

    Skutky 11:13  a rozprával nám, ako videl anjela vo svojom dome, ktorý sa postavil pred ním a povedal mu: Pošli do Joppy niekoľko mužov a zavolaj Šimona, ktorý má prímeno Peter, 14  a ten ti bude hovoriť slová, ktorými budeš spasený ty aj celý tvoj dom.

    · Peter býval u Šimona

    · Modlil sa na streche domu, Pán mu dal videnie vo vytržení

    Dom Kornéliov

    Skutky 10:22  A oni povedali: Stotník Kornelius, muž, spravedlivý a bohabojný a ktorému dáva celý židovský národ dobré svedoctvo, dostal vo videní rozkaz od svätého anjela, aby ťa povolal do svojho domu a počul slová od teba.

    Skutky 10:30  A Kornelius povedal: Pred štyrmi dňami som sa postil až do tejto hodiny a v deviatu hodinu som sa modlil vo svojom dome. A tu hľa, razom sa postavil predo mnou muž vo skvelom rúchu bielom

    Skutky 11:12  A Duch mi povedal, aby som išiel s nimi a nič nepochyboval, a išli so mnou aj títo šiesti bratia, a tak sme vošli do domu muža,

    · Kornélius povolal Petra do svojho domu, aby tam kázal

    · Zavolal aj príbuzných a priateľov

    · Duch Svätý zostúpil na všedtkých

    Dom Márie, matky Jánovej

    Skutky 12:12  A uvedomiac si vec prišiel k domu Márie, matky Jánovej, ktorý má prímeno Marek, kde boli mnohí shromaždení a modlili sa.

    · Veriaci tu boli zhromaždení a modlili sa za Petra

    Dom Lýdie

    Skutky 16:15  A keď bola pokrstená i jej dom, prosila a hovorila: Ak ste súdili o mne, že som verná Pánovi, tak vojdite do môjho domu a zostaňte. A prinútila nás.

    · Pozvala Pavla a jeho tím do svojho domu – doslova - prinútila

    Žalárnikov dom

    Skutky 16:31  A oni povedali: Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom.

    Skutky 16:32  A hovorili mu slovo Pánovo i všetkým, ktorí boli v jeho dome.

    Skutky 16:34  A vyviedol ich hore do svojho domu a predložil im stôl a plesal s celým domom uveriac Bohu.

    · Kázali tu evanjelium – nie len žalárnikovi – ale aj jeho žene, deťom a sluhom...

    · Žalárnik ich pohostil

    · Spolu sa radovali zo spasenia

    Ďalšie domy v Korinte

    Skutky 18:7  A odíduc odtiaľ prišiel do domu istého bohabojného muža, menom Títa Justa, ktorého dom splýval so synagógou. 8 A Krispus, predstavený synagógy, uveril Pánovi s celým svojím domom, i mnohí z Korinťanov počúvajúc verili a dávali sa pokrstiť.

    · Boli to otvorené domácnosti pre Pavla – tvorili jeho zázemie, ochranu, pohostenie

    Priscila a Akvila

    Skutky 18:24  A nejaký Žid, menom Apollo, rodom z Alexandrie, muž výrečný a mocný v písmach, prišiel do Efezu 25  Ten už bol vynaučovaný ceste Pánovej a, vrúci duchom, hovoril a učil správne o Pánu Ježišovi znajúc iba krst Jánov. 26 A ten započal prosto a smele hovoriť v synagóge. A keď ho počuli Priscilla a Akvila, prijali ho k sebe a dôkladnejšie mu vyložili cestu Božiu.

    · Priscila s Akvilom sú asi najznámejším príkladom nie len otvorenej domácnosti

    · Ale aj cirkevným zborom v ich dome

    · Prijali u sena Apola, vyučili ho dôkladnejšie nasledovaniu Krista

    · Apolo sa potom stal veľkým požehnaním pre iných

    Verejne i po domoch

    Skutky 20:20  ako som nezadržal ničoho užitočného u seba, aby som vám toho nebol zvestoval a učil vás verejne i po domoch

    · Toto bola aj Pavlova prax: vyučoval po domoch (nešlo len o zdvorilostné návštevy, bavenie sa o politike, cirkvi a spoločných záujmoch...)

    V dome Filipa

    Skutky 21:8  Potom na druhý deň sme vyšli, ktorí sme boli okolo Pavla, a prišli sme do Cezáree. A vošli sme do domu Filipa, evanjelistu, ktorý bol jedným z tých siedmich, a zostali sme u neho.

    · Znovu tu našiel Pavel a jeho tím pohostenie,

    · Ale aj prorockú službu Filipových dcér, Agaba...

    V dome Mnazóna z Cypru

    Skutky 21:15  A po tých dňoch sme sa pripravili a išli sme hore do Jeruzalema. 16 A išli s nami aj niektorí z učeníkov z Cezáree vedúc so sebou istého Mnázona Cyprianskeho, dávneho učeníka, u ktorého sme mali bývať.

    · Aj v tejto domácnosti bol Pavel a jeho tím hosťami

    · Je však zrejmé že išlo hlavne o zdielanie

    V dome Jakuba

    Skutky 21:17  A keď sme prišli do Jeruzalema, radi nás prijali bratia. 18 A na druhý deň vošiel Pavel s nami k Jakobovi, a prišli ta i všetci starší. 19 A keď ich pozdravil, rozprával všetko dopodrobna, čo učinil Bôh skrze jeho službu medzi pohanmi.

    · V Jakubovom dome sa stretli starší Jeruzalemského zboru

    · Hovorili tu o celej Pavlovej službe

    Pavlov byt v Ríme

    Skutky 28:30  A Pavel zostal celé dva roky v byte, ktorý si sám najal, a prijímal všetkých, ktorí prichádzali k nemu, 31 a kázal kráľovstvo Božie a učil o Pánu Ježišu Kristovi úplne smele a bez prekážky.

    · Pavel sám prijímal každého, kto k nemu prišiel vo svojom nájomnom byte

    · Kázal o Božom kráľovstve a vyučoval o Pánovi Ježišovi Kristovi

    Čo sa dialo v domoch kresťanov?

    1. Pohostenie, prijatie

    2. Modlitby, očakávanie, chvály

    3. Vyliatie Ducha – Božie pôsobenie

    4. Večera Pánova – ďakovanie

    5. Zvestovanie evanjelia – evanjelizácia

    6. Vyučovanie a kázanie

    7. Zdieľanie - svedectvá

    8. Prorocká služba

    Prečo práve po domoch?

    1. Je to prirodzené prostredie pre spoločenstvo a vzťahy

    2. Je neporovnateľne intímnejšie a osobnejšie – obmedzenie počtom

    3. Umožňuje službu a vyučovanie konkrétnym, osobným a praktickým spôsobom

    4. Zapája do služby všetkých

    5. Je to ťažšie, zložitejšie, viac to stojí

    6. Zasahuje to všetkých v dome – celú rodinu – všetky generácie – a zapája do aktívnej služby, účasti

    7. Prirodzeným spôsobom zasahuje príbuzných

    Miesto verejnej služby:

    1. Verejná evanjelizácia – na verejnosti, v synagógach, verejných bohoslužbách

    2. Odtiaľto sa často Pavlovi otvárali dvere do konkrétnych domácností

    3. Verejné modlitby veriacich, kde všetci volajú k Bohu

    4. V Efeze – v škole Tyranovej – Pavel vyučoval dva roky: bolo to niečo ako Biblická škola

    Keď toto všetko vidím, nemôžem inak, ako otvoriť svoju domácnosť pre skupinku a návštevy. Verím, že práve tu má horieť ten svätý oheň. Práve tu sa s nami chce Pán stretnúť dramatickým spôsobom. Tu sa môžeme veľmi osobným spôsobom zdieľať a slúžiť si. Po domoch môžeme hľadať Pána.

    Zároveň vidím, že ak sa to nebude diať po domoch, asi sa to nebude diať vôbec. Toto bolo ohnisko prebudenia v prvej cirkvi. A náš Pán sa nezmenil: použije toto ohnisko znovu.

    Dovolíme mu to? Dáme Mu priestor? Vyhodíme všetko, čo nás od Neho oddeľuje a čo sa Mu nepáči z našich domov?

    „NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

    „NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

    (18.1.2004; 1Pt 4,7-11)

    misko2Boží model

    Rád sa vraciam znovu a znovu do knihy Skutkov apoštolov, pretože verím, že tu nám Pán zjavuje Jeho spôsob budovania cirkvi. V prvých kapitolách vidíme len a len Božie pôsobenie a takmer žiadnu z našich moderných teórií o zakladaní a budovaní zboru:

    Keď sa učeníci modlili a čakali zasľúbenie o vyliatí Ducha svätého, nikto z nich nevedel, čo sa bude diať, keď Boží Duch príde. Zrejme nevedeli, čo majú čakať. Nemali nijakú skúsenosť, nijakú teóriu, len otvorené srdcia. Nevedeli ako má vyzerať prebudenie.

    Takisto asi nevedeli ani čo budú robiť potom, keď budú vystrojení mocou z Výsosti. Dokonca ani nemali šancu nad tým objektívne uvažovať, lebo nevedeli, do čoho idú. Nemali víziu, nemali slogan, nemali cieľovú skupinu obyvateľstva, ktorú by zamýšľali zasiahnuť evanjeliom, nemali predstavu o type zboru, ktorý budú zakladať, a už vôbec nie o jeho denominačnej príslušnosti, či dôrazoch alebo špecifikách...

    Potom prišiel ten deň. Boh na nich mohutne vylial svojho Ducha. Celé mesto to vedelo. Nikto si to nemohol nevšimnúť. Kresťania začali hovoriť novými jazykmi, ako im Duch dával vysloviť sa. Zrazu boli naplnení obrovskou smelosťou a vierou verejne zvestovať evanjelium – odpustenie hriechov v Kristu Ježišovi.

    Peter ani nevedel, čo je to výzva ku spaseniu. Prišiel na to až potom, keď sa ho hlboko usvedčení ľudia pýtali, čo majú robiť. Bolo evidentné, že pri práci bol Boží Duch a nie človek. (My dnes vieme kázať rýchle, ľahko stráviteľné instantné evanjelium; potom sa rýchlo, stručne pomodlíme s ľuďmi modlitbu spasenia; potom im povieme: „Vitajte v Božej rodine, gratulujeme vám, teraz potrebujete si čítať Bibliu, modliť sa a chodiť do cirkvi... Výsledok? Mnoho nezmenených ľudských sŕdc a životov, kresťanstvo bez skutočného pokánia a obrátenia...)

    Táto zvesť začala meniť ľudské životy. Hneď v prvý deň bolo spasených 3000 ľudí. A veci sa začali diať. Nikto ich neorganizoval. Neexistoval program. Nikto nepovedal: „Bude to takto a takto...“ Čo sa vlastne dialo?

    1. Zotrvávali v apoštolskom učení – v prvej cirkvi našlo svoje miesto prirodzene vyučovanie – apoštolovia slúžili slovom. Dnes pod pojmom „apoštolské učenie“ rozumieme učenie o Bohu, o Synovi, o Duchu Svätom, o spasení, o cirkvi a o posledných veciach... Výraz „zotrvávali v ap. učení“ znamená dve veci: Apoštolovia vyučovali, kázali, prorokovali...; Ľudia zostávali v tom, čomu boli vyučovaní, verili slovu a žili podľa neho. (Dnes však kladieme dôraz na ten prvý význam tohto znaku prvej cirkvi: na samotné vyučovanie – jeho formu a obsah. Myslím, že tá druhá vec – život podľa tohto slova – nám uniká.)

    2. Zotrvávali v spoločenstve – deň po dni zotrvávali jednomyseľne v chráme, boli pospolu, všetko mali spoločné, lámali chlieb po domoch, boli jedno srdce a jedna duša. Nad týmto fenoménom úplne žasnem. Až na niekoľko malých výnimiek v histórii, nevidím, že by sa v ľudských životoch takto mocne transformoval Boží dotyk – Božia láska – do takýchto vydaných, láskyplných vzťahov. Skrátka úžasné!!! A nikto to neorganizoval. Toto nebol dnes známy systém skupiniek a skupinkových zborov! Toto nemalo formu, či štruktúru. Bolo to úplne prirodzené a spontánne. Verím, že toto je Boží model aj pre nás. Boh sa nás chce dotknúť svojou láskou do takej miery, že to vytvorí medzi nami živé a hlboké spoločenstvo. Prví kresťania sa schádzali po domoch, prijímali Večeru Pánovu, zdieľali sa so všetkým, modlili sa a vrelo sa milovali. K tomu nepotrebovali apoštolov, či špeciálne vysvätených kazateľov, ktorí by im prisluhovali Večeru Pánovu. Bolo to Božie hnutie. Nádhera! Nikto nikoho do ničoho nenaháňal, žiadne špeciálne vízie skupiniek. Apoštolovia sa prizerali, čo všetko sa to deje – a až spätne nad tým uvažovali. Jednoducho nádhera! (– Niečo neporovnateľné so syndrómom vyhorenia, depresiami, politickým úsilím, manažmentom dnešných kresťanských vedúcich, ktorí sa snažíme organizovať zborový život a viesť ľudí k tomu, aby sa spolu stretli aspoň v nedeľu.)

    3. Zotrvávali na modlitbách – asi ani nemohlo byť nič prirodzenejšie pre prvých kresťanov, ktorí tak mocne zažili Boží dotyk – Jeho milosť. Nemali modlitebné chvíle, či stretnutia. Oni zotrvávali v modlitbách. Vždy a všade. Stále sa niekde niekto modlil. Bola to vášeň pre modlitbu a chválu. Oči, uši a srdcia kresťanov boli v nebi – ich pozornosť, ich túžba, ich plány, ich ambície – to všetko sa sústredilo na Pána Ježiša Krista. (Dnes sme stratili vieru v modlitbu, nudí nás, modlíme sa až keď je veľmi zle, všetko sa snažíme buď riešiť, alebo to proste necháme tak. Poznáme mnoho spôsobov ako sa modliť, mnoho hudobných štýlov, mnoho typov zbožnosti – a výsledkom je, že sa nevieme modliť spolu, lebo každý by to chcel nejako inak: dlho, krátko, nepretržite, stručne, cielene, necielene, nahlas, potichu, v jazykoch, zásadne bez jazykov, všetci naraz, po jednom, v skupinkách... Dovtedy sa zameriavame na to ako to najlepšie urobiť, až to vôbec neurobíme. A keď predsa, tak zistíme, že to nebolo dobré, že to niekomu vadilo a už to neurobíme.)

    4. Prišla bázeň na všetky duše – Keď o tom čítam, priam cítim, ako v dňoch prvých kresťanov vládla úcta a rešpekt voči Bohu. Bola tam jednoducho vážnosť voči Bohu a Jeho vôli. Inými slovami: Boh bol dôležitejší, ako čokoľvek iné. Boh bol uctievaný. Všetko sa dialo pre Pána. Cirkev nebola o naplňovaní ľudských potrieb a očakávaní. Predovšetkým išlo o to, aby kresťania žili na slávu svojho Boha, aby On bol vyvýšený, uctievaný. Aby Jeho prítomnosť neodchádzala, aby sa medzi nimi On cítil dobre. Aby On jednal medzi nimi a skrze nich.

    5. Diali sa divy, zázraky a znamenia – duchovné dary, prejavy a manifestácie tu mali samozrejme tiež miesto. Ľudské životy sa fakticky menili. Obrátenia boli jasné a dramatické. Pán vylieval znovu a znovu svojho Ducha. Krst v Duchu Svätom bol úplne samozrejmým. Každý kto ho zažil o tom vedel a aj ľudia okolo neho to hneď vedeli. Nepotrebovali na to zvláštne teórie a znaky. Skutočne vydali svoje životy Pánovi, skutočne robili pokánie a preto zažili skutočne Božiu milosť, stali sa skutočne novými stvoreniami. Bolo prirodzené, že aj krst v Duchu Svätom prežívali skutočne. Pán jednal medzi nimi. Nemuseli organizovať prebudenecké zhromaždenia...

    6. Apoštolovia zotrvávali na modlitbách a v službe slova – od začiatku tiež bolo zrejmé Božie povolanie v životoch apoštolov a potom ďalších ľudí, ktorých si Pán pre svoju službu oddelil. Dnes tomu hovoríme vodcovstvo, alebo „päťnásobná služobnosť“. Pracovná náplň vodcov ale bola značne iná: Božie slovo a modlitba. Ak chceli držať krok s Božím Duchom, museli zostávať v Duchu a načúvaní Pánovi. To bola jediná a hlavná kvalifikácia, pre ktorú si ich Pán oddelil. Som presvedčený, že toto Pán hľadá aj dnes u vodcov. Hľadá tých, ktorí budú s Ním, ktorí Ho budú počuť, ktorí Ho poslúchnu, ktorí pôjdu v Jeho pomazaní, a ktorí nebudú zaneprázdnení všeličím iným

    7. Boli obľúbení u všetkého ľudu – Zmena životov bola zreteľná aj pred verejnosťou – a bola vítaná, akceptovaná. Cirkev bola obľúbená. Nebola diskreditovaná pokrytectvom, vlažnosťou, politikou... Jedine náboženským židovským vodcom bola tŕňom v oku. V každom prípade jej vplyv na spoločnosť bol obrovský. Nebolo ju možné prehliadnuť alebo zavrieť za steny nejakej nehnuteľnosti.

    Toto všetko sa jednoducho dialo. Boh nám dodnes týmto ukazuje Jeho model, Jeho spôsob ako On chce budovať svoju cirkev. Verím, že toto jednoducho povstane k životu všade, kde Boží Duch jedná. Toto všetko sa aj dnes bude diať všade, kde Pán môže jednať vo svojej moci, kde sa dotkne našich životov.

    Chceme to vôbec?

    Keď sme však úprimní, musíme si dnes priznať, že práve tak, ako sú nám niektoré z týchto vecí sympatické, práve tak by sme niektoré nechceli v našom zbore.

    Niekto si myslí, že vyučovanie je to, čo potrebujeme robiť. Niekto kladie dôraz na modlitby a hľadanie Božej tváre, niekto na zmenu našich sŕdc a životov, niekto na duchovné dary...

    A práve tak isto – ak sme úprimní – musíme si priznať, že tieto isté veci vlastne nechceme:

    1. Možno chceme vyučovanie (aj keď s podmienkami), ale nechceme zmenu.

    2. Možno sa chceme dobre cítiť na zhromaždení a mať priateľské vzťahy, ale do akej miery chceme zdieľať svoje súkromie, intímne veci, vyznávanie si hriechov navzájom, či majetok?

    3. Možno chceme aby Boh jednal v moci medzi nami – chceme duchovné dary, ale do akej miery sme ochotní za toto zaplatiť tú správnu cenu? - Náš skutočný hlad po tomto všetkom sa prejavuje len a len v modlitebnom živote.

    4. Možno chceme žiť pre Boha, a mať Bohoslužby plné Jeho prítomnosti, ale prečo ich potom plánujeme a napĺňame len podľa svojich predstáv a potrieb. Prečo prichádzame „na hotové“ čakajúc na to, čo nám kto pripravil? Prečo to nerobíme naozaj ako pre Boha – naplno, čo najkvalitnejšie a všetci naplno?

    5. Možno snívame o prebudení, duchovných daroch v praxi, nadprirodzenom Božom konaní, ale schválne: Sme ochotní akceptovať Božie prekvapenia, zvláštne duchovné prejavy, nemať všetko pod kontrolou? Alebo inak: Boli by sme radi keby nám Boh mohol do takej miery dôverovať, že nám zverí niečo zo svojej moci, ale: Do akej miery si my sami navzájom dôverujeme?

    6. Možno chceme charizmatických vodcov – apoštolské vedenie, ale súčasne svojich vodcov nútime aby „obsluhovali pri stoloch“.

    7. Možno chceme ovplyvniť spoločnosť. Snažíme sa evanjelizovať, alebo realizovať verejnosti prospešné projekty. Dokonca sa od cirkvi očakáva starostlivosť o starých ľudí, o siroty, o chudobných... Keď sa nám to nedarí, cítime sa „neúspešní, malí...“ Ale prví kresťania si získali verejnosť zmenou svojich životov, láskou a Božou neoddiskutovateľnou prítomnosťou.

    V každom prípade či zamietneme všetko z tohto, alebo si vyberieme len niečo z týchto vecí (o tom boli jednotlivé reformácie a prebudenia a o tomto sú dodnes jednotlivé hnutia a denominačné rozdiely) – nebude to Boží vzrast, a možno ani Božia stavba...

    Preto aj keď v týchto dňoch veľa hovoríme o skupinkách, o našom schádzaní sa po domoch a kanceláriách a o našom spoločenstve, chcem povedať – a aj vás upokojiť – že to v žiadnom prípade neznamená, že znovu niečo vyberieme, aby sme to zdôraznili, a že ostatné nepovažujeme za potrebné. Naopak! Uvedomujeme si, že ak náš zbor má byť Božou stavbou, Božím domom, potrebujeme sa otvoriť celému Božiemu plánu s nami.

    Zároveň nechceme teraz naše vzájomné spoločenstvo organizovať, či nariaďovať. To tiež nemá zmysel. Túžime po tom, aby sa naše spoločenstvo prehĺbilo hlavne vplyvom Božej lásky a Jeho dotyku. Veríme, že Pán chce spojiť naše životy a viesť nás do jednoty Ducha vo zväzku pokoja. Je na nás všetkých, či Mu to dovolíme...

    Po tridsiatich rokoch

    Pán nám jedinečným spôsobom ukázal Jeho spôsob – Jeho projekt pre svoju cirkev. Kniha Skutky apoštolov je oknom, cez ktoré môžeme tento projekt pozorovať a skúmať. V prvých kapitolách je vlastne len opis toho, čo všetko sa prirodzene dialo, čo pôsobil Boží Duch (preto dodnes mnohí nazývajú túto knihu Skutky Ducha Svätého). V ďalších biblických knihách – listoch, ktoré vznikli s odstupom niekoľkých rokov už nachádzame nie len opis toho, čo Boh koná, ale viac inštrukcií o tom, čo sú kresťania povinní robiť.

    Je zaujímavé, že čo bolo v prvých kapitolách Sk spontánne a prirodzené, v Listoch to už tak nie je. Z toho vyplýva, že je to na nás do akej miery bude naše spoločenstvo aj Božím domom. Aj prví kresťania postupne chladli vo svojej láske a hĺbke spoločenstva. Preto apoštolovia písali svoje listy, preto ustanovovali ďalších vedúcich a starších, preto sa viac do popredia dostávala organizácia a vedenie. Som však presvedčený, že Boží model a Božie srdce sa v tomto nezmenilo, a naďalej by sme mali skúmať Boží projekt cirkvi. A aj listy apoštolov nás k tomu vedú.

    Dnes si otvoríme 1Pt 4,7-11. Peter písal tento list z Ríma asi r. 64 po Kristu – teda asi po tridsiatich rokoch po udalostiach, o ktorých píše kniha SK, a ktorých bol Peter účastníkom:

    1 Peter 4:7  A všetkému sa priblížil koniec. 8  Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. Ale predo všetkým majte vrelú lásku navzájom naproti sebe, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. 9  Pohostinní jeden naproti druhému bez reptania. 10  Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej. 11  Ak niekto hovorí - jako slová Božie; ak niekto slúži - jako z vlády, ktorú dáva Bôh, aby bol Bôh vo všetkom oslavovaný skrze Ježiša Krista, ktorý má slávu i silu na veky vekov. Ameň.

    V tomto texte je Božia reč aj pre nás, pre naše budovanie zboru, pre naše spoločenstvo. Myslím, že je to nesmierne aktuálne:

    Žime pre ten deň!

    Ako šokujúco znie táto veta pre nás v dnešnej dobe! „Koniec všetkému je blízko.“ Prichádza koniec. Už nie je čas žiť pre čokoľvek iné ako pre ten deň, kedy Pán príde, kde budeme stáť pred Jeho súdnou stolicou. Prví kresťania žili práve takto. Každú chvíľu čakali skorý koniec. Mali jasný cieľ, pre ktorý žili: ich cieľom bol ten deň, keď budú stáť pred Pánom.

    Aj apoštol Pavel v liste Kolosenským nás vyzýva: „Hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha;  na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“

    Ale ako málo takto žijeme, uvažujeme, plánujeme a túžime! Zdá sa mi, že čím sme bližšie koncu, tým menej si to uvedomujeme a tým menej žijeme pre ten deň. A čím menej si uvedomujeme, že koniec je blízko, tým menej je pre nás Božie slovo dostatočnou výzvou ku zmene, tým menej akceptujeme Božiu vôľu...

    Ak máme naplniť Božiu vôľu, ak máme byť Božou stavbou, a naše spoločenstvo Božím domom, musíme žiť pre ten deň. Nie pre dnešný deň, ani pre žiadny iný deň na tejto zemi. Musíme žiť pre ten deň pred Pánovým súdom, pre ten deň kedy si pre nás príde. Ak naše srdcia nebudú tam, kde je On, ani naše životy nebudú o Ňom, ani náš zbor, ani naše spoločenstvo.

    Toto je základom a bezpečnou kotvou. Prvé Božie prikázanie obsahuje podmienku: celým svojim srdcom, z celej sily a z celej duše. Všetko menej je nedostatočné.

    Je Pán pre nás tým najvzácnejším. Je On našim pokladom. Je Jeho spasenie pre nás zdrojom radosti. Sme pripravení teraz opustiť svet, všetko nechať?

    Buďme triezvi a modlime sa!

    Ďalej Peter vyzýva k triezvosti a modlitbám. Toto bolo a je aktuálne pre všetky generácie kresťanov. V každej dobe prevládala nejaká verejná mienka, nejaký filozofický smer. V každej dobe tiekol a aj dnes tečie Jordán, ktorý sme povolaní prekročiť. Musíme však byť triezvi, aby sme neboli strhnutí jeho prúdom.

    Naše srdcia nesmú byť opité vecami tohto sveta, našej doby. Triezvosť spočíva v jasnom uvedomovaní si toho, čo sa deje, a čo sa má onedlho diať; v jasnom videní skorého konca, v jasnom videní, že tu sme pútnikmi, v jasnom spôsobe života orientovanom na večnosť.

    Ak máme zostávať v triezvosti a zvíťaziť nad vlastnou žiadostivosťou, pohodlnosťou, lenivosťou, sebectvom, či pýchou – potrebujeme sa modliť – a neochabovať v modlitebnom živote. Modlitba znovu a znovu ladí naše srdcia, aby sme prijímali Boží signál a vo svojich mysliach mali Božie vysielanie.

    Modlitba je aj prejavom triezvosti. Kto je triezvy, ten sa modlí. Kto vie o čo tu ide, ten sa modlí. Kto žije pre Krista, ten sa modlí. Kto plánuje s Kristom, ten sa modlí. Kto chce dosahovať Božie ciele Božími prostriedkami, ten sa modlí. Kto chce, aby Boh jednal, ten sa modlí.

    Je dôležité aj pracovať, aj plánovať, aj organizovať, ale viac, než modliť sa, môžeme urobiť až potom, čo sme sa modlili.

    Milujme sa!

    Peter tu hovorí o vrelej, vrúcej a vytrvalej láske, ktorou sa máme milovať. Nech to znie akokoľvek jednoducho, ale: ak sa nebudeme milovať, neurobíme nič na Božej stavbe. Pavel v 1K 13 to vyjadril veľmi zreteľne: „Bez lásky NIČ NIE SOM.“

    Toto nás znovu a znovu vracia úplne na začiatok. Je môj život transformovaný Božou láskou? – Do akej miery? Je moje srdce zmenené, je mäkké, je rozšírené?

    Akokoľvek máme sklon bazírovať na pravde (aj keď sú to väčšinou naše pravdy), láska je pre Pána dôležitejšia. Akokoľvek máme právo (aj toto sú väčšinou naše pyšné a s Kristom neukrižované práva) byť dotknutí, urazení, zranení... láska prikrýva množstvo hriechov, láska odpúšťa, všetko prekoná...

    Faktom však je, že tu nie je reč o láske, ktorej sme my schopní. Je to Božia láska, ktorá je vyliata v našich srdciach. Preto nás toto stále znovu vracia naspäť a ešte bližšie k Pánovi. Akonáhle sa prestávame blížiť Bohu (prehlbovať svoj vzťah s Pánom), prestávame budovať aj naše spoločenstvo.

    Buďme pohostinní!

    Táto Petrova inštrukcia je nesmierne strategická. A to tým viac, čím viac sa dnes orientujeme na nedeľné bohoslužby. Tie totiž len málo umožňujú praktizovať biblické kresťanstvo.

    Na základe tohto slova sme povinní otvoriť svoje domácnosti a použiť svoje prostriedky aj na pohostenie svojich blízkych, svojich súrodencov v Kristu, ale aj neveriacich ľudí.

    Pre naše spoločenstvo je toto doslova nenahraditeľné. Keď sa stretávame po domoch, v menšom počte, v našom prirodzenom rodinnom prostredí (a nie na neutrálnej pôde), vtedy môže dojsť k tomu biblickému „NAVZ8JOM“. Vtedy to už nie je len o programe, ktorý nám niekto pripravil. Vtedy my sami sme tým programom. Vtedy môže dojsť k hlbokému zdieľaniu, aj k vyznávaniu hriechov.

    V nedeľu na bohoslužbách sa môžeme pretvarovať, môžeme byť pasívni poslucháči... Ale po domoch, na skupinkách to už nie je také ľahké držať si odstup, zatajovať veci, či sa pretvarovať. Možno aj preto niesme ochotní k takémuto stretávaniu sa.

    V každom prípade ak otvoríme svoje domácnosti a obmedzíme svoje súkromie, Pán to požehná, nás to hlbšie spojí, viac sa spoznáme, viac si budeme vedieť dôverovať, viac za sebou stáť, viac a konkrétnejšie s väčším záväzkom sa za seba NAVZÁJOM modliť...

    Sme správcami.

    Toto je ten dôvod prečo sa prví kresťania začali prirodzene stretávať aj po domoch, prečo spolu trávili čas, prečo sa zdieľali a slúžili si navzájom. A dodnes to platí:

    Každý z nás prijal Božiu milosť, keď nás Pán prijal, keď nás očistil svojou krvou, keď nám odpustil, keď nám dal svojho Ducha, keď nám dal každému prejav duch na všeobecný úžitok. Každý jeden kresťan vlastní obrovský grand, majetok Božej milosti... Každý z nás je správcom. Všetci sme dostali talenty a hrivny. Všetci sme povolaní to znásobovať, pracovať s tým.

    Ako sme zobrali zodpovednosť za tento duchovný majetok? Ako sa oň staráme? Ako ho zveľaďujeme?

    Slúžme si navzájom!

    A toto je vyvrcholenie: sme povolaní tieto Božie aktíva vložiť do ľudí okolo nás. Pán tu jasne hovorí: “Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej.“ – Týka sa to každého z nás! Dnes tomu hovoríme „všeobecné kňažstvo“.

    Ak k tomu má dojsť, musíme žiť pre „ten deň“, musíme byť triezvi, musíme sa veľa veľa modliť, musíme sa milovať, musíme byť pohostinní a otvoriť svoje domácnosti, musíme byť vernými správcami... Bez tohto všetkého nedôjde k tomu miestu a času, kde a kedy by sme si mohli NAVZÁJOM slúžiť.

    Pokiaľ naše spoločenstvo – aj v našom zbore – nie je charakteristické týmto slovom „NAVZÁJOM“, nemôžeme hovoriť o tom, že je biblické. Boží projekt pre Jeho dom, je vzájomná služba všetkých, vzájomné budovanie sa, činnosť každého údu Jeho tela.

    Ešte raz otázka: Chceme to?

    Možno je nám dobre práve v tom, že nie sme nikomu vykazateľní. Možno nám vyhovuje uzavreté súkromie našich domácností, kam nám nikto nedovidí. Možno si hovoríme „nemám čas sa takto cez týždeň po domoch stretávať s ľuďmi.“. Možno nemáme chuť sa niekomu zdôverovať, s niekým sa radiť. Predstava pozývať iných veriacich ku sebe domov možno nepríjemne bodá naše ego. Možno si nevieme ani predstaviť, že by sme vo svojej obývačke prijímali večeru Pánovu. Asi je to prvý krát čo rozmýšľaš nad tým, aké by to bolo, keby si ju ty sám vysluhoval svojim súrodencom.

    Akokoľvek, teraz je namieste otázka: Čo spravíme s týmto slovom. Na chvíľu sme sa pozreli cez to okno knihy Sk. Zabudneme na to, čo sme videli, alebo s tým niečo urobíme?

    9. 1. 2011

    I. Chudobní duchom

    I. Chudobní duchom

    (Mt 5,3)

    stiahnuť kázeň

    Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

    V knihe Philipa Yanceya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

    3

    Prvá z týchto vlastností znie:

    Chudobní vedia, že potrebujú vykúpenie.

    To znie celkom logicky. Chudobní ľudia sú odkázaní na pomoc iných. Ich situácia je takmer neustála potreba pomoci zvonka. Samozrejme otázka: „Koho pokladáme za chudobného?“ by bola zodpovedaná veľmi rozmanito. Vlastne ani ju nepotrebujeme teraz riešiť. Verím, že Pán Ježiš nemyslel na situáciu materiálnej chudoby, keď vyslovil túto prvú vetu jeho „Kázne na hore“. Preto by sme sa asi nemali pozerať v prvom rade na sociálnu úroveň, výšku príjmu, zabezpečenie atď. Verím, že Pán Ježiš myslel na postoj srdca človeka, postoj duchovnej chudoby. V evanjelickom preklade Biblie nájdeme pri tomto verši poznámku: „ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom“.

    Takýto ľudia vedia, že potrebujú vykúpenie, Spasiteľa, záchranu, odpustenie, milosť... A táto potreba je v ich živote obrovská. Pre nich to nie je len teológia, teória, či poznanie doktríny o spasení v Kristovi (soteriológia). Pre nich je to zúfalá, osobná, bytostná potreba. To ich vedie ku Bohu Otcovi skrze Krista, skrze Jeho obeť na kríži. Doslova ich to znovu a znovu vedie k prijímaniu milosti a uvedomeniu si skutočnosti, že všetko je Božia milosť.

    Myslím, že veľmi zreteľný kontrast takejto chudoby v duchu môžeme uvidieť v pozoruhodnom príbehu o povolaní Matúša.

    Matúš 9:9  Keď Ježiš odchádzal odtiaľ, videl človeka menom Matúš sedieť na colnici, a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho. 10  Potom sedel v jeho dome za stolom, a ajhľa, prišli mnohí colníci a hriešnici, stolovali s Ježišom a s Jeho učeníkmi. 11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

    Matúš bol colníkom, teda vyberačom daní pre Rímsku ríšu, ktorá okupovala Palestínu v tej dobe. Preto pre väčšinu Židov bol kolaborantom a zradcom. Evanjelium podľa Lukáša ho menuje Lévim, čo znamená, že zrejme pochádzal z kmeňa Lévi, a teda jeho dedičstvom, cťou, povinnosťou mala byť služba v chráme. Napriek tomu sa stáva vyberačom daní, čo bolo vtedy jedno z najvýnosnejších zamestnaní. Vyberačom daní sa mohol stať každý kto si kúpil túto „licenciu“ – teda každý, kto si to mohol dovoliť. Jedinou povinnosťou týchto vyberačov daní, bolo odviesť stanovenú čiastku Rímu. Všetko ostatné patrilo im. Takže ich náklady boli zaplatenie „licencie“, rôzne provízie za dobré miesto pre colnicu, za služby vojakov (pretože potrebovali ochranku), za služby vymáhačov. Stanovené dane, však museli odviesť Rímu. V čom bol ich príjem? Jednoducho v tom, že nikto nestanovoval koľko majú vyberať. A oni pochopiteľne vyberali viac.

    Ján Krstiteľ kladie na srdce colníkom, ktorí sa mu na znamenie pokánia dávali krstiť:

    Lukáš 3:12  Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? 13  Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali.

    To znamená, že toto bolo bežnou praxou. Colníci ako Matúš snáď boli tou najnenávidenejšou skupinou ľudí pre Židov. A Matúš bol zrejme aj najbohatším učeníkom spomedzi dvanástich.

    Pán Ježiš sa však pri ňom zastavil. Zrejme len On videl, čo sa deje vo vnútri tohto muža. Možno uvidel tú nenávisť k sebe samému; opustenosť a odmietnutie všetkými; prázdnotu z toho, že peniaze mu nepriniesli, to čo čakal; znechutenie z toho, čo možno spôsobil jednotlivým ľuďom; alebo niekde v jeho vnútri zatlačenú a predsa tak silnú túžbu slúžiť Bohu a rezignáciu na túto túžbu v dôsledku vylúčenia z náboženskej obce kvôli jeho kolaborácii s Rímom.

    Jedno je isté: z náboženských vtedajších vodcov (farizejov, zákonníkov, či saducejov) by sa pri ňom nezastavil nik. Nikto by v ňom nevidel človeka hodného čo i len pozdravu. Nikto z nich by v ňom nevidel potenciál. Pán Ježiš však áno!

    Dokonca z evanjelií sa mi zdá, že Pán sa „špecializoval“ práve na takéto stratené existencie a vo vnútri zlomené indivíduá. V jeho pozornosti akoby zvlášť boli ľudia spoločnosťou a náboženskými vodcami opovrhovaní, odmietaní.

    Matúša oslovil a zavolal za sebou. A „čuduj sa svete“, on vstal a nasledoval Ho. Nevzal si čas na premýšľanie, nerobil narýchlo inventúru, či uzávierku kasy... Hneď vstal a šiel. Rozhodnutý bol okamžite. Ako je to možné, že bol ochotný hneď opustiť jedno z najvýnosnejších zamestnaní a vydať sa na cestu, z ktorej už nebolo návratu? Bol tak znechutený zo svojej situácie a zamestnania? Alebo bol predsa len niekde vo vnútri tak roztúžený po Bohu? Bol jedným z tých colníkov, ktorí sa dali pokrstiť Jánovi Krstiteľovi? Bol už na tento okamih vo vnútri pripravený? Detaily jeho rozhodnutia a motivácie nepoznáme. Jeho rozhodnutie však krásne ilustruje postoj chudobných duchom: Bol pripravený všetko nechať za sebou a nasledovať Ježiša v momente ako ho Pán zavolal, hoci to pre neho znamenalo úplný obrat.

    Vieme však, že vo svojom dome usporiadal večeru, kde Pán Ježiš bol hlavným hosťom, a kde samozrejme bolo pozvaných množstvo ďalších vyberačov daní a ľudí, ktorí boli v očiach spoločnosti nazvaní jednoducho „hriešnici“. A tu vidíme ako sa prejavuje niečo, čo je opakom chudoby v duchu:

    Matúš 9, 11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

    Tým opakom je pyšný samospravodlivý postoj farizejov. Oni boli bohatí vo svojom presvedčení o ich správnosti a svätosti. Akoby nepotrebovali vôbec vykúpenie, odpustenie a milosť. Pred týmto postojom nás Pán varuje a nazýva ho „kvasom farizejov“ (Mt 16,6). V našom príbehu vidíme tento kvas v akcii a isto iste pôsobí aj dnes v našich životoch a zboroch rovnako:

    - Je to postoj, ktorý sa uspokojí s videním vecí na to, aby si ihneď vytvoril súd. Akoby vonkajší výzor bol pri tomto postoji dôležitejší ako ten vnútorný – skutočný stav srdca. V našom prípade farizeji videli a hneď vo svojom presvedčení vyslovovali otázky a svoje presvedčenia... Na inom mieste ich Pán nazýva „obielenými hrobmi“ (Mt 23,27), pretože tento dôraz na dôležitosť vonkajška uplatňovali aj na sebe a viedol ich ku pokrytectvu, pretvárke a slepote oproti svojmu skutočnému stavu. Mohli by sme povedať, že tento postoj nie je hľadaním vykúpenia, pokáním. Je to postoj ktorý chce veci len navonok prispôsobiť a prezentovať ich v čo najlepšom balení.

    - Je to postoj, ktorý vopred, z nejakého presvedčenia odmieta nejakú skupinu ľudí a súdi ju. A robí to hovorením. Možno aj preto ho Pán nazval „kvasom“. Sú to odsudzujúce a ohováračné slová, ktoré spochybňujú, očierňujú... , a ktoré sa šíria. Aj v našom texte vidíme tento postup: oni videli a hovorili. Takmer okamžite sa stali šíriteľmi negatívnych obvinení. Je to postoj ktorý nie len že nehľadá vykúpenie pre seba, ale hľadá odsúdenie pre iných. Akoby vykúpenie ani nepoznal.

    - Je to postoj ktorý nejedná čestne a vonkoncom nie adresne. Zväčša toto hovorenie je šírením negatívnych rečí, obvinení a očiernení niekde v pozadí. Aj v našom prípade to Pán počul náhodou. Nešli priamo za Ním. Šli za Jeho učeníkmi. Je to postoj intríg, politiky, zákernosti. Kto takto jedná, zabúda na potrebu vlastného vykúpenia, na svoje vlastné hriechy a nehodnosť.

    Ako sa to stane, že ako kresťania sa dostávame do týchto postojov? Ako je možné, že zabúdame koľko nám bolo odpustené a stále odpúšťané je? Prečo zabudneme na čas prebudenia, kedy naše srdce bolo mäkké oproti Bohu i ľuďom? Kde stratíme čas, kedy sme videli samých seba v Pánovom svetle a kedy sme kričali o milosť? Čo spôsobí to ochladnutie a odpadnutie od prvej lásky? Prečo opúšťame chudobu v duchu a oklamaní nejakým bohatstvom (poznaním, skúsenosťami, tradíciou, duchovnosťou, obetavosťou, zásluhami...) sa stávame samospravodlivými, uzavretými do seba, odmietajúcimi a súdiacimi iných? Tak ľahko zabúdame ako veľmi a ako stále potrebujeme vykúpenie my sami! Tak ľahko sa okrádame o Božie kráľovstvo, keď ho nahrádzame našimi vlastnými kráľovstvami!

    Pán Ježiš však prišiel pre hriešnikov. On nehľadá spravodlivých, ktorí sú presvedčení o svojej spravodlivosti. On hľadá ľudí, ktorí o svojej biede vedia, ktorí sa ju nesnažia zabieliť vonkajším náterom zbožnosti, alebo odviesť pozornosť na odhaľovanie biedy tých druhých. Pán hľadá tých, ktorí hľadajú vykúpenie, pomoc, odpustenie, zmenu.

    Matúš 9, 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

    A toto je ten postoj chudobných duchom, ktorí naozaj potrebujú vykúpenie a potrebujú ho bytostne. Pretože vedia:

    - Že zhrešili a postrádajú Božiu slávu: Rímskym 3:23  Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej... Rímskym 5:12  Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.

    - Že sú prvými z hriešnikov: 1 Timoteovi 1:15  Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý;

    - Že ich vlastná spravodlivosť je ohyzdným rúchom: Izaiáš 64:5  Všetci sme boli podobní nečistému a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho. Všetci sme zvädli ako lístie, naša neprávosť nás odnáša sťa vietor.

    - Že sú ďaleko od Pána: Izaiáš 55:9  ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.

    - Že ich srdce je nado všetko ľstivé: Jeremiáš 17:9  Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?!

    - Že Pán Ježiš je ich jedinou múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením: 1 Korintským 1:30  Z Neho aj vy ste v Kristovi Ježišovi, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou a posvätením a vykúpením, 31  aby (platilo), čo je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.

    Chudobní duchom nedúfajú v seba. Ich oči hľadia na Pána. Vedia, že nič nemajú, čo by im nebolo dané z neba.

    Keď prechádzame evanjeliá, vidíme, že ľudia, ktorí osobne zakúsili Pánovu milosť, uzdravenie, zázrak, odpustenie..., boli práve takýto ľudia s postojom chudobných, ktorí akoby stratili prirodzené zábrany, hanbu, spoločenské konvencie. Pretože potreba vykúpenia v ich životoch doslova pretiekla cez okraj:

    - Preto vedeli prijať Pánovo pozvanie k nasledovaniu ako colník Matúš.

    - Preto napr. žena hriešnica napriek všeobecnému odsúdeniu nehľadiac na okolie vstúpila do domu farizeja a počas večere plakala pri Pánových nohách a vylievala Mu svoje srdce. Samozrejme ona jediná v ten večer odišla s odpustením a zakúsením Pánovej milosti.

    - Preto Mária, sestra Marty sedela pri Pánových nohách v čase kedy by mala byť zaneprázdnená službou. A pri inej príležitosti Ho pomazala drahou masťou nehľadiac na cenu.

    - Preto Zacheus napriek tomu aký dôstojný a bohatý muž to bol, liezol na strom ako malý chlapec len aby mohol Ježiša uvidieť. Aký musel byť prekvapený, keď sa pod tým stromom Pán zastavil a „pozval sa“ práve k Nemu na večeru.

    - Preto žena, dlhé roky trpiaca krvotokom napriek tomu, že jej zákon zakazoval dotýkať sa ľudí a považoval ju za nečistú, sa prediera davom ľudí, aby sa Pána dotkla v presvedčení, že iste bude uzdravená. A veru aj bola.

    A takto by sme mohli pokračovať ďalšími a ďalšími postavami z evanjelií. Vidíme „chudobu ducha“ v akcii. Chudobní duchom nezapadali a teda zrejme ani dnes nezapadajú do šedého priemeru. Akoby vynikali, zavadzali, robili prehnané veci, nebili citliví voči okoliu... Ich modlitby sú žeravé, ich jednanie dravé a priebojné, ich vyjadrenia lásky, či pokánia extravagantné, ich postoje však čisté od pretvárky...

    Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské.

    Ako sme na tom my? Možno, že sme sa uspokojili v tom, že sme predsa znovuzrodení, alebo že sme naplnení Duchom, alebo, že Bohu nejakým spôsobom slúžime, alebo že sme v nejakom zbore, denominácii, tradícii... Toto všetko môže byť pravda, a môže to byť užitočné. Neodzbrojilo nás to však v hľadaní Pána samotného, v hlade a túžbe, v smäde, v plači, v pôstoch a modlitbách, v horlivosti, radikalite, extravagancii...? Hľadáme Božie kráľovstvo na prvom mieste? Je to naša srdcovka – tá najhlbšia túžba? Hľadáme vôbec kráľovstvo, alebo v presvedčení, že ho už máme sa hráme na spravodlivých? Čo nás privedie k takémuto radikálnemu hľadaniu Božieho zásahu, dotyku, jednania?

    Sme viac podobní farizejom z evanjelií, alebo niektorým z tých podivných postáv, ktoré však Ježiša spoznali a niečo od Neho aj prijali?

    Myslím, že na tomto príbehu o povolaní colníka Matúša sa stáva „chudoba ducha“ a aj jej protiklad „kvas farizejov“ jasne viditeľným.

    Chudobní duchom potrebujú vykúpenie. Žijú z neho. V skutočnosti nič iné ako Krista nemajú. Nič iné nie je ich zdrojom. Nemajú a ani nikdy nebudú mať inú spravodlivosť ako Krista samého. Kristus je pre nich všetkým. Preto sú šťastní a preto zakúšajú Jeho kráľovstvo. Kričia o milosť a aj prijímajú Jeho milosť.