29. 4. 2010

Armáda 4. Boj

Boj
Predné rady armády už kráčali ako tak usporiadane. Snažili sme sa držať jednotné smerovanie. Aj keď aj tu boli jednotlivci a aj malé skupinky, ktoré postup brzdili, ale v menšej miere ako pred tým. Pomaly sme, napriek našej rôznosti, nachádzali k sebe cestu. Tí, čo sa stále vyberali iným smerom, to nerobili naschvál, nebola to premyslená stratégia. Vlastnili „duchovnú pravdu“, ktorú mali a nechceli ju za nič na svete doplniť o to, čo im chýbalo, aby mohli vidieť celú Pravdu. Mysleli si, že to čo majú, je jediná správna cesta a nič lepšie neexistuje. Na jednej strane boli tie dôrazy dobré, pretože keby ich nemali, tak by som si niektoré tie pravdy toľko nevšímala a nemohla pochopiť. Boli preto pre mňa obohatením. Na strane druhej, niektoré z týchto skupín sa úplne zavreli celému zneniu evanjelia. Nemohli sme preto dosiahnuť jednotu. Bolo ťažké ich neodsudzovať a nepoučovať, ale modliť sa za nich. Na to, aby sme to dokázali, sme potrebovali opustiť svoj pohľad a získať Pánov.
Na chvíľu som zastala, aby som pochopila, čo bolo pre môj ďalší život bezpodmienečne nutné:
„Nikto ma nemôže poznať tak dokonale, aby mohol povedať, že ma už naozaj pozná,“ povedal Ježiš.
Pred moji očami sa odkryla moja vlastná nedokonalosť, moje vlastné medzery v poznaní Jeho – jedinej Pravdy. Duch Boží ma tlačil do pokory, na kolená pred môjho Pána.
„Tak veľmi túžim odložiť moju pýchu,“ plakala som, „ale nejde mi to. Neviem to. Očisti ma, prosím!“
Kľakol si ku mne a položil mi ruky na plecia.
„Si čistá,“ povedal. Úplne žiaril.
„Pane, ty žiariš!“ zvolala som.
„Ja som sa nezmenil, to ty ma vidíš jasnejšie.“
Bola to milosť. Stala som sa Jeho svetlom. V tom čase som sa naučila viac počúvať. Slová mi zneli medzi riadkami, pochopila som nevypovedané. Začala cezo mňa prúdiť Jeho múdrosť.
Niektoré zo skupiniek brzdiacich postup armády, si mysleli, že už dosiahli všetko, ku čomu ich Boh povolal, že všetko, čo im chcel dať, už majú. Žili zo starého zjavenia. Už nehľadali Jeho tvár,  slovo a občerstvenie, nepokračovali v posvätení. Boli spokojní sami so sebou. Niektorí si postavili na mieste, kde stáli, bašty. Pevné, kamenné strážne veže, z ktorých ostreľovali okolie svojou pravdou. Zasiahnutí bojovníci museli kvôli zraneniu spomaliť, až kým sa neuzdravili. Niektorí sa neuzdravili a pridali sa k nim.
Ocitla som sa pred jednou z týchto bášt. Poznala som jej veliteľov, aj ľudí, na ktorých mali vplyv. Pozerala som hore a cítila sa bezradná. To, čo robili, nebolo zlé. Naopak. Bolo v tom ich povolanie zachraňovať stratených, budovať učeníkov... ale už roky sa nikam nepohli. Stáli na mieste, až kým nepostavili tú baštu.
„Bože, čo mám robiť!?“ opýtala som sa viac ako zúfalo.
„Miluj ich a modli sa.“
Kľakla som si teda a modlila sa. Prvé, čo Boh urobil bolo, že mi dal Jeho novú lásku ku nim. Potom do mňa vlial svoj oheň. Horel a tlačil ma na kolená, až kým som nemala nič, čo by som tým ľuďom dala, len Jeho samého.
„Teraz sa postav a vytiahni meč,“ prikázal mi.
Mala som strach, nechcela som to urobiť, ale On vo mne bol silnejší ako ja. Prišla som k základom tej bašty a zaťala do nej. Po niekoľkých úderoch sa v nej vytvoril východ. Niekoľkí mladí bojovníci vyšli von. Chvíľu žmúrili do svetla Božej slávy, ktorá sa na nich vyliala, ale potom si ich oči privykli.
„Musíme zavolať ďalších,“ povedala jedna z nich, „v tej našej vežičke je priveľká tma.“
„Ale ako?“ opýtala sa druhá.
„Milovaním,“ odpovedala jej tretia.
„Neviem ich milovať,“ povedala dievčina, ktorá stála po celý čas blízko pri mne. Nevošla do bašty, nebola tam s nimi. Bojovala svoje vlastné boje a učila sa stáť na nohách viery. „Nepoznám ich.“
„Ja ich poznám,“ povedal jej Pán. Pristúpil až k nej a objal ju.
Dievčina dlho plakala. Pýtala sa horu svojich otázok, až kým nebola plná jeho nového pokoja.
„Čo odo mňa chcete?“ opýtal sa potom ostatných.
„Život,“ odpovedali ako jedny ústa.
„Dobre, dám im život,“ povedal Ježiš a odišiel.
Mladé ženy potom stáli ako jedno telo, jedna myseľ a jedno srdce, až kým z bašty všetkých nezachránili.
Na niektorých miestach strávili bojovníci celé roky snahou priviesť oklamaných späť k Pravde. Modlili sa, postili, hovorili a znovu sa modlili. Až nakoniec zostali ich bašty prázdne. Mali sme ich však zbúrať, pretože iní, ktorí šli okolo, sa v nich usadili, aby znovu ostreľovali okolie. Uvideli sme túto svoju chybu, ktorá nás potom stála mnoho ďalších síl, neskoro.
Iné skupiny robili pravý opak. Bolo to až smiešne. Aj by som sa smiala, keby to nebolo zároveň tak desivé a ja nemám rada čierny humor. Vyhlasovali, že jedine čerstvé zjavenie od Boha je smerodajné. Išli síce viac menej s nami, ale cestou často odbočovali, alebo dlho stáli a čakali na nové zjavenie. Bibliu, ako Božie slovo, stavali na druhé miesto. Často tiež nebrali do úvahy, že Boh hovorí len to, čo je v súlade s Písmom, a preto boli často oklamaní. Povstalo medzi nimi mnoho falošných prorokov.
Stále sme sa modlili za jednotu a milosť k pokániu. Počúvala som to z mnohých strán. Znelo to cirkvou. Viedlo ma to aj k osobnému pokániu, pretože pri každej modlitbe som si uvedomovala množstvo svojich omylov a chýb, množstvo mojej pýchy, oklamania, ktoré som sama na seba nabrala. Boh nás menil, všetkých - tých ktorí sa prihovárali aj tých, za ktorých sme sa prihovárali. Mnohé zo skupín, ktoré spočiatku vyvyšovali svoju pravdu nad ostatné, sa pomaly menili na mocné oddiely Božej armády. Boh si ich formoval. Obohatení o celkový pohľad, vlastnili hlboko prepálenú a preskúšanú jedinú Pravdu. Boli nám oporou a posilnením, keď sme potrebovali počuť niečo z tej časti pravdy, ktorú pred tým obhajovali.
Nastal deň bitky. Démonická armáda sa zdvíhala proti nám ako mohutná prívalová vlna. Ježiš vošiel do stredu toho tmavého démonického mračna. Bol svetlom, ktoré tma nepohltila (Jn 1,5). Nemala proti Nemu šancu. Meč držal nad hlavou. Démoni, pálení žiarou Jeho prítomnosti, vystrašene ustupovali. Nikto sa neodvážil zaútočiť, len satan vo svojej bezočivej pýche predstúpil pred Neho a žmúril očami do mohutného jasu Jeho slávy. Tá sláva a čistota, tá svätosť museli byť pre neho neznesiteľné.
„Si porazený,“ povedal mu Ježiš.
„To ešte uvidíme,“ znela odpoveď. Pohol sa nemotorne vpred. Vyzeral ťažkopádne a preto ma prekvapila rýchlosť, s akou tasil svoj meč (tvarom pripomínal môj meč, ale namiesto Božej slávy bol plný temnoty) a udrel. Ježiš ranu ľahko svojím štítom odrazil. Nezahrával sa s ním, nepohŕdal ním, ale tá ľahkosť bola očividná. Jeho štít bol z toho istého materiálu ako môj, len bol o dosť väčší. Jeho zlatý plášť sa nádherne vlnil pri každom Jeho pohybe. V boji s temnotou vynikla Jeho majestátnosť, sila, viera a pokora.
Vzápätí na to, ako odrazil satanov úder, rozťal mu svojím mečom hlavu.
Urobil to ako Pán pánov a Kráľ kráľov. Jediný Boh. Nikdy pred tým a nikdy potom som nevidela nič tak jednoznačne plné Jeho autority a moci. A pri tom plné nekonečnej pokory a poslušnosti Otcovi a zároveň lásky a odovzdania nám, pre ktorých zomieral.
Otočil sa na mňa a povedal: „Choď a rob podobne!“
Naprázdno som preglgla a mala chuť pomyslieť si o tomto príkaze „svoje“, ale povedal to tak vážne, že sa mu nedalo odporovať. Boj sa začal.
Obklopilo nás množstvo démonov. Niektorí sa vrhli na nás, ďalší akoby vrcholom prívalovej vlny, do ktorej boli zoskupení, leteli ponad nás bojovať s ďalšími bojovníkmi. Bola som prekvapená, s akou ľahkosťou im zasadzujem rany, odsekávam hlavy a posielam ich naveky do ohnivej priepasti. Učila som sa, že to nesmiem robiť s odporom, nenávisťou, povýšenecky, sebaisto a nemám sa báť. Kedykoľvek vo mne prevládol niektorý z týchto postojov, moje rany slabli a útok na mňa mocnel. Keby nebolo toho, že ideme pomaly vpred bok po boku, ako jedno telo, veľmi rýchlo by som padla.
To, ako sme boli pospájaní skrze naše pásy pravdy - pásy pravdy, ktorými sme mali opásané naše mysle (1Pt 1,13) nás chránilo. Učili sme sa vidieť Boha a Jeho plán, vidieť nás samých, našich súrodencov aj neveriacich Jeho očami. Znovu sme sa učili, čo znamená jednota. Keď niekto postúpil krok vpred rýchlejšie ako ostatní, musel nás počkať a my sme ho museli rýchlo dobehnúť, pretože sa na neho hneď démoni vrhli o to silnejšie.
Museli sme odložiť svoju pýchu a ambície, pretože tie pás pravdy oslabovali. Učili sme sa naprávať svoje aj cudzie chyby. Fungovali sme doslova ako jedno telo – ak niektorý úd nefungoval ako mal, ostatné ho zastúpili a pomohli mu vrátiť sa späť. Každý bol zodpovedný sám za seba a svoju vieru, ale nikto nestál sám. Boh dal každému niekoho, kto mu pomáhal. Niektorí takto pomáhali mnohým. Boli oporou pre celé skupiny kresťanov. Niektorí nevládali pomáhať nikomu, ale neboli preto o nič menej Bohom milovaní a cenení. Učili sme sa, že Ježiš za každého z nás zaplatil najvyššiu cenu – svoj život. Nikto z nás Ho nestál menej ani viac.
Boli medzi nami vodcovia, ktorí strávili roky vyučovaním o cirkvi a jednote. Teraz sme žali úrodu zo semien, ktoré zasiali. Okolo týchto vodcov boli veľké skupiny kresťanov, ktorí chápali, že spolu ako jedno telo majú veľkú moc. Ich vzájomná láska, obetavosť pomáhať jeden druhému, modlitby, ktorými si navzájom držali ruky, nám boli veľkým príkladom. Boli ľuďmi, ktorí už dávno prestali stavať na denomináciách. Poznali to, že cirkev Kristova je len jedna a podľa toho žili. Neboli rebelmi, ktorí nepatrili do žiadnej cirkvi, pretože si mysleli, že len oni majú pravdu. Boli pokorní, začlenení  a slúžiaci v miestnom zbore. A cirkev videli ako Kristovo telo obmyté Jeho krvou.
Trvalo to dlho. To, ako som mala na začiatku dosť síl, už bolo ďaleko za mnou. Boli chvíle, keď som si zúfala, že už ďalej nemôžem, že už nevládzem zodvihnúť meč, či štít, keď som chcela so všetkým kresťanstvom tresnúť, len aby som už nemusela bojovať. Ale Boh mi vždy priniesol svoj pokoj a ja som znovu pokračovala. Niekedy som si už myslela, že sa konečne nadýchnem, že si užijem deň, dva odpočinku, ale vždy prišlo niečo nové. Zas a znova a dookola veci, ktoré by mi ani nenapadli, že sa mi môžu stať, ale často tiež veci, ktoré sa opakovali. Nepriateľ vedel, kde sú moje slabiny a využíval to.
Bolo to drsné. Zásahy do nechránených častí, ktoré sa rýchlo zapaľovali a hnisali. Ale Boh ma uzdravoval, osušil moje slzy a ja som oveľa silnejšia v Ňom mohla ísť ďalej. Často ma držalo len to, že som vedela, že to o čo bojujeme, je mu veľmi vzácne – životy ľudí, pre ktorých zomieral, ale oni Ho ešte nepoznali.  Nepriateľ nás chcel rozprášiť skôr, ako sa ku nim dostaneme. Kríž bolo to, čo mi dávalo silu. Poznávanie Jeho plánov mi prinášalo nový oheň. Objímala ma Jeho blízkosť. Opakovala som si, že aj keď prehrám časť nejakej bitky, celkovým Víťazom je aj tak Ježiš. To mi dávalo  vytrvalosť.
V tom čase som zažila nové veci, postavil ma na nové pozície, zveril mi nových ľudí. Nechápala som, prečo to robí, mala som čo robiť sama so sebou. Ale On dookola opakoval svoje povzbudenia:
„Neboj sa, môžeš mi dôverovať. Som s tebou, nie si sama. Viem o tebe, o každej tvojej slze, o každom tvojom úsmeve, o každej myšlienke. Vpusti ma hlbšie do svojho života. Dovoľ mi ťa niesť...“
A ja som sa zo dňa na deň viac roztápala v Jeho láske. Jeho milovanie ma menilo, rozjasňovalo môj pohľad a dávalo mi silu a neutíšiteľnú túžbu ísť ďalej. Napriek všetkému tomu ťažkému, to boli chvíle Jeho slávy.
V tom čase ma Boh pevnejšie pripútal k jednému človeku z môjho okolia. V mnohom som ani nevedela pomenovať, prečo, v mnohom som to chápala úplne jasne. Vložil medzi nás pevné puto jeho bezpodmienečnej lásky a po maličkých kúsočkoch budoval naše priateľstvo. Bol mladý, ale mal z neho vyrásť jeden zo vzácnych pomazaných orlov Božej armády. Neboli sme pripravení slúžiť mu vo veciach, do ktorých nás volal, chcel len naše „áno“ a všetko ostatné v nás robil On.
Záplava démonov konečne redla. Ustáli sme svoje pozície a tlačili sa vpred, naučili sme sa stáť jeden za druhým a pomáhať si navzájom. Zažívali sme Božie občerstvenie. Pozrela som na zvyšok armády - za nami bola spúšť. Videla som akoby ostrovy Božích detí, ktoré ešte stále nepriateľovi vzdorovali, ale bolo ich viac ako málo v porovnaní tými, ktorí vôbec nevedeli, ako používať Božiu výzbroj.
„Povedz im, že mám pre nich viac,“ povedal mi Ježiš. Sedeli sme na kraji tej krásnej lúky, odkiaľ som pozorovala armádu.
„Mám viac ako recept na prežitie. Ja mám víťazstvo. Moje deti padajú pod tlakom okolia, padajú pod tlakom hriechu, šípy nepriateľa, ktorými ich deptá, pokladajú za môj hlas. Ja mám milosť pre každého. Akokoľvek hlboko padol, tak hlboko siahnem a vytiahnem ho. Ja mám moc odpustiť hriechy. Ja mám moc nad nimi zvíťaziť. Moje deti sa hrabú v bahne neodpustenia samému sebe. Nedokážu odpustiť svojim vinníkom. Aj keď tým by ešte ako tak odpustiť dokázali, ale sebe odpustiť nedokážu. Ja som im odpustil.“
„Kto nevie prijať moje odpustenie, toho táto vlna zmetie. Pobitých bude viac ako si vieš predstaviť.“ Hovoril to veľmi vážne. Bola som šokovaná. Zúfalo som chcela niečo urobiť, aby to tak nebolo.
„Mám moc ich znovu postaviť,“ pokračoval, „vy sa bijete v nádeji na víťazstvo, oni žiadnu nádej nemajú. Bijete sa vo vedomí mojej moci, oni ju nepoznajú. Moje deti nepoznajú veľkosť mojej vlády.“
„Pane,“ povedala som, „ani ja ťa nepoznám.“
„Máš pravdu, poznáš ma veľmi máličko. To máličko ale stačí na to, aby si stála vo viere. Oni nemajú ani to, čo máš ty. Bojujte, vyhrajte a zachránite ich.“
„Ale ako?“ opýtala som sa a pozerala na planinu pod nami, „nemáme šancu.
„Aj pred chvíľou si si myslela, že nemáte šancu a vidíš, bojujete víťazný boj. Postupujete. Nauč sa už, že vaše víťazstvo nestojí na vás ale na mne.“
„Zakoreniť sa v Skale, ktorou som Ja, je proces. Zvládnete to, budete pevní, neoblomní, víťazná cirkev, moja slávna nevesta. Ja vás budujem. Ja som dobrý staviteľ. Učím svoj ľud, ako sa buduje dom postavený na Skale. Nedajte sa zviesť lákavými skratkami. Poďte za mnou. Moje ovce počujú môj hlas a nasledujú ma. Ja im hovorím, kade majú ísť a čo majú robiť. Ja poznám ich srdcia lepšie ako oni sami. Počúvajte ma! Nedajte sa nalákať na skratky, ktoré vyzerajú menej náročné ako moja cesta, ale za najbližšou zákrutou na tom budete horšie ako pred tým. Nedajte sa oklamať. Len ja som Pravda. Ja som vás vykúpil svojou krvou, aby ste mali moc nad hriechom. Nehrešte. Počúvajte, čo vám hovorím.“
„Moja milosť sa obnovuje každého rána. (Žalosp 3:22-23) Je vždy čerstvá. Čerpajte z prameňov milosti a ja vás napojím. Premením vaše životy a naplním vás poznaním mňa samého. V tvojom srdci zažiari zornička (2Pt 1,19). Moje svetlo prežiari tvoju tmu. Neboj sa počuť moje slovo. Ja som Pravda a tá ťa vyslobodí (Jn 8,32). Len ma poznávaj.“
„Môj Duch je často zarmútený. Prináša vám moje Slovo a vy ho odmietate. Nezarmucujte Ducha Svätého. Neuhášajte Ho. Som to Ja, kto prosil Otca, aby Ho ku vám poslal: Prečo odmietate môj dar? Nič vzácnejšie, ako svojho Ducha, nemám. Položil som za vás svoj život a vy ma odmietate. Anjeli v nebi sa čudujú, prečo to robíte. Neviete a nechápete, koho odmietate. Nemôžem do nikoho nasilu vlievať svoj dar. Sťažujete sa, že ste smädní, ale nepijete z Neho. Sťažujete sa, že ste slabí, ale nečerpáte z Neho. Sťažujete sa, že vám neodpovedám, ale neprijímate Jeho vedenie. Sťažujete sa, že nemáte múdrosť, ale odmietate ju. Robte pokánie kým je čas, lebo čas sa kráti.“
„Môj ľud pochopí, že som Pán. Volajte o milosť, Ja vám ju dám. Som spaľujúcim ohňom. Ale ten oheň vás prečistí. Potom budete môcť prijať občerstvenie od môjho Ducha. Až po závisť túži po vás (Jk 4,5). Nedovoľte už viac, aby bol zarmucovaný. Prijmite Ho.“
„Budete mi podobní. Buďte svätí, lebo aj Ja som svätý! (1 Pt 1,16) Tam, kde je svätosť, tam nepanuje hriech. Niektorí chceli žiť úplne bez hriechu. Bojovali o to celý život. Snažili sa vyhnúť všetkému, čo považovali za nečisté. To nie je svätosť. Svätosť je, že budete ako Ja. Žijete vo svete plnom hriechu, ale ten nad vami nevládne. Prijmite moju svätosť. Je to Môj Duch, ktorý vás posväcuje. Neodmietajte Jeho moc, nenahrádzajte ju svojou silou. Vo svojej sile nič nezmôžete. Jeho moc vám však prinesie víťazstvo.“
„Moje deti nepočujú môj hlas, pretože odmietajú môjho Ducha. Odmietajú moje posvätenie. Robia sa svätými vo svojej sile a tak rastú vo svojich vlastných očiach. To je pýcha a pýcha je hriech. Tam, kde je pýcha, príde pád. V tomto boji obstojí len moja svätosť. Vaša vlastná sila vás pred týmto útokom neochráni.“
„Choď a bojuj za nich,“ obrátil sa na mňa, „dávam ti silu víťaziť.“
Mala som chuť ujsť pred Jeho ohňom, ktorý ma prepaľoval. Zostať naveky v pokání, pretože to, o čom hovoril mi v mojom živote tak unikalo! Toľkokrát som v bojoch, ktoré som bojovala, padla, nedobojovala som ich do konca... Ale On mi napriek tomu práve dával silu víťaziť.
„To ty hovoríš, že si nedobojovala. Ty hovoríš, že si padla. Ja hovorím, že si vybojovala všetko, čo som chcel. Aj pokánie je víťazstvo. Ja som nechcel, aby si všetko urobila sama. Boli tu iní, ktorí urobili, čo si ty nevládala. Na to som ich poslal. Ty si spravila to, na čo som poslal teba - pozerala si na mňa. Teraz choď a bojuj ďalej. Keď spadneš, nezabudni, čo som ťa naučil – pozeraj stále na mňa. Nepozeraj už viac na svoje slabosti, pozeraj na moju moc. Si moja bojovníčka.“
„Choď,“ dýchol na mňa a dodal: „môj Duch ide s tebou.“
Keď sme sa prebili stenou démonov, uvideli sme zasľúbenú zem. Stáli sme tam a pozerali vpred. Túžili sme byť už len s Ním. Bojovníci, vyčerpaní bojom, ležali alebo sedeli na zemi a hľadeli, na tú krásu, na odmenu, ktorá bola pre nich pripravená. Ten pocit bol mučivý - tak veľmi nás to lákalo rozbehnúť sa a byť už konečne len tam! Ale spoznali sme Jeho lásku. Zatúžili sme dostať so sebou do neba pokiaľ by to bolo možné, každého človeka na zemi. Urobil to On. Poznali sme milosť kríža. Trhalo ma to vo vnútri - nekonečná túžba byť už len s Pánom, v rozpore s nutnosťou ísť a znovu bojovať. Pre Neho. Pre tých, ktorých si zamiloval. Túžil, aby aj oni raz mohli byť s Ním v nebi.
Za nami stále zúril boj. Chvíľu som ho v duchu pozorovala. Zdalo sa mi, akoby nepriateľská armáda miestami mocnela. Nie počtom, ale ak jeden zaujal dobrú pozíciu, iní sa tam zleteli a drvili kresťanov bez výzbroje alebo tých, čo sa nenaučili používať ju. Ako prví padli za obeť tí, ktorí hlásali, že Božie kráľovstvo je už tu, satan padol a už nemôže škodiť. Týchto trápili démoni klamu. Zraňovali ich tak, aby sa ranení potom navzájom dorážali. Vytiahli meče a ťali brat do brata, sestra do sestry – odsúdením, posmechom, neprijatím. Démoni pri tom poletovali okolo a zabávali sa na tom.
Videla som hlúčiky odvážne bojujúcich bojovníkov, videla som osamotených modlitebníkov, z ktorých niektorí už ledva stáli vyčerpaním. Túžila som zostať v chvále, kochať sa Božou nádherou. Nakoniec som konečne pozrela na Kráľa sediaceho stále majestátne na koni. Potrebovala som Jeho vedenie.
„Tak, tak,“ usmial sa, „celú večnosť sa budeš kúpať v Božej nádhere. Teraz ťa potrebujem tu. Kde je tvoj priateľ, mladý orol?“
„Neviem,“ odpovedala som.
„Prečo to nevieš?“
„Odpusť, opustila som svoju pozíciu, nestojím, kde si ma postavil, utekám do odpočinku napriek tomu, že si mi kázal ďalej bojovať. Obzerám sa okolo seba, ale nič nerobím. Myslím si, že nevládzem, namiesto toho, aby som si od teba jednoducho vypýtala novú silu. Vždy mi dáš, čo pýtam a ešte k tomu aj pridáš. Poddala som sa sneniu, že už bude koniec, že konečne prestane zúriť tento boj. V tej istej chvíli som ťa prosila, aby si niečo urobil a v tej istej som chcela už len odpočívať. Hovoríš ku mne, počúvam ťa, ale nejdem, kam ma posielaš.“
„A ešte? Je jedna vec, o ktorej nerada hovoríš.“ Nečakal ani na jedno z predchádzajúcich vyznaní. Vedel, že nimi len zakrývam to, čo jediné mu potrebujem povedať, pretože to všetko ostatné boli len dôsledky tej jednej veci.
„Zmietam sa v strachu a neistote.“
„Len?“
„Zdráham sa prijať tvoje najkrajšie. Necítim sa toho hodná.“
„Zomieral som preto, aby si dostala moje najkrajšie, nič menej. To, čo som ti pripravil. Všetko a všetkých. Nečakal som na tvoje sny. Boli mi pritesné. Nafúkol som ich, aby vyrástli a aby sme v nich mohli byť spolu. Túžil som sa s tebou zmestiť do tvojich snov.“
Sklonila som hlavu a zašepkala: „Tu som, pošli mňa.“
Vtedy priletel - mladý orol, na ktorého sa ma Pán pred chvíľou pýtal. Oči mu žiarili, pretože smel zažiť kúsok neba.
„Aké to bolo?“ opýtala som sa ho.
„Ty sa to pýtaš mňa? Prečo sa to neopýtaš Jeho?“ ukázal na Pána.
„No?“ usmieval sa Pán. Mala som dojem, že po mojej spovedi a výpočte mojich chýb by mi mal povedať: „Odpúšťam, neboj sa už viac, dávam ti novú silu, šup šup znovu do boja.“
Ale On to nepovedal.
„Prečo sa pozeráš len z diaľky?“ opýtal sa, „si tu vítaná.“ Stáli sme v sláve Neba. Okolo nespočítateľný zástup spasených a anjelov chváliaci nebeského Otca. Videla som to tu aj pred tým, ale teraz to bolo iné.
Padla som mu k nohám.
„Bože, nezaslúžim si vidieť toľkú nádheru. Nezaslúžim si tu byť.“
„Nehovoril som ti o mojej milosti?“
Plakala som. Iných som učila o Jeho milosti, ale ja sama som v nej stále nevedela stáť.
„Ty moja dokonalá!“ smial sa, „ako v nej môžeš stáť? Môžeš v nej len plávať, hodiť sa do nej a nechať všetko tak.“
Vtedy som sa do nej ponorila. Postavila som sa a prešla som sa po Nebi. Ruka v ruke s Ním. Len tak, lebo tam patrím.
S novou láskou som pozerala na mladého muža, ktorý stál predo mnou. Nie s väčšou, rozmnoženou, ale inou. Viac pokojne Božou. Ale aj tak som mala len chuť ujsť. Aj tak som nedovolila Božej milosti celú ma naplniť.
Jedného dňa ma orol zobral za ruku.
„Poď,“ povedal, „musím ti niečo ukázať.“
Cupkala som za ním. Vo vnútri malé dievčatko, navonok žena. „Neboj sa, drahá,“ znel vo mne hlas môjho Pána. Cítila som, ako rastiem, ako dospievam. „Už nie si maličká, si moja bojovníčka.“
Usmiala som sa na orla. Usmial sa späť, len tak letmo na mňa pozrel a chcel pokračovať v ceste. Ale zastavil sa a pozrel na mňa pozornejšie.
„Už to tam nie je.“
„Čo?“
„Ten skrytý smútok v tvojom pohľade. Konečne. Nevedel som, čo s ním mám robiť.“
Ten smútok tam bol, vedela som o ňom a mrzelo ma, že tam je, pretože kvôli nemu som na orla nemohla pozerať s úplnou radosťou. Hnevala som sa naň, ale nedokázala som sa ho zbaviť.
„To Ježiš,“ usmiala som sa. Stále trochu nesmelo, ale konečne som sa nebála nechať v očiach všetko, čo som cítila.
Ešte raz ma preskúmal a pokračoval v ceste. Prestala som cupotať za ním a postavila som sa mu po boku, na miesto, kam som patrila. Naplnil ho pokoj z neba. Už nekráčal sám. Cítila som sa ako Jonatán, ktorý pre svojho Dávida urobí čokoľvek.
Keď sme prišli na miesto, ktoré mi chcel ukázať, zohol sa k zemi. Boli tam stopy.
„To sú stopy zápasu beznádeje,“ zašepkal. V očiach mal slzy. „Sú tu stopy samoty,“ pokračoval „a tu, tu ďalej, pokračujú krvavé stopy hriechu, tamto je zneužívanie...“ Potom niečo zodvihol zo zeme. Bola to retiazka s príveskom. Bola od krvi. Akoby ju niekto niekomu strhol bezcitne z krku a hodil na zem.
Orol stál, plný bolesti a ukazoval niekam dopredu. „Sú v priamej paľbe.“ Hovoril o mladých bojovníkoch na mieste, na ktoré stále dorážali démoni. Ťali do nich ničivou zúrivosťou. Už nevládali. Nadýchla som sa novým odhodlaním. Áno, čo to sme vybojovali, ale nebol to koniec. Toto ešte nebolo nebo.
Vytiahla som meč, orol vytiahol svoj. Ruky sa mi triasli. Mala som urobiť krok, na ktorý som sa necítila byť pripravená. Ale túžila som ho urobiť, lebo to, kam ma viedol Boh, bolo nádherné. Ladilo to so všetkým, čo sa vo mne ozývalo, ako moje povolanie, pre ktoré ma doteraz pripravoval.
„Pane,“ ozvali sme sa takmer naraz, „čo máme robiť?“
„Bojujte v novej jednote,“ povedal a dýchol na nás.
Naša modlitba zamierila do neba. Videla som anjelov, ako nám prilietajú na pomoc. Potom sme vstali a išli do temného hlúčika plného démonov. Dorážali na deti a mladučkých ľudí, aj na tých, ktorí ich milovali a starali sa o ich vieru. Plakali na kolenách, ale nevládali ich ochrániť. Prišla som k jednej z nich a pomohla jej postaviť sa. Dala som jej napiť zo svojich zásob vody z rieky života. Lačne ju do seba obrátila a naplnil ju Boží pokoj. Mala v tej skupine aj svoje deti. Veľmi sa bála o ich životy. Videla dotierajúci hriech, ktorý sa ich snažil strhnúť k zemi a potom hlbšie a hlbšie do priepasti temnoty. Nevedela im pomôcť. Myslela si, že ako matka zlyhala. Jej manžel ju povzbudzoval a stál pri nej, ale nedokázal ju potešiť. Teraz mala novú vieru, vieru v milosť.
Na kraji hlúčika, priamo pri orlových nohách, sedela iná žena. Čakal, kým prídem a pomôžem mu postaviť ju na nohy. Oči mala plné beznádeje. Dala tým deťom všetko, čo len vedela. Ale napriek tomu mala pocit nesmierneho zlyhania.
„Boh ti dal svoju dôveru, lebo vedel, že ti môže veriť, že si tá pravá na tomto mieste,“ povedala som jej. „Odpusť, nie vždy som si myslela, že si naozaj tá pravá,“ usmiala som sa na ňu. Mala ma rada, nerobilo jej problém mi odpustiť.
„Ako im pomôžeme?“ opýtal sa ma orol.
„Asi budeš musieť hrať,“ štuchla som do neho radostne.
Zasmial sa a začal hrať. Nikdy som sa dosýta nenabažila toho pomazania, čo mu dal Boh. Čistota oleja, jeho nebeská vôňa, vždy ma to nesmierne pozdvihlo. Chodila som od dieťaťa k dieťaťu, od vedúceho k vedúcemu a modlila sa. Žena, ktorej sme pomohli vstať, chodila so mnou. Každou mojou modlitbou Boh obnovoval jej vieru. Potom sme sa začali modliť spolu. Už pre mňa nebola neznámou, našli sme jednotu, ktorú som medzi nami roky túžila zažiť.
Orol stále hral, modlil sa a hral. Držal nás v pozornosti neba. Anjeli, ktorí s nami prišli, prinášali niektorým z detí porozumenie Božiemu hlasu. Už pre nich nebol vzdialeným Bohom, stal sa im blízkym.
Jeden z chlapcov sedával pri orlových nohách. Boh medzi nich vložil svoju lásku. Objatie, ktoré chlapec potreboval. Opieral sa o orla a počúval. V jeho srdci bol hlad po oleji, ktorý na neho stekal. Rástol z neho Boží bojovník.
Strávili sme tam veľa času. Veľa z toho, čo píšem ďalej, sa dialo zároveň. Znamenalo to pre mňa veľa. Konečne som sa uvoľnila v prúde Božej vôle a začala ju žiť.
Spolu s niektorými bojovníkmi sme burcovali tých, ktorí ešte stále sedeli a kochali sa pohľadom na zasľúbenú zem. Niektorí nám vôbec nerozumeli. Nerozumeli tomu, že sa musia otočiť a ísť pomôcť tým za nami. Mysleli si, že boj je už vyhraný, že ich chceme zadržať od toho, po čom tak dlho túžili. Rozumela som im, ale museli sme zostať. Nedali sa prehovoriť. Pohli sa vpred a už sa viac neobzreli.
„Čo s nimi bude?“ spýtala som sa Ježiša.
„Vojdú do svojho dedičstva. Ale nezískajú všetko, čo som pre nich mal pripravené. Nedovolili mi premeniť ich srdce láskou.“
Niektorých sme aspoň prinútili, aby so sebou vzali ranených. Pripadalo mi to ako dobrý nápad, aj keď neskôr som rozmýšľala, či to bolo správne. Či nebolo lepšie postarať sa o nich, kým budú znovu vládať bojovať. Okolo ostatných sme postavili stráž. Bola to ťažká pozícia, pretože strážcovia nemali čas na oddych, museli sa starať o ranených, modliť sa s nimi a pritom byť stále v strehu, pretože nevedeli, kedy príde ďalší útok.
Mnohé sestry dávali raneným jesť a piť. Aj ony boli vyčerpané, ale ich láska bola veľká, preto to robili. Ako slúžili, obnovovala sa aj ich vlastná sila. Jedna z nich prišla ku mne.
Napi sa, ponúkla ma z veľkej hlinenej nádoby plnej vody.
Stačil mi jediný dúšok a všetka nahromadená ťarcha zo mňa spadla. Bola to voda z rieky života. Tá žena bola blízkou spoločníčkou Ducha Svätého. Obdivovala som ju. Obchádzala ďalších a posilňovala ich. Mala niečo, čo mi chýbalo. Ja som mala múdrosť, čo robiť a odhodlanie ísť ďalej, ale zďaleka som nemala toľko intímneho času s mojím Pánom ako ona. Bola nositeľkou Jeho občerstvenia. Podržala ma a presne v momente, v ktorom som potrebovala.
Boli tam aj ženy, ktoré dávali raneným piť zhorknutú vodu. Bola zhorknutá ich vlastnou horkosťou, pretože neodpustili svojim vinníkom. Tým, čo sa z nej napili, bolo zle. Iní boli oklamaní. Mysleli si, že už sú uzdravení, ale boli ešte slabší, ako pred tým. Rozbehli sa do boja, v ktorom boli zbytočne ešte viac zranení. Okrem toho, ťali svojimi mečmi do ľudí, namiesto do démonov. Chcela som to celé zastaviť, ale Pán mi nedovolil.
„Všetko má svoj čas,“ povedal mi.
Bolo pre mňa ťažké poslúchnuť, pretože ma veľmi bolelo, čo som videla. Ale nebola som pripravená milovať ich tak, ako ich miloval Pán. Veci by som len zhoršila. Boh mal na tú úlohu pripravené iné ženy. Bola medzi nimi aj tá, ktorá mi dala napiť. Milovali bratstvo viac ako seba. Touto láskou premáhali horkosť. Dostali zvláštnu milosť milovať tak, že každý, kto ich stretol, uveril, že Boh ho miluje a prijíma takého aký je. Boli to veľmi vzácne ženy. Túžila som byť ako ony.
„Sú vo svojej láske také, ako Ja,“ napomenul ma Ježiš, „podobaj sa mne, potom budeš mať takú lásku.“
Na mnohých miestach v údolí začalo spod zeme vyvierať bahno. Hlasno bublalo, čím na seba priťahovalo pozornosť. Zarazilo ma, keď som videla, ako sa Božie deti k nemu rozbehli a začali sa v ňom máčať. Najskôr opatrne, ale potom sa doň hádzali úplne celí. Niektorí z neho dokonca pili a tvárili sa, akoby to bola ktovie aká lahôdka. Prišla som ku nim a hovorila im, aby to nerobili, ale oni nepočúvali a hovorili si svoje:
„Ak chceme, aby nás ľudia počúvali, musíme byť ako oni. Musíme sa im podobať, aby sme mohli byť pre nich prijateľní. Nazývajú nás fanatikmi. Ako im máme hovoriť o Bohu? Nepočúvajú nás. Musia vidieť, že sme normálni, že sme ľudia ako oni.“
Argumentovali so mnou slovami apoštola Pavla: Lebo slobodný súc od všetkých, všetkým som sám seba dal do služby, aby som získal čo najviacerých. A stal som sa Židom ako Žid, aby som získal Židov; tým, ktorí sú pod zákonom, ako čo by som bol pod zákonom (hoci sám nie som pod zákonom), aby som získal tých, ktorí sú pod zákonom; tým, ktorí sú bez zákona, jako čo by som bol bez zákona (hoci nie som bez zákona Bohu, ale v zákone Kristu), aby som získal tých, ktorí sú bez zákona. Slabým som sa stal slabým, aby som získal slabých. Všetkým som sa stal všetkým, aby som na každý spôsob zachránil niektorých. Ale to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom. (1 Kor 9,19-23).
Ochutnávali hriech a mysleli si, že ich tak vedie Pán. Nerobili to preto, že chceli hrešiť. Uverili klamu toho bahna. Bol v jeho smrade, ktorý sa šíril do ďaleka. Mysleli si, že ak len trochu okúsia, budú lepšie chápať neveriacich, ale sami ostanú slobodní. Bola som z toho smutná, pretože Ježiš nás nezachránil skrze hriech: On neučinil hriechu (1Pt 2,22). On hovorí aby sme boli svätí: Buďte svätí, lebo ja som svätý! (1 Pt 1,16)
Niektorí, ktorým vadilo, že ako Božie deti potrebujú poslúchať Jeho prikázania, využili situáciu. Nešlo im o neveriacich. Tvárili sa, že to myslia tak, ako hovorili ostatní a s radosťou sa vrhali do hriechu. Nakazili mnohých mladých kresťanov, ktorých stretli. A tí, ktorí cez nich uverili, nebolo ich veľa ale uverili, stali sa hriešnikmi horšími, ako boli pred tým. Bolo to hnusné bahno.
„Čo teraz?“ opýtala som sa Pána.
„Len sa ďalej pozeraj,“ usmieval sa.
Začali sem prichádzať tie ženy s vodou. Dávali piť aj týmto. Niektorí z nich pochopili svoj omyl a bežali k trónu milosti, aby znovu poznávali Božiu svätosť. Mnohí ale vodu vypľuli a odmietali si z nej znovu vziať. Nechutila im. Potom začali na tie ženy dáviť zo svojich úst bahno, ktoré pred tým pojedli. Nadávky, ktoré lietali vzduchom necitujem. Vadilo im, že ony sú také sväté, že na nich jasne vidieť, že patria Bohu. Bolo to niečo, po čom vlastne oni sami túžili, ale bahno spôsobilo, že sa nechceli pokoriť a dovoliť Bohu, aby ich očistil. Tie ženy tam len ďalej stáli a volali tých, ktorí sa chceli napiť, aby prišli. Nemali na sebe žiadnu výzbroj, boli také bezbranné, úplne odkryté a otvorené. Mali na sebe krásne jednoduché šaty a celé ich vystupovanie zo seba vyžarovalo hlbokú pokoru.
„Prečo nemajú výzbroj?“ opýtala som sa. Vtedy mi Pán otvoril oči. Mali ju, ale nevidela som ju, pretože ich pokora, súcit a milovanie hriešnikov mi ju zakrývala. Poznali veľa utrpenia, ale aj potešenia Toho, ktorý ich v ňom potešoval. Padali v pokušeniach, ale poznali moc víťazstva. Poznali hriech aj odpustenie. Bola to láska ich milého, ktorý ich podopieral, keď vyšli z púšte. (Veľ 8,5) Boli ako Enoch. Chodili s Ním.
V diaľke som začula klavír. Na tých tónoch bolo pomazanie, ktoré mám tak rada. Pomazanie mladého orla. Vnímala som aj pomazanie ďalších mladých orlov a orlíc. Boh v nich budoval čistotu Jeho hudby, lásku po Jeho svätosti. Oddelení pre Neho hrali piesne a skladby, ktoré niesli Boží dych. Bola som cez ne posilnená. Aj tie ženy, na ktoré som sa pozerala. Cítili posilnenie svojho Ocka.
Ešte stále stáli pod paľbou bahna, ktoré na nich lietalo. Všetka špina po nich skĺzla a nenechala na ich šatách ani stopy. To útočiacich nahnevalo ešte viac. Vymýšľali si ohováranie, ktorým ich očierňovali a všetkých varovali, aby od nich nepili. Ženy nepovedali nič, len ticho stáli, odpúšťali a milovali. Vtedy sa k nim pridali mocní bojovníci, muži v autorite. Postavili sa za ne ako ich záštita.
Vtedy ľudia v bahne na chvíľu stíchli. Mnohí vtedy prišli a napili sa z vody Božieho Ducha. Postavili sa znovu do armády. Ale niektorí začali kydať bahno aj na tých mužov. Oni tam ďalej stáli a chytali špinu letiacu na nich aj na ženy. Láska, s ktorou pri nich stáli, premohla ďalších. Bolo to krásne. Nikto nevytiahol zbraň. Bojovalo sa láskou a odpustením.
Niektoré z tých žien dostali plášte autority. Boh im dal autoritu hovoriť k národom. Väčšina z nich ale pracovala vo svojom meste, vo svojom zbore, na pracovisku, v škole, v obchode... Boli tak plné Jeho samého, že to z nich pretekalo na kohokoľvek, koho stretli. Požehnanie, ktoré dostali, bolo veľmi vzácne a oni s ním aj tak zaobchádzali.
Potom ma Ježiš zavolal inam:
„Chcem ti niečo ukázať. Máte moc kriesiť z mŕtvych.“
Myslel to fyzicky ale aj duchovne. Pohol sa smerom pozdĺž bojiska a ja som sa vydala za Ním. Na kraji údolia som uvidela početnú skupinku ľudí vyrábajúcich bôžikov. Niektorí ich nevyrábali, len sa im klaňali. Na každom z bôžikov sedel démon. Keď uvideli Ježiša, prikrčili sa od strachu k sochám. Niektorí ľudia na nás pozreli, ale potom sa ďalej venovali bôžikom. Hladili, bozkávali sošky a klaňali sa im. Niektorí oslovovali svojho boha menom Ježiš. Iní im dali iné mená. Ako sme prechádzali pomedzi nich, ani jeden Ho nespoznal. Až nakoniec jeden predsa len áno. Pozeral s údivom na Ježiša, potom na svoju sochu (tá sa mu podobala). Poťahal za rukáv suseda, ktorý sa klaňal tiež tej Ježišovi podobnej soche, ale ten ho len odbil. Pán sa na muža usmial a podal mu ruku. Bol už starší, mal asi 60 rokov. Celý šťastný mu tú ruku začal bozkávať.
„Niektorí ma poznajú, napriek tomu, že sa klaňajú modlám,“ povedal mi.
Spýtala som sa sama seba, koľkým modlám sa vo svojom srdci klaniam ja, napriek tomu, že poznám Ježiša.
„Poď za mnou,“ povedal tomu mužovi.
Ten nechal svojho bôžika a nasledoval Ho. Cestou volal niektorých svojich známych, ale nikto s ním nešiel. Niektorí mu dokonca vynadali, prečo ich ruší. Bol z toho smutný, ale zároveň sa tešil, pretože konečne stretol svojho Pána.
„Je veľa tých, ktorí pôjdu, keď ich zavoláš. Len musíš vedieť, ako ich zavolať.“
„S tebou šiel len jeden.“
„Tento muž ma hľadal, preto ma spoznal. To preto sa jeho bôžik na mňa podobal. Mal mnohé moje vlastnosti. Väčšina z nich,“ ukázal na ostatných ľudí klaňajúcich sa modlám, „ma nehľadá. Hľadajú svoj prospech, moc, šťastie, zdravie, vzdelanie, bohatstvo, pochopenie tam, kde nie je, slobodu, tam, kde padajú do otroctva. Musíš mať múdrosť, ako ku nim hovoriť. Nie je to jednoduché.“
„A musíš sa za nich modliť, aby počuli, čo im hovoríš.“
Obchádzali sme spolu ranených. O niektorých sa už niekto staral, iní len tak ležali a nemal im kto pomôcť. Ten starší pán šiel ešte stále s nami. Prišli sme na miesto, kam prinášali z bojiska mŕtvych. Bolo to dosť deprimujúce.
„Dal som mu moc kriesiť z mŕtvych. Bude v mnohom užitočný.“
„Veď len teraz uveril,“ čudovala som sa, aj keď som vedela, že Duch Svätý dáva dary, ako On chce.
„Uveril už dávno, ale zmätok v jeho srdci mu nedovolil ma vidieť. Teraz, keď ma stretol, ma už neopustí. Jeho láska je veľká.“
„Prečo sa potom ku tebe nepridal aj ten, ktorý sa klaňal tej modle s ním?“
„On ma nehľadal, videl len obraz, ktorý sa mu páčil a uveril obrazu.“
Muž pozrel na Ježiša a potom sa sklonil k jednému z množstva mŕtvych. Zo srdca mu trčal šíp. Vytiahol ho, zlomil a zahodil. Potom sa modlil za každé jedno zranenie toho človeka. Napokon na neho dýchol a povedal: „Život. Nech tebou znovu prúdi život.“
Mŕtvy sa posadil a otvoril oči. Pozrel na muža kľačiaceho vedľa neho.
„Otec!“ zvolal a hodil sa mu okolo krku.
„Syn môj, tak veľmi ťa milujem, odpusti mi.“
Ten vzkriesený muž mohol mať okolo 30 rokov, možno trochu viac. Nevedela som to odhadnúť presne, pretože mal bradu a fúzy.
„Je to môj najmladší syn,“ povedal mi starší muž, „veľmi som mu ublížil, keď som opustil jeho matku aj jeho a jeho bratov.
„Nevládal som ti odpustiť,“ povedal mu syn. „Pretože som ťa veľmi miloval, začal som ťa veľmi nenávidieť.  Bol som plný horkosti. Keď začala bitka, snažil som sa napriek tomu nejako udržať. Cítil som zodpovednosť za tých, ktorí boli ešte slabší ako ja. Ale moje srdce bolo ako kameň, bolo ťažké ako veľká skala a ťahalo ma k zemi. Nevidel som na Ježiša, len som sa váľal v prachu, do rán sa mi nanosila špina, až ma nakoniec jeden šíp milosrdne trafil do srdca. Padol som medzi prvými. Moja viera zomrela. Pomyslel som si, že Ježiš iste neexistuje, keď tak dlho mlčí a ja Ho vo svojom trápení nevidím. Ale On celý čas stál pri mne. Kvôli horkosti som Ho nevidel ani nepočul. Vyznával som, že neverím, hoci On vo mňa stále veril. Odpusť,“ obrátil sa na Ježiša.
„Moja krv obmýva každý hriech,“ povedal Ježiš.
„Odpúšťam ti, otče,“ povedal potom otcovi.
„Choďte a hovorte o tom, čo sa vám stalo,“ povedal im Pán.
Muži vstali a obrátili sa k ďalším mŕtvym. Hľadali takých, ktorých trápeniu rozumeli. Spoločne im umývali rany, modlili sa za nich a vracali ich späť do života. To ich vzájomnú lásku, úctu a hĺbku odpustenia ešte prehlbovalo. Hľadela som za nimi a túžila sa od nich učiť.
„Teraz musíme ísť. Mnoho ranených leží priamo na bojisku a z posledných síl odráža útok. Čakajú na tvoje modlitby. Pred tebou sú zápasy o ich životy.“
Všetkých, ktorí boli pripravení znovu bojovať, si Pán zavolal ku sebe. Postavil ku mne toho mladého orla, s ktorým som už smela slúžiť. Položil moju ruku na jeho rameno a jeho ruku na moje. Pred nami boli nádherné víťazstvá nášho Pána. Stvoril nás na to, aby sme ich videli.
Utvorili sme polkruh okolo Jeho koňa, ako keby to bol trón, z ktorého nás náš Kráľ chcel požehnať. Modlil sa za nás. Zdvíhal svoje ruky k Otcovi a prosil za nás. Modlil sa o lásku, milosrdenstvo, pokoru, múdrosť a milosť odpúšťať. Potrebovali vstúpiť do novej úrovne svätosti.
Aj mladí bojovníci – tí, na ktorých plecia často nechceme naložiť väčšie bremená, pretože si myslíme, že na to nie sú ešte zrelí, boli medzi nami. Boli tam aj deti. Malé aj väčšie. Boli medzi nimi také, ktoré len čo sa naučili ako tak rozumieť súvislostiam, darovali mu svoj život, ale aj tie, ktoré dlho žili vierou svojich rodičov a až potom mu naozaj uverili. Boli oblečené v Božej výzbroji. Ich čisté srdiečka, ešte nezaťažené svetom, tak, ako srdcia dospelých, niesli veľkú lásku k svojmu Pánovi. Ježiš im venoval zvláštnu pozornosť. Zdalo sa mi dosť nezodpovedné posielať ich do boja, keď som videla jeho krutosť. Mala som strach to urobiť.
„Viem o nich a ochránim ich. Ja milujem svojich maličkých,“ povedal mi, „neboj sa o ne. Budujem slávnu cirkev a oni v nej nebudú chýbať. Dovoľte deťom, aby prichádzali ku mne (Mk 10,14).“
Tie známe verše pre mňa zrazu nadobudli nový význam. Sklonila som hlavu pred Kráľom a dala mu opäť aj svoje deti. Hoci sa mi zdajú byť tak maličké, On o nich vie a má svoj plán, ako ich použije.
Ako sme tam kľačali, zranenia, ktoré niektorí z nás ešte mali, sa rýchlo hojili. Bol to hlboký čas pokánia a odpúšťania.
Keď sa Pán domodlil, vstali sme. Bolo nás omnoho viac, ako keď začal. Mnohí ranení boli vtedy uzdravení. Nechcelo sa mi otočiť a ísť späť na bojisko. Bol taký krásny, On môj Boh! Stála by som tam a pozerala na Neho aj naveky, pretože som nič krajšie nepoznala, ako byť tak blízko pri Ňom. Ale museli sme ísť, kam nás posielal. Boli sme posilnení, zbudovaní a plní novej viery. Boh nám dal lásku k trpiacim. Orol na mňa pozrel. V očiach mal nový oheň. Usmiali sme sa na seba a vyrazili sme.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára