________________________________

1. 6. 2010

Armáda 13. Víťazstvo.

Víťazstvo
Pán Ježiš sedel na koni pred Božou armádou. V ruke držal zástavu. Potom sa otočil a rozprestrel ju na nás. Keď som ju videla v Jeho ruke, bola to normálna zástava, veľkosťou pasovala k výške žrde, na ktorej bola pripevnená. Mohla mať maximálne jeden a pol krát jeden meter. Ale ako ju na nás rozprestrel, bola obrovská. Všetkých nás (celú jeho armádu, tisícky Božích detí) prikryla.
„Čo je to?“ spýtala som sa Ho.
„To je moje víťazstvo,“ odpovedal.
Pozrela som sa na armádu. Väčšina z nás Jeho víťazstvo neprežívala.
„Mám pre vás viac ako len vstupenku do neba,“ povedal, „mám pre vás odpustenie, slobodu aj uzdravenie. Mám silu žiť a odolávať pokušeniam. Vo mne máte smelý prístup k trónu môjho Otca.
Pustite ma do svojich ťažkostí. To nie je slabosť, keď ma potrebujete, to je viera. Moje víťazstvo nie je v tom, že ma nepotrebujete, ale že mi dovolíte víťaziť. Dovoľte mi byť vám blízko. Hovorte mi o tom, keď vám je ťažko, hovorte mi aj o tom, keď sa radujete. Nemôžem prísť tam, kam ma nepustíte. Prijímajte sa navzájom vo svojich slabostiach, lebo Ja to tak robím.
Nebojujte vo svojej sile. Nie ste sami, som s vami.
Len kúsok mojej pravdy nestačí. Keď do nej pridáte kúsok lži, už to nie je pravda. Poznajte Boha a plnosť Jeho vykúpenia. Prijmite moc môjho slova, dovoľte mi zbúrať vaše falošné predstavy o mne. Prijmite môjho Ducha, On vám osvetlí moje slovo. Nechajte sa Ním budovať a občerstvovať. Pokorte sa a prijmite milosť prísť blízko k Otcovi.“
Ako hovoril, niektorí ľudia v armáde doslova ožili. Pred tým boli úplne zmorení, niesli si ťažké bremená svojich starostí a nevládali sa s nimi pohnúť. Tlačili ich, oni ich riešili ako vedeli, ale namiesto toho, aby sa zmenšovali, ešte rástli. Keď im Boh otvoril nové chápanie svojho slova, mali milosť svoje bremená hodiť na Neho a On ich niesol za nich. Dovolili mu, aby ich predstavy o Ňom nahradil svojou pravdou. Začali zažívať Jeho víťazstvo.
Niektorí ľudia z tou zástavou bojovali. Neboli ochotní opustiť svoju predstavu o Bohu. Milovali svoju teológiu viac ako Jeho samého. Nedovolili mu, aby im priniesol svoje slovo. Bolo to smutné. Žili v klamstve, že už Božie víťazstvo žijú. Mnohí z nich dokonca žili v hriechu. Vedeli o ňom, ale klamali sa, že je to súčasť Božej výchovy. On ich chcel očistiť, ale nemohol. Duch svätý nešiel tam, kam nebol pozvaný.
Na druhej strane tu boli mnohí slabí. Už neverili, že ich cesta temným údolím niekedy skončí. Na každom kroku sa potkýnali o kamene a nevládali ďalej. Boh ich pozdvihol. Osobne prišiel ku každému z nich a posilňoval ich. Bolo to, akoby sa im otvorili oči vnútorného človeka. Videli Baránka, videli Leva z kmeňa Júdu, videli svojho Spasiteľa a Pána. Mnohí z týchto (nie všetci) mali prorocké videnia a sny, niektorí zažili vytrhnutie do neba. Keď sa vrátili, boli iní. Vedeli, že sú milovaní. Kráčali cez ťažkosti v Jeho sile. Keď si zúfali, volali k Nemu a On prišiel a posilnil ich. Bolo to krásne.
Potom sa Pán pozrel priamo do mojich očí: „Chceš to? Chceš zažívať moje víťazstvo?“ spýtal sa.
Prijať Jeho víťazstvo, pre mňa znamenalo stratiť falošnú istotu niektorých mojich predstáv o Ňom. Bolo mi jasné, že ma pokorí v mojich vlastných očiach, aby som spoznala, ako nádherne ma vidí On. Bolo mi jasné, že stratím všetku svoju silu, aby som spoznala tú Jeho. Nechcelo sa mi povedať mu áno, ale nedokázala som Ho odmietnuť.
Povedala som: „Chcem.“
Usmieval sa na mňa. Vážil si moju odpoveď, aj keď to nebola odpoveď smelého a na všetko odhodlaného vojaka, akým by som túžila byť. Vážil si ju, pretože to bol síce váhavý, ale krok viery.
Potom sa otočil na môjho orla. Po celý čas stál pri nás. Aj keď tam bol so mnou, Boh k nemu hovoril osobne. Veci, ktoré som nepočula. Prežíval to, čo potreboval prežiť on.
„Choďte,“ povedal nám obidvom naraz.
Pozrela som na orla a potom späť na Pána. Nechcelo sa mi ísť. Chcela som sa otočiť a ponoriť sa do slávy neba, ktoré bolo za mojím chrbtom. Stáli sme akoby na prelome vecí jasne nebeských a vecí, ktoré sa diali dole v armáde. To všetko pod nami mi pripadalo tak temné! Tak neznesiteľne málo nebeské. Vedela som, že kamkoľvek sa pohnem, Božia prítomnosť, Jeho objatie a sila ma neopustí, Jeho anjeli budú kedykoľvek pripravení zasiahnuť a pomôcť mi, Jeho Duch mi bude tak blízučko, tak konkrétne vo mne, že budem jasne vedieť, že je to On. Ale aj tá najkrajšia Božia prítomnosť, ktorú ako občan neba kráčajúci po tejto zemi môžem zažiť, len v jemných náznakoch naznačuje, aké je nebo. Môj pohľad na Pána bol viac ako zúfalý.
„Veľmi sa túžim prejsť po svätom meste,“ zašepkala som. Na orla som ani nemrkla. Srdce mi trhalo vedomím, že prežíva to isté. Zúfalú skľúčenosť túžbou po nebi.
„Posilním vás deti. Zmením vašu túžbu. Urobím z nej oheň vo vašich kostiach. Bude vás hnať stále bližšie ku mne, stále hlbšie do mojej rieky a stále viac k ľuďom, za ktorými vás posielam. Veľa je povolaných ale málo vyvolených. Choďte, pomôžte ďalším naplniť ich povolanie. Mám pre nich pripravené víťazné vence.“
Na okamih som sa toho nadýchla, bolo to tam, vôňa neba, najnádhernejšia vôňa akú poznám.
„Tak?“ opýtal sa ma Pán.
Skôr ako som si stihla rozmyslieť ďalšiu námietku či prosbu, orol ma vzal za ruku, urobil krok vpred a už sme spolu padali dole. Rútili sme sa rýchlosťou, ktorá mi naháňala strach. Nerozumela som, prečo nemávne krídlami, prečo nevzlietne. Pozrela som na neho. Nemohol. Neveril si. Opantával ho strach a pocit bezmocnosti, nehodnosti a chuti ujsť. Nemal silu pohnúť sa hore.
„Leť,“ povedala som mu.
Nič, ani sa nepohol. Len ma držal za tú ruku a padali sme.
„Musíš,“ začala som pridávať na intenzite hlasu, roztrieskame sa. Na okamih som sa úplne vážne bála, že zomrieme. Aj keď som túžila byť už navždy v nebi, toto predsa nebol ten správny spôsob. Zápasila som s myšlienkou vytrhnúť sa mu a zachrániť aspoň seba. Jeho stisk povolil. On chcel, aby som to urobila. Chcel, aby som letela sama. Ale ja som nemohla. Na to som ho mala príliš rada. Museli sme prežiť spolu.
Po lícach mu stekali slzy. Vnímala som hĺbku jeho bolesti. Vyprahnutosť po objatí a povzbudení, bolesť, o ktorej si myslel, že tam už nie je. Ale dnes, pred tým, ako mal urobiť ďalšiu z nádherných vecí, na ktoré ho Pán stvoril, tu zrazu bola. V omnoho väčšej intenzite ako kedykoľvek dovtedy. Úplne ho to paralyzovalo. Nepriateľ dúchal aj na iné veci, ale akoby len pre istotu, keby toto nezabralo.
Modlila som sa. Zem sa nezadržateľne približovala. Pod nami som už jasne rozoznávala jednotlivých démonov poletujúcich nad armádou. Už si nás všimli. Škodoradostný rehot ma oblial svojím mrazivým závanom.
„Naozaj ich necháš? Necháš ich sa ti takto posmievať? Si Boží muž, si Jeho orol, pohni sa smerom hore.“
Pozrel na mňa. Prázdnota a bolesť, dusené vzlyky.
„Prečo si mi to nepovedala? Prečo si ma v tom nechala? Mohol som stáť inde, niekde, kde by to tak nebolelo.“
„Ty vieš, že toto je tvoje miesto,“ odpovedala som mu. Bolelo to neskutočne. Jeho slová do mňa ťali ako najostrejšie meče. Ale myslela som na Baránka. Musela som ho prinútiť mávnuť krídlami. Všetko ostatné bolo úplne vedľajšie. Aj moje zranené city.
„Prepáč,“ uvedomil si, čo mi práve povedal, „zaspievaj mi.“
Začala som spievať. Úplne potichu, len pre neho. Ako mi plynuli tóny z hrdla, zistila som, že to bolo niečo, čo som vlastne vždy chcela urobiť. Spievať mu práve takto. Spievať túto pieseň. Bola to pieseň života. Niesla v sebe Boží dych. Ten, ktorý mu mal dať silu, ktorú teraz potreboval.
Konečne mávol krídlami. Nohami som sa obtrela o jedného z vyškierajúcich sa démonov smrti. Úplne som ho tým zrazila k zemi. Hľadela som hore do Pánových očí a v nich som uvidela ako v zrkadle, že ten démon mal v rukách smrtiaci jedovatý šíp. Mal ním zabiť orlovu vieru. Vyleteli za nami aj ďalšie šípy, ale náš drahý Ježiš im nastavil svoj vlastný štít.
Orol ma konečne pustil. Pristál pri Ježišovi a vrhol sa mu do objatia.
„Už je to preč,“ šepkal mu Pán, „je to preč. Vzal som to.“
Stála som tam a čakala, kým mu osuší slzy, kým uzdraví všetko, čo ho bolelo. Opierala som sa pri tom o jedného z anjelov, ktorých, ako som si teraz spätne uvedomila, Pán poslal, aby nás celý čas nášho bláznivého pádu chránili. Anjel ma jemne posadil na zem a dal mi napiť.
„Bolí to,“ zašepkala som. Myslela som na orlove slová. Ale ešte viac ako na ne, na strach, ktorý som o neho mala. Zarezával sa do mňa ostrou čepeľou, vyryl brázdu na jednom z mojich starých zranení.
Ježiš ho ku mne priviedol. Bol v poriadku. Orol ma objal. Dlho som plakala. Nie preto, čo povedal, to bolo v momente preč. Už som na to nemyslela, bolo to hneď uzdravené aj zabudnuté. Plakala som, pretože som prežívala uzdravenie toho starého zranenia.
„Ste pripravení,“ usmieval sa Pán.
Už som nepozerala so závisťou smerom na nebo, hľadela som dopredu, kde na môjho orla čakal jeden starý unavený a ubitý orol. Už ledva lietal. Často sa len s námahou vliekol po zemi. Už nečakal na čerstvý olej z neba. Ale môj drahý priateľ mu ho aj tak mal priniesť.
„Tak?“ opýtal sa Ježiš. Jeho oči žiarili šťastím.
Orol sa na mňa usmial. „Budem potrebovať tvoje modlitby.“
Toto bola moja chvíľa. Kľačať na kolenách a volať k Bohu, aby môj orol naplnil svoje povolanie. Chvíle, na ktoré som bola stvorená. Chvíle, keď mi bolo jedno, že je to ťažké, lebo som vnímala Božiu prenádhernú blízkosť. Vždy tam bol, vždy priniesol svoj pokoj, novú vieru a víťazstvo.
„Veď vieš, nejdeš mi z hlavy,“ zasmiala som sa, „tak už leť!“
Vyrazil za tým, ktorý ho nečakal. Netušil, neveril, že Boh si ho ešte plánuje použiť. Myslel si, že už len dožije, dotiahne veci, ktoré rozbehol. Ale Božie myšlienky sú vždy nad naše myšlienky a Jeho plány vysoko prevyšujú tie naše.
Vyletela som za ním. Z diaľky som ho pozorovala a modlila sa. Trochu nesmelo ho oslovil a potom spolu pomalým tempom poletovali nad armádou. Nepozerali dole, len starší orol si vylieval svoje unavené srdce. Môj orol počúval, sústredený na Boží hlas, ktorý ho v tom rozhovore viedol ako jemná nitka porozumenia.
Potom vyletel nad toho staršieho a začal spievať. Z krídiel mu padal dážď. Dopadal na unavené telo staršieho orla a osviežoval ho. Išlo to pomaly. Mnohokrát musel zletieť nižšie a znovu počúvať príbeh o stratenej nádeji, ktorý toho orla bolel. A potom znovu vylietal vyššie a vyššie a spieval. Modlil sa za neho, verne, až kým starší orol znovu nevstúpil do plnosti svojho povolania a nenaučil sa sám prinášať Boží dážď.
„Ďakujem,“ povedal, keď sa ku mne znovu vrátil.
„Bolo to krásne, aj keď si mi chýbal,“ povedala som mu. „Boh ma v tom tiež zmenil. A ako pozerám, aj teba.“
Smiali sme sa vtedy a tešili z Božej dobroty. Dal nám svoje osvieženie v blízkosti našich najbližších.
A potom? Potom z orlových krídiel znovu padal dážď. Nastavili sme mu svoje tváre a kúpali sa v hojnosti neba. Chystali sme sa bojovať ďalšie boje. O stratených, o veriacich zahrabaných v hriechu a bolesti. Bolo nám jedno, kam nás Pán pošle. Hlavne, že sme boli s Ním.
Videla som, ako kráčam na kopec, na ktorom spočívala Božia moc a sláva. Cítila som sa ako Mojžiš, ktorého Boh zavolal na vrch Sinaj. Aj keď on mal pred sebou strmší a namáhavejší terén ako ja. Napriek tomu mi to pripomínalo túto udalosť, pretože aj vrchol toho „môjho“ kopca bol zahalený Jeho slávou.
Nešla som sama: Po mojom boku kráčal Ježiš. Zastali sme na mieste, kde som sa už mohla dotknúť Božej slávy. Natiahla som ruku a dotkla som sa jej.
„Môžeš sa dotknúť mojej slávy a tá ťa zmení,“ povedal, „môžeš sa do nej ponoriť a bude ťa premieňať.
Moje deti poznajú dotyk mojej slávy, ale nepoznajú život v nej. Kráčajte v mojej prítomnosti, aby som vás mohol premieňať. Nedotýkajte sa len, vnorte sa do nej. Môj oheň vás prečistí.
Moje deti hľadajú môj dotyk pre senzáciu, preto aby sa vyriešili ich problémy, preto aby sa cítili so mnou chvíľu dobre, vzletne a nadnesene nad všetko, čo ich trápi. Ja mám pre vás viac. Nehľadajte len môj dotyk, hľadajte mňa. Cirkev nie je miesto senzácií. Cirkev má byť miestom, kde vládnem, má byť mojím chrámom. Ale nie je.
Nie len na mňa pozeraj, nie len sa ma dotýkaj, vstúp,“ povedal.
Vstúpila som. Zaliala ma Jeho moc a Jeho svätosť ma tlačila na kolená. Nemohla som ostať stáť. Bol to On. Môj Boh, Jeho sláva, Jeho svätosť, Jeho moc, milosť a spravodlivosť. Vedela som, že v tejto atmosfére neobstojí žiaden môj hriech, žiaden môj len čiastočne dobrý skutok. Už som nemohla povedať: teraz sa nejdem modliť, idem pozerať televízor, teraz nedám tejto sestre peniaze, lebo ja ich potrebujem viac, teraz nebudem hovoriť tomuto človeku o spasení, pretože sa ponáhľam...
„Povediem svoj ľud do poslušnosti môjmu slovu. Prečistím vás, prepálim, vytvarujem nádoby, ktoré ponesú moju slávu národom. Dovoľte mi to. Dovoľte mi meniť vás. Nedržte si svoje životy ako niečo, o čo vás chcem okradnúť. Chcem vás veľmi požehnať. Ja nie som zlodej. Neprišiel som preto, aby som kradol, zabil a zahubil. Ja som prišiel nato, aby ste mali život a hojnosť (Jn 10,10). Požehnám vás a veľmi vás rozmnožím – vaše životy rozmnožím. Ponorte sa do mojej slávy a spoznáte moju hojnosť.“
Pozerala som na Neho. „Ty ma formuješ, som iná!“ zvolala som zrazu. Bola som šťastná. Moje vnútro sa menilo. Odrážala som Jeho. Bolo vidieť viac Jeho a menej mňa. V reálnom živote prešli roky, tu len chvíľočka, ktorú som trávila s Ním. Nebol tam nikto, kto by nás rušil a tiež tam nebol nikto, na kom by som bola závislá – nepotrebovala som byť s nikým iným, aby som žila v Jeho sláve.
Potom som kráčala na zasnežený vrchol iného kopca. Trochu ma prekvapilo, že som oblečená len naľahko. Keď som videla ten sneh, vedela som, že ja sama by som si iste obliekla kožuch, teplú čiapku a poriadny šál. Ale nemala som ich a pritom mi vôbec nebola zima. Vyšla som až na vrchol tej hory. Bola veľmi vysoká. Pozrela som sa do diaľky, na úrodné nížiny začínajúce tam, kde končil horský masív. Vtedy ma zaujalo slnko.
Pozrela som do neho. Nebolo to slnko, ale Božia sláva. Jej žiara silnela, približovala sa ku mne a zaplavovala mňa aj tú horu. Sneh pod mojimi nohami sa začal topiť. Vedela som, že to na čom stojím, nie je sneh, ktorý napadol za jednu zimu. Boli to storočia sa tvoriace ľadové a snehové nánosy. Pokrývali skoro celú horu. Čudovala som sa, ako rýchlo sa topia. Trvalo storočia, kým sa vytvorili a len niekoľko rokov, kým sa roztopili. Vtedy ku mne prehovoril Boh:
„Tieto ľadovce sú predsudky o mne kriviace myslenie mojich detí, teologické teórie podkopávajúce autoritu môjho slova, strach môjho ľudu pred prenasledovaním, ich prispôsobenie sa životu vo svete, poznávanie a poddanie sa hriechu. Život bez mojej  prítomnosti, bez pokorenia sa a prijatia môjho plánu pre ich životy, nepoznanie mojej lásky, poznanie prázdnoty ktorú prináša oddelenie odo mňa. Tieto ľadovce urobili moju cirkev nepríťažlivou, nehostinnou a neúrodnou.“
Počúvala som Ho a bolo mi smutno. Ale cítila som Jeho nádej a vieru. Pozerala som, ako sa ľadovec a snehová prikrývky rýchle topia, ako sa začínajú zelenať lúky, ako rastú kríky a stromy, ako rozkvitajú kvety. Za chvíľočku bol celý vrch zaplavený krásnou vôňou letnej lúky. Žilo to na nej. Vtáky spievali, včely poletovali z kvetu na kvet a pestrofarebné motýle sa vyhrievali na teplom slniečku. Už nič nenasvedčovalo tomu, že tu pred chvíľou bol len sneh a ľad.
Pod horou sa začali hromadiť ľudia. Prichádzali sa pozrieť, čo sa to deje, odkiaľ sa vzala tá vôňa a krása. Prekvapení vychádzali vyššie, dotýkali sa trávy, kvetov, konárov stromov, akoby nikdy nič také nevideli. Bolo ich veľmi veľa. Myslela som, že také množstvo ľudí musí tú všetku prírodu zničiť a pošliapať, ale vôbec jej neuškodili. Správali sa veľmi úctivo. Druhá vec, na ktorú som pomyslela, že sa tam nemôžu ani všetci pomestiť, pretože stále prichádzali noví a noví. Ale hora mala akoby neobmedzenú kapacitu. Každý, kto chcel prísť, mohol a stále tam bolo dosť miesta.
„Táto hora je moja cirkev. Moja obnovená cirkev, nevesta, ktorú pripravujem na deň svojej svadby,“ povedal Ježiš. Stál vedľa mňa a kochal sa krásou svojej nevesty.
„Urobím ju príťažlivou pre každého, kto ma hľadá. Prídu mnohí strápení a utlačení starosťami. Uvidia ma vo vás a dám im svoju silu. Budú vo mňa veriť, pretože Ja si svoju cirkev obnovím. Nie vaše programy a systémy evanjelizácie. Ja ich privediem do svojho kráľovstva. Obnovím vás a budete mi ochotní slúžiť tak, ako to chcem Ja. Nebudete potrebovať semináre kázania evanjelia, aby ste sa naučili volať ľudí do môjho kráľovstva. Budete evanjelium žiť. Rozkvitnete a zachránite tak mnohých. Budete vedieť, kedy máte čo hovoriť. Nebudete sa už báť svedčiť o mne.
To je to, čo robí s vami moja sláva. Moje prebývanie vo vás a vaše vo mne.“
Potom som videla dlhý rad vojakov. Boli odetí do Božej výzbroje a kľačali na jednom kolene. V rukách mali napnuté luky. Namierili a vystrelili. Ich šípy sa vo vzduchu zmenili na holubice.
„Plnia moju vôľu,“ povedal mi Pán. „Vystreľujú modlitby ktoré ich viedol vysloviť môj Duch. Preto sa šípy zmenili na holubice. Sú to modlitby Ducha. Títo ľudia sa prihovárajú za mnohých, ktorých osobne nepoznajú. Milujú ich, pretože som im dal svoju lásku k nim. Ja som ich povolal. Niektorí z nich píšu knihy pre cirkev, niektorí chodia na mnohé konferencie po celom svete a kážu moje slovo. Niektorí sa jednoducho doma v skrytosti modlia. Ale ich modlitby majú v mojom kráľovstve veľkú autoritu. Ja som im ju dal. Ja som ich vycvičil a Ja ich vediem. Otec im dal svojho Ducha, aby sa prihovárali za Jeho ľud.“
Anjeli prinášali do tulcov týchto ľudí nové šípy. A oni verne strieľali, ako ich Boh viedol.
„Môj Otec v nebesiach počuje modlitby svojho ľudu. Neobíde ani jednu z nich.
Otec počuje hlas aj toho najmenšieho zo svojich detí. Nikto nie je zabudnutý. Zbiera vaše modlitby a posiela svojich služobníkov, aby priniesli odpovede tam, kde sú potrebné. Nie každú odpoveď na modlitbu môže dať priamo tomu, kto si ju pýtal. Niekedy sú to modlitby, ktoré prosia o veci pre národy. Otec rozhoduje múdro. On zveruje autoritu svojim služobníkom.“
„Choď, strieľaj,“ obrátil sa ku mne a podával mi luk.
Vzala som ho a kľakla som si na zem k ostatným. Muž vedľa mňa vzal šíp a zacielil. Pozorovala som ho a urobila rovnako. Potom sme, akoby na povel, všetci naraz vystrelili. Šípy leteli dovysoka, dosiahli vrchol a začali padať na miesta určenia. Môj šíp sa rozštiepil na tisíce malinkých šípov. Bolo to úžasné. Dopadli na Jeho ľud. Potom sa už nedalo rozoznať, ktoré som vystrelila ja a ktoré niekto iný, pretože sa takto rozštiepili všetky. Robil to Duch Svätý. Rozmnožil slovo a to letelo všade tam, kde ho potrebovali. Koho zasiahli, pookrial, alebo mu Boh dal odpoveď na niektorú z jeho otázok, alebo ho posilnil v niektorom z jeho zápasov. Bolo to krásne, bolo to mocné a všetko to vyjadrovalo Božiu lásku a milosrdenstvo a zároveň Jeho zvrchovanosť a svätosť.
Niektoré z Božích detí sa týmto strelám bránili. Bolo to smutné. Roky čakali na odpovede, ktoré potom nevedeli prijať. Mysleli si, že je to šíp nepriateľa. Mnoho ich preto popadalo na zem. Niektoré sa stratili, iné ale zbierali tí, ktorí hladní po Bohu hľadali Jeho odpovede na svoje otázky. Boh ich veľmi požehnal, pretože sa nebáli a vzali to, čo im poslal napriek tomu, že iní to odsúdili ako blud. Najskôr šípy zodvihli zo zeme, poutierali ich vyleštili a potom vzali Božie slovo a porovnávali „obsah šípov“ s tým, čo je tam napísané. Prosili Boha, aby im dal vidieť svoju pravdu a seba samého. Potom si ich sami zabodli do srdca. Boli veľmi posilnení. Z mnohých týchto rástli Boží služobníci.
Vstala som z toho radu strelcov šípov a chcela svoj luk vrátiť Pánovi.
„Nechaj si ho,“ povedal, „ešte ho budeš potrebovať.“
Viedol ma doprostred Jeho armády na miesta, kam som pred chvíľou vystrelila svoj šíp.
„Musíš v nich moje slovo utvrdzovať,“ povedal mi Pán, „niekedy je ťažké mi uveriť. Aj keď by to malo byť jednoduché – milujem vás a neklamem vám. Viem, aké škody narobil hriech vo vašich srdciach. Ja nie som ten, kto vás odsudzuje, som ten, kto vás prijíma.“
Začala som znovu hovoriť Jeho slovo. Poznávala som Ho viac každým jedným nádychom. A ako vždy mi nešlo o hlavy, ako je to možné, že Ho už tak veľmi poznám, a pri tom mám stále čo na Ňom objavovať. Jeho nekonečnosť ma plnila novou bázňou.
Môj orol mi veselo poletoval nad hlavou. Slúžila som vtedy trošku viac s budúcim generálom a jeho orlom. Učila som sa od nich, čo som potrebovala. Prebudenie bolo za rohom a my sme museli zosilnieť v jednote. Potrebovala som viac pochopiť tých dvoch, tak ako som sa pred tým učila pochopiť môjho orla. Menilo ma to a menilo to aj ich. Trochu sme prispôsobili svoju rétoriku, aby sme si mohli presne porozumieť, čo vlastne chceme povedať. Trošičku som vtedy pozmenila svoju orliu nebeštinu. A tí dvaja svoje nekonečné rozhovory o veciach, o ktorých mne stačilo povedať si pár slov. Ľudia, ku ktorým sme vtedy hovorili museli mať jednoducho trpezlivosť. Ale Boh sa ako vždy oslávil.
A potom? Potom z krídiel môjho drahého orla znovu padal dážď.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára