________________________________

13. 2. 2011

Prebudenie 8. Občerstvenie

Občerstvenie
Vyšli sme spolu pred stan. Bolo treba ísť ďalej. Vždy ďalej a ďalej, vpred smerom k návratu nášho Pána a my sme chceli, aby svoju nevestu našiel pripravenú. Aby zástupy spasených, ktoré Ho budú vítať, boli nespočetné. Bude to spoločná túžba zasadená do Božej armády tých dní. Nakazíme ňou každého, kto sa ku nám pripojí, takže sa stane aj jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Vrátila som sa po časť môjho oddielu, ktorá sa mala presťahovať na nové miesto. Spolu sme potom vyrazili ďalej. Prišli sme tam v podvečer nasledujúceho dňa. Nebolo to ďaleko, ale nechceli sme naháňať mladých kresťanov, ženy a deti. Jazdci pomáhali niesť ťažké bremená a nájsť ľahkosť Božej prítomnosti. Okolo mňa sa zhromaždila skupinka mladých. Modlili sme sa za každého jedného a rozprávali sa. Cítila som sa v mnohom ako pamätník – pamätala som časy pred prebudením, o ktorých oni vedeli len z počutia. Rozprávala som im, ako nás Boh pripravoval, hovorila o Jeho moci a zázrakoch. O Jeho nikdy nekončiacej milosti. V tom celom som našla odpočinok. Ako som sa znovu obzrela za seba, čo všetko Boh aj pre mňa urobil, silneli mi krídla.
Orly nám lietali nad hlavami a spievali. Zodvihli sme oči, aby sme sa pokochali ich letom.
„Tak? Kto si to vyskúša?“ opýtala som sa svojich mladých spoločníkov.
„Smiem?“ ozvala sa nesmelo jedna dievčina, „vždy som o tom snívala.“
„Tak nesnívaj, leť!“ zvolala som.
Dievčina sa zmenila na nádhernú orlicu a vyletela hore. Ostatní nechápavo pozerali za ňou. „Kde sa to v nej vzalo?“ hovorili si medzi sebou.
„Prečo sa čudujete?“ opýtala som sa.
„Bola vždy taká utiahnutá. Ako to, že je teraz najsmelšia z nás?“ povedal jeden mladík.
„A ty si nepočúval moje príbehy? Boh nehľadá silných, múdrych a odvážnych. Ale tých, ktorí sa Mu dajú jednoducho celí.“
Mladík padol na kolená. Zastavili sme sa s ním. Ostatní ľudia prechádzali okolo, ale on si nikoho nevšímal.
„Bože, odpusť. Všetko, čo som kedy pre teba urobil, všetky tie veci, boli to moje plány. To ja som to robil. Nedovolil som ti cezo mňa urobiť nič. Zmeň ma, naplň ma svojím Duchom!“
„Leť!“ povedala som mu.
Pozrel na mňa, oči plné sĺz a potom nesmelo mávol krídlami. Ako orol bol nádherný. Spieval a hral pri tom na gitare. Mal aj iné dary tvorivosti, ale tieto boli najzjavnejšie. Pozerala som za ním. Ostatní tiež vyleteli, ale mňa v tej chvíli zaujímal len on. Sledovala som krivku jeho letu a modlila sa za neho. Postupne sa pripojil k rytmu  orlieho kŕdľa. Rozšíril ho a doplnil v obdarovaniach, ktoré mal.
Môj orol zletel dole. Sadol si na sedlo a pritúlil sa ku mne.
„Modlil som sa,“ povedal. „Za teba a generála. Som rád, že ste.“
Nehovoril viac. Ale pochopila som, že za to, čo Boh uzdravil v stane, sa modlil už roky. Preletel mnou závan neistoty, ktorú v tej veci prežíval. Aj závan viery, ktorú mu v tom dával Boh.
„Spoznávaš sa v tom?“ opýtal sa ma. Na perách mal jemný, šibalský úsmev.
„Iste,“ smiala som sa. Ja som sa za neho v jednej veci modlila s podobnou neistotou. Aj mňa Boh vtedy posilňoval svojou vierou.
„Tak?“ opýtal sa ma.
„Slúžime mu ďalej. A potom znovu ďalej. Spolu.“
„Idem hore. Už im chýbam.“
Chvíľu mi potom s Jedinečnou a Objímajúcou krúžili nad hlavou, ako sa za mňa modlili. Padalo to na mňa. Nádhera neba, ktorú prinášali. Nemyslela som si, že ich môžem kedy ľúbiť viac, ako doteraz, ale stalo sa. Boh znovu dúchol do môjho srdca.
Pohľadom som vyhľadala generála. Niesol sa na koni, jeho orol na jeho ramene a znovu niečo sústredene preberali. Pripojila som sa ku nim a cielene ich vyrušila. Chcelo sa mi len tak s nimi byť. Neriešiť, nebudovať, nebojovať... Rozprávali sme sa a smiali až po miesto nášho nového tábora.
Postavili sme stany. Orly sa aj s novými učeníkmi ubytovali v jednom veľkom stane úplne blízko prameňa vody Ducha Svätého. Vyučovali tam o Pánovi, Jeho moci a sláve a pomáhali každému, kto nevedel, ako sa má napiť. Prameň rástol a mohutnel tak, ako sme ho používali. Ak málo, zmenšoval sa, ak často, zväčšoval. Boh dával vždy toľko, koľko sme potrebovali. Orly ustanovili pred svojim stanom stráž, aby dozerala na to, aby prameň nevyschol. O vode toho vedeli viac, ako my ostatní.
Keď sa konečne všetko v novom tábore utriaslo, oddelila som si čas len pre seba. Tak veľmi som už po tom túžila! V ten deň som prišla k prameňu a našla tam Pána Ježiša. Sedel v tieni blízkeho stromu a čakal na mňa. Tráva bola nádherne zelená, povieval mierny vánok a všetko ma lákalo len tak sa ku Nemu hodiť, nič nehovoriť, len si vychutnávať Jeho blízkosť. Pomaly som si zložila jednotlivé časti výzbroje, až som zostala oblečená len v ľahkom bielom rúchu, ktoré mi daroval v deň, keď som Ho spoznala. Aj keď výzbroj nebola ťažká, potrebovala som na chvíľu zabudnúť na všetky ťažkosti a ponoriť sa do bezpečia Božej blízkosti. Len tak.
Sadla som si k Nemu. Nikto a nič nás nerušilo. Položila som sa do Jeho náručia a bola som. Nie lenivo bola, existovala. Ale naplno žila, napriek tomu, že som sa vôbec nehýbala. Boli to chvíle nekonečného občerstvenia v Jeho záhrade. Bol do mňa zamilovaný. Hladil ma po vlasoch a šepkal mi slová svojej lásky. Išli na dno môjho srdca, kde sa uložili a zostali, aby mi boli vždy nablízku. Na rameno mi sadol motýľ. Pohyboval krídlami hore dole a ja som sa smiala. Bol ako darček, ako potešenie navrch k tomu všetkému, čo mi povedal môj milovaný Ježiš. Akoby svojimi farbami spieval o láske môjho Ocka. Posadila som sa a vzala ho do dlaní.
„Teším sa na nebo,“ povedal mi Pán. Stále som jemne držala motýľa a pozrela som na Neho. Nechápala som, čo hovorí. Veď On žije v nebi, nemusí čakať, ako my, kým tam konečne príde.
„Nie je úplné, keď tam nie si. Chcem byť tam, kde si ty. Bez teba je pre mňa celá jeho nádhera ničím.“
Pustila som motýľa, nech si lieta z kvetu na kvet.
„To preto si za mňa zomieral? Aby si tam mohol byť so mnou? Bezo mňa to nie je ono?“ Plakala som. Môj nekonečný Boh mi odhalil ďalší kúsok svojho srdca. Moja túžba po nebi mi pripadala úplne malinká oproti tej Jeho. A zároveň som ju konečne pochopila.
Potom som ležala a vyhrievala sa Jeho prítomnosťou, až som ukolísaná nádherným bezpečím, zaspala. Keď som sa zobudila, ešte stále tam bol. Už sa stmievalo. Chcela som zostať a už nikdy neodísť a On túžil po tom istom. Ale musela som ísť, pretože sa blížil ďalší boj. Prvý krát v živote som zažila to, že ani Jemu sa nechcelo. Nie preto, že by nevládal, ako niekedy nevládzeme my, ale preto, že Jeho túžba obdariť nás nádherou, ktorú pre nás pripravil, bola tak veľká, že už nás nechcel nechať čakať. V tom celom sa vo mne rozhorela nová túžba po záchrane stratených. Obliekla som si svoju výzbroj. Musela som ochraňovať Jeho stádo. Ľudí, ktorých On miluje tak nesmiernou láskou, akou miluje mňa.
Začal fúkať vietor. Zišli sme spolu do tábora. V generálovom stane sa už konala porada. Vietor nadúval jeho plachty a pomaly, ako naberal na sile, hrozil, že ho úplne strhne. Už som videla veľa démonických útokov, ale takýto ešte nie. Ten vietor mal farbu. Bol do fialova, trochu hnedej k tomu a trochu zelenej tiež. Miestami presvitala biela a tiež červená a žltá. Ale démonov som nevidela.
„Je to nová taktika,“ začula som generálov hlas práve, keď som vchádzala, „zmiešal dohromady nové vetry učenia a prichádza nimi zmiasť Božie deti. Musíme ich ochrániť.“
Všetky tváre sa obrátili na Ježiša. Generál, Vedúci, generálov aj môj orol, Objímajúca a Jedinečná. Bola tu aj nová orlica. Patrila k Vedúcemu. Boli tam aj iní vodcovia, ktorých som poznala z predchádzajúcich bojov. A učeníci niektorých z nich.
„Pravda zvíťazí, pretože Pravda som Ja,“ povedal Pán. „Vykopte pevné základy, postavte svoju stavbu na skale.“
„Odpusť,“ ozval sa jeden z vedúcich, „neviedol som tých ľudí ku tebe. Viedol som ich k evanjeliu, tvojej dobrej správe, ale nie ku tebe. Nenaučil som ich žiť z teba a s tebou.“
„Dobre hovoríš,“ odpovedal mu Pán, „a viedol si ich k sebe. Choď a naprav to, inak ich ten vietor zmätie.“
Muž vybehol zo stanu. Dvaja jeho učeníci sa chceli vybrať za ním, ale Ježiš ich zastavil: „Vy zostaňte. Pozerajte na mňa a Ja vás vyslobodím.“
Muži, vlastne mladí dospievajúci chlapci, sa posadili a pozerali na Ježiša. Počas ďalšej porady a nasledujúcich modlitieb sa ich pohľad vyjasňoval a tvár menila výraz. Z tvrdých a zároveň trochu vystrašených chlapcov sa stávali pokojní, v Bohu zakorenení bojovníci. Jeden z nich mal povolanie pre národy. Zatiaľ nič netušil, ale jeho túžba po Bohu akoby rástla každým nádychom.
„Ty,“ pokračoval Ježiš a ukazoval na iného vodcu, „čo mi povieš?“
„Odpusť,“ povedal muž. Mohol mať okolo päťdesiat rokov. Vyzeral ako ostrieľaný bojovník. „Napravíš moje chyby? Bol som tak pochabý! Nepozeral som už na teba, ako kedysi, pozeral som na svoj úspech. Tých, ktorých som zachránil, som pripútal ku sebe. Aj keď to bolo tvoje slovo a tvoje dielo. Nevzdal som ti slávu. Nedovolil som im nájsť seba samých a to, ako sa na nich pozeráš ty, ako si ich ceníš, ako ich miluješ. Stále som to bol ja, kto bol hlavou, ale ty si hlava cirkvi. Nie ja.“
„Choď a naprav to, inak tvoje ovečky tento vietor zmätie,“ odpovedal mu Pán. Ani jeho učeníkov nepustil za ním. Presekol puto, ktorým boli k nemu priviazaní a prikázal im zostať. Aj ich výraz sa začal meniť. Získali s Ježišom osobný, nie svojím vodcom sprostredkovaný, vzťah.
„Mám pokračovať?“ spýtal sa s úsmevom Ježiš. Bola to otázka, z ktorej plynula láska vedúca k pokániu.
„Odpusť,“ plakali sme jeden cez druhého. Každý z nás niekedy vyvyšoval to svoje nad to, čo bolo úplne priame a úplne čisté od nášho Pána.
„Choďte a napravte to. Ale najskôr sa poďme chvíľu modliť. Toľko času máme, aby sme oslavovali nášho Otca.“
Spievali sme a modlili sa. Posilnení Jeho Duchom sme sa rozišli naprávať chyby, ktoré sme narobili. A potom sme boli pripravení. Vietor stále silnel.
Vrátila som sa do generálovho stanu. Rozprával sa s Ježišom. Dostával posledné rady. Potom ho Pán chytil za ruku. Tak, akoby ho už nikdy nemal pustiť. Keď odišiel, generál si tú ruku stále držal, akoby si chcel vryť do pamäti všetko, čo mu Pán povedal. Vedel, že celú bitku bude s ním.
„Zavolaj ostatných,“ obrátil sa na mňa.
Vybehla som zavolať všetkých vedúcich oddielov a ich pomocníkov.
„Zomkneme sa do jedného šíku,“ začal generál, keď sme sa všetci znovu zišli, „slabých dáme do stredu – vždy po desiatich. Obkolesia ich ich priatelia a vedúci. A všetkých potom obkolesia ostatní bojovníci. My, ktorí sme tu a ľudia, ktorých vyberiete podľa vedenia Ducha Svätého, budeme tvoriť vonkajší kruh. Skontrolujte výzbroj každého vojaka. Nikomu nesmie nič chýbať.“
„Chvála Baránkovi,“ zvolal jeden z vedúcich. Bol to ten, ktorý sa ako prvý musel rozbehnúť medzi svoje ovečky, keď sa v stane ukázal Ježiš.
„Chvála Baránkovi,“ zvolali sme.
Rozišli sme sa zoradiť vojsko. V spoločnosti orla a Jedinečnej som prechádzala svojím oddielom a zoraďovala ho podľa generálovho návodu. Vietor už bol tak silný, že slabších bratov a sestry miestami zhadzoval z nôh. Objímajúca im pomáhala postaviť sa. Obkolesovali sme ich tými, ktorí ich mali držať. Zvláštne, že vietor mi pri tom nevadil. Mal moc nás naháňať a nútiť k nesprávnym rozhodnutiam, ale moja výzbroj ma obkolesovala a dodávala pocit bezpečia. Spomenula som si na čas s mojím drahým Ježišom a Jeho nádherný milujúci úsmev. Božom pokoji mi znel Jeho tichý, jasný hlas.
Jedinečná pracovala za dvoch. Modlila sa a prorokovala. Bol na nej jasný ťah Božieho Ducha. Viedol ju ku konkrétnym ľuďom, dával konkrétne zjavenia. Aj zjavenia hriechov, ktoré museli vyznať, ak mali vydržať túto bitku. Orol chvíľami vyletel do vzduchu a spieval. Vždy inú pieseň. Vždy novú. Ladili s tým všetkým, čo sme robili. Niekedy som sa musela zastaviť a dovoliť slovu a Božej premieňajúcej moci úplne sa cezo mňa preliať. Tie piesne boli tak konkrétne a pritom tak nadčasové! Pán nás cez neho posilňoval. Konečne sme všetko pripravili! Mala som pocit, akoby sme to stihli v poslednej sekunde. Pribehli sme na svoje miesta vo vonkajšom kruhu.
Kone boli nepokojné. Ten vietor mal vplyv aj na ne. Niektorí vedúci znovu riešili otázky, ktoré mali už roky vyriešené. Strácali istotu, že stoja na správnom mieste. Len pred pár hodinami sa stretli s Ježišom, ktorý láskavo a jemne korigoval smer ich cesty a nepriateľ mal aj tak moc ich zmiasť. Modlila som sa, aby sme vydržali.
„Modli sa aj za nich, nie len za nás,“ napomenul ma orol. Jedinečná sa zasmiala. Zase ten môj strach o mňa a mojich blízkych! Ale stáli pri mne dva spoľahlivé kompasy ukazujúce správnu cestu – Ježiša. Vždy boli nablízku, aby mi radili. Objímajúca si len položila hlavu na moje rameno.
„Budem ti kryť chrbát,“ povedala a sadla na rameno tomu istému mladíkovi, ako v boji s chrličom. Stal sa jej jazdcom.
Modlili sme sa za vodcov, ktorí začali podliehať zmätku. Jedinečná naliehala na Pána, aby ich posilnil, aby ku nim, napriek začínajúcemu víru zmätku, hovoril a prehĺbil ich poznanie seba samého.
„Otec náš nebeský! Boh celého vesmíru! Jediný!“ volala, „daj im novú vieru! Daj im hĺbku Pravdy. Nemennú Pravdu! Korene vrastené do Skaly! Daj nám to všetkým. Sme tvoj ľud, tvoji bojovníci. Pasieš nás na zelených pastvinách, privádzaš k občerstvujúcim vodám. Kdekoľvek sme, tam si ty. Nikdy si nás neopustil. Nikdy nás neopustíš.“
Vnímala som, ako sa Duch Svätý dotkol jej srdca. Bolo v ňom miesto, v ktorom strach, že zostane na veci sama, vyryl kedysi hlbokú brázdu. Mnohokrát sa jej už dotkol, mnohokrát ju uzdravoval. Dnes túto jej ranu úplne zahojil.
Kone sa upokojili a pomáhali nám udržať stabilitu vonkajšieho múru.
Niekoho orol začal spievať. Bola to nádherná pieseň. Vždy som mala najradšej hudbu môjho orla ozdobenú eleganciou Jedinečnej, alebo jemnosťou Objímajúcej, ale táto pieseň ma uchvátila. Bola plná Ježiša. Akoby hovoril On sám. Akoby sa nad nami niesol Jeho hlas a prikrýval nás svojou lahodnou prítomnosťou. Ponorila som sa do pomazania, ktoré na nás vylieval.
„Len choďte, drahí moji, len choďte,“ spieval,
„nasledujte volanie svojho Pána.
Nasledujte Jeho lásku, nasledujte Jeho vernosť.
Nebojte sa pádu, strach je lož. Pokoj v Ňom je pravda.
Pravda je On sám, váš Boh a večný Kráľ.
Len choďte, neobzerajte sa späť. Vedie vás Jeho Duch.
Tu nie je lož, tu nie je klam, tu je Pravda, ktorou je On sám.“
Posilnený Božou mocou, ktorá do nás prúdila, sme nepohnuto stáli, aj keď vzhľadom na silu vetra, sme už mali všetci popadať na zem. Stále mal tie meniace sa farby. Už som rozoznávala, čo ktorá spôsobovala. Zelená bola lož falošnej nádeje – nádeje, že veci sa zmenia, pretože ťažké okolnosti odídu a už konečne bude pokoj. Nebude treba bojovať a spoliehať sa niekedy poslednou zúfalou vierou na Ježiša. Mala zviesť všetkých trápiacich sa v problémoch a odviesť ich od pravdy, že Boh je za každých okolností s nimi ako jediná pevná nemeniaca sa kotva v celom vesmíre.
Biela prinášala nové učenie o spasení. Bola veľmi nebezpečná pre nových veriacich. Keby Ježiš neposlal tých dvoch vedúcich z porady napraviť svoje chyby, zmietla by ich oddiely úplne celé. Prinášala lož falošného evanjelia – dobrej správy bez ukrižovaného Krista v jej strede. Prinášala falošný pokoj a ubezpečenie tam, kde bolo potrebné pokánie.
Fialová bola nasiaknutá krvou falošného utrpenia. Klamala o tom, čo znamená niesť svoj kríž. Milovala bolesť a napĺňala touto láskou všetkých, ktorí jej uverili, že pravé spasenie je možné, len ak my sami ku nemu pridáme svoj utrpenie. Znižovala bolesť, ktorú pre nás vytrpel Baránok na barličku ukazujúcu nám cestu, ktorou máme kráčať a popierala, že Ježišova krv vyliata jeho obeťou na kríži je dostatočná pre obmytie všetkých našich hriechov.
Červená dávala falošné stopky (značky stop). Bránila vstupu do oblastí, ktoré pre nás pripravil Pán. Boli to dobré veci, dobré dary, Jeho vedenie, ale nepriateľ nám o nich klamal. Zasieval do Božích detí strach, aby cirkev nevstúpila do nových oblastí služby a poznania blízkosti Boha. Najtmavšie časti červenej dokonca tvrdili, že akékoľvek iné duchovné bytosti ako Boh, sú démoni. Úplne popierala existenciu anjelov. Spôsobovala strach z mnohých dobrých vecí, ktoré nám Boh dal.
Žltá znevažovala Božiu slávu a Jeho dary. Nazývala ich falošnými zjaveniami. Chyby, ktoré Boží služobníci pri ich používaní urobili, vyzdvihovala a akékoľvek dobré veci, ktoré sa vďaka Božiemu konaniu cez dary, ktoré svojim deťom rozdal stali, potierala. Vyzeralo to, ako by chcela rozbiť jednotu, o ktorú sa mnohí služobníci roky snažili. Vyťahovala staré spory a znovu sa ich snažila oživiť.
Hnedá bola farba prinášajúca posvätenie hriechu. Bola nechutne premyslená, aj keď je jasné, že keď je niečo hriešne, tak to nemôže byť sväté. Nepriateľ použil taktiku postupného menenia mienky. Po milimetroch posúval hranicu. Museli sme stále pozerať na Ježiša, aby sme mu neuverili.
Bojovníci na vonkajšom okruhu sa nahlas modlili. Boli akoby ozvenou všetkého, čo som vnímala. Kedykoľvek som sa pozrela na niektorú z farieb, počula som, že nie len ja, ale aj ostatní sa modlia, aby naše ovečky vydržali v tej ktorej pravde. Boli sme nasiaknutí Božou mohutnou jednotou.
Vo vnútri to vrelo. Vietor sa prelieval jednotlivými skupinkami a snažil sa spustošiť všetko, kam sa dostal. Stačilo úplne málo. Aj tá najmenšia nepozornosť znamenala čistý zásah. Jednotlivých démonov nesúcich ten ktorý klam som rozoznávala len zriedka, ale triafali sa presne. Potrebovali sme pomoc. Pozrela som na generála.
Modlil sa. Oči mal zavreté a stískal si ruku, za ktorú ho držal Ježiš v stane. Ale nespomínal na tú chvíľu, len sa opieral o to, čo mu vtedy Pán povedal a pýtal si od Neho múdrosť na ďalší krok. Potom oči otvoril, jemne sa usmial a zakričal:
„Musíme kázať kríž! Znovu a znovu len a len Pravdu. Ukázať všetkým na Ježiša. Pretože Pravda ich oslobodí!“
Vonkajším kruhom zavlnila nová nádej. Aj keď niektorí aj z vonkajšieho okruhu obrany už boli nasiaknutí niektorou zo lží. Nádej prišla ako silná vlna skrze to všetko, čo nás tlačilo dole. Pozrela som skúmavo na môjho milovaného orla a Jedinečnú. Potrebovala som vidieť až do najhlbšej časti ich sŕdc, aby som zistila, či sú v poriadku. Možno to bolo pre nich trochu nepríjemné, ale dovolili mi to. Chcela som sa na nich, ako vždy, bezvýhradne spoľahnúť. Boli v poriadku.
„Vydržíme,“ zašepkal slastne orol. Už cítil vôňu víťazstva.
Jedinečná sa usmiala a začala potichu spievať pieseň o Baránkovi. Bola nádherná. Potom vzala svoj nástroj a začala hrať. Ešte nikdy som ju nepočula tak hrať. Prsty jej lietali po strunách, sláčik ich hladil a ťahal sa po nich v jednote s bublaním Božej rieky. Orol položil prsty na klavír. Aj v ňom driemala nová pieseň a túžil ju dať von. Bola o kríži, o Baránkovi, ktorý za nás zomieral, o svätosti nášho Boha a Jeho nesmiernej milosti. Bola o svetle, ktoré prežiari každú temnotu a o pokoji, ktorý nás podrží aj v najväčšej búrke. Zozadu som počula hlas Objímajúcej. Bola tam, ako sľúbila. Ozdobila hudbu tých dvoch. Pridala slovo a výraz. Bola som ich piesňou posilnená. Zliali sa v jednu.
Generál sa usmieval. Boh mu dal jasné videnie víťazstva. Obnovil a posilnil jeho vieru. Stal sa pevným ako skala. Jeho orol chválil Boha. Nespieval ako tie moje, ale slová, ktoré vyslovoval boli akoby citáciami z ich piesne.
Vietor slabol. Všetky vnútorné kruhy sme nechali neporušené, ale narušili sme ten vonkajší, aby sme posilnili a povzbudili vodcov menších skupín. Už to potrebovali. Lži boli zákerné. Bolo ťažké ich preargumentovať. Naozaj jediná vec, ktorá pomáhala, bolo ukázať na Ježiša – jedinú Pravdu. Vo svojom srdci som pocítila nesmiernu vďačnosť za nášho generála. Znovu v pravej chvíli počul Boží hlas.
Chodili sme, bok po boku, povzbudzovali a ošetrovali rany. Potom sme sa vracali na svoje pôvodné miesta skontrolovať, ako funguje celková obrana.
„Orly,“ povedal generál svojmu aj môjmu orlovi, „skontrolujte východnú stranu. Niečo tam nie je v poriadku.“
Orly na chvíľu odleteli. Vietor im v tom nezabránil, aj keď bol stále ešte veľmi silný. My s generálom a Jedinečnou sme sa zatiaľ za nich modlili.
„Vonkajšia línia je tam celá roztrieštená,“ spustili hneď, ako sa vrátili, „nejednota hrozí vyústiť v otvorený konflikt.“
Naše vnútorné kruhy už boli ako tak v poriadku a tak sme všetko nechali na Vedúceho učeníkoch. Boli to mladí chalani, ale prešli si toho v živote dosť – drogy, neviazané vzťahy, niektorí boli sirotami, iní z rozbitých rodín. Vedúci akoby priťahoval takéto deti a venoval sa im, až kým nevyrástli a nevedeli stáť na vlastných nohách viery. Vedúceho a niekoľko ďalších sme vzali so sebou. Aj orlov a orlice.
Bolo to zvláštne. Najrozbitejšia časť tábora stála hneď vedľa prameňa, ale nevedeli si z neho nabrať. Orly hneď začali nosiť vodu a dávali im piť. My ostatní sme odháňali démonov, ktorý sa na nich s klamstvami vetra zavesili a ukazovali im na Baránka.
Išlo to veľmi pomaly. Zdalo sa mi, že je ľahšie spoznať pravdu pre neveriaceho ako pre oklamaného veriaceho. Orly vytrvalo prinášali občerstvenie a my, mala som pocit že úplne do nemoty, pravdu. Ježiš sám stál v našom strede, ale bolo ťažké im Ho naozaj ukázať. Oči mali oslepené a videnie skreslené. Vietor niektorým úplne spálil zrak. Veľa sme sa za nich modlili, kým konečne opäť uvideli Pravdu. Spory, ktoré démoni vyťahovali sme túžili úplne hodiť pod kríž, ale niektorí vedúci to odmietali urobiť. Cítila som sa miestami úplne bezmocná.
„Chýba ti niečo, maličká?“ opýtal sa ma Pán.
„Ako vždy, ty mi chýbaš,“ odpovedala som Mu.
„Nechaj to na chvíľu tak,“ povedal mi.
Pozrela som sa na muža, pri ktorom som práve stála a márne sa mu snažila vysvetliť, že Ježiš túži po jednote, po milovaní bratstva, po pokání, ktoré neodsudzuje hriech brata, ale prijíma, miluje a obracia k Božiemu trónu. Potom som pozrela znovu na Pána, vzdychla som a vybrala sa za Ním.
Sadol si pod ten istý strom, pod ktorým mi s Ním bolo len nedávno tak krásne. Ako mi to pripadalo byť vzdialené!
„Poď, opri sa o mňa,“ zavolal ma.
Hodila som sa k nemu, špinavá, spotená, unavená.
„Dobre si bojovala. Nechala si sa mnou viesť. Prečo si berieš na zodpovednosť, čo nie je tvojou vecou?“
„Neviem, chcem ich dotlačiť niekam, kam by si ich ty doviedol jediným slovom. Chcem to veľmi. Pretože už som unavená a nechce sa mi počuť šum toho vetra a vnímať jeho farby. Nechcem, aby tu bol. Vadí mi, niekde vo mne sa ozýva strach, že to neskončí. Takto budeme až do konca. Namáhať sa s minimálnym výsledkom, ak vôbec nejaký uvidíme. Premáha ma beznádej.“
„Aká je to farba?“
„Že by niečo zo zelenej?“
Dýchol na mňa. „Tvoje oči dostali zásah. Len jemný. Prečo si to orol nevšimol?“
„Lebo som sa uzavrela, prepáč.“
„Už to nerob. Potrebuješ ho. Ja som vás spojil. Všetko čo máš, patrí aj jemu. A všetko čo má on, patrí aj tebe. Kamkoľvek pôjdete.“
„Teraz ma popros, aby som ten vietor poslal preč. Je čas, aby si poprosila, drahá. Vo viere. Ja mám tú moc. Všetku vládu mám v rukách.“
„Prosím, nech príde tvoj pokoj. Len tvoj pokoj.“
„Choď ku generálovi. Máte moju autoritu. Moji anjeli sú pripravení. A ja som Víťaz.“
Vstala som a cestou šepkala svoje „ďakujem“. Letela som ku generálovi. Nemusela som nič hovoriť. Čakal len na to, kedy prídem. Aj s ním Pán hovoril. Víťazstvo bolo naše. Už žiadne donemotné kázanie a presviedčanie. Mali sme moc jediným slovom utíšiť ten vietor.
„Len Baránok!“ volali sme z plného hrdla. Orly a orlice, naše aj iné, mnohé som nepoznala, volali s nami. Túžobne čakali na túto chvíľu. Vrelo to v nich, horelo, bublalo... Teraz sme spolu kričali do ponebeských oblastí: „Len Baránok!“
Potom môj orol, Jedinečná a Objímajúca znovu spievali pieseň o Baránkovi. A vietor ustal.
Tešili sme sa, že rany sa hoja a Pravda znovu vládne našimi životmi. Len tak, nemuseli sme nič robiť. Všetko robil Pán. Povieval okolo nás ako svieži vánok a dotýkal sa unavených očí svojich verných bojovníkov. Políhali sme si na sviežu trávu okolo prameňa a pili kedykoľvek sa nám zachcelo. Tábor znovu ožil, pováľané stany boli znovu postavené a my sme si užívali občerstvenia priamo od Božieho trónu. Bojovníci prichádzali po jednom aj v skupinách a pridávali sa k nám. Keď nám bolo na lúke pritesno, jednoducho sme vstali a šli si odpočinúť do stanu. Premáhala ma lenivosť. Dovolila som jej na chvíľu ma uchvátiť a len tak som sa povaľovala. Len na chvíľu pravdaže. Pretože orly nabrali nový dych. A ja som ho nabrala s nimi. Tešili sme sa z každého aj najmenšieho dúšku, ktorý si ktokoľvek z prameňa upil. Pozorovala som zmeny v srdciach bojovníkov. Boh do nich vkladal nové vízie, svoje povolania pre ich životy.
A orly nadšene poletovali nad našimi hlavami, pristávali pri prameni a znovu a znovu sa tešili, keď sa niekto napil. Vo svojich životoch akoby mali len jeden cieľ – priniesť Božiemu ľudu Jeho občerstvenie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára