________________________________

1. 6. 2010

Armáda 14. Prebudenie.

Prebudenie
Udalosti, ktoré mi môj drahý Pán ukazoval a o ktorých mi hovoril, sa stávali skutočnosťou. Mala by som sa radovať. Ale neradovala som sa. Bola som zmätená. Nedokázala som niektoré nádherné veci, ktorými ma zahrnul, prijať. Nedokázala som veriť, že naozaj môžem byť ich súčasťou. Bolo to všetko príliš veľké. Príliš nádherné na to, aby som to žila. A bála som sa, že niečo cestou stratím, že sa stane niečo, čo všetko pokazí. Že ľudia, s ktorými sa cítim úzko spätá, pretože mi ich vo videniach často ukazoval, minú Jeho vôľu, že nepôjdu tam, kam ich On volá. Vedela som, že tento chaos nepochádza z neba, že to nie sú Božie myšlienky a tak som volala k Pánovi, aby mi pomohol. Nechcela som sa báť. Chcela som veriť – veď je to Jeho slovo, On dohliadne na to, aby sa naplnilo. A už vôbec som nechcela lipnúť na Jeho daroch alebo na ľuďoch. Nadovšetko som túžila jednoducho byť s Ním. Aby mi nezáležalo na ničom, len na Ňom. Na mojom najdrahšom, milovanom Pánovi. Chcela som, aby bol mojím všetkým, pretože len vtedy som to naozaj ja, keď sme spolu - ja a On, keď viem, ako ma miluje a ja smiem všetkým, čo mám, milovať Jeho. Vtedy mi dal tento obraz:
Stála som s Ním na vysokej skale. Niekde hlboko pod nami som tušila zem. Neďaleko nás poletoval kŕdeľ orlov. Boli krásni. Zjavne si svoj let užívali a o čomsi sa pri tom bavili. Vyzerali, akoby tam boli na nejakom výlete. Nič ich neťažilo.
Pozrela som na nich a potom na Pána Ježiša. Cítila som sa fakt zle, chcela som, len aby ma objal a držal až kým zo mňa nevyžmýka všetok strach a pochybnosti.
„Je čas pripojiť sa k dospelým orlom,“ povedal.
Myslela som, že žartuje. Cítila som sa ako neoperené orlie mláďatko, úplné batoľa. Nedokázala som ani poriadne stáť. Ale On nežartoval.
„Je čas pripojiť sa k dospelým orlom,“ zopakoval, „pozri sa na nich.“
Otočila som sa k tým nádherným vtákom. Boli plní Jeho samého. Nemali už nič, čo by ich držalo pri zemi. Tvár ich vedúceho zdobila jazva lemovaná striebrom a zlatom.
„Ranili ho, keď bojoval za mňa. Nechal som mu tú jazvu a ozdobil som ju, aby si pamätal, ako si vážim jeho obetavosť,“ povedal Pán.
Na moment som uvidela niektoré záblesky jeho života. Ako som sa pozerala, rástol vo mne obdiv k môjmu Bohu. On to bol, kto ho viedol, aby sa stal Jeho orlom, dal mu krídla a naučil ho lietať a On to bol, kto bojoval jeho boje, niesol ho, keď nevládal, viedol, keď nevedel, kade ďalej.
Aj ostatné orly boli plné Božieho Ducha. Nemali už nič, len Pána. Nezáležalo im na ničom inom. Túžili len byť s Ním. A často s nimi zmietali pocity, ktoré som tak dobre poznala zo svojho vlastného života.
„Sú ako ja,“ povedala som.
„Vravel som ti predsa, že je čas sa ku nim pripojiť,“ usmieval sa Ježiš.
Vyletela som teda a zaradila sa do ich kŕdľa.
„Čakali sme ťa,“ povedal mi ich vodca. Jazva sa mu pri tom zablyšťala odrazmi Božej slávy. „Poďte, musíme bojovať s nepriateľom,“ obrátil sa k ostatným.
Všetci sme sa pohli za ním. Oproti nám sa vynorilo mračno démonov. Keď sa k nám priblížili, začali na nás chrliť oheň. Pevne sme zovreli naše štíty, vytvorili sme z nich niečo ako obranný val, za ktorým sme sa ukryli. Sedeli sme tam bok po boku a modlili sme sa.
Ten oheň boli lži o Božom zjavení, o Jeho slove, o Jeho zasľúbeniach, že prinesie národom milosť prebudenia. Mali zničiť našu vieru. Keby boli naše štíty zo železa, rýchlo by nás v rukách začali páliť, rozžeravili by sa, možno až roztavili. Žiara toho ohňa bola obrovská. Ale nás sa nedotkol. Božie štíty boli mocnou hradbou Božej viery. Bolo nad akékoľvek naše sily a schopnosti prežiť, cítili sme sa chvíľami kadejako - slabí, zraniteľní... ale On nás dokonale ochránil. Nezhorelo ani jedno naše pierko. Keď oheň lží začal doznievať, kým sa démoni chystali na ďalšiu dávku svojej páľavy, prešli sme do útoku. Hovorili sme Božie slovo, opakovali zasľúbenia, ktoré nám dal a ničili tak démonov svojimi mečmi. Znovu vo mne povstala viera že to, čo mi môj Boh hovoril, sa naozaj stane, že je to Jeho slovo a je to Jeho vec, ako a kedy to urobí, že už nemusím pochybovať alebo sa báť. Môžem veriť Jeho nádhernou vierou, ktorú mi prináša Jeho Duch.
Vtedy sa na mňa vodca kŕdľa otočil: „Choď, je čas,“ povedal.
Nemyslela som, že niekedy v mojom živote také niečo urobím, ale ako to povedal, vyšla som z úkrytu a vyletela priamo nad zúriacich démonov. Viem, že to bol presný a úplne správny čas urobiť to, pretože v iný moment by ma spálila žiara ich ohňa. Ostatné orly stále prehlasovali Božie slovo a modlili sa. Ja som sa pustila do tanca. Bolo to, ako keď som kedysi videla tancovať anjelov. Presné, dobre mierené pohyby, ktoré boli bojom a tancom zároveň, prehlasovali, že Ježiš je Pán. Ale dnes netancovali len anjeli. Tancovala som aj ja. Namiesto zvyčajnej zástavy či látky som mala v rukách svoj meč a štít. Narábala som nimi dokonale. Nebolo to preto, že by som to ja dokonale dokázala, ale preto, že bol na mňa vyliaty Boží olej. Bola to Jeho moc, v ktorej som sa hýbala. Cítila som, ako každým pohybom kričím do duchovného sveta Božiu pravdu. Mohlo by to vyzerať ako nejaký hrdinský skutok. Ale bola to Božia smelosť, ktorá ma naplnila. Ako som tancovala, Boh ku mne jasne hovoril o konkrétnych oblastiach Jeho povolania pre mňa. Nejasné obrysy, ktoré som pred tým len tušila, nadobúdali presné tvary jednotlivých krokov.
Potom som sa zaradila späť medzi ostatných. Viacerí z nás takto vyšli a nad úrovňou nepriateľa prehlasovali Božie slovo. Každý tým svojím spôsobom. Jeden spieval, iný kričal, ďalší kľačal na kolenách a jednoducho vzdával Bohu chválu. Ostatní zatiaľ zastali jeho miesto v „obrannom vale“ a tak sme v úplnej jednote Božieho Ducha bojovali Jeho víťazný boj. Démoni postupne strácali svoju moc a rozpŕchli sa po okolí.
„Dobre,“ povedal vodca kŕdľa, „teraz choďte každý domov, na svoje miesta. Je čas vychovávať učeníkov. V prebudení budeme potrebovať veľa orlov.“
Vrátila som sa k Pánovi. Znovu som to bola ja, moja ľudská postava.
„Tak? Aké to bolo?“ opýtal sa.
„Nádherné.“
„Myslel som si, že sa ti to bude páčiť.“
„A čo s tým ostatným, vieš, s tou horou, s ktorou som sem prišla.“
„Práve si nad tým vyhrala, netráp sa viac.“
„Ďakujem,“ sklopila som oči.
„Netešíš sa?“
„Teším, len sa mi nechce ísť späť.“
Zasmial sa svojim nádherným, plným smiechom.
„Viem o tebe, dohliadnem na teba,“ usmieval sa.
Pozrela som na armádu. Po celej zemi mali povstať Boží proroci. V duchu som ich už videla - tisíce orlov lietajúcich v povetrí, modliacich sa a chváliacich Boha.
„Pozri mi do očí,“ povedal mi Ježiš.
Pozrela som sa. Ako som tam stála, zrak upretý do Jeho očí, môj zrak sa menil.
„Prorokuj!“ prikázal mi potom.
Obrátila som sa k armáde a vyslovila prvé slová. Zneli nesmelo, trochu som sa zakoktávala, túžila som, aby niekto hovoril v jazykoch a ja som mohla vykladať, v tom som sa cítila bezpečnejšie. Ale nebol tam nikto, len ja a Pán a moje ústa nie vždy až doteraz ochotné povedať, čo chcel.
„Leť, moja drahá, len leť!“ zvolal.
Lietala som ponad armádu. Hovorila, kričala, naliehala, povolávala to, čo som nevidela, akoby tam už bolo. Môj pohľad sa viac a viac menil. Pod sebou som videla povstávať orly. Po celej našej krajine aj ďaleko za hranicami, všade Boh povolával svoje deti do hlbokej intimity s Ním. Lebo len tam Ho mohli naozaj spoznať. Jeden po druhom sa menili, ich tváre získavali nový výraz. Bol mäkký, milujúci a prijímajúci a zároveň pevný a neoblomný ako Skala, v ktorej boli zakorenení.
Vrátila som sa k Ježišovi.
„Poslal som mnohých, aby povolali mojich orlov,“ povedal.
Stáli tam, pri nás, roztrúsení, zahĺbení do rozhovorov s Pánom. Mnohí mali otvorené vízie, zažili vytrhnutia do neba. Úplne to zmenilo smer ich života. Tam, kde doteraz hľadali svoje, hľadali už a len výhradne Božie veci, plány a zámery.
Sadla som si k orlovi s jazvou. Počúvala som ho, ako vyučuje Boží ľud a rástla som. Plnilo a budovalo ma to zvnútra, menilo moje postoje. Potom stíchol a hovorila som ja. Akoby sme sa dopĺňali, on hovoril z jednej strany, ja z druhej. A spolu to tvorilo celok. Vtedy som nesmelo uverila, že som konečne dospela.
O nejaký čas ma Pán znovu zobral na to isté miesto. Vyletela som k svojim známym orlom a pripojila sa k ich kŕdľu. V tesnom závese za mnou letel môj mladý orol. Bolo to v čase, keď už vedel lietať, ale zároveň sa ešte potreboval odo mňa učiť. Necítila som sa byť od neho zrelšia, veľa som sa naučila ja od neho. Prinášal mi pohľad, ktorý mne dovtedy chýbal. Pomaly sme zisťovali, akým spôsobom ktorý z nás myslí, ako vidí veci, ako prichádza k Bohu, ako prúdi v Jeho pomazaní...
Vodca kŕdľa orlov - bolo to nádherné, naozaj všetci sme ho uznávali ako autoritu, nikto sa nebúril ani nereptal, mi podal pochodeň.
„Je to Pánov oheň, nes ho,“ povedal mi.
Vzala som si ju. Neprejavila som žiadne nadšenie, žiadnu radosť. Bola som skôr smutná ako šťastná, že mi Boh niečo po tom mužovi posiela. Znovu som zápasila so svojím pohľadom na mňa, s pocitmi nehodnosti a absolútnej nevhodnosti na Božie dielo. Akoby Pán nezotrel z môjho rúcha všetku špinu a neprijal ma takú aká som. Bolo to moje slabé miesto – cez slabo utiahnutú výzbroj ma kvôli tomu často triafali nepriateľské šípy a spôsobovali chaos v mojom prežívaní.
„Poď so mnou,“ zavolal ma vodca kŕdľa a letel niekam preč.
Dala som Pánov oheň môjmu mladému orlovi. Vedela som, že u neho bude v bezpečí. Nerobil nič bez toho, aby sa na to neopýtal svojho Boha. Záležalo mu na tom, aby naplnil Jeho vôľu. Potom som vyrazila za vodcom kŕdľa. Dobehla som ho a bok po boku sme leteli ďalej. Dorazili sme na nádherné miesto. Na prvý pohľad bolo vidieť, že sme niekde v nebi, pretože na zem tam bolo príliš pekne. Nie že by sa podobné scenérie nenachádzali aj na zemi, ale toto miesto bol ako originál oproti svojim kópiám. Bolo plné všetkého dokonalého. Sadli sme si na skaly na okraji oblúkovitého vodopádu. Voda z neho padala v mohutných aj jemných prúdoch do hlbiny a hrala pri tom nádhernú melódiu súzvuku dokonalého poriadku. Napriek rozdielnostiam jednotlivých prúdov a šumu, ktorý vydávali, spolu tvorili neprekonateľne neopísateľnú harmóniu.
„Skočíš so mnou?“ opýtal sa ma orol. Pozrela som mu do očí. Prešiel s Ježišom dlhšiu cestu ako ja. Boli na nej omyly, strachy, boje s hriechom... všetko to, čo tak nemám rada v mojom živote a často zabúdam, že Pán ma ľúbi aj s tým, čo sa mne samej na mne nepáči.
Potom som pozrela dole. Boli sme naozaj vysoko. Netušila som, kde je dno vodopádu.
„Potrebuješ to,“ naliehal, „zmení to tvoju vieru. Pomôže čakať na naplnenie Božích zasľúbení. Pomôže odpútať sa od tvojich túžob. Budeš žiť a dýchať už len Ním.“
A tak sme skočili. Starší orol a ja. Leteli sme dole hlavou, krídla primknuté k telu a padali sme a padali. Bola som dokonale uvoľnená. Neviem, ako dlho sme klesali, ale po celý čas vo mne rástol pocit nesmiernej ľahkosti, akoby každým ďalším metrom zo mňa Boh odnímal všetko, čo som sa bála pustiť z rúk, všetok smútok, strach, tlak zodpovednosti... Poddala som sa tomu pocitu ľahkosti a dovolila Mu, aby ma ním naplnil. Vtedy sa podo mnou vynorila vodná hladina. Blížila sa závratnou rýchlosťou, ale nebála som sa. Tesne nad ňou som zabrala krídlami, otočila som sa a letela som späť. Vôbec som sa nenamočila. Len som si, netuším, ako sa mi to mohlo podariť, nabrala do zobáka hlt vody Božieho Ducha. Prehltla som ho a znovu a znovu zaberala krídlami, aby som sa vrátila hore. Cítila som, ako mi Pán každým ďalším mávnutím pridáva novú silu. Jeho silu, Jeho moc, Jeho osvieženie. Nakoniec som pristála na tom istom mieste, odkiaľ sme pred chvíľou skočili.
Starší orol na mňa pozeral. „Si iná,“ povedal, „pôjdeš späť k svojmu orlovi a ponesiete Boží oheň. Už sa viac neboj a nepochybuj o Božích zasľúbeniach. Čas sa kráti, nemáme čas pochybovať.“
Bolo šero, šero spôsobené nepriateľskou armádou, ktorá sa nám snažila zakryť výhľad na nášho Boha. Znovu som stála s vodcom kŕdľa orlov a o niečom sme sa rozprávali. Pohľadom som pritom hľadala môjho mladého orla. Zbadala som ho, ako čosi žerie. Prišla som bližšie, aby som videla, čo. Mala som totiž nepríjemný pocit, že je to niečo zlé. Bol to potkan, ktorého ulovil a lačne sa do neho pustil. Aspoň som si to myslela. Možno to bolo niečo iné, rovnako hnusne zákerne zlé. Vrhla som sa k nemu a skríkla:
„Nejedz to!“
Nechápavo na mňa pozrel, ale poslúchol.
„Je to otrávené,“ povedala som mu, „musíš ich len zabiť, aby neškodili ďalším, ale nesmieš ich jesť. Ak to urobíš, sám sa staneš nákazou, neprinesieš čisté Božie slovo, ale otrávené, nasiaknuté skrytým klamstvom. Tvoje srdce pomaly, úplne nebadane zhorkne a slovo, ktoré nesieš, prinesie namiesto života smrť a slepotu.“
Zahanbene si utrel krvavý zobák o bujnú trávu pod jeho nohami. „Neskoro, už som jedol,“ povedal.
Pozrela som bezradne na staršieho orla.
„Čo teraz?“ opýtala som sa.
„Modli sa,“ povedal a odletel preč.
Bola som zúfalá, pretože som nevedela, čo robiť, ako sa modliť a on odletel a nechal ma v tom samú. Potom som sa upokojila a začala sa modliť. Povedala som si, že by neodletel, ak by nevedel, že Boh mi pomôže. Chytila som sa teda jeho aj svojej viery a modlila som sa. Vtedy ku mne prišiel Pán Ježiš.
„Čo potrebuješ?“ opýtal sa ma.
„Môj mladý orol zjedol otrávené mäso. Pomôž mu, prosím.“
„Pomôžem,“ povedal mi Pán. Chytil jeho hlavu do dlaní, pozrel mu do očí a povedal: „Neboj sa, len ver.“
Potom pozrel na mňa a povedal: „Zostaň pri ňom.“
Orlovi prišlo strašne zle. Vyvrátil všetko to otrávené mäso a aj dobrý, zdravý pokrm, ktorý v ten deň, ešte pred tým, zjedol. V žalúdku sa mu už stihol premiešať a tak, aby sa zbavil otravy, muselo von úplne všetko. Stála som pri ňom a bolo mi ho veľmi ľúto. Modlila som sa potichu celý čas, kým vracal. Asi mu to nebolo príjemné, že sa tam stále obšmietam a vidím ho v tejto pokorujúcej chvíli, ale Pán mi kázal zostať a ja som chcela poslúchnuť. A tak trochu som sa cítila byť zodpovedná za jeho chybu. Vyčítala som si, že som ho mala varovať skôr, že som ho nemala nechávať osamote, keď je ešte taký mladý. Modlila som sa preto aj za to, aby som už podobné chyby neurobila.
„Odpusť,“ povedala som mu, keď už mu bolo konečne dobre, „mala som byť smelšia a radikálnejšia. Nemala som sa báť povedať ti vždy všetko na rovinu. Keby som bola ako smelá orlica, dnes ti nemuselo byť tak zle.“
„Ja som to jedol. Nenútila si ma. Ja som si to vzal. Nedala si mi to ty. Vždy mi dávaš len čisté veci, nie otrávené.“
„Aj tak, je mi ľúto, možno som niečo zanedbala...“
„Dostal som od teba viac, ako som mohol dúfať. Neobviňuj sa už.“ V jeho hlase zaznel jas autority, aký som u neho ešte nepočula.
„Si dospelý,“ zašepkala som prekvapene, „už si dospel.“
Vtedy ku nám pristúpil Pán.
„Tak?“ obrátil sa na mňa.
„Leť!“ zvolala som na orla. „Leť! Pre meno tvojho Stvoriteľa, pre Svätosť tvojho Pána, pre vládu tvojho Kráľa. Leť!“
Vyletel do vzduchu, chvíľu nám krúžil nad hlavami a potom mi zmizol v diaľke. Mala som chuť hľadieť do neba a čakať, kým sa vráti, alebo letieť za ním, pretože sa mi stal veľmi blízkym. Ale prinútila som sa pozerať priamo na môjho Pána a zostať tam, kde ma pre túto chvíľu postavil. Pretože teraz malo prísť prebudenie. A v prebudení budeme potrebovať veľa orlov, ako povedal vodca kŕdľa. Aj toho môjho, ktorý práve dospel. Keď som ho pustila, dovolila som mu vstúpiť do jeho vlastného povolania. Keby som si ho pripútala, stal by sa mojou nevydarenou kópiou, mojím nasledovníkom... A ja som nadovšetko túžila, aby sa stal verným služobníkom svojho Pána, aby niesol Jeho obraz, Jeho slávu, moc a slovo.
Pozerala som sa na armádu. Vyzerala ako obrovské mravenisko, v ktorom sa všetko hemží, všetko hýbe. Chystali sme sa na víťazné ťaženie. Neboli sme sto percentne vycvičení, na mnohých miestach Božie deti zápasili o osobnú slobodu, niektorí nevládali sami vstať a potrebovali pomoc. Ale nikto nebol sám. Boh dával milosť iným svojim deťom, prihovárať sa za ich konkrétne problémy, hoci sa často navzájom osobne nepoznali. Videli konkrétne životy konkrétnych ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Až v nebi úplne pochopíme ten krásny plán spájania Jeho ľudu. On žiadne zo svojich detí nenechá osamote. Myslím, že si nevieme predstaviť to, čo Boh v tomto čase s nami zamýšľa urobiť. Presahuje to všetky naše predstavy o tom, ako má cirkev vyzerať. Zosilneli sme.
Začali sme sa zoraďovať. Vpredu jazdci, za nimi pešiaci. Medzi nimi kde tu skupiny jazdcov, ktorí ich viedli. Mnohí jazdci držali v rukách zástavy s nápisom „Sloboda v krvi Baránka“. Nad hlavami nám krúžili kŕdle orlov. Nebolo ich veľa, túžila som ich vidieť omnoho viac.
„Neboj sa,“ povedal mi Pán, „zatiaľ to postačí. Oni privedú mnohých k spaseniu a naučia ich lietať.“
Usmiala som sa blahom. Prorockí evanjelisti a evanjelizujúci proroci. Znelo to naozaj krásne. Evanjelizujúci apoštoli aj učitelia, do hĺbky hĺbok milujúci pastieri... Cirkev môjho Boha. Nevedela som si predstaviť nič krajšie, ako vzájomné prepletenie a prepojenie jednotlivých služobností a povolaní Pánovho ľudu a ich spojenie v Jeho fungujúce telo.
Ježiš sa zasmial. Bol to smiech plný nadšenia, že Mu rozumiem. Radosti, že Jeho ľud Mu rozumie. Že sme opustili svoje plány a zatúžili po Jeho láske ku strateným.
„Ideme?“ opýtal sa ma.
„Ideme,“ vydýchla som plná očakávania.
Boli sme pripravení vyraziť. Výzbroj, ktorú sme mali na sebe, žiarila Božou slávou. Vždy pred tým, keď som sa na ňu pozerala, bola taká striebristá, oceľová. Teraz žiarila do zlata. Nebola zlatá, ale odrážala Božiu slávu. To jej dávalo tú farbu. Sám Pán mal na sebe takúto výzbroj. Podobali sme sa na Neho.
Na moje sedlo zosadol môj orol. Oprela som sa o neho a on o mňa. Len na okamih, ktorým sme si vyjadrili radosť z Božích dokonalých plánov. Potom sme upreli svoje oči dopredu. Pred nami bol nízky pahorok. Za nami bolo svetlo, pred nami tma. A my sme konečne vyrazili priniesť svetlo do temnoty.

3 komentáre:

  1. haleluja Evka,presne toto sa deje,vnímame to aj my v Martine...nech Ťa Pán žehná,vdaka,že Ťa viedol spísať tieto videnia MIlION krát Haleluja!!!!Vela som si objasnila cez toto slovo,Pán je dobrý vďaka za Evku Otče aj za Miška...setra v Pánovi z Mt a ostatní súrodenci zo zboru Pánovho(:

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ano,sú to pravé proroctvá-miroondrejovic

    OdpovedaťOdstrániť
  3. 33 rokov sa modlím za toto prebudenie,ale vidím to tak,že generácie kresťanov,ktorí sa nebáli vznať svoju vieru,aj keď boli prenasledovaní,mučení a aj usmrtení nám vyprosili,vymodlili a vybojovali dar viery a odvahy,ktorou náš Pán napĺňa našu generáciu.Som šťastný,že môžem byť bojovníkom v tejto krásnej armáde,Nazval by so ju-ARMÁDA LÁSKY,Lebo zbrane tejto armády sú ušlachtilé:VIERA,NÁDEJ,LÁSKA,TRPEZLIVOSŤ,VYTRVALOSŤ...Atď,atď.Ježišove zbrane...a Jeho KRV...ktorou nás vykúpil,očistil a nakoniec aj vyzbrojil.Lebo "POMAZANÍ" Jeho KRVOU sme chránení a neporaziteľní.Len si zachovajme čistotu srdca a ducha až do konca.Moodlím sa za Vás všetkých,aby ste vytrvali,lebo najkrajšie Ježišovo víťazstvo je blízko..

    OdpovedaťOdstrániť