________________________________

30. 10. 2010

Prebudenie 1. Jaskyňa spiacich obrov

Jaskyňa spiacich obrov
Stála som vedľa Pána Ježiša a pozerala na Jeho armádu. Množstvo Božích bojovníkov sa nedalo spočítať. Boli zoradení do jednotlivých oddielov. Vojakom velili desiatnici, stotníci a tisícnici. Nad týmito stáli generáli. Všetci generáli podliehali Veliteľovi veliteľov, Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. 
Boli sme odhodlaní kráčať za Ním. Nasledovať Ho kamkoľvek pôjde. Oblečení sme boli v žiarivej Božej výzbroji. Čakali sme na Jeho povel. Pozorne sme hľadeli na Neho, pôvodcu a dokonávateľa našej viery. Tušili sme, že pred nami sú Božie skutky, aké nikto nikdy nevidel. Zjavenie Jeho slávy, aké bolo od počiatku pripravené práve pre tento čas. Poznali sme Jeho blízkosť, boli sme naplnení vierou zhora – vierou Toho, ktorý dal svojho Syna, aby sme mohli mať smelý, ničím nehatený prístup k Nemu.
Chaos, aký som si pamätala z prvých videní, bol preč. Ale mohol sa kedykoľvek vrátiť. Potrebovali sme sa pozerať na nášho Pána. Spoliehať na Jeho, nie svoju silu, plniť sa pokorou, aby pýcha nedostala žiadne miesto, aby sme v ničom nevyvýšili seba, ale Jeho, milovať Ho nadovšetko, túžiť po Ňom nehasnúcou zamilovanosťou, aby nás nenasiakla vlažnosť. Túžiť len a len po Ňom, aby sme nezabudli, ako On túži po nás. Nezatvárať dvere Svätému Duchu. Bola som vďačná, že sme zažili tak veľa ťažkých bojov, v ktorých nás Pán učil spoliehať sa len na Neho. Tešila som sa z nových Božích vecí, ale zároveň som sa nútila stále zostať v strehu. Neuspokojiť sa s ničím iným ako plnosťou Božej vôle a Jeho jasným vedením. Hľadať Jeho pre Neho a dôverovať Mu, že nás povedie. Znovu a znovu som preto volala o milosť. Neviem, o čom rozmýšľali ostatní, ale ja presne o tomto.
Vnímala som v nás isté napätie. Ako napätie koní nastúpených pred štartom na dostihoch. Už skoro sme mali vyraziť, ale nevedeli sme odhadnúť presný okamih, kedy to bude. Pán nám dával svoj pokoj. Chcel, aby sme vyrazili v pravý čas a naraz. Bolo to Jeho túžbou -  vidieť našu jednotu a poslušnosť. Skoro stále som sa modlila v jazykoch. Chcela som byť nasiaknutá len Ním.
Potom konečne zaznel povel:
„Vpred moja armáda! Vpred môj ľud. Vpred bojovníci Božieho kráľovstva. Pre moje meno a moju krv kráčate oslobodiť zajatých. Polámte jarmá otroctva hriechu. Pre moje meno a pre moju krv. Choďte, neľakajte a nebojte sa - Ja som s vami.“
Vyrazili sme. Za pahorkom, ktorí bol pred nami, v temnote, do ktorej sme kráčali, som v duchu videla ľudí žijúcich v špine hriechu, v depresiách, bez chuti do života, v nenávisti k iným ale aj k sebe samým... Cítila som ich bolesť a ďakovala Pánovi, že zomieral aj preto, aby tú bolesť vzal. Tak, ako vyviedol z egyptského otroctva mňa, tak vyvedie aj ich.
Necválali sme rýchlo. Generál veliaci časti vojska, v ktorej som slúžila, sa o čomsi bavil s orlom sediacim na jeho ramene. Mala som pocit, že preberajú nové taktiky, že už vnímajú konkrétnych ľudí, za ktorými ich Boh posiela, že už sa za nich modlia. Modlila som sa za tých dvoch, aby im Boh dal svoju múdrosť. Veľmi som si ich vážila. Vždy nás viedli Božím smerom.
Pred nami sa vynorilo údolie pokryté súvislou vrstvou bahna. Vyzeralo to ako obrovské bahnové jazero. Tráva na jeho brehu bola vysušená a bez života. V tom bahne boli ľudia. Museli sme zosadnúť z koní a viesť ich za sebou, pretože ich nebolo dobre vidieť. Našľapovali sme opatrne, aby sme im neublížili. Bahno sem prúdilo zo satanovho kráľovstva. Bránilo ľuďom dýchať, plnilo ich pľúca a vnútornosti. Bolo jedinou vecou, ktorú v živote poznali. Jedli ho a aj vdychovali. Pomáhali sme im vstať, umývali sme ich, dali sme im napiť a potom sme ich odvádzali na miesto, na ktorom sme postavili tábor.
Zaujala ma skupinka bojovníkov. Zastali a spoločnými silami vyťahovali akéhosi človeka. Vyzeral skôr ako mŕtvola, než ako živý človek. Jeden z vojakov mu začal dávať umelé dýchanie a masáž srdca. Pripadalo mi to zbytočné. Myslela som si, že sa mu už nedá pomôcť. Už len pohľad na toho špinavého, podľa mňa mŕtveho človeka, ma plnil strachom. Vlasy, polepené bahnom, mu stáli dupkom, akoby prežil neopísateľnú hrôzu, kým zomrel. Keď sa ten muž prvý krát nadýchol, vojak, ktorý sa ku nemu vrhol, aby ho zachránil, sa rozplakal. Zahanbila som sa, pretože som vedela, že ja by som to nedokázala.
„Každý urobí tie veci, na ktoré mu dám milosť,“ povedal Pán Ježiš, ktorý sa zrazu objavil vedľa mňa. „Dal som mu svoju lásku k tomu človeku. Už roky sa za neho modlí. Preto ho mohol zachrániť. Ten muž chcel slúžiť satanovi, ale teraz sa stane veliteľom v mojej armáde.“
Vlasy mu umyli a učesali. Jeho tvár sa zmenila - odrážala utrpenie a hrôzu, ktoré prežil, ale zároveň úľavu, že už je to všetko preč.
Prestala som ich pozorovať a vytiahla som z bahna akúsi ženu. Ešte dýchala, ale bola veľmi vyčerpaná. Pomohla som jej sa posadiť a chvíľu som jej hovorila o Ježišovi. Ako počúvala, jej pohľad sa vyjasnil a tvár rozžiarila radosťou. Keď pochopila, čo pre ňu Ježiš urobil, pustila sa nám pomáhať a vyťahovala z bahna tých, ktorých poznala a rozumela im. Hoci bola veľmi slabučká, ako to robila, silnela v Pánovi.
„Nechoďte odo mňa ďaleko,“ povedala som jej, „za chvíľu pôjdeme spolu do tábora. Tam si odpočinieme.“
Bola mi veľmi sympatická. Mohla mať niečo okolo päťdesiat rokov. Vlasy mala ešte polepené bahnom a iste sa túžila čo najskôr umyť a občerstviť, ale zároveň veľmi túžila, aby iný nemuseli trpieť tak, ako ona. Chcela, aby spoznali lásku, ktorou ju zaplavil Ježiš.
Po očku som sledovala, či odo mňa nezašla predsa len ďaleko a sústredila som sa na muža, ktorý kúsok odo mňa sedel v bahne. Bol veľmi zvláštny. Na hlave mal niečo ako prilbu spasenia a na ramenách jemné brnenie. Napriek tomu sa nesprával ako ten, ktorý vie, že Ježiš za neho zomrel. Sedel až po pás v tej špine a stále ľutoval svoje hriechy, stále sa k nim vracal. Jeho srdce bolo zavalené pocitmi viny a zlyhania. Vtedy som ho spoznala. Bola som veľmi prekvapená. Bol to muž, ktorý mi bol veľmi blízky. Prišla som k nemu a pomohla mu vstať. Priviedla som ho na breh. Sadol si a pozeral, ako všetka špina steká na trávu. Kam dopadla, zničila aj tú úbohú zoschnutú zeleň, ktorá tam bola. Rozplakal sa. Stála som tam a ešte stále neverila, že som ho tu stretla, že je možné, aby to bol on, aby túžil po spasení a odpustení hriechov. Nemala som žiadne slová, ktoré by som mu povedala, žiadne potešenie ani napomenutie. Nič. Len som mlčala.
Pristúpila k nám žena oblečená v krásnom zlatom plášti. Mala ho prehodený cez biele rúcho. Nevyzerala ako jedna z armády. Bola iná. Ale vedela som, že patrí Ježišovi. Nemala výzbroj, ale poznala Boha. Ježiš jej dal ten plášť, aby si ju uctil. Vážil si jej lásku, ktorú sa napriek všetkým ťažkostiam, ktoré prežila, snažila rozdávať. Aj ju som poznala a milovala.
Muž na ňu pozrel. Nevládal ani vstať. Poznanie vlastnej úbohosti mu podlamovalo kolená. Povedal jej len: „Odpusť.“
„Odpúšťam,“ povedala žena. Bola to jeho manželka. Chcela si dať dole kapucňu toho plášťa.
„Nechaj si ju,“ prikázala som jej. Mala som silný dojem, že nie je len na ozdobu, ale aj na ochranu jej hlavy.
Z bahna sa na nich pozerala ich dcéra. Sama sa posunula bližšie k brehu, aby porozumela tomu, čo sa tam deje. Keď videla, čo Ježiš urobil pre jej rodičov, vyšla z bahna a tiež mu odovzdala svoj život. Bol to pre ňu veľký krok viery, pretože vo svojom dovtedajšom živote Boha odmietala.
Všimla som si aj jej dcéru (vnučku ženy v plášti). Poznala Ježiša, stála tam v Jeho výzbroji. Všetci sa spolu tešili z Jeho veľkej milosti. A ja som sa tešila s nimi.
Bol tam aj muž dcéry ženy v plášti. Ale ten sa zatiaľ len pozeral na to, čo sa to deje. Potrebovali sme sa modliť, aby aj on mohol vyjsť z bahna von.
Zrazu na nás začali nalietavať démoni. Pripadalo mi to ako hemženie tisícov netopierov. Prilietali zhora a vylietavali aj z bahna. Vytiahla som meč. Jednou ranou som mohla zasiahnuť hneď niekoľkých. Tí mladučkí kresťania, s ktorými som práve bola, sa ešte nevedeli brániť. Len vnučka tých manželov už mala na sebe výzbroj. Vytiahla meč a učila sa odo mňa. Na chvíľu ma zaplavil strach, čo s nimi bude, keď sa mi nepodarí ich ubrániť.
„Neboj sa,“ pošepkal mi vtedy Duch Svätý.
Démoni padali po stovkách. Všade naokolo bojovníci bránili tých, ktorí boli práve zachránení pre večný život. Mladučkí kresťania nás pozorovali a učili sa základom dôvery v Božiu dobrotu.
Spoza kopca, z miest, odkiaľ sme sem prišli, vychádzala žiara Božej slávy. Aj pred tým bolo v údolí svetlo, pretože sme kázali evanjelium. Priniesli sme svetlo do temnoty. Teraz prichádzala Jeho žiara. Bola silnejšia ako letné poludňajšie slnko. Ale nepálila nás. Pálila len démonov, ktorí pred ňou utekali. Nás a všetko naokolo oživovala. Tráva sa zazelenala, stromy v okolí ožili a začínali kvitnúť.
Ľudia, ktorí boli ešte stále v bahne, to spozorovali. Jeden druhému ukazovali na to, čo sa deje. Niektorí sa odvážili z neho vyjsť, aby sa pozreli, čo spôsobilo tú zmenu. Najskôr to bolo len pár jednotlivcov, ale potom vychádzali v menších aj väčších skupinkách. Na brehu ich čakali bojovníci, ktorí ich umývali a dávali im napiť. Tí, ktorí práve uverili sa často vracali späť, aby svojim známym vysvetlili, čo práve prežili. Zachránili tak mnohých. Niekedy sme nevedeli, kam skôr skočiť, tak veľa bolo tých, ktorí odpovedali na Božie volanie. Bolo to krásne. Ale zároveň aj veľmi smutné, pretože stále bolo veľa tých, ktorí svetlo odmietali, napriek tomu, že uvideli rozdiel medzi ním a temnotou.
Vydali sme sa do tábora, ktorý sme pre tých, ktorých sa nám podarilo zachrániť, postavili na vyvýšenom vrchu - ďaleko od smradu bahna, z ktorého sme ich vytiahli. Viedla naň pohodlná cesta, aby aj zoslabnutí a vyčerpaní vládali vyjsť hore. Tých, ktorí nevládali vôbec, sme niesli, alebo viezli na koňoch. Pozorovala som vojakov okolo seba - bola to ťažká práca, ale oni sa radovali. Pán im dával silu, keď niesli nevládnych. Modlili sa za nich a hovorili im Božie slovo. Vedeli naspamäť mnoho veršov, niektorí celé kapitoly. Dávali im základ, pre ich nový život.
Viezla som sa na koni, raz som pobehla dopredu, raz dozadu, pomáhala im a radila, ak potrebovali. Ale väčšinou som sa jednoducho kochala Božou dobrotou. Rozmýšľala som, či sa môžem takto „ulievať“. Vtom som začula Pánov veselý smiech.
„Prečo by si nemohla poznať kúsok mojej radosti?“ opýtal sa ma. „Teším sa z týchto mojich detí. Teší ma ich láska, s akou sa starajú o ďalších. Každý z nich mi je nesmierne vzácny. Zaobchádzajú s nimi presne ako by som to urobil Ja – starajú sa o nich ako o najvzácnejšie kúsky pokladu.“
Uvoľnila som sa a začala som spievať. Len tak, lebo milujem môjho Pána. Niektorí maličkí počúvali a kúpali sa pri tom v Božom osviežení. Bolo to prvý krát ako také niečo zažili. Nastavili tváre Božiemu vánku a nechali sa unášať Jeho snami o ich povolaní.
V tábore vládol čulý ruch. Ranených a slabých sme uložili do stanov. Aj tých, ktorí nám hneď po svojom obrátení pomáhali. Potrebovali si oddýchnuť, aj keď necítili únavu. Nosili sme im vodu a hovorili slovo. Učili ich načerpať silu od Svätého Ducha. Vojaci, pracujúci v tábore, sa často nemali kedy ani zastaviť. Trochu som sa bála, ako zvládnu ten nápor, keď nemajú čas na súkromný čas s Pánom. Ale mali Jeho múdrosť. Ako slúžili, boli stále s Ním. Nedovolili, aby rutina nahradila vzťah s Ježišom. Keď si potrebovali odpočinúť, na chvíľu si tiež ľahli a potichu sa modlili, alebo len tak jednoducho ležali v Otcovom náručí. Prameň Božej rieky, okolo ktorého tábor stál, aj vďaka tomu stále mohutnel.
Klíma okolo nás sa zmenila. Nádhernú žiaru Božej slávy, vďaka ktorej sa ľudia húfne obracali k Ježišovi, zastrel mrak. Pozerala som naň a hľadala známky nepriateľského pohybu. Žiadnych démonov som nevidela. Popri svojich povinnostiach som sa teda neustále modlila. Nechcela som byť nepripravená. Po chvíli som sa na ten mrak pozrela znovu. Bol hustejší a tmavší. Mala som pocit, akoby v ňom bola stlačená nesmierna sila, ktorá čakala na vhodnú chvíľu, aby sa vyliala. Začalo sa blýskať. Viacerí bojovníci spozorneli. Mala som v sebe jasný obraz toho, čo nás čaká. A volala som o milosť. Vtom sa spustila prietrž. Z neba sa liali prúdy ničiacej tekutiny. Mladučkí kresťania revali od bolesti, ktorú im spôsobovala. Na akomkoľvek výzbrojou nechránenom mieste tela spaľovala kožu a prenikala až do mäsa. Vyzeralo to, akoby sa na nás z oblohy liala nejaká kyselina. Stany preň ňou nepredstavovali žiadnu ochranu. Rýchlo ich pálila a stekala na tých, ktorí sa pod nimi zotavovali.
„Strechy!“ napadlo ma. Mnohých bojovníkov napadlo to isté. Už sa aj spájali a vytvárali zo svojich štítov strechy. Vybiehali sme spod nich a nosili do ich bezpečia všetkých, ktorí nevládali prísť po svojich. Vonku už bola skoro úplne tma. Ale nebol večer, spôsobilo ju to mračno. Ranených som nachádzala vďaka ich kriku, o niektorých som jednoducho zakopla. Bála som sa, že takto všetkých nenájdeme.
„Bože môj dobrý, pomôž mi!“ volala som zúfalo. Vtedy som, napriek všetkej tme okolo mňa, začala vidieť. Nepotrebovala som žiadne okuliare na nočné videnie. Duch Svätý mi svietil na cestu. Našla som ešte niekoľkých ranených. Už som sa chcela vrátiť, lebo som nikoho ďalšieho nevedela nájsť, keď som uvidela, že kúsok odo mňa niekto leží. Prišla som k tej postave.
„Neboj sa, už ťa držím,“ povedala som. Bola to dcéra tých manželov, ktorých som spomínala pred chvíľou. Telo mala celé spálené od tej tekutiny, ktorá sa na nás neustále liala. „O chvíľu budeš v bezpečí,“ chlácholila som ju, aj keď som nevedela, či ma cez svoje stony vôbec vníma.
„Bože prečo!“ kričala som pri tom v duchu, pretože som ju veľmi milovala. Bolesť trhala moje vnútro. Na chvíľu som úplne zabudla na to, že to bol Boh, ktorý ju vytiahol z bahna a že to bol On, ktorý mi ju aj teraz pomohol nájsť. Keď som si to uvedomila, prinútila som sa myslieť na Jeho milosť a upokojila som sa.
Bežala som s ňou pod strechu. Nič nehovorila, len stále stonala, stúpla jej horúčka a začínala blúzniť. Neodkázala som zachytiť jej pohľad, nemohla som nič, len sa modliť. Odovzdala som ju jej matke. Ešte stále mala na sebe ten krásny zlatý plášť, ktorý jej dal Ježiš. Teraz už pod ním nemala len biele rúcho, ale aj Jeho výzbroj. Sklonila sa k dcére a umyla jej všetky rany. Trvalo to dlho, ale robila to s veľkou láskou. Horúčka ustúpila. Prišiel k nim aj muž tej mladšej ženy. Naposledy som ho videla, ako odmieta vyjsť z bahna. Teraz bol tu.
„Videl som tvoju lásku,“ povedal jej.
Žena ešte nevládala hovoriť, ale v jej pohľade som napriek všetkej bolesti, ktorú prežívala, uvidela radosť.
Potom k nej prišiel Pán Ježiš a uzdravil všetky jej rany. Postavila sa a spolu so svojou matkou chodili medzi ranenými a starali sa o nich. Jej muž ich pozoroval a učil sa od nich. Netrvalo dlho a tiež sa staral o ranených.
Bola som zvedavá, čo sa stalo s tým mužom, ktorý pred tým sedel v bahne. Našla som ho, ako vysvetľuje raneným moc kríža. Porozumel Božiemu odpusteniu. Ranení okolo neho odpúšťali svojim vinníkom a rýchlo sa uzdravovali.
Napriek tomu všetko spaľujúcemu lejaku bojovníci stále prinášali nových zachránených. Spájali sa vždy niekoľkí, aby ich skryli pod mini striešky zo svojich štítov. Chránili ich celú cestu. Ich láska bola veľká. Mnohí zachránení prišli vďaka ich milovaniu do tábora úplne uzdravení.
Vonku sa konečne vyjasnilo. Boh sa ako vždy dokázal ako mocný víťaz. Aj keď nepriateľ útočil, vylieval svoju milosť na spasenie. Vnímala som Jeho hlbokú radosť nad každým jedným novým obyvateľom neba. Sedela som pri prameni, túlila sa k Nemu a tešila sa z toho, že On sa teší.
„Boží ľud spozná prenasledovanie,“ povedal mi vtedy k tomu, čo sa práve udialo, „satan bude zúriť, pretože ľudia budú húfne prichádzať do môjho kráľovstva. Rozdúcha oheň ohovárania, závisti a nenávisti. Ale v tom všetkom bude zjavná láska, ktorou budú moje deti milovať tých, ktorí budú na ne útočiť. Aj pre nich budú mojím svetlom v temnote. Žite vo svätosti. Nepriateľ bude hľadať akýkoľvek spôsob, aby vás zničil. Musíte milovať viac mňa ako svet.“
Blízko tábora bola malá jaskyňa, kde sme si mohli chvíľu oddýchnuť a radiť sa s Bohom, čo ďalej. Stretávali sa tam aj jednotliví velitelia, aby prebrali ďalšie čiastkové plány. Sedel pred ňou orol. Bol nádherne biely. Obliala ma bázeň, pretože vyžaroval Pánovu svätosť.
„V armáde znovu povstávajú ohováranie a závisť,“ povedal.
Poznala som ho už dlho. Niesli sme spolu Pánov oheň. Časy, keď bol mláďaťom a musel sa odo mňa učiť, už boli preč. Bol dospelý. Pozrela som do jeho srdca a chvíľu sa kochala tým, ako veľmi miluje svojho Boha. Veľmi som sa tešila, že ho konečne znovu vidím, ale posmutnela som z toho, čo mi povedal. Vzala som ho dnu, aby som sa dozvedela viac. Zároveň s nami vošiel aj generál tej časti armády, v ktorej som slúžila. Orol mu zopakoval, čo predtým povedal mne.
„Kade si lietal?“ spýtala som sa potom.
„Všade,“ odpovedal, „Pán zástupov musí byť znovu vyvýšený. Mnohí sú oklamaní a pýcha nastupuje vládu.“
Vtedy vošiel Ježiš. Bola som taká rada, že Ho vidím! Myslela som si, že cirkev už konečne zabudne na svoje malicherné spory. Teraz som zistila, aká som bola naivná. Potrebovali sme Jeho radu.
„Modlite sa, deti moje, modlite sa, ako vždy,“ povedal s láskou.
Generál, jeho aj môj orol, pretože to bol on, ktorého som stretla pred jaskyňou, si kľakli a začali sa modliť. Mňa Ježiš zavolal, aby som išla za Ním.
Na konci jaskyne som uvidela chodbu. Vstúpili sme do nej. Ježiš niesol ruke horiacu pochodeň. Čudovala som sa, načo mu je. On sám žiaril Božou slávou tak jasne, že sme napriek tomu, že sme boli pod zemou, žiadne ďalšie svetlo nepotrebovali.
Ako som o tom rozmýšľala, otočil sa ku mne a povedal:
„Modli sa.“
Kľakla som si a modlila sa. Mojím srdcom prebehol záblesk Jeho slávy. Naplnilo ma poznanie Jeho blízkosti. Bolo to zvláštne, pretože stál tesne pri mne, ale ja som na kolenách zistila, ako málo Ho ešte poznám. Akoby sa mi otvorili oči a ja som uvidela nekonečno Jeho veľkosti. Dovolil mi vidieť aj niečo z udalostí blízkej budúcnosti. Vstala som premenená.
Prišli sme do priestrannej jaskyne a zastali sme. Stáli sme na jej okraji, na niečom, čo pripomínalo drevený mostík. Z jednej strany bola namiesto zábradlia natiahnutá reťaz. Pripadala som si ako na prehliadke múzea. Pozrela som sa ponad tú reťaz. Všade, kam som dovidela, ležali spiaci ľudia. Boli to bojovníci.
„Toto je jaskyňa spiacich obrov,“ povedal mi Pán.
Niektorí boli zapadnutí prachom. Bol to prach zabudnutia. Niektorí boli spútaní reťazami strachu. Iní mali končatiny chytené v pasci hriechu. Ich rany boli napuchnuté a zapálené. Niektorí boli spútaní povrazmi výčitiek. Ďalší obkolesení bahnom hanby a odsúdenia.
„Toto sú duchovní obri,“ pokračoval Pán, „sú povolaní, aby v mojom mene vykonali veľké veci. Prorokuj k nim,“ prikázal mi a podával mi pochodeň.
Nevedela som, čo im mám povedať, ale chcela som byť poslušná, a tak som vzala pochodeň z Jeho rúk. Potom som sa obrátila ku nim a prorokovala som. Slová mi samé vychádzali z úst tak, ako mi Duch dával hovoriť. Bolo to veľmi mocné. Ako som sa modlila a vyznávala Božiu pravdu o tých ľuďoch, všimla som, medzi nimi jednu tvár. Bola to moja tvár. Padla som pred Bohom a prosila o odpustenie, že som časť svojho povolania odsunula nabok kvôli tlakom, ktoré som nezvládala. Potom som videla, ako okovy, ktoré ma držali, padli. Celá jaskyňa sa chvela. Bojovníci zo seba striasali prach zabudnutia, bahno hanby, trhali reťaze a povrazy, ktorými boli spútaní. Keď vstali, naplnila ma Božia bázeň. Boli to mocní bojovníci Jeho armády. Vysadli na kone, ktoré tam spolu s nimi spali a ako jeden muž vyšli z jaskyne. Sprevádzalo ich silné pomazanie Svätého Ducha. Vďaka ich službe mali prísť do Božieho kráľovstva početné zástupy.
Išla som s nimi. Cestou sme sa rozdelili do rôzne veľkých skupín. Vedľa mňa cválala dievčina, ktorú dobre poznám. Žiarila radosťou. Po rokoch spánku sa konečne zobudila a cválala vpred naplneniu Božích zasľúbení. Zamierili sme ku krásnemu pozlátenému hradu, ktorý stál na neďalekej vyvýšenine. V jeho vnútri bolo väzenie. Prišli sme až k nemu, zosadli sme z koní a vytiahli meče.
Začali sme sa modliť. Hneď vedľa mňa stál jeden muž. Bol to prorok. Roky spánku vôbec neubrali na moci pomazania, ktoré na ňom bolo. Prorokoval jednotlivým ľuďom uväzneným v hrade napriek tomu, že ich nevidel. Pomenovával ich menom a žehnal im konkrétne veci do ich životov.
Všetko vo mne bublalo porozumením, že Boh prináša svoju slobodu. Dnes a teraz. V Jeho moci.
„Bože,“ volala som, „príď ako mohutný vietor, príď ako oheň, príď ako prúd tvojej rieky. Strhni okovy, prežiar temnotu. Nech títo uväznení poznajú moc tvojej vlády!“
Potom sme svojimi mečmi zaťali do brány. Začala z nej vytekať hnusná čierna tekutina. Tiekla popod naše nohy ale nezašpinila nás. Stáli sme tesne vedľa nej a chválili sme Boha. Nakoniec zmizla. Vyzeralo to, akoby bez stopy vsiakla do zeme. Bola tu a potom už nebola.
Rozhodli sme sa vstúpiť dnu. Čudovala som sa, aká je brána hradu vlastne malá. Zvonku sa mi zdala väčšia, ale teraz som sa musela zohnúť, aby som vošla dnu. Vo vnútri tiež všetko vyzeralo veľmi stiesnene. Neboli tam žiadne nádherné priestory, ako som si myslela, len jedna tmavá kobka. V nej boli natlačení ľudia, ktorí žili v tom kale, ktorý sme videli vytiecť von. Vystreli sme ruky k nebu a chválili nášho Boha. Z tmavej kobky sa stával ozajstný hrad. Priestor okolo nás sa zväčšoval a mnohými oknami začalo prúdiť svetlo.
Ten prorok, ktorého som spomínala pred chvíľou, bol nositeľom novej radosti. Hovoril s každým, koho tam stretol. Poznal hnus temnoty berúcej chuť žiť. Jasné slovo od Božieho trónu menilo životy ľudí.
Niektorí z nás s ním ostali, aby tých ľudí viedli ďalej k Bohu. My ostatní sme išli ďalej.
Prišli sme na miesto posiate hrobmi. Pozrela som sa do nich. Neležali v nich neveriaci, ako som si najskôr myslela. Boli tam kresťania. Ale neboli mŕtvi, žili. Sami seba zaživa pochovali. Odmietali vstať a znovu uveriť, že Boh s nimi ešte neskončil. Ich životy boli plné ťažkých problémov, depresie ich tlačili na kolená, nevládali stáť a kráčať, často sa plnili hriechom, aby zabudli na bolesť prázdnoty, ktorá ich celý život prenasledovala. Pri hroboch kľačali ich priatelia a modlili sa, aby Boh urobil zázrak a pomohol im vyjsť von. Hovorili im Jeho slovo a starali sa o nich ako o ľudí, ktorí majú ešte pred sebou dlhú budúcnosť.
Sadla som si k jednému z tých hrobov.
„Vstaň, rytier svojho Pána,“ prorokovala som, „vstaň. Nelež na zemi, keď nebo je tvojím domovom. Tvoje povolanie je lietať na krídlach Jeho slávy. Si ako orol. Nezúfaj si, leť!“
Potom som sa dlho modlila. Veľmi dlho. Aj generál, ktorý velil mojej časti vojska sa modlil. Aj mnohí ďalší pomazaní bojovníci. Priatelia milujúci toho človeka v hrobe. Zúfali sme si, generál pre neho vyplakal mnoho sĺz. Veľmi dlho sa nič nedialo. Ten človek len ležal a vzdychal nad svojím osudom. Naozaj to mal ťažké. Cítili sme s ním. A nedokázali sme mu jasne ukázať na Baránka.
Pán Ježiš k nemu často prichádzal. Ležal v tom hrobe s ním, potešoval ho a dával mu silu dýchať. Hovoril mu o sebe a svojom prijatí. O svojej radosti z neho. O radosti nebeského Otca, ktorý sa tešil, že práve on (ten muž v hrobe) je Jeho dieťaťom. Až nakoniec, jedného dňa muž vstal, objal svojho Pána a vyliezol von.
Chvíľu žmúril do svetla Božej slávy, ktorú zdola nevidel. A potom sa začal radovať. Tá radosť nás úplne zodvihla. Akoby sme nikdy nič iné ani nepoznali. Tešili sme sa ako malé deti. A Pán sa tešil s nami. Bolo to ako oslava. Neviem či som niekedy pred tým alebo potom zažila toľko radosti. Úplne nás to prenikalo, posilňovalo, zhadzovalo bremená, ktoré sme neboli povolaní niesť, ale aj tak sme ich vliekli so sebou. Bolo to akoby sa na nás z neba lialo zhustené pomazanie, ktoré bol povolaný niesť ten muž.
Odišla som kúsok nabok. Potichu som sa kochala radostným hemžením mojich bratov a sestier a túlila sa k Pánovi.
„Tak už mi veríš?“ opýtal sa ma.
Viera bolo to, čo vo mne celý čas menil. Vidieť veci také aké sú, nestačí. Musela som sa naučiť veriť, že všetko, čo mi povie, aj urobí.
„Verím,“ usmiala som sa na neho a z očí mi tiekli slzy šťastia.
Aj z iných hrobov Božie deti vychádzali von. Ich súrodenci ich objímali, tešili sa s nimi a rýchlo ich učili, ako znovu nespadnúť dole. Láska niektorých z nich ma tlačila na kolená. Nemala som toľko lásky k nikomu, o koho som kedy bojovala. Mala som chuť volať: „Milóóósť!!!“
„Už znovu sa porovnávaš?“ zasmial sa Pán.
„Odpusť.“ Rozosmiala som sa. Mala som dosť lásky na to, na čo ma poslal. Pritúlila som sa znovu k Nemu a kochala sa všetkým čo sa dialo okolo mňa.
„Už len jedno mi chýba,“ povedala som po chvíli.
„Ja viem, prečo sedíš tu pri mne. Viem, prečo neskáčeš s ostatnými v tej bláznivej radosti.“ Ježiš ma pohladil po vlasoch. „A vraj nemáš toľko lásky ako oni.“
„Pane, myslím, že moja láska horí z veľkej časti kvôli môjmu sebectvu. Jednoducho mi tu chýbajú tóny klavíra.“
„Teraz môžeš byť sebecká, drahá.“ Objal ma celú, celučkú. „Pozri na generála,“ šepkal mi, „zapamätaj si tento jeho výraz. Práve som uzdravil jednu z jeho hlbokých rán. Teraz ste pripravení. Teraz rozprúdim oheň prebudenia. To doteraz, to bol len začiatok,“ zasmial sa.
Vtedy prileteli orly. Generálov aj môj. Aj mnohí ďalší, ale nikoho som nevnímala. Len nás štyroch. A bola som sebecká. Užívala som si ich prítomnosti a prítomnosti môjho dobrého Pána. Sýtila som sa kochaním v jednote, ktorú nám dal. Ukolísaná nehou Jeho lásky som zaspala.
Mala som sen:
Lietala som v povetrí. Sama. Obzerala som sa, kde je môj orol, kde je ktokoľvek z ľudí, s ktorými som zvykla lietať. Nikde nikoho. Potom som pozrela dole. Zem podo mnou bola posiata ranenými a mŕtvymi. V panike som hľadala známe milované tváre. Zahliadla som generála. Kľačal na kolenách a plakal. V náručí držal krvavé bezduché telo svojho orla.
Zletela som k nemu. Pohľad mal úplne prázdny. Niekde v diaľke mojej mysle sa ozvalo, že toto je nesprávne. Veď pred chvíľou bol úplne šťastný. Jasal pred svojím Bohom, ako som už roky nevidela. Tešil sa ako nikdy. Prečo teraz toto?
Vtedy som sa zobudila.
„Povedz, čo ťa trápi, milovaná,“ povedal potichučky Pán. Všade naokolo spokojne odfukovali spiaci bojovníci.
„Mala som zlý sen,“ povedala som Mu.
„Koho mám zobudiť?“ opýtal sa.
„Všetkých troch.“
Zobudil generála, jeho a môjho orla. Všetko som im porozprávala. Potom sme spoločne pozreli na Ježiša.
„Buďte statoční,“ povedal, „je to temnota. Valí sa na vás zo všetkých strán. Nie je možné pred ňou niekam odísť. Nie je možné ukryť sa pod strechy. Musíte stáť a pozerať na mňa.“
„Orol,“ povedal potom môjmu orlovi, „spievaj! Je čas prebudiť spiacich.“
Vyletel do vzduchu. Cítila som, ako v tej chvíli bojoval svoj osobný boj s temnotou.
„Už vieš prečo som ti dal pre neho toľko lásky?“ opýtal sa ma Ježiš.
„Lebo ma potrebuje?“
„Modli sa, inak spadne.“
Modlila som sa ako nikdy. Prihovárala som sa za silu pre orlove krídla, za milosť vidieť dopredu aj cez valiacu sa temnotu, za milosť vidieť cieľ, kvôli ktorému je teraz v tlaku, ktorý ho zhadzuje dole. Pomaly, jeden za druhým za ním vylietali iné orly z nášho kŕdľa.
„Smiem?“ spýtala som sa Pána.
„Ty budeš tu dole. Vezmi svoj meč a prorokuj.“
Poslúchla som Ho a prorokovala som. Hovorila som o svetle Jeho slova, o pravdivosti Jeho plánov a o veľkosti obete na kríži. Nad hlavou som počula šum mnohých krídiel, okolo seba rinčanie zbroje prebúdzajúcich sa bojovníkov. Muž, ktorý predchádzajúci deň konečne vyšiel z hrobu, prišiel za mnou.
„Budem ti držať ruky,“ povedal a objal ma. Mala som rada jeho objatie. V mojom živote bol čas, keď ma ním neraz povzbudil. Ale teraz bolo iné. Prúdilo cez neho zmocnenie môjho Pána.
Postavila som sa vedľa generála. Sedel na koni, jeho orol mu sedel na pleci. Pozerali vpred. Spievajúce orly zleteli dole.
„Už je čas,“ povedal ten môj, keď sa usadil na mojom pleci. „Musíme sa zliať v jedno,“ zakričal cez hukot zdvíhajúceho sa vetra generálovi.
Generál na nás pozrel. Mala som pocit, že tuší, čo za humus bude v tej blížiacej sa temnote, pretože pohľadom skúmal, či sme pripravení.
„Nie si pripravená,“ povedal mi.
Chcela som sa na neho nafučať, mala som pocit, že ma poučuje. Môj orol ma ďobol do srdca.
„Počúvaj ho.“
Nie veľmi ochotne som čakala, kým mi prezradia, čo nemám pripravené.
„Pamätáš si na tú modlu v háji?“ opýtal sa ma generál.
„Iste,“ odpovedala som.
„Nevlastní ťa viac.“
Potom sa otočil dopredu a čakal na hĺbku valiacej sa temnoty. Bez slova. Len v duchu sa modlil v jazykoch. Pozrela som na svojho orla. „Nevlastní ťa viac,“ zopakoval generálove slová. Potom sa ku mne pritúlil ako malé dieťa, ktoré chce svojím objatím vyjadriť svoju lásku. A hneď potom sa narovnal a začal spievať. Tú istú pieseň, ktorú mi spieval v háji modiel. Cítila som, ako silniem, ako môj zrak napriek hustnúcej tme jasne vidí môjho Pána. Videla som nebo a anjelov pred Božím trónom.
Potom som si znovu uvedomila, že stojím v temnote. Orlova pieseň slabla. Potreboval ma. Cítila som ako sa chveje. Nevidela som nič. Len nohou som sa opierala o generálovho koňa a jeho nohu na sedle a na ramene, pritúleného ku mne, som cítila svojho orla. Jeho srdce zaplavoval strach. Chvíľu som spievala v jazykoch, kým znovu nabral stratenú rovnováhu. Potom sme spievali spolu. Nejako som vedela, že sme posilou aj pre generála s jeho orlom. A potom sme začať spievať hlasnejšie, aby aj ostatní v našom oddiele počuli, že sa modlíme.
Neviem ako dlho to trvalo. Len sme spievali, len sme sa modlili. Napriek temnote okolo nás, sme boli v nebi.
Pomaly sme znovu mohli normálne vidieť. Modlili sme sa až dokiaľ nebolo všade naokolo jasné svetlo. A potom ešte chvíľu, aby bojovníci, zmorení temnotou, zosilneli.
Niektorých dostalo zúfalstvo. Už nevideli, čo sme spolu v Božej milosti prešli. Nespomínali si na žiadne z víťazstiev, ktoré prežili. Mali pocit premárneného života. Nenápadne začali pokukovať po prázdnych hroboch. Generál sa osobne zastavil pri každom z nich a povzbudzoval ich. Nakoniec sa zastavil pri tom mužovi, ktorý vyšiel z hrobu. Dlho spolu stáli a hovorili o veľkom Božom zázraku. Smiali sa a objímali a v generálových očiach znovu zažiarila radosť.
Neďaleko toho miesta bola klietka. Bola celá zo zlata. Sedela v nej dievčina, ktorú som poznala. Vyzeralo to celé veľmi zvláštne – ona smutná z toho že sedí vo väzení, z ktorého sa nevie dostať a kľúčik vo dverách tej klietky, ktorým len stačilo otočiť a bola by voľná. Prišla som až k nej.
„Pane, ako jej mám pomôcť? Som úplne bezradná. Ako jej povedať, že kľúčik je v zámku, že stačí len vyjsť?“ spýtala som sa Ježiša.
„Večeraj s ňou,“ povedal mi.
Vstúpila som dnu – bola som rozhodnutá tam s ňou byť, „večerať s ňou“ milovať ju v celej jej bezradnosti, horkosti, hneve, ľútosti, pokání, smútku aj radosti tak, ako je vo všetkých takýchto chvíľach so mnou môj Pán. On vie, ako často sa mi to nedarilo. Ako často som všetko, čo sa jej týkalo, vzdala. Hľadela som na ten kľúčik. Mala som pocit, že sa vysmieva mojej bezradnosti. Mnohí zápasili o jej život. Mnohí videli ten kľúčik. Aj ona sama. Ale akoby odmietala pokúsiť sa ním otočiť v zámku. Pre veci, ktoré vo svojom živote zažila, už nedúfala v zmenu. Neviem, ako dlho to trvalo. Mala som pocit, že večnosť. Ale v jeden deň sme jednoducho vstali a ona konečne zo svojho väzenia vyšla.
Išla som odtiaľ ďalej. Cválala som vyschnutou krajinou, v ktorej nič nerástlo. Nebola to púšť v pravom slova zmysle, bola to vyschnutá krajina, ktorá pred tým bola úrodnou. Ako som cválala, uvidela som v diaľke na oblohe krúžiť vtáky. Potešila som sa, že sú to orly, ale keď som prišla bližšie, zistila som, že sú to supy. Krúžili nad niečím na zemi.
To niečo bol muž. Rýchlo som zosadla a dala som mu napiť.
Zamávala som vo vzduchu svojím mečom a odohnala supy. Znechutene, s nenávistnými škrekmi odleteli preč. Naplnil ma pocit zadosťučinenia, že som ich pripravila o večeru. Hneď som sa aj spýtala Pána, či to nebola pýcha. Nechcela som sa znovu skloniť k tomu mužovi s nesprávnymi postojmi.
Vtedy sa objavil vedľa mňa.
„Zasa sa príliš skúmaš, maličká?“
„Hej,“ zasmiala som sa.
„Radosť z víťazstva nie je pýcha. Uctievaj ma chvíľočku.“
Ako som spievala, na muža pri našich nohách padal dážď. Vyzeral veľmi vyčerpaný, akoby tam už len čakal na smrť. Pozrel na mňa pohľadom, v ktorom bola naraz vďačnosť a otázka, prečo to vlastne robím. Sklonila som sa k nemu a modlila sa za neho. Pán ho pri tom objímal a uzdravoval miesta jeho vyprahnutia. Potom mu pomohol vstať a vysadnúť na jeho koňa. Celý čas tam na neho verne čakal. Bolo to jeho povolanie. Boh neoľutoval, že mu ho dal, aj keď ten muž zlyhal a myslel si, že ho Pán už na nič nemôže použiť.
Cválal v novom pomazaní. Poznal Boha hlbšie. Čudovala som sa, ako málo som pre neho spravila, (bola som s ním sotva pár minút) a ako veľa to znamenalo pre jeho život.
Išla som tou vyschnutou krajinou ďalej. Prišla som k akémusi zrázu. Bolo tam veľa ľudí, ktorí zostupovali po skalnej stene dole do kaňonu, ktorým pretekala rieka. Aj ja som zosadla z koňa a liezla som dole. Rieka sľubovala trošku občerstvenia po namáhavej ceste. Tešila som sa, ako ponorím svoju tvár do chladivej vody a výdatne sa napijem. Už som sa k nej skláňala, keď som si všimla, že na brehu leží množstvo zbedačených ľudí. Všetci tí ľudia boli kresťania. Boli to Boží bojovníci, ktorí sa ako aj ja, prišli občerstviť. Zarazilo ma to. Ale čo ma zarazilo ešte viac bolo, že vôbec nevedeli v akom sú stave. Tvárili sa šťastne, napriek tomu ako sa očividne cítili. Vydala som sa proti prúdu rieky, aby som zistila, odkiaľ vyteká. Cestou som sa neprestajne modlila. Mala som silné nutkanie napiť sa. Voda bola tak lákavá a ja tak unavená! Ale Duch Svätý ma posilňoval a pripomínal mi Božie slovo. Inak by som sa bez váhania ponorila do rieky a skončila by som ako tí, ktorí to už urobili – bez Božej vízie mysliac si, že občerstvenie, ktoré zakúsili, je Jeho požehnaním. Konečne som dorazila k prameňu.
Nebol veľký, ale čím viac z nej ľudia pili, tým bol prúd mohutnejší. Vyvieral z otvorených úst veľkej, škaredej, kamennej masky. Mala som chuť utekať dole do údolia a všetkým cestou hovoriť o tom, akú vodu to vlastne pijú. Boží Duch ma ale zastavil. Všetci tí kresťania boli oklamaní. Satan ich kŕmil svojim nasýtením: keď boli hladní, dal im peniaze a potom ešte viac peňazí, až kým ich luxus úplne zotročil a oni potom pracovali do úmoru, len aby si zarobili na to všetko, čo mysleli, že potrebujú. Dal im zdanlivú slobodu, v ktorej si ani nevšimli ako padli do hriechu. Keď boli zmorení životom, dal im zábavu, v ktorej prestali hľadať Božie potešenie. Keď boli smädní po Bohu, dal im svoj nápoj sebauspokojenia, ale len na chvíľu, aby ich potom mohol znovu hnať do veľkých výkonov na uspokojenie ich ďalších túžob. A tak títo ľudia, ktorí po svojom znovuzrodení horlivo hľadali Pána a slúžili mu, zostali nakoniec bývať pri tejto rieke.
Hnevala som sa. Chcela som, aby znovu bojovali za Boží ľud a za Baránka. Okolo prameňa sa nás s rovnakým rozhorčením zhromaždilo viac. Všetkých nás spájala túžba zničiť ho. Na ramene mi pristál môj orol.
„Kade si zase lietal?“ spýtala som sa ho.
„Pozoroval som ťa zhora a modlil som sa. Toto je naše povolanie, pamätáš?“
Spomenula som si na chvíle, keď mi Pán prvý krát ukazoval, v ktorých bodoch sa orlove a moje povolanie zlieva dokopy.
„Pamätám,“ usmiala som sa.
„Tak?“
„Spievaj!“ zvolala som. Nie, zakričala som to z plného hrdla. Môj hlas niesol Božie volanie po zničení tej modly.
Orol vyletel a spieval. Atmosféra okolo nás sa zmenila. Obklopila nás Božia sláva.
Vytiahli sme meče, modlili sme sa a potom sme ťali do tej kamennej modly, z ktorej vytekala voda. Počuli sme, ako sa za nami v údolí ozýva krik. Bála som sa, že všetci tí ľudia, ktorí sa zrazu ocitli bez vody, dobehnú rozzúrení k nám a budú nás chcieť zabiť. Ale ťali sme ako bez zdravého rozumu ďalej, nechceli sme utiecť, kým tú kamennú tvár s hnusným úškľabkom nezničíme úplne. Keď sme skončili, uvedomila som si, že ten hluk za nami nebol krik plný hnevu ale zúfalé kvílenie, volanie o milosť a záchranu. Rozbehli sme sa k nim a každý im dával napiť zo zásob vody, ktoré mal zo sebou. Potom sme ich vzali odtiaľ preč a zaviedli na miesto, kde sa sami mohli občerstviť zo živých vôd Ducha Svätého.
Nezostala som s nimi, Duch Boží ma viedol ďalej. Bolo mi to zvláštne, pretože som z tých ľudí, pre ktorých porekadlo všade dobre, doma najlepšie, nie je len porekadlom. Je to môj život. Milujem svoj domov, ticho izby, kde len ťuká klávesnica, ako píšem, alebo len šuštia strany knihy, ktorú práve čítam. Ale Boh vo mne rozdúchal túžbu po dobrodružstve. Zažívala som pravé dobrodružstvo s Ním. Nemohla som už viac zostať sedieť na mieste.
Cválala som ďalej vyprahnutou krajinou. V diaľke som uvidela skupinu ľudí. Keď som k nim prišla, uvidela som medzi nimi toho muža, ktorému som nedávno dávala piť. Kázal im o Ježišovi. Boli tak vyčerpaní, ako pred tým on. Vlastnili niekoľko polorozpadnutých chatrčí, trochu zelenej trávy, vyschnuté pole a starú špinavú studňu s očividne zlou vodou. Ako im ten muž hovoril o Bohu a spasení v Ňom, začalo pršať. Bol to nádherný, tichý dážď. Všetci ľudia rýchlo vyťahovali hrnce, behali dookola, tešili sa, že prší a lapali tú vodu. Ale nenapili sa.
Ten muž potom chodil od jedného k druhému a učil ich piť. Pozrel na mňa.
„Pomôžeš mi?“ opýtal sa.
„Rada,“ povedala som a pripojila som sa k nemu.
Bol veľmi zaujímavý. Nazvala som si ho „Muž dažďa“. Aj ním bol. Keď som sa pozrela v duchu na jeho ďalší život, videla som, ako všade, kam prichádza, prináša Boží dážď.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára