8. 9. 2010

Zlaté teľa

Zlaté teľa

Stiahnuť kázeň:

I. časť

II. časť

III. časť

1Príbeh o zlatom teľati, ktoré zhotovil Áron nie je o typickom modlárstve, alebo o odpadnutí od Hospodina, či zapretí viery v neho... Dokonca to zrejme ani nie je prevzatie cudzieho náboženstva... Tento príbeh hovorí o zmene Božieho obrazu.

Práve toto je desivou realitou cirkvi dnes – minimálne v tzv. „západnom svete“. Je to fenomén prispôsobovania si Boha na svoj vlastný obraz. Preto je pre nás príbeh o zlatom teľati unikátny práve v odhalení jedného z našich najväčších ohrození a tendencií. Na tomto príbehu uvidíme DNA tohto oklamania a zvodu.

2Pre tento rok je pre nás list 2 Tim veľmi strategický. Verím, že tento rok je práve o tomto posolstve: úplne sa zamerať na veci, ktoré sme po celý svoj život doteraz od Boha prijali. Úplne to uchopiť. Úplne sa odvrátiť od čohokoľvek iného. Presne toto je druhý list Timoteovi.

2Tim 4,3-2 – je doslova desivý text a dúfam, že nás zobúdza z akéhokoľvek falošného pokoja a idealistických predstáv o cirkvi – o sebe. Je to Pavlovo prorocké predpovedanie o cirkvi v posledných dňoch (a vonkoncom v NZ nie ojedinelé!!!). Je to predpoveď o všeobecnom – celoplošnom odpadnutí, ktoré doslova sa stane akoby normou a niečím normálnym na istý čas:

• Kresťania doslova neznesú pravé učenie – bude im neprirodzené, neprijateľné

• budú si zháňať učiteľov – teda vo všeobecnosti bude štandardom, že s Bohom budú chcieť mať sprostredkovaný kontakt

• bude to obdobie lídrov, formotvorných učiteľov a osobností – teda vplyv ľudského vodcovstva a politiky

• vnútornou silou, motiváciou, reklamou, vplyvom však bude žiadosť – žiadosti ľudí samotných (vonkoncom nie Boh)

• doslova sa ľudia odvrátia od samotného Krista – ako osoby – On je pravda. Prijmú skôr koncept teologickej, teoretickej, formálnej, inštitucionálnej pravdy... Aj preto bude veľa právd – veľa prúdov – veľa rozdelenia a veľa zmätku.

• naopak obrátia sa k bájkam: niečomu pravde podobnému – fiktívnemu – falošnému

3O tomto všeobecnom jave v cirkvi – zvlášť v posledných dňoch – hovoril aj Pán Ježiš: Matúš 24:12  Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých. Zvlášť tento príbeh je rovnako ako Pavlove slová desivý a otriasajúci:

Matúš 7:21  Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. 22  Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? 23  A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!

Pánove slová sú: „nepoznám vás“ – a v origináli je použité sloveso o osobnom dôvernom vzťahu – týmto slovesom bol napr. označený vzťah medzi mužom a ženou.

Fenoménom dneška je, že opúšťame Pánovu prítomnosť – Jeho samotného. Odchádzame spred Jeho tváre (podobne ako Jonáš). Odvraciame svoj sluch – svoje uši od Neho. Nemáme na Neho osobne čas. Nahrádzame Ho aktivitami a službou, či akciami a programami... Vieme všetko o Ňom, hovoríme o Ňom, svedčíme o Ňom, spievame o Ňom...

On však stojí pri dverách a klope a čaká kedy niekto začuje Jeho hlas – Jeho osobne, kedy niekto bude naozaj stáť o Neho a bojovať o Jeho prítomnosť a vedenie vo svojom živote...

A práve toto – verím – je jedna z najväčších výziev dneška pre nás – laodicejčanov – cirkev posledných dní – európanov...

4Žijeme v dobe, kedy je na výsosť aktuálna výzva pre nás práve to, aby sme počuli osobne Pánov hlas, otvorili Mu dvere a mali s Ním intímne spoločenstvo.

Zjavenie 3:14  A anjelovi sboru Laodičanov napíš: Toto hovorí Ameň, ten verný a pravdivý svedok, počiatok stvorenia Božieho: 15  Znám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Bárs by si bol studený alebo horúci! 16  Takto, že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst. 17  Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý. 18  Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl. 19  Ja všetkých, ktorých milujem, karhám a otcovsky trescem. Rozhorli sa tedy a učiň pokánie. 20  Hľa, stojím pri dveriach a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou. 21  Tomu, kto víťazí, dám sedieť so sebou na svojom tróne, jako som i ja zvíťazil a sedím so svojím Otcom na jeho tróne. 22  Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí sborom!

Presne toto bola výzva cirkvi v Laodicei, ktorá reprezentuje cikrev posledných dní – a ja verím, že sme to práve my, pre koho je práve list zboru v Laodicei určený. Naša mentalita je:

•spokojnosť so sebou samým

•uspokojenie v bohatom poznaní všetkého o Bohu

•Obrovské materiálne, technické, finančné zdroje... Príležitosti... Politická a náboženská sloboda

•Nezávislosť a rozdelenie (nehľadáme vzájomnú závislosť a pomoc)

•Duchovná vlažnosť

•Pasivita v Božom určení, povolaní, zámere

•Ndostatočné skutky, absencia kríža

•Vonkajšia zbožnosť a vnútorný rozklad, kríza, hirešnosť

•Nedostatok rozlíšenia, prorockého videnia

•Absencia Božej prítomnosti, slávy, Jeho premieňajúceho pôsobenia a usvedčenia

Pán však mocne klope na naše dvere, na dvere našich sŕdc!!! Snáď ani nikdy nebola Jeho výzva a klopanie tak naliehavé ako je tomu dnes – a toto bude ešte viac narastať. Pán túži mať svoj oddelený ľud. On chce bývať v našom strede a v každom jednom zo svojich detí. Povolaní sme práve k tomu Ho intímne poznať a byť Ním intímne poznaní vo vzájomnom vzťahu. Preto klope na naše srdcia. Preto bude tento tlak narastať. Nebude doslova možné zostávať v tom istom stave.

5Tento príbeh o zlatom teľati vôbec nie je vymyslený, ani skreslený a prehnaný. Aj keď je pre nás ťažko predstaviteľné, ako k takémuto niečomu mohlo vlastne dôjsť... Ako si mohli ľudia, ktorí zakúsili tak veľa zázrakov, požehnania, uzdravenia a zabezpečenia od Boha – dokonca videli oblakový a ohnivý stĺp – mali jedného z najlepších vodcov – dokonca sa stali očitými svadkami zjavenia Božej slávy na Sinaji ... Ako si len mohli urobiť po tomto všetkom zrazu zlaté teľa???

Historicky dnes máme realitu tohto príbehu aj s jeho detajlami archeológmi potvrdené:

Kartografové tradičně umisťovali horu Sinaj na poloostrov, kterému říkáme Sinajský. Každým rokem se k té hoře scházejí poutníci. Avšak nález místa přechodu Rudého moře v Akabském zálivu učinil zjevným to, že hora Sinaj musí být v Saudské Arábii. Vždyť i samotná Bible o tomto faktu svědčí: „hora Sinai leží v Arábii“ – Galatským 4/25.

6Hora, o které dnes věříme, že je pravou horou Sinaj, je na současných mapách známá jako Jebel el Lawz. Tato hora obepíná plochu dostatečně velikou na umístění milionů lidí a jejich dobytka a stád. Vrcholek hory je zčernalý. Exodus 19/18 zaznamenává: „Celá hora Sinai byla zahalena kouřem, protože Hospodin na ni sestoupil v ohni. Kouř z ní stoupal jako z hutě“. Naleziště ukazuje všechny známky tábora milionů lidí. Jsou tam stopy starodávných stanů, svědectví ohromného zásobování vodou a dokonce i oltář, na kterém byla vztyčena socha býčka.

Po tom, co Ron Wyatt přivedl toto místo k pozornosti v roce 1984, saudské úřady obehnaly oblast u paty hory drátěným plotem a prohlásily tuto zónu za archeologické naleziště, z dosahu neoprávněných osob. Sám jsem se pokusil do Saudské Arábie vycestovat, ale saudské úřady nepovolují turistická víza. I když se tam dostanete na pracovní či náboženské vízum, musíte se držet přísných regulí, tras cest a pokynů náboženské policie.

Po dalším putování dorazil izraelský lid do Elimu. Elim bylo místo se sedmdesáti palmami a s dvanácti vodními prameny (Ex. 15:27). Dnes se zde, v oáze rozkládající se v oblasti, kterou izraelský lid putoval, nachází několik set palem a dvanáct studní. Dvanáct studní se v této oáze stále používá. Palmy, které v této oáze rostou jsou v této oblasti velmi vzácné. Když opustili Elim, byli na cestě už třicet dnů, jelikož vyšli patnáctého dne prvního měsíce, a z Elimu odešli patnáctého dne druhého měsíce.

7Na úpatí hory Jebel el Lawz je velký oltář, na kterém jsou vyryty kresby egyptských posvátných býků či telat. Když Ron Wyatt tento oltář ukázal archeologovi z Rejhardské university, on okamžitě rozpoznal jeho důležitost. V Saudské Arábii není žádné jiné naleziště jako toto. Příběh o zlatém býčku ve 32. kapitole Exodu je dobře znám a nyní byl skutečný oltář konečně nalezen. Nicméně, dokud saudské úřady nepovolí přístup na to naleziště cizincům, jeho prohlídka je krajně obtížná. Navzdory tomu si je ale někteří s úspěchem prohlédli.

___

Býci, symbolizující sílu a plodnost, byli pro vesničany cennými zvířaty, neboť zajišťovali rozmnožování hovězího stáda. Toto bujné a nezkrotné zvíře sice v egyptském Devateru nemělo žádné vlastní božstvo, odvozovalo se však od něj mnoho božských podob.

Chov byl po zemědělství hlavním zdrojem příjmů nejen egyptských vesničanů, ale i celého státu. Býci také poskytovali maso a bohatí vesničané někdy jednoho nebo dva býky zapřahali do pluhu. Býk symbolizoval sexualitu, sílu a nepotlačitelnou bujnost divokého samce. Jako symbol plodnosti byl zobrazen i na votivní Narmerově palete. Narmer byl panovníkem predynastického období, někdy je ztotožňován s legendárním Menim, který údajně sjednotil obě země. V některých obdobích byl býk spojován s divokou mocí pouště nebo s neporazitelným sluncem v neúrodných vyprahlých oblastech.

Vyslanec bohů na zemi

Obraz býka se také spojoval s obrazem faraona válečníka; faraonové proto často nosili titul "mocný býk". Běh býka připomínal opakovaný návrat nilských záplav. Býk býval zobrazován s mumií na hřbetě, což symbolizovalo souvislost mezi tělem boha, jehož byl posvátným zvířetem (které navíc v záhrobí stejně jako Usir ožívalo), a mezi zemí skropenou životadárnou vodou záplav. Na rozdíl od beraního boha Chnuma, krokodýlího boha Sobeka, či sokolího boha Hora neexistoval žádný čistě býčí bůh. Mnohá božstva však na sebe při různých příležitostech podobu býka brala. Býk byl tedy buď považován za jednu z podob některého božstva, nebo vnímán jako posvátné zvíře určitého boha a jako jeho vyslanec na zemi. V tomto smyslu byl spojován s řadou místních božstev. V konkrétních městech či oblastech pak posvátný býk nesl různá jména. V Memfidě byl nazýván Apisem, v Armantu Buchidem, v Héliopoli Meruerem, v thébské oblasti Kamutefem, v Kóm Ombu Chonsuem.

8Aby sme lepšie porozumeli, čo sa vlastne pod horou Sinaj stalo, potrebujeme si pripomenúť, čo bol Boží zámer s Izraelom, teda, kde tento príbeh začína: aby Izrael bol Jeho ľudom a On jeho Bohom, aby všetci Izraelčania boli Jeho kráľovským kňazstvom, aby Boh sám prebýval v ich strede, aby Boh bol pre nich jediný Boh, ktorému veria, ktorého milujú a ktorého hlas budú poslúchať...

Exodus 19:3  A Mojžiš odišiel hore k Bohu. A Hospodin zavolal na neho s vrchu a povedal: Takto povieš domu Jakobovmu a oznámiš synom Izraelovým: 4  Vy ste videli, čo som učinil Egypťanom, a niesol som vás ako na krýdlach orlov a doviedol som vás k sebe. 5  Tak teraz ak naozaj budete poslúchať môj hlas a budete ostríhať moju smluvu, budete mi zvláštnym vlastníctvom nad všetky národy, lebo veď moja je celá zem. 6  A vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom. To sú tie slová, ktoré budeš hovoriť synom Izraelovým. 7  Keď potom prišiel Mojžiš, povolal starších ľudu a predložil im všetky tieto slová, ktoré mu prikázal Hospodin. 8  A odpovedali, všetok ľud spolu, a riekli: Všetko, čo hovoril Hospodin, budeme robiť. A Mojžiš zaniesol odpoveďou slová ľudu k Hospodinovi. 9  A Hospodin riekol Mojžišovi: Hľa, ja prijdem k tebe v hustom oblaku, aby počul ľud, keď budem hovoriť s tebou, aby aj tebe verili na veky. A Mojžiš oznámil Hospodinovi slová ľudu. 10  Potom riekol Hospodin Mojžišovi: Iď k ľudu a posvätíš ich dnes i zajtra, a nech operú svoje rúcha. 11  A budú hotoví na tretí deň, lebo v tretí deň sostúpi Hospodin pred očami všetkého ľudu na vrch Sinai.

Keď to zhrniem:

Verím, že každý jeden z nich bol Bohom pozvaný do osobného a zmluvného vzťahu.

A z tohto miesta 5M 5,5 – myslím – tiež jasne vyznieva, že každý jeden z nich mohol na vrch Boží – do Božej slávy – vstúpiť. To pozvanie tam pre nich všetkých bolo. To bol prvotný zámer Boží a aj Mojžišov. Izraelci tam vonkoncom nemali byť len ako diváci, štatisti, pozorovatelia... Cieľom nebolo len to, aby videli, či zažili niečo extravagantne.. Dokonca cieľom nebolo ani len to, aby boli na krátku dobu vydesení zo zjavenia Božej slávy...

A ak je to tak, tak toto je ten najsmutnejší okamih – počiatok minutia sa s Bohom – s Jeho zámerom – a teda aj svojim vlastným určením. Ak je to tak, potom práve toto je ten bod, kde začína neúspech Izraela v poslušnosti a viere Bohu... Nezačalo to zlatým teľaťom, ani neverou a neposluchnutím Jozuu a Káleba – dvoch z dvanaástich vyzvedačov...

Začalo to minutím sa s Božou slávou, ktorá na jednej strane bola desivá ako smrť, no na druhej strane ich mohla doviesť ku zomretiu sebe samým, ku smrti Egypta v ich srdciach...

9Tu Mojžiš opisuje s odstupom času, čo sa vlastne pod vrchom Sinaj stalo, a ako to celé prebiehalo – a znovu to Izraelcom pripomína – vyučuje ich na ich vlastnej histórii, na ich vlastných chybách a zlyhaniach... To Izraelci povedali STOP! Ďalej už nejdeme. DOSŤ. To oni urobili hranicu.

Nie Boh. Nie Mojžiš. Nie niekto iný....

Oni sami povedali NIE – a hľadali iné – pre nich prijateľnejšie, ľahšie riešenie, ktoré by tak nebolelo, ktoré by ich neviedlo ku smrti, ku pokániu, ku oslobodeniu sa od seba, od Egypta, od sveta...

10Verím, že skutočnosť, že izraelci neboli pripravení na Božiu slávu, nezbavili sa egypta zo svojich sŕdc a neboli ochotní zomrieť sebe a radikálne sa odovzdať v bázni Bohu – ich vlastne diskvalifikovala, aby sa Bohu priblížili. Hriech v ich srdci a závislosť na žiadosti tela, očí a pýchy sa im stal v prítomnosti Božej slávy životu nebezpečný. Museli sa vrátiť. Dokonca dostali zákaz sa v takomto stave priblížiť Bohu a vystupovať na vrch...

Toto bolo zrejme aj pre Mojžiša obrovským rozčarovaním a sklamaním. Boh na tento jeho frust a žiaľ zareagoval a komentoval postoj izrarelcov. Len že v tej Božej vete (aj z gramantického hľadiska a doslovného prekladu) vidíme dve veci:

1.Na jednej strane síce v tom momente boli izraelci naozaj vyľakaní na smrť a plní bázne a úcty (Žid 12 hovorí, že i sám Mojžiš bol vydesený až sa triasol pre to zjavenie Božej slávy)... Boh mohol povedať: teraz urobili všetko dobre, čo povedali. Teraz je ich postoj správny. To, že sa boja – postoj bázne, úcty, posvätnej hrôzy, vážnosti je vporiadku. Takto to má byť: bázeň ich ochráni pred zlým. Nie je ani možné bez bázne slúžiť svätému Bohu...

2.Na druhej strane v druhej vete cítime vážnu otázku (ako pre Mojžiša, tak aj pre Boha): Bude to tak aj ďalej – a zvlášť ak Mojžiš bude prostredníkom a teda oni prestanú Boha počuť osobne? Kto im dá bázeň do srdca potom? Kto – alebo čo – ich potom privedie ku bázni pred Bohom?

História – dejiny – Izraela hovoria vážne o tom, že im bázeň naozaj osudne chýbala. Hoci v tom momente vyhlásili, že budú plniť všetko, čo im Mojžiš bude tlmočiť a čo bude Božia vôľa. Opak bol však pravdou. Bolo to v tom momente síce pravdivým vyjadrením ich úmyslov, ale evidentne nie najhlbšej žiadosti ich srdca.

Úmysel slúžiť Bohu však nestačí. Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. To, čo rozhodne o tom, či naozaj budeme Bohu slúžiť, alebo nie, je presne to, čo Boh na prvom mieste vyhľadáva, a to je láska z celého srdca, z celej bytosti. Teda potrebujeme, aby Boh sám sa stal našou najhlbšou túžbou a bázeň pred Ním – prameniaca z osobnej premieňajúcej skúsenosti v Božej sláve na Jeho vrchu – aby pramenila ustavične v našom vnútri.

111.Je obrovský rozdiel zakúsiť atmosféru Božieho požehnania, zázrakov, zabezpečenia, oslobodenia a vedenia....

2.A niečo úplne celkom iné je zakúsiť atmosféru Božej slávy.

1.Je nebezpečenstvo – a aj pravdepodobnosť – že atmosféra zázrakov nás zhýčka, skazí, obráti našu pozornosť na nás samých a predstaví nám Boha spočiatku ako toho kto sa o nás zaujíma a stará a neskoršie ako toho kto sa o nás MUSÍ zaujímať a starať. Od požehnania prejdeme ku nároku. Od povýšenia Hospodinom ku seba povyšovaniu sa. Od zakúsenia požehnania a zázrakov ku vyhľadávaniu a spoliehaniu sa na požehnanie a zázraky.

2.Je však nebezpečenstvo, že ak zakúsime Božiu slávu, tak nás to zabije – povedie nás to ku smrti s Kristom na kríži, ku odumretiu sebe, svetu a hriechu. Zameria to našu pozornosť na Neho samého. A spôsobí to v nás len väčší hlad po Ňom samotnom. Nebudeme závislí na zázrakoch, materiálnom zabezpečení a požehnaní. Budeme závislí na Bohu samom a budeme chcieť byť Jemu povoľní a poslušní za akýchkoľvek okolností...

Žalmy 103:7  Dal znať Mojžišovi svoje cesty, synom Izraelovým svoje skutky.

1.Je rozdiel zakúsiť Jeho skutky: to čo On pre nás má, čo robí, ako nás žehná

2.A niečo celkom iné je zakúsiť Božie cesty – teda miesto, kde je Boh – kadiaľ a ako On ide – Jeho srdce, Jeho vôľu, charakter, slávu....

1.Na spoznanie Jeho skutkov však stačí zaujať status pozorovateľa, či konzumenta. Na toto stačí pasívny postoj. Náš život sa nemusí zmeniť, aj keď môžeme byť nesmierne požehnaní, šťastní, radujúci sa v tomto požehnaní, vďační...

2.Jeho cesty spoznáme len a len tak, že sa s Ním stretneme a s Ním budeme chodiť. Teda že dôjde k radikálnej premene na Jeho obraz, k nášmu úplnému a bytostnému vydaniu sa Jemu. Nestačí len súhlasiť a vedieť o Jeho cestách. Ide o vydanie sa mu do takej miery, že Jeho cesty sa s tanú našimi, že sa tam naše nohy postavia...

Rozdiel je práve v premene srdca, mysle, charakteru – doslova osobnosti človeka (podľa týchto charakteristík aj my môžeme sami seba skúmať, nakoľko pred Bohom utekáme a skrývame sa, a nakoľko zakúšame Jeho slávu):

- v prítomnosti Božej slávy sa Mojžiš stal najpokornejším človekom, zatiaľ čo Izraelci zostali ľudom tvrdej šije

- Mojžiš už nechcel Egypt ani vidieť (hoci tam bol predtým egyptským princom – a teda egyptské poklady mu ležali pri nohách), zatiaľ čo Izraelci sa tam chceli vrátiť (hoci tam predtým boli otrokmi)

- Mojžiš sa prihovára - modlí za izraelcov, aby ich Boh nezničil – dokonca si radšej sám žiadal smrť, zatiaľ čo izraelci na Mojžiša dvíhali kamene vždy, keď im bolo ťažko...

- Mojžiš je 40 dní bez jedla a vody úplne spokojný s Bohom, zatiaľ čo izraelci už nevedeli vydržať ani s jedlom a vodou...

- Mojžiš aj keď videl Božie zázraky chce spoznať Boha osobne a žiada si zjavenie Jeho slávy a hľadá špeciálne miesto na stretnutie sa s Bohom..., izraelci hľadajú jedlo, vodu, zábavu, a zasľúbenú zem (a aj to bez obrov a boja...)

- Mojžiš vyhľadáva spoločenstvo v stánku stretnutia s Bohom, zatiaľ čo nikto z izraelcov tam nešiel (okrem Jozuu), hoci hocikto mohol urobiť to isté

- Mojžiš zanecháva za sebou všetko (či život v Egypte so všetkým prepychom, alebo život medzi midijáncami v pokoji a anonymite svojej rodiny), zatiaľ čo izraelci nechceli opustiť nič.

- Mojžiš vystupuje na vrch, do mrákavy, a oblaku (hoci sám sa triasol od úžasu a strachu), zatiaľ čo izraelci sa sťahujú naspäť.

- Mojžišovi bázeň zostala – trvale chodil v bázni a v spoločenstve s Bohom, zatiaľ čo sľub izraelcov o ich poslušnosti Bohu nemal dlhé trvanie.

Prorok Jeremiáš tiež popisuje tento istý fenomén pretvárania si Boha na svoj obraz:

Jeremiáš 2:13  lebo dvojaké zlo spáchal môj ľud: opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu.

A začína to opustením Boha. Odídením zo vzťahu a osobného kontaktu s Ním. Vzdanie sa poznania Jeho osobne, Jeho hlasu, Jeho vôle, Jeho srdca...

Druhý krok je už potom zrejmý: zlaté teľa, deravé cisterny, vlastné plány a predstavy, ľudské náboženstvo...

Prorok Izaiáš konfrontuje ten istý jav:

Izaiáš 1:3  Vôl zná svojho hospodára a osol jasle svojho pána; Izrael nezná, môj ľud nesrozumieva.

A do tretice ešte prorocká výzva proroka Ozeáša, ktorý tiež hovoril o troch dňoch a niečom vzácnom na tretí deň, čo Boh so svojim ľudom urobí:

Ozeáš 6:1  Vo svojej úzkosti ma budú hľadať skoro za rána a povedia: Poďte, a navráťme sa k Hospodinovi, lebo on roztrhal a uzdraví nás, zbil a obviaže nás. 2  Oživí nás o dva dni, na tretí deň nás postaví na nohy, a budeme žiť pred jeho tvárou. 3  A tak poznajme a žeňme sa poznať Hospodina; jeho východ stojí pevne jako svitanie rána a prijde nám ako dážď, ako jarný dážď, ktorý zvlažuje zem.

Tiež je tu výzva ku hnaniu sa za osobným poznaním Boha, za vzťahom – spoločenstvom s Ním.

(A tiež je tu prorocká výpoveď o troch dňoch! Myslím, že toto jednoducho nemôžeme zahodiť za chrbát. Vieme že u Pána je jeden deň ako 1000 rokov. Nuž a čo nevidieť vstúpime do „tretieho dňa“ po Jeho vzkriesení)

A toto je výzva aj pre nás. Poďme sa hnať za poznaním Boha.

12Fenomén prispôsobenia si Boha na svoj obraz začína osudným rozhodnutím vzdať sa osobného zakúsenia Jeho slávy, Jeho prítomnosti, Jeho svätosti. Navonok sa môže zdať, že všetko je o Pánovi a všetko je v poriadku. V skutočnosti však je to všetko len o Pánovi, ale nie je to On sám. Dôsledok je strašný. Náboženstvo bez skutočného Boha. Kresťanstvo bez Krista. Evanjelium bez kríža. Viera bez moci.

Čas však prináša ďalšiu skúšku a často aj ďalší krok fenoménu, kedy si prispôsobujeme Boha na svoj obraz, kedy my meníme Jeho a nie On nás: opustením osobného kontaktu s Pánom sa otváram hrozbe zmätku a oklamania. Skôr či neskôr sa mi stane, že nebudem rozumieť tomu čo sa deje a prečo. Nadobudnem dojem, že ja musím niečo urobiť, pretože môj prostredník tu nie je.

Vzťah s Bohom, život v Jeho povolaní, poslušnosť Pánovi... Si vyžaduje čas. Čas s Ním ako osobou. Čas čakania na Jeho vedenie. Čas čakať na Jeho čas. Čas čakať na Jeho spôsob. Čas na Jeho výchovu a prípravu. Čas uctievania a intimity. Čas pre zmenu – premieňanie sa na Jeho obraz.

1.Je však rozdiel čakať na Pána bez Neho: vtedy máme dojem, že On je ďaleko, a čakanie sa stáva v našich očiach stále nezmyselnejšie. Naša pozornosť nie je zameraná na Pána, ale na to, čo od Neho očakávame. Naše srdce je každým ďalším čakaním prázdnejšie... Stávame sa zahorknutí, unudení, kritickí, skeptickí. Skúšame svoje recepty, skúšame napodobňovať tých, ktorý sa hýbu – resp. ktorí sa nám tak javia. Znovu a znovu nás to však nikam nedovedie. Sprevádza nás nespokojnosť. Až kým nevezmeme veci do svojich rúk... Ale potom sa to opakuje znovu od začiatku, lebo naše aktivity a programy nás ani nikoho iného neuspokoja, nenaplnia, nezachránia...

2.A je rozdiel čakať na Pána s Ním: vtedy zostávame v ňom, znovu a znovu sa uspokojujeme v Ňom a v Jeho prítomnosti. Vtedy sa nechávame Ním pripraviť na to, čo pre nás má. Vtedy prijímame korekcie, pokorujeme sa. To čakanie má hlboký – doslova strategický zmysel. To čakanie je cesta k tomu, čo pre nás má. A keď príde deň „D“ je to Božie, a my sme na to pripravení... Nie sme na tom závislí... Nestane sa to našou modlou... Na druhej strane je to pre nás neskutočne vzácne, lebo sme za to platili obrovskú cenu.

13Čas je skúškou od Pána. Je preverením toho, kde je naše srdce. Je preverením našich úmyslov, či sú naozaj aj túžbami srdca. Čas jasne ukazuje istý trend, kam sa vyvíja tvoje kresťanstvo, tvoja viera...

1.Smeruješ k nespokojnosti a neuspokojenosti? Máš za sebou kolotoč tvojich vlastných pokusov žiť s Bohom, slúžiť Mu, pracovať pre Neho... A zakaždým ťa to doviedlo ku prázdnote, únave, neúspechu a vnútornej kríze? Zastavil ťa cestou hriech – ani nevieš ako, ale zrazu akoby narastal do rozmerov a ty si zrazu s ním nevieš rady? Začali neriešené veci minulosti vybuchovať ako časované bomby? Začali sa ti rozpadať strategické vzťahy, do ktorých si neinvestoval, a kde bol (a možno stále si) presvedčený, že ty máš pravdu a všetci ostatní sa mýlia? – Nuž potom si asi na ceste čakania na Božie požehnanie bez Pána samotného....

2.Smeruješ k tomu, že ťa stále viac uspokojuje sám Pán a On sa stáva tvojou vášňou, tvojim Milým? Si stále viac citlivý na svoj hriech, svoju nehodnosť? Stále viac vidíš aké sebecké a pyšné je tvoje srdce? Jeho milosť sa stáva pre teba tým najvzácnejším. Slovo „milosť“ je jedným z najčastejších v tvojich ústach? Viac sa stávaš k ľuďom okolo teba citlivým? Viac premýšľaš nad tým čo urobiť, aby tiež mohli zakúsiť Pánovu milosť? Viac hľadáš to, aby si ťa v tom mohol Boh použiť? Viac sa dopytuješ po Božom povolaní? – nuž potom zrejme tvoje očakávanie je očakávanie s Pánom.

1.Buď čas ukáže, že v podstate nejdeš za Pánom samotným a nežiješ hlboko v srdci Ním uspokojený a pre Neho. Ukáže sa, že veľa vieš, ale málo z toho žiješ... Dobehnú ťa vlastné hriechy a dôsledky vlažnosti...

2.Alebo čas ukáže že so bol premenený Pánom, že si jedným z najpokornejších ľudí, že tvoj život svieti ostatným, že žiješ život, ktorý teba samého hlboko napĺňa.

1.Buď sa odvážiš robiť veci pre Boha bez Boha.. Budeš buď slepý oproti hriechom iných – lebo ani so svojim vlastným si nebudeš vedieť dať rady... Alebo budeš radikálnym a tvrdým – zásadovým – v niekoľko málo veciach, s ktorými ty osobne nebojuješ. Budeš vedieť čo a ako má byť, čo sa má diať, čo a ako majú žiť ľudia okolo teba. Budeš lídrom vo vlastnej sile a v charizme svojej osobnosti.

2.Alebo sa rozhodneš nerobiť bez Pána nič... V Jeho prítomnosti zmäkneš. Poznajúc svoju hriešnosť a Pánovu milosť budeš na jednej strane jasne odhaľovať hriech a pretvárku, no na druhej strane budeš milovať a rozumieť hriešnikom. Budeš povzbudzovačom a modlitebníkom. Budeš lídrom v Pánovej autorite, súcite a láske.

Čas ukáže, preverí, odhalí... Ovocie bude viditeľné stále viac... Dobré, alebo zlé porastie...

Dnes ťa však pozývam ku radikálnej zmene:

-Poď sa vrátiť na vrch Pánovej svätosti! Už si nenechávaj ukradnúť Jeho prítomnosť! Už sa nezriekaj vzťahu s Ním – neuspokoj sa so žiadnou náhradou za Jeho osobnú prítomnosť a Jeho slovo ku tebe samému! Vstúp do toho aj za cenu vlastnej smrti – smrti sebe, hriechu, svetu a zákonu... Poď stratiť svoju dušu! Naozaj ide len a len o to, či budeš patriť celý Pánovi a či On bude pre teba všetkým. A toto ťa bude stáť všetko. Poď to však zaplatiť teraz. Keď zaplatíš teraz, Pán k tebe príde a budeš najšťastnejším človekom na zemi. Ak nezaplatíš teraz všetko, zaplatíš všetko potom, ale POTOM aj zistíš že si o všetko prišiel a bude to ten najdesivejší okamih.

-Poď vykupovať čas pre toto osobné spoločenstvo s Pánom, čas pre tvoju výchovu a prípravu, čas pre tvoje povolanie a službu. Nech je tvoj čas – časom s Pánom – nech je to Pánov čas v tvojom živote a nie len tvoj čas! A toto sa týka jednak konkrétneho času, ale hlavne zameranosti tvojho srdca. Lebo kde bude tvoje srdce, tam bude aj tvoj poklad.

14Z historickej povahy egyptského býka ako aj z tohto textu je jasné, že Áron neviedol ľud k odpadnutiu od Hospodina, alebo k inému Bohu, náboženstvu, či modlárstvu.

To k čomu došlo, bolo zmenenie Božieho obrazu – podoby – a prispôsobenie uctievania uctievaniu tejto „novej podoby Hospodina“...

15Obrazne môžeme hovoriť o dvoch skupinách kresťanov: jedna zostáva na úpätí vrchu a jedna vystupuje nahor do zakúsenia Božej slávy:

1.Na úpätí vrchu: vzdávajú sa osobnej skúsenosti s Pánom a nahrádzajú túto skúsenosť sprostredkovanými informáciami v podobe akcií a programov, aktivít... Ako sme povedali, títo kresťania síce všetko vedia, hovoria, pracujú.. Predsa však chýba Pánova osobná prítomnosť a moc – láska v ich životoch... Chýba aj osobná premena na Pánov obraz...

2.Na vrchu: títo kresťania si nenechajú ničím ukradnúť osobný čas a skúsenosť s Pánovou slávou... Zakúšajú mieru premeny na Jeho obraz, spoznávajú kríž – Jeho cenu... V ich živote, službe a posolstve je vždy kríž...

Potrebujeme si otvorene povedať že v obidvoch skupinách prebieha rušný náboženský život, aktivity... V obidvoch skupinách prebieha uctievanie. V jednom uctievaní však je Pán, a v jednom nie. Navonok môžu vyzerať rovnako alebo veľmi podobne až identicky... A predsa medzi nimi je zásadný a priepastný rozdiel.

Na úpätí vrchu nekončí náboženská aktivita a horlivosť, či uctievanie! Naopak:

2 Timoteovi 4:3  Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, 4  a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.

Matúš 7:21  Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. 22  Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? 23  A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!

Dokonca môžeme povedať, že z hľadiska horlivosti a aktivít je to na „úpätí vrchu“ omnoho rušnejšie. Písmo jasne hovorí o náboženskej horlivosti v posledných dňoch. Aktivity na úpätí vrchu však skôr či neskôr začnú súperiť a bojovať proti tomu, čo sa deje na Božom vrchu. Podobne ako obidvaja bratia uctievali Boha: Kain aj Ábel. A predsa uctievanie jedného bolo Bohu milé a bol od toho druhého nenávidený.

1.Zlaté teľa je pokus uctievať Hospodina podľa svojich vlastných predstáv a bez hlbokej vnútornej premeny v dôsledku osobného zakúsenia Božej slávy. Vo svojej podstate je to modlárstvo a predmetom uctievania je človek sám – jeho predstavy – jeho sebectvo a pýcha.

2.Na Božom vrchu sa deje uctievanie Boha ako reakcia na Jeho slávu a prítomnosť – na niečo hlboké a osobné medzi nami a Ním. Toto uctievanie nás premieňa na Boží obraz.

1.Zlaté teľa predstavuje čokoľvek, čo je v našom uctievaní Boha dôležitejšie ako Boh sám. Či už je to tradícia, teológia, alebo formy zbožnosti, vodca, či vízia...

2.Na Božom vrchu nič nie je dôležitejšie ako Boh sám. V Božej bázni sa vieme navzájom prijímať. V Božej bázni už nepotrebujeme inú motiváciu ako je Boh sám. V Božej bázni je nám doslova cudzia jednota na základe niečoho iného ako na základe Jeho Ducha.

1.Zlaté teľa mení obraz Boha – Jeho charakter podľa našich predstáv

2.Na Božom vrchu sme my premieňaní na Boží obraz.

16Fenomén prispôsobovania si Boha na svoj obraz úzko súvisí s našou vlastnou žiadosťou, telesnosťou a vplyvom tohto sveta na nás.

Začína to možno nábožensky: zápaly, obete... Uctievanie (hudba), slovo, zhromaždenia, cirkev...

Vždy to však vyvrcholí napĺňaním našich vlastných žiadostí, záľub, potrieb, predstáv, názorov, tradícií...

Ak opustíme niečo osobné – jedinečné medzi nami a Pánom... Ak naše očakávanie nie je čakaním s Pánom... Potom skôr či neskôr – viac, či menej skončíme defacto uctievaním seba samých.

17A to skončí naozaj v „Boha prázdnej zábave“ s prejavmi rozpustilosti, odpadnutia, ochladnutia, rozhojnenia hriechu... Je to obraz odpadnutia, o ktorom píše Pavol (a ja naozaj verím, že píše kresťanom o kresťanoch):

1 Timoteovi 4:1  Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, 2  hovoriacich v pokrytstve lož, majúci žhavo poznačené vlastné svedomie, 3  ktorí budú zbraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov, ktoré Bôh stvoril na požívanie s ďakovaním pre veriacich a poznavších pravdu.

2 Timoteovi 3:1  Ale to vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. 2  Lebo to budú ľudia, ktorí budú milovať seba, milovať peniaze, chlúbiví, pyšní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bohaprázdni, 3  bez lásky, nesmierliví, pomluvační, nezdržanliví, divokí, nemilujúci dobrého, 4  zradní, náhli, nadutí, viacej milujúci rozkoše ako milujúci Boha, 5  ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň. 6  Lebo z tých sú tí, ktorí vnikajú do domov a zajímajú žienky, obťažené hromadou hriechov, vedené rozličnými žiadosťami, 7  ktoré sa vždycky učia, ale nikdy nemôžu prijsť k poznaniu pravdy. 8  A jako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo staväjú proti pravde, ľudia, zkazení na mysli, nedokázaní čo do viery. 9  Ale ďalej nepostúpia, lebo ich nerozum bude zrejmý všetkým, ako nakoniec bol i tamtých.

Toto odpadnutie začína práve uspokojením sa s tým, čo je na úpätí vrchu – teda zrieknutím sa osobnej skúsenosti s Božou slávou a osobnej premeny skrze Ducha Svätého. Začína to ako takmer rovnaké uctievanie ako to, čo je na vrchu Božom. Je to na začiatku takmer nerozoznateľné.

Presne ako kúkoľ medzi pšenicou: rozdiel sa dostaví až v období dozrievania – teda pred žatvou. Kúkoľ svoje klasy pevne vztýčené nahor, zatiaľ čo pšenica svoje klasy skloní. Uctievanie na úpätí vrchu bude dozrievať v ľudskej pýche sebavedomí, prozelytickej horlivosti, falošnej istoty v predpisoch, pravidlách a formách... Zatiaľ čo uctievanie na Božom vrchu bude dozrievať do pokory, bázne pred Bohom, závislosti na Ňom...

Osobne sa domnievam, že najväčšie prenasledovanie môžeme očakávať práve od skupiny „kresťanov“ z úpätia Božieho vrchu. Oni dozrejú v najväčších odporcov, farizejov, či odpadlíkov... Uctievanie na úpätí totiž nikoho neuspokojí. A teda zrejme naopak: ľudí úplne vyprázdni a sklame... Lenže za tým všetkým bude Božie meno, meno cirkvi... Takže proti komu sa nakoniec títo „kresťania“ obrátia vo svojej frustrácii a sklamaní, vo svojej horkosti a žiarlivosti?

18Otázka, na ktorú si potrebujeme odpovedať dnes (a myslím, že by sme si ju mali klásť vždy):

-Premieňam ja Boží obraz v sebe, alebo som ja Bohom premieňaný na Jeho obraz v Kristovi?

(iná možnosť totiž nie je!!!)

Zrejme najlepšou pomocou pri vážnom hľadaní odpovede – pri vážnom skúmaní sa v Duchu Svätom a vo svetle Božieho slova – je práve KRÍŽ.

-Zdôrazňujem viac to, kým som v Kristovi, alebo to, kým sa stáva On vo mne?

-Zdôrazňujem viac skutočnosť, že Kristus sedí na tróne ako skutočnosť, že je ukrižovaným Baránkom namiesto mňa? (z knihy Zjavenie Jána je jasné, že najčastejší titul Krista v nebi je „Baránok“)

-Beriem na seba každý deň kríž, alebo trón?

-Je modlitba „Nie moja vôľa, ale Tvoja vôľa nech sa stane!“ naozaj mojou modlitbou? (nežijem skôr podľa modlitby „Pane nie Tvoja vôľa, ale moja vôľa nech sa deje.“?)

-Stávam sa viac sebavedomým a pevným v presvedčeniach, alebo viac pokorným, neistým a hľadajúcim Božie vedenie?

Zlaté teľa (III.časť)

Príbeh o zlatom teľati, ktoré zhotovil Áron, nie je príbehom o typickom modlárstve, alebo o odpadnutí od Hospodina, či zapretí viery. Dokonca ani o prevzatí cudzieho náboženstva. Hovorí o tom, ako človek zmenil obraz Boha.

Sú vlastne len dve cesty: Buď Boh zmení nás, alebo my si prispôsobíme Jeho obraz tomu nášmu...

Rozdiel je evidentný napríklad v tom, či sme schopní vnímať a niesť Pánovu bolesť. Áno, čítate dobre: BOLESŤ.

Práve podľa tohto ľahko spoznáme, či sme s Mojžišom vystúpili na Boží vrch, kde zakúšame Boha osobne – a teda aj premenu na Jeho obraz; alebo, či sme s Áronom zostali na úpätí Božieho vrchu a zabávame sa okolo oltára so zlatým teľaťom, ktoré pokladáme za Hospodina.

Na Božom vrchu bola bolesť, na úpätí bola rozpustilá zábava:

Hore sa celý svet zastavil a Mojžiša prenikla bolesť Božieho srdca. Mojžiš je na tvári. Plače zlomený hriechom Božieho ľudu a žiada si radšej zomrieť ako sa dívať na následky. Mojžiš prežíva bremeno za ľud. Modlí sa a doslova reve o milosť. Zrejme nič nebolo silnejšie na Jeho srdci, nič iné ho nerozptyľovalo. Veď čelil hrozbe smrti miliónov ľudí. Veď nazrel do Božieho zlomeného srdca. Veď zakúsil Boží svätý hnev.

Na úpätí vrchu nikto nevedel nič o tom, čo sa v Božom srdci deje. Nikto si nebol vedomý toho, čo sa vlastne deje. Nikto ani len netušil, že trhajú Božie srdce na kúsky, že sa dopúšťajú nevery, že to čo robia, je ohavné náboženské modlárstvo, ktoré je len a len ľudským výplodom a točí sa len okolo ich predstáv a žiadostí. Všetkým bolo veselo, do spevu, do tanca...

Ak by sme to porovnali dnes s cirkvou na Slovensku, alebo aj s našim zborom, alebo s vlastným životom: Ako sme na tom? Komu sme viac podobní?

Plačeme na kolenách? Máme Pánove slzy a Jeho zármutok? Máme tú bolesť, ktorá je z Božieho srdca? Plačeme za duše? Vidíme žatvu ľudí? Dolieha na nás bremeno Božieho povolania. Napína nás tá zodpovednosť?

Verím, že toto je dnes kľúčové: BOLESŤ. Sme však k tomu ochotní, otvorení? Chceme dovoliť, aby nás niečo bolelo? Neutekáme radšej zámerne pred niečím takýmto?

Mohol by som použiť aj slovo KRÍŽ. Predsa však, BOLESŤ je asi zrozumiteľnejšia pre nás. Kde je kríž, tam je aj bolesť. Kde je Božia prítomnosť, kde je v dnešnej dobe odhalené Jeho srdce, tam zrejme bude aj bolesť.

Samozrejme, musíme dodať, že kde je Pánov kríž, je aj hlboká radosť a neopísateľné uspokojenie v samotnom Bohu:

Na Božom vrchu Mojžišovi nič nechýbalo. Nereptal, vonkoncom netúžil ísť naspäť do Egypta. Ba dokonca ani do zasľúbenej zeme. Bol uspokojený v Bohu a Ním samotným – Jeho prítomnosťou, spoločenstvom s Ním. Hoci to zároveň znamenalo pre neho niesť aj bremeno Božieho srdca.

Na úpätí vrchu však napriek zábave, viditeľnému oltáru, programom, spevu a tancu... nebola spokojnosť. Naopak: toto ľudí vyprázdnilo ešte viac. Bola to len chvíľková záplata na dieru v srdci, ktorú môže zaplniť len a len Boh sám. Bolo tam reptanie, nevera, strach, vzbura, opozícia, povstanie...

Kiež by sme mohli zakúsiť mocné vyliatie Ducha modlitieb a pokorných prosieb! Kiežby naše životy boli motivované Božím srdcom! Kiež zakúsime Pánov kríž, Jeho bolesť i Jeho radosť!

Veď máme tak nesmierne mocné zasľúbenie, ktoré môže zmeniť celú krajinu:

2 Kronická 7:14  A keby sa zohnul, a tak sa pokoril môj ľud, nad ktorým je vzývané moje meno, a keby sa modlili a hľadali by moju tvár a odvrátili by sa od svojich zlých ciest, ja vyslyším z nebies, odpustím ich hriech a uzdravím ich zem.

Pre ilustráciu a veľmi silný prorocký hlas hovoriaci o tejto časti príbehu o zlatom teľati tu dávam miesto pre toto  - verím že Božie posolstvo – skrze brata Dávida Wilkersona:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára