________________________________

12. 6. 2011

Modlitba chudobných duchom

Modlitba chudobných duchom

Mobilizácia 2011, Konferencia modlitby a pôstu 10.-12.6.

stiahnuť kázeň

 

31

image

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Modlitba chudobných duchom: „...pre Pána neodolateľný spôsob prístupu k Nemu - neodolateľnému Pánovi - odolávajúci všetkým prekážkam...“

Marek 7:24  Potom vstal a odišiel odtiaľ do končín týrskych a sidonských. Vošiel do domu, lebo nechcel, aby niekto zvedel o Ňom. Ale nemohol sa utajiť, 25  lebo hneď počula o Ňom žena, ktorá mala dcéru posadnutú nečistým duchom; prišla a padla Mu k nohám. 26  A tá žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. Prosila Ho, aby vyhnal z jej dcéry démona. 27  Ale On jej povedal: Nech sa najprv deti najedia; lebo nie je dobre vziať chlieb deťom a hodiť šteňatám. 28  Ona Mu však odvetila: Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia pod stolom z omrviniek po deťoch. 29  Nato jej povedal: Pre tieto (tvoje) slová: Choď! Démon vyšiel z tvojej dcéry. 30  Odišla teda domov a našla dieťa ležať na posteli; démon už vyšiel z neho.

32

Päť “P” modlitby chudobných duchom:

1. Prichádza k Pánovi

Celý tento príbeh je fascinujúci tým, ako iniciatíva človeka dosahuje odpoveď z neba, hoci paradoxne akoby Boh – Pán bol v tomto prípade pasívny, ba dokonca uzavretý. Táto žena nám ukazuje veľmi zvláštnu cestu, úplne svojrázny spôsob modlitby. Nazývam tento jej spôsob za neodolateľný pre Pána. Domnievam sa, že sa mu práve v našej dobe a kultúre potrebujeme učiť. Zrejme aj preto nás Duch Boží pozýva ku chudobe duchom, ktorá je pre Pána „neodolateľnou“.

Pre chudobných duchom je totiž Pán neodolateľným. Oni nemajú iné bohatstvo, iné zdroje, iné istoty. Nemajú sa na koho obrátiť. Nemajú a nehľadajú inú cestu. Iná cesta pre nich nie je. Nedúfajú v seba. Nedúfajú v človeka, alebo tento svet. Táto žena bola v pozícii, v stave chudobnej duchom. Nikto jej nemohol pomôcť s problémom, ktorý tak akútne prežívala so svojou dcérou. Neexistovalo pre ňu žiadne iné riešenie.

Takáto situácia a vnútorné rozpoloženie človeka doslova vedie k aktivite vo vzťahu k Bohu. Táto žena si Pána doslova vyhľadala. Hoci sa vlastne chcel ukryť, predsa sa o Ňom dozvedela a našla ho. Chudoba duchom je iniciatívny postoj. Je to aktívna viera, ktorá prichádza k Bohu s bytostnou, existenčnou potrebou. Nie je to len „zdvorilostná modlitba“, alebo „modlitba z povinnosti“, či „rutinná modlitba“, ba dokonca ani „modlitba pracovno-právneho pomeru“. Ba dokonca to ako modlitba ani nevyzerá, pretože je to tak osobné, tak strapaté, tak spontánne a tak nesmierne nástojčivé, predierajúce sa, dožadujúce...

Pevne verím, že toto je stav srdca. Nestačí aby sme sa pokúsili túto ženu napodobniť. Nestačí, aby sme len pridali trochu „volume“. Nestačí, aby sme sa len pokúsili byť nástojčivejší, či emotívnejší. Nie je to o forme. Je to o srdci. Je to o chudobe duchom. Je to o stave našej duše. Je to o tom, do akej miery sme chudobní, vyprázdnení zo všetkých ostatných zdrojov, pokladov, možností, schopností... Nuž a pre nás v našej dnešnej doby prosperity a vlažnosti je tento postoj zrejme cudzí. Trochu zakúsime chudobu duchom, keď sme nevyliečiteľne chorí my, alebo niekto nám blízky; keď zakúsime nečakané nešťastie. Pri udalostiach, ktoré odhaľujú našu zraniteľnosť a pominuteľnosť a márnosť čohokoľvek z pokladov sveta. Možno aj preto sa práve takéto veci v našich dňoch dejú. Možno aj práve preto tie mnohé pohromy, katastrofy, prírodné a klimatické zmeny,, alebo finančná – hospodárska kríza. Možno je to aj preto, aby sme sa spamätali a vrátili sa k Bohu. Pribehli ku Nemu, padli k Jeho nohám.

Zdá sa mi totiž, že pri našom životnom štýle vlastne Pána ani nepotrebujeme. Aspoň to tak vyzerá. Žijeme tak. Neprežívame takúto existenčnú núdzu.

Samozrejme, keď hovoríme o modlitbe chudobných duchom, nehovoríme len o ľuďoch vo vážnych krízach života. Boh dnes hľadá ľudí, ktorí Ho budú takýmto extravagantným a jedinečným spôsobom hľadať. On hľadá uctievačov v Duchu a pravde. On hľadá tých, ktorí Ho milujú celým srdcom, ktorí o Neho naozaj stoja, ktorí naozaj prichádzajú k Nemu a padajú ku Jeho nohám. Boh hľadá pokorných, zlomených, ktorí to myslia naozaj vážne. On hľadá tých, ktorých srdce je celé obrátené na Neho.

Boh hľadá aj v našej krajine modlitebníkov, ktorí budú vo svojom srdci naozaj zlomení pre túto krajinu, pre ich mesto, pre ľudí, cirkev... Len takýto modlitebníci s roztrhnutým srdcom vedia zobrať na seba Pánovo bremeno a plakať Jeho slzy. Takýto ľudia už nevedia žiť bez toho, aby sa nepokúšali o Božie zmeny. Oni sa nevedia pridať k väčšine a k duchu tejto doby. Oni totiž nežijú sebe, ale Pánovi. Oni rozmýšľajú, snívajú a hovoria o Božích veciach. Oni vidia Božie veci okolo seba. Dokážu vidieť Božie kráľovstvo. Vidia čo je za scénou, vnímajú paradoxný a katastrofálny kontrast medzi zdanlivým pokojom, rutinou každodenného sveta; a medzi bojom na život a na smrť, ktorý v duchovných oblastiach prebieha, aby diabol mal prevahu udržiavať ľudstvo v klame, posúvajúce sa ako na pohyblivom páse do zatratenia.

Preto chudobní duchom kričia, plačú, revú, modlia sa a postia. Preto vyzerajú čudácky, nehovoria o banálnych veciach sveta. Oni majú väčší sen.

Chudobní duchom naliehavo hľadajú Pána, prichádzajú ku Nemu a padajú ku Jeho nohám. Vedia, že Ježiš je tou jedinou nádejou, riešením, záchranou.

Dokonca ani bežné zborové veci ich nenadchýnajú. Vôbec si nezakladajú na programe, na teológii, či hudbe. Oni doslova revú po Bohu samom a po Jeho mocnom konaní. Oni chcú vidieť ako je cirkev pre Neho zlomená a ako sú zástupy dotknuté a zasiahnuté pokáním. Neuspokoja sa s bežným vnútro zborovým životom. Nestačia im dobré vzťahy v duchovnej zborovej rodine. Chcú niečo viac, niečo väčšie. Niečo, čo je vlastne u ľudí nemožné. Niečo, čo chce aj Boh.

2. Prelamuje neveru

Ďalším paradoxom je to, že táto žena musela prekonávať logickú nepravdepodobnosť, že by si mohla niečo u Boha nárokovať. Bola pohankou, ba v očiach židov pochádzala z nenávideného a nepriateľského národa. Fenícia vtedy patrila ku Sýrii. Dnes patrí pod Libanon. A dodnes je to územie veľmi výbušným a židom nepriateľským. Vlastne táto žena nemala žiadny dôvod, prečo by ju mal Pán prijať, prečo by si mohla niečo nárokovať, zaslúžiť. Nemala zasľúbenia, nebola židovkou, ani ženou, ktorá by predtým konvertovala ku židovstvu. Bola „čistokrvnou pohankou“. Vlastne by sme si mohli klásť otázku, prečo tam vlastne Pán šiel, prečo šiel na takéto nepriateľské územie.

Nuž a Pán to samozrejme tejto žene aj jasne naznačuje. Akoby tu naozaj bola stena, ktorá bola medzi touto ženou a Pánom. Nejaká neviditeľná hranica.

Diabol sa snaží o to, aby sme aj my túto stenu jasne cítili. Je žalobcom bratov. Stará sa o to, aby naša nehodnosť, hriechy, chyby, pády... Aby toto všetko bolo ustavične pred našimi očami. Či vedome, alebo nevedome. Túto stenu by sme mohli nazvať „pocit viny“, alebo „odsúdenie“, či „pochybnosti a nevera“...

Myslím, že nie len ja mám túto skúsenosť. Zrejme v našej dobe a kultúre každý jeden potrebujeme prelamovať vo viere túto stenu. Všetci sa potýkame s týmito nechutnými pocitmi viny a odsúdenia. Máme čo robiť, aby sme sa predsa len odhodlali modliť, aby sme v modlitbe boli naliehaví. Zrejme to bez tohto zápasu a prelamovania ani nejde. Je to realita boja so žalobcom bratov. Je to realita zameranosti našej kultúry na výkon a zásluhy. Niekde v našej mysli, pocitoch, duchu sa stále ozýva tento spochybňujúci alarm.

„Tajomstvo úspechu“ prelomenia sa cez túto stenu je práve chudoba duchom: Je to naše zúfalstvo a zlomenosť, ktoré nás katapultujú cez hanbu, vinu, sebaodsúdenie... Chudoba duchom totiž prestáva byť tak precitlivenou na seba samého. Chudobní duchom vedia, že aj tak nič nemajú a ani nebudú samo zo seba mať, vďaka čomu by si mohli u Pána niečo zaslúžiť. Chudobní duchom nestavajú svoje modlitby na svojom výkone a spravodlivosti.

Je tu však ešte jedna skutočnosť modlitby chudobných duchom: Táto žena prichádza k Pánovi, keď tak nikto iný v jej meste nerobil. Nikto nevedel, že Ježiš je tam. Nedialo sa veľké uzdravujúce zhromaždenie s plagátikmi po celom meste. Táto žena nereagovala na to, čo sa deje okolo. Nereagovala na cudzou vieru a cudzie zázraky. Ona šla sama vo svoje vlastnej viere vo svoj zázrak. Chudobní duchom štartujú vieru vo svojom meste, otvárajú novú cestu zázrakov, sú prvými priekopníkmi.

3. Prekonáva odmietnutie

Tretím paradoxom tohto príbehu je práve postoj Pána. On to tejto žene nijako neuľahčuje. Jasne jej dáva najavo, že nie je židovka. Paradoxne ju najskôr odmieta. Tomuto miestu máme obrovský problém porozumieť: Sme humanistickí európski kresťania dávajúci posledné desaťročia silný dôraz na milosť a dobrotu Božiu. Toto miesto nám vyráža dych a berie pôdu z pod nôh: „Čože? – Môže nám Pán povedať na naše modlitby NIE? Môže nás takto odmietnuť?“

Tento príbeh hovorí o tom, že naše modlitby môžu dostať odpoveď NIE. Koniec koncov mávame tento pocit často. Každý, kto sa už k vážnejším modlitbám niekedy odhodlal, tak pozná toto napätie: Modlíme sa a NIČ. Nie že by sa nič nedialo, ale ani nevnímame, že by Boh s tým niečo chcel urobiť. Alebo možno aj máme od Boha súhlas a zasľúbenie, ale stále sa nič nedeje. Samozrejme niekedy je to preto, lebo to Božou vôľou proste nie je (napr. keď Bileám prosil, aby mohol ísť vyhovieť kráľovi Balákovi a jeho výhodnej ponuke 4M 22; 4M 31,8; 5M 23,5-6; Neh 13,2; 2Pt 2,15-16; Jud 11). Často je to však preto, že je rozdiel medzi časom, kedy zasľúbenie dostaneme a časom, kedy sa toto zasľúbenie naplní (napr. zasľúbenie o narodení Izáka, ktoré Abrahám dostal, a na ktoré čakal mnoho rokov). Niekedy je to preto, lebo nerozumieme prečo prechádzame takým obdobím a okolnosťami (napr. Jób mal pocit, že Boh sa mu vzdialil a neodpovedá mu). A ničí nás to o to viac, že nerozumieme tomu, že Pán nám môže povedať NIE, že On môže veci urobiť inak, že aj keď sa modlíme ako žeraví, predsa len veci nemáme v rukách my, ale On.

Nechcem dávať odpoveď na toto Pánovo NIE a vysvetľovať prečo asi Pán takto odmietavo jednal s touto ženou. Beriem to ako fakt, ako skutočnosť, s ktorou sa stretávam. Beriem to tak, že ma to preveruje, mení ma to a zároveň pripravuje aj na Pánovo ÁNO. Myslím, že skutočnosť, že Ježiš je Pán, potrebujeme dnes znovu a znovu prijímať. Mentálne to vieme, ale často sme zlomení pocitom, či presvedčením, že nás Boh opustil, nevypočul, zanedbal.

Myslím, že je to aj vplyvom ducha antikrista, ktorý sa už v našej generácii stáva viac než zreteľným: tento duch ide doslova proti Kristovi – Jeho dobrota, záchrane, spaseniu; a ponúka hocičo iné namiesto Krista. Tento vplyv neobchádza ani cirkev. Práve naopak. Veľa úprimných kresťanov zápasí s myšlienkami, že Boh ich nemiluje, nepočuje, neprijíma, nevedie...

Chudobní duchom sa však nenechajú odmietnuť. Oni myšlienky antikrista odmietajú, vzdorujú im. Oni to ako odmietnutie od Pána ani nevnímajú. Berú to a pokorujú sa o to viac pred Pánom. Ich modlitba totiž nie je manipuláciou. Modlitba chudobných duchom nie je presviedčaním Otca, aby urobil niečo, čo On urobiť nechce. Ich modlitba nie je „vydupávanie si trucovitých detí“ ich vlastnej vôle. Modlitba chudobných duchom je modlitba zlomených a pokorných ľudí, ktorí sa nemodlia na základe svojich zásluh. Oni sa modlia na základe Božej milosti. Vedia, že nič nie sú a nič nemajú. Ich modlitba je doslova odovzdávaním sa Bohu, poddávaním sa Jeho vôli. Vlastne to ani nie je modlitba. Je to život v Božej dlani.

Verím, že pre nás je toto veľká výzva, keďže skôr sme ovplyvnení humanizmom a teóriami „dobrého Boha“ a navyše vzrastajúcim vplyvom ducha antikrista. Pre nás je výzvou prijať fakt, že sme v Božej dlani. Že On nás celých drží a vlastní. Že On všetko môže a nijaký Jeho zámer nemožno prekaziť. My skôr máme tendenciu myslieť si, že Boh je ďaleko a my si od Neho niečo vyprosujeme. Skutočnosť je však taká, že my Mu celí patríme, a môžeme sa vedome oddávať Jemu a Jeho vôli, a to bez akýchkoľvek pochybností o tom, že On sa o nás dokonale stará. To neznamená, že sa fatalisticky odovzdávame nejakému osudu! Nie! Máme slobodnú vôľu prijať, či neprijať túto dokonalú Božiu vôľu a starostlivosť o nás. Možno o to viac nás to vedie k horlivým modlitbám. Skutočnosť, že môžeme prísť o Božie požehnanie, vedenie, vôľu..., by nás mala doslova štartovať do modlitieb, do zápasu o toto miesto v Božej dlani.

4. Pokračuje v naliehaní

A to je ďalším paradoxom v našom príbehu. Táto cudzinka mala veľa dôvodov zvrtnúť sa na opätku a odísť urazená z toho domu. Mohla si povedať: „Veď tu ma odmietajú, dávajú mi najavo, že som šteňa, že je to pre niekoho iného. Vôbec mi nerozumejú, vôbec nevidia moju akútnu situáciu...“

Aj Abrahám mal problém čakať na Izáka a hľadal iné – svoje vlastné – spôsoby. Aj Jób prežíval obrovskú krízu nerozumejúc tomu čo a prečo sa mu deje. Aj Jeremiáš bol v momentoch kedy nerozumel prečo prechádza takým odmietnutím. A mnohí ďalší. A mnohí z nás.

Jeremiáš 20:7  Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. 8  Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! - volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. 9  Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem.

Sme na križovatke:

  • Buď sa urazíme, zatvrdíme, rezignujeme a odídeme od Pána. Prestaneme sa modliť. Uspokojíme sa s akýmsi duchovným živorením. Zaviazneme do bahna odmietnutia – uveríme, že Boh nás odmieta a my v dôsledku toho odmietame Jeho milosť. Často som zúfalý z toho, koľko takýchto kresťanov stretávam. Koľko ľudí presvedčených, že Boh ich sklamal, že bol ku nim nespravodlivý.
  • Alebo budeme pokračovať v naliehaní, modlitbách, držania sa zasľúbení, viery a presvedčenia, že sme v Božej dlani.

Chudobní duchom však pokračujú v chodení s Bohom, v modlitbách a naliehaní. Kričia, lamentujú, plačú a nerozumejú veciam. Ale pokračujú s Bohom. Ich srdce Mu zostáva verné. Nemôžu inak. Hoci by aj chceli, hoci sa o to možno v bezradnosti aj pokúšajú. Predsa však nevedia odísť od Pána, vzdať sa ohňa ich povolania, zabudnúť na zasľúbenia... Pokračujú ďalej.

A to je modlitba chudobných Bohom: pokračovanie v kráčaní s Bohom a pred Jeho tvárou. Navonok to možno ako modlitba nevyzerá. Je to mnoho pochybností, plaču, neporozumenia, bolesti, čakania... Pod tým všetkým však je ohnisko viery; presvedčenie, že sú v Božej dlani. Chudobní duchom zostávajú na kolenách, ich oči ďalej hľadia na Pána, ďalej čakajú a držia Jeho zasľúbenia.

Hoci mnohí iní odpadajú, strácajú vieru, horknú voči Bohu, vzdávajú to, odchádzajú preč od Boha a Jeho tváre. Chudobní duchom pokračujú vo viere a v naliehaní.

5. Prijíma odpoveď

Odpoveď, ktorú táto žena dostala bola tiež skúškou jej viery. Aj odpoveď od Pána – Jeho slovo a zasľúbenia, sú skúškou viery. Tá žena mohla na Pána naliehať, aby šiel do jej domu, skladal ruky na jej dcéru, pomazal ju olejom, modli sa za ňu, vyháňal démona... Tá žena mohla ísť spôsobom: „dokiaľ neuvidím, neuverím“. Takto by sa zrejme k Božej odpovedi nedostala.

Pán jej povedal: “Choď, démon už vyšiel z tvojej dcéry.“ A ona proste šla.

Pre mňa je to ďalším paradoxom tejto ženy, jej jedinečného prístupu k Pánovi a spôsobu ako sa dokázala pred Ním skloniť, pokoriť a aj prijať Jeho odpoveď. Zároveň je to nádherným príkladom prejavu chudoby duchom:

  1. Chudobní duchom prijímajú Pánovu odpoveď, Jeho slovo a zasľúbenia. Oni kvôli tomu, že padli pred Pánom na tvár, prekonali neveru, odolali odmietnutiu..., sa dostali do stavu, kedy mohli Pána počuť. Pán k nim prehovoril. Modlitba chudobných duchom je načúvajúca modlitba. Nie je to len monológ a bombardovanie neba. Je to sklonenie sa v odovzdaní sa Bohu, ktorý sa o nás dokonale stará. Je to čakanie na Jeho odpoveď, Jeho slovo. Chudobní duchom žijú z toho, čo vychádza z Pánových úst. Oni k Nemu prichádzajú počuť. Nie len dostať a brať, ale predovšetkáým Ho počuť: Kazateľ 5:1  Strež svoju nohu, keď ideš do domu Božieho, a pristúp, aby si počul, lebo to je lepšie, ako keď blázni dávajú bitnú obeť, pretože nevedia o tom, keď robia zle.
  2. Chudobní duchom – potom, čo Pána počuli - doslova stoja na Božom slove, ktoré dostali. Jednajú na základe slova. Božie slovo je v ich živote a srdci. Pánove zasľúbenie je niečo čo držia, čo určuje ich život a smer. Nestrácajú toto „slovo zasľúbenia“, nenechajú si ho ukradnúť, nezabúdajú naň. Ako Mária, oni si ho uchovávajú v srdci: Lukáš 2:19  Ale Mária zachovávala všetky tie slová a uvažovala o nich vo svojom srdci. Modlitba chudobných duchom je vlastne držanie Božích zasľúbení, pripomínanie si ich, prehlasovanie Jeho slova, proklamovanie: Izaiáš 62:6  Na tvojich múroch, Jeruzaleme, ustanovím strážcov, ktorí po celý deň a po celú noc nebudú nikdy mlčať. Vy tedy, ktorí pripomínate Hospodina, nemajte pokoja! 7  Ale nedajte ani jemu pokoja, dokiaľ pevne nepostaví a dokiaľ neučiní Jeruzalema chválou na zemi!

 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára