________________________________

21. 4. 2010

MODLITEBNÍK V KOŽI KAZATEĽA

Rozhovor s Michalom Kevickým, kazateľom zboru Viera Bratskej jednoty baptistov v Bratislave (máj 2006)


Mnohí si myslia, že aby sme niečo označili slovom „pravý chlap“, „ozajstný muž“, musí to mať výšku aspoň 180 a váhu k tomu primeranú, biceps slušne vyvinutý a musí to byť aspoň jemnučko mačovské a brunátne zároveň. Už vidím čitateľskú skepsu vo vašich tvárach, nesúhlas, že veď predsa vieme, že to tak nie je. Ak viete, dobre. Ak neviete, tak vám chcem predstaviť dôkaz: nie je brunátny, nie je mačovský, vysoký je 165 centimetrov a skoro primerane k tomu váži, bicepsy som nemeral. Ale poznám ho a môžem povedať: je to ozajstný muž. Ozajstný Boží muž. Michal Kevický.

Michal, pridaj ešte zopár popisných faktov.
Takže: vek 30, ženatý s Evou, 2 deti, štúdium na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, narodený v Košiciach, vyrastený v Lučenci. Som jeden z dvoch kazateľov zboru Viera v Bratislave, je to zbor Bratskej jednoty baptistov.

Čo ťa priviedlo ku viere v Boha?
V živote som o Bohu nič nepočul a nebol som vychovávaný k viere. Po nežnej revolúcii som zistil, že sme evanjelická rodina. Rodičia chceli, aby som absolvoval konfirmáciu (potvrdenie krstného sľubu – podobné birmovke), na čo som sa im vysmial. Ale ako poslušné dieťa som to absolvoval, aj keď som mal svoj život, o ktorom rodičia nevedeli. Potom sa mi dostala do ruky kniha Život po živote, o prípadoch klinických smrtí. Tá pravdepodobnosť existencie nejakého života po smrti sa mi zrazu zdala príliš veľká. Vtedy som začal mať otázky. A začali sa aj moje prvé modlitby, hoci boli ako kričanie k betónovému stropu. Pokračovalo to snahou o zmenu a keď to veľmi skrátim, začal som chodiť na stretnutia evanjelickej mládeže, kde som naberal vedomosti o Biblii, o tom, akí by sme mali byť. Raz ma poslal náš farár na konferenciu pre pracovníkov s mládežou, rodila sa organizácia Sieť. Konferencia bola pre mňa veľkým zážitkom, vrcholilo moje zistenie, že Boh existuje. A vrcholilo moje zúfalstvo v tom, ako veľmi som Ho chcel osobne spoznať. Takže keď som na tejto konferencii videl stovky mladých ľudí, ktorí evidentne niečo prežívali s Bohom, tak som to nevydržal. Zavrel som sa do izby a konečne som sa modlil s tým, že som veril a myslel som to vážne. Vtedy som mal 17. Bolo to v podstate po takom 1,5 roku hľadania, snahy o to, aby som zmenil svoj život a tvrdého zistenia, že som nedokázal nič viac, ako prestať fajčiť. Moja prvá modlitba bola: Pane verím, že existuješ a ak sa Ti podarí zmeniť môj život, tak nech sa Ti páči.

Zmenil sa tvoj vzťah s Bohom za tie roky?
Zmena je hlavne vo mne, lebo Boh na mne odviedol neuveriteľný kus práce. V období obrátenia som bol 17 ročný chlapec, ktorý okúsil hriech, nečistotu. Mal som rozsypané sebavedomie, bol som samotár, introvert a zmietaný tým, ako ma berie okolie, trasúci sa pred budúcnosťou. A čo sa týka vzťahu s Pánom, nechcem nikdy stratiť prvú lásku k nemu a môžem povedať, že narastá a že Ho hľadám ešte zúfalejšie. Vtedy na začiatku som bol slobodný, nestál som v nijakej väčšej zodpovednosti. Ale teraz ovplyvňujem životy ľudí a nie je to sranda. Je veľmi ťažké vidieť ľudí, ktorým neviem pomôcť. A zároveň zápasiť o vlastnú svätosť, o vlastnú rodinu. Takže dnes si uvedomujem omnoho väčšiu potrebu Božej milosti a zúfalo po nej volám.

Začal si študovať v Bratislave na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Ako si spomínaš na tie roky?
Boli sme prvý ročník po nežnej revolúcii, veľmi početný. Väčšina prežila niečo podobné ako ja. Pre nás to boli roky prvej lásky. Hľadali sme Pána, modlili sme sa v izbách, v pivniciach. Evanjelizovali sme po uliciach. Do školy sme chodili s gitarou. Rozdávali letáky. To veľmi vystrašilo vedenie fakulty, profesorov a aj našich farárov. Začalo sa o nás hovoriť, že sme sektári, takže zhruba po 3 mesiacoch som stratil možnosť slúžiť v domácom zbore. Prestal som cestovávať domov. Cestoval som tak raz za mesiac. Moje miesto začalo byť viac a viac v Bratislave.

Si dnes v Bratislave spokojný?
Viem, že som momentálne tam, kde ma Boh chce mať. A tuším, že príde deň, kedy pôjdem ďalej. Chcem byť na ten deň pripravený, a tak využívam terajší život v Bratislave.

Ako si sa stal kazateľom? Bolo to jednoduché?
Nevedel som, že to bude služba kazateľa. Študoval som za evanjelického farára a všetko čo mi Pán vtedy povedal, bolo že ma povoláva do služby. Myslel som si, že to bude práve služba evanjelického farára. Keď som prišiel do Bratislavy, začal som sa učiť, že potrebujem čakať na Pána a pýtať sa Ho. A že nemusím byť evanjelickým farárom. Teraz to znie veľmi jednoducho, ale vtedy to bolo veľmi ťažké. Celé okolie, rodina a autority ma tlačili, aby som sa stal evanjelickým farárom. A nielen mňa, ale aj všetkých mojich spolužiakov. Dovoliť v takomto tlaku Bohu, aby mi hovoril o nejakých iných alternatívach nebolo jednoduché. Napriek tomu som to spravil. Myslím, že ku koncu prvého ročníka mi bolo už jasné, že nebudem vedieť vykonávať zamestnanie evanjelického farára. Preto som hľadal Pána a pýtal sa Ho: Pane, čo máš pre mňa? Teraz som Mu vďačný, že už vtedy som mohol počuť Jeho hlas. Zvláštnym spôsobom ma Boh priviedol do zboru Viera, kde som dodnes. Už ako študent som začal viac slúžiť ľuďom, posledný rok som pracoval dokonca na tretinový úväzok. Takže bolo to aj povolanie od zboru, aby som postupne prešiel do služby na plný úväzok.

Zápasil si s nejakými pochybnosťami?
Ale jasné, že áno. Viac-menej som si stále myslel že na to nemám. Dnes to viem už na 100%. Z jedného prostého dôvodu. Viem, kto zhruba som, na čo mám a na čo nemám. Vtedy som sa mnohé veci začal učiť na vlastných chybách. Už vtedy som sa cítil trošku neprirodzene, ako modlitebník zašitý v koži kazateľa. Na semafore Božieho vedenia som však nevidel ani červenú, ani oranžovú a tak som to vzal ako zelenú. Boli to veľmi ťažké roky, ale na druhej strane som sa naučil niečo viacej o Božom povolaní pre môj život. Dokonca som sa naučil jednu dôležitú lekciu: Boh nás vedie, keď sa pohybujeme. Keby som len čakal a pýtal sa, nepočul by som Jeho hlas. V Izaiášovi, 30. kapitole je jedno zasľúbenie, že budeš počuť môj hlas, keby si chcel odbočiť napravo alebo naľavo. A dnes viem, že takto to funguje, keď sa ja pohnem, či správnym alebo nesprávnym smerom, zažijem ako Boh ku mne hovorí. A už sa nebojím tak veľmi urobiť chybu. Skôr sa bojím, aby som nezostal stáť v pasivite.

Čo by si odporučil ľuďom, ktorí sú v podobnej pozícii ako ty kedysi?
Nech si prečítajú o povolaní Božieho muža Mojžiša, prvé kapitoly 2. knihy Mojžišovej - ako sa Mojžiš vyhováral: Pane, čo poviem tým ľuďom? Druhá výhovorka bola: „Pane, aké máš meno, ako ťa im predstavím, veď ja sám ťa nepoznám“. Tretí argument Mojžišov bol: „Pane ako ich presvedčím? Daj mi nejaký dôkazový materiál do ruky!“ A toto je naozaj moment, kedy potrebujeme dôverovať Bohu. Ak nás povolal, tak nás aj vystrojí. Ak nám dáva víziu, spolu s ňou príde aj provízia. Chcel by som povzbudiť ľudí, ak majú sen v srdci (mnoho ľudí ten sen má!), že to Boh vkladá sny do ich vnútra. Samozrejme prvá reakcia je, že je to z nás, že si to len vymýšľame. Ale ak sú v srdci človeka sny a túžby, bral by som ich veľmi vážne. No a potom je tam ďalšia výhovorka Mojžiša: „Pane pošli niekoho iného, kto je vhodnejší, ja sa na to nehodím.“ Chcel by som povzbudiť veľmi konkrétnou skúsenosťou: Boh si vždy povolá slabých, neskúsených, bojazlivých, trasúcich sa, alebo nehodných ľudí, ktorými má svet tendenciu opovrhnúť. Prečo? Neviem, ale On to tak robí. Prvý list Korinťanom o tom veľmi jasne hovorí: Boh si povoláva to, čo je slabé, aby silných zahanbil, to čo je bláznivé, aby múdrych zahanbil. Ak cítiš povolanie do niečoho, na čo nemáš, na 90% si trúfam povedať, zrejme to bude od Pána. Ak cítiš povolanie a vieš, že na to máš, na 90% ti chcem povedať, preskúmaj, či je to naozaj tak. Pán ťa volá do väčších vecí, ako si ty.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu na kázne?
Myslím, že odkiaľ väčšina kazateľov: z každodenného vzťahu s Bohom. Z Božieho Slova a z toho ako sa nám, mne, darí aplikovať ho v živote. Inšpiráciu najčastejšie dostávam na modlitbách. Tam zrazu vidím takú aplikáciu veršov, že som sám prekvapený. A keď študujem Bibliu, zisťujem zase, za čo všetko sa ešte môžem modliť. Takže u mňa sú to takéto spojené nádoby. A ďalšou velikánskou inšpiráciou je služba ľuďom. Keď som konfrontovaný s vecami, ktoré ľudia prežívajú, ktoré ich ťažia a trápia.

Myslíš že zasievané slovo prináša dostatočnú úrodu?
Moje vnímanie je také, že zďaleka nie sme tam, kde nás Boh chce mať a zďaleka naša služba nie je Jeho službou. Naše slová neprinášajú tú úrodu ktorú by mali, alebo mohli. Takže moja odpoveď je veľmi stručná: nie som spokojný. Ale zmena zrejme začína u mňa 

Čo si najviac uvedomíš počas Veľkonočných sviatkov?
Motto tejto Veľkej noci pre mňa je „chlapče, teraz je to na tebe, teraz musíš ísť ty“. Učeníci zrazu zostali sami. Bol to obrovský prechod medzi situáciou, kedy sa mohli oprieť o Pána Ježiša, mohli sa ho pýtať a počúvať. Ale zrazu tam Ježiš nebol. A pre mňa Veľká noc tento rok znamená zobrať tú zodpovednosť. Nájsť si učeníkov, tak ako Ježiš a odovzdávať, čo sme sami prijali.

* pokračovanie v budúcom čísle
Jaroslav Ch

JEDNOTA ZAČÍNA V ZLOMENOSTI

Pokračovanie rozhovoru s Michalom Kevickým, kazateľom Bratskej jednoty baptistov v Bratislave (máj 2006)

Určite máš vlastné predstavy o napredovaní a chode zboru. Ako sa k tomu staviaš, keď to nejde podľa nich?
Jedna z dôležitých lekcií, ktoré som sa naučil a v podstate stále sa to učiť musím je, že nejde o môj zbor, nejde o moju službu - ide o Boží dom, ktorý Boh sám stavia. A to znamená dve veci: na jednej strane sa snažím rozumieť Bohu, čo chce robiť On. Lebo ak by som vyrukoval s vlastnými ambíciami, tak by som mohol naraziť, byť sklamaný, frustrovaný, brať veci osobne, uraziť sa, zahorknúť a dostať sa do veľmi ťažkej pozície, čo sa mi do značnej miery aj podarilo, preto o tej lekcii môžem hovoriť. A druhá vec, ktorá je s tým spojená: potrebujem niektoré veci nechať na Bohu, aby ich robil On. Znovu opakujem: je to Jeho dielo a moja služba nie je moja, je to Jeho služba. Toto je to čo mi pomáha, čo ma prenieslo cez moje mínové polia a všetky sklamania či frustrácie.

Ako sa ti páčia zbory na Slovensku?
Vyznávam a veľmi snívam o jednej veci - o tímovej spolupráci. Spomínal som, že som sa naučil rozlišovať veci, do ktorých má Boh povolal. Naučil som sa rozlišovať, aké mám vlastnosti, aká som osobnosť. Nehrať sa na niekoho kým nie som a hovoriť otvorene o svojich slabostiach. To ma ale úplne, úplne núti hľadať spolupracovníkov, ktorí doplnia, na čo ja nemám. A preto snívam o spolupráci a o zboroch, ktoré budú vedené rovnocennými služobníkmi v zmysle Ef 4,11, že Boh ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov... Verím, že niečo z tohto by malo byť v každom vodcovskom tíme. A do veľkej miery sa to už deje, ale čakám, že toho bude viac. Potom budú vznikať zbory nie na základe jednej silnej vízie, alebo národnosti, jazyka, sociálneho postavenia, veku, štýlu hudby či zdôraznenia časti učenia, ale zbory, kde Boh bude Ocko a kde my budeme Jeho deti. A podľa vzoru rodiny a Božieho domu budú vznikať úplne heterogénne zbory. Mladí nebudú mať problém byť so starými, ženy s mužmi, atď. Snívam o spolupráci tak rozdielnych služobností, ako je pastier a prorok, tak rozdielnych služobností ako je učiteľ a apoštol. To je jedna z tých vecí, ktoré mám na srdci, takýto typ zboru túžim budovať a vidieť. Ten sen je však obrovský! Bolo by to nadlho... :o)

Čo si sa naučil počas svojho pôsobenia o riešení konfliktov v zbore?
Naučil som sa jednu veľmi konkrétnu vec a síce, že som veľmi pyšný, ješitný a veľmi sebecký človek.

Myslel som, že dáš nejakú radu..?
V mojom srdci je džungľa a Jeremiáš to vyjadril veľmi dobre, že zo všetkého najprevrátenejšie je ľudské srdce. Prichádzal som na to ťažko, lebo konflikty ma viedli na kolená, až na tvár a nebolo to ľahké keď Pán jednal s mojou pýchou. Neviem, ako na to odpovedať. Nepodarilo sa mi úplne všetky konflikty vyriešiť, ale verím, že neexistuje konflikt, ktorý by sme nedokázali prekonať ochotou, pokorou a hľadaním Božej tváre. Zmena začína u mňa, to by bola možno moja lekcia. Vždy keď teraz vidím v sebe túžbu zmeniť okolie, tak sa spýtam: „Naozaj? Nepotrebujem zmenu práve ja?“

Čo vidíš ako najväčší problém medzi ľuďmi na Slovensku?
Evidentná je nejednota. Máme veľkú tendenciu byť nespokojní s tým čo máme, porovnávať sa s druhými a závidieť. A máme úplne slabú sebahodnotu. Svoju identitu odvádzame od toho, ako vyzeráme, čo vlastníme.... a z toho vyplýva celý ten zmätok, že staviame život na hodnotách, na ktorých život nestojí.


Teraz trošku o tebe osobne. Zaradil by si sa do kategórie ľudí, ktorým v týždni chýba ešte jeden deň?
Iste áno. Myslím, že väčšina Božích služobníkov s týmto zápasí. Ale minulý týždeň som bol na jednej skupinke a zastavila ma veta, ktorú sme spolu čítali v knižke Život s jasným cieľom od Ricka Warena. Budem ju len parafrázovať: Ak si myslíš že nemáš dosť času, tak zrejme robíš niečo, k čomu ťa Boh nepovolal, alebo príliš dlho pozeráš televízor.
To znamená, že buď náš život nie je zameraný na cieľ a robíme aj to čo by sme nemali robiť, alebo nemáme svoj čas dobre zorganizovaný. Tá veta ma naozaj zastavila. Takže myslím, že Boh nám dal dosť času na to, aby sme urobili to, k čomu nás povolal.

Darí sa ti nájsť čas na relax?
Ja si myslím, že ano. Moja manželka si myslí, že nie.

Darí sa ti nájsť čas na manželku? Čo si myslí ona?
Tu si už nemyslím, že sa mi to až tak darí. A samozrejme, že moja manželka si myslí to isté. Ale na druhej strane je veľmi vďačná a vidí to, že na mojej strane je snaha ten čas si nájsť.

Cítiš podporu od svojej manželky?
Áno. Myslim, že práve z tohto dôvodu môžem mať jej podporu. A bez tohto by som nevedel robiť to čo robím, alebo by som to musel veľmi vážne obmedzovať.

Pre mnohých sú rodina a deti príťažou. Ako to vnímaš ty?
Rodina je pre mňa zázemím, nie príťažou. Rodina je niečo, čo nás má vypudiť, vystreliť a stáť za nami; je to ako tetiva luku. Takže ja si myslím, že rodinu veľmi potrebujeme. Apoštol Pavol kladie kritérium na staršieho v zbore v 1 Tim 3, aby to bol muž jednej ženy a zároveň aby si vedel svoje dietky udržiavať v podriadenosti. A hneď tam aj zdôvodňuje, že ak sa nevie starať o svoju domácnosť, ako sa potom bude starať o cirkev? Musím uznať, že nie je ľahké žiť v manželstve a v rodine. Aj keď sú také manželské páry, ktoré hovoria, že je to nádherné a ľahké a ja im závidím. Potrebujeme sa naučiť žiť v takom úzkom vzťahu, kde nás ten druhý detailne pozná a nemám kam by som ušiel. Kedy si nemôžem dovoliť buchnúť dverami. A toto nás do veľkej miery kvalifikuje pre službu v cirkvi. Lebo žiť v manželstve znamená byť ochotný sa meniť. A znovu - kľúč k tomu ako prežiť v manželstve je pochopiť, že zmena začína asi u mňa.

Oplatí sa mať deti, alebo nie?
Podľa mňa, rozhodne, rozhodne, rozhodne áno. Je to niečo nádherné, čo naplní človeka takým teplom ako máločo iné. Boh nám dáva deti a je s tým spojená zodpovednosť a povinnosti. Je s tým spojené to, aby sme sa vedeli odriekať a prispôsobovať sa, vzdávať sa svojich práv. Ale túto lekciu potrebujeme ako soľ v dnešnej spoločnosti, kde je tak veľký dôraz na pohodlnosť a napĺňanie svojich vlastných potrieb. V každom prípade si myslím, že s deťmi je spojené ďaleko viacej radosti ako problémov.

Ako sa pozeráš na zbližovanie kresťanských denominácií?
Už som naznačil, že si veľa nesľubujem od teologických a ekumenických snáh o priblíženie v učení, praxi, alebo liturgii. Ja osobne som skôr nadšený z toho čo robí Boh medzi nami. Fascinuje ma, ako Boh vytvára sieť živých a funkčných vzťahov naprieč denomináciám. A v našej generácii, v našej krajine je to priam evidentné. Možno aj práve preto, že po rokoch totality sa už nevieme vyhranene zaradiť do nejakej denominácie, ktorá by bola pre nás nejakou identitou. Takisto my nie sme žiadni denominační vlastenci. Je evidentné, že napriek tomu, že sme z rôznych denominácií udržiavame medzi sebou kontakty a rôznorodú spoluprácu. Fascinuje ma, že sa to deje aj medzi vodcami. A tomuto verím. Na toto mám odvahu povedať, že to je Božie. Minule sme sa rozprávali s Paulom Dakinom z Anglicka o tom, kde začína jednota. A Paul nám odpovedal: „Jednota začína v zlomenosti.“ Takže ja verím v jednotu, pri ktorej nám bude už úplne jedno, kto je odkiaľ. Budeme tak zlomení, že budeme ochotní dať Bohu čokoľvek. Budeme prahnúci byť jeho ľudom a navzájom bratmi a sestrami.

Vo viacerých spoločenstvách badať vyhorenie, strádanie. V čom vidíš príčinu?
Raz som sa s niekým rozprával práve na túto tému a dostal som takúto odpoveď: „Vieš, asi sme čakali prebudenie príliš rýchlo. Asi sme čakali, že to všetko príde hneď. A Boh to tak nerobí, ako sme si to predstavovali.“ Myslím, že je to veľká časť pravdy. V poslednej dobe evidentne narastá syndróm ľudí, ktorí sú sklamaní z Boha. Vychádzajú knižky ako napríklad od Yanceyho, ktorí sa vážne zaoberajú otázkou, prečo sú ľudia sklamaní z Boha. Sám som stretol ľudí, ktorí kričali: „Bože prečo?!“ Odišli od Boha a odišli zo zboru. Myslím, že jadro toho problému je niekde v tomto: My sme čakali niečo podľa svojej predstavy. Do takýchto problémov sa dostane aj manželstvo. A v súvislosti s týmto sa môžeme pýtať: „Došlo pri obrátení aj k odovzdaniu sa? Boli ľudia schopní prijať Boha? Nie len sny, povolanie, víziu, ale aj spôsob a čas?“

Mohol by si na to niečo odporučiť?
Môj recept je byť zamilovaný do Ježiša. Aby on bol pre mňa všetkým. Nie moja služba, nie môj úspech, nie moje manželstvo, nie moja túžba, nie zážitky, ale On sám osobne. Častokrát v mojej službe som sa dostával do bodu, kedy som musel Pánovi dať svoju službu a musel som mu povedať: „Pane nechcem, aby to bolo o mne.“ Možno toto by bolo niečo, čo by pomohlo dostať sa cez rozčarovanie z toho, že sa veci nedejú tak a vtedy ako a kedy by sme chceli.

Na záver obligátny voľný priestor , príp. povedz čo máš na srdci.
Už som spomenul, že som modlitebník zašitý v koži kazateľa. A nosím v sebe sen, víziu, ktorú mi Pán dal v 97. roku. Týka sa modlitebného hnutia na Slovensku. Momentálne vidím ako jednu zo strategických vecí práve modlitebné hnutie 24/7 (nepretržité 7-dňové modlitby, pozn. red.). A som veľmi rád, že na Slovensku sa veľa takýchto miestností už otvorilo. Ľudia sú z toho nadšení a robia to znovu a znovu. Verím, že Boh chce mať v našom meste dom modlitby – dvadsaťštyri hodín denne tristošesťdesiatpäť dní v roku, pre všetkých kresťanov a za všetky národy. Neviem ako sa to stane, lebo nemáme ani financie, ani miestnosť, dokonca ani na jeden mesiac, ale v posledných týždňoch rozmýšľam, pýtam sa nahlas a modlím sa za to, ako tu v Bratislave takýto dom otvoriť. Možno aj niekto z čitateľov bude mať k dispozícii nehnuteľnosť, alebo nejaké prostriedky, ktoré by nám v tom mohli pomôcť. Ja verím, že by sme ten dom mali čím skôr otvoriť. Nie na 3 dni, ani na týždeň, ani na mesiac, ale minimálne na jeden rok. A som si istý, že to po roku neskončí. Že by to narástlo, a že by to zmenilo atmosféru medzi nami, atmosféru v meste. Keď zdieľam túto víziu s rôznymi vedúcimi v Bratislave, tak dostávam veľmi súhlasné stanoviská a odpovede. Len sa pýtame, či už je ten čas. Niekde hlboko v srdci však verím, „Áno, už je čas, už je najvyšší čas.“ Dokonca si myslím, že už sme to mali dávno urobiť.

Veľa odvahy a trpezlivosti praje a za rozhovor ďakuje
Jaroslav Chanas