________________________________

6. 3. 2011

Chudobní duchom V.

V. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

16

Piata z týchto vlastností znie:

Dokážu rozlíšiť medzi životnými nutnosťami a prepychom.

Ján 12:1  A tak šesť dňami pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde bol Lazar, ten, ktorý to bol zomrel a ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych, 2  a pripravili mu tam večeru, pri čom Marta posluhovala, a Lazar bol jedným z tých, ktorí s ním spolu sedeli za stolom. 3  A Mária vzala funt masti z pravého a drahocenného nardu a pomazala nohy Ježišove a poutierala nohy Ježišove svojimi vlasmi, a dom sa naplnil vôňou masti. 4  A jeden z jeho učeníkov, Judáš, syn Šimonov, ten Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: 5  Prečo sa tá masť nepredala za tristo denárov, a nedalo sa chudobným? 6  Ale nepovedal toho preto, že by sa bol staral o chudobných, ale preto, že bol zlodej a mal mešec a to, čo sa dalo do neho, nosil. 7  Vtedy povedal Ježiš: Nechaj ju, zachovala to ku dňu môjho pohrabu; 8  lebo veď chudobných máte vždycky so sebou, ale mňa nemáte vždycky.

Typickým príkladom myslenia bohatých je Judáš. Keď videl ženu, ktorá rozbila nádobu s nardovou masťou, ktorá predstavovala jej veno a mala hodnotu ročného príjmu, aby ňou jeden jediný krát pomazal Pána Ježiša..., neveril vlastným očiam. Bolo to pre neho nepredstaviteľné plytvanie. Vôbec nerozumel uctievaniu, prejavu lásky a odovzdanosti tejto ženy k Pánovi. Videl peniaze, hodnotu, projekty, svoje možnosti s týmito prostriedkami...

Pre tú ženu to však bolo vyznanie jej viery a lásky. Jej viera mala skutky. Jej láska mala ovocie. Nevidela drahú masť, jej hodnotu. Koniec koncov táto nádobka bola prepychom. Či s ňou, alebo bez nej sa dalo žiť. Ona videla Pána. Nebola závislá na svojom prepychu. Bola chudobná v duchu. A Pán jej rozumel. Nijako ju nenapomenul z nehospodárnosti, z premárnenej príležitosti pomôcť chudobným. Naopak. Vyzdvihol jej skutok. Prijal jej vyznanie a jej obeť. Jej chudoba v duchu spôsobila, že mohla pristúpiť k Pánovi nesmierne jedinečným, intímnym a extravagantným spôsobom. Chudobní duchom sa nenechajú okradnúť o niečo veľmi osobné s Pánom. Oni prinesú obete – dary prvej lásky. Preto ich Pán označuje za šťastných. Lebo oni zakúsia Pána veľmi jedinečne a osobne.

Naopak bohatí to neurobia. V ich očiach takéto skutky prvej lásky sú stratou a chybou v dobrom správcovstve. Oni nakladajú s prepychom rovnako ako so životným minimom.

Pozrime sa však bližšie na tento skutok Márie. Verím, že tu môžeme vidieť ďalšie tajomstvo chudoby duchom. Jej skutok totiž bol skutkom viery, lásky a nádeje.

1 Korintským 13:13  A teraz zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Apoštol Pavel tieto tri fenomény Božieho kráľovstva vymenúva naraz. Dokonca aj o nich nájdeme vyučovanie v NZ ako o spojených nádobách. Oni sa navzájom ovplyvňujú a dopĺňajú. Neviem prečo je to tak, ale my sme ich navzájom oddelili. Vyučujeme buď viere (toho je asi najviac), buď o láske (toho je už menej), alebo o nádeji (a toho je paradoxne najmenej). A myslím, že toto je aj jedno z veľkých úskalí. Oddeliť navzájom vieru nádej a lásku vedie naozaj k nepochopeniu a extrémom. Tu sú niektoré texty, ktoré o tom jasne hovoria:

Galatským 5:6  Lebo v Kristu Ježišovi ani obriezka nič nevládze ani neobriezka, ale viera pôsobiaca skrze lásku.

Efezským 6:23  Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a od Pána Ježiša Krista.

2 Korintským 8:7  Ale jako vo všetkom hojnejete, vo viere i v slove i v známosti i v každej snahe i vo svojej láske naproti nám, aby ste tak hojneli aj v tejto milosti.

Efezským 1:15  Preto i ja, keď som počul o viere u vás, o viere v Pánu Ježišovi, a o láske naproti všetkým svätým,

Kolosenským 1:4  počujúc o vašej viere v Kristu Ježišovi a o láske, ktorú máte naproti všetkým svätým,

1 Tesalonickým 3:6  Ale teraz, keď prišiel Timoteus od vás k nám a doniesol nám dobrú zvesť o vašej viere a láske, a že máte vždycky dobrú rozpomienku na nás a že túžite nás vidieť tak ako aj my vás,

Filemonovi 1:5  počujúc o tvojej láske a viere, ktorú máš k Pánu Ježišovi a naproti všetkým svätým,

A práve v príklade Márie sa viera nádej a láska spája. Dokonca by sme mohli povedať že chudoba duchom vzniká kombináciou viery nádeje a lásky. Ak dnes sme vyzvaní ku chudobe duchom, sme vyzvaní k znovuspojeniu týchto troch aspektov Božieho kráľovstva.

1. VIERA verzus strach17

Mária sa rozhodla k tomuto skutku viery: svoje bohatstvo – poklad, nádobku ktorá mala hodnotu minimálne celoročného príjmu, vyliala na nohy Pána Ježiša a vlasmi Mu ich utierala. Krátka, ale nesmierne drahá chvíľa úplne osobitého uctievania! Až nás zamrazí tá skutočnosť finančnej hodnoty tohto worshipu. Ak by sme sa chceli vcítiť do jej kože, premkol by nás strach, ktorý isto iste prekonávala aj ona sama: STRACH o jej vlastné zabezpečenie, manželstvo, budúcu existenciu, život... Isto iste mu musela čeliť aj ona.

My dnes zakúšame tento strach o našu existenciu a zabezpečenie v obrovskej miere. Duch antikrista – duch spochybňovania záchrany v Kristovi – duch spochybňovania Božej dostatočnosti je dnes úplne všade. Jeho vplyv je dokonca považovaný za normálny. Nazývame ho napr. zdravým rozumom, zodpovednosťou, rozvojom osobnosti, uplatnením sa – presadením sa v spoločnosti, sebazabezpečením, úspechom... atď. V pozadí je však strach. Aj ako kresťania tomuto tlaku čelíme. Znovu a znovu berieme svoje životy do vlastných rúk, hoci sme ich odovzdali Bohu. Znovu a znovu zachraňujeme seba samých, zabezpečujeme sa, staráme sa o našu budúcnosť na tejto zemi, akoby to bola jediná naša budúcnosť.

Nepriateľ navodzuje ovzdušie strachu, neistoty, honby za tým viac mať a viac sa cítiť bezpečným. Na druhej strane spochybňuje Božiu vernosť a dostatočnosť.

A toto je náš boj v týchto posledných dňoch. Je to boj so strachom a spochybnením Boha.

Mária prekonala strach a urobila niečo nesmierne odvážne. Nebol to však z jej strany obchod, ani náboženská povinnosť, nebol to len jej „povinný desiatok“, nebolo to jej vedomé „rozsievanie“ od ktorého si sľubovala Boží „desaťnásobok“... Bola to jej viera. Nie vypočítavosť.

Verím, že takéto skutky viery vždy budú aj bojom s našim strachom. Naša myseľ vždy bude siahať po ručnej brzde. Niekde vo vnútri však budeme ako Božie dieťatká pevne zakotvení v Bohu a v našom srdci bude niečo silnejšie ako „zdravý rozum“ našepkávajúci k opatrnosti zo strachu.

Takéto skutky viery však povedú k rozhojneniu našej viery. Rastieme z viery do viery (R 1,17). A zrejme sme to už aj zažili: Boh nás v určitých momentoch viedol k jednaniu vo viere a pamätáme si ich ako zlomové momenty, kedy sme prekonali strach, vnímali v srdci Boží pokoj a s odstupom času sme uvideli, že to bolo Božie, že On sa oslávil, a že naša viera zaznamenala upevnenie a rast. Preto sú takéto skutky, takéto zlomové rozhodnutia viery naozaj kľúčové pre duchovný rast.

Pán Ježiš raz náročky vzal svojich učeníkov na „pozorovací výjazd“ ku pokladnici v Božom chráme. Sadli si obďaleč a pozorovali kto a koľko vhadzoval:

Marek 12:41  A Ježiš sadnúc si naproti chrámovej pokladnici díval sa, jako hádzal zástup kovové peniaze do pokladnice. A mnohí bohatí hodili mnoho. 42  A prišla jedna chudobná vdova a hodila dva haliere, čo je štvrtinou groša. 43  Vtedy si privolal svojich učeníkov a povedal im: Ameň vám hovorím, že táto chudobná vdova hodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. 44  Lebo všetci hodili z toho, čo im zvyšovalo, ale ona zo svojho nedostatku hodila všetko, čo mala, všetko svoje živobytie.

Bolo to zvláštne. Akoby na tú ženu čakal. A tá žena – podobne ako Mária v našom príbehu – tiež jednala extrémne extravagantne. Dokonca ona vhodila do tej pokladnice úplne všetko. Viera je skutok po ktorom buď vyjde najavo, že sme mimo, alebo vyjde najavo, že to bolo Božie a Boh sa oslávi. Je to skutok, po ktorom sa buď strápnime a utrpíme škodu, alebo naopak Boh sa oslávi a my vo viere porastieme. Tá chudobná žena „šla vabank“, „buď alebo“. A Pán Ježiš ju nenapomenul z radikality, bláznivosti, uletenosti, nerozumnosti... Ani nebežal jej tie mince vrátiť. Dokonca ani nešiel jej dať niekoľko násobný obnos. Nechal ju odísť. Vedel, že to bol skutok viery. Vedel, že Otec v nebi túto ženu nenechá len tak. Vedel, že ona svoju odmenu, svoju odpoveď z neba má.

Svojich učeníkov však na to špeciálne upozornil a vyučoval ich viere: Tá chudobná vdova – povedal – tam hodila celý svoj život. V preklade je slovo „duša“, čo sa dá prekladať aj život, alebo živobytie, prostriedky na život... tá žena tam nehodila svoju investíciu, svoj vklad, obchod... Ona sa proste odovzdala Bohu celá. Tak jednoducho, úprimne a detinsky Mu verila. Aj keď asi by stálo za to si položiť aj otázku, či by s tými dvoma haliermi bola na tom lepšie ako bez nich... Je však jasné, že sa svojou obeťou Bohu úplne odovzdala. Mohla reptať na život a svet, mohla pomýšľať na samovraždu, mohla žobrať, mohla zahorknúť na Boha... Predsa však úprimne Bohu verila a vložila sa do Jeho rúk.

2. LÁSKA verzus zákon18

Mária - Sestra Lazara – vyjadrila Ježišovi to, kým pre ňu je, nesmierne originálnym – a iste pre všetkých dojímavým spôsobom. Priniesla pollitrovú nádobu nardovej masti, rozbila ju a mazala Ježišovi nohy a utierala Mu ich vlasmi. Tá nádoba bola iste podstatnou časťou jej vena. Bolo to niečím, čo mali vtedy ženy vo svojej výbave do manželstva. To znamená, že prirodzene, keď chcela vyjadriť Ježišovi svoju lásku, obdiv, úctu z hĺbky svojho srdca – prirodzene siahla po tejto nádobe s nardovou masťou. Išlo teda nepochybne o vyznanie lásky z hĺbky srdca. Mohli by sme tiež povedať, že šlo o worship – uctievanie.

Aj cena tohto vyznania lásky je veľmi zaujímavá: je tu uvedené, že tú nádobu s masťou mohli výhodne speňažiť. Údajne by za ňu dostali 300 drachien. Dokonca v evanjeliu podľa Marka sa uvádza tento istý príbeh s tým, že by tá nádobka stála aj viac ako tristo drachien. Jedna drachna bola cenou dennej mzdy. Keby sme chceli porovnať akú cenu vtedy tá nádoba mala, tak dnes je denná mzda priemerného hrubého platu (18 511,- Sk v 1.qartáli r.2007) približne 840,-Sk (mesiac má zväčša 22 pracovných dní). Cena tejto nádoby by teda v prepočte ceny práce dnes stála okolo 25000,-Sk. - ŠTVRŤ MILIÓNA!!!!

Niet sa čo diviť, že to uviedlo do úžasu všetkých svedkov tohto podivuhodného, extravagantného uctievania. Jedni žasli, ako Mária miluje Ježiša, iní rozmýšľali, či to neprehnala. Stálo to za to – taká veľká obeť? 300 drachien pre pár momentov vyznania lásky? Štvrť milióna slovenských korún pre polhodinku pri nohách Pána Ježiša??? Už len keď to vyslovíme, tak to znie prehnane! Hneď sa v nás ozve náš pragmatizmus, sociálne cítenie s chudobnými a všetky možné ušľachtilé ciele a projekty.

Mária – zrejme úplne nechtiac – týmto nastolila zásadnú otázku: „Čo je zmyslom kresťanstva? O čo v kresťanstve ide? Ide v prvom rade o zákon, povinnosti, desiatky, dobročinnosť, charitu?“

A tu sa dostávame ku spojeniu VIERY a LÁSKY v jej konaní. Ona vyjadrila svoju vieru v Krista a v Božie zaopatrenie. Prekonala strach. Vyjadrovala však zároveň aj svoju lásku, niečo z hĺbky jej srdca. Nešlo len o „suchú pragmatickú a vypočítavú vieru“. V jej prípade nešlo len o uplatnenie princípov viery a učenia prosperity. Aj keď si myslím, že o toto jej vôbec nešlo. Toto je fenoménom našej doby, kedy sme vieru od lásku oddelili takmer úplne. My sme dnes svedkami toho ako je viera používaná v rukách ľudí na zbohatnutie, prosperitu, uzdravenie, úspech, obdarovanie, vplyv.... Možno aj preto sme svedkami nie len fenoménu „učenia prosperity“, ale aj fenoménu horkosti voči Bohu, fenoménu viny, fenoménu psychických chorôb a samovrážd aj uprostred cirkvi.

Mária však do svojho skutku vložila LÁSKU – a nie hocijakú, ale prvú, úprimnú, horúcu lásku. Bolo to jej vyznanie lásky.

Verím, že toto spojenie VIERY a LÁSKY vytvára nesmierne dôležitý aspekt chudoby duchom: viera činná skrze lásku – láska milujúca vierou. To už nie je len ziskuchtivá viera. Ani to nie je len melancholická - emotívna a neaktívna láska. Je to aktívna viera vychádzajúca z horúceho a osobne odovzdaného srdca.

Pokiaľ stratíme „prvú lásku“, strácame aj „pravú vieru“. Veď viera bez skutkov je mŕtva. A dovolím si tvrdiť aj, že viera bez skutkov lásky je na nič:

1 Korintským 13:3  A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.

NIČ MI TO NEPOMÔŽE! Bez lásky nič nie som. Bez lásky je moje konanie a počínanie si vo viere na nič. Bez lásky je moje dávanie desiatkov na nič. Bez lásky je moja dobročinnosť na nič. Toto je nesmierne radikálne vyhlásenie, ktoré nás zobúdza zo stavu, v ktorom sa len snažíme používať vieru a kupovať si Božiu priazeň a požehnanie. Boh je LÁSKA a nič menšie ako láska z nášho srdca Ho neuspokojí. On nás miluje a túži, aby sme Ho milovali.

3. NÁDEJ verzus prítomnosť19

Verím, že Mária do tohto skutku vložila ešte niečo nesmierne výnimočné a pre nás kľúčové: NÁDEJ. Na tejto hostine v ich domácnosti sedel aj Lazar, ktorý prešiel smrťou. Teraz tam bol živý a zdravý – a na zlosť farizejov – nesmierne efektívny dôkaz reality Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš zvestoval. Ona len prednedávnom čelila realite jeho smrti. Ocitla sa na konci s vierou. Bezmocná pred zákonom smrti. V bode, z ktorého ľudsky nie je možný návrat. Vtedy – podobne ako jej sestra Marta - dokázala veriť iba v uzdravenie:

Ján 11:32  Vtedy Mária, ako prišla ta, kde bol Ježiš, a videla ho, padla k jeho nohám a povedala mu: Pane, keby si tu bol býval, môj brat by nebol zomrel.

Pán im však jasne odpovedal, a vzkriesením Lazara poriadne rozšíril ich perspektívu:

Ján 11:24  A Marta mu povedala: Viem, že vstane pri vzkriesení, v posledný deň. 25  Ježiš jej povedal: Ja som vzkriesenie i život; ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, žiť bude. 26  A nikto, kto žije a verí vo mňa, nezomrie na veky; či veríš tomu? 27  Riekla mu: Áno, pane; ja som uverila, že si ty Kristus, ten Syn Boží, ktorý mal prijsť na svet.

Mária a Marta dostali silné vyučovanie a získali vieru – porozumenie – toho, že Ježiš je Kristus, a že je VZKRIESENIE a ŽIVOT. Pre nich večnosť sa stala blízkou a hmatateľnou. Nebo sa stalo reálne.

Zároveň čelili jasným predpovediam Pána, že On sám má byť vydaný na smrť, a že bude vzkriesený. A situácia – aj vzkriesením Lazara – sa naozaj vyhrotila: Ježišovi reálne hrozilo v Jeruzaleme, že bude zajatý. Dokonca keď sa Ježiš na túto cestu do Judska vzkriesiť Lazara vydával, učeníci ho odhovárali (J 11,8), a jeden z nich – Tomáš - to vyjadril slovami: „Poďme, aby sme zomreli s Ním!“ (J 11,16). A túto „dusnú atmosféru“ iste aj Mária vnímala.

Keď Judáš pobúrene reagoval na jej obeť, Pán Ježiš argumentoval niečím, čo som si všimol až teraz. Neobhajoval jej vieru, či lásku. Ale jasne hovoril o jej skutku ako o „pohrebnom úkone“:

Ján 12:7  Vtedy povedal Ježiš: Nechaj ju, zachovala to ku dňu môjho pohrabu;

A pri tom, ona len pred niekoľkými dňami uvidela, ako pohreb jej brata končil oslavou jeho vzkriesenia. V jej očiach už pohreb nebol „záverečnou“, koncom. To znamená – aj keď je to hypotetická myšlienka – že Mária možno vedela čo robí, možno vedela, že o 6 dní Pán zomrie, možno tušila že deň „D“ je blízučko, že Pán bude „veľkonočným baránkom“. Možno s prehľadom vykonala niečo, čo bolo vyjadrením:

„Pane, Ty ideš na smrť. Zrejme za niekoľko dní budeš mŕtvy. Ako Boží baránok, zomrieš – budeš obetovaný namiesto nás, aj na miesto mňa. Ja Ťa pomazávam už teraz k Tvojmu pohrebu. Vyjadrujem Ti svoju vieru a lásku. Vyjadrujem aj svoju nádej vo vzkriesenie a večný život. Verím, že aj keď Ťa zabijú, Ty vstaneš z mŕtvych. Otec Ťa vzkriesi. Ako aj môjho brata. Ty budeš ďalej žiť...“

Verím, že jej skutok bol aj skutkom NÁDEJE, ktorá je živým spojením s nebom. Nádej ide za hranice smrti – ide do večnosti. Takáto nádej dáva nášmu pozemskému životu radikálne iný rozmer a zmysel. Takáto nádej nás doslova vytrháva z konceptu tohto sveta a prítomnosti, z konceptu pozemského zriadenia, pozemského prežitia, pozemského úspechu... Takáto nádej nás v uvedie do života pre večnosť; pre Boží večný zámer s našim životom; podľa Božieho pohľadu. Je to nádej, v ktorej žijem už teraz pred súdnou stolicou Kristovou. A v porovnaní s Božou slávou, súdom a odmenou..., je všetko na tejto zemi iba tieňom a smetím. Takáto nádej nám dá jasnú optiku žatvy; roznieti v nás vášeň získavať duše pre Krista. Tak ako celé nebo volá po spasení duší a jasá nad jediným jedným pokánie činiacim hriešnikom, tak aj my: V tejto nádej budeme mať jasný cieľ: získať duše. Táto nádej spôsobuje obrat od našej duše k získavaniu iných duší.

Je zaujímavé, že Pán Ježiš vo svojej „kázni na hore“ vyučuje o vzťahu ku zabezpečeniu, peniazom, pozemským potrebám..., presne z tohto hľadiska večnosti – dáva optiku nádeje:

Matúš 6:19  Neshromažďujte si pokladov na zemi, kde moľ a hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; 20  ale si shromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú; 21  lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce.

Pán Ježiš nehovoril o presadení sa na zemi, o snahu byť tu významným, či veľkým. Akokoľvek je to čudné, On nehovoril o vízii vybudovať tu úspešnú službu, veľkú cirkev, vplyvné vodcovstvo... Áno, to iste nie je samo o sebe zlé. Ježiš však našu pozornosť upriamuje na nebo. Na poklady tam, na hodnoty z neba. A  tie pozemské poklady naopak stavia do svetla dočasnosti, pominuteľnosti – a odhaľuje fakt, že sa môžu stať aj našou modlou a osídlom nášho srdca.

Verím, že toto je chudoba duchom: orientácia na nebo, na nebeské poklady – a síce orientácia celým srdcom.

Matúš 6:24  Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, buď jedného sa bude pridŕžať a druhým pohŕdať - nemôžete slúžiť Bohu i mamonu.

Ba dokonca to Pán vyhrocuje a hovorí o dvoch pánoch. Snaha o úspech z pozemského uhlu pohľadu – mamon – označuje ako pána, ktorý má tendenciu nahradiť Jeho miesto a pozíciu Pána v našom živote.

Bez tejto NÁDEJE VEČNOSTI – pohľadu z Božej perspektívy, je – môže byť – naša viera a láska – akokoľvek biblická – predsa len sebecká a orientovaná na nás samých a náš úspech, náš osobný vzťah s Pánom. Táto perspektíva neba – táto nádej – však našu vieru a lásku smeruje ku žatve – ku získaniu duší – ku službe strateným – ku službe iným.

Predsa však je na tejto NÁDEJI NEBA aj niečo nádherne osobné: Je to skutočnosť, že sme Božími deťmi a Boh je náš nebeský Otec, ktorý sa o nás dokonale stará:

Matúš 6:25  Preto vám hovorím: Nestarajte sa o svoj život, že čo budete jesť alebo čo budete piť, ani o svoje telo, čím sa odejete. Či nie je život viac ako pokrm a telo ako odev? 26  Pozrite na nebeské vtáctvo, že nesejú ani nežnú ani neshromažďujú do stodôl, a váš nebeský Otec ich živí! A či ich vy o veľa neprevyšujete? 27  A kto z vás starajúc sa môže pridať k veľkosti svojej postavy jeden lakeť? 28  A o odev prečože sa staráte? Povážte poľné ľalie, ako rastú: nepracujú ani nepradú; 29  a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol tak odiaty jako jedna z nich. 30  Ak tedy poľnú trávu, ktorá je dnes a zajtra môže byť hodená do pece, Bôh tak odieva, či azda vás nie o veľa viacej? Ľudia malej viery! 31  Nestarajte sa tedy a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa zaodejeme? 32  Lebo to všetko hľadajú pohania, a veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete. 33  Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravedlivosť, a to všetko vám bude pridané. 34  Teda nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci. Dosť má deň na svojom trápení.

Naša viera vôbec nemusí byť nástrojom v našich rukách na zmenu Božieho postoja ku nám. On nás miluje ako Otec. Stará sa o nás ako Otec. Nemusíme mu pripomínať to, čo potrebujeme, On to vie. Nemusíme Ho nútiť k tomu, aby nás požehnal, On to chce. Nemusíme si získavať Jeho priazeň, už ju máme.

Toto je chudoba duchom: viera, láska a  nádej v spojení. Je to VIERA v Boha ako Otca, ktorý sa o nás stará a miluje nás večným milovaním. Je to LÁSKA ku Pánovi ako Tomu, ktorý si nás prvý zamiloval a pre túto lásku zomieral namiesto nás, aby sme my žili s Ním. Sme Jeho nevestou, Jeho milou. Je to NÁDEJ, ktorá je v nás živá prostredníctvom Ducha Svätého, pretože On je závdavkom nášho nebeského dedičstva (Ef 1,14) a On nám sprostredkuje veci neba na zemi (J 16,7-15).

Záver:

Keď dnes vnímam volanie ku chudobe duchom, je v tom aj toto nesmierne strategické spojenie viery, lásky a nádeje. Vplyv lásky Je v tom ale určujúci. Bez lásky ku tomuto spojeniu ani nedôjde. Bez zjavenia, že sme milovaní Bohom to nepôjde. A bez našej zamilovanosti asi tiež nie.

Preto vás pozývam ku obnoveniu vašej viery v Boha. Poďte sa Mu vložiť do Jeho milujúcich rúk. Poďte Jemu dôverovať ohľadom všetkého – aj tých najpraobyčajnejších vecí potrebných k životu.

Pozývam vás k obnoveniu vašej „prvej lásky“ ku Pánovi. Poďte sa do Neho zamilovať. Možno že práve toto je strategické aj vo vašom prípade. Aj keď ste možno zadĺžení a v nejakom životnom probléme. Možno práve otvorenie vášho srdca Pánovi je to najdôležitejšie. Zo skúsenosti viem, že ak sa vynárajú nejaké urgentné potreby mojej duše, zväčša je to len dôsledok toho, že mi chýba Ježiš; že On prestal byť mojim Pastierom.

Pozývam vás k obnoveniu vášho spoločenstva s Duchom Svätým, ktorý tak prenádherne vkladá nebo do nášho srdca. Asi je dôležité volať po Jeho prítomnosti v našom živote a možno aj prosiť o odpustenie ak sme Ho zarmútili hriechom a uhasili ustarostenosťou a našimi svetskými spôsobmi života.

2 Korintským 13:13  Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Svätého Ducha nech je so všetkými vami! Ameň.

Prebudenie 12. Druhy dažďa

Druhy dažďa
Prišli sme k starému známemu bahnu, pri ktorom sa začal celý tento príbeh. Bolo rozľahlé. Smrad z neho sa šíril ďaleko do púšte. Pánovi bojovníci z neho stále vyťahovali ďalších a ďalších ľudí. Kŕdle orlov nalietavali a ničili hlodavce a hady, ktoré ľuďom v bahne ubližovali. Medzi nimi, ako aj medzi bojovníkmi pracujúcimi verne celé roky na svojom mieste, som videla veľa svojich známych. Tešila som sa, že s nimi znovu chvíľu pobudnem, zaspomínam a budeme sa modliť za ďalšie nové veci z neba. Zložili sme sa v provizórnom tábore na brehu. Tábor, v ktorom sme zažili vyliatie ničiaceho akoby kyselinového dažďa, bol neďaleko. Stále slúžil ako miesto pre rast nových kresťanov. Odtiaľ potom odchádzali na miesta, kam ich Boh povolal. Túžila som sa tam ísť znovu pozrieť, pretože tam slúžila jedna z mne veľmi blízkych osôb, ale najskôr sme museli pomôcť tu.
Toto miesto mi bolo od začiatku niečím zvláštne. Nevedela som identifikovať, čím. Hneď, ako sme si vydýchli po ceste, sme sa preto modlili. Priletela k nám aj jedna z orlíc, pre ktorú sa toto miesto na dlhé roky stalo domovom. Tá, z ktorej krídiel padali kvety. Sadla si po mojej pravici, oprela sa o mňa a plakala. Dlho, veľmi dlho. Duch Svätý nám ukázal, že to zvláštne, čo tu cítime, je únava. Boží bojovníci, verní svojmu povolaniu, napriek únave nepoľavovali a zachraňovali ďalších. Ale sami chradli. Bolo to ako tichý, nenápadný vírus napádajúci postupne každého, kto sa rozhodol tu zostať. Navonok bolo všetko v poriadku, ale telá vojakov pomaly slabli.
„Orol,“ povedal generál môjmu orlovi, „toto je tvoja chvíľa.“
Vyletel do výšky rýchlosťou, ktorej som sa vždy len čudovala. Všetkým, čím bol, bol nebeským občanom. Čím bližšie k Bohu smel byť, tým bol šťastnejší. Ako letel, začal spievať:
„Zdvihnite hlavy, smerom do neba, tam býva váš Pán,
Pýtajte od Neho všetko, čo nemáte.
On vám to dá.
Proste si od Neho čerstvý dážď, proste posilnenie,
len na to čaká, počuje vaše volanie,
On je tu pre mňa, pre teba, pre nás,
či si tichý, alebo kričíš.
Zomieral za teba, aby si žil,
pil z Jeho hojnosti a jedol chlieb.
Pýtaj si od Neho Jeho život, pýtaj Jeho dych,
Svätý Duch je tu, Svätý Duch je tu.“
Celý tábor, aj tí, ktorí práve pracovali v bahne, sa za ním obzerali. Naše orly vyleteli za ním. Aj orlica, ktorá sa o mňa opierala. Z jej krídiel padali kvety. Nádherné, plné letných farieb, akoby práve rozkvitla lúka. Keď to videli orly žijúce v tábore, vyleteli tiež. Najskôr nesmelo, akoby to nikdy nerobili, ale skoro sa tam hore cítili ako doma. Orol ich viedol vyššie a vyššie, až sa dotkli samotného Neba. Niektorí z nich zažili stretnutie s Ježišom. Dotkli sa Ho, na vlastné uši počuli Jeho hlas. Jediným okamihom zmenil veci, s ktorými roky bezvýsledne zápasili.
Začal na nás padať dážď. Niektorí bojovníci schytili štíty a chceli sa pod ne ukryť. Pripravení ich zdvihnúť nad hlavu nesmelo pozorovali, čo sa bude diať, pretože my sme svoje štíty nedvíhali. Naopak, nastavovali sme dažďu svoje tváre aj dlane čakajúc, kedy spadnú prvé kvapky.
„Konečne,“ nadýchla som sa sviežeho vzduchu, ktorý ku mne spolu s nimi zavial. Užívala som si toho, ako mi voda umýva tvár. Nabrala som si z nej do dlaní a lačne som sa napila.
Bojovníci, pracujúci v bahne, pozerali na nás, či sa nám z tej vody niečo nestane. Potom zahodili svoje štíty, povyliezali na breh a kúpali sa v stále hustnúcom nebeskom lejaku spolu s nami. Zmýval z nich všetku usadenú únavu, uzdravoval rany, ktoré sa dlhé roky nevedeli úplne zahojiť, ale vždy sa po čase ozvali a znovu boleli. A orly, napriek prúdom vody, ktoré sa na nás valili, stále spievali a lietali nám nad hlavami.
Vtedy som to pochopila. Tú únavu spôsobil nedostatok dažďa. Veliteľ miestneho oddielu zažil v mladosti nepríjemné strety s charizmatikmi. Mysľou mi prebehli niektoré momenty jeho života. Snažili sa ho násilím presvedčiť, o tom, že pravdu majú oni, nie on. Už dávno im odpustil, bol to naozaj verný, obdivuhodný a vytrvalý Boží muž, ale v starých ranách sa mu zakorenil strach zo všetkého neznámeho. Vychovával v tom aj svojich učeníkov. A preto, kedykoľvek im Pán poslal dážď, ukrývali sa pod štíty. Prichádzali tak o Jeho cenné občerstvenie. Kvôli tomu orly z tábora lietali len málo, nenaučili sa rozvíjať Božie dary a kúpať sa v hojnosti Jeho občerstvenia. Bola som rada, že som to nevedela. Keby som to čo i len tušila, bála by som sa o to, čo sa stane, keď začne pršať. Bránila by som generálovi poslať môjho orla hore s novou piesňou. Bola by som tak opatrná a citlivá, až by som bránila Duchu Svätému priniesť týmto ľuďom novú silu.
Generál ma pozoroval a smial sa. Rozosmiala som sa tiež. „Boh je tak dobrý!“ kričala som. Bola som tak nadšená, že som prekričala aj hlučný šum dažďa a orliu pieseň. Vojaci, ktorí ma začuli, začali tiež kričať:
„Boh je dobrý! Boh je dobrý! Je svätý! Je mocný! Je láskavý! Je plný milosti!“
„On nás osviežuje!“ kričal najhlasnejšie ponad všetkých ich veliteľ. Pribehol ku mne, schytil ma za plecia, zatriasol mnou a kričal mi do tváre: „On ma osviežuje! Je to On!“
Potom bežal ku generálovi a povedal mu to isté. Pobehoval po tábore, k našim aj svojim vojakom a nadšením vykrikoval, tancoval, poskakoval a ujúchal ako mladík. Mohol mať pri tom dobre cez päťdesiat. Možno aj viac.
Pršalo naozaj vytrvalo. Akoby Boh chcel tým ľuďom vynahradiť všetko, čo stratili. Jeho dážď hojil ich rany. Bolo ich veľa, ale oni napriek tomu stále verne slúžili tomu, ktorý ich povolal. Pomyslela som si, že toto sú praví hrdinovia viery. Muži a ženy, ktorí nepoľavujú. Vytrvalo slúžia Bohu, aj keď ich to stojí úplne všetko. Aj samých seba. Obdivovala som ich za to.
„Slúžili mi naozaj verne,“ povedal Ježiš. Stál vedľa mňa, tiež celý mokrý, a tešil sa z nich. „Požičiaš im svojho orla?“ opýtal sa ma.
„Ty vieš, že áno, keď ho potrebujú, požičiam. Je tvoj, nie môj,“ odpovedala som.
„Pretože tento krát nemusíš, je to len tvoja voľba.“
„Musím, má presne to, čo potrebujú. Vie, ako privolať tvoj dážď.“
„Hmm,“ usmial sa, „rýchlo si sa to naučila.“
„Čo?“
„Milovať a nevlastniť.“
„Rýchlo? Trvalo mi to, mám pocit, celé veky.“
„To je tvoj pocit. Títo ľudia potrebujú jeho pomazanie, som rád, že tu zostane. Vezmem ťa na čas inam.“
„Dobre,“ súhlasila som.
„Miestny veliteľ je príkladom mojej lásky. Trpel, ale nereptal, bol bitý, ale odpúšťal. Položil som na neho svoje pomazanie zachraňovať stratených a on ich miloval, ako ich milujem Ja.“
„To preto sú jeho učeníci takí pokorní?“
„Preto. Aký je ich učiteľ, takí sú oni. Žehnal som im. V tábore pri skalnej jaskyni sú tisícky znovuzrodených aj vďaka nim.“
„Si naozaj väčší, ako všetky naše predstavy.“
Povedala som to preto, že ten veliteľ a jeho oddiel vôbec nevyzerali ako nejaký mocní pomazaní Boží služobníci. Bola to nenápadná, ničím zvlášť nepríťažlivá skupina ľudí. Nemali ohurujúce programy, nemali toky financií pokrývajúce potreby ich služby, nevedeli veľmi používať dary Ducha. Ale milovali Jeho láskou. A On ich žehnal. Myslela som na mnohých, ktorí to všetko mali, ale nemali Jeho lásku. A preto pre Božie kráľovstvo nezískali ani desatinu toho, čo títo ľudia. A znovu som v duchu volala o milosť patriť Mu naozaj celá. Bezpodmienečne.
„Prestáva pršať,“ povedal Ježiš.
„Čo teraz?“
„Teraz? Teraz sa len pozeraj!“
Vojaci z oboch oddielov začali spievať. Ľudia, ktorí ešte stále napriek všetkému, čo o Bohu počuli, žili v bahne, spozorneli. Jeden po druhom a potom v celých húfoch vychádzali, ba čo, oni vybiehali na breh! Padali vojakom k nohám a prosili ich o pomoc. Tí sa s nimi modlili a hovorili im o Ježišovi. Umývali ich pri tom čerstvou vodou Ducha Svätého.
„Páči sa ti to?“ opýtal sa ma Ježiš.
„Veľmi.“
„Tak tu nestoj, pomôž im!“ zvolal nadšene.
Spievala som s ostatnými a pomáhala novým Božím deťom prichádzať k ich Otcovi. Rozprávala som im, čo som s Ním prežila a spomínala na Jeho dobré skutky. To im pomáhalo rásť a mne byť znovu a znovu viac uveličená tým, aký je môj Boh. Sedávala som obklopená kruhom poslucháčov a rozprávala a rozprávala. Bol to nádherný čas.
Naozaj som vtedy moc orla nevidela. Najčastejšie sedával s Veliteľom tábora a učil ho, ako lietať na orlích krídlach, ako vidieť orlím zrakom a nadovšetko, ako piť z rieky Ducha Svätého. Boli spolu šťastní. Veliteľ, aj keď bol od orla starší, pri ňom sedával ako malé dieťa pri nohách svojho otca a počúval, často s otvorenými, hladnými ústami o tom, aký je Pán.
Nakoniec prišiel deň, keď som mala orla opustiť úplne. Veliteľ ho stále potreboval a ja som musela ísť do tábora ku skale.
„Budeš mi chýbať,“ lúčila som sa s ním.
„Veď vieš, že je to len na chvíľu,“ usmieval sa.
„Viem, ale aj tak.“
„Generál ide s tebou. Uži si to, nevzdychaj za tým, čo nemáš.“
„Už zase ma vychovávaš,“ zasmiala som sa.
Objali sme sa.
„Priletím skoro,“ usmial sa, „vieš, kde sa stretneme.“
Pripojila som sa ku generálovi a vyrazili sme. Otáčala som sa, aby som mávala svojim milovaným, ktorých som nechávala za sebou, kým len bolo možné ich v diaľke vidieť. Orlica, z ktorej krídiel padali kvety išla s nami. Viezla sa na sedle pred svojím jazdcom. Vnímala som medzi nimi nádhernú jednotu, niečo celistvé priamo z neba, ale zároveň jej hlboký smútok. Smútila za tým, čoho sa kvôli vo svojom živote vzdala. Spomenula som si na zápasy jej mladosti. Mali ten istý koreň. Viezli sa vedľa Milujúcej a Jedinečnej a rozprávali sa, smiali a bolo im spolu dobre, ale ten smútok som cítila aj tam. Chvíľu som sa preto za ňu modlila, aby pre ňu Boh pripravil svoje uzdravenie.
„Mám všetko, čo potrebuje,“ povedal mi Pán, „počkaj na ten správny čas.“
Potom som v duchu pocítila naliehanie. Musela som znovu pozerať vpred. V tábore pri skale nás potrebovali. Hlavne generála. Už dlho tu nebol. Všetci sme sa potichu modlili.
Pozorovala som známu krajinu. Mierne stúpanie do kopca, zeleň, bujnejšia ako pred tým a mnoho stromov, ktoré medzitým vyrástli a zmenili jej výzor. Odbiehala som od modlitieb do spomienok. Kyselinový dážď, ktorý tu na nás pred rokmi vylial nepriateľ, to ako nás Boh ochránil a ranených uzdravil, žena, mne tak veľmi blízka, ktorú som celú spálenú priniesla z vonku do úkrytu a moja cesta ďaleko od generála, na ktorej som sa naučila slúžiť v mojom vlastnom povolaní. Teraz sme boli späť.
„Nechcem ťa rušiť,“ ozval sa generál, „ale potrebujeme ťa teraz a tu.“
„Prepáč, zasnívala som sa. Veď vieš, ja,“ usmiala som sa na ospravedlnenie.
„Viem,“ povedal. Milovala som ten jeho jemný úsmev.
„Tak, čo potrebuješ?“
„Povedz, čo si videla.“
„Len som spomínala.“
„Boh ti v tom niečo hovoril.“
Bolo to zvláštne, lebo Boh zvykol ku mne hovoriť inak. Ale keď sa ma generál opýtal, vedela som, že naozaj hovoril.
„Ten dážď zanechal ďalšie stopy. Nebol tu len vtedy, ten jeden krát. Kto nebol dosť pokorný, aby sa ukryl, bol ranený. Tábor sa rozdelil. Ale to rozdelenie nie je vidieť. Je skryté. Jedni sú plní bolesti a horkosti, druhí pokorení a uzdravení. Jedni prekrútili evanjelium, druhí ho chránia a bojujú zaň. Potrebujeme orlov.“ Na moment som sa naľakala, čo budeme robiť bez môjho orla, ale potom som sa zasmiala sama na sebe. Veď Ježiš by nás sem neposlal bez neho, keby bol nenahraditeľný.
„Moja milovaná Jedinečná, toto je tvoj čas. Vojdi do svojho povolania,“ povedala som.
Šťastne na mňa pozrela. Našuchorila si nesmelo perie a pritúlila sa k Milujúcej.
„Teraz to príde,“ zašepkala jej, „to, čo v sebe nosím celý život, to, o čom snívam.“
„Pozeraj na Ježiša,“ šepkala dievčina.
V srdci druhej orlice sa znovu ozval smútok.
„Ešte nie, ešte nie je ten správny čas,“ tíšil ma Pán. Modlila som sa v jazykoch a cítila som, ako pevnie môj pokoj.
„Tu zosadneme,“ zavelil generál. Boli sme neďaleko tábora, ale jeho obyvatelia nás ešte nemohli vidieť. Generál sa začal modliť. Potom my všetci, celý oddiel, jeden po druhom. Každý povedal, čo mu ležalo na srdci, každý to vylial pred Bohom. Bolo to Jeho volanie a naša odpoveď naň. Plakali sme kvôli tomu, čo sa na mieste, kam sme smerovali, stalo. Mnohí z nášho oddielu tam ani nikdy neboli, ale plakali s nami. Milovali tých ľudí Božou láskou, aj keď ich nepoznali.
Potom sme vyšli sme na vrch, na ktorom bol tábor.
Bol veľký! Nečakala som až také množstvo ľudí. Keď som z neho odchádzala, mal normálnu veľkosť, ako som videla aj inde. Ale toto! Boli tam tisíce spasených, ktorí prišli k Ježišovi počas uplynulých rokov. Videla som rozľahlé strechy zo štítov, pod ktorými sa vyučovalo a modlilo, stany, značne poškodené nepriateľskými útokmi, ale opravované a ešte stále slúžiace svojmu účelu. Bojovníci slúžili alebo odpočívali a naberali novú silu. Deti tu mali svoj vlastný tábor v tábore. Mali tam krásne ihrisko, herne a malú školu umenia. A žiadne počítačové hry. Učili sa žiť Božie, nie virtuálne dobrodružstvá. Žena, kvôli ktorej som sa sem túžila vrátiť, slúžila práve tam. Mala som chuť ísť hneď za ňou, ale musela som počkať. Uprostred tábora bol výdatný prameň Božej rieky, z ktorého čerpali vodu. Za ten čas, čo som tu nebola, si vyhĺbila široké koryto a odtekala druhou stranou kopca smerom do púšte. Značná časť púšte sa stala úrodnou. Nádherné lúky sa rozširovali smerom k ďalším rozľahlým bahnám.
Hľadala som, kde je rozdiel, ktorý nás Ježiš poslal zmazať.
„Pri najbližšom daždi, to uvidíte,“ povedal. Stál vedľa nás. Prišiel, aby nás viedol a radil nám. „Nájdete rozdiel a pomôžete im.“
„Prečo to vlastne nevidno?“ pýtala som sa, „také niečo by malo byť na prvý pohľad zjavné. Pamätám si, aké hnusné boli rany z toho dažďa. Mal silu zabíjať. Pálil a poleptal všetko, čo nebolo chránené.“
„Zmenil charakter. Nepriateľ skoro zistil, že sa mu moje deti vedia ubrániť. Preto zmenil taktiku. Povzbudil pýchu a poslal iný dážď. Rany po ňom nie je vidno. Sú dobre ukryté. Preto potrebujete orly. Oni ich uvidia.“
„Tu nemajú orly?“
„Majú, ale keďže to vidia len oni, len málo miestnych vojakov im uverilo. Ich hlavný vedúci si dal poradiť len z časti. Nechce pustiť svoje vodcovské kompetencie a prenechať ich načas orlom. Nedáva im dosť priestoru. Myslí si, že to zvládne sám.“
„Aha,“ pochopila som.
„Čo presne chceš, aby sme robili?“ opýtal sa generál.
„Počkáte na najbližší dážď. Schováte sa pod strechy, ale zostanete na kraji, aby ste videli von. Použite orly. Potom budete vedieť, čo máte robiť.“
,A čo moje povolanie?‛ napadlo ma. Hneď som sa aj napomenula, čo za sebecká myšlienka to bola, myslieť teraz na seba.
„Dávať život?“ zasmial sa Ježiš, „je čas dávať život,“ povedal mi, „vôbec to nebolo tvoje sebectvo, ale môj Duch, kto sa ozval.“
„Aha,“ povedala som trochu zahanbene, že stále neviem rozoznať hlas Svätého Ducha od môjho vlastného.
„Nie, že nevieš, ale stali ste sa jedným. Ty si v Ňom a On v tebe. Zlievate sa dokopy.“
„Už zase sa cítim ako malý školák. Učím sa dookola základy.“
„Základy je potrebné si opakovať,“ povedal celému oddielu, „je čas vrátiť sa k základom. Postavte sa na Skalu, ktorou som Ja. Dnes večer to budete potrebovať.“
Všetci sme si našli miesto, kde sme neboli rušení. Čas od času sa niektorý z nás zodvihol a išiel napiť ku prameňu. Miestni obyvatelia, si nás zvedavo obzerali, ale nerušili nás. Dokonca ani veliteľ neprišiel za generálom. Len na miestnych orloch som videla nedočkavé očakávanie. Ale dopriali nám čas. V očiach jedného z nich som videla, ako dlho sa už modlí za zmenu. Pozeral priamo na mňa a čakal, kým ho oslovím. Nebola som ešte pripravená a tak som sa len usmiala, obrátila som sa mu chrbtom a ďalej sa rozprávala s Bohom o tom, čo mi chcel povedať. Bolo to trochu netaktné, bolo mi to aj ľúto, len som dúfala, že to pochopí.
Podvečer sa generál zodvihol a zašiel za hlavným veliteľom do jaskyne na kraji tábora. Sedeli tam spolu niekoľko hodín. Bola už tma, keď vyšiel von a smutne povedal:
„Je čas, lejak je tu čo nevidieť.“
O čom sa v jaskyni rozprávali sa nezmienil. Ale nebol to ľahký rozhovor. Bolo mu to vidieť na tvári.
Väčšina tábora sa ukryla pod strechy. Tam, kde neboli dosť veľké, ich nadstavovali ďalšími štítmi. Cítili blízkosť lejaku. Ale časť mužov a žien, dokonca niektoré deti, zostali vonku. A nie len že sa nešli ukryť, oni sa na ten dážď tešili. Potom sa to spustilo.
V kryte zo štítov bolo útulne, teplo a príjemne. Ľudia sa modlili a chválili Boha. Nikto sa nestaral, čo sa deje vonku. Bolo tam úplne bezpečne. Mala som chuť sa ku nim pridať a spievať chvály. Aj ostatní z nášho oddielu zápasili s rovnakými pocitmi. Lenže práve to, že sa nikto ani len nestaral o to, čo sa deje vonku, bolo jedným z kameňov úrazu. Spomenula som si, ako sme kedysi vybiehali von a hľadali každého, koho dážď zasiahol, aby sme ho ukryli. Teraz to nikoho ani nenapadlo. Mali stratégiu obrany a to im stačilo. Blížil sa útok, skryli sa, neblížil sa, pohybovali sa voľne po okolí. Už som sa nečudovala, prečo je vonku tak veľa ľudí. Len obrana proti novému druhu dažďa nestačila.
Prinútila som sa sedieť a pozerať spolu s orlami von. Povedala som si, že keď mi Pán dal oči orla, nebudem čakať, kým nám povedia, čo videli, ale pozriem sa sama. Aj generál hľadel von. Aj on mal oči orla. Jeho orol sedel vedľa neho a Jedinečná s Milujúcou tiež. Jej mladík sa chcel zamiešať medzi ostatných pod strechou a venovať sa im, ale nedovolili sme mu to. Ani nikomu z nášho oddielu.  Aby sa nenakazili falošným pokojom, ktorý tam vládol. Bolo to čudné. Cítili sme naliehavé volanie Ducha Svätého niečo robiť, modliť sa, volať o milosť..., ale nikto z tých ľudí to necítil. Ukryli sa nie len pred nepriateľom. Použili Božie prostriedky vo svojej sile. Ukrytí pod štítmi viery sa báli. Bolo to jasne cítiť z ich chvály. Len miestne orly, na čele s tým, ktorý na mňa cez deň pozeral a čakal, kedy niečo urobíme, posedávali pod okrajmi striech a modlili sa za tých vonku. Vnímala som ich bolesť. Bolesť márnej snahy zmeniť veci, ktoré boli zjavne zlé. Pokoru, ktorú v nich vybudoval Boh. A vieru, mnohokrát prepálenú, ušliapavanú a predsa Bohom znovu a znovu pozdvihovanú. 
Objímajúca ma objala. Chýbalo nám niečo. Obom to isté. A tak sme sa ku sebe na chvíľočku pritúlili. Na moment, pretože sme si nemohli dovoliť kúpať sa vo svojich pocitoch. Strhlo by nás to do smútku, obalilo melanchóliou. Tlačilo sa to do nás. Objatím sme si vyjadrili pochopenie a rozhodnutie položiť svoje túžby pod kríž. K Pánovým nohám. Tam bolo ich miesto. Pretože On bol naplnením každej našej túžby.
Tí z nás, ktorí kvôli hustote dažďa nič nevideli, sa modlili, aby sme pochopili, celú taktiku nepriateľa. Modlili sa, aby sme spozorovali každý detail a aby nám Boh dal múdrosť, odvahu a silu zvíťaziť. Bolo to ako šum živej rieky za našimi chrbtami.
Orlicu, z ktorej krídiel padali kvety, som držala za ruku. Podopierala som jej vieru, jej chápanie seba samej. Z druhej strany sa k nej túlila Jedinečná. Dnes sme tu boli pre ňu. Dnes sa malo stať niečo, čo navždy zmení jej život. Ešte som netušila čo, ešte som to len nesmelo hmatala, ako by to bolo skryté niekde úplne blízko a predsa som to nevedela nájsť. Chcela som jej pomôcť za každú cenu. Vlastne, pýtala som sa sama seba, či naozaj za každú cenu. Volala som o milosť vydržať.
„Pokoj, dieťa,“ šepkal môj Pán.
Sledovala som jednu mladú ženu. Sedela spokojne vonku na kameni a pozerala do výšky. Už bola celá mokrá. Potom natiahla svoje ruky, aby sa lejakom nechala zmáčať ešte dôkladnejšie.
„Čo to len je, čo to len je?“ opakovala som si horúčkovito, aby som prišla na to, čo je vo veci, kým dážď ustane.
„Pokoj,“ začula som hlas Ducha Svätého, „pokoj, Ja vás povediem. Neboj sa.“
Podarilo sa mu utíšiť moje napätie a vtedy som to uvidela. Všetko na čo som sa v posledných hodinách tak horúčkovito vypytovala.
V povetrí sa preháňalo množstvo malých démonov pýchy, sebaklamu a falošného uspokojenia. Boli tam aj démoni strachu sprevádzané démonmi falošného pokoja. Odniekiaľ sa prirútil chrlič, podobný tomu, akého som už videla. Mala som chuť vyletieť von a bojovať. Len Božia sila ma udržala dnu. Bolo hnusné pozorovať, ako tí démoni strieľajú do Jeho detí a vyžívajú sa v tom, ako im ubližujú. Modlila som sa a chválila Pána, že nám to všetko ukazuje a prosila Ho o vedenie, čo robiť ďalej. Okolo mňa zneli podobné modlitby. Znovu som bola Bohu vďačná, že Jeho cirkev je Jeho telom. Potrebovali sme sa navzájom.
Zvierala som orlicinu ruku. Mala som obraz. Obraz malého dievčatka, ako si ho jeho otec vyhadzuje nad hlavu, ako sa teší z jej lásky. Ako dievčatko rastie a tá láska je jej ukradnutá. Nechápe a nevie, kam sa stratila tá radosť, len ju už jednoducho nemá. Dievčatko vyrástlo v mladú ženu a bolo šťastné. Len veci, ktoré zostali za ňou sa akoby strácali, unikali jej, mizli z dosahu jej rúk. Pretože sa vzdala niektorých svojich snov. Mala ich, žila ich, ale inak ako vždy pred tým túžila. Milovala a Pán ju obdaril mnohými, ktorí milovali ju. Ale boli tu veci, ktoré cestou dobrovoľne položila na oltár. Dala ich Bohu, povedala: „Ja budem len tvoja a toto nepotrebujem, lebo mám teba.“ Tieto veci jej chýbali. Nedovolila Bohu, aby zaplnil ich miesto. Všetky tie prázdne miesta zapĺňala novými ľuďmi, novými nádhernými darmi svojho Pána, ale nie Ním samotným. Preto kvety padajúce z jej krídiel rýchlo vädli. Nemali vlahu.
„Pôjdeš a vyletíš po boku Jedinečnej,“ povedala som jej, „kým sa tak stane, polož Bohu na oltár celú seba. A potom Mu dovoľ, aby sa On stal tvojím životom.“
Plakala. Poznala ma veľmi dobre a dôverovala mi. Dlho ma objímala a zbierala odvahu urobiť, čo som jej povedala. Jej jazdec prišiel za nami. Kľakol si k nej a modlili sa spolu. Bol to verný Boží muž. Vernosť bola akoby plášťom na jeho živote.
Dážď ustal. Bojovníci pospali. Aj tí, ktorí boli vonku. Zostali sme bdieť a modlili sme sa.
Ráno vyzeralo ako každé iné. Vojaci vstávali, vyliezali z úkrytov striech a vybrali sa opravovať škody spôsobené na stanoch a ich zariadení. Pod strechami bolo ako vždy rušno – mladí kresťania boli vyučovaní o Pánovi, prinášali mnohých nových a pomáhali im získať Boží pohľad na seba a na svet. Tí, ktorí strávili noc vonku, sa vmiešali medzi ostatných. Keby sme nemali zmenený pohľad, vôbec by sme si ich nevšimli.
„Čo budeme robiť?“ opýtal sa vodca orlov, ktorí bývali v tábore.
„Pomôžete nám?“ opýtal sa ho generál.
„Preto sme tu. Modlíme sa za nich už dlho, ale nevideli sme žiaden výsledok.“
„Teraz ho uvidíte,“ povedala Jedinečná nadšene.
Usmiala som sa. Bola plná toho, čo mala priniesť.
„Nechcem brzdiť tvoje nadšenie,“ povedal jej orol. Bol oveľa starší od nej, „ale už sme to skúšali mnoho krát.“
„Viem,“ odpovedala mu, „teraz uvidíš výsledok svojich modlitieb. Boh ťa vypočul, On vykoná, o čo si ho prosil.“
Orol bol dojatý. Odletel priviesť všetkých svojich učeníkov. Generál zatiaľ zašiel po hlavného vedúceho tábora.
„V noci sme videli, čo sa tu deje,“ povedal mu, „mal si počúvať orlov, hovorili pravdu. O čo si sa bál? O svoju reputáciu? O svoje postavenie? Dal ti ho Boh. A aj ti ho ponechá, ale dnes budú konať orly. O chvíľu vyjde pravda najavo.“
„Môžeš,“ obrátil sa na Jedinečnú.
S nesmelým úsmevom, trochu hanblivo, vyletela do výšky. Urobila niekoľko kruhov nad našimi hlavami a zvolala:
„Kto patrí Pánovi, nech mu vzdá chválu!“
Všetci orly okamžite vyleteli za ňou. Krúžili spolu na oblohe čoraz vyššie. Potom sa strmhlav spustili dole, preleteli tesne nad našimi hlavami a znovu vystrelili do výšky. Urobili to niekoľko krát. Po celom tábore sa začalo ozývať kvílenie. Akoby tí, čo ho vydávali, prežívali nesmierny strach. Rozbehli sme sa za nimi. Boli to tí, ktorí si mysleli, že ten nočný dážď bol dobrý. Držali si hlavy v dlaniach, kričali o pomoc, zúfalo vrieskali na Boha, pretože nechápali, čo sa deje.
„Pošlite ich preč, pošlite ich preč,“ volala jedna žena, ku ktorej som pribehla. Hovorila o orloch. Nemohla zniesť ich prítomnosť.
„Iste pošlem ich preč, ale nebudú to orly,“ povedala som a odohnala som démonov, ktorí ju trápili. Žena vysilením odpadla. Sedela som pri nej a modlila sa o Božie občerstvenie. Jeden z miestnych vojakov ma pri tom pozoroval. Zavolala som ho, povedala mu, čo má robiť a nechala som ho sa starať o tú ženu. Takých, ako ona, boli v tábore stovky.
Bežala som k ďalšiemu. Bol to muž. Pozeral na mňa pohľadom plným hnevu. Opakovala som si, že to nie som ja, ale jeho bolesť, kvôli čomu sa hnevá. Vrhol sa na mňa, aby mi ublížil. Jeho ruku zastavil generálov meč.
„Opatrne,“ povedal mi a obrátil sa k inému mužovi, s ktorým sa modlil.
„Môj“ muž si trel poranenú ruku.
„Ukáž, ošetrím ti to,“ ponúkla som sa mu.
„Poriadne tvrdý chlapík, ten generál,“ povedal.
„Koľko krát si bol na daždi?“ spýtala som sa ho čistiac mu ranu. Jeden mladý bojovník mi pohotovo priniesol obväz.
„Neviem, veľa krát,“ odpovedal mi.
„Musíš sa ho vzdať, ničí ťa.“
„Nie, to tie orly.“
„Tie orly spievajú Božiu pieseň. Počuješ?“
Muž sa započúval.
„Áno,“ zašepkal, „už som zabudol, ako to znie.“
„Modli sa s ním. Pán ho uzdraví. Keby niečo, som nablízku,“ povedala som mladíkovi, ktorý mi podal obväz.
Mladík sa nesmelo posadil k tomu staršiemu a začal sa za neho modliť. Cítila som, ako do ich sŕdc plynie rieka Svätého Ducha. Obaja ním boli budovaní.
Pieseň orlov prinášala zmenu všetkým. Tí, ktorí sa vždy ukryli pod strechy, potrebovali zmeniť pohľad. Zrazu uvideli skryté problémy a boli ochotní pomáhať. Pozrela som hore. Jedinečná spievala o všetkom, čo Boh pre ňu urobil. Spomínala na čas, keď bojovala o svoju vieru, keď boli okolnosti okolo nej kruté a ťažké a na to, ako ju Pán cez ne preniesol, spomínala aj na všetko nádherné, čo jej kedy dal. Láskavého orla, Milujúcu a mnohých ďalších, cez ktorých ku nej hovoril. Nespievala o nich po mene, ale ja som vedela, koho myslí tým, čo práve hovorí. Neďaleko seba som uvidela Milujúcu. Aj ona ju pozorovala. Potom sa sklonila k nejakému dieťaťu a ja som sa sklonila k ďalšej mladej žene. Vtedy ku mne pribehla tá, kvôli ktorej som sa túžila vrátiť do tohto tábora. Tá, ktorú som kedysi celú popálenú zobrala z dažďa pod strechu.
„Pomôžeš jej?“ opýtala sa ma.
„Ja nie, ale jej Boh iste,“ usmiala som sa, „modli sa so mnou.“
Modlili sme sa. Trvalo to dlho, pretože tá mladá žena, sotva ju vytiahli z bahna, padla do pasce ničiaceho dažďa. Nikto jej nikdy poriadne neslúžil a vlastne po tom ani nikto netúžil. Zažila veľa odmietnutia a veľa bojovníkov si s ňou nevedelo rady. Museli sme sa navzájom veľa povzbudzovať, kým sme jej konečne ukázali plnosť Božieho prijatia. Potom som ju nechala odpočívať na ramene mne blízkej ženy a išla som ďalej.
Orlica, ktorú som nechala pod strechou modliť sa so svojím jazdcom, vyšla von. Bola iná. Nová. Konečne kompletná ona. Spomenula si na všetko dobré, čo kedy pre ňu Boh urobil, akoby si prešla film svojho života – film Božej dobroty k nej. A potom sa Mu položila na oltár a dovolila Mu stať sa jej životom. Vyletela hore. Pripojila sa k piesni Jedinečnej. Lietali bok po boku, ako o tom kedysi spolu snívali. Teraz pochopili, teraz sa to stalo. Teraz to prišlo. Ich pomazania sa premiešali a z ich krídiel padali kvety. Vzduch bol plný nádhernej vône prinášajúcej uzdravenie a slobodu. Modliť sa s ľuďmi bolo odrazu oveľa ľahšie.
Nemohla som sa úplne sústrediť. Čakala som môjho orla. Už mi naozaj chýbal. Všetko to veľkolepé Božie, čo som zažila bolo viac ako nádherne Jeho, ale aj tak som sa necítila byť bez orla úplne úplná.
„Moja milovaná,“ oslovil ma Ježiš, „ešte stále ti nestačím len Ja?“
„Odpusť, stačíš, len mi je zas smutno.“
„Smutno ti je nie preto, že tu nie je. Oddýchni si. Ľahni si na chvíľu k prameňu a pozoruj orly.“
Poslúchla som Ho. Výdatne som sa napila a pozorovala som orly. Keď som sa cítila až lenivo oddýchnutá, zasypaná kvetmi, občerstvená vánkom, ktorý priniesli, vstala som, aby som znovu niekomu pomohla.
„Netreba, zvládnu to bez teba,“ povedal mi Ježiš, „my pôjdeme do jaskyne.“
Pred jej vchodom sme zastali. Vnútri bol generál a hlavný vedúci tábora. O čomsi sa hlasno hádali.
„Uzmieriš ich,“ povedal mi Ježiš a bez toho, aby mi dal šancu čokoľvek namietať, ma posunul dnu.
Ocitla som sa priamo uprostred slovnej paľby tých dvoch. Chvíľu som ich počúvala, pozerala raz na jedného, raz na druhého.
„Nemôžeš chcieť, aby sa škoda spôsobovaná celé roky, napravila za niekoľko hodín,“ povedal prudko generál. Bolo naozaj ťažké vyviesť ho z rovnováhy, ale tomuto veliteľovi sa to zjavne darilo.
„Prišli ste sem ako veľkí šéfovia a všetko ste postavili naruby, chcem naspäť svoj poriadok.“
„Môžeš mať svoj poriadok aj s nepriateľským pustošením. Ale prinesie to len skazu, zranenia a smrť. To chceš?“
„Nič také sa nedialo, až kým si nevypustil tú orlicu. Čo je to vlastne za ženskú?“
Prehltla som ostré slová na jeho adresu, ktoré sa mi drali na pery ako odpoveď. Modlila som sa v duchu v jazykoch, aby som nevybuchla. Neznášam, keď niekto uráža tých, ktorých si vážim. Mala som chuť sa otočiť a ísť sa znovu spýtať Ježiša, či isto iste myslel vážne, že ja mám týmto dvom priniesť zmierenie. Trpezlivosť a krotkosť nikdy neboli moje silné stránky...
„Je to verná Božia služobnica a dáva do poriadku, čo si pokazil,“ odpovedal oveľa miernejšie, ako by som to urobila ja, generál.
„Opovažuješ sa súdiť moje vedenie? Dávaj si pozor, čo hovoríš.“
„Nič nesúdim. Hovorím o tom, čo sa tu dialo. Nedával si pozor na Boží hlas. Načo si mal vlastne orlov?“
„Slúžili nám, povzbudzovali nás. A občas trochu strelene vykrikovali o akomsi nebezpečenstve.“
„Mal si ich počúvať. Démoni napadli tvojich ľudí a ty si o tom ani nevedel.“
„Mal som všetko pod kontrolou.“
Vtedy som sa potichu, trochu nesmelo, lebo som sa bála, že poviem čo cítim ja, nie čo chce povedať Boh, ozvala:
„Ježiš to má pod kontrolou práve teraz. Pusti svoje kompetencie. Nechaj to na Neho. On je Pán.“
„Ako si dovoľuješ ma napomínať?“
„Nenapomínam ťa ja, ale On. Priniesol ti svoje požehnanie. Pamätáš sa ešte na ten deň, keď si vyšiel z bahna? Spomeň si naň. Povedal si: ,Budem ti slúžiť so všetkým, čo mám a čím som.‛“
„Kto ti to povedal? Bol som úplne sám, keď som sa vtedy modlil.“
„Áno, bol si sám. Vojak, ktorý ťa vytiahol, si s tebou nevedel rady, bol mladučký, ale aj tak horlivo pomáhal. Ten vojak je teraz vedúcim tvojich orlov. A povedal mi to Ježiš, aby si mu vrátil vládu v tomto tábore. Nepatrí tebe ale Jemu.“
Vodca stíchol. Sadol si na jeden z kameňov, ktoré slúžili ako stoličky.
„Ja som mu vlastne veril, ale bál som sa.“
„Že stratíš svoje meno? Na povesti nezáleží, ale na srdci áno. Čo povieš Ježišovi dnes?“ opýtala som sa.
„Zlyhal som, odpusť,“ povedal muž.
Vtedy vstúpil Ježiš.
„Odpúšťam ti a nechám ti aj tvoju funkciu. Ale len nakrátko. Za dva roky príde mladík, ktorého naučíš všetko, čo vieš. Potom ťa vezmem do svojho kráľovstva. Počúvaj svojho orla. Dal som ti ho, aby ste boli vernými spoluslužobníkmi, ale ty si ho chcel umlčať. Nasleduj jeho rady.“
„Bol som príliš pyšný, aby som ho počúval.“
„Už na to nemysli. Len sa z toho pouč. Ja som ti odpustil. Milujem ťa. Choď v tejto svojej sile, silný hrdina.“
Vodca vstal a vybehol zo stanu. Pieseň orlov utíchla a namiesto nej sa táborom rozliehala nová pieseň všetkých jeho obyvateľov. Bojovníci z nášho oddielu ešte stále prechádzali pomedzi ľudí a hľadali ranených, ale celková atmosféra sa úplne zmenila. Všetci chodili k prameňu, výdatne z neho pili a potom chválili svojho nebeského Otca. Vodcove priznanie si viny a pokánie bolo pre túto zmenu kľúčovým. Akoby ním otvoril kohútik nebeského požehnania. Začalo pršať. Niektorí sa najskôr chceli rýchlo skryť pod strechy, ale potom si uvedomili, že toto je Boží dážď. Stáli tam, kľačali alebo ležali a nechali ho zmyť zo seba všetky nánosy strachu, ktoré im bránili prijímať Otcovu bezpodmienečnú lásku.
Hlavný vodca dlho sedel, zaplavovaný vodou z neba, vedľa svojho orla. Zhovárali sa spolu a modlili. A plakali. Musím sa priznať, jedna z vecí, ktoré na Božom kráľovstve milujem je, že v ňom aj chlapi môžu plakať a zostať pri tom chlapmi. A nie len nimi zostať, ale stať sa oveľa lepšími a zrelšími mužmi aj vďaka svojim slzám. Pretože ich všetky Ježiš zbiera do svojej nádoby. Nie sú ničím bezcenným. Vodca sa o tom práve teraz učil od svojho orla. A orol? Ten bol naozaj šťastný. Vychutnával si tú chvíľu jednoty s mužom, po ktorého boku vždy túžil stáť.
Aj ja som vyšla na ten dážď. Umyl zo mňa všetko, čo ma už znovu ťažilo. Potrebovala som ho každý deň, každú chvíľočku. Potrebovala som Božiu blízkosť. Nemohla som bez nej žiť. Pýtala som si od Neho Jeho občerstvenie, Jeho živú vodu, Jeho vánok, Jeho pohladenie či objatie,... a On rád prichádzal.