________________________________

19. 7. 2011

Poď si so mnou zatancovať!

Poď si so mnou zatancovať!

„Poď si so mnou zatancovať!“ oslovil ma jedného dňa môj Boh.

„Zatancovať?“ začudovala som sa.

„Áno, zatancovať,“ usmial sa.

Niečo v Jeho očiach mi hovorilo, že to myslí vážne. Niekedy sa spolu veľa nasmejeme a ja milujem Jeho zmysel pre humor, ale teraz som videla, že nežartuje.

„Dobre teda,“ privolila som a podala Mu ruku. Jemne sa uklonil a pobozkal ju. Cítila som sa ako najkrajšia princezná spomedzi všetkých princezien na zemi.

Trochu som sa ostýchala, ale moja túžba dovoliť Mu viesť ma pri našom spoločnom tanci, bola väčšia. Osmelila som sa teda k prvému kroku. Viedol ma veľmi jemne (skoro som to necítila), ale zároveň pevne, akoby mi chcel aj v tej chvíli dokázať, že je mojím silným, milujúcim ochrancom.

Dlho sme sa spolu vznášali po parkete. Čudovala som sa, že sa vôbec nezadýcham a vôbec nie som unavená. Chvíľami som mala dojem, že sa nohami vôbec nedotýkam zeme, chvíľami som ju cítila úplne jasne. Moje oči naplnili slzy radosti.

„Chcem, aby si to odteraz robila pre mňa stále – doma, v cirkvi i mimo nej. A chcem, aby si to naučila mnohých ďalších.“

„Pane, Ty vieš, že v hĺbke srdca som po tom vždy túžila. Ale cítim sa tak neschopná, taká neohrabaná a neohybná...“

„Ja viem.“

„Viem, že všetko vieš, ale ja neviem, čo Ti mám odpovedať.“

„Nevieš?“

V tej chvíli som nevedela, či sa smeje alebo tvári vážne. Mala som dojem, že je zároveň smutný a zároveň plný sebavedomia, jednoznačne očakávajúc, že Jeho ponuku prijmem. Videl môj strach z neznáma a chápal Ho, spomínal si na všetky tie slová, ktoré som ešte ako neveriaca počula - že som na tanec stará, že mi to nikdy nepôjde ako tým, čo cvičia od malička, že na to nemám... a predsa tam stál a čakal, že Mu na ten „nezmyselný návrh“ poviem „áno“.

„Ja naozaj neviem.“

„A keď Ti sľúbim, že budem vždy tancovať s tebou?“

„Tak ako teraz? Bola by som najšťastnejšou ženou pod slnkom! Tancovať so svojím milovaným, prinášať Mu radosť, môcť Mu pohybom porozprávať o každom svojom pocite, ako by som to nechcela? A napriek tomu, neviem. Bojím sa ľudí, ich kritiky, súdenia a nepochopenia.“

„Ale ja budem vždy s tebou?!“

Nemohla som sa už viac na Neho pozerať. Vedela som, že túži počuť: „súhlasím“, ale ja som sa jednoducho triasla pri pomyslení na neúspechy, ktoré budú iste lemovať moju cestu.

„Kto tu hovorí o neúspechoch? Kto tu hovorí o úspechoch?“ prerušil moje myšlienky. „Ja ťa žiadam o tanec. Jeden veľký, dlhý, nekonečný tanec odteraz, až kým spolu nebudeme v kráľovstve môjho Otca a aj potom, až naveky. Túžim sa radovať z každého tvojho pohybu. Nič viac.“

Odvážila som sa na Neho pozrieť. Vedela som, že keď sa Mu zadívam do očí, už nebudem môcť odmietnuť, ale zároveň som sa nevládala nepozrieť sa.

„Ľúbim ťa,“ povedal.

„Aj ja Teba,“ odpovedala som Mu.

Pevne ma stisol v náručí a počkal, kým sa cez nápor sĺz, ktoré mi zaplavili zrak dokážem opäť nadýchnuť.

„Súhlasím,“ povedala som sotva počuteľne.

Dýchol na mňa a ešte raz ma pevne objal. „Nezabudni, ja som vždy s tebou!“

„Nezabudnem! Ľúbim ťa!“ volala som za Ním, keď pomaly odchádzal. Odchádzal? Je to zvláštne, ale hoci som Ho videla odchádzať, On odo mňa nikdy neodišiel. A ako sľúbil, vždy keď tancujem, je tu so mnou. A je so mnou aj keď netancujem.

2 komentáre:

  1. Krásny naozaj krásny príbeh. Ja som si dovolila použiť ho na svojej prednáške a komentár k nemu ak budete mať chuť tak prikladám:)

    - Náš život je ako jeden veľký tanečný parket. Predstavme si, že okolo nás stojí veľa tých, ktorí si myslia, že vedia tancovať, no my o nich nevieme, či danú schopnosť majú, alebo nie. Ale vyzerajú, že sú tanečne oblečení, obutí, majú nejaké to držanie tela a podobne. A v strede stojí veľký Víťaz všetkých tanečných súťaží. Kráľ parketu, ovenčený oceneniami, medailami a kadečím iným. My vieme tak troška hýbať bokmi, sem – tam urobíme dobrý krok, ale celkovo sú naše kroky „medveďku daj labku“ Teraz dámska alebo pánska volenka a my si máme vybrať s kým budeme tancovať celú noc, nie len jeden tanec. Koho by sme si vybrali s vedomím, že nemáme až také dobré kvality? Radšej by sme sa uspokojili s niekým, kto to vie ako ja, alebo si vyberiem najlepšieho Učiteľa tanca a s ním budem celú noc objavovať svoje možnosti a schopnosti? A nie len cez noc ale aj cez deň a stále, celý rok a celý život?

    - Boh vie o našich obavách, strachu, našej neschopnosti robiť dobré veci, no napriek tomu a práve preto nás pozýva do „tanca života“ s Ním. Veď On je a bude tým, kto nás celý čas vedie, kto nás učí, ktorú nohu kedy preložiť, kedy zastaviť a kedy sa „rozšupnúť“. Boh si je vedomý toho, že mu pár krát pošliapeme po nohách, stratíme rovnováhu, alebo zabudneme kroky. No stále platí Jeho pozvanie a ponúka nám svoje rameno. Túži byť s nami za každých okolností a je len na nás, či Jeho pozvanie príjmeme a ako sa rozhodneme. A či máme odvahu odovzdať sa mu do náručia.
    Každý z nás si odpovie vo svojom srdci.
    pekný dník prajem.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Našla som nádherné vyjadrenie tanca a zároveň hlbokého boja, dovolím si uviesť, mňa sa to dosť dotýkalo, prvé dve z černošského zboru a tretie je Heather Clark:
    http://www.youtube.com/watch?feature=endscreen&v=9W58Dg1UYW4&NR=1
    http://www.youtube.com/watch?feature=endscreen&v=9W58Dg1UYW4&NR=1
    http://www.youtube.com/watch?v=52ACWzbuMBU

    OdpovedaťOdstrániť