________________________________

1. 6. 2010

Armáda 11. Svätyňa

Svätyňa
Vošla som do svätyne. Čakala som, že v nej bude prítmie, pretože dvere do nej neboli otvorené dokorán. Myslela som si, že budú tieniť svetlu, ktoré bolo na nádvorí. Netienili. Nemohli. Zasmiala som sa nad svojou logikou. Bolo tam svetlo, pretože sláva môjho Boha, ktorý tam bol prítomný, osvecovala celú miestnosť.
„Skloň sa predo mnou,“ povedal.
Ľahla som si na tvár. Naplnila ma bázeň pred všemohúcim Bohom. Bol tu, priamo vo mne, pri mne, okolo mňa, bol všade. Nemohla som vstať, odísť a povedať, že nepôjde so mnou.
„Sýť sa mnou,“ povedal potom.
Ležala som na dlážke a sýtila sa Ním. Prenikala ma Jeho prítomnosť a vedomie Jeho slávy a moci. Bola som rozčarovaná sama zo seba. Ako som mohla neveriť, že On má všetko v rukách? Ako som mohla neveriť Jeho zasľúbeniam? Ako som mohla spochybniť Jeho slovo o mne? Ako som mohla neveriť, že sa o všetko, čo potrebujem ja a moja rodina postará? Ako som mohla pochybovať, že On slávne dokoná a naplní to, k čomu ma povolal? Ale nebolo to rozčarovanie, ktoré sa končí zúfalstvom nad vlastnou biedou. Bol tam On. Každú moju myšlienku, každé moje vzdychnutie si nad sebou, prikrýval svojou láskou.
Ukazoval mi situácie, v ktorých sa o mňa staral. A ukazoval mi, ako som mu bránila pre mňa niečo urobiť, keď som mu neverila. Ako som nedokázala tie veci, ktoré som položila na oltár, tam aj nechať. Prišla som na prah svätyne, potom som sa vrátila a pozerala späť. Čakala som, kedy vezme do rúk, čo som mu dala. Nemohol nič urobiť, keď som mu nedala slobodu urobiť všetko v Jeho čase a Jeho spôsobom. Aké krásne boli tie vzácne chvíle, keď som naozaj všetko nechala tak a len som sa sýtila Jeho obrazom (Ž 17,15). Aké krásne a mocné to bolo, keď sa ku mne sklonil. Aké krásne to bolo, keď som sa nechala unášať Jeho Duchom v prúde uctievania, ktoré neskončilo, keď som vyšla zo svojej modlitebnej komôrky. Vtedy som mohla vidieť Jeho víťazstvo. Bolo to vtedy, keď som nečakala na Jeho odpoveď. Len som Ho milovala.
Neviem, ako dlho som tam ležala. Podlaha bola príjemne teplá a vôbec nebola tvrdá. Môj nebeský Otec ma prikrýval svojou láskou. Nechcelo sa mi vstať. Pohla som sa, až keď som bola sýta toho, čo mi ukazoval. Sadla som si a rozhliadla sa po miestnosti.
Bola krásne jasne biela, ako nádvorie. A tiež, ako aj nádvorie nebolo prázdne, tak ani svätyňa. Stál tu stôl, kde som mohla položiť všetko, čo som v Božej prítomnosti pochopila. Dala som tam svoje obavy, že znovu niekde cestou stratím to, čo som od Neho práve prijala.
Vzal si môj strach ako Jemu ľúbu obeť. Ako niečo drahé a krásne. Akoby som mu dávala vzácny poklad. A pritom to bolo bremeno, ktoré ma tlačilo.
„Dávajte mi svoje bremená, Ja ich ponesiem,“ povedal. V Jeho hlase som počula naliehavú túžbu po tom, aby sme to robili.
Tento oltár bol iný, ako ten na nádvorí. Bol tam na to, aby som naň položila veci môjho najvnútornejšieho vnútra. Položila som tam aj môj smäd po Ňom samom. Keď som to urobila, ukázal mi na kalich, ktorý tam stál.
„To je kalich mojej dobroty. Vypi ho.“
Vzala som ho a vypila. Neviem opísať, ako to chutilo, ale bolo to dobré. Bol to kalich dobroty.
„Musíte veriť, že som dobrý. Môj ľud neverí, že som dobrý. Hneď keď sa stane niečo, čo nečakáte, prestávate veriť mojej láske. Áno, Ja som svätý a nenávidím hriech, ale tak rád prijímam hriešnika! Som mocný a spravodlivý, som vševediaci a vládnem nebu i zemi a všetko, čo je pod zemou podlieha mojej vláde. Som to Ja, kto všetko stvoril a v ktorom všetko jestvuje. Ale som aj milostivý, som odpúšťajúci. Nahého odejem a hladného nasýtim, slabého posilním a smädného napojím. Ja nikoho, kto ma hľadá, nevyhodím von. Hľadám tých, ktorí sú úprimného srdca a zjavím im svoju moc (2Kron16,9). Kto je ku mne úprimný, prijíma moju múdrosť. Kto sa predo mnou skrýva, ten ma nemôže počuť. Nemôžem ho viesť po mojich cestách, pretože mi neodhaľuje svoje srdce.“
Pozrela som na kalich. Napriek tomu, že som ho vypila celý, bol stále plný.
„Moja dobrota je nekonečná. Moja dobrota ku tebe je nekonečná. Nikto ju nemôže vyčerpať. Pravdou je, že ju nečerpáte. Akoby som Ja nebol dobrý. Som spravodlivý, som svätý, ale som aj dobrý! Odo mňa pochádza len dobrý údel a len dokonalý dar (Jk 1,17). Ale ak niekto môj dar nechce, nemôžem mu ho dať. Ako vám môžem svoje dary nanútiť? Dar by nebol darom, keby som ho dal nasilu.“
„Predstavujete si, ako sa ku vám mám správať, ako sa vám má vodiť, ale nevidíte, že z večnej perspektívy by vám naplnenie niektorých vašich túžob uškodilo. Ja viem, čo je pre vás dobré a rád vám to dám. Dovoľte mi to. Mám dosť pre všetkých.“
„Je veľa tých, čo sa trápia, pretože ma nepočujú. Ja im dám spoznať môj hlas, nech sa neboja a nestrachujú. Ešte chvíľočku a budú ma počuť. Ja uzdravujem ich srdcia a zaceľujem ich rany. Ja sa o nich starám, aj keď to nevidia a neveria tomu. Ja bdiem nad každým jedným zo svojich detí. Keď im dám, po čom tak veľmi túžia, pochopia, prečo museli čakať. Nebojte sa, Ja som dobrý Boh.“
Stála tam nádoba s olejom. Túžila som si ju vziať a pomazať sa, aby moja duša bola uzdravená od jej bolestí a moje telo od chorôb, ktoré ma trápili.
„Pomazať ťa môže len môj Duch,“ povedal Boh Otec. Bola som smutná, že si to nemôžem vziať. Vrátila som sa k oltáru a položila som tam sklamanie, že ešte neprišiel čas môjho uzdravenia. Otec ma potom naplnil svojou spokojnosťou a radosťou zo života, aj keď som sa fyzicky necítila dobre. Tá radosť bola hlbšia než moje pocity, pretože to nebola moja radosť ale Jeho. Už mi nevadilo, ako mi je, lebo som bola šťastná s Ním.
Keď som vstala od oltára, prišiel Duch Svätý. Vzal nádobu s olejom a vylial mi ju na hlavu. Nepovedal nič, ale niečo sa stalo. Olej pomaly stekal do všetkých miest, kde som to potrebovala.
Stále sme stáli pri oltári. Vedela som, že je čas tam ešte niečo položiť. Dala som tam svoju vieru. Všetku. Ani kúsok som si nenechala. Bola to viera, ktorú som si vyprodukovala vo svojej sile. Teraz ma Pán chcel posunúť ďalej. Do poznania Jeho viery. Do významu slova: Jeho vernosť je štítom a pavézou (Ž 91,4b).
„Odpusť, že som žila vo svojej sile,“ povedala som.
„Odpúšťam ti,“ odpovedal mi môj nebeský Otec, „nie vždy si išla len vo svojej sile a viere, niekedy si mi dovolila konať namiesto teba. Ale teraz mi dovoľ nerobiť to len niekedy.“
„Ja zverujem svoje veci ľuďom, aj keď nie sú dokonalí,“ pokračoval, „milujem vás takých, akí ste. Ja som vás stvoril, Ja vás milujem. Hriech narušil vaše poznanie mojej lásky, ale obeť môjho Syna ho znovu obnovila. Nebojte sa pristupovať ku mne.“
Vo svätyni som ďalej videla svietniky. Boli na nich sviece. Ale nie všetky horeli.
„Nemodlíš sa neprestajne. Je to môj príkaz: neprestajne sa modlite! (1Tes 5,17) To preto nehoria. Plameň udržujú tvoje modlitby.“
Zatúžila som, aby tie sviece horeli. Zatúžila som po tom, viac sa modliť. Nie len keď som k tomu mala vytvorené vyhovujúce podmienky. (Napríklad pokoj v byte alebo aspoň deti vo vedľajšej miestnosti.) On nechcel čakať kým všetko nechám tak a prídem za Ním. Chcel, aby som bola s Ním, čokoľvek robím.
Bol čas vojsť do svätyne svätých, ale ja som váhala.
„Ja ťa prijímam,“ povedal Otec, „moja náruč je stále otvorená.“
Povzbudená Jeho vyzvaním som sa pozrela dnu. Ešte stále som len stála na prahu, ale napriek tomu ma zaplavila Jeho láska. Cítila som, ako mnou prúdi Jeho moc. Odplavovala môj strach a ja som vstúpila.
Predo mnou stála truhla zmluvy. Nebola to starozákonná truhla zmluvy, ktorá bola zatvorená a nikto nemohol vidieť, čo je dnu. Ja som do nej videla. Bola to Jeho zmluva so mnou. Bola to Jeho krv a moja vina, ktorá ňou bola obmytá, Jeho bolesť a moja radosť ňou vykúpená. Jeho pokoj, ktorý prikrýval môj strach. Jeho láska búrajúca moju nenávisť, objímajúca moje bolesti, prikrývajúca zlyhania a pády. Bola to Jeho spravodlivosť uspokojená Jeho vlastnou krvou. Jeho skutky, ktoré pre mňa pripravil, Jeho túžby, ktoré do mňa vkladá, Jeho cesty, po ktorých ma chce viesť. Bol tam Jeho život namiesto mojej smrti. Jeho svätosť namiesto môjho hriechu.
Nechcela som sa tej truhly zmluvy dotknúť. Nie kvôli starozákonnému zákazu, ale kvôli bázni pred Bohom. Neurobila som to, pretože to miesto bolo výsostne Jeho, bolo sväté. Len som tam kľačala a ďakovala mu za to, čo pre mňa urobil.

Poznámka: Týmto nechcem nikoho navádzať na to, aby sa ponáral do seba a hľadal Boha v sebe. Je to obraz, ktorý mi dal Boh o reálnosti Jeho prebývania v tých, ktorí veria, že Ježiš zomrel za ich hriechy a stali sa Božími deťmi. Len o tých Jeho slovo hovorí, že sú Jeho chrámom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára