________________________________

28. 11. 2011

3. Letka

Letka
Bolo to v čase, keď chlapec, pri ktorom sa môj orol naučil byť otcom, bol ešte chlapcom.
Sedela som na kameni a pozerala na trávu pod mojimi nohami. Nemala som práve najlepšiu náladu ani nič podobné. Znovu som riešila moje osobné frustrácie a prepadala malomyseľnosti... Vtedy ku mne prišiel Pán Ježiš.
„Prečo nevedieš svoju letku?“ opýtal sa.
Pozrela som na tých, o ktorých hovoril. Mladí muži aj ženy - tí, ktorých som milovala. Rôzni vo svojich povahách aj povolaniach, ale predsa rovnakí – Boží. Stáli tam, smiali sa, zabávali, o niečom sa zhovárali... ale ich smiech bol umelý, nebol sýty a plný radosti. Niečo im chýbalo.
„Prečo stále čakáš, kým budeš dokonalá?“ opýtal sa ma Pán.
„Neviem, asi sa bojím, že spravím chybu, alebo že sa strápnim, alebo...“
Môj orol a jedna z orlíc sa práve vtedy na mňa pozerali. V ich pohľadoch bolo: „Je nám jedno, či spravíš chybu, potrebujeme ťa.“
Ale nepomohlo mi to. Cítila som sa nanič, nepotrebná, menejcenná. V mysli som sa porovnávala s inými, ktorí boli, podľa mňa, na túto úlohu vhodnejší. Tajne som dúfala, že Pán bude so mnou súhlasiť, že ma nechá sedieť doma a potichu sa prihovárať za cirkev, tvoriť scénky a tančeky, písať knihy, starať sa o deti a domácnosť, variť, upratovať a piecť... Čokoľvek, len nie toto, pretože to, čo odo mňa chcel, potrebovalo viac ako všetku moju odvahu. Nechcelo sa mi znovu vstať a prinútiť sa kráčať vo viere. Chcela som, aby všetko fungovalo bezo mňa a ja by som sa pokojne prizerala. Bolo to tak lákavé, tak nádherné. Tak príjemný a pokojný život...
Pán pri mne trpezlivo stál a pripomenul mi jeden obraz, ktorý som mala už dávno. V tom obraze ma priviedol k suchým stromom. Ich konáre boli úplne spráchnivené. Keď som sa jedného dotkla, úplne sa rozsypal.
„Prečo sú tu?“ opýtala som sa vtedy.
„Sú tu pre teba,“ odpovedal Ježiš.
Pozerala som ďalej na stromy. Ich drevo začalo pevnieť, znovu dostávalo farbu zdravých konárov, na ktorých začali pučať listy. Potom sa zazelenali, zakvitli a dozrelo na nich ovocie. Jeden z tých stromov teraz stál predo mnou. Bol silný, drevo mal zdravé. Nebolo na ňom veľa lístia, ale naliate puky napovedali, že sa skoro rozzelená.
„Toto je tvoj strom. Ešte mi neveríš?“ opýtal sa Ježiš, „jediná tvoja modlitba má takú moc, že rozzelená tento strom. Bol mŕtvy, konáre mal sypké ako prach, ale teraz ním prúdi život. Prestaň sa pozerať na svoje slabosti, nehovor si: ,som taká nedokonalá, robím veľa chýb,‛ modli sa, pozeraj na mňa a dovoľ mi robiť si svoju prácu. Ja som silný, Ja som dokonalý, Ja nerobím chyby.
„Koľko krát mi to ešte budeš musieť povedať?“ opýtala som sa, pretože toto nebol zďaleka náš prvý rozhovor tohto typu.
„Ešte veľa krát,“ zasmial sa, „mám to rád. Rád ti to zopakujem ďalších sto aj viac krát, keď bude treba. Mám rád, keď môžem k tebe prísť.“
„Naozaj?“ čudovala som sa. Radšej by som sa videla po Jeho boku ako odhodlane cválam v ústrety dobrodružstvu.
A On sa smial ešte viac. Úplne zamilovane. „Mám rád tvoju slabosť, pretože mi v nej dovolíš byť silným. Mám rád tvoje pochybnosti, pretože mi v nich dovolíš dať ti novú vieru. Mám rád, keď si frustrovaná, pretože mi dovolíš ťa objať a niesť ďalej. Si žena viery. Oslávil som sa a ešte sa oslávim. Môj Otec vezme chválu. Pretože mi dovoľuješ byť Bohom. Nie ty máš byť dokonalá, ale Ja. To je viera, že mi to dovolíš.“
Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Priviedol ma k tým mladým ľuďom, ktorí na mňa čakali a vzlietli sme. Pozerali sme na nášho nebeského Ocka, aj dole, na zem, kde bola zhromaždená Jeho armáda. Jeden po druhom začali poznávať svoje povolanie. Boh im predostieral svoj plán s ich životmi, vkladal do srdiečok lásku k ľuďom, ktorých stretnú. Mali byť svetlom v temnote, slovom, ktoré budú čítať ich priatelia a známi. A ukazoval nám prebudenie. Každému osobne a predsa spolu. Keď sme zosadli, boli sme zmenení.
Bol to Boží oheň, čo nás zmenilo, Jeho volanie a Jeho objímajúca povzbudzujúca láska. Prestali sme ju hľadať kvôli sebe a začali ju hľadať kvôli iným.
Niektorí z nás prišli k jednej žene. Mala ich veľmi rada. Snažila sa im dať všetko, čo vedela. Prinášala povzbudenie a požehnanie od nášho Pána. Vnímala som, že mnoho z toho, čo robí, robí vo svojej sile. Bolo to krásne, bola to celá ona, ktorá sa rozdala, ale akoby nevedela prelomiť do hĺbky Božej prítomnosti, z ktorej by im dala oveľa viac. Už dlhšie som sa za ňu modlila. Bála som sa, či ju neposudzujem mojím ľudským pohľadom a preto som sa len potichu prihovárala a nič jej nepovedala. Nechcela som jej ublížiť mojím snažením. Túžila som, aby prijala nové pomazanie priamo z neba.
Niektorí z mladých orlov ju objali. Hĺbku tých objatí poznal len Pán. Boli to najkrajšie objatia aké som kedy videla. Bolo to spojenie generácií. Potom ju objala jedna z mladých orlíc. Jedna z tých dvoch, ktoré som spomínala v predchádzajúcich kapitolách. V objatí tej ženy našla uzdravenie z mnohých zranení. A žena našla uzdravenie zo svojich. Aj druhá z mojich drahých orlíc ju objala. Zostali tak chvíľu stáť a šepkali si slová vzájomného odpustenia a lásky.
„Teraz ty,“ oslovila ma žena stojaca opodiaľ. Všetko pozorovala a modlila sa za vyliatie Božej milosti. Bola mi veľmi drahá a blízka. Boh ku mne cez ňu často hovoril. Vedela som, že to, čo hovorí má dokonale premyslené, premodlené a prešpikované Jeho úmyslami. Bol to jej životný postoj, ktorým dodávala rovnováhu iným bojovníkom.
Poslúchla som ju a povedala tej prvej žene: „Povstaň, budeš ženou, cez ktorú prúdi Boží život.“
Rozplakala sa. Boh do nej nalieval občerstvenie. Celú ju zmáčal vo svojej rieke, celú, skrz naskrz aj všetky vnútornosti. Nič nezostalo suché.
„Ďakujem,“ povedala mi.
„Bohu ďakuj,“ povedala som jej, „bez neho a bez týchto,“ ukázala som na orlov a mnohých ďalších mladých ľudí okolo nás, „by som sem neprišla.“
„Ty si to vedela od začiatku, že?“ opýtala sa, „vedela si, čo mi chýba.“
„Áno.“
„Som rada, že si neprišla skôr. Neprijala by som to.“
Bola som plná vďaky Pánovi. Vždy som si myslela, že som neschopná vysvetliť jej, čo mám na srdci, že len nemám dosť odvahy. A pri tom to bolo Božie vedenie. Keby som prišla skôr, všetko by som pokazila. Zasmiala som sa nad Jeho neskutočne dokonalým plánom. Vždy dokonalým.
Vzali sme ju a vyleteli do oblakov Božej slávy. Pán nás občerstvoval a zjednocoval, aby sme ďalej vedeli ísť spolu. Mladí orly a orlice, aj tí mladí ľudia, ktorých povolaním nebolo byť orlami, lietali s nami. Modlili sme sa a chválili Boha. Spievali sme a tancovali. Smiali sa s Ním na Jeho neskutočnom humore... Pozrela som na nich. Teraz to bola kompletná veselosť. Už im nič nechýbalo. Toto bola moja letka a ľudia nám zverení. Žena sa rozhodla zostať na čas pri nás. Bolo to prvý krát, čo sme robili niečo naozaj spolu. Užívala som si to a ona tiež. Spojilo to naše životy putom, ktoré sme dovtedy nepoznali. Bola v ňom hlboká vzájomná úcta a láska.
Letku sme rozdelili na niekoľko menších oddielov. Každý viedol niektorý zo skúsenejších orlov a každý sa modlil za špecifickú oblasť. Jedni za mládež, iní za deti, iní za starých a nevládnych, ďalší za rodiny. Najväčšia skupina sa modlila za svet, za tých, ktorí potrebovali počuť evanjelium. Viedol ju môj orol. Mal srdce, že by ste doň vopchali celý svet, ale potreboval sa veľa modliť.
Modlili a postili sme sa nejaký čas, kým sme usúdili, že už je čas. To „nejaký čas“ obsahovalo dni, keď nás Pán musel krotiť a nasilu zdržať, aby sme ešte počkali, aj dni, keď nás musel povzbudzovať, že všetko má svoj význam, že sme Jeho a rád si nás použije. Pre tých mladých ľudí to bolo ako škola viery. Už som prešla ich pocitmi, poznala som tie zápasy a tak som im o nich rozprávala a modlili sme sa, rozprávali a modlili sme sa... V tomto čase sa pre nás stal posilou jeden starší orlí párik. Boli vlastne ešte mladí, asi tak v mojich rokoch, ale veľmi skúsení. Trávili s Bohom veľa času a poznali Ho naozaj zblízka. Dodávali nám odvahu aj trpezlivosť. A tiež múdrosť Božieho slova. Poznali ho naozaj do hĺbky. Navzájom sa dopĺňali vo svojom obdarovaní a prinášali nám celok, ktorý sme potrebovali.
„Dnes mám na srdci slovo obetavosť,“ povedala jedného dňa ona.
„Nalistujte si...“ pokračoval on. A vyučoval. Bolo to ako sedieť pod Božím vodopádom. Na pocit tvrdé dopady zhusteného prúdu kvapiek vody prenikli hlboko do nás, posilňovali nás a občerstvovali! Poddali sme sa tomu prúdu. Postupne nám každému jednému bolo jasné, že je čas, že sme pripravení.
Môj orol zatrepal krídlami. Akoby sa z nich rozsypali kvety. Ich lupene dopadali na naše hlavy, ich vôňa napĺňala naše pľúca – nie len čuch, ale doslova aj pľúca. Dýchala som zhlboka, nechcela som, aby mi čokoľvek uniklo. Jedna z mojich najdrahších orlíc vytiahla jemnulinkú šatku. Bola ako pavučinka, tancovala pomedzi nás, pohládzala nás ňou a modlila sa. Bola v tom jednota – Božia jednota. Zároveň som zacítila závan strachu. Nie z nej, nie z toho, čo robil Pán. Otvorila som oči.
Okolo nás stáli zoradení démoni strachu a falošnej spokojnosti. Mali nás paralyzovať. Mali nás uspať. Ukolísaní ich temnou piesňou sme mali byť spokojní s tým, čo už máme. Pre tých, ktorí by odmietli byť spokojný, mali pripravené šípy ustrašenosti zabíjajúce Božie plány a sny.
„Ježiš,“ zašepkala som úplne potichu, „čo mám robiť?“
„Modli sa,“ usmial sa Pán.
Dnes nebol čas na nijaké moje pocity menejcennosti. Musela som urobiť, čo mi povedal. Položila som sa Mu do dlaní a začala sa modliť. Ostatní boli ešte tam – v nádhernej vôni a vanutí Božieho Ducha, len ten skúsený orlí párik nastražil všetky zmysly.
Mladí dospievali. Na mnohých som videla falošné uspokojenie. To, čo v nich malo vyvolať novú túžbu ísť za Bohom, boj o nový oheň do Jeho služby, si nepriateľ používal na to, aby ich zastavil. Tlačil do nich pocity, že už dosiahli, čo chceli, že už viac nepotrebujú. Pozrela som na môjho drahého orla. Bol nepokojný. Vnímal útok. Ale iné mladé orly nie. Modlila som sa špeciálne za nich. Oni sú to, kto musí mať vycvičené zmysly. Vycibrené v rozoznaní akéhokoľvek náznaku požehnania či útoku. Ale naučiť ich to mohol len Pán. Otočila som sa k obom orliciam. Práve sa horlivo bavili s jedným mladým mužom. Chceli mu pomôcť spoznať, čo ich naučil Boh za tie roky, ktoré sme spolu strávili. Našla som ešte dve orlice, ktoré vnímali, že niečo nie je v poriadku. A jednu mladučkú bojovníčku. To bolo všetko. Vzala som ich nabok k môjmu orlovi.
„Bože drahý, otvor im oči!“ modlila som sa. Vtedy uvideli zoradených démonov. Jedna z orlíc v panike schytila meč. Zasmiala som sa láskavo, ako sa často pri pohľade na mňa smeje Pán, plná porozumenia jej reakcii. Vysvetlila som im, čo budeme robiť. Mladý muž, s ktorým sa obe pred tým rozprávali ma prekvapil. Na pohľad bol ako mláďa, ale vo vnútri to bol skúsený bojovník. Mal k Pánovi veľmi blízko.
Orol potichu hral. Počula som niektoré tóny, niektoré slová, ktoré mu pri tom plynuli z úst. Bola to pieseň plná nádeje. Opakoval si ju dookola.
„Už?“ opýtal sa ma.
„Ešte nie, za chvíľu, ešte chvíľočku.“
Obišli sme zvyšok letky. S každým sme sa modlili, aby im Pán otvoril oči. Démoni stále stáli, pripravení na útok, ale anjeli ich držali v šachu, nedovolili im urobiť nič. Aj tak sme boli tiesnení vedomím, že sú tu. Mnohí mladí už boli zdeptaní strachom alebo úplne ukolísaní uspokojením, že už sme dobojovali, že už máme všetko, čo sme potrebovali.
„Už?“ čítala som v orlovom pohľade.
„Nie,“ pokrútila som hlavou, „ešte nie,“ šepkala som si medzi zuby, chytila rukoväť meča a zakrádala sa ku skupinke mladých, na ktorých som vnímala akoby hrubú deku. Hrubla každým okamžikom, v ktorom poľavili v modlitbách. Každou chvíľočkou falošnej ukolísanosti do spokojnosti. Nebolo ju vidieť, ale vedela som, že je tam.
Pozrela som za hradbu nepriateľa. Tá žena, ktorú sme pred tým navštívili, zoraďovala bojovníkov, ktorí nám mali pomôcť.
„Hotovo,“ naznačila mi.
„Teraz!“ vykríkla som a ťala mečom do tej deky. Mladí, omámení, nechápali, čo sa deje, ale postupne sa preberali, chytali svoje meče a sekali do tej deky, aby ju úplne zničili. Orol hral a ostatné orly sa vrhli na jej zvyšky a hádzali ich do démonov. Namiesto jej jednotlivých vlákien na nich padal oheň. Pálil ich a oni, zúriac z toho všetkého, zmätene pobehovali okolo nás.
Niektoré decká napriek tomu ranili, ale vo chvále, ktorá vzápätí prepukla prichádzalo uzdravenie. V ten deň sme pochopili vyváženosť medzi radosťou z Božej prítomnosti, ostražitosťou pred nepriateľom a pripravenosťou ísť zachraňovať duše pre Božie kráľovstvo.
Letka mi lietala nad hlavou, vyvyšovali Božie meno a tešili sa z Neho. Pozorovala som ich a kúpala sa v pokojnom vedomí, že sú dospelí.
„Nie všetci,“ ozval sa Pán, „a nie úplne. Pamätaj, že mnohé dospelé deti potrebujú sprievod. Ešte pri nich zostaň.“
„Myslela som, že už pôjdu sami, že to už zvládnu.“
Pán sa zasmial. „Iste, veď tebe je najlepšie niekde v tichu tvojej izby.“
„No, tak som si myslela, že,... veď sa za nich budem modliť.“
„Už zas? napomenul ma. Práve ste zvíťazili a ty už znovu utekáš. Modli sa, ale musíš ísť s nimi.“
„Ukážeš nám, čo nás čaká?“
„Hmmm.“
To hmmm bolo veľmi veselé.
„Pozor!“ zakričala som zrazu, vhodená späť do reality. Jeden z mladučkých orlov, ktorý vyrástol práve v tejto bitke, pristál zobákom na zemi. Vyryl pri tom riadnu brázdu naznačujúcu jeho brzdnú dráhu. Priskočila som k nemu spomínajúc na mnohé moje takéto nevydarené pristátia. Objala som ho a plakala s ním. Pozrel na mňa vďačne, že ten pád nie je trapas, že to poznám, že je to v poriadku, že sa každý musí učiť nielen lietať, ale aj bezpečne pristáť. Pooprašovala som ho z hliny a pooberala z neho kúsky trávy.
„Nabudúce len pribrzdi trochu skôr. Namier si to k zemi pokojnejšie, nezmätkuj. Božia milosť drží tvoje krídla. Neboj, pôjde ti to.“
Zamrvil sa a pozrel k nebu.
„No, veď to skús. Zober všetku svoju odvahu a Pán ti pridá zvyšok.“
Vyletel. Bolo to nádherné. Ladné pohyby jeho tela opisovali kruh nad mojou hlavou. Pozrel na mňa odtiaľ a začal pristávať. Pomaly, pokojne, cielene sa brzdil. Trvalo mu to dlho, ale zvládol to. Jeho priatelia ho potľapkávali po pleci a chválili ho. Smial sa s nimi a tešil zo svojho milovaného Pána. Spomenula som si na jeho detstvo. Už vtedy to tam bolo - tá nádherná chuť žiť práve s Ním.
Obrátila som sa a uvidela svojho orla.
„Musím ísť,“ povedal.
„Kam?“ opýtala som sa.
„Veď vieš, to je len pre orly.“
Bolo mi smutno. Príliš som milovala tohto mladého muža. Príliš mi prirástol k srdcu, aby som sa tešila, že niekam ide. A možno som mu aj trochu, možno veľmi, veľmi závidela.
„Buď spokojná, kde si,“ napomenul ma s láskavosťou tónu môjho predrahého Pána. „Skoro sa vrátim. Vieš, kde sa stretneme!?“
„Tuším to.“ Zachvelo sa mi srdce radosťou, pretože ak som uhádla, tak pred nami bolo prebudenie. Blízko. Tesne pred bránami. Za rohom...
Ale tak trochu som sa bála, pretože to znamenalo, že predo mnou je ešte jeden ťažký boj.
„Čo je? Ty sa netešíš?“ opýtal sa orol.
„Bojím sa,“ vydýchla som, „bojím sa, že to nezvládnem.“
„Môžeš mu veriť,“ povedal o našom Pánovi, „podrží ťa. Budem sa za teba modliť.“
„Ďakujem,“ usmiala som sa nesmelo.
Zasmial sa radosťou, pretože v tej chvíli oveľa jasnejšie ako ja videl, ako prejdem tým, čo ma čaká.
„Dospel som, tak si to chcela. Musím chvíľu lietať sám. Dáš tu pozor?“
„Dám,“ sľúbila som mu.
Odletel. Len na chvíľočku, len na okamih, ale mne aj ten pripadal ako večnosť. Ale musela som sa naučiť viesť letku bez jeho pomoci.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára