28. 11. 2011

2. Chlapec

Chlapec
Poletovali sme s mladým orlom (tým, ktorý mi v predchádzajúcej kapitole tak veľmi pomohol) ponad armádu, modlili sa a čakali, čo nám Boh povie, aby sme teraz robili. Zaujala ma krásna mladá orlica. Sedela na zemi, okolo nej mladučké dievčatá, ktorým hovorila o Pánovi. Zosadli sme k nej.
„Boh je dobrý, nikde vo svojom slove nám nesľúbil, že všetko bude stále super, že sa už nikdy nebudeme cítiť zle, alebo že nám nikto neublíži. Ale sľúbil nám, že bude stále s nami. Kedykoľvek sa môžete schúliť do Jeho náručia, ako malé kuriatko pod krídla veľkej sliepky, ako bábätko, keď si ho pestuje jeho mama. Ste tam v bezpečí, aj keď všetko okolo vás vyzerá zle.“
Počúvali sme ju, plnení Božím pokojom, ktorý bol akoby závojom na jej hlave. Mala som chuť len tak tam sedieť a nechať sa ním prikryť. Bola nositeľkou pokoja. Poznala som ju dosť dobre na to, aby mi bolo jasné, že ho má z neba. Mala za sebou veľa ťažkostí, nútená dospieť skôr ako väčšina jej rovesníkov, spočinula v Bohu a dovolila mu viesť ju životom. Nahradil jej všetko, v čom jej pozemská rodina zlyhala a ešte jej aj pridal. Bola to jej vďačnosť a pokora, ktoré otvárali dvere Božiemu Duchu, aby mohol konať v jej srdci. Pri pohľade na ňu som videla veľkosť Jeho milosti. Bola to tá, ktorú som učila narábať s mečom, nesmelo som jej radila v niektorých jej zápasoch a snažila sa pri nej stáť. Ale Boh, najúžasnejší staviteľ, vybudoval v jej srdci omnoho viac, ako som sa kedy len odvážila dúfať.
Mladý orol privrel oči a usmieval sa. Počúval šum nebeskej rieky plynúcej z jej úst. Boli sme v jej prítomnosti občerstvení. Páčilo sa nám tam, ale museli sme ďalej. Nie ďaleko, len k ďalšej dievčine, ktorá z diaľky pozorovala tú prvú a neustále sa s ňou porovnávala. Tiež bola orlicou, ale nechcela vzlietnuť. Nevnímala svoju hodnotu u Otca. Kvôli tomu sa bála pádu. Nedokázala dôverovať sile svojich krídiel, pretože sila krídiel orla priamo úmerne rastie s osobným poznaním Božej milosti.
„Urobíme tomu koniec?“ žmurkol na mňa orol.
„Iste,“ usmiala som sa.
„Už stačilo,“ obrátila som sa k tej mladej dievčine, „načo sú ti  krídla, keď nelietaš? Načo oči, keď nimi nepozeráš vpred? Načo srdce, keď v ňom nevidíš Božiu lásku ku tebe? Duch klamu, prikazujem ti v mene Ježiš, odíď!“
Orol začal spievať. Bola to pieseň len a len pre ňu. Plnila každé jej zabudnuté miestočko, obmývala všetok strach, každú bolesť z toho, že Boh na ňu zabudol, že iných požehnal viac ako ju. Znovu pozrela na mladú orlicu so závojom pokoja. Tento krát nevidela, v čom dostala menej, ale v čom viac. Konečne jej došlo, že sa navzájom dopĺňajú, že obe majú niečo potrebné pre Božie kráľovstvo a z Jeho milosti to môžu kus cesty niesť spolu, slúžiť a učiť sa od seba. Sadla si vedľa nej, položila hlavu na jej plece a počúvala. Keď prvá orlica dohovorila, otvorila ústa a doplnila ju. Mladé dievčatá, objímané ich nebeských Ockom v ich prítomnosti rástli a dospievali.
Potom obe vyleteli do povetria.
„Konečne!“ zvolala som, „vďaka ti, Bože!“ Pozerala som za nimi a spomínala na všetky svoje zlyhania pri každej z nich. Bolo ich veľa. Ale Boh všetko obrátil na dobré. Vždy sme mali milosť si veci vysvetliť a odpustiť. Prijímali sme sa také, aké sme boli. Nebolo to samozrejmé, to všetko medzi nami robil Pán. Menil nás a tvaroval. A učil nás niesť Jeho obsah. Potom som spomínala všetky nádherné veci, ktoré som mala milosť pre ne urobiť. Slzy mi tiekli po tvári, pretože to boli moje deti. Nie fyzické ale duchovné. Strávili sme spolu celé roky, ktorých hodnotu pre naše životy sme mali v mnohom ešte spoznať.
Boli tu ďalšie Božie služobníčky. Pozerali na tie dve hore a závideli im.
„Čo tu postávate? Prečo im závidíte? Nemajú nič viac ani nič menej ako vy. Len Božiu milosť!“ zvolala som.
Väčšina z mladých žien a mladých orlíc, ktorým som adresovala svoje slová, sa rozplakala. S každou som sa rozprávala a modlila. 
„Je nádherné, že túžite slúžiť Bohu,“ vysvetľovala som dookola, „ale viac ako všetko ostatné, čo by od vás chcel je, aby ste mu jednoducho patrili, aby ste Ho milovali, aby ste mu dovolili vás milovať. On nechce váš výkon, chce vás. Také aké ste. Keby mu šlo o náš výkon, ja by som tu dnes nestála. Ani tie dve by dnes nelietali. Sedeli by sme na zemi, zobáky zahrabané v bahne a plakali by sme nad svojimi hriechmi. To Boh dáva krídla. Nie naše skutky. Jeho milosť. Nechajte všetko tak, buďte len s Ním.“
Nakoniec sme vyleteli za nimi a kochali sa v nádhere vanutia Božieho Ducha. Všetci, aj tie dievčatá, ktoré neboli povolané byť orlicami v Božej armáde. Boh nám dával krídla, posilňoval a menil nás.
Neboli sme tam dlho, len chvíľu, len sme nabrali Jeho silu, tešili sa jeden z druhého, aby sme sa s novou chuťou znovu pustili do služby. Pretože tam hore sme vnímali lásku svojho Otca k Jeho ľudu a aj to, ako Ho Jeho ľud málo pozná. Len okamih v Jeho prítomnosti stačil na to, aby sme znovu túžili slúžiť mu kamkoľvek by nás poslal.
Mladý orol sa pridal sa ku mne. Na miesto po mojej pravici. Znovu sme lietali. Zhora sme spolu zbadali blížiace sa mračno.
„Znovu horkosť,“ povedal.
„Hmm, pretkaná nenávisťou. Hnusná kombinácia. Ako sú na tom ranení z minulej bitky?“
„Niektorí nie a nie povstať.“
„Zaveď ma za nimi,“ poprosila som ho.
Zosadli sme pri skupinke mladučkých kresťanov. Sedeli v tureckom sede a civeli do zeme. Ich pohľady boli prázdne, ich srdcia horké. Ranení odmietnutím ich najbližších nedokázali prijať Božie prijatie. Ich výzbroj bola chabá, nemali ani poriadne nasadené prilby. Meč a štít mal len jeden, ale zjavne ich nevedel používať.
„Zavolaj tie dve,“ obrátila som sa na orla. Mala som na mysli mladé orlice, ktoré som spomínala pred chvíľou, „aj tvojho mladého priateľa, druhého orla.“ Odbehol, aby sa s nimi za moment vrátil.
Našli ma kľačať a modliť sa. Nič nepovedali, zviezli sa na kolená a pridali sa ku mne. Z ich úst akoby som počula hlas svojho Pána. Bola to Jeho láska, ktorá ich pohla k modlitbám, videli do Jeho srdca, vnímali Jeho myšlienky. Dievčatá a chlapci zo skupinky, pri ktorej sme kľačali, sa začali meniť. Niektorí sa pohli, otočili sa ku nám a počúvali, čo to hovoríme, prečo sa modlíme, ako sa modlíme, ako je možné, že prosíme svojho nebeského Otca o zázrak práve pre nich. Aké prijatie? Aké uzdravenie? Aké objatie? Rozumom nerozumeli, ale ich srdcia začali byť hladné po tom, za čo sme sa modlili.
„Hovor,“ vyzvala som mladú orlicu.
Ešte ani neotvorila ústa, keď jedna z dievčat začala veľmi plakať. Druhá mladá orlica sa ku nej vrhla, objala ju a objímala a objímala, kým dievča nevyplakalo všetok svoj žiaľ. Prvá orlica zatiaľ hovorila o Božej láske a prijatí. O Jeho odpustení.
„Ja môjmu otcovi nemôžem odpustiť,“ ozval sa jeden chlapec. Mohol mať asi šestnásť rokov. V pohľade mal hlbokú tmu. Bola v ňom ako vyrytá jazva nenávisti. Nebolo ju vidieť hneď na prvý pohľad, bola skrytá, za všetkým ostatným. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že to, čo mi Boh ukazuje je naozaj tak, že sa nemýlim. Až potom som sa za neho začala modliť.
„Môj nebeský Otec mi odpustil. Všetko. Nezaslúžil som si to,“ ozval sa môj mladý orol. „Tvoj otec si tiež nezaslúži odpustenie. Tak ako ja. A tak ako ty. Ale nebeský Otec sa na to takto nepozerá. Som príliš priamy, že?“
„Nechutne,“ odpovedal chlapec, „nemusíš sa namáhať, ja mu neodpustím.“
Druhý z mladých orlov sa v duchu neustále modlil. Veľmi dobre poznal zápasy s nečistotou, pocity hlbokého zlyhania a bezmocnosti. A veľmi dobre poznal pocity hlbokej horkosti voči svojim blízkymi, hoci bol z tých, ktorí mali milosť zažiť plnosť rodičovskej lásky.
„Nie som to ja, kto sa tu kvôli tebe namáha,“ pokračoval orol, „keď sme sa modlili, mal som obraz.“ Povedal mu, čo v tom obraze videl. Bol o tom, ako sám Pán niesol bolesť a poníženie, aké zažil ten chlapec.
Chlapcovými ramenami otriasali hlboké vzlyky. Cítila som jeho bolesť. Bolo to, akoby mu išlo srdce roztrhnúť napoly. Vstala som, aby som ho objala, ale na pol ceste som sa zastavila. Pán ma zastavil. Musel to byť môj mladý orol, kto ho objíme. Znovu som si kľakla a modlila som sa. Vo videní som videla anjelov okolo neho, ako mu slúžia, ako utierajú jeho slzy. Zbierali ich do nádoby, ktorú priniesli pred tvár nášho nebeského Otca. A On hodil na tohto chlapca svoj plášť. Chlapec vstal ako nový človek. V jeho pohľade bolo svetlo. Ktokoľvek sa na neho pozrel, všetci jeho starí kamaráti, všetci sa pýtali – „Kto ho tak zmenil?“
Zrazu som bola späť v realite. Môj orol sedel vedľa chlapca a objímal ho. Stále plakal, ale jeho vzlyky už neboli tak hrozne boľavé. Pomaly prijímal Božie uzdravenie.
„Vezmi ho pod svoje krídla,“ povedala som orlovi, „mračno je už blízko.“
Rýchlo som vstala, vzala svoju výzbroj a poriadne som si ju skontrolovala. Potom som chodila od bojovníka k bojovníkovi a kontrolovala ich výzbroj. Ako posledné som dvojnásobne dôkladne skontrolovala mladé orlice. Obe boli v poriadku, pripravené na útok. Prinútila som sa dovoliť Bohu, aby ich sám viedol v tomto boji a sústredila som sa na svoju úlohu. Pozrela som na mračno nad našimi hlavami. Stále hustlo, démoni sa pripravovali. Všimla som si medzi nimi zvláštnu rozpoltenosť.
„Pane, čo to je?“ opýtala som sa.
„Chcú rozbiť vašu jednotu. Nenávisť s horkosťou sa spojili s rozpoltenosťou. Neistota so sebaklamom.“
„Čo máme robiť?“
„Pozerajte na mňa, ako vždy,“ usmial sa.
Potom zodvihol svoje ruky a chválil svojho Otca. Urobili sme podobne. Naše hlavy, naše oči, naše srdcia, sa ocitli v nebi, pred trónom jediného Boha. Pod nami, na mieste, odkiaľ na nás nemohlo dosiahnuť, bolo mračno útočníkov, ktoré nás malo rozmetať.
„Rozumiem, ďakujem,“ zasmiala som sa. Môj Boh bol ako vždy – jedinečný, neopísateľným spôsobom víťaziaci veliteľ svojej armády.
„Vezmite si svoje kuriatka pod krídla,“ rozkázala som orlom a orliciam. Hoci ešte boli mladí, v našej skupine boli tými staršími. Stali sa matkami a otcami, ochrancami a bojovníkmi. Žehnali mladučkým kresťanom, upokojovali ich svojím objatím, čítali nahlas Žalmy, citovali verše starej aj novej zmluvy. Iní starší bojovníci a bojovníčky, ktorí nám prišli na pomoc, chodili okolo nich a modlili sa. Zaujala ma jedna žena. Bola jedným zo stĺpov Božieho ľudu. Žena modlitby, vďaka ktorej sme mnohí boli tam, kde sme boli. Stála za nami a držala nás. Aj teraz tu bola. Chodila pomaly, akoby mala premyslený každý krok od človeka k človeku a žehnala im. Občas povedala slovo priamo do situácie, pomohla pevnejšie sa zakoreniť v Kristovi, či ukázala nové spôsoby použitia meča. Potom prišla ku mne.
„Teraz budem pri tebe,“ povedala.
Bola som rada. Ak mi ju Pán poslal, budem ju potrebovať. Usúdila som, že tento boj bude tuhší ako ten pred tým.
„Neboj sa,“ povedala mi.
Ešte raz som všetko skontrolovala. „Pozerajte hore, kde býva náš Pán. Neuhnite, hovorte si Jeho slovo, neustále sa modlite, buďte s Ním. Pamätajte, sme v Ňom ukrytí.“
Môj mladý orol zaspieval pieseň. Bola som tak rada, že je tu s nami. On sám si neuvedomoval silu toho, čo priniesol priamo z neba. Bol napojený priamo na prameň. Potom sme chválili všetci. Žena, ktorá stála pri mne, spievala s nami. Popri tom ma podopierala. Akoby sa v tej chvíli stala mojím osobným stĺpom. Nechápala som prečo, len som sa rozhodla dôverovať Bohu, že je to On , kto ju vedie.
Vtedy zahrmelo. Strašný dunivý hrom bez blesku, ktorý by ho predchádzal. Prešla mnou vlna strachu.
„Neboj sa,“ zašepkala žena, „Ten, ktorý je v tebe je väčší ako ten, ktorý je vo svete.“
Rozprestrela som svoje krídla. Boli väčšie ako kedykoľvek pred tým. Bola som ako orol-obor. Pripadala som si neskutočne mimo, pretože som nebola žiadnym obrom. Mladé orly, ktoré som poznala, boli viac orlami ako ja, lietali v tom celom lepšie, krajšie. V podstate som ich nič nenaučila, oni učili mňa.
„Už zas?“ opýtal sa ma Pán.
„Prepáč,“ odpovedala som.
„Nepodliehaj malomyseľnosti, takto túto bitku nevyhráme. Si moja. To je to tajomstvo. Nie to, že si silná, úžasná, bezchybná... aká to ešte chceš byť?“
„Pokojná, nevýbušná, rozvážna,...“
„Tak, tak. Nestojíš tu preto aká si, ale preto, aký som Ja. A Ja som ťa sem postavil takú aká si, pretože som tým, kto ťa drží. Opri sa o ňu, ukázal na ženu, ktorá ma podopierala. Je to prejav viery, nie slabosti, keď niekoho potrebuješ.“
Oprela som sa o ňu. „Tak, ideme na to,“ vydýchla som.
Zhora sa na mňa vylial oheň. Hnusná páľava taviaca a spaľujúca čokoľvek jej stálo v ceste. Dopadol na môj chrbát, na moje krídla, spálil všetku zem okolo mňa. Bola to obyčajná prašná zem, kde tu rástlo trocha trávy. Ale ten oheň spálil všetko, aj ten prach. Zostal len jemný, peklom zapáchajúci smradľavý popolček víriaci sa pri akomkoľvek najmenšom pohybe. Ale mne neublížil. Moje telo bolo pokryté nebeským pancierom. Ochranou Jediného Boha, ktorému patrím.
Cítila som teplo tiel pod svojimi krídlami, teplo tiel opierajúcich sa o moje vlastné telo. Cítila som páľavu ohňa, ktorý nemal moc mi ublížiť. Pán nás ochránil. Mladí pod mojimi krídlami cítili to všetko, čo sa dialo, ale nemalo to moc ich zasiahnuť. Aj keď im v tom bolo nepríjemne, nedočiahlo to a na nich. Nikto nebol spálený. Ani ja, hoci som stála nad ostatnými ako strecha, som nemala popálené ani jedno pierko. Ale bolo mi neskutočne horúco. Teplo zdola, teplo zhora, bolo všade, prenikalo mi na kožu aj pod kožu. Bolo to neznesiteľné. Mala som chuť zamávať krídlami a vyletieť do vzduchu, ktorý by ma ochladil.
„Pomaly,“ chlácholila ma žena.
„Len pomaly, pomaly, prosím. Inak sa všetci zadusíme,“ šepkal môj mladý orol.
Hlavou mi preleteli veci, ktoré mi Pán ukázal o mojom povolaní, o živote ktorý bol ešte predo mnou. Ešte stále som bola len na začiatku. Dodalo mi to silu a odvahu. Chcela som prežiť, túžila som, aby to prežili aj ostatní. Túžila som s nimi ísť ďalej, ruka v ruke, noha pri nohe, v Jeho pláne.
„Nehýbte sa,“ povedala som medzi zuby. Bála som sa otvoriť ústa, aby som nezvírila ten prach, „povedz mladým, nech sa nehýbu,“ rozkázala som orlovi. „Niekto sa tam strašne mrví, udusí sa.“
Ten niekto bol ten mladý chlapec, ktorý nechcel odpustiť svojmu otcovi. Bolo to na neho priveľa.
„Hraj! Do kelu, hraj! Nechcem, aby zomrel!“ Mala som o toho chlapca naozaj strach. Orol začal potichu hrať. Chlapca to upokojilo a zaspal. Konečne som sa mohla sústrediť na svoje pohyby. Museli byť precízne, pomalé, jemné a citlivé. Bolo to ťažké, pretože čím dlhšie som stála, tým boli moje údy viac zmeravené.
„Opri sa, neboj sa,“ povzbudila ma žena.
Oprela som sa o ňu celou svojou váhou. Potom som pomalilinky zložila krídla.
„Ocko, pošli svoj dážď,“ zašepkala žena.
Začalo pršať. Nádherný, jemnučký, tichý dážď kropil spálenú zem. Behom pár sekúnd bolo z prachu blato.
„Upracte to,“ povedala žena všetkým, ktorých som skrývala pod krídlami. „A ty si sadni, potrebuješ odpočinok,“ obrátila sa na mňa. Bola som rada, že prevzala velenie. Bola som naozaj unavená. Naozaj. Úplne.
Mladý orol stále hral. Chlapec, ktorému patrila jeho pieseň, sedel pri jeho nohách a počúval. Sadla som si k nemu, oprela sa o neho a počúvala s ním. Ten okamih akoby nás spojil. Často sme potom spolu sedávali a pozorovali Boží dážď. Prichádzal pravidelne. Zem sa rozzelenala sviežosťou a chlapec rozkvitol poznaním svojho nebeského Otca. Bol s nami, až kým neprišiel deň jeho rozlúčky. Išiel ďalej – tam, kam ho poslal Pán. V ten deň som na neho pozerala a spomínala na to, ako sedel v prachu, jazva v jeho pohľade... Teraz to bol mladý muž, dospelý vo viere, nesúci svoje vlastné povolanie. Môjmu mladému orlovi vypadla z oka slza. Nechala som ich osamote. Chvíľu tam stáli, orol mu dával posledné otcovské pokyny a potom jeho dospelý chlapec odišiel. Orol za ním dlho hľadel, až kým úplne nezmizol v diaľke.
„Bude mi smutno,“ povedal mi potom.
„Viem,“ aj mne bolo smutno, keď si bol preč.
„Pôjdem si zaspievať.“ Odkráčal do samoty, kde tento krát spieval Božiu pieseň sám sebe. Modlila som sa, aby ho Pán potešil. Dal medzi nich nesmiernu lásku, On to bol, kto ich životy na čas spojil. Len On mohol priniesť orlovi svoj pokoj.
Našiel ma kľačať a modliť sa.
„Už tomu rozumiem,“ povedal.
„Čomu?“
„Prečo si, aká si.“
„Prečo si to chcel vedieť?“
„Pretože som nerozumel, ako sa mám stať otcom. Necítil som sa na to. Nemyslel som, že je to možné. Nevedel som ako na to.“
„Teraz už vieš?“
„Viem,“ zahľadel sa na chvíľu do zeme a potom pokračoval: „otcom sa staneš jednoducho tak, že miluješ. Nevyberáš si, len miluješ. Boh urobí všetko ostatné.“
Kľakol si ku mne a začal sa modliť za ďalších, ktorých má milovať. A ja som sa modlila s ním.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára