________________________________

26. 9. 2010

Judáš Iškariotský

Judáš Iškariotský

Tak blízko a predsa tak ďaleko!

(J 12,1-8)

1 

Ján 12:1  Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. 2  Pripravili Mu tam pohostenie a Marta posluhovala; Lazár bol medzi tými, ktorí s Ním stolovali. 3  Tu Mária vzala funt pravej, veľmi drahej nardovej masti, pomazala Ježišovi nohy a poutierala Mu ich svojimi vlasmi. A dom sa naplnil vôňou masti. 4  Tu sa jeden z Jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý Ho mal zradiť, opýtal: 5  Prečo nepredali túto masť za tristo denárov a nedali ich chudobným? 6  Ale to nepovedal preto, že by mu šlo o chudobných, ale preto, že bol zlodej, a keďže bola pokladnička u neho, brával z toho, čo do nej vkladali. 7 Ježiš mu však riekol: Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! 8  Veď chudobných vždy máte medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.

 

Prečo zradil?

V apríli 2006 sa stalo senzáciou tzv. „Judášovo evanjelium“ a tým aj postava Judáša – jedného z 12-tich Ježišových učeníkov. 11.4.2006 najskôr New York Times priniesol výňatky z tohto apokryfu a koncom apríla už bolo zverejnené celé toto evanjelium skrze National geographic Society. Tento rukopis bol nájdený v sedemdesiatych rokoch, bol napísaný medzi rokmi 220-340 v kopčtine a podarilo sa obnoviť a rekonštruovať z neho asi 4/5 textu. Ide o 66 stranový kódex, ktorý obsahuje Prvú Jakubovu apokalypsu, Petrov list Filipovi, text pomenovaný Allogenesa a Judášovo evanjelium. Odborníci hovoria, že tento kódex je prekladom staršieho gréckeho textu, ktorý sa však nezachoval.

2 

O existencii Judášovho evanjelia máme zmienku už zo staroveku a síce od Irenea, biskupa v Lyóne, ktorý žil približne v rokoch 130-202 po Kristovi. Ireneus vo svojom diele „Proti herézam“ uvádza: „Tvrdia, že zradca Judáš celkom poznal tieto veci a on sám, keďže poznal pravdu ako nikto iný, vyplnil tajomstvo zrady. Skrze neho všetky veci na zemi a na nebi boli vyvolali zmätok. Vytvorili fiktívnu históriu tohto druhu, ktorú formulovali do Judášovho evanjelia“.

V pozadí vzniku tohto evanjelia Irenej vidí sektu Kainitov, ktorí svoj pôvod odvodzovali od SZ-zmluvnej postavy Kaina, brata Ábela. Aj dnešní odborníci zapojení do projektu publikovania Judášovho evanjelia uvádzajú, že autorom kódexu sú pravdepodobne gnostickí kresťania.

Ako to teda vlastne bolo? Prečo sa Judáš dopustil tejto justičnej zrady?

● Bol dobrovoľným a nevyhnutným nástrojom vykúpenia, ako to tvrdí Judášovo evanjelium?

● Bol Judáš zelótom – ako to niektorí tvrdia – teda bojoval násilím voči Rimanom – a keď sa sklamal v Ježišovi zistiac, že on nechce vyvolať s nimi ozbrojený stret – tak ho zradil, lebo bol na neho nahnevaný?

● Alebo stratil vieru a bál sa, že spolu s Ježišom bude odsúdený aj on, a tak ho zradil, aby si zachránil svoj vlastný život?

● Alebo – a to je pomerne rozšírený názor: Chcel Judáš len urýchliť vývoj udalostí veriac, že Ježiš je Mesiáš a že práve pri zatýkaní dokáže svoju Božskú moc?

3

Zrejme žijeme v dobe, kedy je dopyt práve po senzáciách rozličného typu. Práve tie náboženské senzácie sa zdá že letia najlepšie. Či je to už Da Vinciho kód, alebo Judášovo evanjelium, alebo údajná hrobka Pána Ježiša.... čokoľvek, čo by nabúralo to čo tvrdia historicky najhodnovernejšie pramene, a síce 4 kanonické evanjeliá.

A práve tie tvrdia spoločne, že Judáš vedome a dobrovoľne zradil Ježiša.

Lenže ako sa to stane, že niekto, kto strávi s Ježišom takmer tri roky v tom najbližšom kontakte sa rozhodne pre zradu?!

Odpoveď je, že sa to iste nestane v jednom okamihu, alebo zo dňa na deň. Podobne ako u anonymných alkoholikov je axiómou fakt, že k recidíve vedie proces malých ústupkov, rozhodnutí, kompromisov....

Myslím, že aj s Judášom to bolo podobne a z kanonických evanjelií Matúša, Mareka, Lukáša Jána je to aj zreteľné: Judáš bol Pánom povolaný, bol členom tímu 12-tich, osobne zblízka mal možnosť Pána spoznávať a pozorovať, bol ním vyslaný a nie len že videl divy znamenia a zázraky, ale pravdepodobne sa diali aj jeho vlastnými rukami...

Toto všetko však bolo predsa len ovplyvnené Judášovým vlastným srdcom, jeho skutočnými motívmi a zámermi. Bol blízko – veľmi blízko – bližšie ako ktokoľvek z jeho súčasníkov....

4

 

Srdce.

Mária - Sestra Lazara – vyjadrila Ježišovi to, kým pre ňu je, nesmierne originálnym – a iste pre všetkých dojímavým spôsobom. Priniesla pollitrovú nádobu nardovej masti, rozbila ju a mazala Ježišovi nohy a utierala Mu ich vlasmi. Tá nádoba bola iste podstatnou časťou jej vena. Bolo to niečím, čo mali vtedy ženy vo svojej výbave do manželstva. To znamená, že prirodzene, keď chcela vyjadriť Ježišovi svoju lásku, obdiv, úctu z hĺbky svojho srdca – prirodzene siahla po tejto nádobe s nardovou masťou. Išlo teda nepochybne o vyznanie lásky z hĺbky srdca. Mohli by sme tiež povedať, že šlo o worship – uctievanie.

Aj cena tohto vyznania lásky je veľmi zaujímavá: je tu uvedené, že tú nádobu s masťou mohli výhodne speňažiť. Údajne by za ňu dostali 300 drachien. Dokonca v evanjeliu podľa Marka sa uvádza tento istý príbeh s tým, že by tá nádobka stála aj viac ako tristo drachien. Jedna drachna bola cenou dennej mzdy. Keby sme chceli porovnať akú cenu vtedy tá nádoba mala, tak dnes je denná mzda priemerného hrubého platu (18 511,- Sk v 1.qartáli r.2007) približne 840,-Sk (mesiac má zväčša 22 pracovných dní). Cena tejto nádoby by teda v prepočte ceny práce dnes stála okolo 250 000,-Sk. - ŠTVRŤ MILIÓNA!!!!

(NARD: Podporuje růst vlasů a pomáhá uchovat jejich přirozenou barvu. Má sedativní účinky a laboratorně potvrzené účinky na zklidnění při epilepsii, parkinsonismu, roztěkanosti, hyperaktivitě, agresivním a impulzivním chování, srdečních aritmiích, palpitacích, astma bronchiale, dusivém kašli, snižuje vysoký tlak a hladinu HDL cholesterolu v krvi, ochraňuje játra, podporuje činnost mozku. Stimuluje hormonální systém, mírní stres, bolestivou menstruaci, premenstruační tenzi, psychické poruchy, deprese, migrény a nespavost. Celkově uklidňuje organismus. )

Niet sa čo diviť, že to uviedlo do úžasu všetkých svedkov tohto podivuhodného, extravagantného uctievania. Jedni žasli, ako Mária miluje Ježiša, iní rozmýšľali, či to neprehnala. Stálo to za to – taká veľká obeť? 300 drachien pre pár momentov vyznania lásky? Štvrť milióna slovenských korún pre polhodinku pri nohách Pána Ježiša??? Už len keď to vyslovíme, tak to znie prehnane! Hneď sa v nás ozve náš pragmatizmus, sociálne cítenie s chudobnými a všetky možné ušľachtilé ciele a projekty.

Mária – zrejme úplne nechtiac – týmto nastolila zásadnú otázku: „Čo je zmyslom kresťanstva? O čo v kresťanstve ide?“

Dovtedy si možno väčšina učeníkov a zúčastnených ľudí myslela, že ide o dobročinnosť, starostlivosť o chudobných, o vdovy a siroty. Samozrejme v našich predstavách kresťanstva je to neoddeliteľná súčasť! Tiež si myslíme že kresťan je charakterný človek, ktorý miluje, odpúšťa, nenadáva, nepije (netancuje, nefajčí, necudzoloží....). Myslíme si, že zmyslom kresťanstva je byť dobrým človekom. Alebo si myslíme, že zmyslom je urobiť čo najviac a pokiaľ možno čo najväčších vecí pre Boha: slúžiť Mu do roztrhania tela, rozdania všetkých prostriedkov... Po chvíľke uvažovania o tom, kto je kresťan a o čo v kresťanstve ide, dostávame obraz človeka, ktorý dal všetko na charitu, žije vysoko etický život a je zodratý službou pre Boha. Je to však naozaj tak?

Mária donútila podľa mňa všetkých znovu vážne rozmýšľať nad tou otázkou:

● Ide naozaj len, alebo v prvom rade o dobročinnosť? („čím viac rozdám, tým som lepším kresťanom...“)

● Ide naozaj len, alebo v prvom rade o službu? („čím sa viac roztrhám v službe, čím sa viac obetujem pre druhých, tým som lepším kresťanom...“)

● Ide naozaj len, alebo v prvom rade o charakter, morálku? („čím viac sa mi darí nehrešiť, aspoň teda tými viditeľnými hriechmi..., tým som lepším kresťanom...“)

5 Pretože ona na prvé miesto dala Ježiša a vyznanie svojej lásky, svojho vzťahu ku Nemu. Svoju investíciu, hotovosť, majetok vložila vlastne do vzťahu – do vyjadrenia tohto vzťahu – hoci to bola chvíľka, ale vyjadrovala strhujúcu realitu kde bolo jej srdce. Bola to chvíľa, kým vôna maste naplnila celý dom, ale vôňa lásky a viery jej srdca trvala naďalej.

Pán Ježiš naozaj nezomieral v prvom rade preto, aby mal prístup k našim peniazom, aby z nás urobil lacnú pracovnú silu, alebo nejakých charakterných polobohov na zemi – farizejov, ktorí len vzbudzujú v ľuďoch okolo pocit menejcennosti.

On zomieral ZA NÁS – za nás OSOBNE, pretože nás miluje. Ako je napísané: Ján 3:16  Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. On to urobil z lásky. Za jeho desivo krutou smrťou na kríži nebol len všeobecný plán s ľudstvom, nebol v tom chladný kalkul, či nejaká vypočítavosť, alebo obeť, ktorou by nás mohol vydierať, či manipulovať. Za Jeho smrťou bola tá najúprimnejšia láska – z hĺbky Jeho srdca. Nemal s nami postranné úmysly. Naopak!

Na jednom mieste v Biblii je napísané:

1 Samuel 16:7  Hospodin riekol Samuelovi: Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy; tohto som zavrhol, lebo nepozerám na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.

Boh sa zaujíma o nás osobne, dokonale nás pozná, dokonale nám rozumie a túži žiť svoj život s nami v osobnom vzťahu. Preto sme stvorení ako bytosti na Jeho obraz! Sme bytosti, ktoré môžu Boha počuť, vnímať, spoznávať. Biblia zjavuje práve tento Boží plán s nami. Toto je skutočná „srdcovka Boha“. My – ty a ja – sme Jeho najväčšou vášňou, túžbou, snom.

Znie to neuveriteľne a prehnane. Veď ako je vôbec možné že svätý Boh stojí o také bytosti, akými sme? Ako je možné že nás miluje, hoci je v našom srdci toľko zla, toľko pýchy, toľko vzbury, tvrdohlavosti, nezávislosti, hnevu a neodpustení, toľko horkosti a bolesti...! Ako je to možné – to je neuveriteľné! Aj kráľ Dávid – hoci intímne blízko poznal Boha a je nazvaný mužom podľa Božieho srdca – predsa nad týmto žasol a bolo mu to nepochopiteľné:

Žalmy 8:5  myslím si: Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ! 6  Učinil si ho málo menším než je Bôh; korunoval si ho slávou a cťou. 7  Učinil si ho vládcom nad dielami svojich rúk; všetko si položil pod jeho nohy:

Mária to zrejme pochopila: Môjmu Pánovi ide o mňa samú. Miluje ma, pozná ma, rozumie mi, zaujíma sa o mňa, odpúšťa mi, má pre mňa len dobrý dar a dokonalý údel, nikdy ma neopustí....

Pochopila, že je len jediná jedna odpoveď na Pánovu lásku z hĺbky Jeho srdca.

● Tou odpoveďou nie je dobročinnosť a charita – to by sme veľmi lacno chceli platiť za nezaplatiteľnú Pánovu lásku – Bolo by to pohrdnutím najväčšieho stupňa.

● Tou odpoveďou nie je služba, dobré skutky, sociálne a rôzne iné projekty pre službu ľuďom či ich záchranu... Boli by sme bláznami, keby sme si mysleli, že našimi skutkami si zaslúžime Pánovu lásku a Jeho priazeň.

● Tou odpoveďou nie je naša charakternosť, dobrota, morálka.... To by Pán Ježiš ani nemusel zomierať, keby sme dokázali stať sa lepšími ako sme, keby sme dokázali bez Jeho obete a milosti a odpustenia jednať s našim hriechom, so zlobou a pýchou v našom srdci!

Je len jedna odpoveď na volanie Božieho srdca, na jeho lásku, Jeho pozvanie – Jeho klopanie: Tou odpoveďou je otvorenie dverí nášho srdca, našej osobnej viery, nášho osobného pozvania. Veď Boh dnes klope práve na naše srdce. Nejde Mu o nič menej. Neuspokoja Ho iba naše slová, hudba, obete, dobré predsavzatia.... Jeho srdce uspokojí len naše srdce. Jeho pozvania je pozvaním do osobného reálneho vzťahu s Ním.

On ti hovorí: “Milujem ťa!” - Zároveň na teba uprene a túžobne hľadí a pýta sa nemú, tichú, mlčanlivú a predsa tak naliehavú otázku: „Budeš ma aj ty milovať? Budeš aj ty o mňa stáť? Budeš sa aj ty o mňa tak zaujímať? Budem pre teba tak vzácny ako ty si pre mňa vzácny???

Ide o vzťah. Osobný, intímny, reálny, plný lásky a odovzdania sa, dôverný a večný.

Ak vstúpime do takéhoto vzťahu so živým Bohom, bude priestor aj pre dobročinnosť, aj pre službu, aj pre zmeny v našom charaktere. Bez takéhoto vzťahu je však dobročinnosť, či služba, alebo charakternosť iba vonkajším klišé.

Myslím, že Mária uštedrila poriadnu lekciu učeníkom a ostatným ľuďom vtedy, keď vylievala tú nádobu s masťou a pomazávala Ježišovi nohy.

 

Vlastná agenda.

Judáš bol zrejme šokovaný ešte viac ako ostatní. V jeho hlave sa automaticky zapla kalkulačka. A keď sa mu v očiach rozsvietil displej s číslom 300, stúpol mu krvný tlak, rozhorčený rumenec sa mu objavil na tvári, sánka mu poklesla, na chvíľu si možno musel sadnúť k oknu a párkrát sa zhlboka nadýchnuť...: „Čo to tá ženská vyvádza!!! Jééjda!!! 300 denáčov! Čo všetko by sa dalo s toľkými bubáčikmi urobiť! A nie len to. Ale koľko by sa dalo z takejto kôpky 1,2 kg striebra nepozorovane uliať!“

6 Toto bol jeho pohľad, jeho uvažovanie a jeho srdce! Priepastný rozdiel v porovnaní s Máriou. On nie len že nesúhlasil s Máriinou „investíciou“, ale ani nepochopil, prečo to vlastne urobila. V jeho očiach to bola strata. A nie len pre tú ženu. On to videl ako svoju stratu! On mal slušne zavedený seba obohacujúci systém vedenia účtovníctva skupiny 12-tich Ježišových apoštolov. Nevieme ako to robil, ale iste to bolo vysoko sofistikované... Možno si strhával rôzne poplatky za vedenie účtov, transakcie, platobné karty, internetbanking.... A neprehnať 300 denárov cez jeho účtovníctvo – to bola teda ťažká strata. Veď išlo o ročný príjem! Aký vietor v jeho mešci mohla takáto sumička urobiť!

Judáš bol šikovný chlapík. Ktosi zosnoval nasledujúce znenie emailu, a myslím, že je naozaj trefné:

> > VEC:PORADCI MANAGEMENTU V GALILEJI
> >
> > Odosielatel: Poradci managementu v Galileji
> >
> > Adresat: Jezis Nazaretsky
> >
> > Vazeny klient,
> >
> > dakujeme za zaslanie udajov o dvanastich muzoch,
> > ktorych ste si vybrali ako manazerov svojej novej
> > organizacie. Ich profily sme preskusali radou nasich
> > obvyklych testov a posielame Vam svoje vysledky.
> >
> > Dovolte nam najprv niekolko vseobecnych postrehov o
> > povahovych typoch osob, ktore ste si vybrali. Vacsina
> > tychto kandidatov su ludia velmi priemerni, rozhodne
> > nemaju kvality potrebne pre vysoke riadiace pozicie.
> > Ich povahove rysy a povod nevyzeraju zvlast vhodne s
> > ohladom na efektivnost, loajalitu a velkolepu viziu,
> > ktora bude vyzadovat rozvoj Vasej organizacie.
> > Mame vyhrady najma pokial ide o Simona Petra, muza, s
> > ktorym pocitate na miesto veduceho riadiaceho tymu.
> > Nase testy rysov osobnosti indikuju dispoziciu
> > nestalosti. Je velmi emocionalny, so sklonom
> > ventilovat svoje pocity v stresovej situacii ci uz
> > kliatim alebo placom. Ma prehnane sebavedomie, typ
> > cloveka, ktory si mysli, ze moze chodit aj po vode,
> > ale v skutocnosti tam zahuci ako kamen. Mame dovod sa
> > domnievat,ze ak bude jeho loajalita voci Vam a Vasej
> > organizacii vystavena skuske, Simon Peter zlyha. Tento
> > typ cloveka bude tazko vhodnym zakladom, na ktorom by
> > ste mohli budovat svoju cirkev alebo pocitat s nim v
> > chvili burky.
> >
> > S radostou Vas vsak mozeme informovat, ze sme v jednom
> > z Vasich kandidatov odhalili znacny potencial. Je to
> > talentovany clovek, velmi schopny a charakterny. Je
> > vynikajuci v styku s ludmi, nadvazuje dobre kontakty.
> > Okrem toho ma zdravu ctiziadost a vykazuje silnu
> > tendenciu vo veci financnej zodpovednosti. Preto plne
> > suhlasime s Vasim vyberom v pripade Judasa
> > Iskariotskeho.
> >
> > S prianim vsetkeho najlepsieho Vam aj Vasemu novemu
> > podnikaniu
> >
> > Spolocnost Poradcov managementu v Galileji
> >
> >
> >

Judášovi neušla cena – hodnota Máriinho skutku. Ušiel mu však zmysel, podstata toho, čo vlastne urobila. Jemu by niečo tak bláznivé, tak márnivé nikdy nebolo napadlo! On vedel aký ťažký môže byť mešec, a aký hlboký. Mal svoju vlastnú agendu. Svoje hodnoty, v porovnaní s ktorými bol aj Pán Ježiš - vzťah s Ním – „o niekoľko poschodí nižšie“.

Samozrejme nemal problém navonok predstavovať svoje vlastné obchodíky ako tie najušľachtilejšie ciele a projekty. Zrejme v rozpočtovej položke „sociálne dary“ mal postavený nádherný tunel, ktorý ústil priamo do jeho mešca.

A prečo nepoužiť aj Máriino veno na sociálne účely. Prečo to nevyužiť? Prečo nevyužiť postavenie v Ježišovom tíme 12-tich? Prečo nevyužiť tú popularitu a vplyv?

Bol Ježišovi tak blízko! - Oveľa bližšie ako Mária – veď on s Ježišom chodil! Počúval Ho, videl a pozoroval Ho, čo a ako robí, čo a ako hovorí. Videl mnohé zázraky, uzdravenia, zmenené životy! Aj teraz na druhej strane stola sedel chlap, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych. Bol tomu, čo robil Boh v tých dňoch snáď najbližšie, ako sa len dalo. A predsa bol vo svojom srdci tak ďaleko, tak mimo, tak vedľa!

Veľmi ľahko sa nám hovorí o Judášovi v tomto zmysle. Jeho chyby sú tak markantné, tak známe. Kto by dnes jeho meno nepoznal, práve kvôli jeho vlastnej agende, ktorú mal aj v blízkosti Božieho Syna. Kto by - keď začuje meno Judáš – nepomyslel na zradu, ktorej sa dopustil? Kto by chcel dať svojmu dieťaťu meno Judáš? Vlastne v našej kultúre dnes je jeho meno termínom, ktorým označujeme zradu, odmenu za zradu, neúprimnosť, vlastne nekalé záujmy, skrytý hriech...

Lenže taký mešec, aký mal on, je v živote každého jedného z nás! Všetci máme vo svojom živote niečo, čo má viac, alebo menej potenciál nás od Pána oddeliť, čo je pre nás dôležitejšie ako On, čo je našim hlavným záujmom, čo stojí za našimi motívmi a postojmi. Je zvyčajne niečo, čo nahradí naše srdce a ponúkne Bohu miesto nášho srdca, našej lásky, miesto vzťahu niečo iné.

Napr. keď sa snažíme na úkor Božej milosti nejako zbohatnúť – chceme byť požehnaní, chceme byť uzdravení, chceme sa dostať do neba, ale nechceme mu otvoriť svoje srdce a žiť naozaj len s Ním, skrze Neho a pre Neho...

Možnože aj Judáš mal svoje vlastné postranné motívy a úmysly, prečo nasledoval Pána Ježiša... Možno v Ňom videl budúceho radikálneho politického vodcu, a kto by to nevyužil dostať sa do Jeho blízkosti a priazne...

Nuž ako si na tom ty sám. Nevisí nejaký ten mešec na tvojom boku? Nejaký tvoj vlastný postranný úmysel? Niečo čo chce podstrčiť Bohu, ktorý ťa tak veľmi miluje a tak veľmi o teba stojí, len niečo menej ako tvoje srdce? Napr. len výkrik o pomoc v čase súženia, horlivé modlenie v čase choroby, chodenie do cirkvi, dobročinnosť, službu, charakternosť...

Je toho toľko, čo sa snažíme Bohu ponúknuť a vnucovať, hoci On stále uprene a túžobne hľadí po nás samých – po našom srdci – po vzťahu s nami – po našej úprimnej, dobrovoľnej, nenútenej láske...

 

Fenomén viny.

Pocit – či bremeno – viny je doslova a do písmena fenoménom ľudstva. Každý jeden človek sa viac, či menej vysporiadava s vinou – čo svojou vlastnou, alebo niekoho, kto sa v jeho očiach previnil voči nemu.

Myslím, že jedným z nádherných a typických príkladov vinníkov je práve Judáš. Veď kto sa už len viac previnil priamo voči Kristovi ako on? A evanjeliá aj uvádzajú, že Judáš si uvedomil, čo vlastne spáchal: Matúš 27:4  a povedal: Zhrešil som, zradiac krv nevinnú. Ale oni mu odpovedali: Čo nás do toho? To je tvoja vec.

On si uvedomil, že zradil. Vedel že urobil zle, že zhrešil, že sa nechal oklamať svojim mešcom – svojou vlastnou agendou – svojimi plánmi, predstavami a motívmi. V jednom okamihu – po odsúdení Ježiša – si to jasne uvedomil. Zrazu celá ta vina, odhalenie jeho srdca, desivé dôsledky takejto zrady – to všetko – zrazu to na neho dopadlo.

Zrazu všetko, o čo mu dovtedy išlo sa ukázalo ako úplne bláznivý nezmyselný podnik. Zrazu mu nezostalo nič, v čo veril, dôveroval, nádejal sa.... Všetko v jednom okamihu padlo. Všetko, čo dovtedy bolo obrovskou – a s ničím neporovnateľnou hodnotou – v Jeho mešci. Zrazu by aj chcel vrátiť tých tridsať strieborných – odmenu za zradu. Odmenu za kompromis, za snahu zarobiť – privyrobiť si – zbohatnúť – obohatiť sa na mene „JEŽIŠ“. Zrazu by chcel vygumovať svoju pretvárku, svoju hru na apoštola, na učeníka.... Zrazu by bol ochotný dať každú jednu drachnu za to ukryť skutočný stav jeho srdca – jeho skutočnú motiváciu. Nešlo to však...

Ani dnes to nejde. Ani tebe, a ani mne. Nevieme odčiniť to, čo sme spravili. Nevieme odčiniť, zaplatiť, odpracovať svoju skutočnú vinu: svoju neveru, pýchu, svoje vlastné záujmy (dôležitejšie ako to, čo s nami zamýšľal Pán), svoju vzburu a tvrdohlavú pýchu kráčať životom sám – bez Boha – bez Jeho pomoci, milosti a vedenia – proste sme to chceli skúsiť sami a na vlastnú päsť.

Ovocie našich úmyslov nás však dohonilo – alebo skôr či neskôr nás dohoní. Jedného dňa sa ukáže prečo sme tu vlastne žili, a ako sme žili – čo bolo dôvodom – cieľom nášho života.

Jedného dňa budeme hľadieť do očí Božieho Syna – Baránka – Ježiša Krista. Vtedy – v jednom okamihu – bude náš život premietnutý ako film – a my budeme odpovedať na Jeho otázku: „Miluješ ma? Ako si mi preukázal lásku??

 

Výzva.

Dnes máš možnosť nasledovať niektorý z týchto dvoch príkladov: Judáša, alebo Máriu... Máš možnosť – presne tak – ako ju mali aj oni – odpovedať na Božie klopanie na tvoje srdce.

Vezmeš hrdo – tvrdohlavo svoj mešec do hrsti a budeš sa snažiť vytĺcť z toho nejaký kapitál až do poslednej chvíle ako Judáš? Budeš sa snažiť zbohatnúť – požehnať sa – stať sa jedným z tých „spravodlivých“ kresťanov dneška?

Alebo zoberieš to najvzácnejšie a aj najvlastnejšie čo máš – svoje srdce – na ktoré Pán práve teraz klope a túžobne čaká, kedy Mu ho otvoríš... Urobíš práve dnes niečo tak extravagantné, tak osobné, tak nefalšovane autentické, tak drahé a predsa tak samozrejmé...?

Otvoríš svoje srdce? Pozveš Ho aby ti odpustil? Aby sa stal tvojim Pánom? Aby sa ťa dotkol On sám, aby zmenil tvoj život?

Urobíš to vo viere, že On zomieral za teba – tvoju smrť, ktorú si mal zomrieť ty? Vo viere, že On sa o teba osobne zaujíma – o vzťah s tebou? Dovolíš Mu, aby jednal s tým všetkým, čo je medzi tebou a Ním ako prekážka? Nebude to pre teba priveľká cena, príliš bláznivá, či márnivá?

 

Dovoľ, aby som ti povedal jednu vec:

Dnes si sa dostal tak blízko ako Judáš – dokonca možno omnoho bližšie – pretože počuješ na vlastné uši svedectvá ľudí, ktorí Pána osobne poznajú – pretože počuješ, že je to aj pre teba, že aj ty práve dnes – na tvoje pozvanie – môžeš zakúsiť Boha osobne, na vlastnej koži: ako sa ťa dotkne, ako ti odpustí (keď budeš robiť pokánie), ako ťa objíme, ako ťa očistí, ako ťa uzdraví, ako dá niečo nádherné nové do tvojho života.

7 8

Si blízko. Je to len na tebe, či to blízko bude zároveň aj „ďaleko“ ako v Judášovom prípade.

Je to len na tebe, či vykročíš smerom ku stromu, kde „si to hodíš“, alebo ku krížu, kde pokľakneš.

Jedno je slepá cesta – vedúca do zahynutia. Druhé je cestou života.

22. 9. 2010

Obrovia, ktorým čelíš

Obrovia, ktorým čelíš

Dávid si vzal 5 kameňov...

1 Sam 17; 2 Sam 21,15-22; 1Kron 20,5-8

Stiahnuť vyučovanie:

Obrovia, ktorým čelíš I.

Obrovia, ktorým čelíš II.

1

1 Samuel 17:40  Ale vzal svoju palicu do svojej ruky a vybral si päť hladkých kameňov z potoka a vložil ich medzi pastierske náčinie, ktoré mal, a do kabely, a svoj prak si vzal do svojej ruky a tak sa blížil k Filištínovi.
41  A išiel aj Filištín a blížil sa pozvoľna Dávidovi, a muž, ktorý niesol jeho veľký štít, išiel pred ním.
42  Keď potom pozrel Filištín a uvidel Dávida, pohŕdol ním, pretože bol iba mládenček, rumenný a krásnej postavy.
43  A Filištín povedal Dávidovi: Či som ja pes, že ideš ku mne s palicami? A Filištín zlorečil Dávidovi svojimi bohmi.
44  A taktiež povedal Filištín Dávidovi: Nože poď ku mne, a dám tvoje telo nebeským vtákom a poľnej zveri!
45  Na to riekol Dávid Filištínovi: Ty ideš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina Zástupov, v mene Boha vojsk Izraelových, ktorému si sa rúhal.
46  Dneská ťa vydá Hospodin do mojej ruky, a zabijem ťa a zotnem tvoju hlavu s teba a dnes vydám mŕtve telá tábora Filištínov nebeským vtákom a zemským šelmám, a tak zvedia, celá zem, že má Izrael Boha.
47  A zvie i celé toto shromaždenie, že nie mečom ani kopijou zachraňuje Hospodin, pretože boj je Hospodinov, a vydá vás do našej ruky.
48  A stalo sa, keď potom povstal Filištín, išiel a blížil sa proti Dávidovi, poponáhľal sa Dávid a bežal smerom proti vojsku nepriateľa, oproti Filištínovi.
49  A v tom siahol Dávid svojou rukou do kapsy a vyňal ztade kameň a hodiac ho prakom uderil Filištína do čela tak, že kameň zaviazol do jeho čela, a padol na svoju tvár na zem.
50  A tak premohol Dávid Filištína prakom a kameňom a uderiac Filištína zabil ho, keď aj nemal Dávid v ruke meča.
51  A Dávid pobehol a postavil sa k Filištínovi, vzal jeho meč, vytiahol ho z jeho pošvy a zabil ho a odťal ním jeho hlavu. A keď videli Filištíni, že zomrel ich najsilnejší, utekali.

2 Samuel 21:15  Potom mali Filištíni zase vojnu s Izraelom. A tak sišiel Dávid i jeho služobníci s ním. A keď bojovali s Filištínmi, ustal Dávid.
16  A Jišbi-benob, ktorý bol z detí obra Rafu, ktorého kopije hrot vážil tristo šeklov medi, a ktorý mal opásaný nový meč, povedal, že zabiť Dávida.
17  Ale mu pomohol Abišaj, syn Ceruje, ktorý uderiac Filištína zabil ho. Vtedy prisahali mužovia Dávidovi jemu a riekli: Nepojdeš viacej s nami von do boja, aby si nevyhasil sviece Izraelovej.
18  A potom sa stalo, že zase bola vojna v Gobe s Filištínmi. Vtedy zabil Sibbechaj Chušatský Safa, ktorý bol tiež z detí Rafu.
19  A zase bola vojna v Gobe s Filištínmi, a vtedy zabil Elchanán, syn Jare-oregíma, Betlehemský, brata Goliáša Gitťanského, ktorého drevo jeho kopije bolo jako tkáčsky návoj.
20  A zase bola vojna v Gáte. A bol tam muž veľkej postavy, ktorý mal po šiestich prstoch na svojich rukách i na svojich nohách, počtom dovedna dvadsaťštyri. I ten sa narodil tomu Rafovi.
21  A keď hanil Izraela, zabil ho Jonatán, syn Šammu, brata Dávidovho.
22  Tí štyria sa narodili Rafovi v Gáte, a padli od ruky Dávidovej a od ruky jeho služobníkov.

1 Kronická 20:5  A zase bola vojna s Filištínmi, a vtedy zabil Elchanan, syn Jairov, Lachmiho, brata Goliáša Gitťanského. A drevo jeho kopije bolo jako tkáčsky návoj.
6  A zase bola vojna v Gáte. A bol tam nejaký muž veľkej postavy, ktorý mal po šiestich prstoch, dvadsaťštyri. Aj ten sa narodil obrovi Ráfovi.
7  A keď hanil Izraela, zabil ho Jonatán, syn Šimeu, brata Dávidovho.
8  Tí sa narodili Ráfovi v Gáte a padli od ruky Dávidovej a od ruky jeho služobníkov.

 

234567

Kto je tvoj Goliáš?

Kto je tvoj Goliáš?

1 Samuelova 17

Stiahnuť vyučovanie

12345

Dávidovi hrdinovia

Dávidovi hrdinovia

Prebojovanie ku prameňu

2 Sam 23,8-17

Stiahnuť vyučovanie

1

2 Samuel 23:8  Toto sú mená hrdinov Dávidových: Jošeb-bašebet Tachkemonský predný trojník, bojovník s voza; on bol Adino Ecňanský; zastál nad osemsto pobitými na jeden raz.
9  Po ňom Eleazár, syn Dodu, syna Achochiho, medzi tromi hrdinami s Dávidom, keď opovrhli Filištínmi. Boli sa tam shromaždili do boja, a mužovia Izraelovi boli odišli ta hore.
10  Ten vstal a bil Filištínov, dokiaľ len neustala jeho ruka, a neprilepila sa jeho ruka na meč. A tak učinil Hospodin veľké spasenie toho dňa. A ľud sa navrátil za ním iba olúpiť pobitých.
11  Po ňom bol Šamma, syn Ageho, Harársky. Lebo keď sa boli shromaždili Filištíni v hajno, kde bola čiastka poľa, plná šošovice, a keď utekal ľud pred Filištínmi,
12  postavil sa naprostred čiastky toho poľa a vytrhol ju. A porazil Filištínov, a tak učinil Hospodin veľké spasenie.
13  A zase iní traja z tridsiatich vodcov sišli a prišli do Kacíra k Dávidovi do jaskyne Adullam, keď táborilo hajno Filištínov v doline Refaim.
14  Vtedy bol Dávid v pevnosti, a posádka Filištínov bola vtedy v Betleheme.
15  A Dávid si zažiadal a riekol: Ó, keby sa mi dal niekto napiť vody zo studne v Betleheme, ktorá je pri bráne!
16  A tí traja hrdinovia prebili sa táborom Filištínov a naťahajúc vody z cisterny Betlehema, ktorá je v bráne, vzali a doniesli k Dávidovi. No, nechcel ju piť, ale ju vylial v obeť Hospodinovi.
17  A riekol: Nech ma Hospodin zachráni od toho, aby som to mal učiniť! Lebo či mám piť krv mužov, ktorí boli odišli doniesť vodu za cenu svojich životov? A nechcel ju piť. To učinili tí traja hrdinovia.

2345

20. 9. 2010

Zvíťazil Lev z kmeňa Júdy.

Zvíťazil Lev z kmeňa Júdy.

Zjavenie Jána 5.kapitola

Stiahnuť kázeň

1

Verím, že Ján prijal veľmi dôležitú lekciu v tomto Pánovom vytržení. Zjavenie Baránka je tým najstrategickejším. Takto sme vlastne spasení: obklopení temnotou našej hriešnosti hľadíme na kríž – tam je nám zjavený Boží Baránok, ktorý berie na seba naše hriechy – skrze Jeho obeť na kríž nás Boh prijíma (roztrhnutá opona) – zároveň zisťujeme, že vstupujeme na svätú pôdu Božieho kráľovstva (zemetrasenie – zomierame svetu) – a zakúšame, ako nám Pán dáva nové srdce a svojho Ducha (kamenná hradba nášho srdca puká).

Jánova lekcia je však o tom aby Boží Baránok pre nás aj naďalej zostával tou úzkou bránkou a úzkou cestou, na ktorej k Nemu NIČ viac nebudeme pridávať.

Takže to, ako je Jánovi zjavený Pán Ježiš ako Víťaz – Lev z kmeňa Júdy – je Boží Baránok. A vidíme tu tri charakteristiky:

1.Boží Baránok – zabitý – ukrižovaný

2.Majúci plnosť autority a moci

3.Majúci plnosť Ducha Svätého poslaného na celú zem

A práve toto bolo skúsenosťou aj Pánových učeníkov po Jeho vzkriesení:

234

Aj po vzkriesení Pána Ježiša sa s Ním učeníci stretávajú ako s ukrižovaným. Toto jednoducho je a aj musí vždy zostať skutočnosťou. Myslím, že kedykoľvek by sme zabudli na Pánove ukrižovanie – Jeho rany – kedykoľvek by v nás bol o Ňom obraz bez Jeho rán, strácame úplný základ našej viery, ale aj kotvu, aby sme naozaj nasledovali Baránka.

Myslím, že sa nám to deje. Toľko veľa vecí nám dnes zatieňuje Pánov kríž! Sme zmietaní teológiou „dobrého Boha“, prosperity, Božského uzdravenia, alebo naopak teológiou nejakého vzdialeného, prísneho Boha, ktorému musíme slúžiť bigotným, predpismi a tradíciami zošnurovaným náboženstvom...

Keď Pán po svojom vzkriesení prichádza k ustrašeným a zmäteným učeníkom, najskôr im ukazuje ruky, nohy, bok... Ukazuje im svoje rany – On ich má aj v novom vzkriesenom a oslávenom tele. V nebi Jeho rany zosstávajú. Jeho utrpenie na kríži zostáva v centre. Vôbec tu nie je snaha čím skôr na toto utrpenie zabudnúť a vymazať ho zo spomienok. Vôbec nedošlo k tomu, že by teraz po vzkriesení Pán bol len víťaziacim „Levom“, ktorý svojim revom každého pochybujúceho presvedčí a ohúri nadprirodzenými prejavmi moci.

Pán aj po svojom vzkriesení zostáva Baránkom ukrižovaným s ranami na svojom tele.

Aj po Jeho vzkriesení – a aj my všetci – potrebujeme mať pred očami Jeho rany, Jeho utrpenie, Jeho kríž. Len takto vieme s Ním zomierať (hriechu, zákonu, svetu, sebe samým), len takto ho budeme vedieť nasledovať braním svojho kríža.

Som znepokojený ako je dnes cieľom nášho kresťanstva byť požehnaným, zdravým, prosperujúcim, zabezpečeným... Na jednej strane toto všetko pre nás Pán má... Na druhej strane sa pýtam: Kde je naše nasledovanie, náš kríž, naše rany (a vôbec ochota byť zranený, alebo vôbec riskovať to, že budem aj zranený...).

S Pánovým vzkriesením je vzkriesené Jeho utrpenie a pre nás cesta kríža...

5

Ako Ján videl Baránka majúceho 7 rohov, ktoré symbolizujú plnosť autority a moci, tak aj učeníci po vzkriesení počuli od Pána práve toto:

Matúš 28:18  A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi. 19  A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha 20  učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Ameň.

Pán potvrdzuje svoju autoritu a moc učeníkom po vzkriesení a poveruje ich poslaním. Pán je vzkriesený ako Pán Pánov, ktorý má pre každého jedného z nás aj povolanie a poverenie v Jeho mene, v Jeho neobmedzenej autorite a moci.

S Pánovým vzkriesením je vzkriesené naše povolanie a vyslanie v Jeho autorite a moci. Pánove vzkriesenie je vlastne našim vyslaním. Je to samozrejme o radosti zo vzkrieseného... Ale je to aj o výzve prijať Jeho povolanie, je to o zodpovednosti.

Je vzkriesená naša skutočná identita, s ktorou sme boli stvorení... A síce byť tu na zemi Božím kráľovstvom, Božími kňazmi, Jeho svedkami, vyslancami, reprezentantmi....

6

Tretia vec, ktorú Ján videl v súvislosti s Božím Baránkom, je,  že mal plnosť Svätého Ducha – poslaného na celú zem. Vlastne na toto Pán Ježiš pripravoval svojich učeníkov v tom poslednom období pred svojim ukrižovaním. Hovoril im o Duchu Svätom – o tomto obrovskom Otcovom zasľúbení....

Keď Pán navštívil svojich učeníkov po svojom vzkriesení, ukázal im svoje rany (zrejme spolu aj veľa hovorili o tom, čo podstúpil, čo to pre Neho znamenalo, a čo to znamená pre nás...), potom ich jasne poveril povolaním a uistením, že On je ten, ktorý má všetku vládu a moc na nebi i na zemi (to nebola možnosť, ale príkaz – samozrejmosť: po Pánovom vzkriesení sa náš život stal poslaním – máme jediný a hlboký zmysel nášho ďalšieho života tu na zemi – máme jasný cieľ, účel....

Tu však Pán neskončil... Zároveň učeníkov vyzýva, aby prijali Ducha Svätého. Znovu opakuje to, na čo ich pripravoval. Znovu im kladie na srdce prijatie Ducha Svätého – a ani toto nie je pre nich len alternatívou a možnosťou! To nie je len pre letničných, či charizmatikov! Toto je príkaz pre všetkých, ktorí veria v ukrižovaného a vzkrieseného Pána Ježiša Krista.

Pán nás krstí Duchom Svätým a ohňom. A pre nás je to nevyhnutnosť zakúsiť.

7

Vzkriesený Pán sa učeníkom, ale i nám zjavuje

1.Ako ukrižovaný Baránok

2.Ako Ten, ktorý má všetku vládu a moci na nebi i na zemi a posiela nás ako Jeho svedkov

3.Ako Ten, ktorý na nás vylieva Ducha Svätého v plnosti

Pre mňa to znamená, že práve v týchto troch veciach musím byť po celý svoj život aktívny. Mali by zostať ako „top 3“ hodnoty v mojom rebríčku; ako 3 najzákladnejšie dogmy a články mojej viery.

1.Nikdy nespustím z očí Pánov kríž – to ma jednak vytrhne z mojich priepastí, to ma udrží na Pánovej ceste, a to mi aj pomôže zostávať zlomeným a pokorným...

2.Nikdy neprestanem na prvom mieste byť motivovaný Pánovým bremenom a povolaním ku žatve duší. To ma vytrhne z môjho konzumu, z materializmu, pohodlia, bezpečia... To mi pomôže, aby Božia milosť nebola pri mne daromná. Takto objavím Boží plán pre môj život, Božie obdarovanie a Pánov jedinečný dizajn v mojom živote, miesto služby, spoločenstvo....

3.Nikdy neprestanem piť zo živých vôd Svätého Ducha. Nič iné ma neuspokojí. Ničím iným to nenahradím. Nech sa deje čokoľvek okolo, moje srdce zostane duchu Svätému otvorené, citlivé a povoľné. Budem aktívnym hľadačom spoločenstva s Duchom Svätým a Jeho vedenia. Budem mať svoj vlastný prameň, svoju vlastnú nádobu s olejom...

Baránok Boží

Baránok Boží

Zjavenie Jána 5.kapitola

Veľký piatok 2010

Stiahnuť kázeň

123456789101112131415

16. 9. 2010

Boží oheň v nás II.

Boží oheň v nás II.

(1 Tesalonickým 5:19, Zjavenie Jána 3,18)

Stiahnuť kázeň

 

V posledných dňoch.

Keď som o tomto všetkom uvažoval a čítal som si v Písme state, ktoré hovoria o posledných dňoch, uvedomil som si, že práve toto je tá najväčšia výzva, ktorej budú kresťania v posledných dňoch čeliť: Nebyť vlažný, ale horúci. Myslím si, že my sme práve pred touto výzvou. Písmo jasne hovorí, že v posledných dňoch:

  1. Vychladne láska mnohých (Mt 24,12). Ztoho je zrejmé, že aj naša láska sa dá merať podobne ako teplota. Naša láska môže chladnúť! Môže sa však aj zohrievať. Prejavom chladnej lásky je napr.: nízka horlivosť, malá (alebo žiadna) ochota priniesť obete, nízka odolnosť voči hriechu, kompromisy, posunuté hranice k hodnotám sveta...
  2. Kresťania budú čeliť problému s názvom „Vlažnosť“ (Zj 3,14-22) V tomto texte je to postavené ako vážna výstraha, že ako vlažní niesme Pánom vôbec použiteľní! Navonok sa to síce prejavuje ako „všetko mám, nikoho a niťč nepotrebujem...“ - teda ako niečo pompézne, fungujúce, bohaté, múdre, skúsené, organizované... Ale Pánov pohľad drasticky odhaľuje krutú realitu duchovnej chudoby, slepoty a nahoty. Vlažnosť nie je schopná uvidieť svoj skutočný stav. Vlažnosť totiž často prichádza práve tam, kde sa zdá, že navonok je všetko v poriadku.
  3. Mnohým zhasnú lampy, lebo budú mať nedostatok oleja v lampách (Mt 25,1-13). Olej je tiež symbolom Ducha Svätého. Budú to kresťania, ktorí Ho nebudú mať – alebo Ho budú mať málo – doslova sa im minie. Ako je to možné? Veď Boží Duch je osoba: Jednoducho: Sme vyzývaní, aby sme sa Ním naplňovali (Ef 5,18). To sa deje pri nasledovaní Pána Ježiša v spoločenstve s Duchom Svätým (2K 13,13) – teda keď nás neprepĺňajú veci sveta, keď žijeme modlitbou, keď v nás Božie slovo bohate prebýva, keď sa sýtime službou Bohu...

Myslím, že je to pre nás strategické si uvedomiť. Vlastne toto nám odhaľuje diablov plán ako nás zviesť z Pánovej cesty, ako nás naviesť k pasivite, k ochladnutiu a v poslednej fáze možno až k odpadnutiu. Prinajlepšom je v jeho pláne urobiť nás nepripravenými, nepoužiteľnými, doslova „deaktivovanými“.

Toto poznanie by nás však nemalo viesť k zúfalstvu, a ďalším pocitom zlyhania a viny! To robí nepriateľ!!! Boh nás chce zobudiť, vystríhať, viesť k rozhorleniu sa a návratu na Jeho cesty... On na nás hľadí s túžbou, aby nám mohol dať všetko to, za čo tiekla krv Jeho Syna. Bolí Ho, keď sa od Neho odvraciame, keď sa nechávame oklamať. Predsa sa však ku nám prihovára a vystiera k nám svoje ruky, aby nás objal, obnovil, odpustil, posilnil...

Mali by sme sa teda v tejto dobe pýtať:

Čo robiť aby môj oheň nevyhasínal... aby som horel ešte viac...???

Pretože, ak nič nespravíme, tento proces bude pokračovať, Ak nič nezmeníme, budeme naďalej mať to, čo doteraz. Ak nebudeme niečo robiť inak, ani výsledky našej služby nebudú iné ako doteraz.

Myslím, že aj z uvedených troch miest v Písme, ktoré hovoria o tom, že práve na Boží oheň v nas bude diabol v posledných dňoch tlačiť, je jasné aj veľmi praktické riešenie – návod, ako tomu zabrániť. Boží oheň v nás je teraz fakt „podpultový tovar“ - je to vzácnosť. V týchto textoch nachádzame stratégiu ako o tento oheň neprísť, ako neuhášať Ducha Svätého, ako naopak tento oheň v nás môžeme ešte viacej roznecovať.

Zamiluj si spravodlivosť!

Matúš 24:12  Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých.

Na tomto mieste je jasne napísané, prečo dochádza k ochladnutiu lásky: Kvôli neprávosti. Teda lásku môžeme rozhojniť práve jasným a nekompromisným postojom k akejkoľvek neprávosti.

● V zápase o udržanie a roznietenie našej lásky k Bohu (a teda aj našej lásky k ľuďom) potrebujeme vyhlásiť vojnu hriechu (akémukoľvek v akejkoľvek forme a množstve). Nestačí len čítať o Božej láske všetky texty a spievať „zamilované“ piesne. To všetko je síce dobré, ale pokiaľ nevyhlásime vojnu a nezáhajime boj s hriechom, bude nás tento hriech vždy znovu a znovu strhávať späť a „zalievať studenou vodou“. Práve radikalita v boji s hriechom roznieti aj našu lásku k Bohu. Pretože tým budeme konkrétne manifestovať to, ako je pre nás Boh na prvom mieste. Tá radikalita sa prejaví napríklad drastickou úprimnosťou pri vyznaní hriechu (keď napr. poprosíme niekoho, aby nám v tej oblasti slúžil, alebo pomohol v zápase...); odhalením a odmietnutím zakrývania skutkovej podstaty hriechu; zastavením všetkých našich výhovoriech, vysvetlení a alibizovania hriechu.

Samozrejme tento boj môžeme vyhlasiť len s vedomím (poznaním, zjavením) že sme Bohom milovaní, prijatí a draho kúpení Baránkovou krvou. Bez toho je to len vysiľujúci zápas v snahe zapáčiť sa Bohu.

Keď však vieme že sme milovaní a že za nás tiekla Baránkova krv, vieme aj to, že sme novým stvorením v Kristu, a že nemusíme hrešiť. Vieme sa hriechu vzoprieť. A už nie len vo svojej vlastnej sile, ale v moci Pánovej, ktorý prebýva v nás.

● Potrebujeme uveriť, že máme a môžeme byť takí (svätí,...), ako Pán (je svätý,...). Lukáš 6:40  Nie je učeník nad učiteľa, ale dokonalý bude každý, keď bude ako jeho učiteľ. Myslím, že vieru v toto sme akoby stratili a uspokojili sme sa v tom, že „predsa len sme len ľudia...“. Pán nás však ku svätosti a nasledovaniu Jeho príkladu vyzval. Akokoľvek sa nám to zdá nerealizovateľné, predsa: je to Pánova výzva. Poďme ju prijať, Poďme uveriť tomu, že Jeho dielo posvätenia nás naozaj môže posvätiť úplne celých.

● Čoskoro v zápase o čistotu sa ocitneme v boji so svojim vlastným srdcom. Ak to s týmto zápasom myslíme vážne, Pán nám bude môcť odhaľovať skutočný stav nášho srdca. A to vôbec nie je radostný pohľad. On to však nerobí, aby nás odsúdil, ale naopak, aby nás vyviedol z našej nečistoty. Zaumieňme si teda, že Mu to dovolíme a nebudeme si zakrývať oči pred Jeho svetlom, ktoré bude odhaľovať našu vzburu, svojvôľu, kompromisy, prispôsobovanie sa, rôzne „výnimky“, „malé“ priestupky... Dovoľme tiež Pánovi aby jednal s našou pýchou, sebectvom, ješitnosťou, láskou k veciam sveta...

● Potrebujeme zájsť podľa mňa ešte ďalej ako jednať s hriechom, ktorý je jasný, viditeľný a neoddiskutovateľný. Potrebujeme odstrániť všetko, čo je pochybné diskutabilné, nejasné... Práve preto, že nie všetko je pre nás prospešné: 1 Korintským 6:12  Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť! Je mnoho vecí, ktoré možno nenazveme hriechom, ale predsa majú potenciál nás okradnúť o čas, zaneprázdniť, zaviesť našu pozornosť niekam inam, alebo aj ovládnuť...

Pred pár mesiacmi som sa takto ocitol na kolenách v pokání: Ani som nevedel ako (bolo to v modlitebnej miestnosti niekedy nad ránom), ale Pán jednal so mnou a ukázal mi ako som sa postupne tolerovaním niektorých neškodných vecí v narastajúcej miere dostal do stavu, kedy som Ním bol mnohokrát nepoužiteľný. Bol som zdesený!!! Ako som len mohol takto nebezpečne posunúť v priebehu času svoje hranice?!

Veľmi dobrým príkladom je pre nás Evan Roberts. Od svojich 13 rokov volal k Bohu o naplnenie Duchom Svätým a o prebudenie do jeho krajiny. Modlil sa za to asi 13 rokov! A keď Pán to prebudenie poslal (1904 Walesské prebudenie) bol práve on jednou z nádob, ktoré si Boh používal. Zaujímavé však je, že zakaždým kázal jedno jediné kázanie s týmito štyrmi bodmi:

  1. Vyznaj každý hriech!
  2. Odstráň všetko, čo by mohlo vyvolávať pochybnosti!
  3. Okamžite poslúchnu Ducha Svätého!
  4. Otvorene vyznávaj Krista!

Práve počas prebudení ľudia zrazu zoberú svoj boj s hriechom takto radikálne vážne. Prečo? - Lebo zrazu ho vnímajú vo svetle Božej tváre. Nie preto, že by sa Boh zmenil a sprísnil kritériá! Ale preto, že počas prebudení ľudia zrazu vidia to, čo dovtedy buď vidieť nechceli, alebo ani neboli schopní pre ovplyvnenie svetom a vlažnosť. A to ma desí. Desí ma to, že si možno neuvedomujeme svoj skutočný stav.

Laodicea predstavuje posledný zo siedmich zborov, ktorým Pán adresoval svoje listy v Zjavení Jána. Predstavuje teda cirkev v období posledných dní – a jej najväčší problém: vlažnosť (Zj 3,14-22). V tomto liste nájdeme aj konkrétne výzvy, ktoré vedú ku náprave. Jedna z nich je:

Zjavenie 3:18  radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.

Biele rúcho je nedostatkový tovar v posledných dňoch a predstavuje práve oblasť čistoty, svätosti, spravodlivosti, bezúhonnosti... Ak ho nemáme, ukazuje sa hanba našej telesnosti, neprávosti, hriechu, nečistoty, svetskosti, žiadostivosti...

Neboj sa, len ver a konaj vo viere!

Máločo v nás roznieti Boží oheň viac ako konanie vo viere. Keď zakúsime skutočné Božie pôsobenie skrze nás, naša viera je posilňovaná a rastie. Vyžaduje si to však naše konanie vo viere. To je také konanie, ktoré dáva priestor Božiemu pôsobeniu veľmi aktívnym spôsobom. Nie je to postoj „...veď Boh je všemohúci a keď chce, nech zasiahne...“!!! Je to naopak postoj pokorného a vášnivého hľadania – spoliehania sa na – Boha: „Bože ja ti verím... preto idem do toho a budem čakať ako sa Ty osláviš...“

Náš problém je práve v tom, že nepotrebujeme Boha ku svojmu každodennému životu, pre svoje zabezpečenie, pre svoje uzdravenie... Na všetko máme nejaké svoje vlastné zabezpečenie: vysoká životná úroveň, dostatok finančných prostriedkov, lekárska starostlivosť, zdravotné a iné poistenia... Kvôli tomu nezakúšame do veľkej miery reálne Božie nadprirodzené zaopatrenie. Kvôli tomu sa ani nenaučíme Mu veriť a byť na Ňom, na Jeho pomoci, Na Jeho odpovedi zavislí...

Pri takomto životnom štýle samozrejme hasne náš oheň, krpatie naša viera... Stávame sa viac a viac pragmatickí, racionalistickí.. a potom aj opatrnícki, skeptickí... A to uháša Ducha Svätého – Jeho pôsobenie. My to možno považujeme za normálne, bežné – dokonca triezve – vyvážené - „neuletené“ - premýšľanie a postoje..., ale v skutočnosti to môže byť uhášanie Ducha Svätého, ktorý nás tiahne práve do očakávania na Hospodina, ku konaniu vo viere, ku postojom viery... Viera roznecuje oheň. Nevera ho uháša.

Čo z toho, čo robíš, si vyžaduje tvoju vieru?

Definícia (pokus o definíciu viery): Viera je také konanie (aktivita, skutok) na základe vnímania Pánovho vedenia (zjavenia, popudu...), ku ktorej ak sa Boh neprizná a nezasiahne, dopadne to fiaskom (hanbou, jasným omylom).

Myslím, že dnes sme vyzývaní práve k takémuto konaniu vo viere, ku skutkom, postojom viery. Viera je prirovnávaná v NZ ku ohňom prepálenému zlatu. Pretože viera musí byť preverená našou poslušnosťou a aktivitou. Viera bez skutkov je mŕtva. Tým ohňom aktivity vo viere musíme prejsť. Dokonca aj za cenu chýb, ztrápnenia sa, fiaska... Často až potom zistím, že je niečo „od Pána“ (k čomu sa cítime Ním vedení...) alebo nie, keď to jednoducho urobíme, poslúchneme...

1 Peter 1:7  aby vaša skúšaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom preskúšané zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista.

Jakub 2:20  Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná?

Jakub 2:26  Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.

Zjavenie 3:18  radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.

Skutočným bohatstvom z pohľadu večnosti nie je majetok, popularita, úspech... ale viera. Lebo spravodlivý žiť bude vierou. Lebo vo viere – jedine vo viere – môžeme robiť skutky poslušnosti, postupovať v Božom povolaní, nechať sa viesť Svätým Duchom.

Židom 11:6  Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.

Je len jediná možnosť ako presťať uhášať oheň Svätého Ducha: Potrebujeme začať veriť. Potrebujeme jednať vo viere. Naša reakcia na pôsobenie Svätého Ducha v našom vnútri MUSÍ byť viera.

Samozrejme každý jeden z nás vníma pôsobenie Svätého Ducha (Jeho vedenie, pomazanie, zmocnenie, inšpiráciu...) inak a subjektívne. Vlastne sa to učíme. Duch Svätý prebýva v nás. On na nás nekričí niekde zvonka. Jeho hlas počujeme v našom vnútri, v našom srdci, v našej mysli. Samozrejme učíme sa spoznávať a rozlišovať Jeho hlas. Často si myslíme, že sú to len naše myšlienky, že je to „z nás“... Často to podceníme, nevšímame si to... Ba dokonca naopak čakáme, že Boh ku nám bude hovoriť cez horiaci ker ako ku Mojžišovi...

Dnes stojíme pred naliehavou výzvou začať spoznávať, rozlišovať a poslúchnuť vo viere hlas (pôsobenie) Ducha Svätého v nás. Je čas prestať Ho uhášať, nevšímať si Ho, podceňovať Ho, neveriť Mu, vyhovárať sa, prehlušovať Ho niečím iným... Je čas začať na Neho aktívne vo viere reagovať.

Tak je tomu napr. v prorockej službe: Keby sme na 100% mali istotu počutia Pánovho hlasu, nemuseli by sme proroctvá rozsudzovať, ale keďže tomu tak nie je, potrebujeme dať priestor prorockej službe. Potrebujeme vieru, aby sme vyslovili nejaké prorocké vnímanie. Tak je tomu však vždy pri Pánovom vedení.

Nenechaj si ukradnúť Pánovu prítomnosť!

Treťou vecou ktorú potrebujeme pre roznietenie ohňa Ducha Svätého, a preto, aby sme ho neuhášali, je Pánova prítomnosť. Potrebujeme nie len občas zakúsiť Jeho prítomnosť, občas si to „užiť“ na nejakej kresťanskej akcii, ale potrebujeme sa naučiť permanentne zostávať v Jeho blízkosti.

Nejde však o to usilovať sa o dosiahnutie Božej prítomnosti. Boh túži byť s nami ďaleko viac ako my s Ním. On nám svoju blízkosť a prítomnosť zasľúbil. Samozrejme za podmienky, že nebudeme žiť v hriechu a vo vedomej neposlušnosti voči Nemu. Často si však Jeho prítomnoť neuvedomujeme, prehliadame ju, nevšímame si (Jeho jemné) pôsobenie v nás... Jednoducho nevidíme Ho, nevnímame Jeho blízkosť, nepočujeme Jeho hlas. Sme akoby slepí, hluchí, necitliví... Sme akoby zahalení závojmi spoza ktorých nevidíme, alebo vidíme značne hmlisto...

Samozrejme je viacej dôvodov, pre ktoré nie sme schopní jasnejšie vnímať Pánovu prítomnosť (hriech, neposlušnosť, emocionálne zranenie, choroba, nevedomosť, nesloboda...). Myslím si však že uhášanie Ducha Svätého je jedným z nich (ak nie aj najrozšírenejším). Pánovu prítomnosť v nás pôsobí prebývanie Ducha Svätého v nás. On v nás prebýva. Sme Jeho chrámom. Máme spoločenstvo s Ním. On nás vovádza do všetkej pravdy. On spolu s našim duchom svedčí, že sme dietky Božie, To On nám prichádza na pomoc...:

1 Korintským 3:16  Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? 17  Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy!

1 Korintským 6:19  Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?

2 Korintským 13:13  Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami! Amen.

Ján 16:13  Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci.

Rímskym 8:15  Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! 16  A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.

Rímskym 8:26  A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným. 27  A Ten, ktorý skúma srdcia, vie, čo má Duch na mysli, že sa totiž tak prihovára za svätých<a>, ako Boh chce.

V Pánovej prítomnosti zostávame do takej miery, do akej miery máme spoločenstvo s Duchom Svätým, do akej miery Mu dovoľujeme, aby v nás pôsobil, do akej miery s Ním spolupracujeme, poddávame sa Mu, doverujeme Mu, poznávame Ho. Sme povolaní chodiť podľa Ducha a nie podľa tela.

Duch Svätý nám pomáha vidieť (uvedomovať si, vnímať) realitu duchovného sveta, Pánovu prítomnosť... On sám – Jeho pomazanie – nám otvára oči (duchovný zrak). A to je tretia vec, ktorú si musia Laodicejčania zaopatriť – kupovať: Kollýriová masť:

Zjavenie 3:18  radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.

Duch Svätý totiž zmocňuje nás na našom vnútornom človeku – v našom duchu – aby sme boli schopní vierou vnímať prebývanie Krista v nás, teda aby sa nám Kristus stal táááák reálne prebývajúcim v nás. Vtedy vlastne vieme v Pánovej prítomnosti doslova zostávať, lebo Ho vnímame v našom vnútri:

Efezským 3:14  Preto kľakám na kolená pred Otcom, 15  po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; 16  aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; 17  aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, 18  aby ste mohli so všetkými svätými<a> vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, 19  a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.

Pavel sa práve za toto modlil!!! A my môžeme robiť toto isté: Modlime sa túto Pavlovu modlitbu za seba i za iných. Je úplne strategická. Zároveň je návodom – veľmi konkrétnym a praktickým – že ako môžeme vo väčšej miere vnímať Pánovu prítomnosť, lásku – dokonca do takej miery, že sme sami premieňaní na Pánov obraz:

2 Korintským 3:18  My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy.

Je naliehavý čas urobiť niečo s našou schopnosťou vidieť, vnímať Pána!!! Ako Mu môžeme byť poslušní, ak Ho nepoznáme??? Ako máme ísť za Ním, ak Ho nevidíme??? Ako môže v nás Duch Svätý pôsobiť, ak Ho nepoznáme, nevnímame, ak Mu neveríme, ak Ho uhášame???

Keď však naopak dávame Svätému Duchu priestor, jeho pôsobenie narastá a naša schopnosť vidieť sa zlepšuje. Ako sa to deje?

● Napr. keď nás tiahne do modlitieb (a my to cítime, vnímame potrebu modliť sa, je v nás - viac menej - tá túžba...), tak sa Mu poddáme a urobíme niečo aktívne a praktické pre to, aby sme sa modlili, aby sme ustanovili modlitbu v našom každodennom živote. Ak to máme urobiť, už potrebujeme byť aktívni aj telesne – teda zaprieť sa, rozhodnúť sa, zobudiť sa ráno, nájsť si čas a miesto.... Na začiatku je ale väčšie – menšie vnímanie potreby – a to je tiahnutie Ducha Svätého...

● Napr. počas modlitieb vnímame vedenie (inšpiráciu, nutkanie, myšlienky...) modliť sa za niekoho konkrétneho, niečo konkrétne, alebo nejakým spôsobom... Prípadne dostaneme Biblický verš, alebo obraz, či čokoľvek iné.... Duch Svätý nás totiž vedie pri modlitbách. Lenže my s tým potrerbujeme niečo urobiť, poslúchnuť Ho, použiť tú Jeho inšpiráciu...

● Napr. Keď sa s niekým stretneme a bavíme sa spolu, do našej mysle prídu konkrétne myšlienky o niečom, čo sa toho človeka týka, zrazu akoby sme vnímali jeho rozpoloženie – situáciu – problém... Často môžeme bežne počas dňa dať Duchu Svätému priestor, aby nás mohol takto viesť. Lenže musíme to potom použiť – aplikovať v službe – rozhovore s tým človekom...

● Napr. Duch Svätý nás môže tiahnuť do pokánia a zmeny – niekde hlbšie do vzťahu s Pánom. A my to môžeme vnímať ako našu túžnu, nespokojnosť, akýsi nepokoj, či prázdno vo vnútri... Sme akoby vyrušení a cítime, že niečo nie je ok. Ak s tým nič nerobíme a zvykáme si na to, potom to po čase začneme pokladať za niečo samozrejme , alebo si budeme myslieť, že pre nás Boh nemá taký intenzívny osobný vzťah... Lenže skutočnosť môže byť opačná: Duch nás tiahne k nasledovaniu Jeho vedenia, ku hľadaniu Jeho vedenia... V taký čas sa potrebujeme pýtať: „Pane, čo nie je v poriadku“ Čo mám zmeniť? Je niečo čo mám dať do poriadku?...“ Postupne si môžeme vypestovať značnú citlivosť voči Pánovmu vedeniu, ak Ho začneme nasledovať...

Podobných príkladov je veeeľa. Svätý Duch chce byť – a môže byť – doslova súčasťou nášho života – nás samých. Záleží len od nás, do akej miery sa Mu poddáme a zoberieme s vierou vážne tieto Jeho impulzy (dotyky, vedenie, inšpiráciu...).

Boží oheň v nás I.

Boží oheň v nás I.

(1 Tesalonickým 5:19)

Stiahnuť kázeň

Dotyk ohňom.

Prorok Izaiáš zakúsil Boží dotyk vo chvíli, kedy ležal pred Pánom usvedčený z nečistoty v jednej oblasti svoho života. Je zaujímavé, že Boží anjel sa ho dotkol uhlíkom z Božieho oltáry. Vlastne on zakúsil dotyk Božím ohňom:

Izaiáš 6:1  V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám. 2  Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvoma si zakrýval tvár, dvoma si zakrýval nohy a dvoma lietal. 3  Jeden takto privolával druhému: Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy. 4  Vtom sa zachveli základy verají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom. 5  Vtedy som povedal: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. 6  Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, 7  dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. 8  A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa!

Boh sa ho dotkol práve tam, kde to najviac potreboval: na mieste najviac postihnutom hriechom, najviac slabom. Dotyk Božím ohňom prináša uzdravenie práve tých vecí, s ktorými si nevieme rady, kde padáme. Dokonca si až zúfame a nariekame nad sebou, pretože vidíme až bezmocnosť niečo v tom zmeniť... Bez tohto dotyku sa zrejme trápime a zmietame pokusmi o zmenu a pocitmi viny (zlyhania, nehodnosti)...

Tento dotyk priniesol Božie odpustenie – a myslím že to bolo predovšetkým dôležité pre Izaiáša, aby zakúsil – zažil, že Boh mu odpustil. Myslím, že sú to niekedy akoby dve veci: Samotné odpustenie a naše prijatie tohto odpustenia (zažitie toho, že Boh mi naozaj odpustil). Boží oheň prináša – tak ako samotnú konfrontáciu hriechu, tak potom aj vedomie odpustenia – uistenie o tom.

Tento dotyk spôsobil zmenu: Izaiáš vnímal Božie povolanie a doslova horel ohňom po tom, aby bol Bohom poslaný, použitý – ako Jeho nástroj pre uskutočnenie Jeho vôle. Nebolo to však ľudské nadšenie! Zrejme ľudsky nebol zo seba nadšený vôbec. Zrejme v okamihoch usvedčenia z hriechu stratil o sebe akékoľvek ambície. Zrejme si už netrúfal dôverovať v seba... Naopak. Ale predsa v ňom horela túžba žiť pre Boha. Horelo v ňom presvedčenie, že napriek tomu, aký je (slabý, zraniteľný, krehký, nestály, ovplyvniteľný hriechom...) si ho Boh chce a môže použiť.

A to je nádherná zmena! Verím, že toto potrebujeme aj my. Mojim refrénom v mysli často je: „Pošli niekoho iného...; Nie som dosť … ; Mňa si Boh nemôže použiť...; Čo už len ja s tým spravím...“ A aj Izaiáš si to právom mohol hovoriť. Právom sa mohol vyhovárať. Mal by pravdu... Predsa však Boží oheň v ňom spôsobil zmenu: Miesto výhovoriek, pochybností, zmietania sa v pocitoch viny (slabosti, nehodnosti, doterajších prehrách a neúspechoch...) kričal: „Bože môj, pošli mňa!!!“

Krst Duchom Svätým a ohňom.

Keď som si o tom čítal, hovoril som si: „Presne toto potrebujem! Napriek tomu, že viem, aký som vetchý, potrebujem v Božom ohni v mojom vnútri volať: Bože pošli mňa! Použi si ma! Tu ma máš!“ A nie len, že to potrebujeme, ale Pán to pre nás aj má. Izaiáš nie je len výnimka, ale skôr príklad pre nás:

Matúš 3:11-12: Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.

V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.

Toto je zasľúbenie o tom, že Pán nás chce krstiť (ponárať do...) Duchom Svätým a ohňom. A to nie len raz, ale stále znovu – ako to len budeme potrebovať. Pán sa nás všetkých – nie len niektorých!!! - chce dotýkať svojim ohňom presne tak ako Izaiáša.

Na Letnice sa takto dotkol prvých kresťanov a tiež vidíme, že to prinieslo presne túto istú zmenu: Apoštolovia povstali v Božom povolaní vo veľkej horlivosti, smelosti, priamosti. Správali sa ako neohroziteľní – nezraniteľní. Ale nebolo to v ich ľudskej náboženskej horlivosti. Nepútali na seba pozornosť. Nepresadzovali sa. Nebudovali si nejaké apoštolské stolce, či pozície. Naopak! Upriamovali pozornosť všetkých na Boha. A robili to v Božom ohni horlivosti.

Keď hovorím o ohni, nemyslím tým:

● naše ľudské nadšenie (pre nejaký projekt, pre dôraz v učení, pre pravdu z Písma...)

● naše ľudské ambície niečo dosiahnuť v našej sile, podľa našich predstáv

● snahu vybudovať neviem aký projekt, či zbor, či službu

● horlivé nasadenie všetkých našich ľudských prostriedkov na dosiahnutie cieľa (reklama, menežment, teória o vodcovstve...)

● nejaký druh zbožnosti (charizmatický, či necharizmatický), formu prejavov uctievania...

Myslím tým Boží oheň v našom vnútri. A ten môže ale aj nemusí byť hlasný viditeľný, extravagantný, charizmatický, či evangelikálny. Ten oheň sa prejaví hĺbkou našej jednoty s Bohom, našej schopnosti vnímať a zdieľať s Ním Jeho srdce, intimitou medzi nami a Ním. Tento oheň môže mať podobu smiechu, kriku, ticha, smútku, zlomenosti, sĺz, proklamácie slov viery... vlastne akúkoľvek. Nejde o to ako sa prejavuje, ale či v nás horí a do akej miery v nás horí.

Duch Svätý je tým Božím ohňom v nás!

Len On v nás môže tento oheň zapáliť a roznecovať. Nejde totiž vôbec o ľudský oheň. Možno niektorí ľudia majú ten typ osobnosti, že sú extrovertnejší a zápalitejší... Ale nejde o to. Boží oheň v nás môže horieť bez ohľadu na to, aký sme typ osobnosti.

Svätý Duch však nie je len nejaká neosobná zápalka. On je osoba – Niekto. On v nás túži prebývať a pozýva nás do partnerstva – do spolupráce s Ním. V tomto vszťahu – spoločenstve s Ním sa roznecuje Boží oheň v nás.

V Písme je OHEŇ symbolom:

1. Božej prítomnosti. Boh sa napr. Mojžišovi zjavil v ohni horiaceho kra, alebo izraelcom v ohni na vrchu Sinaj. Duch Svätý nám sprítomňuje Božiu blízkosť. Doslova nás tiahne, pozýva do nej – a nie len z času na čas, ale On nás chce naučiť ako v tejto Božej prítonosti zostávať a žiť každý jeden deň. On svedčí spolu s našim duchom, že sme dieťatká Božie (R 8,16). Teda v našom duchu, v našom vnútri Boží Duch pôsobí toto svedectvo.

2. Božej svätosti. Malachiáš prorokoval, že „kto znesie deň Jeho príchodu, lebo On bude ako tavičov oheň a práčov lúh“ (Mal 3,2). Takisto nás pozýva a uvádza do svätosti. Ak sme voči Nemu citliví, veľmi rýchlo si uvedomíme, ktoré veci sa Mu nepáčia, ktoré Ho zraňujú a zarmucujú. To svedectvo je v našom vnútri. Je to však na nás, čo s tým urobíme...

3. Božieho súdu. Boží súd zjaví v ohni dielo každého jedného z nás (1K 3,12-15). Duch Boží nás pripravuje na Pánov príchod, ukazuje nám naň, dáva nám optiku nazerania na všetko z uhlu pohľadu súdnej stolice Kristovej. Ak sme voči tomuto citliví, uvedomujeme si už teraz tento Boží súd: vieme presne čo všetko pred Bohom vôbec neobstojí, čo je len dočasné, ale aj čo naopak má hodnotu pre večnosť... A práve k zhromažďovaniu takýchto pokladov nás Boží Duch podnecuje.

4. Božej horlivosti. Aj Boh je horlivý (Iz 9,6; 37,32...). Duch Svätý v nás pôsobí tiež horlivosť. Vlastne sa ani nedá bez istej miery zanietenia a horlivosti dosiahnuť isté sebazapretie (napr. pre pôsty a modlitby, alebo ranné stíšenia... alebo osobnú evanjelizáciu). Duch Boží nás podnecuje – rozhorľuje nášho ducha (Sk 17,16). Nejde o našu ľudskú horlivosť, ale napätie Božieho povolania a našej túžby v našom srdci. Je to napr. modlitebné bremeno, ktoré nám dáva niekedy Boží Duch. Je to túžba po tom aby bol niekto spasený. Alebo bremeno za deti...

5. Božej lásky. Božia láske neprestáva – je večná, nič ju nezastaví. Božiu lásku rozlieva v našom srdci Duch Svätý (R 5,5) – On je Duchom synovstva: vovádza nás do účasto na všetkých tých pokladoch spasenia, ktorých sme ako Božie deti účastní.

6. Božieho slova (Jer 20,8-9; 23,29...). Milujem to keď ma vyučuje z Písma Boží Duch, keď mi niečo ukáže a urobí tak Božie slovo pre mňa tááááák konkrétnym. Alebo keď mi vloží na moje srdce nejaké Božie zasľúbenie, na ktorom môžem v modlitbách za nejakú vec pevne stáť. Božie slovo vo mne vtedy fakt horí.

Oheň symbolizuje aj iné veci (napr. peklo, súženie, bohatstvo sveta...), ale práve tieto vypovedajú o tom, čo v nás chce a môže vypôsobiť jedine Boží Duch. Vlastne jedným z Jeho obrazov je oheň. Keď zostúpil na kresťanov na Letnice, ľudia videli akoby jazyky plameňov nad každým na koho Duch Svätý zostúpil.

Pre nás je nesmierne dôležité preto naučiť sa spolupracovať s Božím Duchom:

1 Tesalonickým 5:19  Ducha neuhášajte!

Je to na nás, či bude v nás Boží oheň horieť, alebo nie... Akokoľvek je to paradoxné, ale je to tak: My môžeme obmedziť pôsobenie Ducha Svätého v nás, alebo naopak: môžeme s Ním viac spolupracovať. Je to však na nás do akej miery budeme zakúšať a vstupovať do: Božej prítomnosti, svätosti, do Božích súdov, Božej horlivosti, lásky, a do Božieho slova.

Apoštol Pavel vlastne hovorí, že záleží na našom postoji k Duchu Svätému a ku Jeho pôsobeniu, pretože ono nie je samozrejmé. Záleží na tom, čo my robíme, ako sa rozhodujeme, ako žijeme...

POSLUŠNOSŤ - Ako sa poddávame Duchu Svätému?

  1. Prvým - podľa mňa špatným – extrémom je, keď sa snažíme našou vlastnou drinou dosiahnuť to, čo chce a môže vypôsobiť jedine Boží Duch v nás. To nás vedie naozaj k veľmi namáhavej práci duše. Žiaľ často to končí dezilúziou, sklamaním, rozčarovaním a stavom úplnej nehodnosti a neschopnosti Pána nasledovať... Lebo Božie slovo hovorí: Zachariáš 4:6  Odpovedal mi: Toto je slovo Hospodinovo Zerubábelovi: Nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom - hovorí Hospodin mocností.
  2. Druhým – tiež špatným – extrémom je pasívne čakanie na zázrak, na nadprirodzené navštívenie, Boží zásah... na to, že to všetko za nás nejako Boh urobí, a my sa zrazu ocitneme v Božích pokladoch spasenia... Táto vyhliadka vyzerá lákavo – dokonca veľmi zbožne. Lenže Pán nás pozýva do spolupráce s Ním – do nasledovania Jeho šľapají – doaktívneho hľadania Jeho tváre – do aktívnej viery...
  3. Preto si myslím, že je dôležité porozumieť tomu, že Boží Duch nás chce viesť partnerstve, spolupráci, vzťahu, spoločenstve.... s Ním. Niečo potrebujeme urobiť my, a niečo pôsobí On. My reagujeme na Neho a On často reaguje na nás.

Je dôležité učiť sa rozpoznávať, ale aj poslúchať hlas – vedenie Duchom Svätým. Práve preto, že On prebýva v nás je Jeho vedenie tak prirodzené, jemné. On je akoby našou súčasťou. Nekričí na nás z ďalekého vesmíru, ale šepká (niekedy jasne a dôrazne) v našom vnútri. Používa si našu myseľ, predstavivosť, fantáziu, obrazotvornosť, pocity, túžby, sny... čokoľvek.

Často až potom zistíme, či je to Jeho hlas, alebo nie, keď Ho poslúchneme a „zariskujeme“ vo viere. Ako som povedal však: je to škola – myslím, že celoživotná – musíme sa učiť spoznávať v sebe pôsobenie a vedenie Duchom Svätým. Pri tom urobíme aj množstvo chýb, ale zakúsime nepomerne viac slávnych okamihov, v ktorých zakúsime, ako mocne a konkrétne Boh zasahuje do našich životov... Ak však neposlúchneme – míňame to a uhášame Božieho Ducha v nás.

Poslušnosť si vyžaduje našu aktivitu – čin – rozhodnutie – nasledovanie. A to chce niekedy prekonávanie nášho strachu, lenivosti, sebectva, únavy, pocitov a duševných rozpoložení.

Poslušnosť znamená aj vernosť – disciplínu v malých osvedčených veciach, ktoré v priebehu času prinášajú nádherné ovocie: Napr. ranné stíšenia, pravidelný čas na modlitbu, pravidelné pôsty, pravidelné štúdium Biblie, pravidelné skupinky (napr. raz do týždňa).

POSTOJ - Ako sa staviame k tomu, čo Boží Duch pôsobí?

Naše postoje môže Boží oheň v nás uvolniť, alebo naopak: uhášať. Uvediem niekoľko príkladov, s ktorými sa najčastejšie stretávam aj v mojom srdci, ale aj pri službe ľuďom:

NESPRÁVNY

SPRÁVNY

Nevera je často postojom, ktorý najviac uháša pôsobenie Ducha Svätého. K tomuto postoju v našej materialistickej spoločnosti nemáme ďaleko.

Naopak Boží Duch v nás buduje postoj viery, očakávania aj toho, čo je u ľudí nemožné. On nás nenecháva spokojných v tom, že len vieme o Bohu. On nás stále pozýva okúsiť Ho a prijať to, čo Boh robí tu a teraz.

Často sme z rôznych dôvodov ľahostajní (možno pre ustarostenosť o živobytie, pre únavu a stres, pre životný štýl...). Je nám to jednoducho jedno. Chceme sa len viezť, prizerať, sedieť...

Svätý Duch nás však burcuje k tomu, aby sme boli po Bohu roztúžení a horliví po tom, čo pre nás má. Dokonca aj keď nevidíme okamžité výsledky, vedie nás k dlhodobému pripravovaniu cesty pre nášho Kráľa.

Povrchnosť zabíja mnoho kresťanov. Jednoducho nie sú ochotní ísť do hĺbky, dať do toho nič viac, urobiť radikálne veci... A potom sa pýtajú: „Kde je Boh?“ A Boh sa pýta „A kde ste vy? Čo ste urobili preto, aby som mohol prísť ku vám, aby som mohol odpovedať na modlitby?“

Myslím, že Bohu je veľmi vzácnou naša bázeň pred Ním, naša vážnosť voči veciam Jeho kráľovstva. Keď On je pre nás na prvom mieste – tým najdôležittejším - potom naozaj robíme vo vzťahu ku Nemu hlboké veci.

Kritika je ďalší častý postoj kresťanov, ktorým vieme udasiť Ducha Svätého. Máme optiku skeptikov: Vopred pochybujeme, bojíme sa extrémov, zastávame opatrnícke postoje. A to všetko často s tými najušľachtilejšími cieľmi.

Samozrejme musíme všetko skúmať, ale s cieľom podržať to dobré. Naše ťažisko by nemalo byť na tom, čo je zlé, ale na tom dobrom. Správne rozsudzovanie je postoj ktorý Pán doslova vyhľadáva, lebo kde je pšenica, vždy bude aj kúkoľ.

Často máme predsudky – horkosť oproti pôsobeniu Svätého Ducha na základe extrémov a chýb, ktoré sme zažili, ba aj zakúsili. Je v nás akási opatrníckosť – až ohrozenosť. Týmto postojom staviame hrádzu Svätému Duchu – aj keď s motívom zachrániť sa pred (prípadnou) povodňou extrémov a chýb.

Pán však hľadá tých, ktorí majú čisté srdce, ktorí odpustili a zbavili sa horkosti. Pred Ním je to veľmi vzácne, keď hoci prejdeme zlými skúsenosťami, predsa zostávame vo vnútri mäkkí, veriaci, čistí, prepálení a zrelejší. To nám zabráni robiť tie isté chyby, ale zachráni nás to pred uzavretosťou a zatvrdilosťou.

Tieto postoje (a mnohé iné...) uhášajú alebo roznecujú Boží oheň a pôsobenie Ducha Svätého v našom živote, ale aj v spoločenstve. Vytvárajú totiž skutočnú duchovnú atmosféru, ktorú šírime.

Tieto postoje určujú často pôsobenie Božieho Ducha na zhromaždení, alebo na skupinke. Niekedy naozaj nezáleží na služobníkovi, či worshipe, alebo moderátorovi zhromaždenia. Mementom by mal byť pre nás Nazaret v dobe Pána Ježiša: Ľudia tam zaujali postoj nevery, spochybňovania, podozrievavosti, odmietnutia... a doslova je napísané, že: A nemohol tam urobiť iného divu, len čo na niekoľkých chorých položil ruky a uzdravil ich (Marek 6:5).

PREMENA - Do akej miery sme premieňaní Duchom Svätým?

Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje Boží oheň v nás – skutočnú teplotu našej zbožnosti – je miera, do akej sme skutočne prmieňaní Duchom Svätým; do akej sa On stáva doslova našou súčasťou; do akej miery sú naše postoje a motívy, náš charakter, myslenie – všetko – Ním vyformované v nás. Kde dvaja spolu dlho žijú, ovplyvňujú sa navzájom a toto by malo platiť predovšetkým o našom spoločenstve s Dichom Svätým. Premieňa nás naše spolčenstvo s Ním? Dokážeme vidieť to, v čom konkrétne je vyformovaný v nás Kristus? Dokážeme vidieť zmenu v našom charaktere, myslení, postojoch v priebehu času?

Premena sa prejaví napr. tak, že už nie len že nás Boží Duch musí vyburcovať do modlitieb, ale už my sami žijeme doslova životným štýlom modlitby a automaticky realizujeme čas pre modlitby v živote. Často sa pristihneme, že sa modlíme, až keď sa modlíme. Akoby sa nevedomky začneme modliť... To je však len jeden príklad.

Premena je vlastne privlastnenie si životného štýlu, ktorý neuháša Ducha Svätého, ale Mu dáve väčší a väčší priestor. Postupom času sa to stáva „naším životným štýlom“. Postupom času začnú fungovať isté automatizmy. Či v myslení, alebo reakciách, alebo postojoch:

Židom 5:14  Ale dokonalých pokrmom je tvrdý pokrm, tých, ktorí pre zvyklosť majú vycvičené smyslové ústroje a tak spôsobné posúdiť, čo je dobré a čo zlé!

Postupom času napríklad sa už nemusíme urputne sústrediť na to, aby sme rozoznali útok zlého, a vzopreli sa mu, zachytili a uhasili ohnivé šípy... Zo začiatku nám to samozrejme zaberie istý čas, kým odpustíme tomu, skrze koho na nás diabol strieľa zraňujúce a odsudzujúce slová; kým sa vysporiadame s tými výrokmi; kým to premodlíme, rozdýchame a kým sme schopní kráčať a bojovať ďalej... Postupom času by sme sa však mali stať majstrami v používaní štítu viery. Mali by sme ho používať s takou ľahkosťou, ako keď si oblečieme kabát a vyjdeme na ulicu. Samozrejme, chce to čas, chce to premenu, chce to rast a dozrievanie vo viere.

Pokiaľ však nedochádza aj ku našej premene (ale len napr. k ustavičnému sa prispôsobovaniu sa „životnému štýlu“ Ducha Svätého v nás), potom stále znova potrebujeme vyučovanie základov, lebo sme ich neuviedli do praxe. A teoretické poznanie – akokoľvek je dôležité a nevyhnutné – nás nekvalifikuje pre život viery, pre život podľa Ducha.