25. 3. 2012

Prorocký sen – Prophetic dream - Пророцький сон

Prorocký sen o štyroch jazdcoch zo Zjavenia Jána, ktorý mal Viktor Ivashko v novembri 2010 nás burcuje ku osobnému prebudeniu a vášnivému hľadaniu osobného vzťahu s Bohom.

A prophetic dream about the four riders from The Revelation. The dream was given to Victor in November 2010. It compels us to live in a personal revival and passionately seek the Lord. It´s time to get ready for the coming Bridegroom.

Пророцький сон  з чотирьох вершників з Одкровення, що Віктор був у листопаді 2010 року, закликає нас, щоб пробудити особисту і пристрасні пошуки особисті відносини з Богом. Це час, щоб отримати готові зустріти Жениха.

Viktor je pre mňa vzácnym príkladom muža, ktorý sa rozhodol osobne hľadať Boha. V posledných dvoch rokoch vlastne nie je deň, kedy by nestrávil takýto oddelený čas s Bohom. Jeho svedectvo o niekoľkých pravidlách, ktorými sa riadi, nájdete TU (je to na konci príspevku o modlitebnej komôrke).

Zvlášť by som chcel vyzdvihnúť tieto výzvy:

  • Je čas budovať naozaj osobný a každodenný vzťah s Bohom.
  • Ku použiteľnosti Pánom, Jeho nasledovaniu a pripravenosti na vytrhnutie nestačí, že je niekto kresťan a prijal očistenie od svojich hriechov.
  • Nutne potrebujeme aj osobný vzťah s Bohom, s Duchom Svätým, ktorý nás vzácnym spôsobom vyučuje a vedie.
  • No a samozrejme: k tomuto všetkému je potrebná aj naša okamžitá poslušnosť Jeho vedeniu.
  • Ak toto nemáme, sme najlepšími kresťanskými adeptmi na minutie sa s Pánom samotným a s Jeho zámerom s nami – a to, čo sa už teraz deje na sklonku posledných dní, nás strhne so sebou ako rieka.

Je čas pripraviť sa v ústrety Ženíchovi! A aj ja vás k tomu aj prostredníctvom Viktorovho svedectva pozývam.

Zvukový záznam si môžete stiahnuť TU.

Prorocký sen from Michal Kevický on Vimeo.

Prophetic dream, the end of the world from Michal Kevický on Vimeo.

Пророцький сон from Michal Kevický on Vimeo.

NOVÁ – básne a obrazy

 

Spomienky

Miluješ ma?

Milujem Ťa?

Otrhávam lístky

popísané spomienkami

Má ma rád, nemá ma rád, má, nemá...

Ako malé dievčatko

mysliace na prvú lásku

Aké je to?

A aké to bolo?hlava (2)

Deravé rany

po klincoch

ktoré ti

vytrhli dušu z tela

 

kričia na mňa

hulákajú

vreštia

jačia zdesením

že im neverím

Miluješ ma

Milujem Ťa

O tom sú všetky Tvoje spomienky

 

Namaľovala: Nikol Pašková


Obraz

Chcem strieľať

do nebies

neviem sa trafiť

Si vzdialený

si blízky

si cudzí

si môj

Na plátne

rozliata

drahocenná nádej

celú ma pohltila

utopila

vo svojich diamantových

farbách

plnia ma

a

vysúšajú

nadávajú

a

utešujúmotýľ

ktoré z nich sú vlastne tvoje?

Krídla mi ochabli

v dravom prúde

sarkastickej noci

kráčam labyrintom

svojich áno či nie

Niekde tu musí byť

nitôčka utkaná

z tvojich slov

mihotavý závan

vracajúci chaos

na svetlo

Potom príde dúha

kvôli mne si jej dal nohy

pretože som nevládala

vzlietnuť

 

Namaľoval: Šimon Hovorka


Novánova

v kamennom námestí

stojím prikrytá

vrstvami hliny

a štrku

padám

či

stojím

neviem

a

nevidím

slzami riedim bahno

vteká mi do očí

a ja nemám kapesník

berieš ma na ruky

ukladáš na oltár

umývaš

nebeským dažďom

potom ma potichu

pobozkáš na viečka

zaspievaš pieseň

o nás dvoch

 

 

Namaľovala: Miriam Tichá

ABRAHÁM – poviedky a obrazy

„Abrám, kde si?“ ozval sa nedočkavo ženský hlas. Keď nedostal odpoveď, ozval sa znovu: „Kde si?“

,Tu som!‛ zamrmlal z polospánku, sotva hýbajúc perami, osemdesiatpäťročný, značne prešedivený muž. Pootvoril jedno z výrazne hnedých očí, pričom nadvihol svoje husté obočie a rukou odohnal dotieravú muchu štekliacu ho na nose. Pokojne si odfúkol a chystal sa ďalej spať.

„Abrám, no tak, Abrám!“

„Veď už idem,“ otvoril muž, chtiac-nechtiac, obidve oči. Prekvapene si uvedomil, že nepozerá na stanový záves, ako očakával, ale na akési veľké kamene. „Kde som to?“ spýtal sa nahlas sám seba a posadil sa. „Aha,“ došlo mu vzápätí, „vonku, pri oltári.“

„Abrám!“ zachvel sa hlas volajúcej skrývaným náznakom strachu.

„Sáraj, tu som!“ zakričal Abrám a vyliezol, oprašujúc si pokrkvaný plášť, zo svojej skrýše.

„Ty si tu spal?“

„Áno. Teda nie. Teda áno.“

„Tak áno, či nie?“

„Znovu ku mne hovoril Boh,“ vydýchol Abrám a posadil sa späť na zem, akoby mu až teraz došlo, prečo nestrávil noc na mäkkom lôžku svojho stanu, ale pri oltári, ktorý postavil Všemohúcemu.

abraham noc

Namaľoval: Šimon Hovorka

Sáraj si mlčky sadla vedľa neho.

„Povedal mi, že ma čaká veľká odmena. Čudoval som sa, čo mi ešte chce dať. Veď už mi dal všetko! Som bohatý človek. Nič nám nechýba. Len jedno. Len v tej jednej veci, ktorú mi sľúbil, sa stále nič nedeje. ,Pane,‛ povedal som mu teda, ,čo mi chceš dať, veď som bezdetný a sluha narodený v mojom dome, bude mojím dedičom.‛

,Tento nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, ktorý vyjde z tvojho tela. Pozri na nebesá a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať. Toľko bude tvojho potomstva,‛ odpovedal mi Boh.“

Abrám hľadel k nebu, akoby tam namiesto žiariaceho slnka mohol vidieť hviezdy.

Sáraj sa zovrelo hrdlo. Ako dlho volala k tajomnému Abrámovmu Bohu, aby sa zmiloval a dal im dieťatko. Ale plač novorodeniatka, ktorý tak veľmi túžila počuť, sa neozýval. Smiech šantiacich detí ju neraz prinútil ukryť uslzenú tvár do dlaní, uchýliť sa do tichého tieňa stanu alebo utiecť preč z tábora, aby na Všemohúceho osamote vykričala všetok svoj žiaľ. Stále sa vracal – tichý, hlodavý smútok plniaci každý jej pohyb, každý nádych, každú myšlienku. Nenávidela ho, pretože svojou dotieravou prítomnosťou špinil aj každú jej radosť. Pomaly, úplne nebadane, sama si to najskôr vôbec nevšimla, sa zmierovala s tým, že deti nikdy mať nebude.

Keď Boh Abrámovi zasľúbil, že sa stane veľkým národom, čakala, že predsa len otehotnie, že už to príde, tá nesmierna radosť, ktorá vynahradí všetky stratené roky. Zbytočne. A potom Boh znovu Abrámovi zasľúbil potomstvo. Ale jej čakanie nebolo naplnené. Nakoniec prinútila samu seba navždy pochovať všetky svoje túžby. A tak bolesť, kedysi tak ostro bodajúca, deň za dňom, týždeň za týždňom, rok za rokom, každou slzou, každým novým zmierením sa so skutočnosťou, ustupovala rovnováhe pokojnej vyrovnanosti. Myslela si, že už je preč, že sa už nevráti - tá vysoká hora trápenia jej nenaplneného materstva. Ale teraz bola znovu tu. Zízala na ňu so zubatým, škodoradostným úškľabkom a vysmievala sa z jej prázdneho lona. Mohol by byť Boh taký krutý a pripomenúť jej jej utrpenie?

,Nie, Boh bol ku nám vždy dobrý,‛ pokrútila mlčky hlavou. Za vysokou horou staronovej bolesti, úplne skrytý a nebadaný, začula slabučký náznak nádeje. Bol tam, nemohla to poprieť, aj keď sa ho bála vypustiť na slobodu. Vykúkal nesmelo a čakal, či sa odhodlá znovu uveriť.

„Už vtedy sme boli pristarí,“ pokračoval Abrám, „keď sme vyšli z Cháranu, keď mi sľúbil, že ma urobí veľkým národom. Netušil som, ako mám vyviesť všetok svoj ľud a majetok a putovať do tejto krajiny. Vlastne som ani nevedel, kam to kráčam. Len som Ho počul, len som Ho poslúchol. Povedal ,Vyjdi!‛ a ja som šiel. Túto krajinu sľúbil dať do vlastníctva môjmu potomstvu. A tak čakám. A ty čakáš so mnou,“ chytil svoju ženu za ruku, ale nepozrel na ňu. Mysľou a pohľadom akoby bol stále v rozhovore s Bohom. „Veľmi ma požehnal, mám stáda, striebro aj zlato a ešte viac ma chce požehnať. Čím som si to zaslúžil? Čím som výnimočný?“

„Ničím,“ odpovedal si vzápätí, „každým dňom sa mi viac a viac zdá, že ničím. Niekedy sa bojím, verím mu a vzápätí pochybujem. Jeho reč mi je tak ďaleká, akoby nepatrila do môjho života a do nášho sveta vôbec. A zároveň je mi blízka, Jeho zasľúbenia sú tak konkrétne a hmatateľné, akoby boli mojou súčasťou odjakživa. Niekedy sa mi stane niečo, čo na mňa doslova kričí – áno, je to tak! O tomto predsa hovoril môj Boh! Toto je kúsoček z toho, ako trieska z polena alebo nitôčka z látky, patrí to k tomu, čo mi ukázal a práve sa to deje. A hneď aj pochybujem – čo ak nie? Čo ak to nemyslel takto? Čo ak...? Moja viera sa v mojich očiach stala ničím. Už neverím ani nedúfam. A práve vtedy viem, že konečne verím. Že som to našiel, že už to uchopím a nepustím! Že moja viera už nepramení vo mne. Je to Jeho dar, ktorý žije v mojom srdci. Cítim sa ako zrnko prachu. Nemôžem nič, nie som nič. A On ma ďalej žehná a znovu ku mne hovorí. Každým Jeho slovom sa rozpúšťajú moje predstavy o Ňom a ja Ho spoznávam takého, akým je. Akoby sa ku mne skláňal, akoby túžil len po tom, aby mohol byť so mnou. Len tak. Sedieť pri mne a počúvať ma, pozorovať môj život úplne zblízka. Akoby čakal, či mu to dovolím. Ale veď či si Boh má pýtať moje povolenie? Napriek tomu si ho pýta. Nechce byť so mnou, ak ja sám nechcem. Túži po mne svojim zvláštnym nežným milovaním. On veľký a mocný, nepochopiteľný a neobsiahnuteľný vo svojom bytí.“

Abrám sa odmlčal a zahľadel do zeme.

„Verí, že ho budem stále ctiť a nasledovať,“ zatriasol sa mu dojatím hlas, „že Ho budem poslúchať. Že moje obete budú patriť len Jemu. Ráta so mnou vo svojich plánoch, dôveruje mi, že zostanem verný až do konca. A ja neviem, ako je také niečo možné. Rozumieš?“

Sáraj pokrútila hlavou. Netušila, ako je možné, aby Boh veril človeku. A netušila ako je možné, že človek môže veriť Bohu. Aj jej to bolo nepochopiteľné. Ale zároveň, akoby to bolo úplne jasné, jednoduché, neodškriepiteľné. Pozerala na svojho manžela. On naozaj stretol Boha. Akoby to mal v tej chvíli napísané v každej črte svojej tváre. Rozhodla sa zapamätať si tento obraz, tento okamih jasného vedomia, že Boh je naozaj ich Bohom. Keby vedela maľovať, nakreslila by si ho, zvečnila pre každý ďalší deň, aby naň smela hľadieť a nájsť vieru, akú mal jej drahý Abrám. Aby jej nesmelá nádej mohla poraziť jej veľký žiaľ.


Abrám stál na vrchole pahorku vyčnievajúceho nad okolitou krajinou a hľadel do diaľky. Lístie stromov sa jemne trepotalo v povievajúcom vánku a spolu s pôvabne sa skláňajúcou, sviežou jarnou trávou, pretkanou bohatým vzorom rozkvitnutých poľných kvetov, spievalo pradávnu pieseň o Stvoriteľovi. Ale Abrám ju nevnímal. Nevnímal ani krásnu melódiu trilkujúceho slávika priamo nad svojou hlavou. V tej chvíli pre neho neexistovalo nič. Len chaos jeho pocitov, ktoré sa márne snažil podvoliť poriadku, ktorý im určil.

Na oblohe zaškriekal jastrab. Abrám na neho na okamih pozrel a zhlboka si vzdychol.

„Keby som smel vzlietnuť a vidieť všetko zhora. Z miesta, kde bývaš. Možno by som pochopil.“

Rozhliadol sa okolo seba, aby našiel vhodné miesto na sedenie. Vybral si okrúhly, rokmi, vetrom a dažďom ošľahaný balvan. Spočinul na ňom a znovu zodvihol oči k nebu. Jastrab sa práve vrhol strmhlav dole, aby ulovil svoju korisť.

„Ach, Stvoriteľ. Boh môj, všemocný a svätý,“ pokračoval Abrám, „pomôž mi vyznať sa v sebe samom. Mám všetko, po čom som kedy túžil. Dokonca viac ako som myslel, že kedy budem mať! Žijem v zemi, ktorú si zasľúbil dať mojim potomkom. Mám syna. Ja, starec, ktorý už nedúfal! A predsa mi niečo chýba. Nemysli si prosím, že som nevďačný. Za všetko ti ďakujem. Tak veľmi ti ďakujem! A predsa je v mojom srdci chaos namiesto radosti. Nepokoj namiesto pokoja. Vyprahnutosť namiesto spokojnosti.“

„Mlčíš. Už trinásť rokov mlčíš. Mal som ešte čakať. Mal som vydržať. O tom je tvoje mlčanie? Bol by si mi dal syna so Sáraj? Veď si vedel, že je neplodná a predsa si mi sľúbil potomstvo. Ale ja som sa s tebou vtedy neradil.“

Abrám si oprel hlavu do dlaní a spomínal:

Sáraj stála opretá o stanový kôl. Bola ako zvädnutá ruža, ako kvet spálený letným slnkom, spálená rokmi nepokojného čakania na naplnenie Božieho sľubu. „Tak veľmi by som chcela držať v náručí naše dieťa,“ povedala pomaly, akoby váhala, či sa vôbec ozvať.

Pritiahol si ju vtedy do objatia a držal, akoby ju už nikdy nemal pustiť. Túžil z nej vyžmýkať všetok žiaľ. Túžil rozveseliť jej oči, z ktorých sa už dávno vytratila dievčenská hravosť života. Nedovidel až na dno jej jemnej ženskej duše, ale rozumel jej žiaľu. Aj jeho ich bezdetnosť bolela svojou prázdnotou.

Pobozkal ju do šedivejúcich vlasov a nadýchol sa jej vône.

„Pán nám iste dá syna. Musíme mu veriť. Zaviazal sa mi, uzavrel so mnou zmluvu, že môjmu potomstvu dá do vlastníctva túto krajinu,“ povedal.

abrahám-s veršikmiNamaľovala: Nikol Pašková

Sárajine plecia sa zachveli vlnou hlbokých vzlykov.

„Tebe sľúbil syna. Hovoril o tvojom potomstve.“

„On predsa vie, že milujem len teba. Ty si moja žena a tak to aj zostane. Budeme ďalej čakať a veriť.“

„Áno, čakať a veriť,“ vymanila sa Sáraj z manželovho objatia. V mokrých očiach sa jej zablysli plamienky vzdoru a v hlasom preletel závan horkosti.

„Aj pre mňa je to ťažké. Keď ku mne hovorí, mám vieru, viem, že myslí vážne každé jedno písmenko, každú čiaročku, že sa všetko naplní. Niekedy mám pocit, že je pri mne, úplne blízko, už už cítim Jeho mocné objatie. Vzápätí je to preč. A ja čakám a čakám. Som zo dňa na deň prázdnejší radosti a plnší bezradnosti.“

„Nechala som svoje sny. Odložila som ich nabok - nenaplnené. Prestala som sa cítiť ako tá, ktorá zlyhala. Bola som spokojná tak, ako sme. Už to tak nebolelo. Ale potom k tebe znovu hovoril.“ Sáraj si sadla na drevenú trojnožku pri ohnisku a zahľadela sa na vychladnutý popol. „Cítim sa ako tento popol – nepotrebná, vyhasnutá, bez života. Kedysi som bola ako drevo, na ktorom som ti včera varila večeru. Ale dnes...“

Abrám sa nadýchol a začal gestikulovať, akoby chcel niečo povedať, ale jeho ruky nakoniec len nemo klesli a ústa stratili reč.

„Keby len Boh nič nepovedal!“ Sáraji sa chcelo kričať, nepríčetne revať od nemohúcnosti. Ale ovládla sa. „Už som sa s tým zmierila. Veď mám teba. Čo viac si môže žena priať ako muža, akým si ty? Začala som byť znovu šťastná. Ako vtedy, keď sme sa vzali a ja som sa do teba zamilovala. Dokonca viac ako vtedy. A potom prišiel Boh. Hovoril o tvojom potomstve. A ja som znovu dúfala. A potom prestala dúfať. Ale On opäť hovoril: ,Tento nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, ktorý vyjde z tvojho tela.‛ Bolo to, akoby som sa už už išla nadýchnuť nového života. Ale ten neprišiel.“

Abrám sa viac nepokúšal potešiť ju. Vedel len o Jedinom, ktorý by ju znovu rozosmial. Bol to ten istý, ktorý ako jediný mal moc znovu rozveseliť aj jeho. Otočil sa, aby zašiel k oltáru, ktorý mu postavil. Potreboval s ním hovoriť.

„Dám,“ ozval sa Sárajin slabý hlas, „dám ti svoju slúžku, Hagar, od nej ti Pán požehná syna.“

Abrám sa zarazene obrátil. „Hagar?“

„O mne nič nehovoril. Hovoril o potomstve, ktoré vyjde z tvojho tela.“

„Ale veď ja milujem len teba. To s tebou chcem mať dieťa.“

„Bude rodiť na mojich kolenách. Dieťa bude moje.“

Abrám nepovedal nič. Boh naozaj nič nehovoril o nej. Možno ho nepochopil, možno má Sáraj pravdu. Toto čakanie na zázrak je neznesiteľné. Bodá ich oboch vo vnútri ako žeravé ihly, bolí ako šíp zlomený v rane, ktorý nejde vytiahnuť.

„Dobre,“ súhlasil.

„Odpusť,“ vynoril sa zo spomienok Abrám. „Myslel som, že keď budem mať konečne syna, môj život už nebude prázdny. Z počiatku to tak bolo, ale potom... Aj tak nie som šťastný. Niečo mi chýba.“

„Som to Ja, kto ti chýba,“ ozval sa v tej chvíli Boh.

abraham detskyNamaľovala: Dorotka Kevická

„Pane,“ zvolal Abrám, hodil sa na kolená a poklonil sa až k zemi. Tráva ho šteklila na nose, miešala sa s jeho fúzami a bradou, ale zasiahnutý Božou prítomnosťou nechcel ani len pozrieť smerom k nebu, kde býval ten, ktorý k nemu konečne znovu hovoril.

„Som to Ja, kto ti chýba,“ zopakoval Boh.

Abrám sa cítil, akoby Všemohúci natiahol svoju ruku a položil ju na neho. Akoby dýchol svojím dychom. Chaos v jeho srdci premenil na poriadok, vyprahnutosť nahradil nasýtením a nepokoj radostným, nezmeniteľným, ničím neporušiteľným pokojom.

„Kráčaj pod mojím dohľadom,“ pokračoval Boh, „a buď bezúhonný. Urobím zmluvu medzi sebou a tebou: Staneš sa otcom mnohých národov. Preto sa už nebudeš volať Abrám, ale Abrahám. Ustanovím zmluvu medzi sebou a tebou aj tvojím potomstvom - ako večnú zmluvu, že budem vašim Bohom. Tebe a tvojmu potomstvu dám do večného vlastníctva celý Kanaán, krajinu, v ktorej žiješ ako cudzinec, a budem im Bohom.“

Abrahám sa odvážil zodvihnúť hlavu. Túžil vidieť toho, ktorý hovoril. Túžil mu pozrieť do očí.

„Myslel som,“ ozval sa, „myslel som, že ma už viac nemôžeš požehnať. Prečo to robíš? Prečo mi ešte pridávaš? Videl som ešte málo tvojej lásky?“

Akoby mu srdcom prešlo pohladenie. Nemyslel si, že môže pocítiť ešte hlbší pokoj ako pred chvíľou. Keby mu niekto také niečo tvrdil, hádal by sa, že to nie je možné. Ale bolo to tak. Pokoj hutný, hlboký, nemenný a pevný a pritom tak jemný a láskavý, pohládzajúci ako najjemnejší večerný vánok. Zrazu všetky slová strácali význam.

„Dovolil som ti nazrieť do môjho milovania,“ povedal Boh. „Ja som Boh všemohúci. Uzavriem s tebou zmluvu a jej znak budete nosiť na svojom tele. Všetci mužovia medzi vami nech sú obrezaní. Nech je obrezaný každý, kto má osem dní medzi vami: každý muž z pokolenia na pokolenie. Aj sluha narodený v dome, aj sluha za peniaze od cudzincov kúpený, ktorý nie je z tvojho potomstva. Moja zmluva bude na vašom tele ako večné znamenie. Svoju ženu Sáraj už nebudeš volať Sáraj, princezná, jej meno bude Sára, kráľovná. Požehnám ju a dám ti z nej syna. Stane sa matkou národov, z nej vyjdú králi národov.“

Abrahám znovu padol na tvár a pomyslel si: ,Ako sa mne, storočnému, môže niečo narodiť? Ako môže deväťdesiatročná Sára ešte rodiť?‛ Ale nahlas povedal: „Kiežby len Izmael žil pod tvojím dohľadom.“

„Aj Izmaela požehnám a vytvorím z neho veľký národ. Ale tvoja žena Sára ti o rok o tomto čase porodí syna,“ pokračoval trpezlivo Boh. „Dáš mu meno Izák a ja ustanovím svoju zmluvu s ním ako večnú zmluvu pre jeho potomstvo.“

Potom Boh odišiel.

Starý muž sa rozplakal dojatím. „Verím ti, Pane, verím. Moja milovaná Sára bude mať syna!“ Potom sa pomaly, akoby si chcel dobre rozvážiť každý pohyb, posadil na svoj balvan, hľadel do diaľky a celé hodiny, premožený Božou dobrotou, potichu opakoval: „Ďakujem ti, Bože, ďakujem!“


Sára si položila ruky na vyduté brucho. Cítila sa ako kríženec ťažkopádneho slona a fučiacej mulice, ale napriek tomu bola šťastnejšia ako kedykoľvek pred tým. Už len niekoľko dní, možno týždeň... Do očí sa jej už po tisíci krát natískali slzy. Posadila sa do tieňa datľovej palmy a oprela sa o jej drsný kmeň. Necítila sa pohodlne, ale na ďalšiu chôdzu už nemala silu. Pozrela na oranžový kruh jarného slnka zapadajúceho za zelené pahorky Kanaánu, ktorý sa jej pred pätnástimi rokmi stal domovom a slastne privrela oči.

„Sára!“ začula kohosi vysloviť svoje meno.

,Asi som zaspala,‛ strhla sa.

Bola v stane. Práve dovarila. Lono mala ploché, nič jej nezavadzalo v pohybe, nič svojou ťarchavou nemotornosťou nezhodila, ani jej od tepla horiaceho ohňa neprichádzalo mdlo. Čudovala sa, ako je to možné, keď ešte pred chvíľou kráčala s bruchom veľkým ako hrb ťavy a netrpezlivo čakala na deň pôrodu.

„Určite sa vrátim k tebe o rok na jar. Vtedy bude mať tvoja žena Sára syna,“ počula neznámy hlas.

,Keď som už uvädla, môžem mať ešte rozkoš? Aj môj pán je starý,‛ zasmiala sa potichu.

„Sára!“ ozval sa znovu neznámy.

„Tu som,“ strhla sa, tento krát naozaj, zo spánku.

„Milujem ťa, Sára, prečo sa bojíš?“ opýtal sa Pán.

„Nebojím sa,“ odpovedala Mu.

„Poznám ťa lepšie, ako sa ty sama dokážeš kedy spoznať. Požehnal som ťa a ešte ťa požehnám. Ty budeš vychovávať svojho syna, nie iná. Neboj sa. Ja ťa ochránim, nezomrieš.“

abraham piesokNamaľovala: Anna Mattová

Sárinými ramenami otriasol hlboký vzdych. Ako sa len tešila na svoje bábätko! Predstavovala si, ako ho hojdá na kolenách a spieva mu piesne o Stvoriteľovi, ktorý ju v jej starobe požehnal synom, ako spolu s Abrahámom sledujú jeho prvé krôčiky, smejú sa nad neohrabanými slovíčkami... Bola šťastná. Neodškriepiteľne a jasne, nemenne. Ale napriek všetkej radosti z Božej dobroty, sa bála. Mala deväťdesiat rokov. Čas, keď ženy privádzali na svet deti, bol už dávno za ňou. Stále presviedčala samu seba, že všetko bude v poriadku, veď Boh, dostatočne mocný na to, aby počala, musí byť dostatočne mocný aj na to, že porodí. Ale ako rástol drobček v jej lone, rástol aj jej strach a čoraz častejšie nahlodával jej kypiace šťastie. Prichádzal a odchádzal, aby sa znovu vrátil a s obnovenou silou sa hladne zahryzol do jej citlivej duše. Čo ak svojho syna porodí a zomrie v ten istý deň?

„Ja som dobrý Boh. Dobrý Boh. Dobrý Boh,“ zneli Jeho slová z každej strany. Zrazu boli všade - okolo nej, aj v nej, prenikali a obklopovali ju zároveň, vlnili sa v zlatých vlnkách svetla Božej prítomnosti.

A Sára len sedela a pomaly sa poddávala Jeho dobrote.

„Akoby som mohol? Akoby som ťa nechal tak dlho čakať na dieťa, z ktorého by si sa nemohla tešiť? Som tvoj Boh. Boh potešenia. Uverila si mi a počala si, uverila si mi a budeš sa radovať zo svojho potomstva. Neboj sa, Sára.“

„Tak takto to je. Takto to je, keď hovoríš s Abrahámom,“ smiala sa.

„Áno aj nie,“ smial sa aj Boh, „si moja a Ja som tvoj.“

Abrahám stál v tieni stanu a hľadel do prúteného košíka vystlaného mäkkou vlnou. Netušil, ako dlho tam už stojí, ale ani celý deň, ani týždeň by mu nebol pridlho. Už po tisíci krát sa jemne dotýkal malých prštekov a jemných, bacuľatých líčiek svojich spiacich vnukov. Krajom plášťa pritom utrel Jákobovi vytekajúcu slinku.

„Sú krásni,“ zašepkal, „ďakujem ti Bože, že moje oči mohli uvidieť mojich vnukov.“

„Aj ja ti ďakujem, Bože, Pane môj,“ ozval sa vedľa neho hlas jeho syna, Izáka, „že si mi dal týchto nádherných chlapcov. Takto to bolo? Takto si sa tešil, keď som sa narodil?“ obrátil sa k otcovi.

Abrahám sa usmial. „Keď sa narodil Izmael, bol som naozaj šťastný. Najskôr som si myslel, že sa naplnilo Božie zasľúbenie – mal som predsa syna! Ale potom... tušil som, že to nie je všetko, čo mi chce dať. Aj keď som si už nevedel predstaviť nič väčšie. Ale On mal viac. A chcel, aby som to hľadal, pýtal si to, túžil a lačnel po pravde Jeho slova a po Ňom samom. Vlastne, to ma na začiatku k nemu priviedlo – nestačilo mi náboženstvo, nestačilo mi uctievať nemé modly, nestačilo mi uctievať mesiac, či hviezdy. Musel som spoznať Všemohúceho Stvoriteľa. Zatúžil som s Ním chodiť každý deň, odhaľovať, aký je. Byť s Ním, ako s blízkym priateľom, s ktorým chceš zdieľať svoj život. A On ma trpezlivo viedol za ruku. Každý deň ma držal vo svojich dlaniach a daroval mi vieru, ktorú mám dnes.“

„Budeš sa mi smiať, ale keď si sa narodil, od radosti som tancoval. Ja, storočný starec. Poskakoval som ako mladé teľa!“

„Keď sa narodil Izmael, bol som šťastný. Keď mi Boh dal teba, uveril som Jeho láske.“

14. 3. 2012

Perspektíva pre rok 2012

Perspektíva pre rok 2012

Snímka1Strategické zameranie

Naša príprava pokračuje. Je to príprava nevesty pre svojho Ženícha – príprava na stretnutie s Ním. Je to však aj príprava na žatvu. A to je čas, kedy Boh bude vylievať svojho Ducha v posledných dňoch na každé telo a kedy bude Jeho kráľovstvo zjavované v Jeho moci a sláve. Pán túži vzbudiť novú vlnu prebudenia – neporovnateľne väčšiu ako bola tá, ktorú sme zakúsili v našej krajine na začiatku 90-tych rokov.

Stále zostáva naliehavým schudobnieť v duchu pre to, aby nám Boh mohol zveriť veci Jeho nebeského kráľovstva. Ak nebudeme chudobní duchom, zrejme minieme to čo bude robiť, zrejme nebudeme Ním použiteľní, ba dokonca zrejme napriek tomu, že sme kresťania sa postavíme proti tomu, čo Boh bude robiť. O tomto všetko sme hovorili v minulom roku. Prosím vracajme sa stále k tomu. Chudoba duchom je pre nás naozaj nesmierne kľúčová. Božie kráľovstvo je dostupné práve chudobným duchom.

A to, o čo ide, čo pre nás Pán má, čo nám chce zveriť, čo tento svet nemá a zúfalo potrebuje..., je Božie kráľovstvo. Preto chudoba duchom. Lebo je čas hľadať Božie kráľovstvo:

Matúš 6:33  Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.

V kontexte je táto výzva protikladom ku ustarostenosti o veci potrebné pre život na tejto zemi. Hľadať Božie kráľovstvo znamená bytostne osobne veriť v Božie - doslova Otcovské – zabezpečenie. Vlastne už teraz zakúšame, že máme len dve možnosti:

  1. Buď zakúsime Boha osobne, spoznáme Ho ako Otca. Naša viera v Neho bude osobným odovzdaním sa Jemu s absolútnou dôverou v Jeho zabezpečenie. Vtedy sa vymaníme so všeobecného strachu o živobytie. Vtedy sa začneme zaujímať o Božie povolanie. Urobíme vážne rozhodnutia viery ohľadom bývania, práce a životnej úrovne. Vtedy aj budeme zakúšať skutočnosť, že Boh sa o svoje deti stará, a že na Jeho cestách je naozaj najbezpečnejšie.
  2. Alebo naša viera v Boha (akokoľvek teologicky dobre podložená) predsa len podľahne všeobecnému strachu o živobytie a naše rozhodnutia budú podľa premýšľania tohto sveta. To nás však môže okradnúť o Božie povolanie (lebo si zvolíme svoje vlastné, ktoré sa nám bude zdať ako príťažlivejšie, či rozumnejšie...) a v konečnom dôsledku aj o zakúsenie Božieho zabezpečenia (keďže sme sa rozhodli „zabezpečiť sa sami“).

Stále je však čas milosti a možnosť schudobnieť v duchu a hľadať Božie nebeské kráľovstvo. Je tu čas spoznávať Pána ako Kráľa. Práve uprostred padania bežných sociálnych istôt, straty zamestnania, ekonomickej neistoty, nepokojov a rôznych katastrof... Môžeme spoznávať Kráľa kráľov, ktorý je našou jedinou istotou, a ktorý nám dáva Jeho 100%-né zasľúbenia pre tých, čo v Neho veria:

Izaiáš 28:16  Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený: Kto verí, nebude zahanbený! (R 9,23; 1Pt 2,6)

Ján 6:35  Riekol im Ježiš: Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.

Ján 7:38  Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.

Ján 14:12  Veru, veru vám hovorím: Kto verí vo mňa, tiež bude činiť skutky, ktoré ja činím, áno, ešte väčšie bude činiť, pretože ja idem k Otcovi...

1 Ján 5:5  Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží.

Viera je spôsob ako žijeme v Božom kráľovstve a zakúšame Pána ako Kráľa.

Nuž a strach – ustarostenosť – je zase „viera kráľovstva tohto sveta“ a tá nás vedie ku klaňaniu sa našim potrebám.

Obdobie prípravy a mobilizácie

Ako v dejinách Izraela, alebo prvej cirkvi, tak aj dnes vidíme, že sú obdobia, ktoré sa striedajú. Boh akoby pôsobil v takých vlnách. Sú obdobia hojnosti (Jeho požehnania, pokoja, prosperity) a obdobia sucha (nedostatku, nepokojov...) Sú aj obdobia zvláštnych Božích navštívení (Sk 1,7).

Áno, potrebujeme rozumieť v akom období práve sme. Oveľa viacej však potrebujeme rozumieť aj nasledujúcim obdobiam. Boh nám dáva obdobia prosperity aj na to, aby nás pripravil na obdobia sucha. A to ako sa správame počas týchto období ovplyvní aj to či minieme, alebo neminieme Jeho zvláštne navštívenia (Jeho príležitosti ku misii, ku zvestovaniu evanjelia, prebudenia, obdobia reformácie a obnovenia...).

Verím, že teraz prichádzame obdobím prípravy a mobilizácie. Pán si pripravuje „svojich 7 tisíc“, ktorí sa neklaňajú dnešným moderným Bálom. My máme tendenciu vidieť a hľadieť na tých známych vodcov, cirkvou ustanovené autority. Myslím si však, že Boh si pripravuje svoju vlastnú armádu obyčajných kresťanov, do ktorých by to nikto nepovedal, že by mohli byť apoštolmi a prorokmi posledných dní. Pripravuje ich v skrytosti, na tých pre nás najnepravdepodobnejších miestach, v jednoduchej vernosti v malom, v praktickej viere, v autentickej službe lásky ľuďom v ich okolí. Myslím, že budeme veľmi prekvapení, keď „príde ich čas“ a Boh ich pozdvihne do verejnej služby.

Toto obdobie je aj mobilizáciou ku prvej láske. Myslím, že ani nejde o veľké akcie, projekty, konferencie a iné verejné stretnutia. Tieto sú tiež dôležité a sú akoby výkrikom potreby mobilizácie cirkvi do modlitieb, pôstov a prvej lásky. Bojím sa však, že v skutočnosti takéto akcie mobilizáciu len predstierajú a v konečnom dôsledku nás oberajú o čas a prostriedky a dávajú nám falošný pocit toho, že na Pánovu mobilizáciu naozaj odpovedáme. Skutočná mobilizácia sa udeje len a len v osobnej modlitebnej komôrke. Začína v našom srdci. Začína v skrytosti. Ba dokonca sa odvážim povedať, že začína skoro ráno každý jeden deň. Táto mobilizácia je Pánovou otázkou: „Miluješ ma? Miluješ ma viac ako toto všetko? Koho pošlem, kto pôjde? Kto sa postaví do trhliny v modlitbe za svoje mesto a krajinu? Kto bude hľadať moju tvár? Kto bude naozaj hľadať mňa a nie len to čo je odo mňa? Komu budem môcť dôverovať?...“ Táto otázka smeruje k jednotlivcovi a k jeho srdcu. Smeruje ku tebe. Otázka ani nie je čo urobia vodcovia a čo urobí zbor. Otázka znie: Čo urobíš ty.

Prosím rozsudzujme to. Verím, že je najvyšší čas mobilizovať jednotlivcov k ich osobnému prielomu a prebudeniu. Len toto ich vtiahne do životného štýlu modlitby, služby a evanjelizácie. Verím, že už by sme individuálnu vlažnosť (pasivitu) nemali zakrývať kolektívnou horlivosťou (aktivitou). Je to výzva najmä pre nás – „pastierov Jeho ľudu“ – či naozaj vystrojujeme kresťanov (jednotlivcov) ku dielu služby (Ef 4,12), alebo nastrorujeme kresťanom (skupinám) nové aktivity.

Vodcom v cirkvi

V tomto období sa veľa modlím práve za vodcovstvo chudobných duchom, za našu obnovu a obnovu cirkvi v jeho plánoch a zámeroch pre nás. Stále prežívam toto bremeno potreby obnovenia. Pán so svojimi súdmi obnovuje najskôr cirkev, najskôr nás – vodcov. Aj keď sa modlím a aj keď toto píšem, vyznávam, že ja som ten prvý, kto potrebujem Pánove obnovenie. Aj ja mám tendenciu ísť po svojich cestách a teda viesť tadiaľ aj tých, na ktorých mám vplyv, a za ktorých mám zodpovednosť. Toto nebezpečenstvo zákernosti môjho srdca je bremenom, pod ktorým volám o milosť Pánových súdov a Jeho vedenia a obnovenia. Tak veľmi je dôležité, aby to čo ako vodcovia robíme a hovoríme bolo naozaj to čo robí a hovorí náš Pán! Veď to robíme v Jeho mene. Veď vedieme Jeho ľud draho kúpený Jeho krvou!

Ako vodcovia zrejme vieme, že súd nad nami bude omnoho ťažší, a že sa od nás viacej očakáva. Myslím, že si to aj bytostne budeme stále viac uvedomovať. Toto je totiž čas prípravy a mobilizácie predovšetkým pre nás. Cítim to tak, že teraz je pre nás ešte čas milosti vrátiť sa zo svojich ciest, plánov, ambícií, ku Pánovi. Je čas obrátiť sa od našich presvedčení (teológie, paradigiem, denominačných dôrazov, foriem...) o Pánovi ku Pánovi samotnému. On buduje svoju cirkev. On je Kráľ. Jeho je kráľovstvo sláva i moc. A od nás očakáva a bude stále viac so žiarlivosťou vyžadovať:

  • Aby sme budovali Jeho cirkev a nie svoje vlastné cirkvi
  • Aby sme boli služobníkmi Jeho kráľovstva a nie našich vlastných kráľovstiev
  • Aby sme vzdávali slávu jemu a nevyhľadávali slávu pre seba od ľudí
  • Aby sme stáli naozaj v Jeho službe v Jeho moci a nie v našich službách z našich vlastných síl

O tomto všetkom by som chcel v nasledujúcom období viac hovoriť a písať. Je to niečo, čo sa ma asi najviac dotýka v mojom srdci.

Nie je to moja kritika vodcovstva. Je to moje volanie za seba a za iných vodcov v modlitbách. Je to bremeno, aby nás Pán milostivo obnovil. Je to volanie „Príď Tvoje kráľovstvo!“.

Snímka2Na prvom mieste

Božie kráľovstvo sa inak hľadať nedá, ako tak, že ho postavíme úplne na to NAJPRVŠIE MIESTO v našom živote. Nestačí, že s tým súhlasíme, že o tom vieme, ba ani to, že to chceme. Myslím, že ako kresťania proklamujeme mnoho dobrých hodnôt, ktoré v skutočnosti prakticky vôbec nežijeme. Dať niečo na PRVÉ MIESTO znamená urobiť to záležitosťou srdca, vecou prvej lásky a zároveň to dennodenne rozmieňať na praktické skutky a rozhodnutia.

Verím, že „na prvom mieste“ znamená orientáciu nášho srdca na Pána – Kráľa – samotného. Všetko ostatné sa nám v porovnaní s Ním stáva smetím. Ako prichádza On – Kráľ – prichádza viac aj zjavenie o tom, že On prichádza ako Ženích pre svoju nevestu. O tom je vlastne podobenstvo o 10-tich pannách, ktoré je podobenstvom o Božom kráľovstve v posledných dňoch. Vyučovanie o tom nájdete tu:

Znovu sa vraciam k postoju chudobných duchom: práve oni dávajú Kráľa na prvé miesto. Nie sú bohatí na nič iné. Nehľadajú bohatstvo v ničom inom. Zakladajú si na pravom BOHatstve v BOHu.

Pán hľadá chudobných duchom. Oni totiž naozaj o Neho stoja. Oni sa nenechajú zviesť inými vecami ani keď sa v ich živote a službe dostaví obrovský úspech a demonštrácia Božích darov. Ich koreň je totiž v modlitebnej komôrke ( Modlitebná komôrka chudobných duchom ). Takýto chudobní duchom budú vytrvalou a mocnou modlitebnou armádou ( Modlitba chudobných duchom ). Takýchto chudobných duchom bude môcť pozdvihnúť aj do vodcovstva ( Vodcovstvo chudobných duchom ).

Snímka3Božie kráľovstvo

Ako sa odovzdávame Kráľovi, mení to celú našu optiku. Získavame viac Jeho pohľad (na seba, na iných ľudí, na cirkev...), získavame schopnosť vnímať Jeho kráľovstvo:

  • Viac vnímame Božie povolanie a obdarovanie – či u seba, alebo u iných. Samozrejme vnímame aj prirodzené talenty ľudí, ich vplyv, ich denominačné pozadie, teológiu a rozdiely. Náš pohľad však odhaľuje a sústreďuje sa na „to Božie“ v ľuďoch. Tým viac ich potom vieme prijať, modliť sa za nich.
  • Takisto aj cirkev už nevidíme iba z toho nášho pozemského pohľadu ako spektrum nezlučiteľných cirkevných organizácií, z ktorých niektoré doslova navzájom bojujú, niektoré evanjelium doslova kompromitujú... Vidíme aj v nich Božie kráľovstvo. Vidíme aj kúkoľ dozrievajúci spolu s pšenicou (Mt 13,24-30; 37-43). Na jednej strane nás toto rozdelenie, nezrelosť a kúkoľ ďaleko viac bolí, ale na druhej strane sa stávame viac horlivcami za jednotu Ducha medzi Božím ľudom.
  • Náš zápas o jednotu už nie je prozelytickým bojom za nejakú formu, či pravdu, učenie, tradíciu, alebo prax... Už to nie je boj proti ľuďom. Už to nie je zápas o jednotu, ktorá v konečnom dôsledku pôsobí ešte väčšie napätie a rozdelenie. Stávame sa bojovníkmi za Boží ľud, za jednotu v Božom dome, za jednu jedinú nevestu pre jediného Kráľa. Prestávame súdiť ľudí. Naopak: prijímame – prežívame Boží súd.
  • Videním Jeho kráľovstva v nás rastie Božia bázeň a úcta. To sa prejaví napríklad vo vzťahu ku vrchnostiam – politike (vyučovanie o tom TU), alebo ľuďom okolo nás vôbec. Zrazu z nás padajú závoje predsudkov, rasizmu a nejakej „denominačnej xenofóbie“. Hľadíme na ľudí s bázňou voči ich Stvoriteľovi, s úctou k Jeho dielu a s láskou, ktorou On miluje svet (J 3,16).

Snímka4Jeho spravodlivosť – obdobie Pánových zmien a obratov

Ako sa modlím, vnímam, že Pán nás bude v tejto dobe viesť ku zmenám a obratom v našom živote a službe. Mám na mysli pokroky v línii Jeho plánu a povolania. Sú to zmeny a obraty, ktoré nám dá On. Prirodzene by sme možno ani tieto chodníky a otvorené dvere neuvideli. Je to niečo „z hora“ pre nás.

Takýmto míľnikom a obratom v živote Pána bol moment kedy sa dáva Jánom Krstiteľom pokrstiť (Mt 3,13-17). Bol to vlastne Jeho vstup do verejnej služby. Jeho úplne jedinečné „áno“ Jeho Otcovi v nebi. Nemusel to urobiť, ale chcel to urobiť, aby tak naplnil „celú – všetku spravodlivosť“ (vyučovanie o tomto nájdete TU).

Takýmto obratom boli usmernenia, ktoré zakúsil Jozef prostredníctvom anjelskych upozornení v snoch (Mt 1,20-21; 2,13. 19-20. 22-23). Tieto sny vždy zmenili to, čo by on prirodzene urobil. Tieto sny ho viedli inou cestou – tou Božou.

Podobne apoštol Pavol v jednom momente chcel pokračovať v Pánovom povolaní do Ázie a potom do Bytínie. Zdalo sa mu to ako to najlepšie a najprirodzenejšie. Boží Duch mu to však nedovolil. Nejakým spôsobom vnímal červenú. A zrazu v jednom momente po Pánovom usmernení cez prorocký sen vedel, že má pokračovať do Macedónie (Sk 16,6-10).

V jednom momente si Peter ani len nevedel predstaviť, že by s pohanmi čo i len jedol. V druhom momente po Pánovom navštívení cez videnie ide kázať evanjelium pohanom (Sk 10,9-23).

To sú len niektoré príklady takýchto momentov Pánových zmien a obratov v životoch ľudí. Verím, že niečo podobné chce robiť v našich životoch. Budú to Jeho usmernenia a zmeny – obraty.

Pre niektorých to bude Božia múdrosť do ich práce. Zakúsia ako im Boh dá nadprirodzené nápady – doslova objavy – ako robiť veci inak a lepšie. Pre iných to bude praktické východisko z dlhov, alebo iných bezvýchodiskových situácií. Ako k nemu budú Jeho deti volať, tak On ich vyslyší a vytrhne z trápení Jeho slávnym – doslova „kráľovským“ spôsobom.

Pre niektorých to bude pozdvihnutie do nejakej úplne novej pozície, alebo práce, či služby. Podobne ako Boh v istých momentoch dvíhal Jozefa v Egypte. Títo ľudia dovtedy ani nerozumeli tomu, prečo sú tam kde sú; možno prechádzali nejakým trápením; možno stáli v službe ktorá nebola tá pravá... A zrazu porozumejú na čo ich vlastne Boh postupne pripravoval, keď On ich do toho pozdvihne.

Modlím sa, aby sme neminuli tieto Pánove zmeny a obraty.

Je čas hľadať Božie kráľovstvo:

Matúš 6:33  Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.

5. 3. 2012

Politika z pohľadu Božieho kráľovstva.

Politika z pohľadu Božieho kráľovstva.

Zbor Viera BJB 4.3.2012: Michal Kevický a Luboš Tichý

stiahnuť kázeň

Snímka1

Ide nám o vyzdvihnutie Božej vlády - On je Kráľ. Vo vzťahu k pozemskej vláde sme Písmom vyzývaní ku:

  1. Podriadenosti
  2. Úcte
  3. Modlitbám
  4. Plateniu daní

Našim ohrozením je ovplyvnenia myslenia a konania pozemskými kráľovstvami - napr. demokraciou. Zvlášť v dnešnej dobe, kedy médiá prinášajú nové a nové kauzy – odhalenia korupcie... A kedy v spoločnosti nesmierne narastá znechutenie, kriticizmus a násilie na strane jednej a apatia na strane druhej.

Ak sme však Božími deťmi a uvedomujeme si Jeho večné kráľovstvo, Jeho suverénnu vládu, potom nemôžeme jednať tak ako jedná tento svet „ktorý hynie“. My by sme mali rozumieť, že:

  • všetky vrchnosti sú zriadené Bohom (R 13,1-2)
  • Srdcia kráľov sú v Božej ruke (Pr 21,1)
  • On zosadzuje i nastoľuje (Dan 2,21)
  • On má v rukách národy ako hrnčiar hlinu (Jer 18,6-10)
  • On môže krajinu uzdraviť v dôsledku modlitieb a pokánia Jeho ľudu (2Kron 7,14)
  • Krajinu dvíha práve spravodlivosť a bezúhonnosť čestných ľudí (Pr 14,34)
  • ...

A toto radikálne robí naše postoje, uvažovanie, vyjadrovanie sa, správanie, očakávanie, angažovanie sa v spoločnosti... radikálne iným:

  1. Toto v nás spôsobuje podriadenosť hoci v spoločnosti rastie vzbura (znechutenie, vzbura, nepokoje, demonštrácie...)
  2. Toto v nás spôsobuje postoj úcty v spoločnosti, kde nikto úctu nemá a každý je niekým nejako znevažovaný.
  3. Toto nás vedie do verných a horlivých modlitieb a očakávania na Boha, u ktorého nič nie je nemožné.
  4. Toto nás vedie k bezúhonnosti v našom živote, čo sa prejaví aj platením daní a dodržiavaním zákonov.

Snímka2Podriadenosť vrchnostiam a poslušnosť Bohu.

Ako v Božej trojici vidíme istú hierarchiu, tak aj v celom Božom stvorení a vôbec fungovaní duchovného sveta.

Z Písma by nám malo byť jasné, že život s Bohom, je život pod Jeho autoritou a pod autoritami, ktoré On ustanovil, a ktoré odrážajú jeho vládu.

Písmo jasne hovorí o podriadenosti:

  • Kresťana voči Bohu
  • Kresťana voči vodcom
  • Detí voči rodičom
  • V manželstve
  • Voči nadriadeným na pracovisku
  • Voči autoritám a vládcom

Postoj podriadenosti a úcty je odvodený zo vzťahu voči Bohu.

Tieto oblasti sú akoby dáždnikmi, pod ktorými máme žiť a spod ktorých keď vychádzame, sami sa vystavujeme nebezpečenstvu (súdu).

Vo vzťahu ku vrchnostiam – a teda aj ku politickým predstaviteľom – sme Písmom jasne usmernení k postoju podriadenosti a varovaní pred postojom protivenia sa:

Rímskym 13:1  Každá duša buď poddaná nadriadeným vrchnostiam. Lebo nieto vrchnosti, iba ak od Boha; a tie, čo sú, sú zriadené Bohom. 2  Kto sa teda protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu sa protiví; a tí, čo sa protivia, priťahujú si súd. 3  Lebo vladári nie sú na postrach tým, čo dobre činia, ale tým, čo zle činia. Chceš sa nebáť vrchnosti? Čiň dobre a budeš mať chválu od nej. 4  Veď je služobníkom Božím tebe k dobrému. Ale keď zle robíš, boj sa! Lebo nie nadarmo nosí meč. Božím služobníkom je totiž, vykonávateľom hnevu nad tým, čo zle robí. 5  Preto sa jej treba podriadiť nielen pre hnev (Boží), ale aj pre svedomie. 6  Veď preto platíte aj daň, lebo sú to Boží služobníci, práve tomuto povolaniu trvale oddaní. 7  Dávajte každému, čo ste komu podlžní: komu daň, tomu daň; komu clo, tomu clo; komu bázeň, tomu bázeň; komu česť, tomu česť.

Títovi 3:1  Pripomínaj im, aby boli poddaní vrchnostiam a mocnostiam, poslúchali ich, boli hotoví do každého dobrého diela, 2  nikomu nezlorečili, neboli hašteriví, ale prívetiví, dokazujúc všemožnú miernosť všetkým ľuďom.

1 Peter 2:13  Poddaní buďte kvôli Pánovi každému ľudskému zriadeniu, či už kráľovi ako najvyššiemu, 14  alebo vladárom, ktorých On posiela trestať všetkých, čo zle robia, a chváliť tých, čo dobre robia. 15  Lebo to je vôľa Božia, aby ste dobre robiac, umlčali nerozumnosť nevedomých ľudí 16  ako slobodní, ktorým sloboda nie je zásterkou zlosti, ale ako Boží služobníci! 17  Všetkých si uctite, bratstvo milujte, Boha sa bojte, kráľa ctite!

V texte R 13,1-2 sú slovesá podriadiť sa (YPOTASSEIN) a protiviť sa (ANTITASSEIN) odvodené od toho istého slovesa TASSEIN a líšia sa len predponou.

TASSEIN znamená: riadiť, zaradiť (na príslušné miesto), dosadiť (napr. do úradu či vlády), ustanoviť, nariadiť

YPOTASSEIN: podriadiť, podrobiť si, byť podriadený, podriaďovať sa, poslúchať

ANTITASSEIN: „radiť sa proti“, vzpierať sa, klásť odpor

Tak ako je podriadenosť jedným zo základných princípov Božieho kráľovstva, tak je v našej spoločnosti niečím nenormálnym. Žijeme v dobe nepodriadenosti:

  • Voči Bohu
  • Voči vodcom v cirkvi
  • Voči rodičom
  • Voči manželskému partnerovi
  • Voči nadriadeným v práci, voči predstaviteľom vlády

Ak sa však ako kresťania necháme ovplyvniť týmto „duchom nepodriadenosti“ našej doby v našom myslení, hovorení a konaní, potom my sami ignorujeme Božiu autoritu a samozrejme prichádzame o Bohom nám zverenú autoritu. Potom nám naozaj zostávajú v rukách už len svetské zbrane a možnosti, lebo duchovnú výzbroj sme svojou nepodriadenosťou a vzburou buď zložili, alebo vážne oslabili.

Snímka3Sú však aj situácie kedy naozaj poslušnosť Bohu, boj sa ľudské práva, alebo v zápase o bezúhonnosť a spravodlivosť prichádzame do vážneho konfliktu so svetskou vládou.

Skutky 4:18  A zavolajúc ich prikázali im, aby viac vôbec nehovorili ani neučili v mene Ježišovom. 19  Ale Peter a Ján im odpovedali a riekli: Rozsúďte sami, či je to spravedlivé pred Bohom, aby sme vás poslúchali viac ako Boha. 20  Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.

Písmo nás doslova vyzýva ku radikálnemu nasledovaniu Pána aj keby to malo znamenať stratu vzťahov s tými najbližšími, obetovanie nejakých vecí, obetovanie slobody, či ohrozenie nášho života.

Proste, či chceme, či nie, sme na tomto svete – voči nemu – svetlom a soľou. A to nevyhnutne prináša konflikt – stret dvoch kráľovstoiev: Božieho kráľovstva a kráľovstva tohto sveta.

To, čo je naozaj kľúčové v takýchto situáciách, je:

  1. Aby sme naozaj zaujali pozíciu v tomto našom boji a poslaní. Mnohokrát ako kresťania v mene pokoja utekáme z boja, zaujímame pasívny postoj. Lenže vtedy naše svetlo nesvieti a soľ nesolí. Je veľmi dôležité, aby sme boli statoční a smelí vo viere.
  2. Tak isto je však dôležité aby sme zostávali v podriadenosti Božích detí, v rešpektovaní autorít. Nesmieme si dovoliť brať na seba zbrane tohto sveta. Nesmieme sa otvárať súdeniu, horkosti, neodpusteniu či hnevu a vzbure. Aj v situáciách konfliktov s týmto svetom ako Božie deti zostávame v postoji podriadenosti.

Snímka4Postoj úcty k vrchnostiam a uctievanie Boha.

Božie kráľovstvo je plné úcty. Všetko v ňom je uctievaním Boha, ktorý je hoden všetkej chvály. Všetko v Božom kráľovstve je o Ňom, o Jeho velebe, nádhere, svätosti, spravodlivosti, o Jeho súde, o Jeho milosti a láske. V Jeho chráme všetko volá sláva. Jeho deti všade a vo všetkom vidia Jeho. Vidia slávu aj na zemi, ktorá je už tak veľmi porušená hriechom.

Pre nás – Božie deti – by mal byť postoj úcty voči ľuďom úplne samozrejmý. Nech sú akíkoľvek, akejkoľvek národnosti, akéhokoľvek politického spektra... My vieme, že:

  • Každý jeden človek je Božím stvorením.
  • Za každého jedného človeka tiekla Baránkova krv.
  • Každého človeka Boh nesmierne miluje a má pre neho spásu.
  • Každá jeden človek bude Bohom súdený.

Toto nás vedie v úcte voči Bohu:

  • k úcte voči Jeho stvoreniu,
  • ku zápasu za záchranu ľudí okolo nás,
  • ku láske voči ľuďom,
  • ku prosbám o milosť, odpúšťaniu ľuďom, a prenechávaniu súdu Bohu

Verím, že je pre nás kľúčové dnes zápasiť o čistotu našich sŕdc, o úctu v našich srdciach voči ľuďom. Ak nemáme stratiť Božie povolanie, potrebujeme zostávať v Jeho láske.

Verím, že jedinou cestou ku skutočným zmenám v našej krajine nie je len zmena politikov a vlády.

Verím, že skutočná zmena môže prísť cez skutočnú zmenu nás kresťanov v dôsledku Božej milosti a premeny na Jeho obraz.

Verím, že naše modlitby môžu spôsobiť úplnú transformáciu krajiny.

Lenže ak nebudeme mať postoj úcty v srdciach, naše modlitby budú daromné a jalové.

Ak sa máme ako kresťania za politikov a vládu modliť, musíme mať voči nim Pánove srdce.

Bojím sa však, že sa od toho nebezpečne vzďaľujeme a že sa takmer nelíšime v premýšľaní, vyjadrovaní sa o situácii v politike od ľudí, ktorí Boha nepoznajú. Bojím sa, že sme sa otvorili politike viac, ako Pánovmu bremenu za túto krajinu.

Snímka5Postoj úcty voči ľuďom a voči „v moci postaveným“ však vôbec neznamená, že sa sťahujeme z nášho povolanie byť svetlom a soľou. Neznamená to, že nemôžeme prinášať pravdu, spravodlivosť, bezúhonnosť.

Skutky 22:30  Potom na druhý deň chcúc zvedieť istotu, čo na neho Židia žalujú, rozviazal ho z pút a rozkázal, aby sa sišli najvyšší kňazi a celá ich vysoká rada, a dovedúc dolu Pavla postavil ho pred nich. 23:1  Vtedy pozrel bystro Pavel na vysokú radu a povedal: Mužovia bratia, ja som celým svedomím dobrým obcoval pred Bohom až do tohoto dňa. 2  Ale najvyšší kňaz Ananiáš rozkázal tým, ktorí stali pri ňom, aby ho bili po ústach. 3  Vtedy mu povedal Pavel: Bude teba biť Bôh, obielená steno! A ty sedíš, aby si ma súdil podľa zákona, a proti zákonu ma velíš biť? 4  A tí, ktorí tam stáli, povedali: Najvyššiemu kňazovi Božiemu zlorečíš? 5  A Pavel riekol: Nevedel som, bratia, že je najvyšší kňaz, lebo je napísané: Kniežaťu svojho ľudu nebudeš zlorečiť!

Ako kresťania sme povinní:

1 Peter 2:15  Lebo to je vôľa Božia, aby ste dobre robiac, umlčali nerozumnosť nevedomých ľudí 16  ako slobodní, ktorým sloboda nie je zásterkou zlosti, ale ako Boží služobníci!

Asi ani nie je možné sa vyhnúť konfliktom, situáciám, kedy prinášame pravdu, spravodlivosť, vážnu kritiku, či napomenutie.

Znovu chceme zdôrazdniť, že:

  1. Ako je dôležité aby sme ako kresťania prinášali svetlo
  2. Tak je aj dôležité, aby sme to robili v úcte, čistote, láske

Naša sloboda nesmie byť zásterkou zlosti.

Verím, že ako kresťania by sme sa mali (v súlade s Božím povolaním) angažovať v spoločnosti, v miestnej samospráve, či v politike – na ktoromkoľvek mieste, kde nás Boh postaví, sme povolaní byť Jeho svedkami a služobníkmi, predstaviteľmi Jeho kráľovstva.

Pokiaľ to robíme vo výzbroji sveta, sme na hanbu sebe, Bohu aj iným kresťanom v krajine.

Pokiaľ to však robíme vo výzbroji svetla a prinášame vôňu neba, ovocie Ducha, prinášame doslova „nebeský vplyv“, vtedy sme v Pánovej autorite, vtedy môže byť doslova „umlčaná nerozumnosť nevedomých ľudí“. Vtedy je to vplyv Božieho kráľovstva.

Situácia v našej krajine je v tomto smere naozaj vážna:

  • Žijeme v značne náboženskej krajine a kresťanstvo je do veľkej miery náš folklór...
  • Predsa však pribúda ľudí hlásiacich sa k ateizmu, alebo liberalizmu...
  • Životy mnohých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia tomu nezodpovedajú a vážne poškodzujú evanjelium v našej krajine
  • Dokonca sama cirkev – oficiálne cirkvi – podobne ako aj politické spektrum je plné rozdelenia, káuz, korupcie, politiky, rodinkárstva

Verím, že viac ako kedykoľvek doteraz sa ako cirkev – kresťania – potrebujeme pokoriť a zápasiť o osobný prielom, prebudenie, premenu viac ako o verejné presadzovanie kresťanských hodnôt.

Jedno i druhé je dôležité: osobná premena aj angažovanie sa o premenu v spoločnosti. Len tak bude náš život aj služba Bohu uctievaním Boha. Len tak budeme vnášať do spoločnosti úctu.

Snímka6Modlitba za vrchnosti – autorita Božieho kráľovstva.

Božie kráľovstvo prichádza, je uvoľňované, je realizované,... skrze modlitbu. Sme vyzvaní modliť sa „Príď Tvoje kráľovstvo!“. Sme vyzvaní hľadať Božie kráľovstvo.

Pavel nás jasne usmerňuje k tomu prinášať Božie kráľovstvo – Jeho vplyv – na politických predstaviteľov, na vládu. Ako? – Modlitbou.

Dovolím si povedať, že viac ako modliť sa môžeme urobiť až potom, ako sme sa modlili.

Bez modlitieb kresťanov (ktorí majú v srdci Božiu kráľovskú pečať podriadenosti a úcty) ani kresťania v politike nebudú môcť toho veľa presadiť.

Samozrejme, pokiaľ uvažujeme vo sfére sveta, potom ak chceme niečo ovplyvniť:

  • potrebujeme svojich predstaviteľov na vysokých miestach,
  • peniaze,
  • vplyv,
  • reklamu,
  • lobbing, známosti
  • ... atď.

Takto premýšľa svet.

My však:

  • Vieme, kto je Kráľom kráľov. Máme niekoho na tom najvyššom mieste a Jeho meno je Imanuel – „Boh s nami“.
  • Máme Boha, ktorému patria všetky poklady a Jeho zdroje sú neobmedzené.
  • Máme Jeho zasľúbenie, že o čokoľvek budeme prosiť v jednote, On nám odpovie. Dovolím si povedať, že nikto nemá väčší vplyv ako modliaci sa kresťan.
  • A reklama? „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby vidiac vaše dobré skutky oslavovali Boha preto, prečo vás teraz prenasledujú“. Naša skutočná reklama je náš život – naše skutky. Nech si ako kresťania spravíme akékoľvek logo, reklamu, bilboard – aj tak našou akutočnou a jedinou reklamou, ktorá zmení ľudí okolo nás, je náš život...

Snímka7Koniec koncov my vieme, že bojujeme duchovný boj, že vo svete operujú dve duchovné armády: Božia anjelska, ktorá operuje v spolupráci s nami – kresťanmi; a Satanova armáda padlých anjelov – démonov, ktorá operuje cez kohokoľvek, kto im dá priestor.

Toto je mandát cirkvi: byť Pánovou armádou, ktorá bojuje na kolenách v jednote, v podriadenosti Bohu, v úcte.

Nuž a kráľovstvo tohto sveta sa v našej dobe už naozaj až démonsky organizuje v niečo, čo sa dnes nazýva „nový svetový poriadok (vláda)“. Pozorujeme ako postupne EU prerastá v akúsi totalitu, ako jednotlivé členské krajiny strácajú svojprávnosť, ba dokonca sa dostávajú aj do hospodárskeho a finančného područia. Vidíme presadzovanie nekresťanských liberálnych hodnôt aj cez zákonodarstvo. Čím ďalej tým viac budeme vystavení situáciám, že ako kresťania budeme postavení „mimo zákon“, budeme označení za „netolerantných“.

Je evidentné že nestačí „proti tomuto Molochovi“ bojovať len politicky.

To však neznamená, že sa máme len pasívne „viesť v tomto autobuse“.

  • To znamená, že jasne pomenujeme trendy doby.
  • Vrátime sa k životu pre Boha a Jeho kráľovstvo.
  • Vrátime sa do Jeho povolania ku žatve duší.
  • Vrátime sa ku výzbroji svetla a k vážnemu nasadeniu v modlitbách a pôstoch.
  • No a samozrejme podporíme ľudí (znovuzrodených, či sekulárnych) bojujúcich tento boj na politickej scéne a vo verejných inštitúciách.

Snímka8Tri usmernenia, rady, na základe toho ako to subjektívne vnímame:

  1. Voľme konkrétnych ľudí, nie strany. Momentálne v spoločnosti zakúšame fenomén, že sa masmédiami šíria polopravdy, a že ľudia tomu veria a spôsobuje to naozaj nepokoj a nedôveru. Preto ešte viacej zdôrazňujeme: neverte médiám a nenechajte sa nimi ovplyvniť. Pri parlamentných voľbách o to viac hľadajte konkrétnych ľudí, ktorých poznáte a viete, že sú to spravodliví ľudia. Ak takých ľudí nepoznáte, nechajte si poradiť niekým zbožným, o kom viete, že to vie posúdiť, kto takých ľudí pozná.
  2. Skontaktujme sa s týmito ľuďmi a udržujme kontakt naďalej. Máme predsa konkrétne možnosti, ako s týmito ľuďmi môžeme komunikovať, „dávať na nich pozor“, pýtať si ich vysvetlenie a zdôvodnenie, ale aj konkrétne modlitebné potreby.
  3. Adoptujme si ich do svojich modlitieb. Na tomto asi záleží viac ako na tom, koho budeme krúžkovať. Ak vieme že sme uprostred reálneho duchovného boja; ak vieme, že politická pôda je veľmi dôležitou frontovou líniou; potom nám musí byť jasné, že ľudia bojujúci o spravodlivosť potrebujú, aby sme im „dvíhali ruky“. Ak to nebudeme robiť, nedivme sa, ak vidíme ako títo ľudia padajú či v dôsledku zlyhania, alebo veľmi nepríjemného politického boja.

Ako sa orientovať v mediálnom zmätku?

Napriek tomu, že máme k dispozícii neuveriteľné informačné zdroje, je nesmierne náročné orientovať sa v rôznych pohľadoch, ktoré sa nám snažia média predkladať. Aj takzvané „mienkotvorné“ média sú v niektorých prípadoch tendenčné a znásilňujú fakty. Je preto veľmi dôležité, používať aj iné informačné zdroje. Tu sú tri z nich: