17. 1. 2011

II. Chudobní duchom

II. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

5

Druhá z týchto vlastností znie:

Vedia aj o svojej závislosti na sebe navzájom.

Bohatí nepotrebujú pomoc ľudí, lebo si vedia pomôcť sami. Často práve táto okolnosť ich nezávislosti v nich vypestuje presvedčenie a spôsob života akoby aj naozaj boli nezávislí od ľudí. Preto sa ľuďmi neobklopujú – aspoň nie tými, na ktorých by boli nejako závislí. Preto neradi vstupujú do situácií, ktoré nemajú oni sami pevne v rukách. Nevstupujú do služby, kde by boli závislí na iných kresťanoch. Často postavia svoju službu na sebe samých. Ich orientácia je jasne na ich silné stránky, obdarovania, schopnosti, zdroje... Nechcú vidieť svoje slabé stránky a jednať s nimi. Sú presvedčení, že práve ich úspech a sila v niektorých oblastiach je potvrdením ich samých, ich pravosti, učenia, charakteru... Keby to bolo na nich, nikdy by sa nedostali v živote do situácií, kedy padajú pod krížom...

Marek 15:20  Keď sa Mu naposmievali, zvliekli z Neho purpurový plášť a obliekli Ho do Jeho rúcha. Potom Ho vyviedli, aby Ho ukrižovali. 21  Akýsi Šimon Kyrenejský, otec Alexandrov a Rúfov, vracal sa z poľa a šiel práve tade; toho prinútili, aby Mu niesol kríž. 22  A viedli Ho na miesto Golgota, čo v preklade znamená Lebečné miesto.

Utrpenie posledných hodín, zatknutie, dlhé výsluchy a bičovanie vysilili Ježiša do takej miery, že zrejme rímsky stotník musel obávať, či vôbec splní rozkaz. Vojaci teda prinútili jedného muža, ktorý práve prichádzal z poľa oproti zástupu, aby mu niesol kríž. Marek nám neudáva osobné údaje. Len že zrejme pochádzal z Kyrény – kraja, ktorý sa nachádza v dnešnej Lýbii na severe Afriky. Či bol v Jeruzaleme len ako pútnik na veľkonočných slávnostiach, alebo tu aj žil, nevieme. Je však málo pravdepodobné, že bol na poli pracovať, pretože toto sa udialo okolo 9-10 hodiny dopoludnia. Marek však uvádza mená jeho dvoch synov, z čoho je zrejmé, že cirkvi boli títo dvaja muži známi. Tejto rodiny sa táto udalosť isto iste dotkla. Viac však nevieme. Možeme sa len domnievať že Pavel dáva pozdravovať do Ríma práve jedného z týchto synov (R 16,13). A zaujímavý je aj archeologický nález, ktorý sa podaril v r.1942 židovskému prof. Sukenikovi (ktorý mal prsty aj v nájdení známych kumránskych rukopisov). V Kidrónskom údolí objavil hrob s deviatimi schránkami, ktorý patril rodine pochádzajúcej z Kyrény. Jedna z týchto schránok obsahovala telesné pozostatky istého Alexandra, syna Šimona z Kyrény. 

Obraz, kedy Pán Ježiš nevládze niesť svoj kríž na ceste na Golgotu, je pre mňa v tomto veľmi silný. Hovorí mi o tom, že cesta, po ktorej ma Boh vedie – Jeho povolanie a služba – ma privedú aj do takýchto okamihov slabosti, zlomenosti, vyhorenia, neschopnosti ísť ďalej. My sa doslova potrebujeme dostať až na hranice našich síl a zdrojov, aby sme okúsili Pánovu silu a Jeho neobmedzené možnosti. Touto cestou šiel aj Pán Ježiš. Aj On sa učil poslušnosti utrpením (Žid 5,8). A nás pozýva nasledovať Jeho šľapaje (1Pt 2,21). Vidíme však, že neostal na tejto ceste bez pomoci. Na jednej strane sa dostáva do bodu, kedy ďalej nevládze, no na druhej strane je tam muž, ktorý berie Jeho kríž a pomáha Mu.

Podobne apoštol Pavel hovorí o tejto ceste, keď čelil ostňu vo svojom živote. Zápasil viackrát o to, aby ho Boh zbavil toho ostňa. Dostal však prekvapujúcu a pre nás strategickú odpoveď:

2 Korintským 12:7  a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. 8  Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, 9  ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. 10  Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.

Boh nás vedie ku slabosti, ku našim obmedzeniam – až koncom, za hranice našich možností a schopností. Znie to šokujúco. Vzbudzuje to až hrôzu. Predsa však je za tým nádherná Božia láska ku nám. Práve na týchto cestách totiž zakúšame Boha, Jeho moc, Jeho pomoc, vzájomnú pomoc a starostlivosť, spoločenstvo skutočných bratov a sestier (tí falošní nás v týchto momentoch opúšťajú). Chudobní duchom zakúšajú tieto cesty. Oni sú závislí na Bohu (nie na sebe a svojom obdarovaní a zdrojoch...) a tak sa nechajú Bohom viesť aj na cesty, na ktorých nemajú všetko v rukách, na ktorých sú dokázaní na pomoc iných ľudí. Čo je však nádherné, je fakt, že takýchto ľudí nám Boh vždy pošle. On nás doslova vedie po cestách, kedy potrebujeme iných, ich pomoc, doplnenie, korekciu, spoločenstvo... Chudobní duchom tieto cesty neminú, nevyhýbajú sa im. Preto sú blahoslavení a preto zakúšajú nebeské veci na zemi.

Bohatí naopak: od týchto ciest utekajú, lebo pre nich je prijímať pomoc pokorujúce a nepríjemné. Oni chcú dosiahnuť svoj vlastný úspech.

Porozumenie tomu, že Boh nás vedie ku vzájomnej závislosti je podľa mňa kľúčová. Pokiaľ však budeme mať mentalitu bohatých, vytrhneme sa z Božích rúk a odmietneme Jeho cesty pre nás. Bohatí vykročia po cestách samostatnosti, nezávislosti, izolovanosti, anonymity. A práve toto je dnes v cirkvi takmer trendom.

Boh nás však skrze Ducha Svätého spája v jedno telo (1K 12,13; 2K 5,14; Ef 4,16). Máme sa usilovať zachovávať jednotu Ducha Svätého (Ef 4,3). To znamená, že sme ju dostali, že medzi nami skrze Ducha Svätého pôsobí toto spojenie!

Nádherne to vidíme na príklade prvej cirkvi v Jeruzaleme krátko po vyliatí Ducha. Zakúsili pre nás možno nepredstaviteľné vyliatie Ducha – prebudenie. To, čo títo kresťania urobili úplne spontánne v tomto prebudení bolo, že predávali svoje majetky, aby mali všetci všetko spoločné, aby sa zdieľali so všetkým, aby boli na sebe navzájom úplne závislí. Prekvapilo ma však, že nikto to od nich nechcel. Ani apoštoli to nevyžadovali a nevyučovali. Žiadne takéto pravidlo sa nestalo záväzným pre cirkev na iných miestach. Ani žiadne proroctvo sa tam neuvádza, v ktorom by to od nich chcel Boh. Proste boli tak naplnení Duchom Svätým a preniknutí Božou láskou, že toto bolo pre nich úplne prirodzeným krokom. Pre nás však je to nepredstaviteľné. Vidíme tu však krásne to, čo pôsobí Duch Svätý a čo je Božím povolaním pre nás: a síce, aby sme spolu ako kresťania žili, niesli si navzájom bremená, starali sa o seba, pomáhali si, napomínali sa, povzbudzovali... – Teda nie len aby sme sa stretávali raz do týždňa na oficiálnom a anonymnom zhromaždení.

Pán nám dal nádherné zasľúbenie:

Matúš 18:20  Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.

Pán zasľubuje Jeho nádhernú prítomnosť kresťanom, ktorí sú spolu, ktorí spolu žijú v jednote. Verím, že ak budeme spolu ŽIŤ, potom si nás Boh bude môcť aj pouŽIŤ. Pri tomto verši rozumieme prečo chudobní duchom zakúšajú nebeské kráľovstvo.

Pozrime sa len na verše, ktoré hovoria o tom, čo si máme navzájom preukazovať:

  • Lukáš 24:15 A stalo sa v tom, keď sa tak shovárali a spolu sa navzájom dopytovali, že i sám Ježiš sa priblížil a išiel s nimi.
  • Ján 13:34 Nové prikázanie vám dávam - aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom.
  • Ján 15:12 To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja vás miloval.
  • Ján 15:17 To vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom.
  • Rímskym 12:10 V bratskej láske buďte navzájom naproti sebe nežní, v úcte jedni druhých predchádzajúci,
  • Rímskym 12:16 jedno a to isté navzájom naproti sebe smýšľajúci; nie mysliaci na vysoké veci, ale nízke nech vás zaujíma.
  • Rímskym 13:8 Nebuďte nikomu nič dlžni, krome navzájom sa milovať; lebo ten, kto miluje blížneho, naplnil zákon.
  • Rímskym 15:7 Preto sa prijímajte navzájom, ako i Kristus nás prijal na slávu Božiu.
  • 1 Korintským 12:25 aby nebolo roztržky v tele, ale aby sa údy navzájom rovnako starali o seba.
  • Galatským 5:13 Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým.
  • Efezským 4:2 s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou znášajúci sa navzájom v láske,
  • Efezským 4:25 Preto složiac lož hovorte jeden každý pravdu so svojím blížnym, lebo sme si navzájom údami.
  • Efezským 4:32 Ale si buďte navzájom naproti sebe dobrotiví, ľútostiví, odpúšťajúci si, jako aj Bôh v Kristu odpustil vám.
  • Efezským 5:19 hovoriac si navzájom žalmami a hymnami a duchovnými piesňami spievajúc a hudúc vo svojom srdci Pánovi,
  • 1 Tesalonickým 4:9 A o bratskej láske vám netreba písať, lebo vy ste sami vyučení od Boha, aby ste sa milovali navzájom.
  • 1 Tesalonickým 4:18 Takže sa potešujte navzájom týmito slovami.
  • 1 Tesalonickým 5:11 Preto sa napomínajte navzájom a vzdelávajte jeden druhého, jako aj robíte.
  • 1 Tesalonickým 5:15 Hľaďte, aby niekto neoplatil niekomu zlým za zlé, ale sa vždycky žeňte za tým, čo je dobré i pre vás navzájom i pre všetkých.
  • Židom 10:24 A pozorujme sa navzájom tým cieľom, aby sme sa roznecovali k láske a k dobrým skutkom
  • 1 Peter 4:8 Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. Ale predo všetkým majte vrelú lásku navzájom naproti sebe, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.
  • 1 Peter 4:10 Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej.
  • Verím, že ak máme zakúšať veci neba na zemi, ak naozaj chceme pripraviť cestu Pánovi Slávy, potom toto je jedna z nevyhnutných podmienok. Potrebujeme žiť životom chudobných duchom. Potom zakúsime nebeské kráľovstvo. A život chudobných duchom je život v spoločenstve, vo vzájomnej závislosti. Je to cesta, na ktorej sa možno ocitneme na konci so silami, na ktorej padneme a nebudeme vedieť ísť ďalej. Neostaneme však ležať! Zakúsime Pánovu pomoc a pozdvihnutie. Zakúsime spoločenstvo skutočných bratov a sestier, ktorí sa rodia práve pre tento čas:

    Príslovia 17:17  Priateľ miluje v každom čase a brat sa rodí na čas súženia.

    Myslím, že práve o toto sa nás snaží nepriateľ okradnúť. Práve v tomto je v cirkvi skôr opačný trend. Toto je hrozba ducha tejto doby – životného štýlu, ktorý žijeme. Nemáme na seba čas, sme izolovaní, zaneprázdnení. Obyčajný spoločný život kresťanov nahradzujeme ich mobilizovaním do anonymných stretnutí, do veľkých vízií a služieb. Spoločenstvo, jednotu, vzájomnú závislosť a prirodzenú prepojenosť reálnymi vzťahmi..., však nenahradí žiaden vodca, ani vízia či projekt, ani zbor či tradícia... Pán chce byť uprostred svojho ľudu, ktorý prebýva spolu a žije v jednote:

    Žalmy 133:1  Pútnická pieseň. Dávidova. Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! 2  Ako výborný olej na hlave, čo steká na bradu, Áronovi na bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. 3  Ako rosa Hermona, čo padá na sionské vrchy. Lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky.

    Vidím však aj iný trend. Nazval by som ho vanutím Svätého Ducha, ktoré je aj v našej krajine. Vidím mnoho miest, kde kresťania spolu žijú a nie len chodia do cirkvi. Preto mám veľkú nádej, že Boh nás pripravuje na prebudenie v našej krajine. Aj preto potvrdzujem to, čo verím, že je Božím hnutím a Božou prípravou cirkvi na Slovensku na prebudenie. Svätý Duch nás tiahne do spoločenstva, jednoty a hlbokých vzťahov. Doslova nás tiahne do vzájomnej závislosti. Pripravuje nás nato byť sieťou, ktorá sa nepotrhá, keď sa ju Pán rozhodne spustiť na hlbinu a zachytiť davy ľudí. Táto príprava prebieha samozrejme v mnohých slabostiach, zápasoch, konfliktoch... Jednak preto, lebo nepriateľ vie, že „rozdelený dom neobstojí“ (Mt 12,25) a tak sa nás snaží rozkladať zvnútra. A jednak aj preto lebo práve v bojoch a ťažkostiach sa osvedčí skutočná jednota, vernosť, vydanosť Bohu a sebe navzájom.

    Domy kresťanov

    Domy kresťanov

    Ako som znovu a znovu čítal nádherné udalosti v knihe Skutky apoštolov, zrazu som zistil, že všetky tie nádherné veci, ktoré ma nadchli, a ktoré by som tiež chcel prežiť, sa stali v domácnostiach prvých kresťanov, v ich domoch, rodinách a bytoch. Áno – veľa sa toho dialo na verejnosti, ale epicentrum prebudenia, samotné jadro ohniska bolo to, čo sa dialo v domoch. Poďme sa na to spolu pozrieť:

    Ten dom, kde sedelimisko4

    Skutky 2:2  A zrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli.

    · Boli spolu na jednom mieste (Sk 2,1)

    · Jednomyseľne zotrvávali na modlitbách (Sk 1,14)

    · Očakávali vyliatie Ducha (Sk 1,4-5)

    Po domoch

    Skutky 2:46  A každodenne zotrvávajúc jednomyseľne v chráme a lámuc chlieb po domoch brali pokrm v plesaní a v prostote srdca,

    Skutky 5:42  A neprestávali učiť každého dňa v chráme a po domoch a zvestovať Ježiša Krista.

    · Lámali chlieb – mali Večeru Pánovu

    · Apoštolovia vyučovali aj po domoch

    · Zvestovali evanjelium

    Vyhľadaj v dome Júdovom

    Skutky 9:11  A Pán zase jemu: Vstaň a idi do ulice, ktorá sa volá Priama, a vyhľadaj v dome Júdovom Saula, menom Tarzenského, lebo hľa, modlí sa.

    Skutky 9:17  Vtedy odišiel Ananiáš a vošiel do domu a položiac na neho ruky povedal: Saule, bratu, Pán ma poslal, Ježiš, ktorý sa ti ukázal na ceste, ktorou si išiel sem, aby si prezrel a bol naplnený Svätým Duchom.

    · Saul býval v dome Júdovom

    · Modlil sa

    · Ananiáš mu slúžil prorockým slovom a modlitbou

    Dom koželuha Šimona

    Skutky 10:6  Ten pohostíni u nejakého Šimona, koželuha, ktorý má dom pri mori, ten ti povie, čo máš robiť.

    Skutky 10:9  A druhého dňa, keď oni išli a blížili sa k mestu, vyšiel Peter na postrešie domu pomodliť sa, okolo šiestej hodiny.

    Skutky 10:17  A kým bol Peter sám v sebe v rozpakoch a rozmýšľal, čo má znamenať videnie, ktoré videl, tu hľa, mužovia, poslaní od Kornelia, dopýtajúc sa na dom Šimona zastáli pri bráne.

    Skutky 10:32  Pošli tedy do Joppy a povolaj Šimona, ktorý má prímeno Peter; býva v dome koželuha Šimona, pri mori, ktorý, keď prijde, rozpovie ti všetko.

    Skutky 11:11  A hľa, v tú istú chvíľu traja mužovia sa dostanovili k domu, v ktorom som bol, poslaní ku mne z Cezáree.

    Skutky 11:13  a rozprával nám, ako videl anjela vo svojom dome, ktorý sa postavil pred ním a povedal mu: Pošli do Joppy niekoľko mužov a zavolaj Šimona, ktorý má prímeno Peter, 14  a ten ti bude hovoriť slová, ktorými budeš spasený ty aj celý tvoj dom.

    · Peter býval u Šimona

    · Modlil sa na streche domu, Pán mu dal videnie vo vytržení

    Dom Kornéliov

    Skutky 10:22  A oni povedali: Stotník Kornelius, muž, spravedlivý a bohabojný a ktorému dáva celý židovský národ dobré svedoctvo, dostal vo videní rozkaz od svätého anjela, aby ťa povolal do svojho domu a počul slová od teba.

    Skutky 10:30  A Kornelius povedal: Pred štyrmi dňami som sa postil až do tejto hodiny a v deviatu hodinu som sa modlil vo svojom dome. A tu hľa, razom sa postavil predo mnou muž vo skvelom rúchu bielom

    Skutky 11:12  A Duch mi povedal, aby som išiel s nimi a nič nepochyboval, a išli so mnou aj títo šiesti bratia, a tak sme vošli do domu muža,

    · Kornélius povolal Petra do svojho domu, aby tam kázal

    · Zavolal aj príbuzných a priateľov

    · Duch Svätý zostúpil na všedtkých

    Dom Márie, matky Jánovej

    Skutky 12:12  A uvedomiac si vec prišiel k domu Márie, matky Jánovej, ktorý má prímeno Marek, kde boli mnohí shromaždení a modlili sa.

    · Veriaci tu boli zhromaždení a modlili sa za Petra

    Dom Lýdie

    Skutky 16:15  A keď bola pokrstená i jej dom, prosila a hovorila: Ak ste súdili o mne, že som verná Pánovi, tak vojdite do môjho domu a zostaňte. A prinútila nás.

    · Pozvala Pavla a jeho tím do svojho domu – doslova - prinútila

    Žalárnikov dom

    Skutky 16:31  A oni povedali: Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom.

    Skutky 16:32  A hovorili mu slovo Pánovo i všetkým, ktorí boli v jeho dome.

    Skutky 16:34  A vyviedol ich hore do svojho domu a predložil im stôl a plesal s celým domom uveriac Bohu.

    · Kázali tu evanjelium – nie len žalárnikovi – ale aj jeho žene, deťom a sluhom...

    · Žalárnik ich pohostil

    · Spolu sa radovali zo spasenia

    Ďalšie domy v Korinte

    Skutky 18:7  A odíduc odtiaľ prišiel do domu istého bohabojného muža, menom Títa Justa, ktorého dom splýval so synagógou. 8 A Krispus, predstavený synagógy, uveril Pánovi s celým svojím domom, i mnohí z Korinťanov počúvajúc verili a dávali sa pokrstiť.

    · Boli to otvorené domácnosti pre Pavla – tvorili jeho zázemie, ochranu, pohostenie

    Priscila a Akvila

    Skutky 18:24  A nejaký Žid, menom Apollo, rodom z Alexandrie, muž výrečný a mocný v písmach, prišiel do Efezu 25  Ten už bol vynaučovaný ceste Pánovej a, vrúci duchom, hovoril a učil správne o Pánu Ježišovi znajúc iba krst Jánov. 26 A ten započal prosto a smele hovoriť v synagóge. A keď ho počuli Priscilla a Akvila, prijali ho k sebe a dôkladnejšie mu vyložili cestu Božiu.

    · Priscila s Akvilom sú asi najznámejším príkladom nie len otvorenej domácnosti

    · Ale aj cirkevným zborom v ich dome

    · Prijali u sena Apola, vyučili ho dôkladnejšie nasledovaniu Krista

    · Apolo sa potom stal veľkým požehnaním pre iných

    Verejne i po domoch

    Skutky 20:20  ako som nezadržal ničoho užitočného u seba, aby som vám toho nebol zvestoval a učil vás verejne i po domoch

    · Toto bola aj Pavlova prax: vyučoval po domoch (nešlo len o zdvorilostné návštevy, bavenie sa o politike, cirkvi a spoločných záujmoch...)

    V dome Filipa

    Skutky 21:8  Potom na druhý deň sme vyšli, ktorí sme boli okolo Pavla, a prišli sme do Cezáree. A vošli sme do domu Filipa, evanjelistu, ktorý bol jedným z tých siedmich, a zostali sme u neho.

    · Znovu tu našiel Pavel a jeho tím pohostenie,

    · Ale aj prorockú službu Filipových dcér, Agaba...

    V dome Mnazóna z Cypru

    Skutky 21:15  A po tých dňoch sme sa pripravili a išli sme hore do Jeruzalema. 16 A išli s nami aj niektorí z učeníkov z Cezáree vedúc so sebou istého Mnázona Cyprianskeho, dávneho učeníka, u ktorého sme mali bývať.

    · Aj v tejto domácnosti bol Pavel a jeho tím hosťami

    · Je však zrejmé že išlo hlavne o zdielanie

    V dome Jakuba

    Skutky 21:17  A keď sme prišli do Jeruzalema, radi nás prijali bratia. 18 A na druhý deň vošiel Pavel s nami k Jakobovi, a prišli ta i všetci starší. 19 A keď ich pozdravil, rozprával všetko dopodrobna, čo učinil Bôh skrze jeho službu medzi pohanmi.

    · V Jakubovom dome sa stretli starší Jeruzalemského zboru

    · Hovorili tu o celej Pavlovej službe

    Pavlov byt v Ríme

    Skutky 28:30  A Pavel zostal celé dva roky v byte, ktorý si sám najal, a prijímal všetkých, ktorí prichádzali k nemu, 31 a kázal kráľovstvo Božie a učil o Pánu Ježišu Kristovi úplne smele a bez prekážky.

    · Pavel sám prijímal každého, kto k nemu prišiel vo svojom nájomnom byte

    · Kázal o Božom kráľovstve a vyučoval o Pánovi Ježišovi Kristovi

    Čo sa dialo v domoch kresťanov?

    1. Pohostenie, prijatie

    2. Modlitby, očakávanie, chvály

    3. Vyliatie Ducha – Božie pôsobenie

    4. Večera Pánova – ďakovanie

    5. Zvestovanie evanjelia – evanjelizácia

    6. Vyučovanie a kázanie

    7. Zdieľanie - svedectvá

    8. Prorocká služba

    Prečo práve po domoch?

    1. Je to prirodzené prostredie pre spoločenstvo a vzťahy

    2. Je neporovnateľne intímnejšie a osobnejšie – obmedzenie počtom

    3. Umožňuje službu a vyučovanie konkrétnym, osobným a praktickým spôsobom

    4. Zapája do služby všetkých

    5. Je to ťažšie, zložitejšie, viac to stojí

    6. Zasahuje to všetkých v dome – celú rodinu – všetky generácie – a zapája do aktívnej služby, účasti

    7. Prirodzeným spôsobom zasahuje príbuzných

    Miesto verejnej služby:

    1. Verejná evanjelizácia – na verejnosti, v synagógach, verejných bohoslužbách

    2. Odtiaľto sa často Pavlovi otvárali dvere do konkrétnych domácností

    3. Verejné modlitby veriacich, kde všetci volajú k Bohu

    4. V Efeze – v škole Tyranovej – Pavel vyučoval dva roky: bolo to niečo ako Biblická škola

    Keď toto všetko vidím, nemôžem inak, ako otvoriť svoju domácnosť pre skupinku a návštevy. Verím, že práve tu má horieť ten svätý oheň. Práve tu sa s nami chce Pán stretnúť dramatickým spôsobom. Tu sa môžeme veľmi osobným spôsobom zdieľať a slúžiť si. Po domoch môžeme hľadať Pána.

    Zároveň vidím, že ak sa to nebude diať po domoch, asi sa to nebude diať vôbec. Toto bolo ohnisko prebudenia v prvej cirkvi. A náš Pán sa nezmenil: použije toto ohnisko znovu.

    Dovolíme mu to? Dáme Mu priestor? Vyhodíme všetko, čo nás od Neho oddeľuje a čo sa Mu nepáči z našich domov?

    „NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

    „NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

    (18.1.2004; 1Pt 4,7-11)

    misko2Boží model

    Rád sa vraciam znovu a znovu do knihy Skutkov apoštolov, pretože verím, že tu nám Pán zjavuje Jeho spôsob budovania cirkvi. V prvých kapitolách vidíme len a len Božie pôsobenie a takmer žiadnu z našich moderných teórií o zakladaní a budovaní zboru:

    Keď sa učeníci modlili a čakali zasľúbenie o vyliatí Ducha svätého, nikto z nich nevedel, čo sa bude diať, keď Boží Duch príde. Zrejme nevedeli, čo majú čakať. Nemali nijakú skúsenosť, nijakú teóriu, len otvorené srdcia. Nevedeli ako má vyzerať prebudenie.

    Takisto asi nevedeli ani čo budú robiť potom, keď budú vystrojení mocou z Výsosti. Dokonca ani nemali šancu nad tým objektívne uvažovať, lebo nevedeli, do čoho idú. Nemali víziu, nemali slogan, nemali cieľovú skupinu obyvateľstva, ktorú by zamýšľali zasiahnuť evanjeliom, nemali predstavu o type zboru, ktorý budú zakladať, a už vôbec nie o jeho denominačnej príslušnosti, či dôrazoch alebo špecifikách...

    Potom prišiel ten deň. Boh na nich mohutne vylial svojho Ducha. Celé mesto to vedelo. Nikto si to nemohol nevšimnúť. Kresťania začali hovoriť novými jazykmi, ako im Duch dával vysloviť sa. Zrazu boli naplnení obrovskou smelosťou a vierou verejne zvestovať evanjelium – odpustenie hriechov v Kristu Ježišovi.

    Peter ani nevedel, čo je to výzva ku spaseniu. Prišiel na to až potom, keď sa ho hlboko usvedčení ľudia pýtali, čo majú robiť. Bolo evidentné, že pri práci bol Boží Duch a nie človek. (My dnes vieme kázať rýchle, ľahko stráviteľné instantné evanjelium; potom sa rýchlo, stručne pomodlíme s ľuďmi modlitbu spasenia; potom im povieme: „Vitajte v Božej rodine, gratulujeme vám, teraz potrebujete si čítať Bibliu, modliť sa a chodiť do cirkvi... Výsledok? Mnoho nezmenených ľudských sŕdc a životov, kresťanstvo bez skutočného pokánia a obrátenia...)

    Táto zvesť začala meniť ľudské životy. Hneď v prvý deň bolo spasených 3000 ľudí. A veci sa začali diať. Nikto ich neorganizoval. Neexistoval program. Nikto nepovedal: „Bude to takto a takto...“ Čo sa vlastne dialo?

    1. Zotrvávali v apoštolskom učení – v prvej cirkvi našlo svoje miesto prirodzene vyučovanie – apoštolovia slúžili slovom. Dnes pod pojmom „apoštolské učenie“ rozumieme učenie o Bohu, o Synovi, o Duchu Svätom, o spasení, o cirkvi a o posledných veciach... Výraz „zotrvávali v ap. učení“ znamená dve veci: Apoštolovia vyučovali, kázali, prorokovali...; Ľudia zostávali v tom, čomu boli vyučovaní, verili slovu a žili podľa neho. (Dnes však kladieme dôraz na ten prvý význam tohto znaku prvej cirkvi: na samotné vyučovanie – jeho formu a obsah. Myslím, že tá druhá vec – život podľa tohto slova – nám uniká.)

    2. Zotrvávali v spoločenstve – deň po dni zotrvávali jednomyseľne v chráme, boli pospolu, všetko mali spoločné, lámali chlieb po domoch, boli jedno srdce a jedna duša. Nad týmto fenoménom úplne žasnem. Až na niekoľko malých výnimiek v histórii, nevidím, že by sa v ľudských životoch takto mocne transformoval Boží dotyk – Božia láska – do takýchto vydaných, láskyplných vzťahov. Skrátka úžasné!!! A nikto to neorganizoval. Toto nebol dnes známy systém skupiniek a skupinkových zborov! Toto nemalo formu, či štruktúru. Bolo to úplne prirodzené a spontánne. Verím, že toto je Boží model aj pre nás. Boh sa nás chce dotknúť svojou láskou do takej miery, že to vytvorí medzi nami živé a hlboké spoločenstvo. Prví kresťania sa schádzali po domoch, prijímali Večeru Pánovu, zdieľali sa so všetkým, modlili sa a vrelo sa milovali. K tomu nepotrebovali apoštolov, či špeciálne vysvätených kazateľov, ktorí by im prisluhovali Večeru Pánovu. Bolo to Božie hnutie. Nádhera! Nikto nikoho do ničoho nenaháňal, žiadne špeciálne vízie skupiniek. Apoštolovia sa prizerali, čo všetko sa to deje – a až spätne nad tým uvažovali. Jednoducho nádhera! (– Niečo neporovnateľné so syndrómom vyhorenia, depresiami, politickým úsilím, manažmentom dnešných kresťanských vedúcich, ktorí sa snažíme organizovať zborový život a viesť ľudí k tomu, aby sa spolu stretli aspoň v nedeľu.)

    3. Zotrvávali na modlitbách – asi ani nemohlo byť nič prirodzenejšie pre prvých kresťanov, ktorí tak mocne zažili Boží dotyk – Jeho milosť. Nemali modlitebné chvíle, či stretnutia. Oni zotrvávali v modlitbách. Vždy a všade. Stále sa niekde niekto modlil. Bola to vášeň pre modlitbu a chválu. Oči, uši a srdcia kresťanov boli v nebi – ich pozornosť, ich túžba, ich plány, ich ambície – to všetko sa sústredilo na Pána Ježiša Krista. (Dnes sme stratili vieru v modlitbu, nudí nás, modlíme sa až keď je veľmi zle, všetko sa snažíme buď riešiť, alebo to proste necháme tak. Poznáme mnoho spôsobov ako sa modliť, mnoho hudobných štýlov, mnoho typov zbožnosti – a výsledkom je, že sa nevieme modliť spolu, lebo každý by to chcel nejako inak: dlho, krátko, nepretržite, stručne, cielene, necielene, nahlas, potichu, v jazykoch, zásadne bez jazykov, všetci naraz, po jednom, v skupinkách... Dovtedy sa zameriavame na to ako to najlepšie urobiť, až to vôbec neurobíme. A keď predsa, tak zistíme, že to nebolo dobré, že to niekomu vadilo a už to neurobíme.)

    4. Prišla bázeň na všetky duše – Keď o tom čítam, priam cítim, ako v dňoch prvých kresťanov vládla úcta a rešpekt voči Bohu. Bola tam jednoducho vážnosť voči Bohu a Jeho vôli. Inými slovami: Boh bol dôležitejší, ako čokoľvek iné. Boh bol uctievaný. Všetko sa dialo pre Pána. Cirkev nebola o naplňovaní ľudských potrieb a očakávaní. Predovšetkým išlo o to, aby kresťania žili na slávu svojho Boha, aby On bol vyvýšený, uctievaný. Aby Jeho prítomnosť neodchádzala, aby sa medzi nimi On cítil dobre. Aby On jednal medzi nimi a skrze nich.

    5. Diali sa divy, zázraky a znamenia – duchovné dary, prejavy a manifestácie tu mali samozrejme tiež miesto. Ľudské životy sa fakticky menili. Obrátenia boli jasné a dramatické. Pán vylieval znovu a znovu svojho Ducha. Krst v Duchu Svätom bol úplne samozrejmým. Každý kto ho zažil o tom vedel a aj ľudia okolo neho to hneď vedeli. Nepotrebovali na to zvláštne teórie a znaky. Skutočne vydali svoje životy Pánovi, skutočne robili pokánie a preto zažili skutočne Božiu milosť, stali sa skutočne novými stvoreniami. Bolo prirodzené, že aj krst v Duchu Svätom prežívali skutočne. Pán jednal medzi nimi. Nemuseli organizovať prebudenecké zhromaždenia...

    6. Apoštolovia zotrvávali na modlitbách a v službe slova – od začiatku tiež bolo zrejmé Božie povolanie v životoch apoštolov a potom ďalších ľudí, ktorých si Pán pre svoju službu oddelil. Dnes tomu hovoríme vodcovstvo, alebo „päťnásobná služobnosť“. Pracovná náplň vodcov ale bola značne iná: Božie slovo a modlitba. Ak chceli držať krok s Božím Duchom, museli zostávať v Duchu a načúvaní Pánovi. To bola jediná a hlavná kvalifikácia, pre ktorú si ich Pán oddelil. Som presvedčený, že toto Pán hľadá aj dnes u vodcov. Hľadá tých, ktorí budú s Ním, ktorí Ho budú počuť, ktorí Ho poslúchnu, ktorí pôjdu v Jeho pomazaní, a ktorí nebudú zaneprázdnení všeličím iným

    7. Boli obľúbení u všetkého ľudu – Zmena životov bola zreteľná aj pred verejnosťou – a bola vítaná, akceptovaná. Cirkev bola obľúbená. Nebola diskreditovaná pokrytectvom, vlažnosťou, politikou... Jedine náboženským židovským vodcom bola tŕňom v oku. V každom prípade jej vplyv na spoločnosť bol obrovský. Nebolo ju možné prehliadnuť alebo zavrieť za steny nejakej nehnuteľnosti.

    Toto všetko sa jednoducho dialo. Boh nám dodnes týmto ukazuje Jeho model, Jeho spôsob ako On chce budovať svoju cirkev. Verím, že toto jednoducho povstane k životu všade, kde Boží Duch jedná. Toto všetko sa aj dnes bude diať všade, kde Pán môže jednať vo svojej moci, kde sa dotkne našich životov.

    Chceme to vôbec?

    Keď sme však úprimní, musíme si dnes priznať, že práve tak, ako sú nám niektoré z týchto vecí sympatické, práve tak by sme niektoré nechceli v našom zbore.

    Niekto si myslí, že vyučovanie je to, čo potrebujeme robiť. Niekto kladie dôraz na modlitby a hľadanie Božej tváre, niekto na zmenu našich sŕdc a životov, niekto na duchovné dary...

    A práve tak isto – ak sme úprimní – musíme si priznať, že tieto isté veci vlastne nechceme:

    1. Možno chceme vyučovanie (aj keď s podmienkami), ale nechceme zmenu.

    2. Možno sa chceme dobre cítiť na zhromaždení a mať priateľské vzťahy, ale do akej miery chceme zdieľať svoje súkromie, intímne veci, vyznávanie si hriechov navzájom, či majetok?

    3. Možno chceme aby Boh jednal v moci medzi nami – chceme duchovné dary, ale do akej miery sme ochotní za toto zaplatiť tú správnu cenu? - Náš skutočný hlad po tomto všetkom sa prejavuje len a len v modlitebnom živote.

    4. Možno chceme žiť pre Boha, a mať Bohoslužby plné Jeho prítomnosti, ale prečo ich potom plánujeme a napĺňame len podľa svojich predstáv a potrieb. Prečo prichádzame „na hotové“ čakajúc na to, čo nám kto pripravil? Prečo to nerobíme naozaj ako pre Boha – naplno, čo najkvalitnejšie a všetci naplno?

    5. Možno snívame o prebudení, duchovných daroch v praxi, nadprirodzenom Božom konaní, ale schválne: Sme ochotní akceptovať Božie prekvapenia, zvláštne duchovné prejavy, nemať všetko pod kontrolou? Alebo inak: Boli by sme radi keby nám Boh mohol do takej miery dôverovať, že nám zverí niečo zo svojej moci, ale: Do akej miery si my sami navzájom dôverujeme?

    6. Možno chceme charizmatických vodcov – apoštolské vedenie, ale súčasne svojich vodcov nútime aby „obsluhovali pri stoloch“.

    7. Možno chceme ovplyvniť spoločnosť. Snažíme sa evanjelizovať, alebo realizovať verejnosti prospešné projekty. Dokonca sa od cirkvi očakáva starostlivosť o starých ľudí, o siroty, o chudobných... Keď sa nám to nedarí, cítime sa „neúspešní, malí...“ Ale prví kresťania si získali verejnosť zmenou svojich životov, láskou a Božou neoddiskutovateľnou prítomnosťou.

    V každom prípade či zamietneme všetko z tohto, alebo si vyberieme len niečo z týchto vecí (o tom boli jednotlivé reformácie a prebudenia a o tomto sú dodnes jednotlivé hnutia a denominačné rozdiely) – nebude to Boží vzrast, a možno ani Božia stavba...

    Preto aj keď v týchto dňoch veľa hovoríme o skupinkách, o našom schádzaní sa po domoch a kanceláriách a o našom spoločenstve, chcem povedať – a aj vás upokojiť – že to v žiadnom prípade neznamená, že znovu niečo vyberieme, aby sme to zdôraznili, a že ostatné nepovažujeme za potrebné. Naopak! Uvedomujeme si, že ak náš zbor má byť Božou stavbou, Božím domom, potrebujeme sa otvoriť celému Božiemu plánu s nami.

    Zároveň nechceme teraz naše vzájomné spoločenstvo organizovať, či nariaďovať. To tiež nemá zmysel. Túžime po tom, aby sa naše spoločenstvo prehĺbilo hlavne vplyvom Božej lásky a Jeho dotyku. Veríme, že Pán chce spojiť naše životy a viesť nás do jednoty Ducha vo zväzku pokoja. Je na nás všetkých, či Mu to dovolíme...

    Po tridsiatich rokoch

    Pán nám jedinečným spôsobom ukázal Jeho spôsob – Jeho projekt pre svoju cirkev. Kniha Skutky apoštolov je oknom, cez ktoré môžeme tento projekt pozorovať a skúmať. V prvých kapitolách je vlastne len opis toho, čo všetko sa prirodzene dialo, čo pôsobil Boží Duch (preto dodnes mnohí nazývajú túto knihu Skutky Ducha Svätého). V ďalších biblických knihách – listoch, ktoré vznikli s odstupom niekoľkých rokov už nachádzame nie len opis toho, čo Boh koná, ale viac inštrukcií o tom, čo sú kresťania povinní robiť.

    Je zaujímavé, že čo bolo v prvých kapitolách Sk spontánne a prirodzené, v Listoch to už tak nie je. Z toho vyplýva, že je to na nás do akej miery bude naše spoločenstvo aj Božím domom. Aj prví kresťania postupne chladli vo svojej láske a hĺbke spoločenstva. Preto apoštolovia písali svoje listy, preto ustanovovali ďalších vedúcich a starších, preto sa viac do popredia dostávala organizácia a vedenie. Som však presvedčený, že Boží model a Božie srdce sa v tomto nezmenilo, a naďalej by sme mali skúmať Boží projekt cirkvi. A aj listy apoštolov nás k tomu vedú.

    Dnes si otvoríme 1Pt 4,7-11. Peter písal tento list z Ríma asi r. 64 po Kristu – teda asi po tridsiatich rokoch po udalostiach, o ktorých píše kniha SK, a ktorých bol Peter účastníkom:

    1 Peter 4:7  A všetkému sa priblížil koniec. 8  Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. Ale predo všetkým majte vrelú lásku navzájom naproti sebe, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. 9  Pohostinní jeden naproti druhému bez reptania. 10  Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej. 11  Ak niekto hovorí - jako slová Božie; ak niekto slúži - jako z vlády, ktorú dáva Bôh, aby bol Bôh vo všetkom oslavovaný skrze Ježiša Krista, ktorý má slávu i silu na veky vekov. Ameň.

    V tomto texte je Božia reč aj pre nás, pre naše budovanie zboru, pre naše spoločenstvo. Myslím, že je to nesmierne aktuálne:

    Žime pre ten deň!

    Ako šokujúco znie táto veta pre nás v dnešnej dobe! „Koniec všetkému je blízko.“ Prichádza koniec. Už nie je čas žiť pre čokoľvek iné ako pre ten deň, kedy Pán príde, kde budeme stáť pred Jeho súdnou stolicou. Prví kresťania žili práve takto. Každú chvíľu čakali skorý koniec. Mali jasný cieľ, pre ktorý žili: ich cieľom bol ten deň, keď budú stáť pred Pánom.

    Aj apoštol Pavel v liste Kolosenským nás vyzýva: „Hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha;  na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“

    Ale ako málo takto žijeme, uvažujeme, plánujeme a túžime! Zdá sa mi, že čím sme bližšie koncu, tým menej si to uvedomujeme a tým menej žijeme pre ten deň. A čím menej si uvedomujeme, že koniec je blízko, tým menej je pre nás Božie slovo dostatočnou výzvou ku zmene, tým menej akceptujeme Božiu vôľu...

    Ak máme naplniť Božiu vôľu, ak máme byť Božou stavbou, a naše spoločenstvo Božím domom, musíme žiť pre ten deň. Nie pre dnešný deň, ani pre žiadny iný deň na tejto zemi. Musíme žiť pre ten deň pred Pánovým súdom, pre ten deň kedy si pre nás príde. Ak naše srdcia nebudú tam, kde je On, ani naše životy nebudú o Ňom, ani náš zbor, ani naše spoločenstvo.

    Toto je základom a bezpečnou kotvou. Prvé Božie prikázanie obsahuje podmienku: celým svojim srdcom, z celej sily a z celej duše. Všetko menej je nedostatočné.

    Je Pán pre nás tým najvzácnejším. Je On našim pokladom. Je Jeho spasenie pre nás zdrojom radosti. Sme pripravení teraz opustiť svet, všetko nechať?

    Buďme triezvi a modlime sa!

    Ďalej Peter vyzýva k triezvosti a modlitbám. Toto bolo a je aktuálne pre všetky generácie kresťanov. V každej dobe prevládala nejaká verejná mienka, nejaký filozofický smer. V každej dobe tiekol a aj dnes tečie Jordán, ktorý sme povolaní prekročiť. Musíme však byť triezvi, aby sme neboli strhnutí jeho prúdom.

    Naše srdcia nesmú byť opité vecami tohto sveta, našej doby. Triezvosť spočíva v jasnom uvedomovaní si toho, čo sa deje, a čo sa má onedlho diať; v jasnom videní skorého konca, v jasnom videní, že tu sme pútnikmi, v jasnom spôsobe života orientovanom na večnosť.

    Ak máme zostávať v triezvosti a zvíťaziť nad vlastnou žiadostivosťou, pohodlnosťou, lenivosťou, sebectvom, či pýchou – potrebujeme sa modliť – a neochabovať v modlitebnom živote. Modlitba znovu a znovu ladí naše srdcia, aby sme prijímali Boží signál a vo svojich mysliach mali Božie vysielanie.

    Modlitba je aj prejavom triezvosti. Kto je triezvy, ten sa modlí. Kto vie o čo tu ide, ten sa modlí. Kto žije pre Krista, ten sa modlí. Kto plánuje s Kristom, ten sa modlí. Kto chce dosahovať Božie ciele Božími prostriedkami, ten sa modlí. Kto chce, aby Boh jednal, ten sa modlí.

    Je dôležité aj pracovať, aj plánovať, aj organizovať, ale viac, než modliť sa, môžeme urobiť až potom, čo sme sa modlili.

    Milujme sa!

    Peter tu hovorí o vrelej, vrúcej a vytrvalej láske, ktorou sa máme milovať. Nech to znie akokoľvek jednoducho, ale: ak sa nebudeme milovať, neurobíme nič na Božej stavbe. Pavel v 1K 13 to vyjadril veľmi zreteľne: „Bez lásky NIČ NIE SOM.“

    Toto nás znovu a znovu vracia úplne na začiatok. Je môj život transformovaný Božou láskou? – Do akej miery? Je moje srdce zmenené, je mäkké, je rozšírené?

    Akokoľvek máme sklon bazírovať na pravde (aj keď sú to väčšinou naše pravdy), láska je pre Pána dôležitejšia. Akokoľvek máme právo (aj toto sú väčšinou naše pyšné a s Kristom neukrižované práva) byť dotknutí, urazení, zranení... láska prikrýva množstvo hriechov, láska odpúšťa, všetko prekoná...

    Faktom však je, že tu nie je reč o láske, ktorej sme my schopní. Je to Božia láska, ktorá je vyliata v našich srdciach. Preto nás toto stále znovu vracia naspäť a ešte bližšie k Pánovi. Akonáhle sa prestávame blížiť Bohu (prehlbovať svoj vzťah s Pánom), prestávame budovať aj naše spoločenstvo.

    Buďme pohostinní!

    Táto Petrova inštrukcia je nesmierne strategická. A to tým viac, čím viac sa dnes orientujeme na nedeľné bohoslužby. Tie totiž len málo umožňujú praktizovať biblické kresťanstvo.

    Na základe tohto slova sme povinní otvoriť svoje domácnosti a použiť svoje prostriedky aj na pohostenie svojich blízkych, svojich súrodencov v Kristu, ale aj neveriacich ľudí.

    Pre naše spoločenstvo je toto doslova nenahraditeľné. Keď sa stretávame po domoch, v menšom počte, v našom prirodzenom rodinnom prostredí (a nie na neutrálnej pôde), vtedy môže dojsť k tomu biblickému „NAVZ8JOM“. Vtedy to už nie je len o programe, ktorý nám niekto pripravil. Vtedy my sami sme tým programom. Vtedy môže dojsť k hlbokému zdieľaniu, aj k vyznávaniu hriechov.

    V nedeľu na bohoslužbách sa môžeme pretvarovať, môžeme byť pasívni poslucháči... Ale po domoch, na skupinkách to už nie je také ľahké držať si odstup, zatajovať veci, či sa pretvarovať. Možno aj preto niesme ochotní k takémuto stretávaniu sa.

    V každom prípade ak otvoríme svoje domácnosti a obmedzíme svoje súkromie, Pán to požehná, nás to hlbšie spojí, viac sa spoznáme, viac si budeme vedieť dôverovať, viac za sebou stáť, viac a konkrétnejšie s väčším záväzkom sa za seba NAVZÁJOM modliť...

    Sme správcami.

    Toto je ten dôvod prečo sa prví kresťania začali prirodzene stretávať aj po domoch, prečo spolu trávili čas, prečo sa zdieľali a slúžili si navzájom. A dodnes to platí:

    Každý z nás prijal Božiu milosť, keď nás Pán prijal, keď nás očistil svojou krvou, keď nám odpustil, keď nám dal svojho Ducha, keď nám dal každému prejav duch na všeobecný úžitok. Každý jeden kresťan vlastní obrovský grand, majetok Božej milosti... Každý z nás je správcom. Všetci sme dostali talenty a hrivny. Všetci sme povolaní to znásobovať, pracovať s tým.

    Ako sme zobrali zodpovednosť za tento duchovný majetok? Ako sa oň staráme? Ako ho zveľaďujeme?

    Slúžme si navzájom!

    A toto je vyvrcholenie: sme povolaní tieto Božie aktíva vložiť do ľudí okolo nás. Pán tu jasne hovorí: “Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej.“ – Týka sa to každého z nás! Dnes tomu hovoríme „všeobecné kňažstvo“.

    Ak k tomu má dojsť, musíme žiť pre „ten deň“, musíme byť triezvi, musíme sa veľa veľa modliť, musíme sa milovať, musíme byť pohostinní a otvoriť svoje domácnosti, musíme byť vernými správcami... Bez tohto všetkého nedôjde k tomu miestu a času, kde a kedy by sme si mohli NAVZÁJOM slúžiť.

    Pokiaľ naše spoločenstvo – aj v našom zbore – nie je charakteristické týmto slovom „NAVZÁJOM“, nemôžeme hovoriť o tom, že je biblické. Boží projekt pre Jeho dom, je vzájomná služba všetkých, vzájomné budovanie sa, činnosť každého údu Jeho tela.

    Ešte raz otázka: Chceme to?

    Možno je nám dobre práve v tom, že nie sme nikomu vykazateľní. Možno nám vyhovuje uzavreté súkromie našich domácností, kam nám nikto nedovidí. Možno si hovoríme „nemám čas sa takto cez týždeň po domoch stretávať s ľuďmi.“. Možno nemáme chuť sa niekomu zdôverovať, s niekým sa radiť. Predstava pozývať iných veriacich ku sebe domov možno nepríjemne bodá naše ego. Možno si nevieme ani predstaviť, že by sme vo svojej obývačke prijímali večeru Pánovu. Asi je to prvý krát čo rozmýšľaš nad tým, aké by to bolo, keby si ju ty sám vysluhoval svojim súrodencom.

    Akokoľvek, teraz je namieste otázka: Čo spravíme s týmto slovom. Na chvíľu sme sa pozreli cez to okno knihy Sk. Zabudneme na to, čo sme videli, alebo s tým niečo urobíme?