6. 3. 2011

Chudobní duchom V.

V. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

16

Piata z týchto vlastností znie:

Dokážu rozlíšiť medzi životnými nutnosťami a prepychom.

Ján 12:1  A tak šesť dňami pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde bol Lazar, ten, ktorý to bol zomrel a ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych, 2  a pripravili mu tam večeru, pri čom Marta posluhovala, a Lazar bol jedným z tých, ktorí s ním spolu sedeli za stolom. 3  A Mária vzala funt masti z pravého a drahocenného nardu a pomazala nohy Ježišove a poutierala nohy Ježišove svojimi vlasmi, a dom sa naplnil vôňou masti. 4  A jeden z jeho učeníkov, Judáš, syn Šimonov, ten Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: 5  Prečo sa tá masť nepredala za tristo denárov, a nedalo sa chudobným? 6  Ale nepovedal toho preto, že by sa bol staral o chudobných, ale preto, že bol zlodej a mal mešec a to, čo sa dalo do neho, nosil. 7  Vtedy povedal Ježiš: Nechaj ju, zachovala to ku dňu môjho pohrabu; 8  lebo veď chudobných máte vždycky so sebou, ale mňa nemáte vždycky.

Typickým príkladom myslenia bohatých je Judáš. Keď videl ženu, ktorá rozbila nádobu s nardovou masťou, ktorá predstavovala jej veno a mala hodnotu ročného príjmu, aby ňou jeden jediný krát pomazal Pána Ježiša..., neveril vlastným očiam. Bolo to pre neho nepredstaviteľné plytvanie. Vôbec nerozumel uctievaniu, prejavu lásky a odovzdanosti tejto ženy k Pánovi. Videl peniaze, hodnotu, projekty, svoje možnosti s týmito prostriedkami...

Pre tú ženu to však bolo vyznanie jej viery a lásky. Jej viera mala skutky. Jej láska mala ovocie. Nevidela drahú masť, jej hodnotu. Koniec koncov táto nádobka bola prepychom. Či s ňou, alebo bez nej sa dalo žiť. Ona videla Pána. Nebola závislá na svojom prepychu. Bola chudobná v duchu. A Pán jej rozumel. Nijako ju nenapomenul z nehospodárnosti, z premárnenej príležitosti pomôcť chudobným. Naopak. Vyzdvihol jej skutok. Prijal jej vyznanie a jej obeť. Jej chudoba v duchu spôsobila, že mohla pristúpiť k Pánovi nesmierne jedinečným, intímnym a extravagantným spôsobom. Chudobní duchom sa nenechajú okradnúť o niečo veľmi osobné s Pánom. Oni prinesú obete – dary prvej lásky. Preto ich Pán označuje za šťastných. Lebo oni zakúsia Pána veľmi jedinečne a osobne.

Naopak bohatí to neurobia. V ich očiach takéto skutky prvej lásky sú stratou a chybou v dobrom správcovstve. Oni nakladajú s prepychom rovnako ako so životným minimom.

Pozrime sa však bližšie na tento skutok Márie. Verím, že tu môžeme vidieť ďalšie tajomstvo chudoby duchom. Jej skutok totiž bol skutkom viery, lásky a nádeje.

1 Korintským 13:13  A teraz zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Apoštol Pavel tieto tri fenomény Božieho kráľovstva vymenúva naraz. Dokonca aj o nich nájdeme vyučovanie v NZ ako o spojených nádobách. Oni sa navzájom ovplyvňujú a dopĺňajú. Neviem prečo je to tak, ale my sme ich navzájom oddelili. Vyučujeme buď viere (toho je asi najviac), buď o láske (toho je už menej), alebo o nádeji (a toho je paradoxne najmenej). A myslím, že toto je aj jedno z veľkých úskalí. Oddeliť navzájom vieru nádej a lásku vedie naozaj k nepochopeniu a extrémom. Tu sú niektoré texty, ktoré o tom jasne hovoria:

Galatským 5:6  Lebo v Kristu Ježišovi ani obriezka nič nevládze ani neobriezka, ale viera pôsobiaca skrze lásku.

Efezským 6:23  Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a od Pána Ježiša Krista.

2 Korintským 8:7  Ale jako vo všetkom hojnejete, vo viere i v slove i v známosti i v každej snahe i vo svojej láske naproti nám, aby ste tak hojneli aj v tejto milosti.

Efezským 1:15  Preto i ja, keď som počul o viere u vás, o viere v Pánu Ježišovi, a o láske naproti všetkým svätým,

Kolosenským 1:4  počujúc o vašej viere v Kristu Ježišovi a o láske, ktorú máte naproti všetkým svätým,

1 Tesalonickým 3:6  Ale teraz, keď prišiel Timoteus od vás k nám a doniesol nám dobrú zvesť o vašej viere a láske, a že máte vždycky dobrú rozpomienku na nás a že túžite nás vidieť tak ako aj my vás,

Filemonovi 1:5  počujúc o tvojej láske a viere, ktorú máš k Pánu Ježišovi a naproti všetkým svätým,

A práve v príklade Márie sa viera nádej a láska spája. Dokonca by sme mohli povedať že chudoba duchom vzniká kombináciou viery nádeje a lásky. Ak dnes sme vyzvaní ku chudobe duchom, sme vyzvaní k znovuspojeniu týchto troch aspektov Božieho kráľovstva.

1. VIERA verzus strach17

Mária sa rozhodla k tomuto skutku viery: svoje bohatstvo – poklad, nádobku ktorá mala hodnotu minimálne celoročného príjmu, vyliala na nohy Pána Ježiša a vlasmi Mu ich utierala. Krátka, ale nesmierne drahá chvíľa úplne osobitého uctievania! Až nás zamrazí tá skutočnosť finančnej hodnoty tohto worshipu. Ak by sme sa chceli vcítiť do jej kože, premkol by nás strach, ktorý isto iste prekonávala aj ona sama: STRACH o jej vlastné zabezpečenie, manželstvo, budúcu existenciu, život... Isto iste mu musela čeliť aj ona.

My dnes zakúšame tento strach o našu existenciu a zabezpečenie v obrovskej miere. Duch antikrista – duch spochybňovania záchrany v Kristovi – duch spochybňovania Božej dostatočnosti je dnes úplne všade. Jeho vplyv je dokonca považovaný za normálny. Nazývame ho napr. zdravým rozumom, zodpovednosťou, rozvojom osobnosti, uplatnením sa – presadením sa v spoločnosti, sebazabezpečením, úspechom... atď. V pozadí je však strach. Aj ako kresťania tomuto tlaku čelíme. Znovu a znovu berieme svoje životy do vlastných rúk, hoci sme ich odovzdali Bohu. Znovu a znovu zachraňujeme seba samých, zabezpečujeme sa, staráme sa o našu budúcnosť na tejto zemi, akoby to bola jediná naša budúcnosť.

Nepriateľ navodzuje ovzdušie strachu, neistoty, honby za tým viac mať a viac sa cítiť bezpečným. Na druhej strane spochybňuje Božiu vernosť a dostatočnosť.

A toto je náš boj v týchto posledných dňoch. Je to boj so strachom a spochybnením Boha.

Mária prekonala strach a urobila niečo nesmierne odvážne. Nebol to však z jej strany obchod, ani náboženská povinnosť, nebol to len jej „povinný desiatok“, nebolo to jej vedomé „rozsievanie“ od ktorého si sľubovala Boží „desaťnásobok“... Bola to jej viera. Nie vypočítavosť.

Verím, že takéto skutky viery vždy budú aj bojom s našim strachom. Naša myseľ vždy bude siahať po ručnej brzde. Niekde vo vnútri však budeme ako Božie dieťatká pevne zakotvení v Bohu a v našom srdci bude niečo silnejšie ako „zdravý rozum“ našepkávajúci k opatrnosti zo strachu.

Takéto skutky viery však povedú k rozhojneniu našej viery. Rastieme z viery do viery (R 1,17). A zrejme sme to už aj zažili: Boh nás v určitých momentoch viedol k jednaniu vo viere a pamätáme si ich ako zlomové momenty, kedy sme prekonali strach, vnímali v srdci Boží pokoj a s odstupom času sme uvideli, že to bolo Božie, že On sa oslávil, a že naša viera zaznamenala upevnenie a rast. Preto sú takéto skutky, takéto zlomové rozhodnutia viery naozaj kľúčové pre duchovný rast.

Pán Ježiš raz náročky vzal svojich učeníkov na „pozorovací výjazd“ ku pokladnici v Božom chráme. Sadli si obďaleč a pozorovali kto a koľko vhadzoval:

Marek 12:41  A Ježiš sadnúc si naproti chrámovej pokladnici díval sa, jako hádzal zástup kovové peniaze do pokladnice. A mnohí bohatí hodili mnoho. 42  A prišla jedna chudobná vdova a hodila dva haliere, čo je štvrtinou groša. 43  Vtedy si privolal svojich učeníkov a povedal im: Ameň vám hovorím, že táto chudobná vdova hodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. 44  Lebo všetci hodili z toho, čo im zvyšovalo, ale ona zo svojho nedostatku hodila všetko, čo mala, všetko svoje živobytie.

Bolo to zvláštne. Akoby na tú ženu čakal. A tá žena – podobne ako Mária v našom príbehu – tiež jednala extrémne extravagantne. Dokonca ona vhodila do tej pokladnice úplne všetko. Viera je skutok po ktorom buď vyjde najavo, že sme mimo, alebo vyjde najavo, že to bolo Božie a Boh sa oslávi. Je to skutok, po ktorom sa buď strápnime a utrpíme škodu, alebo naopak Boh sa oslávi a my vo viere porastieme. Tá chudobná žena „šla vabank“, „buď alebo“. A Pán Ježiš ju nenapomenul z radikality, bláznivosti, uletenosti, nerozumnosti... Ani nebežal jej tie mince vrátiť. Dokonca ani nešiel jej dať niekoľko násobný obnos. Nechal ju odísť. Vedel, že to bol skutok viery. Vedel, že Otec v nebi túto ženu nenechá len tak. Vedel, že ona svoju odmenu, svoju odpoveď z neba má.

Svojich učeníkov však na to špeciálne upozornil a vyučoval ich viere: Tá chudobná vdova – povedal – tam hodila celý svoj život. V preklade je slovo „duša“, čo sa dá prekladať aj život, alebo živobytie, prostriedky na život... tá žena tam nehodila svoju investíciu, svoj vklad, obchod... Ona sa proste odovzdala Bohu celá. Tak jednoducho, úprimne a detinsky Mu verila. Aj keď asi by stálo za to si položiť aj otázku, či by s tými dvoma haliermi bola na tom lepšie ako bez nich... Je však jasné, že sa svojou obeťou Bohu úplne odovzdala. Mohla reptať na život a svet, mohla pomýšľať na samovraždu, mohla žobrať, mohla zahorknúť na Boha... Predsa však úprimne Bohu verila a vložila sa do Jeho rúk.

2. LÁSKA verzus zákon18

Mária - Sestra Lazara – vyjadrila Ježišovi to, kým pre ňu je, nesmierne originálnym – a iste pre všetkých dojímavým spôsobom. Priniesla pollitrovú nádobu nardovej masti, rozbila ju a mazala Ježišovi nohy a utierala Mu ich vlasmi. Tá nádoba bola iste podstatnou časťou jej vena. Bolo to niečím, čo mali vtedy ženy vo svojej výbave do manželstva. To znamená, že prirodzene, keď chcela vyjadriť Ježišovi svoju lásku, obdiv, úctu z hĺbky svojho srdca – prirodzene siahla po tejto nádobe s nardovou masťou. Išlo teda nepochybne o vyznanie lásky z hĺbky srdca. Mohli by sme tiež povedať, že šlo o worship – uctievanie.

Aj cena tohto vyznania lásky je veľmi zaujímavá: je tu uvedené, že tú nádobu s masťou mohli výhodne speňažiť. Údajne by za ňu dostali 300 drachien. Dokonca v evanjeliu podľa Marka sa uvádza tento istý príbeh s tým, že by tá nádobka stála aj viac ako tristo drachien. Jedna drachna bola cenou dennej mzdy. Keby sme chceli porovnať akú cenu vtedy tá nádoba mala, tak dnes je denná mzda priemerného hrubého platu (18 511,- Sk v 1.qartáli r.2007) približne 840,-Sk (mesiac má zväčša 22 pracovných dní). Cena tejto nádoby by teda v prepočte ceny práce dnes stála okolo 25000,-Sk. - ŠTVRŤ MILIÓNA!!!!

Niet sa čo diviť, že to uviedlo do úžasu všetkých svedkov tohto podivuhodného, extravagantného uctievania. Jedni žasli, ako Mária miluje Ježiša, iní rozmýšľali, či to neprehnala. Stálo to za to – taká veľká obeť? 300 drachien pre pár momentov vyznania lásky? Štvrť milióna slovenských korún pre polhodinku pri nohách Pána Ježiša??? Už len keď to vyslovíme, tak to znie prehnane! Hneď sa v nás ozve náš pragmatizmus, sociálne cítenie s chudobnými a všetky možné ušľachtilé ciele a projekty.

Mária – zrejme úplne nechtiac – týmto nastolila zásadnú otázku: „Čo je zmyslom kresťanstva? O čo v kresťanstve ide? Ide v prvom rade o zákon, povinnosti, desiatky, dobročinnosť, charitu?“

A tu sa dostávame ku spojeniu VIERY a LÁSKY v jej konaní. Ona vyjadrila svoju vieru v Krista a v Božie zaopatrenie. Prekonala strach. Vyjadrovala však zároveň aj svoju lásku, niečo z hĺbky jej srdca. Nešlo len o „suchú pragmatickú a vypočítavú vieru“. V jej prípade nešlo len o uplatnenie princípov viery a učenia prosperity. Aj keď si myslím, že o toto jej vôbec nešlo. Toto je fenoménom našej doby, kedy sme vieru od lásku oddelili takmer úplne. My sme dnes svedkami toho ako je viera používaná v rukách ľudí na zbohatnutie, prosperitu, uzdravenie, úspech, obdarovanie, vplyv.... Možno aj preto sme svedkami nie len fenoménu „učenia prosperity“, ale aj fenoménu horkosti voči Bohu, fenoménu viny, fenoménu psychických chorôb a samovrážd aj uprostred cirkvi.

Mária však do svojho skutku vložila LÁSKU – a nie hocijakú, ale prvú, úprimnú, horúcu lásku. Bolo to jej vyznanie lásky.

Verím, že toto spojenie VIERY a LÁSKY vytvára nesmierne dôležitý aspekt chudoby duchom: viera činná skrze lásku – láska milujúca vierou. To už nie je len ziskuchtivá viera. Ani to nie je len melancholická - emotívna a neaktívna láska. Je to aktívna viera vychádzajúca z horúceho a osobne odovzdaného srdca.

Pokiaľ stratíme „prvú lásku“, strácame aj „pravú vieru“. Veď viera bez skutkov je mŕtva. A dovolím si tvrdiť aj, že viera bez skutkov lásky je na nič:

1 Korintským 13:3  A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.

NIČ MI TO NEPOMÔŽE! Bez lásky nič nie som. Bez lásky je moje konanie a počínanie si vo viere na nič. Bez lásky je moje dávanie desiatkov na nič. Bez lásky je moja dobročinnosť na nič. Toto je nesmierne radikálne vyhlásenie, ktoré nás zobúdza zo stavu, v ktorom sa len snažíme používať vieru a kupovať si Božiu priazeň a požehnanie. Boh je LÁSKA a nič menšie ako láska z nášho srdca Ho neuspokojí. On nás miluje a túži, aby sme Ho milovali.

3. NÁDEJ verzus prítomnosť19

Verím, že Mária do tohto skutku vložila ešte niečo nesmierne výnimočné a pre nás kľúčové: NÁDEJ. Na tejto hostine v ich domácnosti sedel aj Lazar, ktorý prešiel smrťou. Teraz tam bol živý a zdravý – a na zlosť farizejov – nesmierne efektívny dôkaz reality Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš zvestoval. Ona len prednedávnom čelila realite jeho smrti. Ocitla sa na konci s vierou. Bezmocná pred zákonom smrti. V bode, z ktorého ľudsky nie je možný návrat. Vtedy – podobne ako jej sestra Marta - dokázala veriť iba v uzdravenie:

Ján 11:32  Vtedy Mária, ako prišla ta, kde bol Ježiš, a videla ho, padla k jeho nohám a povedala mu: Pane, keby si tu bol býval, môj brat by nebol zomrel.

Pán im však jasne odpovedal, a vzkriesením Lazara poriadne rozšíril ich perspektívu:

Ján 11:24  A Marta mu povedala: Viem, že vstane pri vzkriesení, v posledný deň. 25  Ježiš jej povedal: Ja som vzkriesenie i život; ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, žiť bude. 26  A nikto, kto žije a verí vo mňa, nezomrie na veky; či veríš tomu? 27  Riekla mu: Áno, pane; ja som uverila, že si ty Kristus, ten Syn Boží, ktorý mal prijsť na svet.

Mária a Marta dostali silné vyučovanie a získali vieru – porozumenie – toho, že Ježiš je Kristus, a že je VZKRIESENIE a ŽIVOT. Pre nich večnosť sa stala blízkou a hmatateľnou. Nebo sa stalo reálne.

Zároveň čelili jasným predpovediam Pána, že On sám má byť vydaný na smrť, a že bude vzkriesený. A situácia – aj vzkriesením Lazara – sa naozaj vyhrotila: Ježišovi reálne hrozilo v Jeruzaleme, že bude zajatý. Dokonca keď sa Ježiš na túto cestu do Judska vzkriesiť Lazara vydával, učeníci ho odhovárali (J 11,8), a jeden z nich – Tomáš - to vyjadril slovami: „Poďme, aby sme zomreli s Ním!“ (J 11,16). A túto „dusnú atmosféru“ iste aj Mária vnímala.

Keď Judáš pobúrene reagoval na jej obeť, Pán Ježiš argumentoval niečím, čo som si všimol až teraz. Neobhajoval jej vieru, či lásku. Ale jasne hovoril o jej skutku ako o „pohrebnom úkone“:

Ján 12:7  Vtedy povedal Ježiš: Nechaj ju, zachovala to ku dňu môjho pohrabu;

A pri tom, ona len pred niekoľkými dňami uvidela, ako pohreb jej brata končil oslavou jeho vzkriesenia. V jej očiach už pohreb nebol „záverečnou“, koncom. To znamená – aj keď je to hypotetická myšlienka – že Mária možno vedela čo robí, možno vedela, že o 6 dní Pán zomrie, možno tušila že deň „D“ je blízučko, že Pán bude „veľkonočným baránkom“. Možno s prehľadom vykonala niečo, čo bolo vyjadrením:

„Pane, Ty ideš na smrť. Zrejme za niekoľko dní budeš mŕtvy. Ako Boží baránok, zomrieš – budeš obetovaný namiesto nás, aj na miesto mňa. Ja Ťa pomazávam už teraz k Tvojmu pohrebu. Vyjadrujem Ti svoju vieru a lásku. Vyjadrujem aj svoju nádej vo vzkriesenie a večný život. Verím, že aj keď Ťa zabijú, Ty vstaneš z mŕtvych. Otec Ťa vzkriesi. Ako aj môjho brata. Ty budeš ďalej žiť...“

Verím, že jej skutok bol aj skutkom NÁDEJE, ktorá je živým spojením s nebom. Nádej ide za hranice smrti – ide do večnosti. Takáto nádej dáva nášmu pozemskému životu radikálne iný rozmer a zmysel. Takáto nádej nás doslova vytrháva z konceptu tohto sveta a prítomnosti, z konceptu pozemského zriadenia, pozemského prežitia, pozemského úspechu... Takáto nádej nás v uvedie do života pre večnosť; pre Boží večný zámer s našim životom; podľa Božieho pohľadu. Je to nádej, v ktorej žijem už teraz pred súdnou stolicou Kristovou. A v porovnaní s Božou slávou, súdom a odmenou..., je všetko na tejto zemi iba tieňom a smetím. Takáto nádej nám dá jasnú optiku žatvy; roznieti v nás vášeň získavať duše pre Krista. Tak ako celé nebo volá po spasení duší a jasá nad jediným jedným pokánie činiacim hriešnikom, tak aj my: V tejto nádej budeme mať jasný cieľ: získať duše. Táto nádej spôsobuje obrat od našej duše k získavaniu iných duší.

Je zaujímavé, že Pán Ježiš vo svojej „kázni na hore“ vyučuje o vzťahu ku zabezpečeniu, peniazom, pozemským potrebám..., presne z tohto hľadiska večnosti – dáva optiku nádeje:

Matúš 6:19  Neshromažďujte si pokladov na zemi, kde moľ a hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; 20  ale si shromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú; 21  lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce.

Pán Ježiš nehovoril o presadení sa na zemi, o snahu byť tu významným, či veľkým. Akokoľvek je to čudné, On nehovoril o vízii vybudovať tu úspešnú službu, veľkú cirkev, vplyvné vodcovstvo... Áno, to iste nie je samo o sebe zlé. Ježiš však našu pozornosť upriamuje na nebo. Na poklady tam, na hodnoty z neba. A  tie pozemské poklady naopak stavia do svetla dočasnosti, pominuteľnosti – a odhaľuje fakt, že sa môžu stať aj našou modlou a osídlom nášho srdca.

Verím, že toto je chudoba duchom: orientácia na nebo, na nebeské poklady – a síce orientácia celým srdcom.

Matúš 6:24  Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, buď jedného sa bude pridŕžať a druhým pohŕdať - nemôžete slúžiť Bohu i mamonu.

Ba dokonca to Pán vyhrocuje a hovorí o dvoch pánoch. Snaha o úspech z pozemského uhlu pohľadu – mamon – označuje ako pána, ktorý má tendenciu nahradiť Jeho miesto a pozíciu Pána v našom živote.

Bez tejto NÁDEJE VEČNOSTI – pohľadu z Božej perspektívy, je – môže byť – naša viera a láska – akokoľvek biblická – predsa len sebecká a orientovaná na nás samých a náš úspech, náš osobný vzťah s Pánom. Táto perspektíva neba – táto nádej – však našu vieru a lásku smeruje ku žatve – ku získaniu duší – ku službe strateným – ku službe iným.

Predsa však je na tejto NÁDEJI NEBA aj niečo nádherne osobné: Je to skutočnosť, že sme Božími deťmi a Boh je náš nebeský Otec, ktorý sa o nás dokonale stará:

Matúš 6:25  Preto vám hovorím: Nestarajte sa o svoj život, že čo budete jesť alebo čo budete piť, ani o svoje telo, čím sa odejete. Či nie je život viac ako pokrm a telo ako odev? 26  Pozrite na nebeské vtáctvo, že nesejú ani nežnú ani neshromažďujú do stodôl, a váš nebeský Otec ich živí! A či ich vy o veľa neprevyšujete? 27  A kto z vás starajúc sa môže pridať k veľkosti svojej postavy jeden lakeť? 28  A o odev prečože sa staráte? Povážte poľné ľalie, ako rastú: nepracujú ani nepradú; 29  a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol tak odiaty jako jedna z nich. 30  Ak tedy poľnú trávu, ktorá je dnes a zajtra môže byť hodená do pece, Bôh tak odieva, či azda vás nie o veľa viacej? Ľudia malej viery! 31  Nestarajte sa tedy a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa zaodejeme? 32  Lebo to všetko hľadajú pohania, a veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete. 33  Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravedlivosť, a to všetko vám bude pridané. 34  Teda nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci. Dosť má deň na svojom trápení.

Naša viera vôbec nemusí byť nástrojom v našich rukách na zmenu Božieho postoja ku nám. On nás miluje ako Otec. Stará sa o nás ako Otec. Nemusíme mu pripomínať to, čo potrebujeme, On to vie. Nemusíme Ho nútiť k tomu, aby nás požehnal, On to chce. Nemusíme si získavať Jeho priazeň, už ju máme.

Toto je chudoba duchom: viera, láska a  nádej v spojení. Je to VIERA v Boha ako Otca, ktorý sa o nás stará a miluje nás večným milovaním. Je to LÁSKA ku Pánovi ako Tomu, ktorý si nás prvý zamiloval a pre túto lásku zomieral namiesto nás, aby sme my žili s Ním. Sme Jeho nevestou, Jeho milou. Je to NÁDEJ, ktorá je v nás živá prostredníctvom Ducha Svätého, pretože On je závdavkom nášho nebeského dedičstva (Ef 1,14) a On nám sprostredkuje veci neba na zemi (J 16,7-15).

Záver:

Keď dnes vnímam volanie ku chudobe duchom, je v tom aj toto nesmierne strategické spojenie viery, lásky a nádeje. Vplyv lásky Je v tom ale určujúci. Bez lásky ku tomuto spojeniu ani nedôjde. Bez zjavenia, že sme milovaní Bohom to nepôjde. A bez našej zamilovanosti asi tiež nie.

Preto vás pozývam ku obnoveniu vašej viery v Boha. Poďte sa Mu vložiť do Jeho milujúcich rúk. Poďte Jemu dôverovať ohľadom všetkého – aj tých najpraobyčajnejších vecí potrebných k životu.

Pozývam vás k obnoveniu vašej „prvej lásky“ ku Pánovi. Poďte sa do Neho zamilovať. Možno že práve toto je strategické aj vo vašom prípade. Aj keď ste možno zadĺžení a v nejakom životnom probléme. Možno práve otvorenie vášho srdca Pánovi je to najdôležitejšie. Zo skúsenosti viem, že ak sa vynárajú nejaké urgentné potreby mojej duše, zväčša je to len dôsledok toho, že mi chýba Ježiš; že On prestal byť mojim Pastierom.

Pozývam vás k obnoveniu vášho spoločenstva s Duchom Svätým, ktorý tak prenádherne vkladá nebo do nášho srdca. Asi je dôležité volať po Jeho prítomnosti v našom živote a možno aj prosiť o odpustenie ak sme Ho zarmútili hriechom a uhasili ustarostenosťou a našimi svetskými spôsobmi života.

2 Korintským 13:13  Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Svätého Ducha nech je so všetkými vami! Ameň.

1 komentár:

  1. Velmi povzbudivy clanok dodavajuci skutocnu nadej. Dakujem pekne za zverejnenie.

    OdpovedaťOdstrániť