30. 10. 2010

Prebudenie 3. Premena

Premena
Tábor s ranenými bol vybudovaný naozaj núdzovo. Zhorelo všetko, čo sme práve nemali na sebe. Zhoreli aj požehnania, ktorými sa pred tým Božie deti chválili. Mnohí ranení boli preto plní horkosti. Krásnu zeleň naokolo akoby ani nevideli. Necítili vôňu čistého vzduchu presýteného sviežosťou Božieho vodopádu.
„Uverili sme vám, teraz nám nič nezostalo,“ hovorili. „Boh nám všetko vzal. Sme chudobní, bez darov, bez moci, nemáme nič. Ako budeme teraz žiť?“
Bolo mi ich ľúto. Nechápali, že ten veľký oheň by ich zabil, keby pred tým neopustili klamstvo, v ktorom žili. Nechápali, že Boh ich ochránil. Že nebyť výzbroje, ktorú im dal, striech zo štítov, ktoré nad nimi ich súrodenci postavili a verne sa za nich modlili, už by bolo po nich. Démoni horkosti a klamu každou novou vyslovenou sťažnosťou dostávali v ich životoch ďalší priestor. Hemžili sa nad nimi, nadávali a vymýšľali nové a nové klamstvá. Rozčuľovalo ma to. Keby som mala nejaký maxivysávač a mohla jednoducho vyčistiť vzduch! Nechcelo sa mi chodiť od človeka ku človeku, donekonečna rozprávať a modliť sa. Mala som nesmiernu chuť mať to všetko za sebou a konečne vypnúť. Premohla som sa a nastavila štít. Hluk démonov okamžite stíchol. Ale aj tak mi bolo smutno za orlom. Sadol by za klavír a hneď by na mňa padol pokoj z neba.
„Čo ti dnes chýba, maličká?“ opýtal sa ma Pán Ježiš.
„Ako vždy, si to ty, kto mi chýba.“
„Objímem ťa,“ povedal.
Položila som sa do Jeho mocných ramien a dovolila mu utíšiť môj nepokoj.
„Lepšie?“
Usmiala som sa na Neho. Bolo mi lepšie.
Vedúci nás rozdelil podľa darov, ktoré nám Svätý Duch dal, do skupín. V každej skupine boli rôzne dary. Chodili sme od jedného raneného k druhému a slúžili im, ako sme vedeli. Často sa mi stalo, že odmietli počúvať, čo som im hovorila. Aj keď to bolo Božie slovo. Frflali na svoj osud, kritizovali Vedúceho, ktorý sa stal vedúcim tej časti oázy, ktorou prešiel oheň a sťažovali sa na podmienky, v ktorých žili. Bolo mi to ľúto, ale stále ma to aj trochu rozčuľovalo. Veď Boh ich požehnal! Ešte stále som bola málo vytrvalá v modlitbách za jednotlivcov. Teraz som sa mala možnosť znovu pokoriť a učiť trpezlivosti.
Jedného dňa som prišla k malému dievčatku. Mohlo mať asi desať rokov. V lone držalo hlavu svojej mamy a spievalo jej chvály. Cítila som matkine dojatie. Nechápala všetko, čo sa jej stalo, ale dcérkina viera jej dodávala silu. Čudovala som sa, že to dievčatko vôbec nie je ranené. Nefrflalo, nesťažovalo sa. Bola prvým človekom z oázy, ktorý nemal nič proti nám ani proti Bohu.
„Miluje ma,“ povedal mi Ježiš. Bol tam, pri nich. Dievčatko sa o Neho opieralo. Keď sa ozval, usmialo sa na Neho a potom sa celé stúlilo do Jeho náručia. Hladil ju po vlasoch a rozprával sa so mnou.
„Matka jej dovolila patriť mi, aj keď si najskôr myslela, že celá viera v Boha je len blud. Nezakazovala jej to ale. Postupne sa mi odovzdávala aj ona. Potom prišli sem a uverili, že satanov vodopád je môj vodopád. Aj čisté srdiečko tohto dieťatka bolo zahnusené tou špinou. Aj kvôli nej som veľmi túžil, aby ste prišli. Chcel som jej byť nablízku.“
Vtedy k nám prišiel Vedúci. Kľakol si, vzal ženu za ruku a plakal:
„Odpusť, odpusť mi, prosím,“ hovoril. Tisol si jej ruku medzi dlaňami a modlil sa. Plakal a modlil sa v jazykoch, pretože jeho žiaľ bol tak veľký, že sa modliť v rodnom jazyku nedokázal. Dievčatko na neho pozeralo a nechápalo, prečo tak veľmi plače. Vtom otvorila oči tá žena.
Pozerala na neho najskôr s nevôľou, ale potom pochopila, že ju prosí o odpustenie za všetku bolesť, ktorú jej spôsobil. Pery sa jej zachveli a s námahou povedala:
„Odpúšťam.“
Rozplakala sa, akoby tým jediným odpúšťam dovolila Bohu uzdraviť v nej všetko, čo ju kedy bolelo. Ako sa z jej očí liali slzy, videla svojim duchovným zrakom jasnejšie. Uvidela Ježiša a chcela vstať.
Nedovolil jej to. Namiesto toho ju vzal do náručia a objímal, až kým neosušil poslednú slzu a neuzdravil posledné zranenie. Potom ju odovzdal Vedúcemu.
„Staraj sa o ne,“ povedal.
Vedúci sa so strachom, či nebude odmietnutý, opýtal:
„Odpustila si mi? Dovolíš mi postarať sa o vás? Naozaj smiem?“
Žena pozerala na Ježiša. Trpezlivo čakal, kým pochopí, že Vedúci je úplne iným mužom, než aký ju pred rokmi opustil.
„Smieš,“ odpovedala potom.
Nechala som ich osamote. Ježiš práve uzdravil ich rodinu. Zostal s nimi a pomáhal im si porozumieť. Dievčatko mu pri tom sedelo na kolenách a počúvalo krásnu pieseň o Jeho láske ku nej.
To, čo pre nich Boh urobil, bolo viac ako krásne. Najradšej by som zostala s nimi a kúpala sa v ich šťastí, ale zjavne by som tam bola navyše. Dievčatko, ako by pochopilo, že mám Vedúceho veľmi rada, pribehlo za mnou. Chvíľu sme sa len tak prechádzali a rozprávali o Pánovi. O tom, ako ho spoznala a ako som Ho spoznala ja, čo som s Ním prežila a čo s Ním prežila ona. Bola to žena viery. Maličká, mladučká, ale žena viery. Za tých pár okamihov s ňou sa moja viera zmenila. Akoby som zmäkla. Položila som sa do Božích dlaní s väčšou dôverou. Potom som ju poslala späť za rodičmi. Potrebovali zažívať vzájomnú lásku.
Okolo bolo stále veľa ranených. Vedúci mi chýbal. Chýbali mi jeho cenné rady, ale nikto si nedovolil ho vyrušiť. Všetci vyhrabaní poznali jeho príbeh. Snažili sa, ako vedeli, aby ho nahradili, kým znovu nepríde.
Chodila som od jedného raneného k druhému, natierala ich popáleniny jemným olejom a modlila som sa za nich. Množstvo démonov horkosti a klamu, ktorí sa pokúšali zavŕtať do ich rán, sa zo dňa na deň zmenšovalo. Oáza znovu kvitla a oni sa postupne dokázali postarať sami o seba. Odpúšťali svojim vinníkom, poddávali sa Bohu. A On ich potešoval a posilňoval svojou milosťou. Vydýchla som si, že najväčší nápor je za nami.
Vedúci znovu prišiel medzi nás, teraz už sprevádzaný svojou manželkou a dcérkou. Tá žena bola nádherná. Utrpenie, ktorým prešla, nezanechalo žiadne stopy. Ježiš všetko uzdravil svojou láskou. Obidve sa vedúcemu stali vernými a nepostrádateľnými spolupracovníčkami. On sám bol ako vymenený. Akoby zmizla časť z jeho tvrdosti, ktorú som pred tým pripisovala jednoducho jeho charakteru. Teraz som pochopila, že to nebola tvrdosť, ale bolesť minulosti. Viedol všetku prácu v oáze, ale teraz, akoby so sebou niesol novú úroveň lásky ku strateným. Znovu som mala od neho čo učiť.
Z časti oázy, do ktorej nezasiahla ohnivá stena, na nás prichádzali neustále sťažnosti. Slovné útoky zo strany našich súrodencov sa stali našim každodenným chlebom. V týchto chvíľach som často ocenila Vedúceho veľkú lásku. Povzbudzoval nás, keď sme boli príliš ubití a nemali sme chuť pokračovať ďalej.
Oáza vyzerala akoby rozdelená na dve časti. Časť, ktorá bola najskôr spálená a potom obnovená, kvitla novou sviežosťou. Časť, ktorú ohnivá stena nezasiahla, bola stále zalievaná vodopádom zo satanovho kráľovstva. Ľudia v nej žili ako pred tým. Túžila som po tom, aby sa z tejto oázy stala opäť jedna. Ale tento krát naozaj Božia oáza.
V tom čase som sa viac zblížila s jednou milou sestrou. Poznala som ju už roky. Pohľad na ňu ma vždy pred tým plnil radosťou. Teraz sme spolu slúžili nášmu Pánovi. Užívala som si pokoj, ktorý so sebou niesla. Pán ma cez ňu posilňoval vo viere, že o všetkom, ako vždy, vie. Pomáhali sme spolu novým veriacim, ktorí prichádzali z púšte. Za každého jedného sme sa modlievali, aby neuveril klamstvám satanovho vodopádu, ale zostal pri tom Božom. Nikomu sme nebránili ísť kam chcel, nepostavili sme žiadny múr či plot, aby sme jasne oddelili hranice, ale túžili sme, aby Boh bol tým jediným, kto nám vládne. Človek, blízky aj tejto sestre, za ktorého sme sa pred časom modlili s mojím orlom, stále zostával v oklamaní falošnými darmi. Často sme pre neho spolu plakali na kolenách.
Bolo ťažké veriť, že Boh naozaj niečo v druhej časti oázy zmení, pretože mnohí súrodenci z nej nás nenávideli. Mysleli si, že prežívajú spravodlivé rozhorčenie a že sú vedení Duchom Svätým. Preto nás neustále naprávali, ukazovali na naše chyby a na ich úspechy, ktoré mali v službe a živote. Ukazovali nám „požehnania“ z vodopádu. Hlad a prázdnotu, ktorú v nich spôsobovali, považovali za hlad po Bohu, a preto znovu a znovu k nemu prichádzali, aby si brali nové dary a požehnania. Niekedy sa nám stávalo, že boli tak nahnevaní na to, že ich vôbec nechceme počúvať, že do nás tie „dary“ hádzali. Keď preleteli ponad hranicu medzi našou a ich časťou, zmenili sa na hady alebo bahno, ktoré sme museli upratovať. Niektoré sa vo vzduchu jednoducho rozplynuli. Nezostalo po nich nič. Cítila som sa strašne rozpoltená. Túžila som priniesť im naozajstné požehnanie. Niečo, čo obráti ich pohľad na Boha, aby mohli spoznávať len Jeho. Na druhej strane som zápasila s pocitom, že sa staviam do pozície nadradeného, múdrejšieho... Nechcela som posudzovať to, ako žijú. Chcela som byť svätá v mojom Bohu.
„Neboj sa,“ povedal môj priateľ orol hneď, ako dosadol na zem.
Veľmi som sa potešila, že ho vidím. Mala som chuť ho len objímať a vytešovať sa z neho, ale ovládla som sa, lebo som zároveň bola veľmi zvedavá, s čím prišiel.
„To nie je pýcha, keď túžiš, aby spoznali svojho Boha,“ pokračoval, „je to hlas Jeho Ducha, ktorý k tebe hovorí.“
„Bála som sa, že niečo pokazím.“
„Modlila si sa za to?“
„Hlavne som sa zmietala v dvoch protichodných pocitoch,“ priznala som sa. „Už som videla veľa rozdelenia v Božom ľude, nechcela som spôsobovať ďalšie.“
„Nie ty ho spôsobuješ, ale nepriateľ. To on ich klame. Modli sa. Potom vyrazíš do druhej časti oázy. Ježiš chce, aby aj oni boli premenení. Musia ho spoznať skôr, ako príde ďalší útok.“
Uvedomila som si, že som svojím rozumom skoro uhasila nové Božie volanie. Kľakla som si na zem a modlila som sa. Keď som vstala, stál pri mne Vedúci.
„Vezmeš si oddiel bojovníkov. Sám som ich vybral. Pôjdete cez hranicu a poviete im, že Boh ich miluje.“
Spomenula som si, ako sme spolu prišli do oázy. A spomenula som si, aké to niekedy bolo ťažké. Nevedela som si predstaviť, že mám také niečo robiť bez neho.
„Budeme sa za vás modliť,“ povedal, „pamätaj, že nie ste sami. Vždy vás sprevádzajú Boží anjeli.“
„Budem na to pamätať,“ povedala som.
„Idem s vami,“ povedal môj orol, „nájdem tam nových učeníkov. Teraz si ich používa nepriateľ. Ale oni sú povolaní slúžiť Bohu. Nechcem, aby hovorili slovo, ktoré je skazené. Nechcem, aby stáli proti tomu, čo chce robiť Boh. Ježiš im dá slovo, ktoré bude budovať a posilňovať Jeho ľud.“
Nesmierne to pozdvihlo moju odvahu. Už som sa necítila tak sama, keď som vedela, že pôjde s nami. Nadovšetko som milovala chvíle, keď sme slúžili spolu. Miesta, kde Ježiš prepojil naše pomazania.
„Nie ja ti dodávam odvahu, ale tvoj Boh,“ napomenul ma so smiechom a radostne do mňa štuchol, „myslím, že mám novú pieseň!“
Aj ja som sa smiala. Vždy tak správne pomenoval všetky moje chyby. Ale tak veľmi ma miloval, že mi to nevadilo. Jednoducho som sa oveľa ľahšie poddala Bohu, ako keď mi do života hovoril niekto iný. Pozerala som na neho a čakala, kedy zaspieva.
„Čakám predsa, kedy ma pošleš, veliteľka!“ Bol ako veselosť sama. Radosť, že pôjdeme a uvidíme Božie víťazstvo začala padať aj na mňa.
„Leť!“ zvolala som tak, že ma mohli počuť aj v druhej časti oázy. Cítila som, ako tým zvolaním hýbem vecami. Že to nie je len moja radosť, že orol bude znovu spievať, ale Božia radosť a Jeho moc meniaca životy.
Leť, môj drahý, milovaný orol. Dnes prinesieš zmenu, dnes prinesieš čerstvý olej z neba, dnes prinesieš dážď,“ povedala som už oveľa tichšie. Bola to moja osobná modlitba za neho.
Vyletel. Z jeho krídiel padal dážď. Nastavila som mu tvár a dovolila Bohu, aby ma osviežil. Hovoril ku mne a menil moje srdce, dával mi múdrosť a stratégiu, ktorú budem potrebovať. Pred očami som mala obraz obnovenej, zjednotenej oázy. V duchu som videla, že sa stane miestom, kde prídu k spaseniu mnohí neveriaci. Potom si orol sadol na moje rameno. Pozrela som mu do očí. Znovu sme mali ísť spolu, znovu do Božieho víťazstva.
Obzrela som sa na oddiel, ktorý som mala viesť. Povedala som im, čo mi práve ukázal Boh. Jeden z bojovníkov, bol z vyhrabaných. Bol to ten tretí, ktorého som vyhrabala ako prvého. Posilnený, zmenený Božím dotykom, všetky rany zahojené a srdce plné lásky k tým, ktorý mu ublížili. Božie dielo v ňom mohol čítať ktokoľvek. Nepotreboval na to žiadne prorocké obdarovanie. Jednoducho to cez neho žiarilo. Bolo evidentné, že je chrámom Svätého Ducha. Bola to Jeho sláva, ktorá na ňom upútala pozornosť. Všetci ostatní boli z obyvateľov oázy, ktorý zažili to, proti čomu sme mali ísť spolu bojovať. Vysadli sme na kone. Tí, ktorí ich nemali, sa zoradili za nás. Pred nami sedel na svojom koni Ježiš. Hľadeli sme na Neho a chválili Ho. Duch Svätý do nás vlieval novú silu, šepkal osobné rady.
„Pamätajte na to, keď vám bude ťažko. Bojujeme Boží boj,“ zvolala som. Potom som sa znovu otočila dopredu. Orol vyletel do výšky, chvíľu krúžil nad nami a modlil sa. Potom sa posadil na sedlo predo mňa. Pozerali sme spolu na Ježiša a vyrazili sme.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára