30. 10. 2010

Prebudenie 3. Premena

Premena
Tábor s ranenými bol vybudovaný naozaj núdzovo. Zhorelo všetko, čo sme práve nemali na sebe. Zhoreli aj požehnania, ktorými sa pred tým Božie deti chválili. Mnohí ranení boli preto plní horkosti. Krásnu zeleň naokolo akoby ani nevideli. Necítili vôňu čistého vzduchu presýteného sviežosťou Božieho vodopádu.
„Uverili sme vám, teraz nám nič nezostalo,“ hovorili. „Boh nám všetko vzal. Sme chudobní, bez darov, bez moci, nemáme nič. Ako budeme teraz žiť?“
Bolo mi ich ľúto. Nechápali, že ten veľký oheň by ich zabil, keby pred tým neopustili klamstvo, v ktorom žili. Nechápali, že Boh ich ochránil. Že nebyť výzbroje, ktorú im dal, striech zo štítov, ktoré nad nimi ich súrodenci postavili a verne sa za nich modlili, už by bolo po nich. Démoni horkosti a klamu každou novou vyslovenou sťažnosťou dostávali v ich životoch ďalší priestor. Hemžili sa nad nimi, nadávali a vymýšľali nové a nové klamstvá. Rozčuľovalo ma to. Keby som mala nejaký maxivysávač a mohla jednoducho vyčistiť vzduch! Nechcelo sa mi chodiť od človeka ku človeku, donekonečna rozprávať a modliť sa. Mala som nesmiernu chuť mať to všetko za sebou a konečne vypnúť. Premohla som sa a nastavila štít. Hluk démonov okamžite stíchol. Ale aj tak mi bolo smutno za orlom. Sadol by za klavír a hneď by na mňa padol pokoj z neba.
„Čo ti dnes chýba, maličká?“ opýtal sa ma Pán Ježiš.
„Ako vždy, si to ty, kto mi chýba.“
„Objímem ťa,“ povedal.
Položila som sa do Jeho mocných ramien a dovolila mu utíšiť môj nepokoj.
„Lepšie?“
Usmiala som sa na Neho. Bolo mi lepšie.
Vedúci nás rozdelil podľa darov, ktoré nám Svätý Duch dal, do skupín. V každej skupine boli rôzne dary. Chodili sme od jedného raneného k druhému a slúžili im, ako sme vedeli. Často sa mi stalo, že odmietli počúvať, čo som im hovorila. Aj keď to bolo Božie slovo. Frflali na svoj osud, kritizovali Vedúceho, ktorý sa stal vedúcim tej časti oázy, ktorou prešiel oheň a sťažovali sa na podmienky, v ktorých žili. Bolo mi to ľúto, ale stále ma to aj trochu rozčuľovalo. Veď Boh ich požehnal! Ešte stále som bola málo vytrvalá v modlitbách za jednotlivcov. Teraz som sa mala možnosť znovu pokoriť a učiť trpezlivosti.
Jedného dňa som prišla k malému dievčatku. Mohlo mať asi desať rokov. V lone držalo hlavu svojej mamy a spievalo jej chvály. Cítila som matkine dojatie. Nechápala všetko, čo sa jej stalo, ale dcérkina viera jej dodávala silu. Čudovala som sa, že to dievčatko vôbec nie je ranené. Nefrflalo, nesťažovalo sa. Bola prvým človekom z oázy, ktorý nemal nič proti nám ani proti Bohu.
„Miluje ma,“ povedal mi Ježiš. Bol tam, pri nich. Dievčatko sa o Neho opieralo. Keď sa ozval, usmialo sa na Neho a potom sa celé stúlilo do Jeho náručia. Hladil ju po vlasoch a rozprával sa so mnou.
„Matka jej dovolila patriť mi, aj keď si najskôr myslela, že celá viera v Boha je len blud. Nezakazovala jej to ale. Postupne sa mi odovzdávala aj ona. Potom prišli sem a uverili, že satanov vodopád je môj vodopád. Aj čisté srdiečko tohto dieťatka bolo zahnusené tou špinou. Aj kvôli nej som veľmi túžil, aby ste prišli. Chcel som jej byť nablízku.“
Vtedy k nám prišiel Vedúci. Kľakol si, vzal ženu za ruku a plakal:
„Odpusť, odpusť mi, prosím,“ hovoril. Tisol si jej ruku medzi dlaňami a modlil sa. Plakal a modlil sa v jazykoch, pretože jeho žiaľ bol tak veľký, že sa modliť v rodnom jazyku nedokázal. Dievčatko na neho pozeralo a nechápalo, prečo tak veľmi plače. Vtom otvorila oči tá žena.
Pozerala na neho najskôr s nevôľou, ale potom pochopila, že ju prosí o odpustenie za všetku bolesť, ktorú jej spôsobil. Pery sa jej zachveli a s námahou povedala:
„Odpúšťam.“
Rozplakala sa, akoby tým jediným odpúšťam dovolila Bohu uzdraviť v nej všetko, čo ju kedy bolelo. Ako sa z jej očí liali slzy, videla svojim duchovným zrakom jasnejšie. Uvidela Ježiša a chcela vstať.
Nedovolil jej to. Namiesto toho ju vzal do náručia a objímal, až kým neosušil poslednú slzu a neuzdravil posledné zranenie. Potom ju odovzdal Vedúcemu.
„Staraj sa o ne,“ povedal.
Vedúci sa so strachom, či nebude odmietnutý, opýtal:
„Odpustila si mi? Dovolíš mi postarať sa o vás? Naozaj smiem?“
Žena pozerala na Ježiša. Trpezlivo čakal, kým pochopí, že Vedúci je úplne iným mužom, než aký ju pred rokmi opustil.
„Smieš,“ odpovedala potom.
Nechala som ich osamote. Ježiš práve uzdravil ich rodinu. Zostal s nimi a pomáhal im si porozumieť. Dievčatko mu pri tom sedelo na kolenách a počúvalo krásnu pieseň o Jeho láske ku nej.
To, čo pre nich Boh urobil, bolo viac ako krásne. Najradšej by som zostala s nimi a kúpala sa v ich šťastí, ale zjavne by som tam bola navyše. Dievčatko, ako by pochopilo, že mám Vedúceho veľmi rada, pribehlo za mnou. Chvíľu sme sa len tak prechádzali a rozprávali o Pánovi. O tom, ako ho spoznala a ako som Ho spoznala ja, čo som s Ním prežila a čo s Ním prežila ona. Bola to žena viery. Maličká, mladučká, ale žena viery. Za tých pár okamihov s ňou sa moja viera zmenila. Akoby som zmäkla. Položila som sa do Božích dlaní s väčšou dôverou. Potom som ju poslala späť za rodičmi. Potrebovali zažívať vzájomnú lásku.
Okolo bolo stále veľa ranených. Vedúci mi chýbal. Chýbali mi jeho cenné rady, ale nikto si nedovolil ho vyrušiť. Všetci vyhrabaní poznali jeho príbeh. Snažili sa, ako vedeli, aby ho nahradili, kým znovu nepríde.
Chodila som od jedného raneného k druhému, natierala ich popáleniny jemným olejom a modlila som sa za nich. Množstvo démonov horkosti a klamu, ktorí sa pokúšali zavŕtať do ich rán, sa zo dňa na deň zmenšovalo. Oáza znovu kvitla a oni sa postupne dokázali postarať sami o seba. Odpúšťali svojim vinníkom, poddávali sa Bohu. A On ich potešoval a posilňoval svojou milosťou. Vydýchla som si, že najväčší nápor je za nami.
Vedúci znovu prišiel medzi nás, teraz už sprevádzaný svojou manželkou a dcérkou. Tá žena bola nádherná. Utrpenie, ktorým prešla, nezanechalo žiadne stopy. Ježiš všetko uzdravil svojou láskou. Obidve sa vedúcemu stali vernými a nepostrádateľnými spolupracovníčkami. On sám bol ako vymenený. Akoby zmizla časť z jeho tvrdosti, ktorú som pred tým pripisovala jednoducho jeho charakteru. Teraz som pochopila, že to nebola tvrdosť, ale bolesť minulosti. Viedol všetku prácu v oáze, ale teraz, akoby so sebou niesol novú úroveň lásky ku strateným. Znovu som mala od neho čo učiť.
Z časti oázy, do ktorej nezasiahla ohnivá stena, na nás prichádzali neustále sťažnosti. Slovné útoky zo strany našich súrodencov sa stali našim každodenným chlebom. V týchto chvíľach som často ocenila Vedúceho veľkú lásku. Povzbudzoval nás, keď sme boli príliš ubití a nemali sme chuť pokračovať ďalej.
Oáza vyzerala akoby rozdelená na dve časti. Časť, ktorá bola najskôr spálená a potom obnovená, kvitla novou sviežosťou. Časť, ktorú ohnivá stena nezasiahla, bola stále zalievaná vodopádom zo satanovho kráľovstva. Ľudia v nej žili ako pred tým. Túžila som po tom, aby sa z tejto oázy stala opäť jedna. Ale tento krát naozaj Božia oáza.
V tom čase som sa viac zblížila s jednou milou sestrou. Poznala som ju už roky. Pohľad na ňu ma vždy pred tým plnil radosťou. Teraz sme spolu slúžili nášmu Pánovi. Užívala som si pokoj, ktorý so sebou niesla. Pán ma cez ňu posilňoval vo viere, že o všetkom, ako vždy, vie. Pomáhali sme spolu novým veriacim, ktorí prichádzali z púšte. Za každého jedného sme sa modlievali, aby neuveril klamstvám satanovho vodopádu, ale zostal pri tom Božom. Nikomu sme nebránili ísť kam chcel, nepostavili sme žiadny múr či plot, aby sme jasne oddelili hranice, ale túžili sme, aby Boh bol tým jediným, kto nám vládne. Človek, blízky aj tejto sestre, za ktorého sme sa pred časom modlili s mojím orlom, stále zostával v oklamaní falošnými darmi. Často sme pre neho spolu plakali na kolenách.
Bolo ťažké veriť, že Boh naozaj niečo v druhej časti oázy zmení, pretože mnohí súrodenci z nej nás nenávideli. Mysleli si, že prežívajú spravodlivé rozhorčenie a že sú vedení Duchom Svätým. Preto nás neustále naprávali, ukazovali na naše chyby a na ich úspechy, ktoré mali v službe a živote. Ukazovali nám „požehnania“ z vodopádu. Hlad a prázdnotu, ktorú v nich spôsobovali, považovali za hlad po Bohu, a preto znovu a znovu k nemu prichádzali, aby si brali nové dary a požehnania. Niekedy sa nám stávalo, že boli tak nahnevaní na to, že ich vôbec nechceme počúvať, že do nás tie „dary“ hádzali. Keď preleteli ponad hranicu medzi našou a ich časťou, zmenili sa na hady alebo bahno, ktoré sme museli upratovať. Niektoré sa vo vzduchu jednoducho rozplynuli. Nezostalo po nich nič. Cítila som sa strašne rozpoltená. Túžila som priniesť im naozajstné požehnanie. Niečo, čo obráti ich pohľad na Boha, aby mohli spoznávať len Jeho. Na druhej strane som zápasila s pocitom, že sa staviam do pozície nadradeného, múdrejšieho... Nechcela som posudzovať to, ako žijú. Chcela som byť svätá v mojom Bohu.
„Neboj sa,“ povedal môj priateľ orol hneď, ako dosadol na zem.
Veľmi som sa potešila, že ho vidím. Mala som chuť ho len objímať a vytešovať sa z neho, ale ovládla som sa, lebo som zároveň bola veľmi zvedavá, s čím prišiel.
„To nie je pýcha, keď túžiš, aby spoznali svojho Boha,“ pokračoval, „je to hlas Jeho Ducha, ktorý k tebe hovorí.“
„Bála som sa, že niečo pokazím.“
„Modlila si sa za to?“
„Hlavne som sa zmietala v dvoch protichodných pocitoch,“ priznala som sa. „Už som videla veľa rozdelenia v Božom ľude, nechcela som spôsobovať ďalšie.“
„Nie ty ho spôsobuješ, ale nepriateľ. To on ich klame. Modli sa. Potom vyrazíš do druhej časti oázy. Ježiš chce, aby aj oni boli premenení. Musia ho spoznať skôr, ako príde ďalší útok.“
Uvedomila som si, že som svojím rozumom skoro uhasila nové Božie volanie. Kľakla som si na zem a modlila som sa. Keď som vstala, stál pri mne Vedúci.
„Vezmeš si oddiel bojovníkov. Sám som ich vybral. Pôjdete cez hranicu a poviete im, že Boh ich miluje.“
Spomenula som si, ako sme spolu prišli do oázy. A spomenula som si, aké to niekedy bolo ťažké. Nevedela som si predstaviť, že mám také niečo robiť bez neho.
„Budeme sa za vás modliť,“ povedal, „pamätaj, že nie ste sami. Vždy vás sprevádzajú Boží anjeli.“
„Budem na to pamätať,“ povedala som.
„Idem s vami,“ povedal môj orol, „nájdem tam nových učeníkov. Teraz si ich používa nepriateľ. Ale oni sú povolaní slúžiť Bohu. Nechcem, aby hovorili slovo, ktoré je skazené. Nechcem, aby stáli proti tomu, čo chce robiť Boh. Ježiš im dá slovo, ktoré bude budovať a posilňovať Jeho ľud.“
Nesmierne to pozdvihlo moju odvahu. Už som sa necítila tak sama, keď som vedela, že pôjde s nami. Nadovšetko som milovala chvíle, keď sme slúžili spolu. Miesta, kde Ježiš prepojil naše pomazania.
„Nie ja ti dodávam odvahu, ale tvoj Boh,“ napomenul ma so smiechom a radostne do mňa štuchol, „myslím, že mám novú pieseň!“
Aj ja som sa smiala. Vždy tak správne pomenoval všetky moje chyby. Ale tak veľmi ma miloval, že mi to nevadilo. Jednoducho som sa oveľa ľahšie poddala Bohu, ako keď mi do života hovoril niekto iný. Pozerala som na neho a čakala, kedy zaspieva.
„Čakám predsa, kedy ma pošleš, veliteľka!“ Bol ako veselosť sama. Radosť, že pôjdeme a uvidíme Božie víťazstvo začala padať aj na mňa.
„Leť!“ zvolala som tak, že ma mohli počuť aj v druhej časti oázy. Cítila som, ako tým zvolaním hýbem vecami. Že to nie je len moja radosť, že orol bude znovu spievať, ale Božia radosť a Jeho moc meniaca životy.
Leť, môj drahý, milovaný orol. Dnes prinesieš zmenu, dnes prinesieš čerstvý olej z neba, dnes prinesieš dážď,“ povedala som už oveľa tichšie. Bola to moja osobná modlitba za neho.
Vyletel. Z jeho krídiel padal dážď. Nastavila som mu tvár a dovolila Bohu, aby ma osviežil. Hovoril ku mne a menil moje srdce, dával mi múdrosť a stratégiu, ktorú budem potrebovať. Pred očami som mala obraz obnovenej, zjednotenej oázy. V duchu som videla, že sa stane miestom, kde prídu k spaseniu mnohí neveriaci. Potom si orol sadol na moje rameno. Pozrela som mu do očí. Znovu sme mali ísť spolu, znovu do Božieho víťazstva.
Obzrela som sa na oddiel, ktorý som mala viesť. Povedala som im, čo mi práve ukázal Boh. Jeden z bojovníkov, bol z vyhrabaných. Bol to ten tretí, ktorého som vyhrabala ako prvého. Posilnený, zmenený Božím dotykom, všetky rany zahojené a srdce plné lásky k tým, ktorý mu ublížili. Božie dielo v ňom mohol čítať ktokoľvek. Nepotreboval na to žiadne prorocké obdarovanie. Jednoducho to cez neho žiarilo. Bolo evidentné, že je chrámom Svätého Ducha. Bola to Jeho sláva, ktorá na ňom upútala pozornosť. Všetci ostatní boli z obyvateľov oázy, ktorý zažili to, proti čomu sme mali ísť spolu bojovať. Vysadli sme na kone. Tí, ktorí ich nemali, sa zoradili za nás. Pred nami sedel na svojom koni Ježiš. Hľadeli sme na Neho a chválili Ho. Duch Svätý do nás vlieval novú silu, šepkal osobné rady.
„Pamätajte na to, keď vám bude ťažko. Bojujeme Boží boj,“ zvolala som. Potom som sa znovu otočila dopredu. Orol vyletel do výšky, chvíľu krúžil nad nami a modlil sa. Potom sa posadil na sedlo predo mňa. Pozerali sme spolu na Ježiša a vyrazili sme.

Prebudenie 2. Oáza

Oáza
Uplynulo veľa času, odkedy som navštívila „Muža dažďa“. Ľudia prichádzali k Pánovi v počtoch, o akých sme dlho len snívali. Mali sme veľa práce. Teraz som ale len tak cválala a užívala si čas s mojím drahým Bohom. Nastavovala som tvár vetru, ktorý ma osviežoval. Bol to vzácny čas Jeho krásnej prítomnosti. Zrazu sa mi zazdalo, že na mieste, kadiaľ som práve prefrčala, bolo čosi na zemi. Spomalila som a kúsok som sa vrátila. Našla som tam zahrabaných ľudí. Bolo ich päť. Zo zeme im vytŕčali len hlavy.
„Pekne si cválala,“ povedal trochu ironicky jeden z nich, „skoro si nás zašliapla.“
„Prepáčte, fakt som vás nevidela,“ ospravedlňovala som sa, „to kto vás takto zahrabal?“
„Naši drahí bratia a sestry,“ povedal druhý. V jeho hlase som počula hnev, ale nie čerstvý. Už sa pokúšal úplne odpustiť tým, ktorí mu takto ublížili.
„Prečo?“ nechápala som.
„Prorokovali sme,“ odpovedal znovu ten istý.
„To za to vás zahrabali?“
„Hovorili sme pravdu,“ povedal ten prvý.
„Mohla by si nás vyhrabať?“ spýtal sa tretí. Očividne trpel. Ktovie koľko tam už takto trčali.
„Pravdaže,“ povedal som, trochu zahanbená tým, že ma to nenapadlo samu. Ale bola som tak šokovaná tým, čo môžu urobiť Božie deti iným Božím deťom, že som ani nedokázala triezvo uvažovať. Začala som opatrne odhŕňať hlinu najskôr okolo tretieho, keďže bol na tom najhoršie. Ostatní museli počkať. Dala som im trochu napiť, aby som im posledné mučivé chvíle v zemi aspoň trochu uľahčila. Tretí mal na tele modriny, niektoré boli aj poodierané do krvi, akoby ho neudierali päsťami, ale nejakým nástrojom. Radšej som nechcela počuť nič konkrétne. Plakala som len pri pomyslení, že mu niekto zo súrodencov takto ubližoval. Hlavou mi preletelo niekoľko okamihov, ktoré prežil. Len ako letmé záblesky, ale vedela som, že je to hlas môjho Pána. Prebúdzal v mojom srdci nielen súcit, ale aj lásku k tomu človeku. Rany som mu vyčistila a potrela jemným olejom. Prestali ho štípať. Trochu sa mu uľavilo, ale bol veľmi vyčerpaný. Obdivovala som, ako veľmi miloval a ako veľa odpustil.
Pozrela som sa na oblohu. V diaľke som uvidela orla. Približoval sa, až nakoniec pristál tesne pri nás. Bol to ten istý orol, ktorého som stretla pred jaskyňou. Môj najmilší spomedzi orlov. Ten, s ktorým som už bojovala mnoho bojov.
Sledoval ma, ako vyhrabávam tých chudákov. Tretiemu priniesol osvieženie spred Božieho trónu. Muž sa výdatne napil a nasýtil. Môj orol nad ním potom rozprestrel krídla, aby ho ukryl pred horúčavou slnka. Tretí si ľahol a zaspal. Vnímala som šuchot krídiel anjelov, ktorých mu poslal Ježiš, aby mu slúžili.
Pustila som sa vyhrabávať ostatných. Niektorých zakopali aj s koňmi. Bola to zdĺhavá a namáhavá práca. Nemala som ani nástroje potrebné na kopanie. Používala som preto svoju výzbroj, ale opatrne, aby som im nechtiac neublížila.
„Hovoril som ti, že pýcha nastupuje vládu. Títo hovorili proti nej. Preto ich zakopali. Máš odvahu sa k nim pridať?“ ozval sa orol.
Utrela som si pot z čela. Slnko riadne pripekalo. Pozrela som sa na tých špinavých, unavených ľudí a pomyslela som si, že iste nemám odvahu sa ku nim pridať. Netúžila som dopadnúť ako oni.
„Nepozeraj na ich zovňajšok, ale do ich vnútra,“ napomenul ma.
Pozrela som do ich vnútra. Videla som nesmiernu lásku k Bohu a Jeho ľudu. Videla som nekončiacu túžbu po čistote.
„Tak čo, máš odvahu?“ usmieval sa, poznal ma veľmi dobre. Vedel, čo odpoviem.
„Ty vieš, že nemám. Ale rozumiem ich láske a ich túžbam,“ povedala som.
„Dobre si odpovedala. Nikto nemá tú odvahu. Ani oni ju nemajú. Len náš Pán. Málo sa modlíte. Božia cirkev sa už zase málo modlí. Už znovu zaspala na vavrínoch víťazstva. To pravé víťazstvo ale príde až nakoniec. Dovtedy musíme bojovať.“
Zlietali sa ku nám ďalšie orly. Posadali si na zem za toho, ktorý sa so mnou rozprával. Boli to jeho učeníci. Tešila som sa, že ich je toľko. A tešila som sa aj z neho. Autorita, ktorú mu dal Boh, bola zjavná z každého jeho slova. Chvíľu som sa za neho modlila. Prežila som pri tom obnovenie jednoty medzi nami.
„Pôjdeme s vami,“ povedal, „musíte sa od nás veľa učiť.“
Kľakli sme si a modlili sa. Vyhrabaní boli občerstvení, posilnení a očistení. Duch Svätý im každému slúžil, ako potreboval. Keď sme vstali, každý mal nový vak plný vody z Jeho rieky. Dar od ich Boha, sila na cestu, ktorá bola pred nimi, upokojenie, že Boh je na ich strane a novú vieru v Jeho premieňajúcu moc.
Orly vzlietli a vyrazili sme. Cestou som sa rozprávala s jedným z vyhrabaných.
„Nevedel som, čo je to láska, až kým ma jeden z Božích bojovníkov nevytiahol z bahna. Videl som ťa tam. Pomáhala si iným.“
Pozerala som na neho, ale nepamätala som si ho.
„Ťažko by si ma spoznala. Mal som dlhšie vlasy a bradu. A nosil som okuliare. Čierne, aby som nevidel svetlo okolo mňa. Neznášal som svetlo. Pálilo ma. Pripomínalo mi, že existuje Boh, ale ja som chcel slúžiť diablovi. Ježiš ma milostivo zachránil. Teraz som tu. Slúžim Jeho ľudu.“
„No, moc sa ti nepoďakovali,“ narážala som na pozíciu, v ktorej som ho našla.
„Nepotrebujem ich vďaku, poslal ma sem Ježiš. U Neho mám svoju odmenu.“
Obdivovala som jeho krotkosť a pokoru.
„Aj ja hreším. Som taký istý ako ty. Úbožiak, ktorý denne potrebuje odpustenie,“ zasmial sa s radosťou, že Boh ho každý deň prijíma takého, aký je. Potom si začal pospevovať akúsi pesničku. Pod ňou som tušila modlitbu. Na pohľad vyzeral bezstarostne, akoby išiel na nejaký výlet, ale v duchu sa modlil. Pozeral dopredu. Nie len na okolnosti, ktorým budeme čeliť, ale aj ďaleko nad ne - na lásku nášho Pána k ľuďom, za ktorými nás poslal.
Zletel k nám môj drahý orol a sadol si predo mňa na sedlo. Cítila som teplo jeho veľkého tela a mäkkosť jeho peria. Chcelo sa mi tak zostať a len sa viezť pomaly ďalej, hoci aj celé roky. Kochala som sa jeho láskou k Bohu, jeho milovaním bratstva. Cítila som, ako ma to preniká. Boh to do mňa vlieval, akoby do každej mojej bunky, do každej mojej myšlienky. Vedela som, že je to príprava na to, čo nás čaká, ale nechcela som už nikdy nič iné. Len zažívať tú nádheru neba. Mala som neopísateľnú chuť sedieť s orlom pri jeho oblúbenom nástroji a len počúvať. Počúvať a počúvať. To bolo niečo, čoho som sa nedokázala presýtiť. Tóny neba tak špecifickým spôsobom prinášajúce prítomnosť môjho milovaného Pána, kúpeľ v rieke Ducha, objatie Otca.
„Blížime sa,“ povedal orol. Sklamane som na neho pozrela. Aj ja som cítila, že sa blížime, ale nechcela som, aby to skončilo. Usmial sa. Poznal ma dosť dobre na to, aby vedel, že je to môj hlad po Bohu, ktorý sa ozýva. Že pôjdem a dám do boja, ktorý bol pred nami všetko. „Budete musieť veľa milovať,“ povedal mi ešte, „pomôžeme vám.“
Pred nami som uvidela oázu. Bola veľká. Vyzerala ako koniec púšte. Akoby už za ňou nič suché nebolo. Akoby už existovala len krásna zeleň, hojnosť vody a jedla.
„Je v nej veľa oklamaných,“ povedal mi orol, „neveria, že existuje niečo iné ako táto hojnosť.“
„Ako je to možné?“ opýtala som sa.
„Vodcovia zlyhali. Už nehľadajú pravdu. Myslia si, že priniesli nebo na zem.“
„Aha,“ pochopila som, prečo práve sem Pán privádza tých, ktorí kážu proti pýche, „to nebude ľahké.“
„Nebude, ale Víťaz je na našej strane,“ povedal a vzlietol znovu viesť skupinu svojich učeníkov. Väčšinou boli od neho mladší, ale našli sa aj trochu starší. Všetci ho uznávali ako svoju autoritu. Bol ako jednoduchá kniha, priame slovo vedúce k cieľu. Čokoľvek povedal alebo urobil, vyvýšil jedine Ježiša. Pozerala som chvíľu za nimi a počúvala jeho pieseň. Posilnená som sa znovu pozrela smerom do oázy.
Ocitli sme sa pri čudnom vodopáde. Vyhrabaní a ja. Pozerali sme hore, aby sme zistili, odkiaľ sem tečie. Videla som čiernu rieku tečúcu zo satanovho kráľovstva. Padala ako vodopád na okraj tej krásnej oázy. Ako padala, menila sa na zlato, striebro a diamanty. Božie deti, bolo medzi nimi veľa vedúcich, si z toho bohatstva naberali, pchali za košele, do vreciek a jedli ho. „Boh ma požehnal,“ hovorili.
Pozrela som na Ježiša. Stál vedľa nás a čakal na naše otázky. Túžil nám dať svoju múdrosť.
„Ďalej ich pozoruj,“ povedal mi.
Jeden z vedúcich sa práve vystatoval, ako ho Boh požehnal. V jeho vnútri bola bolesť a prázdnota. Plnil si ju tými šperkami, ale tie sa v ňom znovu zmenili na hnusnú čiernu tekutinu pripomínajúcu bahno, z ktorého sme vyťahovali stratených. Bolo mu z toho zle, vracal a mal hnačku. Navonok ale stále vyhlasoval, že je šťastný, že žije naplno s Bohom, ktorý ho nadmieru žehná. Šperky, ktoré mal vo vreckách a za košeľou, sa zmenili na hady, ktoré ho neprestajne bolestivo hrýzli. Ale ani potom nezačal hľadať Božiu tvár. Stále klamal sám seba aj okolie, že má všetko pod kontrolou.
„Čo máme robiť?“ opýtal sa Pána Ježiša jeden z vyhrabaných. Bol to ten, ktorý sa so mnou cestou rozprával. Bol ich vodcom. Nazvala som si ho „Vedúci“.
„Modlite sa za milosť k pokániu. Modlite sa, aby Svätý Duch otvoril oči týmto mojim drahým deťom. Zhrešili, ale stále ich milujem. Modlite sa, aby môj ľud zahorel novým ohňom lásky ku mne. Nie láskou k mojim požehnaniam, ale ku mne. Kto miluje moje požehnanie viac ako mňa, bude oklamaný. Kto miluje viac mňa, ako čokoľvek vo svete aj v Božom kráľovstve, vytrvá až do konca. Tomu dám sedieť so mnou na tróne. To sú tí praví víťazi – tí, ktorí si zošklivili všetko okrem mňa.“
Kľakli sme si. Modlila som sa, aby mi Ježiš bol všetkým. Vždy, v celom mojom živote boli veci, ktoré som hľadala, ktoré odpútavali moju pozornosť od Neho. Túžila som patriť mu naozaj celá. Mala som pocit, že to len ja som taká nedokonalá, ale moji spoločníci sa modlili rovnako. Aj orly, ktoré ku nám zosadli, sa modlili s nami. Všetci sme potrebovali pokánie. Aby Boh bol ten, ktorý sa na nás oslávi. Zatúžila som, aby tu bol generál so svojím orlom. Oni by nás podržali, oni by nám pomohli a poradili. Túžila som sa oprieť o generálovu hlbokú vieru. Nakoniec som aj z toho robila pokánie. Stála som na mieste, kam ma postavil, s ľuďmi, ktorých som potrebovala. Nespokojnosť s Jeho plánmi bola moja nevera. A Boh mi potom dal svoj pokoj.
Boli sme pripravení ísť.
„Vezmite si moje svetlo,“ povedal Ježiš. Podával nám kalich. Bolo zvláštne, že hovorí o svetle a podáva mi kalich. Vzala som ho a pozrela doň. Naozaj v ňom bolo svetlo. Tekutina, ktorá bola akoby tekutým svetlom.
„Je to moje slovo. Napite sa.“
Jeden po druhom sme sa napili. Slovo začalo meniť moje myšlienky. Posväcovalo ma, dávalo mi silu a nový pohľad na veci. Mala som pocit, že na čokoľvek by sa ma kto opýtal, povedala by som mu jasný Boží názor. Akoby sa predo mnou zodvihla opona a ja som uvidela celé javisko. Nehádala som, čo asi tam je. Všetko som mala pred očami.
„Vezmite moje občerstvenie,“ pokračoval.
Podával nám iný kalich. V tomto bola voda. Nebeské občerstvenie Svätého Ducha. Jeho ovlaženie aj na tých najsuchších a najunavenejších miestach našich životov.
Jeden po druhom sme sa znovu napili. Obavy, s ktorými som prichádzala k oáze, boli preč.
„Najedzte sa, deti moje,“ povedal a podával nám chlieb. Lámal ho, ďakoval nebeskému Otcovi a sýtil nás ním.
„Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vyliala za vás,“ povedal a podával nám ďalší kalich. Napili sme sa.
„Teraz choďte, posilňujte sa deň čo deň v mojej milosti. Neodchádzajte odo mňa. Ja vám dám víťazstvo.“
Rozišli sme sa k oklamaným. Všade sme hovorili o Božej milosti a slobode, ale väčšina nám nerozumela. Pozerali na nás podozrievavo, neotvorili sa nám. Neverili nám, pretože sme prišli z púšte. V celej oáze bol rozšírený klam, že Boh na púšti nie je, že len v oáze sú praví kresťania. Označovali nás za klamárov. Zúfali sme si. Predpokladala som, že nakoniec spolu s vyhrabanými skončím tak ako oni pred tým. Už som to mala pred očami, už som sa videla ako čakám, na niekoho, kto snáď pôjde okolo. Len niečo tvrdohlavé vo mne odmietalo prijať prehru. „Veď Boh je Víťaz,“ opakovala som si.
„Nehovoril som ti, že budete musieť veľa milovať?“ sadol si ku mne môj orol, „už vidím víťazstvo. Milujte ich a hovorte slovo v láske. Lietali sme po celej oáze. Je veľa tých, ktorí začínajú túžiť po pokání. Vytrvajte.“
Za jeho slovami bol skrytý smútok.
„Čo ti je?“ opýtala som sa ho.
„Nič pred tebou neutajím, že?“ zasmial sa smutne. „Je tu človek, ktorého milujem. Nechce opustiť tú špinu. Nevidí ten rozdiel. Nevníma pomazanie. Nedostane sa to ku nemu. Spieval som mu, ale nedovolil mi ani dokončiť.“
Vedela som o kom hovorí. Kľakli sme si spolu a modlili sa za neho. Orlom hýbali tlmené vzlyky.
„Pusti to,“ pošepkala som mu premáhajúc moje vlastné vzlyky.
„Bol povolaný stať sa orlom,“ šepkal môj drahý priateľ, „vie lietať. Prečo to nerobí?“
Orol počas svojho života do toho človeka veľa investoval. Dal mu všetko, čo mu vedel dať. Modlila som sa, aby sa jeho smútok nezmenil v neodpustenie a neodpustenie v horkosť. Nemala som mu čo povedať. Len tam byť. Plakali sme a volali o milosť pre toho človeka. Prijali sme tiché uistenie o tom, že Boh o ňom vie. Upokojení sme spolu išli k vyhrabaným.
„Ešte nikdy som nevidel víťazstvo,“ povedal Vedúci, „je ťažké ostať v boji a nevidieť výsledok.“
„Bolo ťažké zomierať na kríži, ako náš Pán,“ povedal orol autoritou toho, kto poznal Pána naozaj zblízka.
„Pomôž nám vidieť veľkosť Jeho utrpenia,“ povedal Vedúci.
„To, čo žiadaš, ti môže dať len On,“ odpovedal orol, „keď ti zjaví len kúsoček toho, čo pre teba vytrpel, nebude ti ťažké slúžiť mu ďalej, aj keby si nikdy nemal vidieť víťazstvo.“
Pozerala som mu do očí, keď hovoril s Vedúcim. Bol ako ten, kto vie, ako Kristus miluje cirkev. Videla som v nich hlboký smútok z odmietnutia vlastným ľudom. Nie Izraelom, ktorý kričal: „Ukrižuj ho!“, ale cirkvou, ktorá si vážila len spasenie, nie svojho Spasiteľa.
Potom orol pozrel na mňa: „Miluj Ho,“ povedal, „a miluj ich.“
Znovu sme sa modlili. Duch Svätý k nám hovoril. Dostali sme slovo posilnenia, ktoré sme potrebovali. Keď sme vstali, na každého z nás tiekol z neba prúd Božej rieky. Vyzeralo to ako malé vodopády. Nádherne čisté a voda z nich sa nemenila na žiadne navonok zjavné požehnania. Napĺňala nás poznaním Boha. Slovo, ktoré sme kázali, sa nezmenilo. Zmenil sa spôsob nášho kázania. Hovorili sme oveľa menej a oveľa viac sme jednoducho žili. Oklamané Božie deti sa začali po nás obzerať, pozorovali nás a pomaly, po jednom prichádzali, aby sa napili z vody, ktorú sme mali. Ako pili, vodopády sa zväčšovali, až sa z nich stal jeden mohutný prúd, ktorý tiekol do oázy.
Veľmi sme sa tešili, aj keď zďaleka nie všetci prišli, aby ochutnali pokoj Božej prítomnosti. Vodopád zo satanovho kráľovstva stále lákal svojimi drahocennosťami a bolo ťažké opustiť ho. Prosila som Vedúceho, aby sme sa znovu, tento krát úplne všetci, ktorí pili z Pánovej rieky, spolu modlili.
„Dobre,“ odpovedal, „modlime sa. Ale toto bude ťažšia modlitba, ako bola tá prvá. Aj tak to chceš?“
Nevedela som, v čom bude ťažšia, ale túžila som, aby všetci v oáze mohli prísť k Pravde.
„Musíme to urobiť. Je to Ježiš, kto ich miluje.“
Vedúci sa rozbehol po oáze. Stanovil presný čas, kedy sa budeme všetci spolu modliť. Všetkých dôrazne varoval pred neopatrnosťou, pred nedostatkom bdelosti a pred vlažnosťou. Vyzýval ich, aby zvážili, či chcú dať Bohu naozaj všetko.
„Kto nedá Bohu naozaj všetko, kto sa bojí, kto mu vo všetkom neverí, nech sa ukryje pod svoj štít,“ hovoril. Začala som sa vážne obávať toho, čo má prísť.
„Miluj,“ napomenul ma orol. Stál predo mnou a uprene na mňa hľadel, „stále ich málo miluješ. Stále sa snažíš milovať ich všetkou svojou láskou. Miluj ich konečne Ježišovou láskou. Dovoľ mu, plniť ťa z rieky Jeho Ducha. Kam stále utekáš?“ spýtal sa ma a skúmal pri tom moje srdce.
„Neviem... Som to stále ja, nie On, kto je vo mne väčší.“
„Modlime sa.“
Ešte ani nedopovedal, už som kľačala na zemi. Mala som dojem, že už po tisíci krát vyznávam Bohu to isté. Že Ho už tisíci krát prosím o milosť pomôcť mi byť menšou ako je On. Túžila som byť ako Ján Krstiteľ - umenšovať sa, aby On mohol rásť. Túžila som vidieť zmenu v životoch ľudí, ku ktorým sme boli poslaní. Volala som o Boží zázrak. Orol sa modlil s naliehavosťou toho, kto je odhodlaný dať do boja úplne všetko. Len aby videl Boží zásah. Len aby videl tú premenu, po ktorej túžil náš Pán. Len aby Ho potešil, len aby urobil, čo jeho Veliteľ chce. Nič iné nemalo pre neho cenu. Ešte sme kľačali, keď sa vrátil Vedúci.
„Je nás málo, ale odhodlaných. Ostatní sa ukryli. Poďme na to, už je čas.“
Postavila som sa. Za sebou som tušila útok. Pozerala som orlovi do očí. Mal to tam. Jeho lásku ku mne, oddanosť a priateľstvo, ktoré nám dal Boh. Pripadal mi byť veľmi zraniteľný. Akoby vystúpila na povrch všetka jemnosť, ktorú mal. Plánovala som si, ako ho budem chrániť. Vedela som, že mi nebude na obtiaž, ale že ho budem potrebovať a energia vynaložená na jeho ochranu, nebude ničím v porovnaní s tým, ako mi pomôže. To všetko mi preletelo mysľou v zlomku sekundy.
Potom som sa otočila.
Asi sto metrov odo mňa sa týčila ohnivá stena. Siahala od zeme vysoko do neba. Rýchlo sa približovala. Kadekoľvek prešla, ničila všetko živé. Nič tak hrozné som nečakala. Naháňala mi hrôzu. Predstavovala som si, ako zo mňa zostane len kôpka popola.
„Neboj sa,“ zašepkal mi orol.
Napomenula som sama seba za to, že som zabudla, že stojím v duchovnom boji. Pripadala som si ako človek, ktorého tvorca akčného filmu túži v behom minúty pretvoriť na hrdinu. Len som nevedela, ako sa mu to môže podariť práve so mnou.
„Sústreď sa,“ napomenul ma orol, „takto z nás naozaj nič nezostane. Mysli na Pána a Jeho moc. Chváľ Ho a uctievaj. Spievaj novú pieseň!“
Ako hovoril, pridával na intenzite hlasu, pretože stena sa ku nám blížila aj s mohutným vzdušným vírením okolo nej. Počula som jej hrozivý hluk.
Spievala som prvú pieseň, na ktorú som si spomenula. Bola o krvi nášho Pána, ktorou zaplatil za naše hriechy. Spievala som po slovensky aj v jazykoch. Konečne som sa upokojila a sústredila som sa len a len na Neho. Orol sa skryl pod môj štít. Hrial ma svojim telom a dodával mi odvahu. Akoby svojou prítomnosťou stelesňoval prítomnosť môjho drahého Boha. Chcelo sa mi od radosti tancovať a poskakovať. Už som sa necítila ako niekto, komu ide práve o život. Bola som milovaná. Dcéra Božia, ktorá poznala Jeho slávne víťazstvo. Na mojej strane stál Boh - jediný Víťaz. Bol to nádherný okamih. Moja viera bola plná Božej viery.
Stena už bola priamo pri mne. Jej bezprostredná blízkosť ma na moment znovu naľakala.
„Neboj sa!“ zakričal orol. Zobákom mi pritom ďobol na miesto, kde mám srdce. Zabolelo ma to, ale zároveň mi to dodalo odvahu. Zdvihla som do výšky svoj meč a zakričala:
„Ježiš je víťaz!“
Presne v tom momente cez nás ohnivá stena prešla. Mala som pri tom otvorené oči. V tej ukrutnej páľave boli zhromaždení démoni. Jačali jeden cez druhého rozzúrení a odhodlaní nás zničiť. Videla som ich tváre, cítila ich hnusný dych a počula odporné škreky. Ale ani jeden sa ma nedotkol.
Rýchle som sa otočila a pohla som sa za stenou. Aj ostatní, cez ktorých už prešla, kráčali za ňou a modlili sa. Spievali sme chvály a vyvyšovali Božie meno. Démoni nevydržali a najskôr po jednom, potom v celých húfoch utekali preč. Boli sme šťastní. Spúšť, ktorú po sebe nechali, ale bola neuveriteľne veľká. Krásna zelená oáza sa do polovice zmenila na zhorenisko.
„Máme veľa práce,“ povedal mi orol. Vyliezol spoza môjho štítu a uhládzal si perie, „musíme sa rozlúčiť.“
Nechcelo sa mi s ním lúčiť. Milovala som ho. Za tie roky, čo som ho poznala, sa stal akoby mojou súčasťou.
„Veď sa, ešte sa stretneme,“ chlácholil ma.
„Na zemi alebo v nebi?“ spýtala som sa s nádejou, že odpoveď znie - zajtra.
„To nechaj na Neho,“ povedal a hľadel pri tom na Ježiša.
Potom sa mnou nechal objať, položil mi svoju nádhernú hlavu na plece a zašepkal: „Mám ťa naozaj rád, sestra.“
Hrdlo sa mi zovrelo smútkom a z očí mi tiekli slzy, keď odlietal nasledovaný kŕdľom svojich učeníkov. Ale vlastne som bola šťastná. Patrili sme k sebe. Vedela som, že sa vráti. Vždy sa vracal. S niečím novým, niečím, čo priniesol priamo z neba.
„Pomôžeš mi to tu znovu rozzelenať?“ spýtal sa ma potom Pán s náznakom nesmiernej veselosti v hlase.
Pozrela som na Neho. Z jediného Jeho pohľadu ma naplnila túžba tvoriť. Nakazil ma všetkým tým, čo v tej chvíli cítil. Na smútok z lúčenia som už ani nepomyslela. Zohol sa k zemi a dýchol na ňu.
„Takto,“ povedal.
Na mieste, kde dýchol sa znovu rozzelenala tráva.
Uchvátená Jeho nadšením som sa postavila k spálenému stromu. Zostal z neho len ohorený pahýľ. Pozrela som na Ježiša, či to isto iste myslí vážne, a keď nič nenamietal, dýchla som naň.
Strom pred mojimi očami znovu vyrástol, ozelenel a zakvitol.
Veľmi som sa z toho tešila. Pobehovali sme potom spolu po oáze. Trochu blázniví, trochu vážni, trochu uletení, trochu sústredení, trochu veselí, občas smutní a veľmi, veľmi milujúci. Tancovali sme a naháňali sa, sedeli a písali. Dovolil mi fušovať do remesla aj maliarom. Neviem, či z toho boli nadšení, ale v ten deň to bolo jedno. Bola som s Ním a naplno som rozdávala Jeho život. Žila som tvorenie.
„Už vieš, ako sa cíti stvoriteľ?“ spýtal sa ma potom.
„Je to nádherné,“ odpovedala som mu. „Takto to bolo, keď si tvoril zem?“
„Takto a nie takto,“ zasmial sa, „chcel som, aby si z toho kúsok spoznala.“
„Ďakujem.“
Stála som tam a čakala, čo teraz povie. V Jeho očiach už nebola tá divoká hlboká radosť ako pred chvíľou.
„Dovoľ mi ťa poslať znovu do boja,“ povedal.
Pripadalo mi zvláštne, že si pýta dovolenie. Som vojak a vojak má poslúchnuť svojho veliteľa kdekoľvek by ho poslal.
„Túžim po tom, aby si chcela ísť, kam ťa posielam. Ak pôjdeš len z donútenia urobíš len časť toho, čo by som chcel. Nie všetko.“
„Pane, ty vieš, aká som slabá. Len ťa nadovšetko túžim milovať. Pôjdem, kam ma pošleš.“
„Budú na teba zlí, ale neboj sa, Ja som s tebou.“
„Už sa nebojím. Som tvoja milovaná,“ povedala som a vykročila som k malému táboru, kam znášali ranených.

Prebudenie 1. Jaskyňa spiacich obrov

Jaskyňa spiacich obrov
Stála som vedľa Pána Ježiša a pozerala na Jeho armádu. Množstvo Božích bojovníkov sa nedalo spočítať. Boli zoradení do jednotlivých oddielov. Vojakom velili desiatnici, stotníci a tisícnici. Nad týmito stáli generáli. Všetci generáli podliehali Veliteľovi veliteľov, Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. 
Boli sme odhodlaní kráčať za Ním. Nasledovať Ho kamkoľvek pôjde. Oblečení sme boli v žiarivej Božej výzbroji. Čakali sme na Jeho povel. Pozorne sme hľadeli na Neho, pôvodcu a dokonávateľa našej viery. Tušili sme, že pred nami sú Božie skutky, aké nikto nikdy nevidel. Zjavenie Jeho slávy, aké bolo od počiatku pripravené práve pre tento čas. Poznali sme Jeho blízkosť, boli sme naplnení vierou zhora – vierou Toho, ktorý dal svojho Syna, aby sme mohli mať smelý, ničím nehatený prístup k Nemu.
Chaos, aký som si pamätala z prvých videní, bol preč. Ale mohol sa kedykoľvek vrátiť. Potrebovali sme sa pozerať na nášho Pána. Spoliehať na Jeho, nie svoju silu, plniť sa pokorou, aby pýcha nedostala žiadne miesto, aby sme v ničom nevyvýšili seba, ale Jeho, milovať Ho nadovšetko, túžiť po Ňom nehasnúcou zamilovanosťou, aby nás nenasiakla vlažnosť. Túžiť len a len po Ňom, aby sme nezabudli, ako On túži po nás. Nezatvárať dvere Svätému Duchu. Bola som vďačná, že sme zažili tak veľa ťažkých bojov, v ktorých nás Pán učil spoliehať sa len na Neho. Tešila som sa z nových Božích vecí, ale zároveň som sa nútila stále zostať v strehu. Neuspokojiť sa s ničím iným ako plnosťou Božej vôle a Jeho jasným vedením. Hľadať Jeho pre Neho a dôverovať Mu, že nás povedie. Znovu a znovu som preto volala o milosť. Neviem, o čom rozmýšľali ostatní, ale ja presne o tomto.
Vnímala som v nás isté napätie. Ako napätie koní nastúpených pred štartom na dostihoch. Už skoro sme mali vyraziť, ale nevedeli sme odhadnúť presný okamih, kedy to bude. Pán nám dával svoj pokoj. Chcel, aby sme vyrazili v pravý čas a naraz. Bolo to Jeho túžbou -  vidieť našu jednotu a poslušnosť. Skoro stále som sa modlila v jazykoch. Chcela som byť nasiaknutá len Ním.
Potom konečne zaznel povel:
„Vpred moja armáda! Vpred môj ľud. Vpred bojovníci Božieho kráľovstva. Pre moje meno a moju krv kráčate oslobodiť zajatých. Polámte jarmá otroctva hriechu. Pre moje meno a pre moju krv. Choďte, neľakajte a nebojte sa - Ja som s vami.“
Vyrazili sme. Za pahorkom, ktorí bol pred nami, v temnote, do ktorej sme kráčali, som v duchu videla ľudí žijúcich v špine hriechu, v depresiách, bez chuti do života, v nenávisti k iným ale aj k sebe samým... Cítila som ich bolesť a ďakovala Pánovi, že zomieral aj preto, aby tú bolesť vzal. Tak, ako vyviedol z egyptského otroctva mňa, tak vyvedie aj ich.
Necválali sme rýchlo. Generál veliaci časti vojska, v ktorej som slúžila, sa o čomsi bavil s orlom sediacim na jeho ramene. Mala som pocit, že preberajú nové taktiky, že už vnímajú konkrétnych ľudí, za ktorými ich Boh posiela, že už sa za nich modlia. Modlila som sa za tých dvoch, aby im Boh dal svoju múdrosť. Veľmi som si ich vážila. Vždy nás viedli Božím smerom.
Pred nami sa vynorilo údolie pokryté súvislou vrstvou bahna. Vyzeralo to ako obrovské bahnové jazero. Tráva na jeho brehu bola vysušená a bez života. V tom bahne boli ľudia. Museli sme zosadnúť z koní a viesť ich za sebou, pretože ich nebolo dobre vidieť. Našľapovali sme opatrne, aby sme im neublížili. Bahno sem prúdilo zo satanovho kráľovstva. Bránilo ľuďom dýchať, plnilo ich pľúca a vnútornosti. Bolo jedinou vecou, ktorú v živote poznali. Jedli ho a aj vdychovali. Pomáhali sme im vstať, umývali sme ich, dali sme im napiť a potom sme ich odvádzali na miesto, na ktorom sme postavili tábor.
Zaujala ma skupinka bojovníkov. Zastali a spoločnými silami vyťahovali akéhosi človeka. Vyzeral skôr ako mŕtvola, než ako živý človek. Jeden z vojakov mu začal dávať umelé dýchanie a masáž srdca. Pripadalo mi to zbytočné. Myslela som si, že sa mu už nedá pomôcť. Už len pohľad na toho špinavého, podľa mňa mŕtveho človeka, ma plnil strachom. Vlasy, polepené bahnom, mu stáli dupkom, akoby prežil neopísateľnú hrôzu, kým zomrel. Keď sa ten muž prvý krát nadýchol, vojak, ktorý sa ku nemu vrhol, aby ho zachránil, sa rozplakal. Zahanbila som sa, pretože som vedela, že ja by som to nedokázala.
„Každý urobí tie veci, na ktoré mu dám milosť,“ povedal Pán Ježiš, ktorý sa zrazu objavil vedľa mňa. „Dal som mu svoju lásku k tomu človeku. Už roky sa za neho modlí. Preto ho mohol zachrániť. Ten muž chcel slúžiť satanovi, ale teraz sa stane veliteľom v mojej armáde.“
Vlasy mu umyli a učesali. Jeho tvár sa zmenila - odrážala utrpenie a hrôzu, ktoré prežil, ale zároveň úľavu, že už je to všetko preč.
Prestala som ich pozorovať a vytiahla som z bahna akúsi ženu. Ešte dýchala, ale bola veľmi vyčerpaná. Pomohla som jej sa posadiť a chvíľu som jej hovorila o Ježišovi. Ako počúvala, jej pohľad sa vyjasnil a tvár rozžiarila radosťou. Keď pochopila, čo pre ňu Ježiš urobil, pustila sa nám pomáhať a vyťahovala z bahna tých, ktorých poznala a rozumela im. Hoci bola veľmi slabučká, ako to robila, silnela v Pánovi.
„Nechoďte odo mňa ďaleko,“ povedala som jej, „za chvíľu pôjdeme spolu do tábora. Tam si odpočinieme.“
Bola mi veľmi sympatická. Mohla mať niečo okolo päťdesiat rokov. Vlasy mala ešte polepené bahnom a iste sa túžila čo najskôr umyť a občerstviť, ale zároveň veľmi túžila, aby iný nemuseli trpieť tak, ako ona. Chcela, aby spoznali lásku, ktorou ju zaplavil Ježiš.
Po očku som sledovala, či odo mňa nezašla predsa len ďaleko a sústredila som sa na muža, ktorý kúsok odo mňa sedel v bahne. Bol veľmi zvláštny. Na hlave mal niečo ako prilbu spasenia a na ramenách jemné brnenie. Napriek tomu sa nesprával ako ten, ktorý vie, že Ježiš za neho zomrel. Sedel až po pás v tej špine a stále ľutoval svoje hriechy, stále sa k nim vracal. Jeho srdce bolo zavalené pocitmi viny a zlyhania. Vtedy som ho spoznala. Bola som veľmi prekvapená. Bol to muž, ktorý mi bol veľmi blízky. Prišla som k nemu a pomohla mu vstať. Priviedla som ho na breh. Sadol si a pozeral, ako všetka špina steká na trávu. Kam dopadla, zničila aj tú úbohú zoschnutú zeleň, ktorá tam bola. Rozplakal sa. Stála som tam a ešte stále neverila, že som ho tu stretla, že je možné, aby to bol on, aby túžil po spasení a odpustení hriechov. Nemala som žiadne slová, ktoré by som mu povedala, žiadne potešenie ani napomenutie. Nič. Len som mlčala.
Pristúpila k nám žena oblečená v krásnom zlatom plášti. Mala ho prehodený cez biele rúcho. Nevyzerala ako jedna z armády. Bola iná. Ale vedela som, že patrí Ježišovi. Nemala výzbroj, ale poznala Boha. Ježiš jej dal ten plášť, aby si ju uctil. Vážil si jej lásku, ktorú sa napriek všetkým ťažkostiam, ktoré prežila, snažila rozdávať. Aj ju som poznala a milovala.
Muž na ňu pozrel. Nevládal ani vstať. Poznanie vlastnej úbohosti mu podlamovalo kolená. Povedal jej len: „Odpusť.“
„Odpúšťam,“ povedala žena. Bola to jeho manželka. Chcela si dať dole kapucňu toho plášťa.
„Nechaj si ju,“ prikázala som jej. Mala som silný dojem, že nie je len na ozdobu, ale aj na ochranu jej hlavy.
Z bahna sa na nich pozerala ich dcéra. Sama sa posunula bližšie k brehu, aby porozumela tomu, čo sa tam deje. Keď videla, čo Ježiš urobil pre jej rodičov, vyšla z bahna a tiež mu odovzdala svoj život. Bol to pre ňu veľký krok viery, pretože vo svojom dovtedajšom živote Boha odmietala.
Všimla som si aj jej dcéru (vnučku ženy v plášti). Poznala Ježiša, stála tam v Jeho výzbroji. Všetci sa spolu tešili z Jeho veľkej milosti. A ja som sa tešila s nimi.
Bol tam aj muž dcéry ženy v plášti. Ale ten sa zatiaľ len pozeral na to, čo sa to deje. Potrebovali sme sa modliť, aby aj on mohol vyjsť z bahna von.
Zrazu na nás začali nalietavať démoni. Pripadalo mi to ako hemženie tisícov netopierov. Prilietali zhora a vylietavali aj z bahna. Vytiahla som meč. Jednou ranou som mohla zasiahnuť hneď niekoľkých. Tí mladučkí kresťania, s ktorými som práve bola, sa ešte nevedeli brániť. Len vnučka tých manželov už mala na sebe výzbroj. Vytiahla meč a učila sa odo mňa. Na chvíľu ma zaplavil strach, čo s nimi bude, keď sa mi nepodarí ich ubrániť.
„Neboj sa,“ pošepkal mi vtedy Duch Svätý.
Démoni padali po stovkách. Všade naokolo bojovníci bránili tých, ktorí boli práve zachránení pre večný život. Mladučkí kresťania nás pozorovali a učili sa základom dôvery v Božiu dobrotu.
Spoza kopca, z miest, odkiaľ sme sem prišli, vychádzala žiara Božej slávy. Aj pred tým bolo v údolí svetlo, pretože sme kázali evanjelium. Priniesli sme svetlo do temnoty. Teraz prichádzala Jeho žiara. Bola silnejšia ako letné poludňajšie slnko. Ale nepálila nás. Pálila len démonov, ktorí pred ňou utekali. Nás a všetko naokolo oživovala. Tráva sa zazelenala, stromy v okolí ožili a začínali kvitnúť.
Ľudia, ktorí boli ešte stále v bahne, to spozorovali. Jeden druhému ukazovali na to, čo sa deje. Niektorí sa odvážili z neho vyjsť, aby sa pozreli, čo spôsobilo tú zmenu. Najskôr to bolo len pár jednotlivcov, ale potom vychádzali v menších aj väčších skupinkách. Na brehu ich čakali bojovníci, ktorí ich umývali a dávali im napiť. Tí, ktorí práve uverili sa často vracali späť, aby svojim známym vysvetlili, čo práve prežili. Zachránili tak mnohých. Niekedy sme nevedeli, kam skôr skočiť, tak veľa bolo tých, ktorí odpovedali na Božie volanie. Bolo to krásne. Ale zároveň aj veľmi smutné, pretože stále bolo veľa tých, ktorí svetlo odmietali, napriek tomu, že uvideli rozdiel medzi ním a temnotou.
Vydali sme sa do tábora, ktorý sme pre tých, ktorých sa nám podarilo zachrániť, postavili na vyvýšenom vrchu - ďaleko od smradu bahna, z ktorého sme ich vytiahli. Viedla naň pohodlná cesta, aby aj zoslabnutí a vyčerpaní vládali vyjsť hore. Tých, ktorí nevládali vôbec, sme niesli, alebo viezli na koňoch. Pozorovala som vojakov okolo seba - bola to ťažká práca, ale oni sa radovali. Pán im dával silu, keď niesli nevládnych. Modlili sa za nich a hovorili im Božie slovo. Vedeli naspamäť mnoho veršov, niektorí celé kapitoly. Dávali im základ, pre ich nový život.
Viezla som sa na koni, raz som pobehla dopredu, raz dozadu, pomáhala im a radila, ak potrebovali. Ale väčšinou som sa jednoducho kochala Božou dobrotou. Rozmýšľala som, či sa môžem takto „ulievať“. Vtom som začula Pánov veselý smiech.
„Prečo by si nemohla poznať kúsok mojej radosti?“ opýtal sa ma. „Teším sa z týchto mojich detí. Teší ma ich láska, s akou sa starajú o ďalších. Každý z nich mi je nesmierne vzácny. Zaobchádzajú s nimi presne ako by som to urobil Ja – starajú sa o nich ako o najvzácnejšie kúsky pokladu.“
Uvoľnila som sa a začala som spievať. Len tak, lebo milujem môjho Pána. Niektorí maličkí počúvali a kúpali sa pri tom v Božom osviežení. Bolo to prvý krát ako také niečo zažili. Nastavili tváre Božiemu vánku a nechali sa unášať Jeho snami o ich povolaní.
V tábore vládol čulý ruch. Ranených a slabých sme uložili do stanov. Aj tých, ktorí nám hneď po svojom obrátení pomáhali. Potrebovali si oddýchnuť, aj keď necítili únavu. Nosili sme im vodu a hovorili slovo. Učili ich načerpať silu od Svätého Ducha. Vojaci, pracujúci v tábore, sa často nemali kedy ani zastaviť. Trochu som sa bála, ako zvládnu ten nápor, keď nemajú čas na súkromný čas s Pánom. Ale mali Jeho múdrosť. Ako slúžili, boli stále s Ním. Nedovolili, aby rutina nahradila vzťah s Ježišom. Keď si potrebovali odpočinúť, na chvíľu si tiež ľahli a potichu sa modlili, alebo len tak jednoducho ležali v Otcovom náručí. Prameň Božej rieky, okolo ktorého tábor stál, aj vďaka tomu stále mohutnel.
Klíma okolo nás sa zmenila. Nádhernú žiaru Božej slávy, vďaka ktorej sa ľudia húfne obracali k Ježišovi, zastrel mrak. Pozerala som naň a hľadala známky nepriateľského pohybu. Žiadnych démonov som nevidela. Popri svojich povinnostiach som sa teda neustále modlila. Nechcela som byť nepripravená. Po chvíli som sa na ten mrak pozrela znovu. Bol hustejší a tmavší. Mala som pocit, akoby v ňom bola stlačená nesmierna sila, ktorá čakala na vhodnú chvíľu, aby sa vyliala. Začalo sa blýskať. Viacerí bojovníci spozorneli. Mala som v sebe jasný obraz toho, čo nás čaká. A volala som o milosť. Vtom sa spustila prietrž. Z neba sa liali prúdy ničiacej tekutiny. Mladučkí kresťania revali od bolesti, ktorú im spôsobovala. Na akomkoľvek výzbrojou nechránenom mieste tela spaľovala kožu a prenikala až do mäsa. Vyzeralo to, akoby sa na nás z oblohy liala nejaká kyselina. Stany preň ňou nepredstavovali žiadnu ochranu. Rýchlo ich pálila a stekala na tých, ktorí sa pod nimi zotavovali.
„Strechy!“ napadlo ma. Mnohých bojovníkov napadlo to isté. Už sa aj spájali a vytvárali zo svojich štítov strechy. Vybiehali sme spod nich a nosili do ich bezpečia všetkých, ktorí nevládali prísť po svojich. Vonku už bola skoro úplne tma. Ale nebol večer, spôsobilo ju to mračno. Ranených som nachádzala vďaka ich kriku, o niektorých som jednoducho zakopla. Bála som sa, že takto všetkých nenájdeme.
„Bože môj dobrý, pomôž mi!“ volala som zúfalo. Vtedy som, napriek všetkej tme okolo mňa, začala vidieť. Nepotrebovala som žiadne okuliare na nočné videnie. Duch Svätý mi svietil na cestu. Našla som ešte niekoľkých ranených. Už som sa chcela vrátiť, lebo som nikoho ďalšieho nevedela nájsť, keď som uvidela, že kúsok odo mňa niekto leží. Prišla som k tej postave.
„Neboj sa, už ťa držím,“ povedala som. Bola to dcéra tých manželov, ktorých som spomínala pred chvíľou. Telo mala celé spálené od tej tekutiny, ktorá sa na nás neustále liala. „O chvíľu budeš v bezpečí,“ chlácholila som ju, aj keď som nevedela, či ma cez svoje stony vôbec vníma.
„Bože prečo!“ kričala som pri tom v duchu, pretože som ju veľmi milovala. Bolesť trhala moje vnútro. Na chvíľu som úplne zabudla na to, že to bol Boh, ktorý ju vytiahol z bahna a že to bol On, ktorý mi ju aj teraz pomohol nájsť. Keď som si to uvedomila, prinútila som sa myslieť na Jeho milosť a upokojila som sa.
Bežala som s ňou pod strechu. Nič nehovorila, len stále stonala, stúpla jej horúčka a začínala blúzniť. Neodkázala som zachytiť jej pohľad, nemohla som nič, len sa modliť. Odovzdala som ju jej matke. Ešte stále mala na sebe ten krásny zlatý plášť, ktorý jej dal Ježiš. Teraz už pod ním nemala len biele rúcho, ale aj Jeho výzbroj. Sklonila sa k dcére a umyla jej všetky rany. Trvalo to dlho, ale robila to s veľkou láskou. Horúčka ustúpila. Prišiel k nim aj muž tej mladšej ženy. Naposledy som ho videla, ako odmieta vyjsť z bahna. Teraz bol tu.
„Videl som tvoju lásku,“ povedal jej.
Žena ešte nevládala hovoriť, ale v jej pohľade som napriek všetkej bolesti, ktorú prežívala, uvidela radosť.
Potom k nej prišiel Pán Ježiš a uzdravil všetky jej rany. Postavila sa a spolu so svojou matkou chodili medzi ranenými a starali sa o nich. Jej muž ich pozoroval a učil sa od nich. Netrvalo dlho a tiež sa staral o ranených.
Bola som zvedavá, čo sa stalo s tým mužom, ktorý pred tým sedel v bahne. Našla som ho, ako vysvetľuje raneným moc kríža. Porozumel Božiemu odpusteniu. Ranení okolo neho odpúšťali svojim vinníkom a rýchlo sa uzdravovali.
Napriek tomu všetko spaľujúcemu lejaku bojovníci stále prinášali nových zachránených. Spájali sa vždy niekoľkí, aby ich skryli pod mini striešky zo svojich štítov. Chránili ich celú cestu. Ich láska bola veľká. Mnohí zachránení prišli vďaka ich milovaniu do tábora úplne uzdravení.
Vonku sa konečne vyjasnilo. Boh sa ako vždy dokázal ako mocný víťaz. Aj keď nepriateľ útočil, vylieval svoju milosť na spasenie. Vnímala som Jeho hlbokú radosť nad každým jedným novým obyvateľom neba. Sedela som pri prameni, túlila sa k Nemu a tešila sa z toho, že On sa teší.
„Boží ľud spozná prenasledovanie,“ povedal mi vtedy k tomu, čo sa práve udialo, „satan bude zúriť, pretože ľudia budú húfne prichádzať do môjho kráľovstva. Rozdúcha oheň ohovárania, závisti a nenávisti. Ale v tom všetkom bude zjavná láska, ktorou budú moje deti milovať tých, ktorí budú na ne útočiť. Aj pre nich budú mojím svetlom v temnote. Žite vo svätosti. Nepriateľ bude hľadať akýkoľvek spôsob, aby vás zničil. Musíte milovať viac mňa ako svet.“
Blízko tábora bola malá jaskyňa, kde sme si mohli chvíľu oddýchnuť a radiť sa s Bohom, čo ďalej. Stretávali sa tam aj jednotliví velitelia, aby prebrali ďalšie čiastkové plány. Sedel pred ňou orol. Bol nádherne biely. Obliala ma bázeň, pretože vyžaroval Pánovu svätosť.
„V armáde znovu povstávajú ohováranie a závisť,“ povedal.
Poznala som ho už dlho. Niesli sme spolu Pánov oheň. Časy, keď bol mláďaťom a musel sa odo mňa učiť, už boli preč. Bol dospelý. Pozrela som do jeho srdca a chvíľu sa kochala tým, ako veľmi miluje svojho Boha. Veľmi som sa tešila, že ho konečne znovu vidím, ale posmutnela som z toho, čo mi povedal. Vzala som ho dnu, aby som sa dozvedela viac. Zároveň s nami vošiel aj generál tej časti armády, v ktorej som slúžila. Orol mu zopakoval, čo predtým povedal mne.
„Kade si lietal?“ spýtala som sa potom.
„Všade,“ odpovedal, „Pán zástupov musí byť znovu vyvýšený. Mnohí sú oklamaní a pýcha nastupuje vládu.“
Vtedy vošiel Ježiš. Bola som taká rada, že Ho vidím! Myslela som si, že cirkev už konečne zabudne na svoje malicherné spory. Teraz som zistila, aká som bola naivná. Potrebovali sme Jeho radu.
„Modlite sa, deti moje, modlite sa, ako vždy,“ povedal s láskou.
Generál, jeho aj môj orol, pretože to bol on, ktorého som stretla pred jaskyňou, si kľakli a začali sa modliť. Mňa Ježiš zavolal, aby som išla za Ním.
Na konci jaskyne som uvidela chodbu. Vstúpili sme do nej. Ježiš niesol ruke horiacu pochodeň. Čudovala som sa, načo mu je. On sám žiaril Božou slávou tak jasne, že sme napriek tomu, že sme boli pod zemou, žiadne ďalšie svetlo nepotrebovali.
Ako som o tom rozmýšľala, otočil sa ku mne a povedal:
„Modli sa.“
Kľakla som si a modlila sa. Mojím srdcom prebehol záblesk Jeho slávy. Naplnilo ma poznanie Jeho blízkosti. Bolo to zvláštne, pretože stál tesne pri mne, ale ja som na kolenách zistila, ako málo Ho ešte poznám. Akoby sa mi otvorili oči a ja som uvidela nekonečno Jeho veľkosti. Dovolil mi vidieť aj niečo z udalostí blízkej budúcnosti. Vstala som premenená.
Prišli sme do priestrannej jaskyne a zastali sme. Stáli sme na jej okraji, na niečom, čo pripomínalo drevený mostík. Z jednej strany bola namiesto zábradlia natiahnutá reťaz. Pripadala som si ako na prehliadke múzea. Pozrela som sa ponad tú reťaz. Všade, kam som dovidela, ležali spiaci ľudia. Boli to bojovníci.
„Toto je jaskyňa spiacich obrov,“ povedal mi Pán.
Niektorí boli zapadnutí prachom. Bol to prach zabudnutia. Niektorí boli spútaní reťazami strachu. Iní mali končatiny chytené v pasci hriechu. Ich rany boli napuchnuté a zapálené. Niektorí boli spútaní povrazmi výčitiek. Ďalší obkolesení bahnom hanby a odsúdenia.
„Toto sú duchovní obri,“ pokračoval Pán, „sú povolaní, aby v mojom mene vykonali veľké veci. Prorokuj k nim,“ prikázal mi a podával mi pochodeň.
Nevedela som, čo im mám povedať, ale chcela som byť poslušná, a tak som vzala pochodeň z Jeho rúk. Potom som sa obrátila ku nim a prorokovala som. Slová mi samé vychádzali z úst tak, ako mi Duch dával hovoriť. Bolo to veľmi mocné. Ako som sa modlila a vyznávala Božiu pravdu o tých ľuďoch, všimla som, medzi nimi jednu tvár. Bola to moja tvár. Padla som pred Bohom a prosila o odpustenie, že som časť svojho povolania odsunula nabok kvôli tlakom, ktoré som nezvládala. Potom som videla, ako okovy, ktoré ma držali, padli. Celá jaskyňa sa chvela. Bojovníci zo seba striasali prach zabudnutia, bahno hanby, trhali reťaze a povrazy, ktorými boli spútaní. Keď vstali, naplnila ma Božia bázeň. Boli to mocní bojovníci Jeho armády. Vysadli na kone, ktoré tam spolu s nimi spali a ako jeden muž vyšli z jaskyne. Sprevádzalo ich silné pomazanie Svätého Ducha. Vďaka ich službe mali prísť do Božieho kráľovstva početné zástupy.
Išla som s nimi. Cestou sme sa rozdelili do rôzne veľkých skupín. Vedľa mňa cválala dievčina, ktorú dobre poznám. Žiarila radosťou. Po rokoch spánku sa konečne zobudila a cválala vpred naplneniu Božích zasľúbení. Zamierili sme ku krásnemu pozlátenému hradu, ktorý stál na neďalekej vyvýšenine. V jeho vnútri bolo väzenie. Prišli sme až k nemu, zosadli sme z koní a vytiahli meče.
Začali sme sa modliť. Hneď vedľa mňa stál jeden muž. Bol to prorok. Roky spánku vôbec neubrali na moci pomazania, ktoré na ňom bolo. Prorokoval jednotlivým ľuďom uväzneným v hrade napriek tomu, že ich nevidel. Pomenovával ich menom a žehnal im konkrétne veci do ich životov.
Všetko vo mne bublalo porozumením, že Boh prináša svoju slobodu. Dnes a teraz. V Jeho moci.
„Bože,“ volala som, „príď ako mohutný vietor, príď ako oheň, príď ako prúd tvojej rieky. Strhni okovy, prežiar temnotu. Nech títo uväznení poznajú moc tvojej vlády!“
Potom sme svojimi mečmi zaťali do brány. Začala z nej vytekať hnusná čierna tekutina. Tiekla popod naše nohy ale nezašpinila nás. Stáli sme tesne vedľa nej a chválili sme Boha. Nakoniec zmizla. Vyzeralo to, akoby bez stopy vsiakla do zeme. Bola tu a potom už nebola.
Rozhodli sme sa vstúpiť dnu. Čudovala som sa, aká je brána hradu vlastne malá. Zvonku sa mi zdala väčšia, ale teraz som sa musela zohnúť, aby som vošla dnu. Vo vnútri tiež všetko vyzeralo veľmi stiesnene. Neboli tam žiadne nádherné priestory, ako som si myslela, len jedna tmavá kobka. V nej boli natlačení ľudia, ktorí žili v tom kale, ktorý sme videli vytiecť von. Vystreli sme ruky k nebu a chválili nášho Boha. Z tmavej kobky sa stával ozajstný hrad. Priestor okolo nás sa zväčšoval a mnohými oknami začalo prúdiť svetlo.
Ten prorok, ktorého som spomínala pred chvíľou, bol nositeľom novej radosti. Hovoril s každým, koho tam stretol. Poznal hnus temnoty berúcej chuť žiť. Jasné slovo od Božieho trónu menilo životy ľudí.
Niektorí z nás s ním ostali, aby tých ľudí viedli ďalej k Bohu. My ostatní sme išli ďalej.
Prišli sme na miesto posiate hrobmi. Pozrela som sa do nich. Neležali v nich neveriaci, ako som si najskôr myslela. Boli tam kresťania. Ale neboli mŕtvi, žili. Sami seba zaživa pochovali. Odmietali vstať a znovu uveriť, že Boh s nimi ešte neskončil. Ich životy boli plné ťažkých problémov, depresie ich tlačili na kolená, nevládali stáť a kráčať, často sa plnili hriechom, aby zabudli na bolesť prázdnoty, ktorá ich celý život prenasledovala. Pri hroboch kľačali ich priatelia a modlili sa, aby Boh urobil zázrak a pomohol im vyjsť von. Hovorili im Jeho slovo a starali sa o nich ako o ľudí, ktorí majú ešte pred sebou dlhú budúcnosť.
Sadla som si k jednému z tých hrobov.
„Vstaň, rytier svojho Pána,“ prorokovala som, „vstaň. Nelež na zemi, keď nebo je tvojím domovom. Tvoje povolanie je lietať na krídlach Jeho slávy. Si ako orol. Nezúfaj si, leť!“
Potom som sa dlho modlila. Veľmi dlho. Aj generál, ktorý velil mojej časti vojska sa modlil. Aj mnohí ďalší pomazaní bojovníci. Priatelia milujúci toho človeka v hrobe. Zúfali sme si, generál pre neho vyplakal mnoho sĺz. Veľmi dlho sa nič nedialo. Ten človek len ležal a vzdychal nad svojím osudom. Naozaj to mal ťažké. Cítili sme s ním. A nedokázali sme mu jasne ukázať na Baránka.
Pán Ježiš k nemu často prichádzal. Ležal v tom hrobe s ním, potešoval ho a dával mu silu dýchať. Hovoril mu o sebe a svojom prijatí. O svojej radosti z neho. O radosti nebeského Otca, ktorý sa tešil, že práve on (ten muž v hrobe) je Jeho dieťaťom. Až nakoniec, jedného dňa muž vstal, objal svojho Pána a vyliezol von.
Chvíľu žmúril do svetla Božej slávy, ktorú zdola nevidel. A potom sa začal radovať. Tá radosť nás úplne zodvihla. Akoby sme nikdy nič iné ani nepoznali. Tešili sme sa ako malé deti. A Pán sa tešil s nami. Bolo to ako oslava. Neviem či som niekedy pred tým alebo potom zažila toľko radosti. Úplne nás to prenikalo, posilňovalo, zhadzovalo bremená, ktoré sme neboli povolaní niesť, ale aj tak sme ich vliekli so sebou. Bolo to akoby sa na nás z neba lialo zhustené pomazanie, ktoré bol povolaný niesť ten muž.
Odišla som kúsok nabok. Potichu som sa kochala radostným hemžením mojich bratov a sestier a túlila sa k Pánovi.
„Tak už mi veríš?“ opýtal sa ma.
Viera bolo to, čo vo mne celý čas menil. Vidieť veci také aké sú, nestačí. Musela som sa naučiť veriť, že všetko, čo mi povie, aj urobí.
„Verím,“ usmiala som sa na neho a z očí mi tiekli slzy šťastia.
Aj z iných hrobov Božie deti vychádzali von. Ich súrodenci ich objímali, tešili sa s nimi a rýchlo ich učili, ako znovu nespadnúť dole. Láska niektorých z nich ma tlačila na kolená. Nemala som toľko lásky k nikomu, o koho som kedy bojovala. Mala som chuť volať: „Milóóósť!!!“
„Už znovu sa porovnávaš?“ zasmial sa Pán.
„Odpusť.“ Rozosmiala som sa. Mala som dosť lásky na to, na čo ma poslal. Pritúlila som sa znovu k Nemu a kochala sa všetkým čo sa dialo okolo mňa.
„Už len jedno mi chýba,“ povedala som po chvíli.
„Ja viem, prečo sedíš tu pri mne. Viem, prečo neskáčeš s ostatnými v tej bláznivej radosti.“ Ježiš ma pohladil po vlasoch. „A vraj nemáš toľko lásky ako oni.“
„Pane, myslím, že moja láska horí z veľkej časti kvôli môjmu sebectvu. Jednoducho mi tu chýbajú tóny klavíra.“
„Teraz môžeš byť sebecká, drahá.“ Objal ma celú, celučkú. „Pozri na generála,“ šepkal mi, „zapamätaj si tento jeho výraz. Práve som uzdravil jednu z jeho hlbokých rán. Teraz ste pripravení. Teraz rozprúdim oheň prebudenia. To doteraz, to bol len začiatok,“ zasmial sa.
Vtedy prileteli orly. Generálov aj môj. Aj mnohí ďalší, ale nikoho som nevnímala. Len nás štyroch. A bola som sebecká. Užívala som si ich prítomnosti a prítomnosti môjho dobrého Pána. Sýtila som sa kochaním v jednote, ktorú nám dal. Ukolísaná nehou Jeho lásky som zaspala.
Mala som sen:
Lietala som v povetrí. Sama. Obzerala som sa, kde je môj orol, kde je ktokoľvek z ľudí, s ktorými som zvykla lietať. Nikde nikoho. Potom som pozrela dole. Zem podo mnou bola posiata ranenými a mŕtvymi. V panike som hľadala známe milované tváre. Zahliadla som generála. Kľačal na kolenách a plakal. V náručí držal krvavé bezduché telo svojho orla.
Zletela som k nemu. Pohľad mal úplne prázdny. Niekde v diaľke mojej mysle sa ozvalo, že toto je nesprávne. Veď pred chvíľou bol úplne šťastný. Jasal pred svojím Bohom, ako som už roky nevidela. Tešil sa ako nikdy. Prečo teraz toto?
Vtedy som sa zobudila.
„Povedz, čo ťa trápi, milovaná,“ povedal potichučky Pán. Všade naokolo spokojne odfukovali spiaci bojovníci.
„Mala som zlý sen,“ povedala som Mu.
„Koho mám zobudiť?“ opýtal sa.
„Všetkých troch.“
Zobudil generála, jeho a môjho orla. Všetko som im porozprávala. Potom sme spoločne pozreli na Ježiša.
„Buďte statoční,“ povedal, „je to temnota. Valí sa na vás zo všetkých strán. Nie je možné pred ňou niekam odísť. Nie je možné ukryť sa pod strechy. Musíte stáť a pozerať na mňa.“
„Orol,“ povedal potom môjmu orlovi, „spievaj! Je čas prebudiť spiacich.“
Vyletel do vzduchu. Cítila som, ako v tej chvíli bojoval svoj osobný boj s temnotou.
„Už vieš prečo som ti dal pre neho toľko lásky?“ opýtal sa ma Ježiš.
„Lebo ma potrebuje?“
„Modli sa, inak spadne.“
Modlila som sa ako nikdy. Prihovárala som sa za silu pre orlove krídla, za milosť vidieť dopredu aj cez valiacu sa temnotu, za milosť vidieť cieľ, kvôli ktorému je teraz v tlaku, ktorý ho zhadzuje dole. Pomaly, jeden za druhým za ním vylietali iné orly z nášho kŕdľa.
„Smiem?“ spýtala som sa Pána.
„Ty budeš tu dole. Vezmi svoj meč a prorokuj.“
Poslúchla som Ho a prorokovala som. Hovorila som o svetle Jeho slova, o pravdivosti Jeho plánov a o veľkosti obete na kríži. Nad hlavou som počula šum mnohých krídiel, okolo seba rinčanie zbroje prebúdzajúcich sa bojovníkov. Muž, ktorý predchádzajúci deň konečne vyšiel z hrobu, prišiel za mnou.
„Budem ti držať ruky,“ povedal a objal ma. Mala som rada jeho objatie. V mojom živote bol čas, keď ma ním neraz povzbudil. Ale teraz bolo iné. Prúdilo cez neho zmocnenie môjho Pána.
Postavila som sa vedľa generála. Sedel na koni, jeho orol mu sedel na pleci. Pozerali vpred. Spievajúce orly zleteli dole.
„Už je čas,“ povedal ten môj, keď sa usadil na mojom pleci. „Musíme sa zliať v jedno,“ zakričal cez hukot zdvíhajúceho sa vetra generálovi.
Generál na nás pozrel. Mala som pocit, že tuší, čo za humus bude v tej blížiacej sa temnote, pretože pohľadom skúmal, či sme pripravení.
„Nie si pripravená,“ povedal mi.
Chcela som sa na neho nafučať, mala som pocit, že ma poučuje. Môj orol ma ďobol do srdca.
„Počúvaj ho.“
Nie veľmi ochotne som čakala, kým mi prezradia, čo nemám pripravené.
„Pamätáš si na tú modlu v háji?“ opýtal sa ma generál.
„Iste,“ odpovedala som.
„Nevlastní ťa viac.“
Potom sa otočil dopredu a čakal na hĺbku valiacej sa temnoty. Bez slova. Len v duchu sa modlil v jazykoch. Pozrela som na svojho orla. „Nevlastní ťa viac,“ zopakoval generálove slová. Potom sa ku mne pritúlil ako malé dieťa, ktoré chce svojím objatím vyjadriť svoju lásku. A hneď potom sa narovnal a začal spievať. Tú istú pieseň, ktorú mi spieval v háji modiel. Cítila som, ako silniem, ako môj zrak napriek hustnúcej tme jasne vidí môjho Pána. Videla som nebo a anjelov pred Božím trónom.
Potom som si znovu uvedomila, že stojím v temnote. Orlova pieseň slabla. Potreboval ma. Cítila som ako sa chveje. Nevidela som nič. Len nohou som sa opierala o generálovho koňa a jeho nohu na sedle a na ramene, pritúleného ku mne, som cítila svojho orla. Jeho srdce zaplavoval strach. Chvíľu som spievala v jazykoch, kým znovu nabral stratenú rovnováhu. Potom sme spievali spolu. Nejako som vedela, že sme posilou aj pre generála s jeho orlom. A potom sme začať spievať hlasnejšie, aby aj ostatní v našom oddiele počuli, že sa modlíme.
Neviem ako dlho to trvalo. Len sme spievali, len sme sa modlili. Napriek temnote okolo nás, sme boli v nebi.
Pomaly sme znovu mohli normálne vidieť. Modlili sme sa až dokiaľ nebolo všade naokolo jasné svetlo. A potom ešte chvíľu, aby bojovníci, zmorení temnotou, zosilneli.
Niektorých dostalo zúfalstvo. Už nevideli, čo sme spolu v Božej milosti prešli. Nespomínali si na žiadne z víťazstiev, ktoré prežili. Mali pocit premárneného života. Nenápadne začali pokukovať po prázdnych hroboch. Generál sa osobne zastavil pri každom z nich a povzbudzoval ich. Nakoniec sa zastavil pri tom mužovi, ktorý vyšiel z hrobu. Dlho spolu stáli a hovorili o veľkom Božom zázraku. Smiali sa a objímali a v generálových očiach znovu zažiarila radosť.
Neďaleko toho miesta bola klietka. Bola celá zo zlata. Sedela v nej dievčina, ktorú som poznala. Vyzeralo to celé veľmi zvláštne – ona smutná z toho že sedí vo väzení, z ktorého sa nevie dostať a kľúčik vo dverách tej klietky, ktorým len stačilo otočiť a bola by voľná. Prišla som až k nej.
„Pane, ako jej mám pomôcť? Som úplne bezradná. Ako jej povedať, že kľúčik je v zámku, že stačí len vyjsť?“ spýtala som sa Ježiša.
„Večeraj s ňou,“ povedal mi.
Vstúpila som dnu – bola som rozhodnutá tam s ňou byť, „večerať s ňou“ milovať ju v celej jej bezradnosti, horkosti, hneve, ľútosti, pokání, smútku aj radosti tak, ako je vo všetkých takýchto chvíľach so mnou môj Pán. On vie, ako často sa mi to nedarilo. Ako často som všetko, čo sa jej týkalo, vzdala. Hľadela som na ten kľúčik. Mala som pocit, že sa vysmieva mojej bezradnosti. Mnohí zápasili o jej život. Mnohí videli ten kľúčik. Aj ona sama. Ale akoby odmietala pokúsiť sa ním otočiť v zámku. Pre veci, ktoré vo svojom živote zažila, už nedúfala v zmenu. Neviem, ako dlho to trvalo. Mala som pocit, že večnosť. Ale v jeden deň sme jednoducho vstali a ona konečne zo svojho väzenia vyšla.
Išla som odtiaľ ďalej. Cválala som vyschnutou krajinou, v ktorej nič nerástlo. Nebola to púšť v pravom slova zmysle, bola to vyschnutá krajina, ktorá pred tým bola úrodnou. Ako som cválala, uvidela som v diaľke na oblohe krúžiť vtáky. Potešila som sa, že sú to orly, ale keď som prišla bližšie, zistila som, že sú to supy. Krúžili nad niečím na zemi.
To niečo bol muž. Rýchlo som zosadla a dala som mu napiť.
Zamávala som vo vzduchu svojím mečom a odohnala supy. Znechutene, s nenávistnými škrekmi odleteli preč. Naplnil ma pocit zadosťučinenia, že som ich pripravila o večeru. Hneď som sa aj spýtala Pána, či to nebola pýcha. Nechcela som sa znovu skloniť k tomu mužovi s nesprávnymi postojmi.
Vtedy sa objavil vedľa mňa.
„Zasa sa príliš skúmaš, maličká?“
„Hej,“ zasmiala som sa.
„Radosť z víťazstva nie je pýcha. Uctievaj ma chvíľočku.“
Ako som spievala, na muža pri našich nohách padal dážď. Vyzeral veľmi vyčerpaný, akoby tam už len čakal na smrť. Pozrel na mňa pohľadom, v ktorom bola naraz vďačnosť a otázka, prečo to vlastne robím. Sklonila som sa k nemu a modlila sa za neho. Pán ho pri tom objímal a uzdravoval miesta jeho vyprahnutia. Potom mu pomohol vstať a vysadnúť na jeho koňa. Celý čas tam na neho verne čakal. Bolo to jeho povolanie. Boh neoľutoval, že mu ho dal, aj keď ten muž zlyhal a myslel si, že ho Pán už na nič nemôže použiť.
Cválal v novom pomazaní. Poznal Boha hlbšie. Čudovala som sa, ako málo som pre neho spravila, (bola som s ním sotva pár minút) a ako veľa to znamenalo pre jeho život.
Išla som tou vyschnutou krajinou ďalej. Prišla som k akémusi zrázu. Bolo tam veľa ľudí, ktorí zostupovali po skalnej stene dole do kaňonu, ktorým pretekala rieka. Aj ja som zosadla z koňa a liezla som dole. Rieka sľubovala trošku občerstvenia po namáhavej ceste. Tešila som sa, ako ponorím svoju tvár do chladivej vody a výdatne sa napijem. Už som sa k nej skláňala, keď som si všimla, že na brehu leží množstvo zbedačených ľudí. Všetci tí ľudia boli kresťania. Boli to Boží bojovníci, ktorí sa ako aj ja, prišli občerstviť. Zarazilo ma to. Ale čo ma zarazilo ešte viac bolo, že vôbec nevedeli v akom sú stave. Tvárili sa šťastne, napriek tomu ako sa očividne cítili. Vydala som sa proti prúdu rieky, aby som zistila, odkiaľ vyteká. Cestou som sa neprestajne modlila. Mala som silné nutkanie napiť sa. Voda bola tak lákavá a ja tak unavená! Ale Duch Svätý ma posilňoval a pripomínal mi Božie slovo. Inak by som sa bez váhania ponorila do rieky a skončila by som ako tí, ktorí to už urobili – bez Božej vízie mysliac si, že občerstvenie, ktoré zakúsili, je Jeho požehnaním. Konečne som dorazila k prameňu.
Nebol veľký, ale čím viac z nej ľudia pili, tým bol prúd mohutnejší. Vyvieral z otvorených úst veľkej, škaredej, kamennej masky. Mala som chuť utekať dole do údolia a všetkým cestou hovoriť o tom, akú vodu to vlastne pijú. Boží Duch ma ale zastavil. Všetci tí kresťania boli oklamaní. Satan ich kŕmil svojim nasýtením: keď boli hladní, dal im peniaze a potom ešte viac peňazí, až kým ich luxus úplne zotročil a oni potom pracovali do úmoru, len aby si zarobili na to všetko, čo mysleli, že potrebujú. Dal im zdanlivú slobodu, v ktorej si ani nevšimli ako padli do hriechu. Keď boli zmorení životom, dal im zábavu, v ktorej prestali hľadať Božie potešenie. Keď boli smädní po Bohu, dal im svoj nápoj sebauspokojenia, ale len na chvíľu, aby ich potom mohol znovu hnať do veľkých výkonov na uspokojenie ich ďalších túžob. A tak títo ľudia, ktorí po svojom znovuzrodení horlivo hľadali Pána a slúžili mu, zostali nakoniec bývať pri tejto rieke.
Hnevala som sa. Chcela som, aby znovu bojovali za Boží ľud a za Baránka. Okolo prameňa sa nás s rovnakým rozhorčením zhromaždilo viac. Všetkých nás spájala túžba zničiť ho. Na ramene mi pristál môj orol.
„Kade si zase lietal?“ spýtala som sa ho.
„Pozoroval som ťa zhora a modlil som sa. Toto je naše povolanie, pamätáš?“
Spomenula som si na chvíle, keď mi Pán prvý krát ukazoval, v ktorých bodoch sa orlove a moje povolanie zlieva dokopy.
„Pamätám,“ usmiala som sa.
„Tak?“
„Spievaj!“ zvolala som. Nie, zakričala som to z plného hrdla. Môj hlas niesol Božie volanie po zničení tej modly.
Orol vyletel a spieval. Atmosféra okolo nás sa zmenila. Obklopila nás Božia sláva.
Vytiahli sme meče, modlili sme sa a potom sme ťali do tej kamennej modly, z ktorej vytekala voda. Počuli sme, ako sa za nami v údolí ozýva krik. Bála som sa, že všetci tí ľudia, ktorí sa zrazu ocitli bez vody, dobehnú rozzúrení k nám a budú nás chcieť zabiť. Ale ťali sme ako bez zdravého rozumu ďalej, nechceli sme utiecť, kým tú kamennú tvár s hnusným úškľabkom nezničíme úplne. Keď sme skončili, uvedomila som si, že ten hluk za nami nebol krik plný hnevu ale zúfalé kvílenie, volanie o milosť a záchranu. Rozbehli sme sa k nim a každý im dával napiť zo zásob vody, ktoré mal zo sebou. Potom sme ich vzali odtiaľ preč a zaviedli na miesto, kde sa sami mohli občerstviť zo živých vôd Ducha Svätého.
Nezostala som s nimi, Duch Boží ma viedol ďalej. Bolo mi to zvláštne, pretože som z tých ľudí, pre ktorých porekadlo všade dobre, doma najlepšie, nie je len porekadlom. Je to môj život. Milujem svoj domov, ticho izby, kde len ťuká klávesnica, ako píšem, alebo len šuštia strany knihy, ktorú práve čítam. Ale Boh vo mne rozdúchal túžbu po dobrodružstve. Zažívala som pravé dobrodružstvo s Ním. Nemohla som už viac zostať sedieť na mieste.
Cválala som ďalej vyprahnutou krajinou. V diaľke som uvidela skupinu ľudí. Keď som k nim prišla, uvidela som medzi nimi toho muža, ktorému som nedávno dávala piť. Kázal im o Ježišovi. Boli tak vyčerpaní, ako pred tým on. Vlastnili niekoľko polorozpadnutých chatrčí, trochu zelenej trávy, vyschnuté pole a starú špinavú studňu s očividne zlou vodou. Ako im ten muž hovoril o Bohu a spasení v Ňom, začalo pršať. Bol to nádherný, tichý dážď. Všetci ľudia rýchlo vyťahovali hrnce, behali dookola, tešili sa, že prší a lapali tú vodu. Ale nenapili sa.
Ten muž potom chodil od jedného k druhému a učil ich piť. Pozrel na mňa.
„Pomôžeš mi?“ opýtal sa.
„Rada,“ povedala som a pripojila som sa k nemu.
Bol veľmi zaujímavý. Nazvala som si ho „Muž dažďa“. Aj ním bol. Keď som sa pozrela v duchu na jeho ďalší život, videla som, ako všade, kam prichádza, prináša Boží dážď.