1. 6. 2010

Armáda 10. Chrám

Chrám

 

„Zoberiem ťa do chrámu,“ povedal mi Pán Ježiš.
„Do chrámu?“ spýtala som sa nechápavo.
„Do chrámu môjho Ducha, ktorým si ty.“
„Do mňa?“ bolo mi to viac ako čudné.
„Áno,“ smial sa.
Vošli sme spolu do môjho srdca. Videla som krv, ako ním prúdi, srdcové chlopne, ako ju pumpujú a potom sme vošli ešte hlbšie, niekam ďalej, kam žiaden lekársky prístroj nedovidí. Ocitli sme sa vo veľkej bielej miestnosti.
„Toto je nádvorie. Je také veľké, ako veľmi miluješ. Keď veľa miluješ, môžeš do svojho srdca prijať veľa ľudí a viesť ich do prítomnosti môjho Otca. Ak málo miluješ, zmestí sa ich sem málo a tvoja námaha a tvoje povolanie vyjdú z veľkej časti nazmar.“
Cítila som sa čudne, pretože byť vo vnútri mňa samej bolo pre mňa nepredstaviteľné. Keby som tam práve nestála, poviem, že je to hlúposť.
„Prevediem ťa, poď,“ zavolal ma Ježiš za sebou.
Bolo to zvláštne, že On ma volal, aby ma previedol mojím srdcom.
„Ja som tu doma,“ povedal.
Naozaj vyzeral, že tu je viac doma ako ja. Bola som celá strnulá a On úplne odľahčený. Stále som mlčala, ale On sa nedal zmiasť. Vedel, prečo sme sem prišli.
„Je to tak, vyznám sa tu oveľa lepšie ako ty. Tu teraz upratujeme,“ povedal a ukázal na kôpku čiernych nánosov. Vyzerali ako nejaká čierna fólia postŕhaná zo steny. Hovoril v množnom čísle. Neboli sme sami. Tá druhá postava, ktorú som videla, bol Duch Svätý. Nikto mi to nepovedal, jednoducho som to vedela.
„Prečo ťa vidím?“ opýtala som sa Ho.
„Toto je predsa môj chrám. Prišiel som, keď si pozvala Ježiša do svojho srdca. Sadol som si celkom na kraj a začal som čistiť.“
„Ja obmývam od každého hriechu,“ povedal Ježiš, „všetko som ti odpustil. Staré nánosy ale treba umyť.“
„Išlo to pomaly,“ pokračoval Duch Svätý, „ale keď si prosila Otca, aby ťa mnou naplnil, išlo to lepšie. Prišiel som ako rieka a priniesol som život.“
„Ale prečo ťa vidím ako osobu?“
„Pretože Ja som osoba. Som tretia osoba Božej trojice.“
„Aha,“ povedala som, ale úplne ma to nepresvedčilo: Duch Svätý ako Božia rieka, ako holubica, ako Jeho moc vznášajúca sa nad prahlbinou, Jeho moc prinášajúca uzdravenie, zmocnenie do služby a pomazanie, Jeho olej stekajúci po našich hlavách... to všetko mi išlo od hlavy. Ale vidieť Ho ako osobu, bolo pre mňa neskutočne nepredstaviteľné a neprijateľné.
„Neboj sa,“ povedal mi Ježiš.
„Ukážem ti niečo,“ viedol ma Duch Svätý k akejsi stoličke. Bola prikrytá jemnou bielou látkou.
„Sadni si,“ ponúkol ma.
Sadla som si. Stále som bola nesvoja. Bola som u seba doma, ale necítila som sa ako doma. Bola som plná obáv, či toto videnie nie je len nejaký hlúpy sen, z ktorého sa za chvíľu zobudím. Bolo to nad všetky moje doterajšie predstavy o tom, ako ku mne môže Boh hovoriť.
„To preto, že si sa ešte stále bezo zbytku neprijala taká aká si. Tvoj Otec v nebesiach ťa utvoril svojím slovom. Povedal aká si, ale ty tomu neveríš. On sa z teba raduje, ale ty sa netešíš. Myslíš, že by ťa On vodil za nos?“ Keď mi to hovoril, čupel pri stoličke, ako keď so čupnete k malému dieťaťu a chcete mu niečo vysvetliť, keď ho chcete objať, pofúkať odreté kolienko alebo osušiť slzičky.
„Pomôžeme ti,“ povedal Ježiš.
Bála som sa, že vytiahne dýku a zatne do živého. Presne to ma napadlo aj keď som vedela, že je to hlúposť.
„Vidíš, presne o tom to je. Ale Ja nič také nerobím. Som dobrý.“
„Prepáč,“ povedala som.
„Poznám dôvod tvojho strachu. Nehnevám sa. Len sa už viac neboj. Si Moja! Ja ťa milujem!“
Duch Svätý ma jemne pohladil. Akoby mi tým pomohol sa naozaj pokojne usadiť.
„Som tvoj lekár. Liečim telo aj dušu. Posilňujem tvojho ducha. Dovoľuj mi to.“
„Asi som ti to nie vždy chcela dovoliť...“
„Bála si sa o seba. Preto si mi to nechcela dovoliť.“ Usmieval sa. Konečne som sa odvážila na Neho naozaj pozrieť. Bol krásny. Viem, že Boh nie je muž ani žena. Je to Boh, ale aj tak som si Ho vždy predstavovala ako muža. Ježiš kráčal po zemi ako muž. On Kráľ kráľov, On môj veľký mocný priateľ, On milujúci ženích svojej milovanej nevesty... Duch Svätý je iný. Akoby som tým, že som ho spoznala, spoznala plnosť môjho ženstva. Bolo to v Ňom, tie bláznivé pocity, ktoré chlapi nepoznajú. Píšem môj ľudský pohľad na vec, úplne laický, nemám šancu vystihnúť podstatu, nemám na to slová. Ale je krásny. Je v Ňom plnosť všetkého. Nie je to žena, nie je to muž, nie je to nejaký mix, jednoducho je to Boh a dokonalá plnosť všetkého. Nemyslím vzájomné dopĺňanie sa mužskosti a ženskosti. Dokonalá plnosť. Hlas mal jemný. Predstavovala som si, ako mu pridáva na intenzite, až by znel ako burácajúci oceán. Muselo by to byť nádherné.
Čakal, kým sa s Ním zoznámim. Čakal, kým sa ponorím do toho, aký je. Len tak na mňa pozeral - šťastný, že je so mnou.
„Neboj sa ma,“ povedal, neboj sa dať mi do rúk všetky oblasti tvojho života.
„Tvoje slovo hovorí, že si dobrý Boh. Tak prečo tomu neverím?“
„Bola si zranená. Ale ja som jemný. Môžeš mi dať úplne všetko. Otec ťa má pevne v rukách. Neopustím ťa ani nezanechám. Si moja. Ja pomaličky a jemne umývam všetky staré nánosy. Nepustím sa do ničoho, do čoho ma nepustíš ty sama.“
„Ty vieš, že smieš ísť všade. Chcem a potrebujem tvoju pomoc.“
„Zaschnutú krv z tvojich rán umývam pomaly. Bolí to, ale keby som ju strhol naraz, bolelo by to oveľa viac a dlhšie by sa to hojilo. Musíš byť trpezlivá. Keď ju očistím, pekne to vyleštím. Toto miesto bude nádherne hladké, lesklé ako zrkadlo a bude odrážať slávu tvojho nebeského Otca.“
„Je to celé také uletené, že sme tu,“ odpovedala som, akoby som nepočula krásu a veľkosť toho, čo povedal. Počúvala som reč môjho Boha, ale stále som sa pri tom pozerala na seba.
„Vášmu mysleniu je to ďaleké. Ale je to tak. Hovor o tom. Som tu. Na všetko, čoho sa dotýkam, potrebujem váš súhlas. Ja nie som násilník. Som tichý, aj keď som veľmi mocný.“
„Pôjdeme ďalej,“ povedal Ježiš.
Vstala som zo stoličky, zbavená toho čudného pocitu strachu, ktorý ma dovtedy sprevádzal a vybrala som sa za Ním. Vrátili sme sa späť do priestrannej miestnosti, ktorú nazval nádvorím. Duch Svätý išiel s nami. Zatúžila som vziať Ho za ruku. Nemala som odvahu toto prianie vysloviť, ale On ho aj tak počul. Vzal ma za ruku a takto sme spolu kráčali za Ježišom.
„Toto je umývadlo,“ povedal Ježiš a ukázal na veľké umývadlo. Stálo na zdobenom kovovom podstavci. Spomenula som si na verš: Umývam si ruky v nevinnosti a chodím vôkol Tvojho oltára, ó Hospodine (Ž 26,6). 
„Áno, umývaš sa v nevinnosti. V mojej nevinnosti, v mojej spravodlivosti. Urobil som ťa spravodlivou v mojej krvi, aby si mohla prísť pred trón môjho Otca. Nič nečisté nemôže predstúpiť pred Jeho tvár. Preto ťa umývam. Keď k Nemu prídeš, je to ako by som prišiel Ja. Čistý, nevinný Baránok, Jeho milovaný Syn, v ktorom má zaľúbenie. Ty si Jeho milovaná dcéra. Vezmi smelú dôveru a choď.“
Ukazoval smerom dopredu na svätyňu. Cez otvorené dvere som videla aj veľsvätyňu, bola akoby oddelená oponou, ale nebola oddelená úplne, opona bola roztrhnutá.
Pristúpila som k umývadlu. Umyla som si v ňom dlane, potom predlaktie. Robila som to pomaly. Nie preto, aby som to urobila perfektne dôkladne, ako sa musia umyť lekári pred operáciou, ale preto že to samo o sebe bolo krásne. Tá voda bola nádherne lesklo priezračná. Pôsobila hustejším dojmom. Ale nebol to nejaký gél, nebola slizká. Bola to voda. Len bola hustejšia. Potom som si umyla tvár. Mala som veľkú chuť to urobiť. Stekala po mojej pokožke vo svojej hojnosti. Bola to hojnosť nie v množstve ale v tom, ako bola vodou. Umývala som sa v tom umývadle, akoby na celom svete neexistovala žiadna krajšia činnosť. Bolo to nádherné. Vôbec sa mi nechcelo skončiť. Stála by som tam aj naveky.
„Umyjem ti nohy,“ povedal Ježiš.
On, Boh mi mal umývať nohy!? Z Písma viem, že tak urobil svojim učeníkom. Ale je iné o tom čítať a je iné to zažiť. Nevedela som si to predstaviť. Trvalo mi dlho, kým som mu to dovolila.
Nakoniec som sa posadila na malú drevenú trojnožku. Ježiš vzal moje nohy, jednu po druhej, do svojich rúk a umyl ich tou nepredstaviteľne krásnou a čistou tekutinou. Ukázal mi pokoru a ochotu, akú som dovtedy nepoznala. Vyžarovala z Neho nekonečná láskavosť. Jeho obeť sa mi zdala bližšou a zrozumiteľnejšou. Cena, ktorú zaplatil za moje hriechy, väčšou. Už nikdy som nechcela brať Jeho obeť ako samozrejmosť. Chcela som byť ako On.
Potom vstal, podal mi ruku a pomohol sa mi postaviť.
„To je len začiatok, očistenie je len jeden krok,“ povedal, „pristúp k oltáru.“
Podišla som k oltáru. Ležali na ňom všetky moje túžby, moje priania, moje potreby, všetko, čo som kedy darovala Bohu, aby On nad tým vládol.
„Nie je tam všetko,“ povedal Duch Svätý, „rád by som pokračoval v čistení tvojho srdca, ak mi to dovolíš.“
„Dovolím,“ povedala som a položila na oltár ďalšie veci. Všetko, čo som dokázala. Potom som si kľakla a prosila o silu odovzdať mu dnes alebo neskôr aj to, čo som si ešte nechala. Potom som vykročila k Božej svätyni.
Išla som pomaly. Napĺňala ma bázeň pred mojím Bohom. Keby som pozerala len na to, ako veľmi je On svätý a ja stále slabá vo svojich hriechoch, neurobila by som ani krok. Hľadela som preto na Jeho lásku ku mne a na obeť Jeho Syna na kríži. A moja túžba po Ňom samom rástla. Tak veľmi som chcela byť len s Ním. Mať chvíľu, ktorá bude len Jeho a len moja. Niekde v mojom vnútri som vedela, že to je aj Jeho prianím. Že môj nebeský Otec túži byť len so mnou. Nezáleží na tom, čo si povieme a čo si nepovieme, ale že budeme spolu.
Na tejto ceste som videla veľa vecí, ktoré ma rozptyľovali. Bola tam moja únava, môj telefón, moja neposednosť, neumytý riad, neupratané hračky, nedovarený obed... Všetky tieto veci boli vecami, ktoré ma často vyrušovali, keď som sa chcela modliť. Prechádzala som okolo nich a prosila Ho, aby mi dával silu si ich nevšímať a byť len s Ním. Nechcela som sa zastaviť na polceste, povedať si: „Už som sa dnes pomodlila, idem robiť čo treba.“ Chcela som byť s Ním, až kým si nepovieme všetko, čo sme si povedať chceli. Až kým s Ním nebudem toľko, koľko chce On.
„Bože, pomôž mi,“ prosila som.
„Poď dcéra moja,“ počula som od Božieho trónu, „poď, neboj sa. Krv môjho Syna obmyla tvoje hriechy. Tvoja cesta ku mne je voľná. Len kráčaj, nezastavuj sa.“
Prišla som až ku svätyni.
„Toto je miesto tvojho odpočinku,“ zaznel hlas z jej vnútra, „tu ma budeš vzývať a ja ťa vyslyším. Tu mi vzdáš úctu, ktorej som hoden. Len tu ma nasýtiš tvojou prítomnosťou.“
Rozplakala som sa. Bola som dojatá veľkosťou Jeho túžby po mne. Po mne. Po mne.
„Nevedela si to?“ bola to otázka a zároveň odpoveď.
„Nevedela. Unikalo mi to. Význam slova milujem, mi unikal.“
„Áno, milujem. Tak milujem svoj ľud, že som obetoval svojho Syna. Ale moje deti aj tak len chodia okolo mňa a nepoznajú ma.“
„Nepoznáme ťa,“ plakala som, „my vôbec nevieme, aký si. Stále máme obraz niekoho, koho sme nazvali Boh, ale nie si to ty, odpusť. Odpusť mi, že ťa nepoznám.“
„Odpustil som,“ povedal, „vojdi.“
Vošla som do svätyne. Na jej prahu som sa otočila. Ježiš a Duch Svätý sa na mňa pozerali. Celý čas tam stáli a sledovali každý môj krok. Vedela som, že budú prítomní vo všetkom, čo sa bude diať vo vnútri, pretože Boh je len jeden. Napriek tomu som vedela, že tam dnu ma čaká stretnutie s Otcom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára