3. 2. 2011

Prebudenie 5. Stret

Stret
Mračno okolo nás hustlo. Boli to démoni pýchy. Zatiaľ neútočili. Akoby čakali, koľko z nás sa pustí na útek, len pri pohľade na nich. Neušiel nikto, aj keď medzi nami bolo veľa mladých kresťanov. Každý mal v blízkosti niekoho skúsenejšieho, o ktorého sa mohol oprieť. Potrebovali sme jeden druhého viac, ako sme si dovtedy vedeli predstaviť. Preto sem Pán Ježiš nepovolal nikoho, kto nemal s niekým dôverný vzťah, založený na Jeho láske a milosti. Boli to vzťahy, v ktorých sme si navzájom vyznávali hriechy a modlili sa za svoje slabosti.
Pozrela som na známe tváre okolo mňa. S niektorými som sa poznala ešte z čias pred prebudením. Muži a ženy viery. Niektorí z nich dlho volali k Bohu o milosť, aby smeli zažiť tento čas. V duchu som sa modlila, aby sme mali pred očami Baránka. Jedinečná sa posadila na rameno jednej vzácnej žene. Bola pevná ako stĺp. Neraz som sa o ňu oprela. Aj ďalšia zo žien, o ktoré som sa často, keď som nevedela ako ďalej, oprela, bola medzi nami. Sedela na koni, v ruke mala kopiju. Bola to mocná zbraň. Vedela o tom, ale jej srdce bolo plné pokory. Nepoužívala ju vo svojej sile. Vždy čakala na Pána, ktorý ju viedol. Na ramene jej sedel orol – bol to jej manžel. Kochala som sa ich vierou. Bola prepálená mnohými spoločnými bojmi. Posvätená prítomnosťou živého Boha. Posilnená Jeho dychom.
„Už je čas,“ zašepkal môj orol.
Prešla nami vlna očakávania. Všetci to cítili, všetkých Duch Boží upozornil na útok. Vyslali sme posledné modlitby, utiahli výzbroj, opreli sa jeden o druhého.
Potom to začalo. Démoni na nás vystreľovali šípy napustené jedovatou pýchou. Akoby sa na nás z neba liali prúdy striel, ktorým sme sa nemali šancu vyhnúť, pretože lietali tak nahusto, že jednoducho nebolo kam. Pozorovala som, čo sa deje v mojom oddiele. Vedúci sedeli na koňoch, ostatní vojaci nehybne stáli. Skrývali sme sa za štíty, ale nedokázali sme vykryť všetky strely. Niektorí boli ranení. Vedela som, že toto je len začiatok, že to bude ešte tvrdšie. Začala som sa báť.
„Už zase sa bojíš,“ povedal môj priateľ orol. Sedel mi na ramene a pozeral do očí. Videl ďalej, až na dno môjho srdca, tak ako vždy. Nič som pred ním neutajila. Ak som mu to nepovedala sama, povedal mu to Pán. Nie preto, že by mi nedoprial právo na súkromie, ale preto, že pre Božie víťazstvo sme potrebovali byť k sebe úprimní. Otvorení ako pred Ním samým. Bolo to zvláštne byť tak odkrytá pred niekým z ľudí, ale spájalo nás to mocnou Božou jednotou. Jeho láska do nás prúdila cez vzájomné prijatie sa aj v našich slabostiach. Učili sme sa v tom, ako nás miluje On sám. A to nám dávalo silu ísť znovu a znovu ďalej.
„Prepáč,“ odpovedala som.
Preskočil mi na plece, obtrel sa mi o ucho a ukázal niekam dopredu.
„Vidíš?“ opýtal sa. Potom preskočil na druhé plece a opýtal sa ma to isté. Nakoniec sa mi uvelebil na predlaktí. „Hmm?“
„Vidím víťazstvo,“ usmiala som sa na neho. V mojom vnútri zabublala Božia rieka. „Odpusť, Ježiš, už zase som sa bála. Pomôž nám,“ vydýchla som v obnovenej viere.
Pred očami sa mi rozvinul Boží plán. Veď nikto z nás nebol sám! Bol to Jeho zámer, vybudovať naše vzťahy. To je kľúč!
Orol pozeral na svoje ruky. Spomenula som si na deň, keď som mu ich potrela olejom. Myslel na to isté. „Sú sväté,“ zašepkal, „lebo Boh ma posvätil. On ich naplnil sebou samým. Dnes budem držať v ruke Jeho meč. Bude to Jeho moc, ktorou ním budem hýbať. Jeho slovo, ktoré bude znieť. Vezmi aj ty svoj meč.“
Urobila som to. Akoby na moment utíchol všetok zápas, akoby sme tu boli len my dvaja a naše meče. Nikde nikoho, ticho, pokoj a sláva nášho milujúceho Otca. Vlieval do nás vieru v Jeho víťazstvo. Mali sme ňou podoprieť ostatných z nášho oddielu. Vzala som na chvíľu orlov meč a on vzal môj. Potrebovala som pochopiť niečo z toho, čo mu dal Boh úplne rukolapne. Potom sme si ich vymenili späť. Znovu sme zažívali nádheru Božej jednoty.
Posadil sa za mňa a svojím chrbtom sa oprel o môj, aby sme sa navzájom chránili. Bojovníci okolo nás to spozorovali a urobili to isté. Opierali sa o seba navzájom, znovu si vyznávali svoje hriechy a nesprávne postoje a mocneli v Pánovi. Dúfala som, že to nepriateľa odzbrojí, že to vzdá, ale mýlila som sa. Útok silnel. Démoni dorážali, strieľali šípmi a sekali mečmi. Stačilo jediné malinké nechránené miestočko a oni ho našli. Veľa z nás už bolo ranených. Pýcha prenikala do našich postojov, slov aj činov. Potrebovali sme zvíťaziť a rýchlo.
Pozrela som na nášho generála. Chrbát mu chránil jeho priateľ orol a on chránil ten jeho. Ale boj okolo nich bol príliš hustý. Bála som sa o neho.
„Už zase sa bojíš, pozeraj na Ježiša,“ napomenul ma môj orol. „Raz budeš stáť proti strachu,“ dodal.
Moc ma tým nepotešil. Ak bolo niečo, čo ma dostávalo najčastejšie, tak to bol práve strach.
„Neboj sa. Ježiš vyhrá.“
„Poďme bližšie ku generálovi. Musíme mu pomôcť,“ navrhla som.
„Ideš, lebo sa o neho bojíš, alebo preto, že to chce tvoj Pán.“
„Už sa nebojím, chce to Pán,“ povedala som úplne vážne. Naozaj som sa už nebála. Boh ma naplnil svojím nadprirodzeným pokojom. Generál nás potreboval.
„Vieš, čo to pre nás znamená?“
„Vystavíme sa silnejšiemu útoku. Čím bližšie pôjdeme, tým to bude horšie,“ odpovedala som. Mala som na jazyku otázku, ktorú som sa bála vysloviť.
„Spýtaj sa,“ povzbudil ma orol.
„Ideš so mnou?“
„Ty vieš, že idem. Aj ja ho milujem.“
„Ďakujem, vždy som vedela, že mi ťa poslal On, ale teraz to viem ešte viac.“
Pohli sme sa smerom ku generálovi. Presúvali sme sa pomaly a opatrne, pretože sme potrebovali preskúmať, ako hustne paľba okolo neho. Bolo to naozaj ostré. Nebolo sekundy bez šípa, ktorý nás trafil, bez meča, ktorý do nás ťal. Keby nebolo pevnej Božej výzbroje prekrytej plášťom pokory, bolo by už dávno po nás. Pred očami som mala príbeh. Iný ako ten, ktorý som žila. Príbeh nepriateľovho plánu. V ňom som víťazila vo svojej sile, prúdia v pomazaní, ktoré mi dal Boh, ako sa mi zachcelo. Používala som Božie dary, aby som vyvýšila svoje meno. A pomaly som sa vzďaľovala od môjho milovaného Pána.
„Cítiš to?“ spýtala som sa orla.
„Áno,“ prisvedčil smutne, „spievajme.“
Spievali sme pieseň Baránkovu. Boh nám cez ňu daroval novú silu. Pozerali sme na Jeho obeť a znovu a znovu sa poddávali pod Jeho mocnú ruku. Mala som pocit, že každú sekundu robím pokánie. Bolo mi smutno. Potom som si všimla, že zároveň každým jedným pokáním moja výzbroj pevnie. A začala som sa radovať. Aj orol sa usmieval. Boh nám prinášal svoju svätosť.
Generál mi pripadal veľmi slabý. Napadlo ma, že slabosť je ako svetlo vedúce k dnešnému víťazstvu, ale aj tak som sa znovu začala báť. Tento krát ma nenapomenul orol. Prežíval svoj vlastný boj, v ktorom sa ticho modlil v jazykoch a rozprával s Ježišom. Napomenul ma Pán:
„Príde deň, keď budeš musieť bojovať so strachom. A budeš pripravená. Bojuj aj dnes. Pretože si pripravená.“
„Ty vieš, aká som nedokonalá,“ odpovedala som mu.
„Iste. Nedokonalosť je hlavným predpokladom pre dnešné víťazstvo. Len ten, kto vie, aký je slabý, môže víťaziť nad pýchou. Pozri tam,“ ukázal na ženu, ktorú by som bez Jeho upozornenia nevidela, pretože bojovala dosť ďaleko odo mňa. Bola to tá dievčina, s ktorou som strávila dlhý čas v zlatej klietke. Bolo to ťažké. Veľa krát som nevládala a zisťovala, že nemám šancu jej pomôcť, ak nenechám všetko na Ježišovi. Myslím, že som sa vtedy dosť učila pokore. Bez Boha som jej nevedela povedať naozaj nič, čo by ju čo len trošku povzbudilo. Pripadala som si tak neschopná! Ale On mi dokázal, aký je schopný. Teraz sa usmievala a bola šťastná. A nebola sama, jej chrbát strážila iná žena. Prežili spolu veľa ťažkých bojov a boli si veľmi blízke.
„Vie, že je milovaná,“ pokračoval Ježiš, „a veľmi dobre si pamätá, aké to bolo, keď to nepoznala. Preto je dnes tu. Vie, že má len mňa. Máš tu aj ty dnes len mňa?“
„Odpusť, mám tu orla, orlice a mám tu generála a neodvažujem sa pozrieť na ostatných, aby som nenašla ďalších, ktorých milujem, pretože sa o nich začnem báť.“
„Presne si to vystihla. Máš tu ešte svoje deti.“ Nepovedal to preto, aby som sa viac bála, ale preto, aby som mu dovolila zvíťaziť.
„Tak choď a už sa neboj. Víťazstvo je moje. Spomeň si na pieseň, ktorú spievali orly.“
„Ďakujem. Posilni ho, prosím.“ Mala som na mysli generála.
„Je ako Henoch. Chodí so mnou. Ale pýcha je zákerná. Pomôž mu. Choďte až k nemu. Tvoj kôň sa musí dotýkať jeho koňa, tvoje lýtko jeho lýtka, tvoje rameno jeho ramena,“ prikázal mi môj drahý Veliteľ.
Posúvali sme sa teda ku generálovi. Cestou sme spievali pieseň orlov. Pri slovách „svätý, svätý, svätý“ mi Božia milosť posilňovala paže, potešovala srdce a prinášala nový závan pokoja. Postavili sme sa po generálovej pravici. Presne ako mi kázal Ježiš. Môj kôň sa dotýkal jeho koňa, moje lýtko jeho lýtka, moje rameno jeho ramena. Keby sme neboli v takej paľbe, povedala by som, že to bolo krásne stretnutie. Generál a ja a naše orly. Ono vlastne aj bolo krásne, ale nie lacným filmovým hapyendovským spôsobom, niekde v prírode pri šálke čaju, kde je všetko sladko nádherné, ale spôsobom oveľa hlbším. Božím. Okolo nás zúril boj, boli sme slabí a unavení, ale zároveň sme boli nesmierne šťastní, že sme spolu. Boli sme presne v strede Božej vôle.
Okolo generála sa vytvoril hustý ostrov bojovníkov. Pán nám poslal aj strelcov. Strieľali svoje šípy do hustého démonického mraku a presne zasahovali svoje ciele. Ničili démonické lži a zároveň posilňovali bojovníkov na zemi. Myslela som, že sú to samí ostrieľaní bojovníci, ale bola som prekvapená. Bolo medzi nimi mnoho mladých, dokonca detí. Jednu mladú ženu z nich, som veľmi milovala. Jej plášť pokory mi priťahoval oči. Jediným pohľadom som sa naučila o pokore veci, ktoré som dovtedy netušila. Jej šípy boli nádherné. Mocné proti nepriateľovi, posilňujúce Boží ľud. Boli plné tvorivosti Božieho Ducha, pretože bola Jeho vzácnou spoločníčkou. Farby, ktoré akoby oblievali jej šípy, sa nám nad hlavami rozprskli a potešovali nás. Skoro som zabudla, že stojím v boji, že okolo mňa je smrad démonov a tlak ich hnusného škreku. Moje srdce horelo prítomnosťou neba.
„Tieto deti sú príliš úprimné na to, aby boli pyšné. Uč sa od nich,“ povedal mi Ježiš, „a uč ich tomu, čo o mne vieš. Privádzaj ich ku mne. Nauč ich, že viera nesídli v hlave ale v srdci. Nepriateľ z nich túži vychovať zákonníkov. Múdrych kresťanov, ktorí prešli besiedku, dorast, mládež, výbornú skupinku, kvalitnú konferenciu... a všetko o mne vedia. Ale ja túžim, aby boli ako Ja. Aby milovali Otca.“
Mrak okolo nás konečne redol, až sa nakoniec všetci démoni rozpŕchli. Chválili sme Boha tou istou piesňou, ktorú pred bitkou spievali orly:
Baránok, svätý, svätý, svätý.
Ty, ktorý si bol, si a prídeš.
Tvoje je víťazstvo, česť a sláva na veky.
Tvoj je tento boj, tvoje sú naše meče.
Tvoje je všetko, čo máme a čím sme.
Baránok, svätý, svätý, svätý.
Môj orol spieval slabšie ako inokedy. Obzrela som sa, aby som zistila prečo. Bol ranený. Okamžite som zoskočila z koňa a zložila ho dole.
„Už zase?“ opýtal sa ma.
„Jasné, za čo by si ma potom napomínal?“ povedala som. Ako inak, išlo o to, že prvé, čo som urobila, bolo, že som sa o neho začala báť. A až potom som sa začala modliť.
Zranenie nebolo ťažké, preto som ho rýchlo ošetrila a nechala ležať na mieste. Striasla som zo svojho plášťa špinu boja a išla som pomáhať tým, ktorí na tom boli horšie. Ale držala som sa v jeho blízkosti, aby som ho mala na dohľad a mohla pribehnúť, kedykoľvek by potreboval. Tento krát to ale nebol strach. Bola v tom len moja láska k nemu. Ako som neskôr zistila, práve to, že som zažila malé súkromné víťazstvo a úplne dôverovala Bohu, mu pomohlo rýchlejšie vyzdravieť. Poletoval okolo a povzbudzoval tých, ktorí ešte neboli v poriadku. Potom si sadol za klavír a hral. Novú hudbu, v ktorej som sa cítila byť úplne doma – v nebi. Jedinečná a Objímajúca sa k nemu pripojili so skupinou učeníčiek, ktoré našli počas boja. Ich dary sa zliali dohromady a prinášali nám občerstvenie.
Generál bol unavený, ale šťastný. Sadol si k Ježišovi. Opieral sa o Neho a počúval. Keď zosilnel, jeho aj môj orol sa ku nim pripojili. Ďalej som sa starala o ranených a rozmýšľala, o čom sa bavia. Keď som skončila, postavila som sa neďaleko a pozerala na nich. Túžila som si prisadnúť, ale nechcela som vyrušovať chlapov v ich debate. Hanbila som sa, mala som dojem, že tam teraz nepatrím. Vtedy sa Ježiš pozrel priamo na mňa:
„Akoby si nepatrila do Božích vecí? Poď k nám, potrebujeme ťa.“
Celá malá skupinka sa poposúvala, aby mi spravili miesto. Bola som premožená ich láskou. Mali ju priamo od Boha, vyžarovala z nich.
„Bola si statočná,“ povedal mi Ježiš.
„Ty vieš, ako to naozaj bolo,“ odpovedala som mu.
„Mnohí čelili strachu, ale málo ich zvíťazilo.“
„Nemyslím, že som už zvíťazila.“
„Správne. Ja som zvíťazil, ale ty víťazíš,“ zasmial sa, „bojuj za mňa a bojuj so mnou.“
„Povzbudzujte ju,“ povedal ostatným trom, „potrebuje to.“
„Ty pôjdeš teraz so mnou,“ povedal môjmu orlovi, „potom sa k nej vrátiš.“
Posmutnela som. Tak nerada som sa s ním lúčila.
„Vráti sa k tebe,“ smial sa Ježiš. Bol z nášho priateľstva nadšený, „musí sa len niečo naučiť.“
„Čo?“ bola som zvedavá.
„To je len pre orly, drahá. Ty sa teraz staraj o tie deti. Je ich tu veľa. Potrebujú ma poznať. Nie z rečí, nie z kníh, ale priamo od môjho Ducha. Veď ich cestou, ktorou si prešla, aby ma mohli vidieť. Čítaj im slovo a uč ich počuť môj hlas. Uč ich spievať moje piesne. Uč ich používať moje dary. A hlavne, uč ich byť v mojej blízkosti. Bojovali dobrý boj, niektoré boli zranené. Venuj im čas, dovoľ, aby boli zvedavé a hlavne, teš sa z nich, lebo Ja sa z nich teším.“
Rozlúčila som sa s orlom. Aj generálov orol išiel preč. Stáli sme spolu a pozerali za nimi. Potom sa generál utiahol do samoty. Boh mu dával novú múdrosť a vedenie pre ďalšie boje. Často bol vážny, niekedy smutný, ale vždy bolo pre mňa potešením, keď k nemu Boh prehovoril a povzbudil ho. Vtedy sa po jeho tvári rozlial úsmev, ktorý mi dodával zvláštnu istotu. Jedno som vedela, tento muž patrí Bohu.
Bolo pre mňa zvláštne nevedieť a nechápať súvislosti. Myslím, tie okolo orlov a Ježiša a kam išli. Dúfala som, že orol mi všetko porozpráva, keď sa vráti. Bola som úplne jednoducho žensky zvedavá.
Modlila som sa za generála a venovala sa deťom. Neboli rovnako staré. Pre každú skupinu som musela mať inú stratégiu, iný prístup. A každý z nich mal iné potreby. Akoby vyjadrovali jedinečnosť a rôznorodosť Božieho stvorenia. Musela som sa učiť s nimi komunikovať napriek tomu, že som vždy prirodzene s deťmi komunikovať vedela. Toto bolo iné. Musela som s nimi hovoriť do hĺbky. Vysvetľovala som im, aké je to denne s Ježišom žiť, nie len o Ňom počúvať. Všetci boli znovuzrodení, pretože inak by nemohli pred tým s nami bojovať proti pýche, ale potrebovali ísť hlbšie. Modlila som sa, aby som im dala všetko, čo potrebujú.
Posilou mi vtedy bola tá mladá žena, ktorá počas stretu s mračnom pýchy vystreľovala tie krásne šípy plné tvorivosti. Mala múdrosť a pochopenie pre každé z tých detí. Spomenula som si na jej detstvo, pretože už vtedy som ju poznala. Vždy milovala mladšie deti a vedela sa s nimi baviť na „ich úrovni“. Teraz akoby Boh rozhojnil túto jej vlastnosť a vdýchol do nej moc svojho Ducha. Deti pod jej rukami rýchlo rástli. Aj keď boli maličkí, v mnohých oblastiach viery boli zrelší, ako mnohí dospelí. Nestratili hravosť, nezvážneli, nezostarli priskoro, len mali hĺbku milovania a poznania Boha, ktorá ich robila napriek ich veku dospelými vo viere. Ich modlitby boli modlitbami bojovníkov a orlov. Pod ich rukami sa diali zázraky. Bolo to pre nich prirodzené, nečudovali sa tomu, pretože vedeli, že Boh je živý, ten istý včera, dnes aj naveky. Poznali Jeho milovanie a jednoducho verili, že ich počuje a vypočuje.
Strávila som tam naozaj krásny čas plný bojov o ich životy a radosti, keď rástli a mocneli v Pánovi. Veľa som sa od nich naučila. Nakoniec prišiel deň, keď medzi nimi vyrástli mnohí vodcovia a ja som mala ísť znovu ďalej.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára