30. 10. 2010

Prebudenie. Úvod

Úvod

Slovo „prebudenie“ som prvý krát počula krátko po tom, ako som prijala Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána. Hovorila mi o ňom jedna moja vzácna sestra v Kristu. Rozprávala o tom, ako Boh koná v iných častiach zeme, ako sa tisícky ľudí k Nemu obracajú každý deň a iste príde aj na Slovensko a do Európy. Veľa z toho som nechápala, ale srdce mi pri jej slovách horelo očakávaním na to, čo sa Boh chystá urobiť.

Toto videnie som prijala zväčša v roku 2011. Niektoré časti v rokoch pred tým. Ani dnes sa necítim hodnejšia prijať Jeho slovo pre cirkev, ako keď som písala úvod k časti „Armáda“. Stále denne padám v hriechu a potrebujem Božiu milosť a odpustenie. Stále mu pripomínam, aká som a pýtam sa Ho – prečo ja? Jeho odpoveď je:

„Lebo ty.“

Často krát sa snažím ukryť ako Adam s Evou v Rajskej záhrade, pretože Jeho láska je tak veľká a premáhajúca a ja som predsa tak hriešna. Často krát túžim utiecť z Jeho prítomnosti. Utekám k práci okolo domácnosti, ktorá by kľudne počkala, k televízoru, aj keď práve nehrajú môj obľúbený historicko-dobrodružný žáner, k práci pre Neho, kde sa skrýva najlepšie, pretože mám alibi, že mu predsa slúžim, pracujem na Jeho poli a tam som s Ním... Ale On nadovšetko túži po mne. Po tichej chvíli len so mnou, keď budem len s Ním, kde padne všetko, čo sa ma od Neho snaží oddeliť.

Práve dnes, som mala jedno videnie:

Stála som oproti Ježišovi. Volal ma, aby mi mohol ukázať, čo sa ešte bude diať. Nechcela som ísť. Teda chcela aj nechcela. Túžila som počúvať Jeho slovo, ale nechcela som znovu žiť realitu môjho života, keď videnie skončí a ja budem znovu tu na zemi. Nechcela som zažiť dotyk Jeho slávy, pretože ešte neviem v Jeho sláve žiť. Nechcela som vidieť a vedieť nič, napriek tomu, že som po tom nesmierne túžila.

Chápal ma. Objal ma a potom sme si spolu sadli na zem. Držal ma za ruku a povedal:

„Môžeme tu sedieť, pokiaľ nepochopíš, že ťa milujem.“

Sedeli sme tam – len On a ja. Jeho slová zo mňa zhodili všetko, čo ma tlačilo. Boli sme tam už len my dvaja. Žiadne povolanie, žiadna služba, žiadna zodpovednosť – len Jeho nesmierne odľahčujúca láska ku mne.

Prečo to píšem? Asi preto, že to potrebujem povedať. Musím ti povedať, skôr než budeš čítať ďalej, trochu o tom, aká som – úplne obyčajná, možno by si si ma v dave vôbec nevšimol. Ale Ježiš ma vidí. A to je to najvzácnejšie, čo mám.

Keď mi Pán povedal, že mi ukáže prebudenie, nechcelo sa mi veriť, že smiem vidieť to, čo pripravil pre túto zem. Uvedomila som si, že túžba po prebudení je tak hlboko zasiata v mojom srdci, že len pomyslenie na to, že ju Boh naplní, bolo pre mňa priveľké. Za tie roky, ktoré Ho poznám, sa tak veľmi stala mojou súčasťou, že je to už vlastne moja túžba. Čím viac Ho poznávam, tým viac vo mne rastie. Nevládala som sa od dojatia na to pozerať. Akoby som celý čas snívala sen, ktorý bol tak veľmi krásny, že bolo ťažké uveriť, že sa čo len kúsok z neho niekedy naozaj stane.

Keď som o tomto videní povedala môjmu mužovi, spýtal sa ma:

„A nedal ti Pán k tomu vidieť aj deň kedy sa to stane?“ Zasmiala som sa. Nespýtal sa preto, že by nevedel, že len Boh sám vie, kedy je ten správny čas. Spýtal sa preto, lebo tento sen snívame spolu. Ak vieš, o čom hovorím, čítaj a teš sa, lebo Boh tvoj sen naplní. Ak nevieš, čítaj, aby si tento sen mohol snívať s nami.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára