14. 3. 2011

Prebudenie 14. Až do posledného dychu

Až do posledného dychu
V údolí vyrástli stromy, ktoré prinášali hojnosť ovocia. Stala sa z neho vyhľadávaná oáza. Aj o tomto mieste platilo, že tam kde sa rozhojnil hriech, ešte viac sa rozhojnila milosť (Rim 5,20). Niekedy som jednoducho sedela na kopci nad ním a kochala sa Božím dielom. Vzduch voňal sviežosťou, rieka zavlažovala údolie aj jeho okolie. Démoni sa síce nechceli vzdať práva na toto územie, ale Pán nás chránil, radil nám a víťazil. Celé toto spoločenstvo vyzeralo ako jedna veľká škola. Jej žiaci sa učili narábať mečom, štítom, nosiť prilbu, pancier, opasok aj topánky, milovať súrodencov a pomáhať si navzájom. Nielen brať, ale aj dávať. Orly, ako inak, vychovávali ďalších orlov. Niekedy som im pomáhala, ale oveľa viac ako pred tým, som sa uťahovala do samoty. Nie preto, aby som vedela kde, kedy a čo hovoriť, ale preto, aby som bola s Pánom. Túžila som už len po jednom – po Jeho druhom príchode. Táto túžba horela v mnohých Jeho deťoch. Cítili sme to a očakávali. Ale nikto z nás nevedel, kedy to príde. Snažili sme sa žiť, akoby to už malo byť zajtra. Byť pripravení a hlavne, vziať so sebou čím viac z tých, ktorí ešte do Božieho kráľovstva nepatrili. Z údolia preto často odchádzali výpravy do okolia, kde ešte žilo veľa ľudí, ktorí o Bohu buď nepočuli alebo v Neho neverili. Často som bola súčasťou týchto výprav. Ale aj na nich, kdekoľvek som sa pohla, stále som pozerala do neba, kedy už príde náš Pán.
„Stále ti ešte nestačí môj Duch?“ opýtal sa ma jedného dňa, keď som znovu sedela na kopci.
„Snažím sa, aby mi stačil, ale aj tak už túžim ísť domov.“
„Pôjdeme. Ešte chvíľočku.“
„Veď hej, to si hovoril aj pred rokmi.“
Pán sa zasmial. „Moje vnímanie času je trošku odlišné.“
„Pošli ma kam chceš, budem robiť čokoľvek, len mi pomôž byť spokojnejšia s tým, čo mám. Buď naplnením všetkých mojich potrieb a túžob.“
„Už dávno si sa nemodlila túto modlitbu, drahá. Chýbala mi.
Odpusť, poddala som sa melanchólii.
Kde je tvoj priateľ orol?“
„Neviem, niekde s Jedinečnou. Iste zas niekoho učia lietať. Aha, tamto,“ ukázala som na nich, keď som ich našla. Naozaj práve učili lietať jedného mladého orla.
„A prečo nie si s nimi?“
„Mala by som?“
„Iste. Potrebujú tvoju pomoc.“
„Nevyzerajú na to,“ pozerala som do zeme, „prečo musím byť tak zvláštna? Mám tvoj pokoj, ale to všetko, čo vo mne horí, neviem to stráviť.“
„Toľko rokov si už so mnou a ešte stále ma nepoznáš?“ opýtal sa vážne.
„Nepoznám,“ plakala som, „ako je to možné?“
„Pretože si myslíš, že iní sú viac ako ty. Stále sa porovnávaš. Neučil som ťa, že nikoho nemilujem viac ako druhého? Všetkých vás milujem rovnako - viac ako seba. Nikoho neuprednostňujem, nevyvyšujem. Preto sa nevieš dočkať neba, pretože tu nie si so mnou šťastná. Poď, zatancujme si.“
„Ako kedysi? Pre nikoho iného, len pre nás dvoch?“
„Áno, nemusíš len dávať, môžeš brať. Mám pre teba dosť požehnania.“
Vzal ma za ruku a pomohol mi postaviť sa. Potom sme tancovali. Nie bláznivý tanec, nie tanec uctievania, nie prorocký tanec, nič, čo som doteraz poznala. Bol to tanec Jeho lásky ku mne. Objímal ma a niesol a znovu objímal. A ja som plakala. Boží Duch odplavoval môj smútok. Vždy bol niekde vo mne ukrytý. Bojovala som s ním, ale vždy ma našiel. Aj vo chvíľach najväčšej radosti, bol niekde vzadu a čakal na svoju príležitosť.
„Buď šťastná,“ pobozkal ma na čelo, „moja milovaná. Ja chcem, aby si sa radovala z každej chvíle. Ži!“
„Ďakujem,“ povedala som mu.
„Pamätám sa, ako si sa zbavila svojej nevery, ešte stále máš málo dôvery?“
„Áno, opäť presne. Zásah priamo do cieľa. Vždy vieš, kde je problém. Daj mi viac dôvery v teba,“ usmiala som sa konečne. Vtedy naozaj spadol všetok ten smútok.
„Tak choď!“ poslal ma do údolia, „bež! Raduj sa vo mne!“
Bežala som a tešila sa zo života s Ním. Tak ako nikdy. Pribehla som dole a skoro zvalila generála z nôh, ako som ho objala a rýchlo mu vysypala, čo pre mňa Ježiš urobil. Už ma poznal, nechal na chvíľu všetko, čo mal a vypočul si príval mojich slov. Potom sa spokojne zasmial, čo som sotva videla, lebo som už letela za orlami, a pokračoval v práci.
Orol s Jedinečnou a Milujúcou práve v duchu zalamovali rukami nad tým mladým orlom. Nie a nie vzlietnuť. Mal krásne krídla, silný dych a ostrý zrak. Nič mu nechýbalo. Ale lietať nevedel.
„Mládež, takto sa to robí!“ zvolala som radostne a uchytila im ho spred nosa. Skôr než stihol niečo namietať, vyletela som s ním do vzduchu. Najskôr sa bránil, chcel, aby som ho položila na zem, kde sa cítil istejší, ale mala som viac sily ako on. Nakoniec to vzdal a začal letieť úplne sám.
„Neboj sa, neboj sa!“ volala som za ním. Konečne si užíval to, na čo bol stvorený. Chvíľu sme sa kochali v nádhere plachtenia na širokých krídlach, ktoré nám Pán dal. Viedla som ho hore, potom zas dole a znovu hore, ešte vyššie ako pred tým. Ako lietal, dospieval. V srdci sa mu narodila nová pieseň lásky k Jeho Pánovi.
Potom som v diaľke uvidela čierne mračno. Ukázala som naň.
„Áno,“ povedal, „snívalo sa mi o nich. Letia k nám.“
„Pozrieme sa trochu bližšie, ale nie veľmi, lebo sme tu len dvaja. Neriskuj. Budeš ma poslúchať na slovo.“
„Dobre,“ súhlasil.
Leteli sme trochu bližšie. Mračno bolo od nášho údolia, veľmi ďaleko, ale očividne smerovalo k nám. Zastali sme vo vzduchu a modlili sa. Potom sme sa vrátili domov.
„Nádhera,“ povedala som mu, keď sme zosadli, „tento mladík vám musí niečo povedať, ale priveďte aj generála. Nech to nemusí vravieť dva krát,“ povedala som jeho učiteľom letu.
Milujúca odbehla.
„Dnes máš nejako moc energie,“ doberala si ma zatiaľ Jedinečná.
„Mám,“ zasmiala som sa, „stretla som Ježiša. Tam hore, na kopci. Zmenil ma. Už zas. Som znovu uveličená Jeho láskou. Ešte stále som sa s vami porovnávala. Zdali ste sa mi šťastnejší ako ja. Prepáč.“
„Viem, modlila som sa za teba, aby si bola tou, ktorou si. Vždy sa mi páčilo, aká si.“
„Ďakujem. Si pre mňa tak vzácna.“
„Neviem, či vieš, aká si ty vzácna pre mňa.“ Myslela to vážne a ja som jej verila. Dnes žiaden skrytý smútok nevzal radosť z toho, čo som počula.
„Tak? Čo pre nás máte?“ opýtal sa generál.
Posadali sme si do tieňa blízkeho stromu, kde sme mali dostatok súkromia.
„Videli sme čierne mračno,“ začal mladý orol, „blížia sa k nám. Snívalo sa mi už o nich, ale nevedel som, že je to Boží sen, preto som ti o tom nepovedal. Nevedel som lietať, až do dnes. To ona ma to naučila.“ Pozrel na mňa trochu placho.
„Hovor ďalej,“ povedal generál.
„V tom sne som videl zvláštne zbrane, akoby delá. Neviem, čím chcú strieľať, ale vlečú ich kvôli nám. Velí im škaredý, veľký démon, vyzerá naozaj hrozivo. Viem, Ježiš je väčší, len ja som ešte nikdy nebojoval v takom boji. Bol čierny, kráčal na pohľad ťažkopádne, ale oplýval veľkou silou.“
„Leteli sme im trochu naproti,“ prerušila som jeho opis, pri ktorom mu očividne nebolo všetko jedno, aby sa nesústredil na svoj strach ale na Ježiša. „Je ich fakt veľa. Ale Ten, ktorý je na našej strane, je mocnejší. Poďme sa modliť. Potrebujeme Pánovu stratégiu, aby sme sa pripravili.“
Modlili sme sa. Z mladého orla som stále cítila strašný stres. Spomenula som si na svoju mladosť a svoj stres a tak som ho chytila počas modlitieb za ruku. Pomaly z neho padal a on spočinul v Božom pokoji. Spievali sme chvály a pýtali si Pánove vedenie. Nakoniec, ako inak, orly vyleteli v chvále do výšky. Vyvyšovali nášho Pána a ďakovali za Jeho prichádzajúce víťazstvo. Aj mladý orol letel s nimi. Objímajúca ho vo chvále vystrojovala poznaním Božej lásky.
Čierne mračno už bolo na dohľad. Mohol ho spozorovať ktokoľvek. Ľudia, ktorí ho zbadali z niektorého z kopcov obkolesujúcich údolie, pribiehali v panike k nám. Vyzerali naozaj vystrašene. Už zažili nejeden útok, ale toto ich úplne rozhodilo, ešte sa to len blížilo.
„Panika je jedným z hlavných prúdov v tom mračne,“ povedal generál, „pre všetkých mladých kresťanov budeme potrebovať strechy. Ty,“ obrátil sa na Objímajúcej jazdca, „dohliadneš na to, aby sa pod ne dostal každý, kto by takýto boj nemusel zvládnuť. Budeš tam s nimi a budete sa modliť. Nesmiete pospať. Musíte nám držať ruky. Bez toho sme stratení. Vezmi so sebou svoju Orlicu. Držte sa navzájom. V tých delách je uspávací prášok.“
Tak to by ma nenapadlo. Uspávací prášok. Bola som zvedavá, čo všetko ešte Boh generálovi ukázal.
„Ty, zvedavá,“ obrátil sa na mňa so smiechom, „tebe dnes Ježiš daroval veľké víťazstvo. Keby ťa ráno nenašiel na tom kopci, títo by ťa zmietli. Ale vďaka Nemu nás povedieš.“
„Ja? Si si istý? Si tu ty, keby si tu nebol nepoviem, ale si tu.“
„Práve preto.“
„No nazdar,“ povedala som úplne vážne. Generál mal viac viery, sily, odvahy, pomazania, všetkého, na čo som si len spomenula. Nútila som sa opakovať si: „Si tá pravá, Boh ťa vybral. Si tá pravá.“
„Už znovu sa so mnou porovnávaš?“ opýtal sa ma generál, „máš iné pomazanie ako ja, nie menej, máš iný druh odvahy a sily, nie menej. Máš toho istého mocného Boha. Nič menej a nič viac. Neboj sa, budem pri tebe.“
„Aj my budeme pri tebe,“ povedal orol za ostatných, „a aj ty,“ povedal mladému orlovi.
„Si viac, ako si myslíš,“ obrátil sa znovu ku mne, „si Božia, pamätaj. Oni ti budú podsúvať staré klamstvá. Všetky ich poznáš. Neľakaj sa ich a never im. Potom vyhráme.“
„A ak im uverím?“
„Na to sa nepýtaj,“ napomenul ma prísne, „pretože ty im neuveríš.“
Veril mi viac ako som si verila ja. A najviac mi veril môj Ježiš.
„Pozeraj na Neho,“ povedal mi generál. „Modlite sa s ňou ešte,“ rozkázal orlom, „my pôjdeme pomôcť stavať strechy, panika sa rýchlo šíri.“
„Veď cítim,“ vzdychla som.
Generál sa zasmial. On vedel, že Boh ma pozdvihne. Poznal Jeho dielo v mojom živote. Vedel, ako často som si zúfala a ako často ma môj Víťaz znovu postavil na nohy.
Orly a Jedinečná sa so mnou modlili. Bolo mi čoraz lepšie. Keď som mala znovu chuť vzlietnuť, vystrelili sme do výšky a chválili Boha. Potom sme zosadli a zoradili sa. Bola som posilnená. Stále som cítila strach, ale viera vo mne bola mocnejšia. Strechy už boli postavené. Skrytí bojovníci sa začali modliť. Doliehal k nám ich šum a vánok Božieho Ducha, ktorý priviali.
Nad kopcami sa objavili prví démoni. Postavila som sa do čela vojska, generál po mojej pravici, Milujúca po ľavici. Naše orly nám  sedeli na ramenách. Za nami bolo zoradených množstvo bojovníkov. Prešla som po nich pohľadom a potichu som im žehnala. Mladý orol sedel na ramene jedného mladého bojovníka. Stáli hneď za nami.
Bol to zvláštny mladík. Vyrastal v údolí aj so svojimi rodičmi a sestrou. Keď sme prišli, mal milosť nájsť nový život. Ale spomienky na ten starý ho dlho tlačili dole. Až dnes, vtedy keď sa podarilo jeho orlovi vzlietnuť, sa konečne od všetkého odpútal. Pomohol mu Objímajúcej jazdec. To on ho vyhrabal z prachu a dal mu prvý krát sa napiť. Roky sa mu venoval, zúfal si pred Bohom, že mu nevie pomôcť, ale dnes konečne uvidel víťazstvo. Bol posledným z údolia, ktorý zažil slobodu. Teraz mal byť jedným z kľúčových bojovníkov v tejto bitke. Kryl chrbát prvej línii.
Pozerala som na veliteľa démonov. Vyzeral naozaj nechutne, ale nebála som sa. Mal moc deptať každého, kto nebol ukrytý v Kristovi. Ďakovala som Bohu, že sme postavili strechy. V tábore bolo veľa mladučkých kresťanov, ktorých by len jediný pohľad na neho naplnil nekonečným zúfalstvom. Keby som ráno nestretla Ježiša, už by som utiekla. Môjho ducha by utláčala hlboká melanchólia. Ťahala by ma do zúfalstva. Ale teraz ma plnil Jeho nekonečný pokoj. Počúvala som môjho orla ako potichu chválil Boha a modlila som sa v jazykoch. Pohli sme sa vpred.
Vtedy zahrmeli ich delá. Zosypal sa na nás uspávací prášok. Počula som, ako sa bojovníci za mnou modlia. Bolo to ako šumenie vzdialeného vodopádu prechádzajúce v obrovský hrmot hektolitrov padajúcej vody. Ich hlasy naberali na intenzite tak, ako oblak prachu okolo nás hustol. Nevideli by sme nič keby nám Boží Duch neotvoril oči. Vtedy sa na nás tí démoni vrhli. Ich veliteľ zaútočil na mňa. Na chvíľu ma zaplavila panika. Chcelo sa mi ujsť, bežať s vetrom o preteky, nechať sa uniesť z tohto miesta svojím verným rýchlym koňom a už sa viac nevrátiť.
„Pokoj,“ zašepkal mi orol. Oblialo ma niekoľko vedier Božieho pokoja. Práve včas, pretože démon už bol pri mne a zahnal sa svojím mečom.
Uhla som a ranu som opätovala. Bol na svoju veľkosť dosť šikovný. Netrafila som. Bez akéhokoľvek úspechu sme takto pokračovali ešte hodnú chvíľu. Bolo mi už v jeho prítomnosti naozaj nepríjemne. Orol len opakoval: „Pokoj, pozeraj na Ježiša.“
Generál sa zaháňal mečom, dobre mierené rany ničili démona za démonom. Trochu ma to deptalo. Potrebovala som zažiť víťazstvo a rýchlo, nemala som silu dlhšie vydržať toto vzájomné oťukávanie. Démon s tým asi rátal. Sebavedome sa uškŕňal, kochajúc sa v tom, ako jeho taktika vychádza. Keď ma nemohol zraziť hneď prvou ranou, vychutnával si, ako ma postupne zbavuje síl.
„Vzchop sa, pozeraj na Ježiša,“ ďobol na orol do srdca.
Generál vytušil, že nie som v poriadku a pozrel na mňa. Aj jeho orol na mňa pozrel.
„Ideš!“ čítala som v ich očiach.
Ako sa môžem poddávať panike, keď je moja výzbroj taká pevná?opýtala som sa sama seba. „Boh ma sem postavil. Nepostavil ma sem prehrať,“ povedala som nahlas, aby som sa povzbudila.
„Orol, leť!“ zvolala som.
Vyletel do vzduchu. Keď už bol tak vysoko, že som ho sotva videla, vrhol sa strmhlav dole. Priamo na démonovu ruku, v ktorej držal meč. Práve chcel do mňa znovu zaťať, ale rana už na môj štít, nedopadla. Zvrieskol od bolesti. Využila som ten moment a zoťala som mu hlavu. Ešte sa chvíľu potácal, ale už nemohol nikomu ublížiť. Potom padol bezvládne na zem. Nemala som čas vychutnávať si pocit víťazstva. Vrhlo sa na mňa mračno menších démonov. Obracala som sa rýchlosťou a šikovnosťou, ktorú som sama od seba nečakala. Orol útočil zhora, ja zdola. Bojovali sme v nádhernom súzvuku, takmer dokonalej jednote. Tak, ako sme sa od posledného ťažkého boja neodvážili, keďže som vtedy bola zranená. Dúfala som, že keď padne veliteľ, démoni utečú, ale neutiekli. Stále využívali moc prášku. Začali nám ubúdať sily.
„Pod strechami zaspávajú!“ skríkla som na generála.
„Pošli tam niekoho,“ poradil mi.
Poslala som Jedinečnú a Milujúcu, aj toho mladíka s mladým orlom. Držali sa naozaj dobre, démoni pod ich údermi padali jeden za druhým. Vzali aj niekoľko ďalších bojovníkov a prebili sa ku strechám. Mala som pocit, že trvalo celú večnosť, kým som pocítila nový príval síl. A uvidela som anjelov. Prišli s nejakými nástrojmi, ktorými previali údolie a zbavili ho toho prachu. Spolu s ním zmizli aj zostávajúci démoni. Rýchlo pochopili, že keď ich už nekryje, nemajú šancu.
Zložila som si prilbu a utrela si z čela pot. Orol mi vletel do náručia, aby ma objal.
„Vyhrali sme,“ šepkal. Potom mi padol k nohám.
Rýchlo som sa k nemu sklonila. Bol ranený. Vyzeralo to zle, démonický meč mu zaťal do hrude. Dýchal prerývane a kašľal krv. Potreboval Ježiša. Žiadne rady, žiadne utešovania, len Jeho moc. Pán ma ani teraz nesklamal.
„Ešte ti zaspieva,“ povedal mi s úsmevom, „bojovali ste dobrý boj viery. Orol,“ obrátil sa k nemu, „vstaň a leť.“
Jeho dych sa upravil a rana zavrela. Postavil sa a pozeral ešte trochu omámene na Ježiša.
„Povedal som: ,Leť!‛“ zasmial sa Ježiš.
Vtedy vyletel. Najskôr len nesmelo mávol krídlami, potom smelšie a smelšie až to nakoniec bol jeho štýl. Vlastne nie úplne, bol iný. Lepší.
„Bolo to hlboké. Dobre že si chcela len mňa. Našli jeho nechránené miesto. Hlboké, intímne, skryté miesto.“
„Také akým bol môj smútok?“
„Také.“
„Hmm, možno to nebude múdra otázka, ale prečo si neprišiel aj k nemu a neuzdravil to skôr, ako ho ranili?“
„Neprichádzal s tým ku mne, aj keď som ho volal. Nemohol som.“
Nešlo mi do hlavy, ako môj orol mohol niečo pred Pánom skrývať. Vždy ma posúval bližšie k Nemu, radil mi...
„Trvalo to dlho, jednoducho to vzdal. Starostlivo si to poprikrýval, aby na to viac nevidel a netrápilo ho to. Bolo to presne také zákerné ako tvoj smútok. Staraj sa o neho. Prichádzajte spolu ku mne. Má rád, keď si s ním. Ešte stále ťa potrebuje. A ty potrebuješ jeho.“
„Vlastne za to môžem aj ja,“ povedala som, „keby som sa neuzavrela do seba a svojho smútku, bol by dnes so mnou, keď si prišiel. Prepáč.“
„Nakoniec bolo aj tak oslávené meno môjho Otca. Je to víťazstvo, nemyslíš? Netrápme sa nad tým, čo bolo. Tešme sa z toho, čo je. Poď, pomôžeme raneným.“
„Spolu?“
„Spolu. Necháme tvojho orla, nech vo vzduchu zosilnie. Má sa tam so mnou o čom rozprávať. Prečo sa ho na všetko neopýtaš, keď sa vráti?“
„Neviem, už sme si odvykli byť si navzájom takí blízki.“
„Napravte to. Kvôli sebe aj kvôli mne. Taká je moja vôľa. Jednota medzi vami a bezhraničná láska. Po tom vás pozná svet, že sa milujete navzájom, ako Ja vás milujem. Učte o tom.“
Prechádzali sme pomedzi ranených a pomáhali sme im. Spolu. On a ja, ruka v ruke. Bolo to nádherné. Modlila som sa za tých ľudí a žehnala im a On ma počúval. Potom urobil, čo som prosila. Cítila som Jeho dych, Jeho pohľad, Jeho dotyk. Tieto chvíle odplavili zvyšky strachu, ktorý som mala z boja s tým veľkým démonom. A naplnili ma poznaním dokonalej jednoty s mojím Bohom.
Potom sa k nám pripojil môj orol. To slovo „môj“ pre mňa vtedy znamenalo niečo úplne iné ako pred tým. Videla som v ňom nesmierny Boží dar pre nás oboch. Ježiš nás nechal osamote.
Sedeli sme na kopci nad údolím a plakali sme. Boli medzi nami veci, ktoré sme si nepovedali. Hlboko skryté. Boli to naše vzájomné problémy, aj keď tých bolo málo, pretože Boh náš vzťah ochraňoval zvláštnou milosťou, ale hlavne iné, ktoré sme nedoriešili niekde inde s niekým iným. Pády a hriechy, s ktorými sme bojovali v skrytosti. Myšlienky, ktorým sme sa nedokázali ubrániť. Neviem, koľko sme mali vtedy rokov. Len tuším, že dosť na to, aby sme si povedali, že to už netreba riešiť, že už dožijeme aj takto. Že už spolu bojujeme dosť dlho na to, aby sme našli jednotu potrebnú na víťazstvo aj bez tohto bolestivého zdieľania. Ale museli sme si to  povedať. Nedokázala by som viac mlčať, pretože Boh chcel, aby sme boli pred sebou úplne otvorení. Dotkol sa nás touto svojou túžbou. A keď som v ten deň pozrela na orla, vedela som úplne napevno, že čokoľvek poviem, bude ma milovať viac ako pred tým.  Sedeli sme tam celé hodiny a spovedali sa jeden druhému. Bolo to ako keby sme sa vrátili na začiatok nášho vzťahu. Znovu sme sa učili povedať si naozaj všetko.
Ideš ďalej? opýtal sa orol nakoniec.
Prikývla som. Idem s tebou, usmial sa.
Bola už tma. V tábore pod nami sa rozhoreli radostné ohne oslavujúce s Božím ľudom víťazstvo. Pozerali sme na ne a spolu oslavovali naše malé súkromné víťazstvo. Kochali sme sa ním a svojou vzájomnou blízkosťou, až kým sme sa toho všetkého úplne nenasýtili. Potom sme jednoducho vstali a rozbehli sa k ostatným. Generál ma už čakal. Znovu som mu mala čo vysypať. Ale tento krát som nebežala hneď preč. Vychutnala som si jeho úsmev a ukradla som si ho na chvíľu len pre seba.
Stáli sme na kopci nad údolím a pozerali ďalej do púšte. Miestami na jej začínala rásť tráva, ako dôsledok vlahy pretekajúcej miestom, ktoré Ježiš pred našimi zrakmi tak veľmi zmenil. Bol čas znovu vyraziť. Vzduchom sa niesol slabý rinkot zbroje, ako si bojovníci kontrolovali jej jednotlivé časti. Božia sláva sa od nej odrážala doďaleka. Ale vedeli sme, že pre tých, ktorí potrebujú počuť Božie slovo, nestačí si nás len všimnúť. Potrebovali počuť evanjelium. Orly, v očakávaní vecí, ktoré z výšky uvideli, radostne lietali nad našimi hlavami a spievali svoju nádhernú pieseň.
Pohli sme sa vpred. Za nami mocné veci, ktoré urobil náš Pán a pred nami nové, ktoré ešte len urobí. Tešili sme sa na ne, aj keď sme vedeli, že nie všetky budú ľahké. Ale chceli sme mu slúžiť, ako hovorieval generál: „Až do posledného dychu!“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára