________________________________

7. 2. 2011

Perspektíva roka 2006

Perspektíva roka 2006

Tento rok bol pre mňa asi prvý krát poznamenaný skúsenosťou, že na jeho začiatku som prijal od Pána niečo ako perspektívu na nasledujúci rok. Samozrejme, vtedy som vôbec netušil, že aj ďalšie roky zakúsim niečo podobné. Aj predtým som mal skúsenosť s Pánovým vedením. Aj predtým, boli v mojom živote akési obdobia – úseky, ktoré mali naozaj zmysel. Odhaľoval som ich väčšinou až spätne, alebo až spätne som začal rozumieť tomu, čo mi Pán predtým hovoril. Asi aj preto som bol veľmi opatrný v tom ako som to vtedy tlmočil.

Dovtedy som mal vlastne len dvakrát skúsenosť, že ku mne Pán hovoril tak zreteľne vo vnútri o nasledujúcom období môjho života, že si to dodnes pamätám a viem to presne citovať. Bolo to však osobné a len málokedy som sa o tom niekomu zmienil:

Prvýkrát sa mi to stalo, keď som prišiel r.1993 študovať do Bratislavy. Vtedy som pracoval s mládežou už asi rok. Bol to čas kedy sa obrátilo mnoho mladých ľudí akoby “len tak”. Aj ja som bol medzi nimi. Po príchode do Bratislavy som však vnímal ako mi Pán povedal:

Teraz sa budeš venovať môjmu Slovu a modlitbám. Budeš sa pripravovať na službu, do ktorej som ťa povolal.

Boli to len dve vety. Ale úplne stačili na moje preorientovanie sa na “režim prípravy”. Kvôli týmto dvom vetám som takmer každé ráno skoro vstával a študoval Písmo. Kvôli týmto vetám som šiel v Bratislave všade tam, kde som len začul, že sa tam ľudia modlia a naučil som sa vyhľadávať samotu s Pánom aj vo veľkom meste. Tieto dve vety ma viedli 5 rokov počas VŠ. Ba dokonca akoby dodnes dávali spoločný menovateľ celému môjmu životu a službe. Dodnes môžem povedať, že toto sú dve veci, ktoré sú pre mňa najpodstatnejšie: Božie Slovo a osobné hľadanie Božej tváre. Vďaka poslušnosti týmto dvom vetám: sa mi otvorili dvere ku kľúčovým strategickým vzťahom; našiel som svoj domáci zbor; mohol som budovať silný základ môjho života s Pánom na Jeho  Slove a modlitbách. Vlastne môžem povedať, že ešte stále som v tomto “režime prípravy”. Neprestal som s tým a neprestanem, lebo sa to stalo mojou vášňou a spôsobom, ako sa k Pánovi “predieram”.

Druhýkrát sa mi stalo, že ma naplnilo vedomie Pánovho hlasu raz v noci niekedy v r.1995/96. V tom čase som sa modlieval s jednou sestrou za situáciu v Juhoslávii (prebiehala tam vojna, a ona sama bola jednou z utečeniek, ktorej sa podarilo uniknúť zo Sarajeva tesne pred jeho úplným uzatvorením). Niekedy sme sa modlili celú noc. A aj toto bola jedna z tých nocí. stalo sa to niekedy nad ránom okolo tretej. Zrazu sme stíchli, lebo prišiel Pán. Nebolo treba nič povedať, žiadny pokyn. Proste sme stíchli. A Pán ku mne hovoril:

Príde čas, že vyjde hviezda, ktorú budú mnohí nasledovať aj v tejto krajine. A ona ich privedie do Bosny a na Balkán. Budete mnohí a rôzni. Dajte si pozor na to, aby ste dokázali spolupracovať, lebo nepôjde o vás, ale o Moje dielo, v ktorom sa budete navzájom potrebovať.

Vtedy som sa Pána spýtal: Pane, a čo mám robiť teraz? – Niekde vo vnútri som vedel, že to nebude tak skoro. a Pán mi povedal:

Teraz sa budeš učiť cene ohňa, ktorý budeš zakladať s mojimi deťmi v tomto meste.

Znovu: jedna jediná veta, ktorá nasmerovala môj život a dodnes je mojim motorom. Som tu – v Bratislave – preto, lebo ma tu chce On, lebo tu ide o Jeho oheň. Nie som tu pre seba.

Po tomto úvode sa však chcem zamerať na rok 2006. Pred jeho začiatkom som zakúsil niečo, čo verím, že bola Pánova reč o tomto roku. Zverejnil som to vtedy v našom zborovom informátore nasledovne:

...Radšej chcem stáť na prahu v dome svojho Boha, ako zdržiavať sa v stanoch bezbožnosti... (Ž 84,11)

Stalo sa to veľmi nečakane a úplne jednoducho: Otvoril som si tento verš s úmyslom, že sa budem trochu pripravovať na službu slovom na zhromaždení nasledujúcu nedeľu (1.1.2006).... Tento verš bol veršom pre náš zbor na minulý rok a ja sa zvyknem na novoročnom zhromaždení vždy k predchádzajúcemu roku vrátiť. Chvíľu som nad týmito slovami premýšľal, vyznával som, že nie vždy mám takúto stravujúcu túžbu a jasné rozhodnutie držať sa prahu dverí Božieho domu, a nie vždy sa mi darí vyhnúť sa svojvôli... Zrazu som začal vnímať, že ku mne Pán hovorí veľmi tichým, ale tak zreteľným hlasom v mojom vnútri! Hoci som o tom už na novoročnom zhromaždení hovoril, predsa by som s vami ešte raz chcel tieto veci zdieľať. Pána som počul asi takto:

Je nesmierne vzácne a hrdinské rozhodnutie zostávať na prahu dverí môjho domu. Vôbec to nie je ľahké čo i len zostávať v tejto dobe v blízkosti môjho domu. Moji anjeli žasnú nad tým, keď pozorujú vaše odhodlanie držať sa môjho prahu. Vaše rozhodnutie a vyznanie je pre nich šokujúce, pretože vedia, že odolávať ponukám a príležitostiam, ktoré však majú tendenciu vás odtiahnuť z mojej blízkosti, je veľmi ťažké.... Predsa však toto vaše vyznanie a rozhodnutie sa môže stať pre vás aj kameňom úrazu ak zostanete len pri ňom. Prichádza totiž doba, kedy nebude stačiť zostávať na prahu dverí môjho domu. Prichádzajú veci, ktorým nebudete vedieť čeliť ak môj prah neprekročíte a nebudete žiť priamo v mojom dome. Už nestačí byť na hranici, niekde na polceste. Prah je miesto odkiaľ síce vidíte dovnútra, ale nie ste v tom. Aj vy ste v situácii, kedy viete a tušíte, čo všetko pre vás mám, dokonca, čo všetko túžim a môžem skrze vás urobiť.... Ale nie ste v tých veciach a tie veci nie sú vo vašich životoch. Preto vás môj Duch bude viesť a tiahnuť vstúpiť dovnútra, prekročiť prah, stať sa súčasťou toho, čo robím. Je to pozvanie dovnútra. Len hlboké a vášnivé odhodlanie stratiť nie len veci sveta, ale aj povrchný vzťah ku Mne a k veciam môjho domu vám umožní vstúpiť do vnútra.“

Samozrejme uvádzam to ako niečo, čo verím, že to vravel ku mne Pán. Tak prosím, rozsudzujme to a prosme Pána, aby nás tento rok viedol do všetkého čo pre nás má On. Ja verím, že to bude rok, kedy budeme vnímať toto pozvanie. Možno príde uvedomenie si, že bez skutočnej osobnej prítomnosti Pána v našom živote ani nebudeme chcieť, ale ani vládať žiť ďalej...

Verím, že to bude rok, kedy nás bude Boží Duch viesť k skutočnému zacieleniu na Božie zámery s nami. K zacieleniu s veľkým dosahom na náš každodenný život, vzťahy. Už sa na to všetko čo je pred nami tento rok veľmi teším, aj keď tuším, že to vôbec nebude ľahké. Ale bude to nesmierne uspokojujúce a dávajúce hlboký zmysel našim životom.

Kiež máme milosť nezatvrdzovať si srdcia, keď na ne Pán bude prostredníctvom svojho Ducha, alebo Biblie, alebo nejakej knihy, alebo ľudí... klopať.

 

Zborová 24-ka

Mojim veršom pre ten rok bol tento text:

Žalmy 105:3  Chváľte sa Jeho svätým menom! Nech sa raduje srdce tých, čo Hospodina hľadajú! 4  Dopytujte sa na Hospodina a na Jeho silu, hľadajte ustavične Jeho tvár!

Zobral som to vtedy ako výzvu a zároveň pozvanie od Pána, a tak som sa snažil hľadať Jeho tvár ako to len išlo.

V našom zbore sme hneď v januári otvorili 24-ku na jeden týždeň. Úplne sme prerobili kanceláriu zboru na miesto modlitby. Sám som bol z toho šokovaný, že sa to nie len že podarilo zrealizovať, ale že sme pre veľký záujem pokračovali aj druhý týždeň. A bolo z toho mnoho požehnania, osobných prebudení a stretnutí s Pánom…

Znovu sa mi potvrdilo to, že potrebujeme robiť presne toto: maximálne roznecovať spoločné modlitby spôsobom, ktorý by bol jednak kreatívny a jednak otvorený pre všetkých. Som presvedčený, že viac ako modliť sa môžeme v Bratislave urobiť až potom, čo sa skutočne nasadíme a vydáme modlitbám za naše mesto. Verím, že toto je jedna z hlavných výziev od Pána pre cirkev v Bratislave: MODLITE SA!

Náboženský duch.

V máji na našej skupinkovej víkendovke jedna sestra prijala tieto prorocké veci, ktoré – myslím – ako vtedy tak aj dnes sú pre mňa varovaním. Šlo o konfrontovanie náboženstva – náboženského ducha. A pri tom sme vtedy vôbec o tom nehovorili a nerozoberali túto oblasť nášho ohrozenia!

13. mája 2006 na skupinkovej víkendovke v Častej sa mi tesne nad ránom sníval zvláštny sen

Prechádzali sme sa s priateľmi po háji zaliatom slnečnými lúčmi, bolo to pekné miesto.

Uvideli sme niekoľko ľudí, ležiacich na zemi. Boli ako unavení a vyčerpaní po boji, ležali a oddychovali. Niektorí sa už zdvíhali a odchádzali po svojich.

Zaujalo ma to, chcela som im pomôcť na nohy, alebo zistiť čo sa stalo.

Keď som sa chcela skloniť nad jedným z nich, ktorý mal oblečenú zvláštnu uniformu, s krásnymi zlatými výložkami na ramene, z druhej strany sa priblížilo veľké zviera.

Na prvý pohľad vyzeralo ako lev. Šlo pomaly a dôstojne.

Za levou hlavou sa jeho telo ale pohybovalo v oblúkoch, vlnením, ako dlhá ryba, či skôr úhor a chvost sa strieborne leskol a bol ako rybí.

Priblížilo sa k ležiacemu v uniforme z druhej strany ako sme stáli my a zaútočilo....

Pohrýzlo ho do tváre, nečakane a hnusne.

Na zlomok sekundy som uvidela jeho zuby, uvedomila som si, že nevyzerajú vôbec ako zuby leva.

Boli dookola celej tlamy v súvislých kruhoch a vo viacerých radoch ako u žraloka, ostré ako pílky a dokonca akoby rotovali oproti sebe , bola to drviaca, nebezpečná , čudná tlama.

Po rýchlom útoku zviera zmizlo a my sme sa skláňali nad zraneným so snahou pomôcť a pochopiť čo sa vlastne stalo.

Celý čas som necítila žiaden strach, bola som tam ako pozorovateľ, ktorý len sleduje z úžasom zvláštne veci a snaží sa dozvedieť čo najviac.

Sen sa mi hlboko vryl do mysle, hlavne niektoré detaily.

Cez deň som nad tým dumala a keď som myslela na to zviera, nečakane mi do mysle vhuplo slovo Náboženský duch.

Zrazu mi svitlo, že zvláštne zviera predstavovalo Náboženského ducha.

Ale aj tak som ten sen veľmi nechápala.

Nechala som si to pre seba.

Na večerných modlitbách sme sa modlili za seba navzájom a modlitba za mňa znela:

Pane daj Milosť aby prestala triediť a posudzovať ľudí podľa spoločenstiev a náboženstiev . Aby im vedela byť modlitebnou podporou. Aby vedela slúžiť zraneným a potrebným, bez ohľadu na spoločenstvo do ktorého oficiálne patria.

Už dlhší čas prosím Pána o to, aby som presnejšie vedela, aké bude zameranie mojej služby, a na čo vlastne budem najlepšie použiteľná.

Niečo som už tušila, ale chcem mať veci jasné a jednoducho potvrdené.

Tento sen mi presne ukázal, že budem pomáhať dvíhať ranených a že je dobré vedieť o pôvode rán ktoré majú.

Pán mi ho dal takmer 20 hodín dopredu, lež sa za mňa súrodenci modlili presne triafajúcu modlitbu, bez toho že by o sne vedeli. Jasne mi dal najavo o čo pôjde. Som mu veľmi vďačná za Jeho spôsob, akým so mnou jedná. Nikto nie je ako On.

Napĺňa ma obrovskou bázňou , nemým údivom, vďačnosťou , slzami, spevom a tichučkým smiechom.

 

Vtedy som k tomu dopísal tento komentár:

Naozaj považujem tento sen za veľmi dôležitý a urgentný nie len pre Danku, ale pre každého z nás. My totiž môžeme byť obeťami tohto náboženského ducha, alebo naopak jeho nástrojmi pre zraňovanie iných... A zrejme sme buď jednu, alebo obidve takéto skúsenosti s náboženským duchom zažili...

Zaujala ma skutočnosť, že dotyčný pohryzený človek v tom sne mal na sebe uniformu s nápadnými zlatými výložkami. Myslím, že tu je potenciálne miesto kde, dostáva náboženský duch príležitosť: a síce kde sa chceme odlišovať, kde bazírujeme na svojej špecifickosti, kde zdôrazňujeme svoje postavenie a hodnosť v Božom ľude. (L 22,26)

To sú často veci, ktoré vyzerajú veľmi dobre, dôležito, duchovne.... v skutočnosti nás však odvádzajú od cieľa, od toho čo je naozaj dôležité a o čo tu ide.

Kiež je nám aj tento sen varovaním pred náboženskými spôsobmi farizejov, ktorí si o sebe mysleli že sú ti „naj“ a pri tom nedokázali spoznať a prijať Božieho Syna práve kvôli všetkým ich náboženským predsudkom a presvedčeniam. Naopak: stali sa Mu tou najväčšou prekážkou a odporcami. Som presvedčený, že mnoho z toho kvasu farizejov a zákonníkov je v každom z nás. (Mt 16,6.11-12)

Nuž bdejme a nedajme sa znovu priahať do toho jarma náboženského farizejského otroctva! Veď sme boli povolaní ku slobode a ku chodeniu v pokore a láske!

Myslím, že aj toto bol a stále je - aspoň pre mňa – ďalší prah, ktorý potrebujeme prekročiť, ak máme vstúpiť do vnútra Božieho domu, do Jeho zámerov pre nás. Potrebujeme jasne prekročiť náboženstvo – doslova zomrieť sebe a svojim ambíciám. Nemôžeme si dovoliť mať viac Pánov. Nemôžeme si dovoliť pestovať naše ľudské presvedčenia, pozície, ambície, tradície... Je len jeden Pán. A my Mu buď patríme a slúžime, alebo si Ho privlastňujeme a používame. A to sú dve diametrálne odlišné veci. Rozdiel medzi nimi je ako medzi životom a smrťou, svetlom a tmou, pravdou a lžou. Aj teraz mám hrôzu a rešpekt pred týmto zvodom, keď o ňom píšem.

Dávidkov sen

Boh nám dal deti, ktoré si naozaj, ale NAOZAJ chce ešte v budúcnosti nesmierne použiť. A pri tom si to tak málo uvedomujeme! Tak málo sa za to modlíme a tak málo to naozaj chceme a čakáme! Zrejme o to väčšie bude naše prekvapenie a šok, keď sa Boh začne našich detí viditeľne dotýkať. Možno aj toto je jeden z tých prahov, ktorý potrebujeme prekročiť: postoj k úlohe detí, k ich viere, k ich povolaniu, k Božiemu pôsobeniu v životoch maličkých. Tu je sen zo septembra 2006, ktorý mal jeden – vtedy 5ročný -chlapček z nášho zboru:

Milí bratia a sestry, chcela by som Vám na povzbudenie pretlmočiť sen nášho synčeka Dávidka.

Stalo sa to pred niekoľkými týždňami. Bola nedeľa a keď sme poobedovali, ja som si ako obyčajne, išla s Dávidkom trochu oddýchnuť. Keď sme sa zobudili, zbadala som, že je ako vymenený, jeho oči žiarili zvláštnym jasom a bol veľmi rozrušený. Bolela ma hlava. Keď som to povedala Dávidkovi, prehlásil, že sa bude za mňa modliť, aby ma Pán Ježiš uzdravil. Položil na mňa ruky a modlil sa za mňa. Bolo mi hneď lepšie.

Potom mi povedal, že sa mu sníval zvláštny sen. Začal mi ho vzápätí rozprávať so všetkými detailmi. Musím poznamenať, že Dávidko nám ešte nikdy nerozprával o svojich snoch, väčšinou si ich ani nepamätal. Budem sa snažiť vyrozprávať Vám ho jeho slovami:

„Boli sme všetci traja (ja, maminka a ocko) v lese a išli sme na hríby, ale bola to Božia cesta. Vedel som, že je to Božia cesta. Zrazu prišiel zlatý koč (ohnivý zlatý koč) a vzal nás do neba. Tam bol tiež les a lúka a boli tam také zlé zvieratá ako vlk, puma, ale tam v nebi boli dobré, lebo vlk a puma ležali s ovečkou, oblizovali sa, labkami hladkali a mali sa radi. A potom som sa stretol s Pánom Ježišom. Hneď, ako som Ho zbadal, Pán Ježiš vystrel ku mne ruky, ja som Mu vyskočil do náručia, dal som Mu na líce pusu, aj On mne a obaja sme sa objímali. A potom aj my všetci traja sme Ho objímali. Ja som Mu otvoril srdiečko a On ma naplnil láskou. Videl som aj Ocka Pána Ježiša. Všade bolo veľa anjelov. Bolo tam biele svetlo a Pán Ježiš bol tiež celý v bielom, aj anjeli. Pán Ježiš mal zahalenú tvár, že som Mu nevidel oči a nos, iba ústa, ale vedel som, že to je On. Dovolil mi sedieť v Jeho kresle (tróne), bolo také mäkučké, že som si v ňom aj trošku zdriemol. A dovolil mi vyskúšať aj Jeho korunu. Potom nám dal zlaté prstene, ktoré mali maličké kamienky. Potom mi Pán Ježiš povedal, že keď vyrastiem, príde si po mňa, i po nás. Vtedy spadne na Zem kniha, stôl a zlatá čaša. Bude to veľký stôl, väčší ako naša izba, za ktorým sedel Pán Ježiš a my sme s Ním jedli. Anjeli boli všade okolo nás.  Pán Ježiš čítal z tej knihy, ale nikto o tom vonku nebude vedieť. Mne to zrazu prebleskne hlavou a ja budem vedieť, že to je ten Deň.

Kresťania v meste.

Bol to rok kedy sme na pôde mesta viacerí pastori zakúšali silný impulz ku hľadaniu spoločného zápasu za naše mesto. Myslím, že to bolo vtedy silné klopanie od Pána, aby sme prekročili prah bežných vzťahov a vstúpili do ďaleko hlbšej jednoty, vzťahov, spolupráce, spoločného zápasu za mesto. Jeden z pastorov tento čas nazval „momentum“, pretože nám bolo jasné, že je to od Pána, že je to On. Dnes až žasnem nad tým, aké to bolo intenzívne v porovnaní s tým, čo zažívame teraz. Osobne si myslím, že aj toto bol jeden z tých prahov, ktorý sme mali prekročiť. Vtedy sme do toho vstúpili.

  • Prvý krát sme urobili konferenciu, ktorá mala názov „Kresťania v meste“.
  • Prvý krát (a zatiaľ aj jediný krát) sme urobili verejný okrúhly stôl pastorov v Bratislave (ktorí boli ochotní verejne zdieľať túto víziu). Bola to moderovaná diskusia s možnosťou pre ľudí pýtať sa…
  • image001Prvý krát sme sa snažili tlmočiť jemne a zároveň jasne túto víziu. Prvý krát sme napr. urobili predvianočný banket pre všetkých duchovných v Bratislave, kde sme chceli vyjadriť jednak vďaku za mnohú a rôznu službu duchovných a jednak aj hovoriť na tému „kresťania v meste“.

  • V tomto roku sme začali hovoriť vážne o príprave celoročnej 24-ky (miestnosti pre nonstop modlitby počas jedného roka). A to ma dostávalo “do varu”. to bolo presne o tom, čo som vedel, že Pán chce, a že to toto mesto nevyhnutne potrebuje.

Aj dnes sa pozerám na rok 2006 ako veľmi dôležitý – doslova medzníkový. V Bratislave sa začalo niečo, čo by sme si len rok predtým ani len nedokázali predstaviť: tak intenzívne volanie po skutočnej jednote Božieho kráľovstva. Isto iste to bolo niečo z neba. A isto iste to nemalo byť len na jeden dva roky! Tento prah sme boli vyzvaní prekročiť. Bojím sa však, či sa dnes nevraciame naspäť. Rok 2006 bol práve o vášni po Pánovej prítomnosti, blízkosti a jednote s Ním. Čím sa Mu viac priblížime, tým bližší si budeme a tým vzdialenejšie nám budú naše vlastné denominačné a zborové identity.

Verím, že Boh nás postupne vedie a pripravuje na niečo, čo si ani len hmlisto nedokážeme predstaviť. A prah jednoty a spolupráce v Duchu Svätom je jeden zo základných, ktorý potrebujeme prekročiť, aby sme vstúpili do týchto Božích zámerov s nami. Boh nás tiahne do svojej blízkosti. A pokiaľ sa Ním necháme viesť, zakúsime aj toto jeho volanie po extravagantnej jednote. Uposlúchnuť toto volanie však znamená skutočný boj s náboženským duchom. A práve tento rozmer boja si zrejme tragicky neuvedomujeme. Jednotu Ducha si potrebujme vybojovávať. Pokiaľ však nebudeme ako deti, pred Pánom bosí a nahí, hľadajúci Jeho kráľovstvo na prvom mieste..., potom si tento boj na život a na smrť, boj so sebou samým, so svojou vlastnou náboženskou pýchou..., ani len nevšimneme. Tento boj bojujú naozaj len tí, čo Boha skutočne hľadajú.

Zhrnutie konferencie Kresťania v meste – a zároveň niečo z atmosféry tohto roku  - si môžete prečítať TU.

Už len pripomenutie si týchto vecí roka 2006 konfrontuje našu situáciu dnes. toto je jeden z dôvodov, prečo pri hľadaná Pánovej vôle – Jeho Slova pre nás – používam takéto spätné zrkadlo. Pri jazde autom je spätné zrkadlo nesmierne dôležité. Pohľad dozadu a do bokov je strategický aj pre nás. Preto pripomínam veci, ktoré sme zažívali v minulosti a slová, ktoré nám Boh hovoril.

Samozrejme, pokiaľ chceme, aby k nám Boh hovoril o budúcnosti, musíme Mu dovoliť, aby k nám hovoril aj o našej minulosti a prítomnosti. Musíme brať vážne Jeho reč a Jeho konanie s nami. V tomto je Biblia pre nás unikátnym príkladom. Boží ľud si musel nie len že matne pamätať, čo Boh konal v minulosti, ale musel si to rok čo rok všetko oživovať. A proroci v Písme do veľkej miery len pripomínali, čo Boh robil a hovoril v minulosti. Proroci vždy spájali minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Pre správne porozumenie Božiemu vedeniu to isté potrebujeme aj my: správne rozumieť a interpretovať minulosť; byť úplne otvorení čeliť Pravde Božieho Slova a zjavenia v prítomnosti; a na základe toho počuť od Pána a prijímať strategickú perspektívu do budúcnosti, ktorá nás povedie k múdremu konaniu v prítomnosti.

Preto  chcem znovu pripomínať to, čo považujem za niečo Božie pre seba, pre naše mesto a krajinu.

Prosím, vráťte sa aj vy o niekoľko rokov!. Vráťte sa k tomu, čo ste niekedy od Pána počuli a prijali! Znovu si to pripomínajte a uchopujte v modlitbách! Podržte Pánove slovo a Jeho vedenie! Nenechajte si to ukradnúť! Nepúšťajte to do zabudnutia! Ak je to možné, vráťte sa aj k tomuto roku 2006 (ale aj ostatným)! Vráťte sa k archívom vo vašej emailovej pošte, alebo denníkom. Pokúste sa hľadať – doslova pátrať po tom, čo Boh robil vo vašom živote! Skúste vystopovať etapy vo vašom živote, ktorým by ste mohli dať nejaký nadpis! To všetko vám môže nesmierne pomôcť zorientovať sa odkiaľ a kam idete. Verím, že pokiaľ získate takýto pohľad čo i len na posledných 5 rokov vášho života, veľmi vám to pomôže rozumieť sebe, i Pánovi.

Iné prorocké pohľady na rok 2006

Možno nám pomôže porovnať aj iné prorocké pohľady na tento rok. Bude to síce optika celosvetová a nie až tak konkrétne zacielená na Bratislavu a Slovensko. Predsa však som bol šokovaný, keď som sa v priebehu roka dostával k týmto prorockým slovám, do akej veľkej miery to korešponduje s tým, o čom Boh hovoril aj ku mne.

Rick Joyner

James Goll

Steyne Danny

Dutch Sheets

Tento rok bol evidentne o tomto:

  • Boh nás Boh tiahol ku Nemu, ku hľadaniu Jeho kráľovstva – Jeho kraľovania – vlády.
  • Išlo o prekročenie našich prahov, o vykročenie – doslova vstúpenie –  do niečoho, na čo sme sa dovtedy len pozerali, o čom sme dovtedy len vedeli, že by to bolo dobré, a že je to Božie.
  • Bolo to pozvanie, pohnutie k rozhorleniu sa pre Božie veci.
  • Verím, že aj preto sme tak silne boli v duchu pohnutí, lebo sme sa museli vymaňovať z niečoho, čo technicky nazývam duch náboženstva. Skladali sme svoje výložky z pliec a svoje denominačné tričká.
  • Bol to čas, kedy sme si živo mohli uvedomiť, ako nás chce Boh spojiť v jedno telo Kristovo, v jednu cirkev, stádo, vojsko…

Myslím, že na záver je na mieste otázka: Nakoľko sme v tomto všetkom aj zostali, a ešte viac v tom pokračovali? Jedna vec je totiž zakúsiť isté Božie pohnutie a rozvlaženie  a niečo celkom iné je byť verný a vydaný Bohu v zápase o  “mesto, ktorého staviteľom je Boh” (Žid 11,10).

Výzva prekračovať prah dverí Božieho domu smerom do vnútra neprestala byť aktuálna.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára