________________________________

21. 7. 2011

VIII. Chudobní duchom

VIII. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

41

Ďalšia z týchto vlastností znie:

Ich obavy sú realistické a menej prehnané...

Keď Pán hovoril učeníkom o utrpení a smrti, ktoré má podstúpiť, Peter zhrozene zareagoval: „To sa ti nesmie stať!“ Z jeho vnútra sa ozval strach, obavy, zhrozenie... verím, že toto je niečo prirodzené, čomu čelíme aj my. Bojíme sa strát, utrpenia, ťažkostí, odmietnutia... Bohatí v tomto veku sa boja. Tí ktorí sa usilujú zachrániť si svoj život, ho strácajú. Bohatí majú väčšie obavy, lebo majú viac čo stratiť a menej zakúšali vo svojom živote ťažké veci. Chudobní už toho nemajú veľa čo stratiť a naučili sa prispôsobovať a žiť naozaj veľmi skromne.

Verím však, že za Pánovým označením „chudobní duchom“ sa neskrývajú len materiálne chudobní – prirodzene chudobní ľudia. Ide o chudobu v duchu – o schudobnenie vo svete a zároveň o obohatenie v Kristovi. Preto ich nazýva šťastnými. Na jednej strane v očiach sveta sú chudobní. Na druhej strane zakúšajú nebeské bohatstvo. Zakúšajú pokoj a radosť z neba. Na jednej strane prechádzajú ťažkými situáciami, púšťami, utrpením, odmietnutím... Na druhej strane v tom však prežívajú Boží pokoj. Vedia že sú v Božej dlani a bez Jeho vedomia sa im neskriví ani vlások na hlave. Dôverne rozumejú rizikám a sú plne oboznámení s tým, čo to znamená verejne sa priznávať ku Kristovi. Na druhej strane zakúšajú v tomto všetkom Božiu prítomnosť a sú zmocňovaní ku viere.

Tento rozdiel sa týka napr. tej najzákladnejšej obavy – nášho zabezpečenia. Bohatí zakúšajú ustarostenosť v srdci. Sú zamotaní vo svojich obavách a strachu. Pre nich je zabezpečenie kľúčové – ba dokonca majú vyššie nároky. Chudobní duchom tiež pociťujú tieto základné potreby. Tiež zakúšajú obavy a strach. Lenže v tomto všetkom zároveň hľadajú na prvom mieste Boha samotného a sú pripravení všetko stratiť. Nie sú závislí na tom, či sú, alebo nie sú zabezpečení podľa svojich predstáv. Dôverujú Bohu, že On vie, čo potrebujú, a že On sa o nich stará.

Prehnaný strach.

Bohatí duchom – ako to vidíme napr. z reakcie Petra – majú prehnaný strach voči situáciám, v ktorých cítia ohrozenie, stratu, utrpenie, neistotu...

Matúš 16:21  Odvtedy začal Ježiš ukazovať svojim učeníkom, že musí odísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších a od najvyšších kňazov a od zákonníkov a byť zabitý a na tretí deň vstať z mŕtvych. 22  Vtedy si ho pojal Peter a začal mu dohovárať hovoriac: Milosrdne sebe, Pane; to sa ti nikdy nestane! 23  Ale on sa obrátil a povedal Petrovi: Idi za mnou, satane; pohoršením si mi, lebo nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské. 24  Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: Ak chce niekto prijsť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme svoj kríž a ide za mnou! 25  Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, ztratí ju, a kto by pre mňa ztratil svoju dušu, najde ju. 26  Lebo čože to osoží človekovi, keby získal hoci aj celý svet a svoju dušu utratil? Alebo jaké výmenné dá človek za svoju dušu?

Pán však tento spôsob myslenia nazval doslova satanským a obrátil sa mu chrbtom. Strach bohatých duchom nemyslí na Božie veci, ale na ľudské. Tento strach nevidí, nechce vidieť, nevie vidieť Božie povolanie. Vidí z ľudského pohľadu a stará – bojí sa – o ľudské záležitosti (zabezpečenie, bezpečie, zdravie...). Je to prehnaná reakcia na Božie povolanie, poslušnosť Jeho vedeniu. U Petra jasne vidíme, ako v tomto premýšľaní prehnaného strachu hovorí „NIE!“ niečomu, čo bolo Božím povolaním pre Pána.

Pán Ježiš ďalej hovorí, že ak chceme ísť za Ním potrebujeme zaprieť seba, vziať kríž a ísť za Ním. S myslením bohatých – s prehnaným strachom – s myslením len na ľudské veci – nebudeme vedieť ísť za Pánom:

- Ísť za Ním totiž znamená naozaj obrátenie sa na Neho celým srdcom – ako na osobu – je to vzťah. Zďaleka to nie je len nasledovanie filozofie, či nejakého učenia, ktoré pokladáme za biblické! Je to nasledovanie Krista ako osoby. Je to osobný a intímny vzťah. Je to spojenie s N9m – zostávanie v Ňom a On v nás. Strach nás však oddelí od Pána. Ustarostenosť, snaha o seba ochránenie sa pred čímkoľvek negatívnym, nám zviaže srdce úzkosťou, zatvrdí nás. Víťazstvo je však v prvej láske – keď sme zamilovaní do Ježiša, keď On je našou láskou, keď On je na prvom mieste. Láska premáha strach. Tajomstvo chudoby duchom je práve v prvej láske k Pánovi.

- Ísť za Ním totiž znamená zapretie seba. Tu potrebujeme naozaj dať seba na „druhú koľaj“. My sa vydávame Bohu, Jeho dokonalej vôli, Jeho plánu, Jeho starostlivosti a zabezpečeniu. Už nežijeme sebe, ale Jemu. Sme tu pre Neho. Nemáme svoje ambície a vlastné plány. Svoje predstavy, očakávania a hodnoty podrobujeme Božiemu povolaniu. Bez tejto zmeny myslenia z „JA“ na „MY“ vo vzťahu s Pánom a v reakcii na Jeho povolanie, nebudeme vedieť za Pánom ísť. Budeme sa cítiť Božím povolaním ohrození. Budeme chcieť ísť za Bohom ale len preto, aby On slúžil – žehnal – nám. V našej odovzdanosti sa Jemu bude jasná hranica pokiaľ sme ochotní Ho akceptovať, veriť Mu a nasledovať Ho. Tajomstvo chudobných duchom je práve v odovzdanosti sa Bohu a Jeho povolaniu.

- Ísť za Ním totiž znamená zodvihnutie – nesenie kríža: ochotu niesť následky našej poslušnosti Božiemu povolaniu. A tým môže byť nižší životný štandard, alebo odmietnutie blízkymi, či prenasledovanie... Bez zmeny srdca a mysle – s myslením a zameraním sa len na ľudské veci – veľmi rýchlo upustíme od radikality, horlivosti, konfliktov, zodpovednosti... Tajomstvo chudoby duchom je práve v radikálnej neutíchajúcej horlivosti pre Božie kráľovstvo.

Prehnaná odvaha – trúfalosť – odhodlanie.

Existuje však aj „druhá strana mince“ myslenia bohatých duchom, ktorú tiež môžeme demaskovať na príklade reakcie Petra:

Matúš 26:31  Vtedy im povedal Ježiš: Vy všetci sa pohoršíte na mne tejto noci, lebo je napísané: Biť budem pastiera, a rozpŕchnu sa ovce stáda. 32  Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galilee. 33  A Peter odpovedal a riekol mu: Ak by sa aj všetci pohoršili na tebe, ja sa nikdy nepohorším! 34  Ježiš mu povedal: Ameň ti hovorím, že tejto noci, prv než zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš. 35  A Peter mu povedal: Ani keby som musel s tebou zomrieť, nikdy ťa nezapriem! Podobne hovorili aj všetci ostatní učeníci.

Je to prehnané odhodlanie – prehnaná viera v seba. Bohatí duchom sa prehnane boja vonkajších okolností, ľudí (nedôverujú, neotvoria sa, nespolupracujú...), ohrození. Bohatí duchom ale prehnane dôverujú sebe samým, spoliehajú sa na seba, svoje schopnosti, prostriedky, možnosti, sily. Sú značne individualistickí, porovnávajú sa s inými, doslova súťažia s nimi. Peter takto reagoval na odhalenie jeho slabosti – jeho blížiaceho sa pádu: „JA Ťa nikdy nezapriem... JA som pripravený s Tebou zomrieť...“

Na prvý pohľad vyzerá toto prehnané odhodlanie bohatých veľmi dobre, veľmi duchovne a odovzdane. V skutočnosti je však len otázka času, kedy to skončí zapretím Pána, zradou, prehnaným strachom.

Cesta ku chudobe duchom však spočíva práve v strate viery v seba a vo vložení ju do viery v Pána. Potrebujeme zistiť – uvedomiť si – že z vlastných síl nevieme za Pánom ísť. Sme len hlinené krehké nádoby. Sme odkázaní na Pána, na Jeho pomoc, Jeho vedenie, Jeho zmocnenie, Jeho prebývanie v nás. Nie je to o nás, je to o Ňom. Nie sme to my, je to On v nás. Nestačí toto vedieť len teoreticky. Toto nie je len teológia. Toto úplne zmení naše myslenie a postoje. Toto nás urobí poddanými Pánovi a skutočne pokornými. Naše JA sa musí umenšovať aby ON v nás mohol rásť.

Chudobní duchom.

Obavy chudobných duchom sú menej prehnané a viac realistické. Aj chudobní majú obavy a strach. Nie sú „úplne nad vecou“. Ale nie sú strachom, alebo sebavedomím zvádzaní a spútaní. Postoj chudobných duchom môžeme vidieť na príklade Pána Ježiša:

Matúš 26:36  Vtedy prišiel s nimi Ježiš na miesto, zvané Getsémane, a povedal učeníkom: Poseďte tu, až odídem a pomodlím sa tamto. 37  A pojmúc so sebou Petra a dvoch synov Zebedeových začal sa rmútiť a veľmi teskniť. 38  Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť; zostaňte tu a bdejte so mnou! 39  A poodíduc trochu ďalej napred padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale jako ty. 40  Potom prišiel k učeníkom a našiel ich spať a povedal Petrovi: Či ste takto nemohli so mnou bdieť jednu hodinu? 41  Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia! Duch síce je hotový, ale telo je krehké. 42  Opät odišiel po druhé a modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak ma nemôže minúť tento kalich, len keď ho vypijem, nech sa stane tvoja vôľa! 43  A keď prišiel, zase ich našiel spať, lebo ich oči boly obtiažené. 44  A nechajúc ich znova odišiel a modlil sa po tretie, povediac to isté slovo.

Myslím, že porovnaním týchto troch textov – reakcií – konaní – môžeme vidieť rozdiel v štyroch oblastiach: identita, modlitba, povolanie, odovzdanie sa. Tieto pokladám za kľúčové pre charakteristiku postoja chudobných duchom:

42

1. Identita

V prvom prípade Petrovej reakcie na Pánovu predpoveď o Jeho utrpení, ktoré musí postúpiť, vidíme Petra v situácii, kedy zďaleka nerozumel tomu kto je a svoju identitu ešte vôbec nevložil do Pána Ježiša ako Mesiáša. Síce Ho Mesiášom nazval a odhalil Jeho skutočnú identitu, ale sám svoju identitu ešte nevložil do Neho. Ešte stále do bol Peter sám, ktorý hodnotil veci len zo svojho ľudského uhlu pohľadu. Ešte vôbec nemyslel na Božie veci. Ešte sa nevložil a neodovzdal do Božích vecí.

V druhom prípade jeho prehnanej odhodlanosti s Kristom aj zomrieť vidíme znovu len jeho vlastnú ľudskú identitu, ktorá pramenila v jeho sile a odhodlaní. Vlastne sa „len predvádzal“. Bol to Peter sám. Nehovoril to ako niekto, kto je zlomený pred Bohom.

Pán Ježiš je pre nás dokonalým príkladom chudoby duchom: On sám svoju identitu mal v Bohu Otcovi. Nič nehovoril a nerobil, čo by nemal od Otca a dokonale vedel „dokiaľ a kam ide“. Nešlo o Jeho trúfalosť alebo vlastnú agendu. Šlo o Božiu vec v Jeho živote. Preto sa modlil k Otcovi, aby naozaj pil len Jeho kalich. V Otcovi bola (a je) Jeho identita.

Naša cesta ku chudobe začína práve v tomto bode: kedy začína ísť nie len o našu vec, ale o Božiu vec – kedy našim prameňom je Boh sám – kedy v Ňom je naša identita, zmysel života – kedy sa identifikujeme s Ním ako Jeho deti – kedy uchopujeme realitu toho, že sme v Kristovi novým stvorením – kedy On je pre nás „všetkým vo všetkom“. Vtedy sú naše oči upreté na Neho a v ňom je náš život, zmysel nášho bytia, dôvod existencie. Vtedy prirodzene strácame vieru v seba a sme dvíhaní prvou láskou zo strachu a prehnaných obáv.

2. Modlitba

V prvom prípade sa Peter nemodlil. Ani ho to nenapadlo. Prosto reagoval na to, čo počul. Vôbec s tým nešiel v modlitbe pred Božiu tvár. Do popredia hneď vystúpila jeho ľudská reakcia. Bohatí duchom sa často nemodlia. Ich reakcia a rozhodnutie nevzíde z modlitby, ale zo strachu – z ich vlastnej mysle, logiky, racionalizmu, zvážení okolností...

V druhom prípade vidíme Petra s ostatnými učeníkmi spať namiesto toho, aby s Pánom bdeli a modlili sa – hoci ich k tomu niekoľkokrát vyzval a jasne im naznačil, že bez modlitby neobstoja, lebo telo je mdlé. Bohatí duchom často „zaspia na vavrínoch“ sebadôvery. Namiesto modlitby sú pasívni a veria v svoje schopnosti. Spoliehajú sa viac na ľudské zdroje. Nekričia k Bohu „ako o život“. Často prespia veľmi kľúčové chvíle pre srdcervúcu modlitbu.

Pán Ježiš naopak vylieva svoje srdce a všetok svoj strach a vnútorné trápenie pred Otcom v modlitbe. Zrejme nedokážeme vôbec odhaliť hĺbku Jeho utrpenia, ktorým prechádzal vtedy v Getsemane a potom na kríži. On sa však modlí. Naplno. Napäto. Jemu naozaj „šlo o život“. Potreboval sa vložiť do rúk Boha Otca. Potreboval sa uistiť a vedieť, že naisto pije len a len kalich od Otca, a že je to práve to, čo je Otcovou vôľou. V modlitbe to vyjadril a v modlitbe zakúsil potvrdenie a prijal zmocnenie. Tak ako mnohokrát počas Jeho služby, tak aj teraz v tom najvypätejšom momente, sa utieka do modlitby.

Cesta chudoby duchom vedie cez modlitbu, ktorá je skutočným vyliatím srdca pred Bohom, cez nočné bdenie na modlitbách, cez modlitby osamote, cez modlitby skoro ráno... Modlitba nie je len povinnosť, nie je to len aktivita kresťanov, niečo čo by „sa patrilo“. Modlitba je zdroj našej premeny, je to čas dotyku z neba. Na modlitbách sa „to láme“ – tam sa rozhoduje. Modlitby sú tým najkľúčovejším časom, bez ktorého budeme vždy len čeliť faktu, že „telo je mdlé“. Verím, že tento fakt veľmi podceňujeme. Nemodlíme sa. Alebo sa modlíme žalostne málo. Alebo sa modlíme len za naše potreby. A snažíme sa osobnú, zamilovanú a horúcu modlitbu nahradiť časom v cirkvi, na konferenciách, alebo na miestach prebudenia... Lenže čas modlitieb nenahradí nič. V tomto čase dostávame „olej do našich lámp“. Bez tohto času sme „bláznivými pannami“ žijúcimi z cudzieho oleja, ktorým lampy hasnú.

3. Povolanie

V prvom prípade Peter Božie povolanie pre Pána Ježiša odmietol. Bolo to niečo desivé pre neho a doslova neprijateľné. Vlastne ho ani nenapadlo, že by to mohlo byť od Boha. Bolo to pre neho tak šokujúce a vymykajúce sa ľudskému premýšľaniu! Je to šokujúce, ale je to tak: Mnohí kresťania bohatí duchom takto reagujú a takto povedia Bohu „NIE“.

V druhom prípade išlo už priamo o Petrovo povolanie – byť učeníkom Pána Ježiša – byť Jeho svedkom. Peter zapiera toto svoje povolanie, dokonca skutočnosť že Pána pozná. Tohto sa dopúšťame aj my – zvlášť ak myslíme a konáme ako bohatí duchom – keď síce vieme o svojom povolaní, ale ideme do neho z vlastných síl a ambícií. V konečnom dôsledku Pána zapierame.

Pán Ježiš však jasne vedel, že prijíma od Boha Otca Jeho kalich, že je priamo v centre Božej vôle. Vedel odkiaľ a kam ide. Vedel, čo sa deje a prečo. Je zvláštne vidieť u Pána Ježiša tento rozdiel: Zatiaľ čo bohatí duchom sa na jednej strane prehnane boja vonkajších okolností a na druhej strane prehnane veria sebe samým; Pán Ježiš sa naopak na jednej strane ďaleko menej bál vonkajších ťažkých okolností (aj keď samozrejme strach mal) a na druhej strane ďaleko menej sa spoliehal len na seba. Zhromaždil okolo seba učeníkov – širší okruh, aj užší. Doslova vyhľadával v ten večer a tú noc v Getsemane dôverníkov, priateľov, spolu modlitebníkov.

Cesta chudobných duchom je Božia cesta. Nie je to ich plán a ambícia. Je to niečo čo prijali od Boha, za čím vo viere idú. Sú v Božom pláne, a teda aj v Jeho réžii a v Jeho zabezpečení. Chudobní duchom sú si veľmi vedomí skutočnosti, že Boh m s nimi plán a oni ho nechcú minúť. Hľadajú Pánovu tvár, pýtajú sa na Jeho plán, vo viere sa držia toho ako On sám ich vedie. Na tejto ceste Božieho povolania, majú väčšiu istotu Božieho zabezpečenia a menší strach z vonkajších okolností. Skutočnosť, že Boh ich povolal, vedie a drží, im dáva krídla. Boja sa síce, ale nie prehnane. Nie natoľko, aby povedali „NIE“. Naopak: Chudobní duchom kričia svoje „ÁNO!“. Ale nie v prehnanej sebadôvere. Sú zlomení pred Bohom, lebo sú si vedomí, že to nevedia zrealizovať sami. Vedia, že sa nezaobídu bez Pána samotného a intímneho spojenia – chodenia s Ním. A tiež vedia, že sa nezaobídu bez hlbokých učeníckych, priateľských vzťahov s inými kresťanmi, s ktorými ich Pán spája.

4. Odovzdanie sa

V prvom prípade u Petra vidíme, že „myslel len na ľudské veci“. Neradil sa s Bohom. Nepoznal v tomto Boha a už zrejme vôbec Ho nepoznal ako Otca. Nebol Mu odovzdaný. Snažil sa „držať to vo svojich rukách“ a odhovoriť Pána od Božej cesty.

V druhom prípade dúfal naozaj len v seba. Znovu nevidíme Boha Otca v tomto Petrovom odhodlaní Pána nezaprieť, dokonca s Ním aj zomrieť. Bolo to jeho „JA“.

V obidvoch prípadoch Peter o Bohu vedel. Veď bol veriacim židom. Bol učeníkom Pánovým. Nepoznal však Boha osobne ako Otca. Nepočul od Neho. Nemodlil sa k Nemu. Nezakúsil to zvláštne odovzdanie sa aké vidíme u Pána Ježiša:

Pán Ježiš sa modlí k Otcovi a odovzdáva sa Jeho vôli. V evanjeliách jasne vidíme ako zjavuje Boha ako Otca. Tak o Ňom hovorí a taký ma sám s Ním vzťah: ako Syn s Otcom. A takto aj Boh Otec hovorí k Synovi – Pánovi Ježišovi. Tento intímny a jedinečný vzťah Otec – Syn je tou štvrtou črtou, ktorú tak jasne môžeme vidieť u Pána Ježiša. Toto bolo doslova akoby „tajomstvom Jeho úspechu“. On sa odovzdal Otcovi. Nešlo len o podriadenie sa zákonu, autorite, príkazu, povinnosti...! On sa dobrovoľne a vo vzťahu podriaďuje Otcovi. Ide o vzťahové odovzdanie sa, o niečo veľmi prirodzené, spontánne, citové, dôverné... Ako Syn sa podriaďuje dokonalej Otcovej vôli, lebo sa odovzdáva Otcovej dokonalej láske. Otcova vôľa je dokonalá. On Otca svetiel pochádza len dobrý dar a dokonalý údel. Otcovi môže 100%-ne dôverovať. Vlastne ani nie je nič lepšie ako to, čo je Otcovou vôľou.

Chudobní duchom sa takto odovzdávajú Otcovi. Poznajú a zakúšajú Boha ako Otca. Ich odovzdanie sa Mu a Jeho vôli nie je vynútené. Nie je to len povinnosť. Nie sú donútení okolnosťami. Oni sa odovzdávajú do rúk svojmu milujúcemu nebeskému Otcovi, ktorý sa o nich dokonale stará, ktorý ich dokonale pozná, a ktorý s nimi zaobchádza ako so svojimi deťmi. Preto nie sú zviazaní strachom a prehnanými obavami. Naopak: láskou Otcovou a svojou láskou k Nemu sú z takéhoto prehnaného ľudského a svetského strachu a ustarostenosti vytrhovaní. Nie že by strach necítili, ale cítia aj to ako sú ukrytí a držaní v dlaniach svojho nebeského Otca. A ak On je s nimi, kto budem proti nim?! Ak On ich poslal, kto ich zastaví?!

Na záver.

Peter nezostal dlho bohatý duchom. Potreboval zakúsiť schudobnenie. Potreboval uvidieť svoju vlastnú nehodnosť, hriešnosť, slabosť. Potreboval uvidieť Pána prebodnutého na miesto Neho. Potreboval počuť Pánovu otázku aj po je trojnásobnom zapretí: „Peter, miluješ ma?“ A tiež potreboval uistenie o Božom povolaní: „Pas moje ovečky!“. A takisto potreboval zakúsiť Letnice – naplnenie Duchom Svätý, ktorý nás vovádza do všetkej pravdy – a okrem iného aj do reality, že sme synovia – lebo je Duchom synovstva. Peter prešiel týmto procesom schudobnenia duchom a sám sa stal príkladom chudoby duchom. Vidíme to napr. z jeho listov:

- Identita - 1Pt 2,1-10: Peter jasne hovorí o tom, že sme novými stvoreniami v Kristovi, a že On je našim uholným kameňom, na ktorom my stojíme a rastieme v Jeho chrám, pretože Jemu patríme, sme Jeho ľudom. Píše o tejto identite kresťana v Kristovi.

- Modlitba – 1Pt 4,7-8: Peter vyzýva ku životnému štýlu bdelosti, rozumnosti a modlitby.

- Povolanie – 1Pt 3,13-17: Peter vyzýva k tomu aby sme sa upli na Krista a posvätili Jeho vo svojich srdciach, aby sme nasledovali Jeho povolanie aj za cenu utrpení a prenasledovania.

- Odovzdanie sa – 1Pt 1,3-8: O Božej Otcovskej nádhernej láske a a našej láske ku Nemu hovorí Peter hneď na začiatku svojho listu a jasne vyzýva ku odovzdaniu sa Mu v tomto jedinečnom vzťahu.

Verím, že je čas nastúpiť cestu chudobných duchom: identifikovať sa úplne s Kristom, žiť životom horúcej modlitby, naplno ísť za Božím povolaním, a odovzdať sa Bohu Otcovi úplne vo všetkom.

1 komentár:

  1. Sociální obchodování spočívá v otevření trhů pro každého. Na eToro se můžete spojit, obchodvat a sdílet znalosti s miliony obchodníků a investorů. Navíc můžete kopírovat obchodní rozhodnutí obchodníků, kteří odpovídají vaší strategii. Registrujte se nyní a získejte chytřejší obchodní rozhodnutí využitím rozumu našich obchodníků s nejlepšími výsledky.

    Přidejte se k úspěšným Spojte se s více než 4,000,000 obchodníků a investorů ze 170 zemí

    227,651,647 - Otevřené obchody na eToro

    OdpovedaťOdstrániť