________________________________

28. 11. 2011

1. Čas stať sa orlom

Čas stať sa orlom
Znovu som stála s Pánom Ježišom na vysokom brale. Hlboko pod nami, hlbšie ako mraky, ktoré sa prevaľovali pod mojimi nohami, bolo údolie, v ktorom sa nachádzala Jeho armáda. Mnohé z udalostí, o ktorých som písala v časti nazvanej „Armáda“ sa práve diali, bola som ich súčasťou, cirkev sa menila tak, ako mi to pred rokmi ukázal, bojovala boje, ktoré predchádzajú príchodu prebudenia. Niekedy boli nesmierne tvrdé, mnohí moji súrodenci trpeli v tlakoch, v ktorých by sa, keby sa naplno nevydali Bohu, nikdy neocitli. Keby mu nedovolili, aby si ich použil na záchranu ďalších, väčšina problémov, v ktorých sa ocitli, by ich minula. Ale oni Ho milovali viac ako seba. Nehľadali svoj prospech ale prospech Božieho kráľovstva. Túžili patriť bezvýhradne len a len Jemu. A On im preukazoval svoju priazeň. Mnohí nimi pohŕdali, mnohí proti nim v záujme svojej pravdy bojovali, ale oni stáli, hľadeli na Baránka a milovali Ho. Obdivovala som týchto mužov a ženy viery. Stali sa mi vzorom v milovaní bratstva.
Boh si nás napriek všetkej našej nedokonalosti a nedostatočnosti používal, budoval nás a učil byť v Jeho blízkosti. Pretože len tam sme boli slobodní. Zažívala som nádherné chvíle Jeho vyvýšenej prítomnosti aj ťažké chvíle bojov, v ktorých som nevládala stáť. Ale On ma vždy podržal, posilnil a priviedol do Jeho víťazstva.
Nechal ma chvíľu len tak stáť a absolvovať svoj vlastný myšlienkový výlet, v ktorom som si upratala pocity, s ktorými som k Nemu prišla.
„Tak?“ pozrel na mňa potom s radostným úsmevom, „pripravená?“
Akoby nevedel, že sa nikdy necítim pripravená – môj perfekcionizmus odmietal konečne zavrieť pusu a ja som videla horu svojich chýb. Ale pri pohľade na Neho som vedela, že toto je to, prečo žijem – byť s Ním. Či sa cítim pripravená alebo nie. Jediné, po čom túžim, je ísť, kdekoľvek by šiel On.
„Pripravená,“ vydýchla som.
Zobral ma za ruku a viedol krásnou, životom pulzujúcou lúkou. Každé stebielko trávy, každý kvet, kde tu roztrúsené stromy, všetko dýchalo Ním. Božia sláva tam bola úplne hmatateľná, cítila som jej vôňu, moje srdce ňou bilo a všetko to, s čím som sem prišla obťažená, odplavovala preč. Prišli sme k našim koňom popásajúcim sa na tomto nádhernom mieste.
„Musíme ísť,“ posmutnel môj Pán.
„Viem, často som sa chcela len ukryť a počkať, kým všetko prehrmí. Mlčala som, keď som mala hovoriť a koktala som strachom, keď som sa predsa len odhodlala niečo povedať. Triasla som sa pri predstave akéhokoľvek stretu, akéhokoľvek boja, ale aj tak som sa mu nevyhla. Odpusť, že som s tebou nerátala, keď si túžil zasiahnuť. Idem s tebou. Kde budeš ty, budem aj ja. Presvedčil si ma svojou láskou. Uzdravil ma vo svojom objatí. Aj keď som slabá, ty si silný, aj keď sa bojím, ty si odvážny. A keď som frustrovaná, že sa veci nehýbu, ty si Víťaz. Zjavil si mi Otca, už nie som sama,“ povedala som.
Takmer nebadane, sa usmial. Bolo to ako závan letného vánku na Jeho perách. Potom sa vyšvihol do sedla. Sledovala som Jeho elegantné, majestátne dokonalé pohyby plné pretekajúcej pokory plynúcej z vedomia dokonalej jednoty s Otcom.
Vyskočila som na svojho koňa. V očiach som mala nový oheň. Konečne odrážali niečo z Jeho vlastného zanietenia, Jeho neutíchajúceho príhovoru za nás – Jeho cirkev, Jeho nevestu. Bol to oheň túžby po zjavení Jeho samého a Jeho lásky. Vnímala som nesmiernu silu toho ohňa, jeho vážnosť a naliehavosť a zároveň nekonečnú jemnosť, ktorou ma viedol. Tá sila a jemnosť na prvý pohľad akoby nešli dokopy, ale napriek tomu fungovali v dokonalom súlade. Bola som pripravená vhupnúť do reality boja. Neabsolvovala som žiaden špeciálny tréningový kurz. Jednoducho som bola s Ním a On ma pripravil.
Ocitla som sa priamo na bojisku. Všade naokolo poletovali démoni a vystreľovali svoje šípy. Nie každý sa vedel brániť. Rýchlo som skontrolovala moje najbližšie spolubojovníčky, modlili sme sa spolu a poradili sme si, v čom sme si vedeli pomôcť. Bojovala som s pocitom, že som niečo zanedbala, že keď sa posuniem k ďalším, tak sa im niečo kvôli tomu stane. Vtedy Pán otvoril moje oči a ja som uvidela vyškierajúceho sa démona pochybností, ako do mňa vystreľuje svoje šípy. Keď zbadal, že je odhalený, s hnusnými nadávkami odletel preč. Otriasla som sa a ešte hlbšie som sa ukryla do Božieho náručia. Prechádzala som od bojovníka k bojovníkovi, od bojovníčky k bojovníčke, modlili sme sa, radili sme si, hovorili Božie slovo a pomáhali ubrániť sa. Kde tu niektoré šípy prenikli medzerami v nedokonale utiahnutej výzbroji. Rýchlo sme volali na Pána a On nás uzdravoval. Mala som pocit, že už to vieme, že už vieme ako na to. Ustálila som sa vo vedomí, že v tejto fáze boja obstojíme.
Vtedy som dostala poriadnu ranu. Bolelo to neskutočne. Môj pancier spravodlivosti ju čiastočne zadržal, ale mojou pýchou podporenou spokojnou samospravodlivosťou stratil kus zo svojej pevnosti. Vyradilo ma to z boja. Modlila som sa, snažila som sa dať dokopy, ale nakoniec som musela vyhľadať pomoc skúsenejšieho bojovníka. Len potom som sa znovu zhlboka nadýchla. Bola to chyba, stratila som kus svojej ostražitosti, dovolila som si uspokojiť sa, cítila som sa byť dospelou a v pohodičke. Len Božia milosť ma ochránila.
Bolo to zvláštne, ale napriek tomu, že sme boli v neustálej paľbe, mnohé z Božích detí boli šťastné. Boli ukrytí v Ockovom náručí. Aj keď museli riešiť ťažké problémy, boli s Ním a On bol s nimi. Zažívali jednotu s nebom, aj keď žili na zemi.
Ako som prechádzala bojiskom, uvidela som svoje vlastné deti. Hrali sa, spokojné, že Pán Ježiš ich miluje. Zastavila som sa pri nich a prikryla Jeho ochranou. Aj keď už ich srdiečka patrili Pánovi, ešte sa len učili bojovať, nemohla som všetko nechať na nich. Môj muž sa o nich staral rovnakým spôsobom. Naša jednota bola pre ich životy jednou z kľúčových vecí. Keď som sa postavila, aby som šla ďalej, uvidela som Pána. Stál tam a pozeral na mňa.
„Naozaj mi veríš?“ opýtal sa.
„Pane, ty vieš, ako často pochybujem. Vieš, ako často sa bojím.“
„Môžeš mi veriť. Sú moji, Ja sa o nich postarám.“
Potom si čupol a hral sa s nimi. Počas tej nádhernej, pokojnej hry ich vyučoval zákonom Božieho kráľovstva. Nesedel s nimi ako v škole, nemuseli pozorne počúvať, aby pochopili. V tej hre bolo obsiahnuté všetko, čo potrebovali vedieť. Napríklad to, ako ich ja, ich matka veľmi milujem, aj ako ich miluje On sám. Bolo to tam, úplne jasné. Každým Jeho slovom pevnela ich vlastná výzbroj. Stále som ich potrebovala chrániť, ešte boli malinkí na samostatný boj, ale rástli z nich Boží bojovníci. Najradšej by som pri nich stále stála a pomáhala im, ale potom som si spomenula, na Pánove slová a pohla som sa ďalej.
Len kúsoček ďalej som stretla jedného mladého muža. Bol smutný, vyprahnutý po Bohu... Mal to, niečo z toho vlastnil, Boh ho žehnal, ale bolo to málo. Vo svojom vnútri mal zasadenú nekonečnú túžbu po nekonečnom Bohu. Len On sám ju vedel naplniť.
Nalietavala na neho spŕška šípov. Mnohé z nich vedel odraziť. Niektoré nie. Nahlodávali jeho vedomie Božieho bezpodmienečného prijatia. Nie, že by vôbec nevedel, že Boh ho prijíma. Dokonca v tej oblasti pomáhal aj iným, aj mne. Ale tých šípov bolo priveľa, boli nasiaknuté lžami nepriateľa a sám ich nedokázal všetky odraziť. Chvíľu som tam stála a niektoré vykrývala, aby ho netrafili. Modlila som sa pri tom za neho a žehnala mu. Necítila som sa ako niekto, kto je silnejší ako on, len som mala milosť tam byť. To bolo všetko. Bol to Pán, kto konal v jeho živote, upevňoval ho vo viere a vysvetľoval veci, ktorým nerozumel.
Potom som vzala jeho ruky do svojich dlaní, zavrela ich, ako malé deti spínajú svoje rúčky k modlitbe a pozrela mu o očí.
„Si voľný,“ povedala som mu. Akoby sa v tých slovách na neho vyliala každá jedna moja modlitba, každé volanie o Božie vedenie, o Jeho milosť pre jeho život, o víťazstvo v jeho zápasoch, o svetlo, tam, kde videl iba tmu... na jeho hlavu padal nádherný Boží vodopád nebeského občerstvenia. Obmýval jeho slabosti a prinášal novú silu. Vytiahol svoj meč a vzdal Bohu slávu. Ten meč žiaril jasom Pánovej autority, Jeho čisté slovo, bez prídavku čohokoľvek ľudského. Prenikla ma bázeň. Cítila som sa pri tom mladom mužovi ako malé dieťa pri obrovi. Vedela som, že je to len pocit, že to nie on je ten veľký, ale Boh, ale na moment som nenašla odvahu sa ani pohnúť.
„Vďaka Bohu,“ povedala som, keď som sa konečne nadýchla. Práve včas. Démoni sa na neho vrhli s oveľa väčšou zúrivosťou ako pred tým a snažili sa ho znovu položiť na kolená. Postavila som sa k nemu, aj niektorí ďalší bojovníci z nášho blízkeho okolia a vytvorili sme v jednote bojujúci hlúčik. Chvíľu trvalo, kým sme sa naučili spolu stáť a pomáhať si, ale vydržali sme. Mladý bojovník v novom pomazaní vykročil vpred. Stále som ho pozorovala, ale neradila som mu. Spôsob, akým konal bol len jeho, dostal ho priamo z neba od svojho Ocka, s ktorým zažíval novú jednotu. Krok, ktorý vo viere spravil, pohol ďalších z jeho okolia. Akoby ich to vytrhlo zo zabehaného systému života a obrany. Stávali sa dospelými bojovníkmi. Táto časť armády konečne silnela. Nevyzerali tak, mnohí boli mladučkí, keby som ich nepoznala, neodvážila by som sa na ich plecia položiť nič, čo by vyžadovalo čas a námahu, zodpovednosť a cieľavedomosť,... pretože by som si myslela, že sú na to ešte primladí. Ale poznali Pána zblízka a On ich viedol. To je pravá moc, ktorú v týchto dňoch zveruje svojej armáde – Jeho blízkosť – premieňajúca, posilňujúca. V akomkoľvek tlaku okolností vyhľadávali Božiu blízkosť, Jeho náruč, Jeho radu a vedenie. Nehľadali návody pre úspešný život. On sám bol pre nich úspešným životom.
Dážď nepriateľských striel zmenil charakter. Prevažovala v ňom horkosť. Akoby nás chceli otráviť.
Skontrolovala som svoje deti. Stále sa hrali s Pánom ich krásne hry. Stál nad nimi, plášť rozprestretý ako pevná, nepreniknuteľná strecha a smial sa radosťou. Miloval to, že Ho milujú. Usmial sa na mňa a zároveň vyslal nemú výstrahu. Bolo to nebadané, len ako tieň v Jeho pohľade. Inštinktívne som zodvihla štít. Roztrieskal sa oň démon horkosti nalietavajúci s vytaseným mečom na toho mladého bojovníka, ktorého som spomínala pred chvíľou. Práve pomáhal vstať inému mladíkovi. Oboch som ich dobre poznala a modlievala som sa za nich. Bola som šťastná, že pôjdu kúsok cesty spolu. Ale zabudli sa kryť.
„Pozor!“ zakričala som, „útočia priamo! Vytiahnite meče, nastavte štíty. Nebojte sa, lebo väčší je ten, ktorý je s nami ako ten, ktorý je vo svete!“
Tí, ktorí ešte nechápali, o čom to vlastne hovorím, nám boli zverení, aby sme ich bránili. Bola to naša zodpovednosť. Potrebovali najskôr dospieť a naučiť sa ako bojovať. Nemohli len tak tasiť meče a sekať nimi naokolo.
Ostatní sa postavili ako jedno telo. Vyzerali sme ako hlúčik vopred určených porazených. Ledva sme sa naučili ako tak stáť a už sa na nás valilo mračno divo škriekajúcej horkosti. Mali namierené na naše nedoriešené spory, zranenia, neprijatia a odmietnutia. Jediná naša nádej bola ukryť sa v Bohu. Niektorí bojovníci poskakovali na mieste, viac plní strachu ako odvahy. Všetkou vierou, ktorú v sebe nazbierali, pozerali na Pána. Veľa z nich bolo mladučkých, ale vo viere už boli skoro dospelými, horlivými zachrániť stratených. Chýbala im len opatrnosť, ktorej som ja mala naopak, niekedy až nazvyš a nebyť ich horlivosti, nepohla by som sa kvôli svojej opatrnosti vpred. Teraz ma ale potrebovali ako brzdu, aby nevhupli do boja vo svojej sile.
„Robte presne to, čo ja,“ povedala som im.
Zodvihla som štít viery vysoko nad hlavu a zamávala vo vzduchu svojím mečom. Vyzeralo to ako bojový pokrik nejakého dávneho rytiera. Pripadala som si zvláštne, skúmala som sama seba, či príliš nevyvádzam, ale poddala som sa Duchu Svätému a nakoniec som mu dovolila ma viesť. Skupina okolo mňa urobila to isté. Nerozumeli sme všetkému, ale dôverovali sme Pánovi, že On je Víťaz.
Démoni horkosti zaútočili. Ocitli sme sa v hnusnej, smradľavej tme. Netušila som, či triafam nepriateľa alebo priateľa, musela som len dôverovať Bohu, že ma vedie. Tá neistota bola neznesiteľná. Tlačila ma dole. Nútila skončiť so všetkým. Chcelo sa mi kričať: „Koniec, vzdávame sa! Takto sa nedá bojovať!“ ale nemohla som. Cítila som námahou zrýchlený dych svojich spolubojovníkov, vnímala ich strach, ich bolesť,  doslova som mala na jazyku slanosť ich sĺz, obtierala som sa o ich od potu mokré chrbty. Boh mi zjavoval ich bolesti a vyčerpanosť, všetko, čo prežívali. Zobudil tým môj súcit a ja som znovu a znovu vo viere ťala do nepriateľa. Niekedy som išla naisto, jasne som vedela, že teraz moju ruku vedie Boh. Niekedy som len tajne dúfala, že je to tak. Akoby moje oči boli zastreté a moja myseľ obkolesená pochybnosťami. Opakovala som si len: „Musím, musím, musím...“ a to ma držalo v pohybe.
V tom všetkom som akoby na pozadí prežívala nesmiernu radosť z jednoty, ktorú sme mali. Chránili sme sa navzájom, pomáhali jeden druhému. Zadržala som strelu mierenú na moju drahú sestru, v tej istej sekunde môj drahý brat podoprel moju ruku, ktorej ubúdala sila. Povzbudzovali sme sa slovami z Písma, úsmevmi plnými vzájomného prijatia. Bolo to tvrdé ale nádherné. Prinieslo nám to novú, hlbšiu jednotu, lásku, ktorú vie dať len Pán.
A to nás podržalo. Božie milovanie a jednota. Nemala som nič iné. Neviem, ako som sa ešte modlila. Neviem či som vôbec niekomu ešte pomohla. Vyžralo ma to zvnútra. Spálilo moju vieru. Zničilo moje sny. Aj tie, ktoré som si bola istá, že snívam s Bohom. Tie, ktoré do mňa položil On. Zmizli. Bolo po nich. Nemala som nič, len Jeho samého. Nakoniec sa tma rozplynula a démoni odišli. Mnohých sme dostali, ale mnohí dostali nás. Okolo mňa bola spúšť. Všade samí ranení. Mladučkí ľudia, ktorých som milovala. Plakali, kvílili od bolesti, niektorí zápasili so svojimi zraneniami všetkou svojou silou, ale nevedeli si pomôcť. Zviezla som sa na kolená neschopná ničoho. Cítila som sa zodpovedná za ich stav, za to, že som ich lepšie nechránila. Chcela som kričať na Pána vo všetkom zúfalstve, ktoré sa na mňa valilo, chcela som na Neho vykričať všetku horkosť, s ktorou som práve dobojovala. Len rozum ma zastavil. Rovnica mi nesedela. „Boh je dobrý, Boh je dobrý,“ opakovala som si. Toto nebolo Jeho dielo. Ale nebola som schopná vstať.
Vtedy mi niekto položil ruku na plece.
„Áno, je dobrý,“ povedal. Spoznala som hlas toho mladého muža. Často sme si v predchádzajúcom boji pomohli. Spojilo nás to a naučilo dôverovať si navzájom. Pozrela som na neho a odtiahla sa. Rozhodovala som sa, či ísť ďalej alebo nie. Mala som úplne prázdne ruky, nemala som viac čo dať. Vtedy ma napadlo, že mi zostal môj Boh. Nebola pravda, že mi nezostalo nič. Mala som Jeho. Keď som to pochopila, pred očami mi prebehol obraz toho, čo Boh túži spraviť v našom národe, ako veľmi nás k tomu potrebuje... a rozhodla som sa ísť ďalej.
„Čo chceš, aby som urobil?“ opýtal sa ma.
„Spievaj,“ povedala som mu, „je čas stať sa orlom.“
Sadol si za klavír. Mladík, ktorému nedávno pomohol vstať, si sadol nemu. Učil sa od neho. Nie technike hrania, ale milovaniu Boha. Ako tam sedeli, rástli z nich krásne mladé orly.
Hudba, ktorá im znela spod prstov, niesla Boží život. Jeho posilnenie a občerstvenie, Jeho uzdravenie. V návale novej sily z neba, ktorá do mňa prúdila, som sa najskôr chcela vrhnúť pomáhať raneným, ale potom som si uvedomila, že Boh im už pomáha, len by som mu do toho zbytočne skákala a tak som sa posadila vedľa klavíra a počúvala som a počúvala. „Boh je dobrý, Boh je dobrý!“ spievala som si do melódie. Ukolísaná Jeho dobrotou som zaspala. Vtedy som mala sen:
Stála som na úpätí vysokého vrchu. Pozerala som hore, či dovidím na vrchol. Nemala som šancu. Necítila som sa natoľko silná, aby som sa vyškriabala až hore, ale pustila som sa do toho. Chcela som to dokázať, chcela som sa tam vyšplhať. Nebolo tam žiadnej cesty, ktorá by ma viedla, liezla som po kameňoch, zliezala strmé úseky, trochu si vydýchla na miernejších. Nebolo to až také strašné, ako som si myslela, že bude, mala som svoje tempo a stále som postupovala vpred. Čím som bola vyššie, tým viac tam fúkal studený, vlezlý vietor a znepríjemňoval mi cestu. Zababušila som sa do plášťa. Bola to jediná časť výzbroje, od ktorej som očakávala aspoň nejaké teplo. Moc ma to nezahrialo a tak som si, aby som nemyslela na zimu, začala pospevovať veselú pesničku. Bola o Pánovi, o domove, v ktorom s Ním raz budem bývať a na ktorý som sa nesmierne tešila.
Konečne som sa ocitla na vrchole. Našla som tam sedieť nádherného orla. Bol mi chrbtom, ale aj tak mi na ňom bolo niečo povedomé. Otočil sa ku mne a usmial sa. Bol to môj manžel. Už zas ma predbehol, ako v podstate skoro vždy. Ale čakal ma, lebo chcel aj ďalej ísť so mnou. V očiach mal radosť a smútok zároveň. Radosť z toho, že som prišla a smútok z toho, čo sa dialo dole v armáde. Sadla som si k nemu a pozerala sa s ním.
Moju pozornosť upútali ľudia vyletujúci do vzduchu. Spomenula som si na vlkov v ovčom rúchu, ktorých mi Pán pred časom ukázal. Aj týchto ľudí vyhadzovali do vzduchu vlci. Smerovali k hlúčiku bojovníkov, v ktorom som pred chvíľou bojovala. Doslovne si na nich brúsili zuby. Obšmietali sa okolo, nenápadne si robili „svoju prácu“ a pri tom mapovali terén. Sledovali naše životy a chystali sa zaútočiť.
„Ideš, si pripravená,“ povedal mi môj muž.
„Myslela som, že tam budeš so mnou,“ namietala som.
„Si pripravená veliť, nepochybuj už. Boh je Bohom víťazstva vo viere, nie prehry v pochybnostiach.“
Vtedy som sa zobudila. Stále som sedela vedľa klavíra, z ktorého sa ozývali nádherné tóny nebeskej piesne. Ostražito som sa poobzerala okolo seba. Hľadala som vlkov. Modlila som sa, aby mi Pán otvoril oči, pretože ľudským zrakom som ich vidieť nemohla. Potrebovala som zjavenie zhora. Vstala som a našla svoje najbližšie spolubojovníčky a modlili sme sa. Kázala som im tváriť sa nenápadne, aby vlci nezbadali, že o nich vieme. Chcela som to utajiť až do poslednej chvíle. Dúfala som, že všetky, ktoré som vybrala do tejto skupiny sú dostatočne zrelé udržať tajomstvo taktiky boja. Modlila som sa v jazykoch, za to, aby som nepochybovala. Moja ľudská schopnosť na túto modlitbu nestačila. Potrebovala som Božieho Ducha, aby sa prihováral so mnou.
Sedeli sme v kruhu na zemi a modlili sme sa. V kruhu preto, aby sme videli na všetky strany. Jedna strážila chrbát druhej.
„Je čas,“ zašepkala jedna dievčina. Bola to tá, ktorú som len nedávno učila narábať s mečom.
„Cítim sa na to príliš slabá,“ povedala tá, ktorá mala povolanie učiť druhých o ich vlastnej hodnote.
Usmiala som sa na ne. To, čo povedali, presne vystihovalo ich povahu.
„Sme slabé, ale náš Boh je silný. Je čas, ideme na to,“ súhlasila som s nimi. Vzala som na chvíľu za ruku jednu dievčinu z nášho kruhu a dodávala jej odvahu. Bola veľmi vzácna, ale tak, ako mnohé ženy okolo mňa a aj ja sama, bojovala o svoju vlastnú identitu. Stále nám unikalo, aké vzácne sme pre nášho Pána. Ale v tejto bitke potrebovala stáť na vlastných nohách viery.
„Dnes zvíťazíš, dnes zvíťazíš,“ opakovala som jej. Oprela sa o ďalšiu z dievčat, krásnu mladú ženu, ktorá už bojovala nejeden boj s horkosťou. Bolo to pre ňu veľmi ťažké, ale Pán ju každým krokom posilňoval a očisťoval jej srdce od všetkých nánosov hnisu starých zranení a bolestí. Vyzerala v tej chvíli ako holubica, tak plná bola Pánovho Ducha. Pretože pochopila moc odpustenia.
„Len buďte také, aké ste,“ povedala som ešte a vtedy sa na odpočívajúcich bojovníkov okolo nás vrhli vlci. Nezaváhali, nepochybovali, presne nastavili svoje štíty, vrhli sa vlkom pod tesáky namiesto tých, na ktorých chceli zaútočiť, vytiahli svoje meče a ťali nimi do ich mäsa. Vlci strašne vyli od bolesti a zúrivo sa na ne vrhali.
Aj iní mladí bojovníci sa postavili a pribehli im na pomoc. Ja som sa ocitla proti velikánskemu vlkovi. Bol to ich veliteľ. Ceril na mňa zuby, z jeho úst na mňa vanul odporný sírový smrad. Vyškieral sa na mňa so sebavedomou istotou, že zvíťazí. Keď sa postavil na zadné, bol väčší ako ja. Svojou váhou ma hravo tlačil k zemi. Vnímala som hlbokú temnotu jeho tela. Nanosil sa mi do myšlienok, do snov, tlačil sa do mojich slov a postojov. Ale nemohla som ujsť. Potrebovali sme ho poraziť, aby sme porazili celú svorku. Vtedy som mala videnie:
Kráčala som tmou, dlávila ma k zemi, prenikala mnou skrz naskrz.  Padala som v hriechu samospravodlivosti, aj keď som sa zubami nechtami snažila odolať. Vtedy sa pri mne objavil Pánov anjel. Dal mi napiť. Nemala som silu obzerať si tú tekutinu, ani anjela, ani nič. Len som lačne pila obsah pohára až do dna. Potom som sa nadýchla. Anjel ma postavil na nohy a podal do ruky meč, ktorý mi vypadol. Pretrel mi oči Pánovým olejom a ja som uvidela, ako Ježiš sám drží môj štít. Podopierali ma, akoby čakali, kým tá tekutina prenikne do celého môjho tela, celého môjho života. Zrazu som vedela, ako vyzerala, hoci som ju už vypila a nemala som si ju ako obzrieť. Bola to voda z rieky života. Spoznala som ju podľa tónov klavíra, ktoré mi stále v diaľke odniekiaľ zneli. Bublali v mojom vnútri v jednote – voda a melódia v dokonalom súzvuku. Potom prišiel Duch Svätý a dal mi svoju novú moc. Bola to moc poraziť toho vlka. Vystrojil ma ňou vďaka krvi Baránka.
Znovu som bola v realite. Mladé orly pozerali na mňa, pripravení kedykoľvek priskočiť, aby ma podržali. Ale nedovolila som im to.
„Nie ste pripravení,“ vysvetľovala som im, „potrebujeme skúsenejšie orly.“
V duchu som volala k Bohu o záchranu.
Vtedy prileteli staršie orly. Vrhli sa na vlkov, chytali ich do pazúrov a z výšky nechali dopadať na zem. Zároveň s démonmi z tej výšky padali aj Božie deti, ktoré nimi boli oklamané a používané. Bolo mi ich veľmi ľúto, ale potom mi došlo, že ten pád, hoci bol pre nich naozaj tvrdý, bol pre ich slobodu nevyhnutný. Museli tvrdo pristáť, aby dovolili Božiemu slovu priniesť hlbokú čistotu a spravodlivosť pochádzajúcu len a len z Božej milosti.
Vlk, s ktorým som bojovala, slabol. S o to väčšou zúrivosťou sa na mňa vrhal. Netušila som, ako dlho to ešte vydržím. Všetko vo mne kričalo túžbou zavolať mladého orla, aby mi pomohol. Ale on musel hrať. Zubami nechtami som sa držala v Božom vedení. Bolo mi povedané, že som pripravená veliť, aj keď som sa cítila byť tak slabá. Myslela som na tie slová, počúvala orlovu pieseň a chválila Pána. Prišiel mi výklad:
„Ja som Boh všemocný. Boh, ktorý stvoril nebo a zem, môj meč je vystretý oproti tvojim nepriateľom. Už som zvíťazil, už som naplnil svoje slovo, už som zasiahol. Môj meč je vystretý, môj štít ťa prikrýva. Som vyvýšený, Boh večnosti. Nepriatelia sa trasú predo mnou. Žiarim ako slnko, ako jas prežarujúci tvoju temnotu. Lebo som tvoj Boh. Všemocný, všemocný, ten ktorý ťa drží, ktorý ťa objíma.“
A vlk slabol a slabol. Porazili sme ho. Nie silou a ani mocou ale Božím Duchom. Nakoniec len ležal pri mojich nohách, dychčal a nevládal sa ani pohnúť. Vtedy prišiel Pán Ježiš. Bolo to Jeho víťazstvo, Jeho moc, Jeho milosť a pomoc, ktorú nám poslal v armáde anjelov, ktorých som zrazu všade naokolo videla chváliť Boha. Boli tu s nami po celý čas, držali nás, posilňovali a pomáhali nám.
Naokolo bolo množstvo ranených, ale Pán mi nedovolil pohnúť sa od Neho, kým nedoplnil všetky moje sily. Potom ma objal, pobozkal na čelo a povedal:
„Si moja, už sa viac neboj.“
Usmiala som sa radosťou. Hlavou mi prebleslo: mám teraz tancovať, spievať, či výskať? Alebo všetko naraz? Bolo to vo mne ako bublajúci gejzír naberajúci na sile, chystajúci sa už už vytrysknúť. Žiarila som ako žiarovka.
„Choď za ním,“ poslal ma Pán k mladému orlovi, ktorý ešte stále hral na klavír. Aj ten druhý, ktorý sa od neho učil, ešte vytrvalo hral.
„Tak choď a už nepochybuj,“ zopakoval Pán.
Poslúchla som Ho a posadila som sa. Pred očami sa mi prelínali farby rieky Božieho Ducha. Kúpala som sa v nich a kochala pohľadom na jednotlivé kúsky môjho osobného povolania. Bublalo to vo mne a prinieslo hlboký Boží pokoj, že miesto, kde stojím, je mi úplne presne šité na mieru. Prvý krát v živote som sa z toho celého úplne naozaj, naplno, pokojne tešila.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára