________________________________

1. 6. 2010

Armáda 8. Cesta cez háj modiel.

Cesta cez háj modiel
(Potom poškvrníš povlak svojich strieborných tesaných modiel a poťah svojich zlatých odliatkov; rozhádžeš ich ako nečistú vec a povieš im: Preč! Iz 30,22)
Stála som na akejsi ceste. Nevyzerala moc vábne – bolo na nej roztrúsené množstvo kameňov, z húštin, ktoré ju lemovali trčali ostré, asi štyri centimetre dlhé tŕne. Predstavovala som si, ako sa mi zapichnú do tela, keď sa mi ich nepodarí obísť, ako sa potknem o kamene, keď nebudem vládať zodvihnúť nohu a prekročiť ich. Niektoré boli dosť veľké a ja som sa cítila veľmi unavená. Vtedy som začula Pánov hlas:
„Toto je cesta, choďte po nej, keby ste chceli ísť napravo alebo naľavo!“ (Iz 30,21)
Potom som sa na seba pozrela zhora. Videla som všetky tie nerovnosti a prekážky predo mnou. Ale videla som, aká rovná a hladká je cesta, po ktorej som už prešla.
„Prešla si ju vo viere. Tam, kde si padla som ti pomohol vstať, tam, kde si nevládala, som ťa podopieral, povedal mi Pán, „kráčal som s tebou. Nie si sama. Slepých povediem nepoznanou cestou, kráčať im dám chodníkmi, ktoré nepoznajú. Na svetlo zmením tmu pred nimi a hrobľavinu na rovinu. Toto sú veci, ktoré urobím, a nenechám ich len tak. (Iz 42:16 ) Som s tebou. Už sa neboj.“
Zahanbila som sa, pretože som od začiatku vedela, že je to tak. Že na Jeho ceste nie som sama, že je so mnou, že ma vedie na každom kroku. A napriek tomu som sa bála.
„Prepáč,“ povedala som.
Znovu som stála v armáde. Vošli sme do hája plného modiel. Na ramene mi sedel môj orol. Pozoroval okolie a snažil sa v tom celom počuť Pána.
„Nie je Ho počuť, alebo len veľmi slabo,“ zašepkal.
Súhlasila som. Bolo mi z toho veľmi clivo. Zastali sme na chvíľu a modlili sa. Nedokázala som urobiť ani jeden krok bez Jeho jasného hlasu.
Modly stáli všade, kam som dovidela. Nedalo sa to obísť, museli sme prejsť skrz. Bolo tam šero. Nad nami som niekde v diaľke vnímala oblohu a slnečný jas, ale nevidela som ich. Modly vydávali zo seba tmu. Bolo to zvláštne, pretože normálna tma je jednoducho nedostatkom svetla. Videla som lampy, ktoré vydávali oslnivé svetlo, lampy, ktoré vydávali len slabučké svetlo, ale bolo to svetlo, ktoré rozháňalo tmu. Toto bola tma, ktorá zakrývala svetlo.
A boli živé. Neboli to len sochy. Lákali nás, aby sme sa pri nich zastavili. Všetky mali na sebe napísané mená. Pozrela som sa na jednu. Na čele mala napísané – láska. Veľmi som pri nej chcela zostať. Vedela som, že láska je to, čo mi chýba.
Hoci som už dlho poznala Pána, stále som mala chvíle, keď som nevedela prijať Jeho lásku. Hoci mi ju dával, išla akoby pomimo mňa. Nepočula som Ho, napriek tomu, že stál pri mne a hovoril: „Milujem ťa.“ Ako mladučká kresťanka som lásku merala mojimi skutkami pre Neho a Jeho skutkami pre mňa. Nestačilo mi, že za mňa zomrel, že už dal všetko, čo mal – svoj život. V hlave som to mala poukladané a pochopené správne, ale v srdci nie. Láska, ktorú do mňa deň čo deň vlieval, kadiaľsi vytekala a ja som tú dieru, ktorou som o ňu prichádzala, nevedela nájsť. Modla odkryla všetky nezahojené miesta a ponúkala mi naplnenie mojich potrieb.
Pred očami sa mi ako v rýchlom filme premietlo, čo by sa stalo, keď by som k nej prišla a dovolila jej to: Myslela by som si, že kráčam k naplneniu, ale kráčala by som smerom k prázdnote. Pofúkala by moje rany falošným súcitom, naplnila falošným pocitom prijatia, ale všetko to, čo mi dal Ježiš, by mi kúsok po kúsku začala brať. Aj keď som vedela, čo by sa stalo, pohla som sa smerom k nej.
Orol s pozlátenou jazvou ma rýchlo chytil za rukáv. Pozrela som na neho.
„Nedal ti už Boh najväčší z dôkazov svojej lásky?!“ povedal. Jeho orol viac ako len súhlasne prikyvoval.
„Dal,“ zašepkala som, „kade mi to stále uniká?“
„Mal by som jednu pieseň,“ žmurkol na mňa môj orol.
„Už zase ma ideš vytiahnuť z bahna?“ zasmiala som sa smutne. Tak veľmi som chcela, aby mi to došlo samej, aby som už nepotrebovala žiadnu pomoc.
„Dieťa,“ začula som slabučko Pánov hlas, „dal som ti ho, lebo ho potrebuješ. Prijmi ho.“
„Veď dobre,“ zamrmlala som. Padala som hlbšie a hlbšie do depresie.
„Pohni si,“ povedali budúci generál s jeho verným spoločníkom takmer naraz môjmu orlovi, „čím dlhšie to na ňu pôsobí, tým horšie sa jej z toho bude vyhrabávať.“
Orol začal spievať. Sedel mi na predlaktí a hľadel priamo do očí. Nevydržala som jeho pohľad, sklonila som hlavu a zaborila ju s hlbokými vzlykmi do dlaní. Spieval o mojom živote, o tom, ako ma Boh z moci tej modly mnohokrát vytrhol. Dnes mala jej moc nado mnou padnúť úplne. Spieval o láske môjho Boha, o láske ľudí, ktorí ma milovali. Medzi nimi ako najmilujúcejší zo všetkých stál môj manžel. To všetko, bez Božej lásky bolo ničím. Prázdnotou miznúcou v priepasti zabudnutia. Boh bol ten, kto dával môjmu životu zmysel. Stále som plakala. Štvalo ma, že sa toľké roky vždy po čase ocitnem pri tom istom probléme. Potom som uvidela Pána. Zomieral na kríži. Pozeral na mňa a vydýchol: „Milujem ťa.“ Bol to Jeho posledný výdych. Zaplavilo ma svetlo vzkriesenia a modla nado mnou stratila moc.
Aj ostatní zastali. Bez Božej milosti sa tým hájom nedalo prejsť. Niektoré modly na sebe niesli názvy konkrétnych hriechov, ktoré spomína aj Biblia. Mala som dojem, že tým sa dá vyhnúť ľahšie, ale bol to len dojem. Mali moc oklamať Boží ľud. Lákali bojovníkov tým, že ak z nich len trošku okúsia, budú mať lepšiu schopnosť pochopiť ľudí, ktorí v tom hriechu padli a pomôcť im. Alebo hovorili, že ak sa priblížia a preskúmajú jeho podstatu, budú sa mu môcť lepšie vyhnúť. Videla som, ako oklamali jedného pastora. Modla smilstva sa spojila s démonom samospravodlivosti. Ten pastor potom tak dlho kázal proti smilstvu, až do neho sám padol. Bolo to kruté. Nestačili sme ani pohnúť prstom, nedokázali sme mu pomôcť. Bol tu, slúžil Pánovi a zrazu ho mali. Padol do ich moci. Bola som zhrozená. Mali moc škodiť Božiemu ľudu, jeho služobníkom. Tým, ktorí naozaj túžili patriť Bohu. Mali moc nás oklamať. Moc priamo z pekla, hnusnú, zákernú, s cieľom ničiť. Niektoré modly mali nápisy ako zdravie, úspech v službe... veci, ktoré nám Boh rád dáva, ale je veľmi ľahké urobiť si z nich modly.
Napadol ma verš zo Zjavenia 18,4: A počul som iný hlas volať z neba: Vyjdite, ľud môj, z neho, aby ste neboli účastníkmi jeho hriechov a nedostali z jeho pliag.
Museli sme vyjsť! Museli sme sa vydať Bohu, aby nás posvätil, aby otvoril naše oči. Bez Jeho svetla sme nemali šancu.
Držala som sa orla s pozlátenou jazvou a odmietala som sa ho pustiť. Chcela som ho pustiť, aby Boh budoval aj moju vieru, ale na druhej strane som sa bála, že uverím jednej z modiel. Bol to strach, ktorý sa vo mne zakorenil v čase, keď som bola pod vplyvom tej prvej modly. Pôsobili v mojom živote spolu. Potrebovala som sa zbaviť toho strachu. Aj keď mi pripadalo, že je ľahšie nechať sa niekým previesť, ako musieť ísť sama. Musela som úplne vyhrať boj súvisiaci s mojím pochopením, že Boh sa zaujíma aj o mňa. Že ja osobne som ho stála plnú cenu – život Jeho drahého Syna. Tak ako som to pred chvíľočkou počula v orlovej piesni. Nebolo veci, v ktorej by pri mne nestál. Chvíľu mi trvalo, kým som Duchu Svätému dovolila ma upokojiť. Kým plnosť toho, čo mi chcel povedať, posilnila môjho ducha a vyhnala strach.
Aj iní vojaci všade naokolo zápasili s podobným strachom, ako ja. „Prejdem? Mám šancu?“ Sekundu za sekundou v nás rástlo chápanie veľkosti Božej milosti. Ako na povel sme si kľakli a spoločne sme sa úplne odovzdali nášmu Pánovi:
„Bože,“ hovorili sme, „patrím ti celý, moje túžby, môj majetok, moja rodina,... všetko. Dávam ti to. Odpusť, že som nežil podľa tohto vyznania, hoci som ti ho tak dávno túžil povedať. Daj mi silu obstáť na tejto ceste. Pôjdem kamkoľvek by si šiel. Vždy ťa chcem nasledovať, pretože ťa milujem.“
Naša výzbroj začala žiariť. Najskôr to bolo úplne nebadané, ale slovo za slovom sa jej žiara zväčšovala. Bolo to svetlo z neba, odrážalo sa od našich štítov, pancierov a prílb a osvetľovalo nám cestu. Orly žiarili. Boli plní Božej slávy.
Keď sme sa postavili, všimla som si, že nie všetci sme sa modlili. Mnohí sa pustili hájom vo vlastnej sile a vo vlastnej sile padli do moci hriechu, do poviazaní a oklamaní. Mali sme moc ich zachrániť. Aj keď nás to stálo veľa síl a času. Nechceli sme ich tam nechať. Spoznali sme Ježišovu lásku, ktorou miluje rovnako hriešnika ako aj spravodlivého. Boli sme pohnutí Jeho súcitom.
Rozdelili sme sa do skupín podľa toho, ktorá z modiel bola pre nás najnebezpečnejšia. Vyzeralo to ako na hlavu postavené, ale vedeli sme, že tak je to najlepšie. Ja som sa dostala k modle s nápisom „láska“. Len pred chvíľou som od nej ušla a už som sa k nej zase približovala. Znovu som si mohla zopakovať v praxi verš, že Boh sa dokonáva v našich slabostiach. Spolu s niekoľkými ďalšími sme sa pustili vyslobodzovať ľudí z jej moci. Pomocou mi boli moje vzácne orlice. Objímali sme sa, modliac sa za zajatých, plakali sme nad ich hriechmi, vyznávali nad ich životmi Božie slovo. Dôverne sme poznali pocity prázdnoty, ktorú môže naplniť len Pán, poznali sme bolesť ich zranení, bolesť z ich odmietnutia... cez ktoré boli zajatí.
Jedna z nich, tá, ktorá mala povolanie učiť iných o ich hodnote, spievala zvláštnu pieseň, jedinečnú, orliu. Orlie piesne boli vždy iné ako normálna kresťanská hudba, pretože niesli jasné nebeské pomazanie a posolstvo. Ale táto bola ešte iná. Možno hlbšia, možno smelšia v tom, čo chcela povedať. Teším sa, že ju raz budem počuť, pretože teraz neviem pochopiť jej inakosť. Len jemne vnímam jej farby. Krásny nádych jemne fialovej pretkanej sýto modrou. Trošička žiariacej ružovej, ale len ako záblesk, aby nenarušila tok ostatných farieb a nedodala celému dielu pocit fádnosti. Žltá a jemne bledozelená. A zlatá, aby každý, kto pieseň počúva, uvidel Božiu slávu. Ligot kvapôčok Božej rieky v nej. Slovo - jasné, neprifarbené, priame a presne sekajúce do koreňov a príčin absencie prijatia Božej lásky. Rástla som tou piesňou v novom poznaní Božej blízkosti. A ľudia v modle plakali. Hľadeli na tú, čo spievala a túžili sa jej dotknúť. Ale anjeli okolo nej im v tom bránili. Bol to Boh, ktorého sa potrebovali dotknúť. To On im poslal tú pieseň.
Niektorí okolo nás plakali, doslova kvílili, prihovárajúc sa za tých vo vnútri. Mnohí tam mali uväznených svojich najbližších. Modla začala strácať svoju moc. Túžila som všetkých po jednom povyťahovať von, ale nemohla som. Mohli sme im pomôcť len tak, že sme sa modlili a potom im podali ruku. Ak sa rozhodli vyjsť, chytili sa nás a úplne ľahučko vystúpili von. Ak nechceli, nemohli sme to urobiť za nich.
„Pane, čo s nimi bude?“ spýtala som sa na tých, ktorí sa rozhodli zostať v zajatí.
„Ešte pôjdu okolo ďalší bojovníci,“ povedal mi môj drahý Ježiš, „aj oni sa budú za nich modliť a mnohých ešte zachránia,“ povedal. „Niektorí ale odmietnu vidieť moju milosť. Dovolili falošnej láske, aby ich naplnila svojou horkosťou. Budú spasení, ale len ako cez oheň.“
Obzrela som sa, aby som zistila, ako sa darí iným. Tiež sa modlili a podávali ruky bojovníkom, ktorých zajali modly. Všade naokolo ľudia plakali a prijímali odpustenie. Pán ich objímal a potešoval. Dával im aj silu víťaziť nad hriechom a oklamaním. Videla som, ako očisťuje mužov, ktorí padli do sveta pornografie, ako očisťuje pedofilov, klamárov, krivoprísažníkov, zlodejov. Videla som ženy, ktoré očisťuje z týrania ich detí, zo zvrátených sexuálnych chúťok, masturbácie, klamstva, ohovárania a krádeží. Mnohé ženy a mnohí muži plakali pri Jeho nohách a On im odpúšťal, uzdravoval ich zranenia a vkladal do nich slovo Pravdy, ktorou je On sám.
Môj orol sedel na zemi a zúfal si. Nepomáhal nikomu, nemodlil sa. Ocitol sa v tme. Ocitol sa v samote. Vzala som moje dve najdrahšie orlice a spievali sme mu. Potom sme vytiahli naše meče. Svetlo, ktorým vtedy zažiarili, prinieslo svetlo aj orlovi. Ešte smutný, s očami mokrými od sĺz mi podal papierik. Bola na ňom jednu z najkrajších vecí, aké som kedy od neho čítala. Boží Duch ma cez to dielko povzbudzoval a menil. Ale neurobil z neho šíp. Bolo to niečo, čo bolo len medzi Bohom a ním. Odkrývalo najintímnejšie miesta jeho života. Pokladala som si za česť smieť si to prečítať. A Boh, nekonečný vo svojej láske, ma naplnil novou úctou a milovaním aj naproti môjmu orlovi.
Orol s jazvou na líci, stál pri modle sexuálnej nečistoty. Na ramene mu sedel jeden z orlov. Podopierali sa navzájom a dodávali si odvahu a silu. Spolu plakali za tých vo vnútri. Ľudí, ktorých dovtedy poznali len letmo. Teraz uvideli na dno ich duše. Do posledného pocitu, do poslednej myšlienky chápali, akí sú. Boh ich plnil Jeho milovaním. Keď som sa ponorila do vzácneho pomazania, ktoré cez orla s jazvou v tie dni prúdilo, smela som ho znovu ešte hlbšie milovať. Prijala som miesta jeho života, ktoré som dovtedy síce chápala a rešpektovala, ale nemala som ich rada. Vadili mi kvôli chladu, ktorý som kvôli nim prežívala. Boh pri nohách tejto hnusnej modly priniesol do našich životov veľkosť svojho svetla.
Pri tejto modle som uvidela jedného vzácneho Božieho muža. Kľačal na kolenách a v modlitbe neustále bojoval o životy mladých aj starších, ktorí boli v jej moci. Na pleciach mal plášť – stálo na ňom: „Môj pomazaný. Nositeľ slobody.“ Pozrela som do jeho srdca. Necítil sa tak, sám padal v hriechu nečistoty. Ale spoznal Božiu milosť a vždy znovu a znovu vstal, očistený Jeho krvou a bojoval za seba aj za druhých.
Postupovali sme tým hájom veľmi pomaly. Stále sme sa zastavovali pri modlách a pomáhali tým, ktorí si dali pomôcť, von. Nakoniec som niekde pred nami zazrela svetlo. Chcela som bežať a ponáhľať sa konečne preč, ale Pán mi to nedovolil. Reptala som, pretože som sa už tak veľmi chcela odtiaľ dostať. Aj keď sme víťazili, stále som cítila tlak vliezavej temnoty okolo nás. Veľmi som si už túžila oddýchnuť.
Ale Ježiš nám kázal spomaliť. Išli sme teda pomaličky ďalej, obchádzali posledné modly a modlili sme sa.
Vtom sa všade naokolo zotmelo. Zúrivo sa na nás vrhli démoni. Nechceli nás pustiť z toho hája von. Myslela som, že je čas vytiahnuť meč a biť sa, ale Duch Svätý nás viedol ďalej v modlitbách: Prosili sme o čistotu, ďakovali Bohu, že Jeho víťazstvo nám dáva silu víťaziť nad hriechom, chválili sme Ho a kráčali vpred. Démoni nám sami ustupovali z cesty. Ak sa našiel nejaký, ktorý na nás aj tak útočil, len sa doudieral o našu výzbroj. Nakoniec sme vyšli z hája von.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára