________________________________

9. 1. 2011

I. Chudobní duchom

I. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanceya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

3

Prvá z týchto vlastností znie:

Chudobní vedia, že potrebujú vykúpenie.

To znie celkom logicky. Chudobní ľudia sú odkázaní na pomoc iných. Ich situácia je takmer neustála potreba pomoci zvonka. Samozrejme otázka: „Koho pokladáme za chudobného?“ by bola zodpovedaná veľmi rozmanito. Vlastne ani ju nepotrebujeme teraz riešiť. Verím, že Pán Ježiš nemyslel na situáciu materiálnej chudoby, keď vyslovil túto prvú vetu jeho „Kázne na hore“. Preto by sme sa asi nemali pozerať v prvom rade na sociálnu úroveň, výšku príjmu, zabezpečenie atď. Verím, že Pán Ježiš myslel na postoj srdca človeka, postoj duchovnej chudoby. V evanjelickom preklade Biblie nájdeme pri tomto verši poznámku: „ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom“.

Takýto ľudia vedia, že potrebujú vykúpenie, Spasiteľa, záchranu, odpustenie, milosť... A táto potreba je v ich živote obrovská. Pre nich to nie je len teológia, teória, či poznanie doktríny o spasení v Kristovi (soteriológia). Pre nich je to zúfalá, osobná, bytostná potreba. To ich vedie ku Bohu Otcovi skrze Krista, skrze Jeho obeť na kríži. Doslova ich to znovu a znovu vedie k prijímaniu milosti a uvedomeniu si skutočnosti, že všetko je Božia milosť.

Myslím, že veľmi zreteľný kontrast takejto chudoby v duchu môžeme uvidieť v pozoruhodnom príbehu o povolaní Matúša.

Matúš 9:9  Keď Ježiš odchádzal odtiaľ, videl človeka menom Matúš sedieť na colnici, a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho. 10  Potom sedel v jeho dome za stolom, a ajhľa, prišli mnohí colníci a hriešnici, stolovali s Ježišom a s Jeho učeníkmi. 11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Matúš bol colníkom, teda vyberačom daní pre Rímsku ríšu, ktorá okupovala Palestínu v tej dobe. Preto pre väčšinu Židov bol kolaborantom a zradcom. Evanjelium podľa Lukáša ho menuje Lévim, čo znamená, že zrejme pochádzal z kmeňa Lévi, a teda jeho dedičstvom, cťou, povinnosťou mala byť služba v chráme. Napriek tomu sa stáva vyberačom daní, čo bolo vtedy jedno z najvýnosnejších zamestnaní. Vyberačom daní sa mohol stať každý kto si kúpil túto „licenciu“ – teda každý, kto si to mohol dovoliť. Jedinou povinnosťou týchto vyberačov daní, bolo odviesť stanovenú čiastku Rímu. Všetko ostatné patrilo im. Takže ich náklady boli zaplatenie „licencie“, rôzne provízie za dobré miesto pre colnicu, za služby vojakov (pretože potrebovali ochranku), za služby vymáhačov. Stanovené dane, však museli odviesť Rímu. V čom bol ich príjem? Jednoducho v tom, že nikto nestanovoval koľko majú vyberať. A oni pochopiteľne vyberali viac.

Ján Krstiteľ kladie na srdce colníkom, ktorí sa mu na znamenie pokánia dávali krstiť:

Lukáš 3:12  Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? 13  Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali.

To znamená, že toto bolo bežnou praxou. Colníci ako Matúš snáď boli tou najnenávidenejšou skupinou ľudí pre Židov. A Matúš bol zrejme aj najbohatším učeníkom spomedzi dvanástich.

Pán Ježiš sa však pri ňom zastavil. Zrejme len On videl, čo sa deje vo vnútri tohto muža. Možno uvidel tú nenávisť k sebe samému; opustenosť a odmietnutie všetkými; prázdnotu z toho, že peniaze mu nepriniesli, to čo čakal; znechutenie z toho, čo možno spôsobil jednotlivým ľuďom; alebo niekde v jeho vnútri zatlačenú a predsa tak silnú túžbu slúžiť Bohu a rezignáciu na túto túžbu v dôsledku vylúčenia z náboženskej obce kvôli jeho kolaborácii s Rímom.

Jedno je isté: z náboženských vtedajších vodcov (farizejov, zákonníkov, či saducejov) by sa pri ňom nezastavil nik. Nikto by v ňom nevidel človeka hodného čo i len pozdravu. Nikto z nich by v ňom nevidel potenciál. Pán Ježiš však áno!

Dokonca z evanjelií sa mi zdá, že Pán sa „špecializoval“ práve na takéto stratené existencie a vo vnútri zlomené indivíduá. V jeho pozornosti akoby zvlášť boli ľudia spoločnosťou a náboženskými vodcami opovrhovaní, odmietaní.

Matúša oslovil a zavolal za sebou. A „čuduj sa svete“, on vstal a nasledoval Ho. Nevzal si čas na premýšľanie, nerobil narýchlo inventúru, či uzávierku kasy... Hneď vstal a šiel. Rozhodnutý bol okamžite. Ako je to možné, že bol ochotný hneď opustiť jedno z najvýnosnejších zamestnaní a vydať sa na cestu, z ktorej už nebolo návratu? Bol tak znechutený zo svojej situácie a zamestnania? Alebo bol predsa len niekde vo vnútri tak roztúžený po Bohu? Bol jedným z tých colníkov, ktorí sa dali pokrstiť Jánovi Krstiteľovi? Bol už na tento okamih vo vnútri pripravený? Detaily jeho rozhodnutia a motivácie nepoznáme. Jeho rozhodnutie však krásne ilustruje postoj chudobných duchom: Bol pripravený všetko nechať za sebou a nasledovať Ježiša v momente ako ho Pán zavolal, hoci to pre neho znamenalo úplný obrat.

Vieme však, že vo svojom dome usporiadal večeru, kde Pán Ježiš bol hlavným hosťom, a kde samozrejme bolo pozvaných množstvo ďalších vyberačov daní a ľudí, ktorí boli v očiach spoločnosti nazvaní jednoducho „hriešnici“. A tu vidíme ako sa prejavuje niečo, čo je opakom chudoby v duchu:

Matúš 9, 11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Tým opakom je pyšný samospravodlivý postoj farizejov. Oni boli bohatí vo svojom presvedčení o ich správnosti a svätosti. Akoby nepotrebovali vôbec vykúpenie, odpustenie a milosť. Pred týmto postojom nás Pán varuje a nazýva ho „kvasom farizejov“ (Mt 16,6). V našom príbehu vidíme tento kvas v akcii a isto iste pôsobí aj dnes v našich životoch a zboroch rovnako:

- Je to postoj, ktorý sa uspokojí s videním vecí na to, aby si ihneď vytvoril súd. Akoby vonkajší výzor bol pri tomto postoji dôležitejší ako ten vnútorný – skutočný stav srdca. V našom prípade farizeji videli a hneď vo svojom presvedčení vyslovovali otázky a svoje presvedčenia... Na inom mieste ich Pán nazýva „obielenými hrobmi“ (Mt 23,27), pretože tento dôraz na dôležitosť vonkajška uplatňovali aj na sebe a viedol ich ku pokrytectvu, pretvárke a slepote oproti svojmu skutočnému stavu. Mohli by sme povedať, že tento postoj nie je hľadaním vykúpenia, pokáním. Je to postoj ktorý chce veci len navonok prispôsobiť a prezentovať ich v čo najlepšom balení.

- Je to postoj, ktorý vopred, z nejakého presvedčenia odmieta nejakú skupinu ľudí a súdi ju. A robí to hovorením. Možno aj preto ho Pán nazval „kvasom“. Sú to odsudzujúce a ohováračné slová, ktoré spochybňujú, očierňujú... , a ktoré sa šíria. Aj v našom texte vidíme tento postup: oni videli a hovorili. Takmer okamžite sa stali šíriteľmi negatívnych obvinení. Je to postoj ktorý nie len že nehľadá vykúpenie pre seba, ale hľadá odsúdenie pre iných. Akoby vykúpenie ani nepoznal.

- Je to postoj ktorý nejedná čestne a vonkoncom nie adresne. Zväčša toto hovorenie je šírením negatívnych rečí, obvinení a očiernení niekde v pozadí. Aj v našom prípade to Pán počul náhodou. Nešli priamo za Ním. Šli za Jeho učeníkmi. Je to postoj intríg, politiky, zákernosti. Kto takto jedná, zabúda na potrebu vlastného vykúpenia, na svoje vlastné hriechy a nehodnosť.

Ako sa to stane, že ako kresťania sa dostávame do týchto postojov? Ako je možné, že zabúdame koľko nám bolo odpustené a stále odpúšťané je? Prečo zabudneme na čas prebudenia, kedy naše srdce bolo mäkké oproti Bohu i ľuďom? Kde stratíme čas, kedy sme videli samých seba v Pánovom svetle a kedy sme kričali o milosť? Čo spôsobí to ochladnutie a odpadnutie od prvej lásky? Prečo opúšťame chudobu v duchu a oklamaní nejakým bohatstvom (poznaním, skúsenosťami, tradíciou, duchovnosťou, obetavosťou, zásluhami...) sa stávame samospravodlivými, uzavretými do seba, odmietajúcimi a súdiacimi iných? Tak ľahko zabúdame ako veľmi a ako stále potrebujeme vykúpenie my sami! Tak ľahko sa okrádame o Božie kráľovstvo, keď ho nahrádzame našimi vlastnými kráľovstvami!

Pán Ježiš však prišiel pre hriešnikov. On nehľadá spravodlivých, ktorí sú presvedčení o svojej spravodlivosti. On hľadá ľudí, ktorí o svojej biede vedia, ktorí sa ju nesnažia zabieliť vonkajším náterom zbožnosti, alebo odviesť pozornosť na odhaľovanie biedy tých druhých. Pán hľadá tých, ktorí hľadajú vykúpenie, pomoc, odpustenie, zmenu.

Matúš 9, 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

A toto je ten postoj chudobných duchom, ktorí naozaj potrebujú vykúpenie a potrebujú ho bytostne. Pretože vedia:

- Že zhrešili a postrádajú Božiu slávu: Rímskym 3:23  Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej... Rímskym 5:12  Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.

- Že sú prvými z hriešnikov: 1 Timoteovi 1:15  Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý;

- Že ich vlastná spravodlivosť je ohyzdným rúchom: Izaiáš 64:5  Všetci sme boli podobní nečistému a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho. Všetci sme zvädli ako lístie, naša neprávosť nás odnáša sťa vietor.

- Že sú ďaleko od Pána: Izaiáš 55:9  ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.

- Že ich srdce je nado všetko ľstivé: Jeremiáš 17:9  Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?!

- Že Pán Ježiš je ich jedinou múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením: 1 Korintským 1:30  Z Neho aj vy ste v Kristovi Ježišovi, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou a posvätením a vykúpením, 31  aby (platilo), čo je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.

Chudobní duchom nedúfajú v seba. Ich oči hľadia na Pána. Vedia, že nič nemajú, čo by im nebolo dané z neba.

Keď prechádzame evanjeliá, vidíme, že ľudia, ktorí osobne zakúsili Pánovu milosť, uzdravenie, zázrak, odpustenie..., boli práve takýto ľudia s postojom chudobných, ktorí akoby stratili prirodzené zábrany, hanbu, spoločenské konvencie. Pretože potreba vykúpenia v ich životoch doslova pretiekla cez okraj:

- Preto vedeli prijať Pánovo pozvanie k nasledovaniu ako colník Matúš.

- Preto napr. žena hriešnica napriek všeobecnému odsúdeniu nehľadiac na okolie vstúpila do domu farizeja a počas večere plakala pri Pánových nohách a vylievala Mu svoje srdce. Samozrejme ona jediná v ten večer odišla s odpustením a zakúsením Pánovej milosti.

- Preto Mária, sestra Marty sedela pri Pánových nohách v čase kedy by mala byť zaneprázdnená službou. A pri inej príležitosti Ho pomazala drahou masťou nehľadiac na cenu.

- Preto Zacheus napriek tomu aký dôstojný a bohatý muž to bol, liezol na strom ako malý chlapec len aby mohol Ježiša uvidieť. Aký musel byť prekvapený, keď sa pod tým stromom Pán zastavil a „pozval sa“ práve k Nemu na večeru.

- Preto žena, dlhé roky trpiaca krvotokom napriek tomu, že jej zákon zakazoval dotýkať sa ľudí a považoval ju za nečistú, sa prediera davom ľudí, aby sa Pána dotkla v presvedčení, že iste bude uzdravená. A veru aj bola.

A takto by sme mohli pokračovať ďalšími a ďalšími postavami z evanjelií. Vidíme „chudobu ducha“ v akcii. Chudobní duchom nezapadali a teda zrejme ani dnes nezapadajú do šedého priemeru. Akoby vynikali, zavadzali, robili prehnané veci, nebili citliví voči okoliu... Ich modlitby sú žeravé, ich jednanie dravé a priebojné, ich vyjadrenia lásky, či pokánia extravagantné, ich postoje však čisté od pretvárky...

Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské.

Ako sme na tom my? Možno, že sme sa uspokojili v tom, že sme predsa znovuzrodení, alebo že sme naplnení Duchom, alebo, že Bohu nejakým spôsobom slúžime, alebo že sme v nejakom zbore, denominácii, tradícii... Toto všetko môže byť pravda, a môže to byť užitočné. Neodzbrojilo nás to však v hľadaní Pána samotného, v hlade a túžbe, v smäde, v plači, v pôstoch a modlitbách, v horlivosti, radikalite, extravagancii...? Hľadáme Božie kráľovstvo na prvom mieste? Je to naša srdcovka – tá najhlbšia túžba? Hľadáme vôbec kráľovstvo, alebo v presvedčení, že ho už máme sa hráme na spravodlivých? Čo nás privedie k takémuto radikálnemu hľadaniu Božieho zásahu, dotyku, jednania?

Sme viac podobní farizejom z evanjelií, alebo niektorým z tých podivných postáv, ktoré však Ježiša spoznali a niečo od Neho aj prijali?

Myslím, že na tomto príbehu o povolaní colníka Matúša sa stáva „chudoba ducha“ a aj jej protiklad „kvas farizejov“ jasne viditeľným.

Chudobní duchom potrebujú vykúpenie. Žijú z neho. V skutočnosti nič iné ako Krista nemajú. Nič iné nie je ich zdrojom. Nemajú a ani nikdy nebudú mať inú spravodlivosť ako Krista samého. Kristus je pre nich všetkým. Preto sú šťastní a preto zakúšajú Jeho kráľovstvo. Kričia o milosť a aj prijímajú Jeho milosť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára