________________________________

6. 2. 2011

Prebudenie 6. Ďalej

Ďalej
Vydala som sa s generálom na cestu ďalej do púšte. Miesto, na ktorom sme bojovali s pýchou, sme nechali za sebou. Strávili sme tam vzácny čas v Božej blízkosti, stalo sa pre nás domovom a spoznali sme tam veľa ľudí, ktorí naše životy obohatili o nové pohľady na Pána a Jeho kráľovstvo. Pred nami boli nové veci, ktoré pripravil náš Boh. Aj keď sa mi s niektorými ľuďmi lúčilo ťažko, napĺňala ma hlboká radosť a pokoj, že sa spolu onedlho znovu stretneme.
Keď sme vyrazili, prileteli naše orly. Veľmi som sa potešila. Už som tohto svojho priateľa dlho nevidela. Chýbali mi chvíle s ním, naše modlitby a hlavne rozhovory, v ktorých sme si povedali naozaj všetko. Aj generál bol šťastný. Zhováral sa potichu so svojím orlom usadeným pred ním na sedle. Občas sa zasmial, občas zachmúril a potom spolu vážne niečo preberali.
Nechcelo sa mi pustiť do vážnej debaty. Túžila som len tak byť a užívať si orlovu blízkosť. Nakoniec som si ale predsa len pritúlila tvár k teplému, perím pokrytému krku a vzdychla som:
„Tak dobre, môžeš hovoriť.“
„Neboj sa, už len chvíľočku budeme bojovať a potom budeme s naším drahým Bohom naveky v nebi. Je to len okamih v porovnaní s večnosťou, ktorá nás čaká. Potom už nebudú žiadne boje, žiadne bitky a zápasy. Len On a tí, ktorí si oprali rúcha v Jeho krvi.“
„Veď viem, ale... veď vieš.“
„Pozná ťa. Chápe tvoju vyprahnutosť po Ňom samom. To On ju do teba vložil. Budem pri tebe a budem ťa povzbudzovať vždy, keď to budeš potrebovať.“
Generál práve začal chváliť nášho Pána. Ako vždy, bol o krok, vlastne nie, kročisko predo mnou. Zažíval podobné pocity ako ja, ale prestal sa nad nimi trápiť a jednoducho spočinul v Bohu. Vedel, že jedine v Jeho blízkosti naplní svoje povolanie. Aj ja som ho túžila naplniť. Mohla som kedykoľvek povedať: „Dosť, Bože, stačí. Už len dožijem. Už nebojujem, už stačilo.“ Ale nedalo mi to. Túžba vidieť, čo všetko ešte Boh urobí, bola väčšia. Túžba zažiť Jeho radosť z toho, že robí veci práve so mnou, bola ešte väčšia. Jediným mojím cieľom sa stalo byť v Jeho pláne vždy na svojom mieste. Nikde inde som nebola spokojná. Pre Jeho lásku ku mne a moju lásku ku Nemu som nemala na výber. Musela a chcela som mu slúžiť akokoľvek povie. Len vtedy som bola naozaj šťastná.
Orol trpezlivo čakal, kým roztriedim svoje pocity.
„Dovolil mi do teba vidieť,“ povedal, „tak ako vidí do teba On. Viem, že aj ty vidíš do mňa a chápeš ma. Musíme ísť ďalej.“
V očiach mal hlbokú túžbu po Bohu, ktorá sa nedá naplniť ničím iným, len Ním samotným. Videla som v nich jeho let pred Boží trón, slávu neba, ktorú zažil. A ochotu opustiť všetko pre Neho.
„Dúfala som, veď ty vieš, dúfala som, že prídeš a povieš, o čom ste hovorili. A hlavne, dúfala som, že to bolo o Jeho príchode, že je veľmi blízko, bližšie ako sa odvažujem dúfať, teda že si si ma len prišiel pribaliť ako vzácnu batožinu a už aj sme tam...“
Orol cítil môj smútok. Znela som nad vecou a humorne, ale on vedel, že mi je vlastne ťažko. Cítila som tlak prichádzajúceho boja, aj keď som ešte netušila, o čo ide.
„Nájdeme ďalšie bahná, vytiahneme z nich ľudí, naučíme ich závisieť na Bohu a bojovať bitky s nepriateľom. Víťazné bitky, lebo On je víťaz.“
„Pôjdem, pretože musím. Nie musím z donútenia, ale musím, pretože chcem tak veľmi, že nič iné nemá pre mňa zmysel.“
„Ale je tu jedno ale,“ povedal orol.
„Iste.“
„Bojíš sa. Je to pre teba priveľké. Už znovu si sa nechytila Ježiša.“
„Ty sa nikdy nebojíš povedať mi, čo potrebujem počuť!?“
„Nie, cítim sa predsa podobne," zasmial sa. Podopriem ťa, posuniem k Nemu a keď bude treba, znovu ťa riadne ďobnem do srdca. Veď na to som tu, aby si hlbšie verila, že On je s tebou.“
„Zaspievajme pieseň,“ poprosila som.
Spievali sme. Milovala som orlov hlas a pomazanie, ktoré na neho Boh položil. Tóny, ktoré vychádzali spod jeho prstov. Z očí mi tiekli prúdy sĺz, ako Duch Svätý obmýval všetky moje strachy. Spomínala som na Jeho veľké víťazstvá a začínala sa tešiť na ďalšie, ktoré uvidím. Aj keď som vedela, že veci nebudú vždy ľahké.
Generál zastal. Pohľad mal upretý niekde vpred. Aj orly spozorneli. V diaľke sa začal víriť piesok.
,Tak tu je to,‛ pomyslela som si. „Nemyslela som, že to príde tak skoro,“ povedala som nahlas.
„Zvládneš to,“ povedal generál.
Celá som sa triasla trémou.
„Zvládneš to,“ povedali orly naraz.
Tí chlapi mi naozaj verili. Napriek tomu, alebo vďaka tomu? že ma naozaj poznali.
Pozrela som na Ježiša. Musela som Ho vidieť. Môj jediný pevný bod v celom vesmíre. Položil ruky na moju hlavu a pobozkal ma na čelo. Potom natiahol ramená smerom k nebu a modlil sa k Otcovi. Bola to nádherná modlitba. Nevysloviteľná, pretože v nej bolo toľko Jeho lásky, že nemám slová, ktorými by som ju obsiahla. Modlil sa za mňa.
Priviazali sme sa ku koňom lanami. Aj orly sme priviazali. Potrebovali sme stáť naozaj pevne. Víchor víriaci prach a piesok púšte do veľkého oblaku sa valil priamo na nás. Modlili sme sa. Už som mohla rozoznať tváre malých démonov strachu. Za nimi boli väčší a potom ešte väčší.
„Čo také je za tým mračnom, že nám chcú zabrániť sa tam dostať?“ spýtala som sa Pána a sledovala všetko, čo sa na nás valilo.
„Sú tam tisícky ľudí topiacich sa v bahne. Milujem ich. Túžim, aby počuli moje slovo. Evanjelium o záchrane z hriechov, v ktorých sa topia.
Pôjdeš? Milovaná. Prejdi skrytá v mojom náručí. Som tvojím štítom.“
Popchli sme kone a pomaly sa pustili vpred. Môj pud sebazáchovy na mňa kričal, aby som tou búrkou preletela, ako rýchlo sa len dá, ale Duch Svätý ma držal úplne pevne. Nedovolil mi zrýchliť. Opakovala som si dookola Pánove slová, aby premohli moje vlastné myšlienky. Citovala som sama sebe Žalm 18, ktorý mi bol dlhé roky oporou. Ocitli sme sa priamo v mračne. Všade bolo cítiť pach sírnatého smradľavého dychu démonov. Škriekali na nás a snažili sa nás zastrašiť. Orol sa zachvel.
„Neboj sa,“ pošepkala som mu. Bolo to zvláštne. Normálne to on hovoril mne. Ale v tej chvíli som bola tak plná Božieho pokoja, že som sa vôbec nebála. Bolo to nepríjemné, ten smrad a hnusný krik, ale nebála som sa.
Prešli sme úvodnou časťou pieskovej búrky a ocitli sme sa v záplave väčších démonov. Pamätala som si ich veľkosť. Už som s jedným z nich bojovala. Ježiš vtedy vyhral. To ma povzbudilo. Povedala som to aj ostatným a chválili sme Boha. Orol pookrial a začal spievať pieseň Ježišovho víťazstva.
Ďalej boli ešte väčší démoni. Na tvárach mojich druhov som videla, že sa neboja. Stále sme spievali. Démoni škrečali, ale uhýbali sa nám z cesty a nemohli nám nijako ublížiť.
Potom sme sa ocitli zoči voči ich generálovi. Pozeral na nás pohľadom plným nenávisti. Pripadalo mi to, akoby to bola všetka nenávisť, aká sa kedy na zemi od pádu človeka vyskytla. Každému z nás sa zahľadel do očí. Generálovi, orlom a nakoniec mne.
„A ty tu čo robíš,“ povedal s výsmechom. Bol si vedomý svojej prevahy nado mnou. Vedel, že ja som najslabšia časť našej skupiny.
Neodpovedala som. Boh mi šepkal svoju pravdu, víťaziacu nad jeho lžami.
Ďalej sme spievali. Mala som znovu chuť popchnúť koňa a cválať tak rýchlo ako nikdy. Ale to by nebolo víťazstvo, bol by to útek. Duch Svätý akoby držal moje nohy, ruky aj celú moju myseľ. Aj keď sa moja duša zmietala, On bol mocnejší a prinášal mi svoj pokoj. Pomaly sme najväčšieho démona obišli a otočili sa mu chrbtom. Zaplavil ma oveľa hnusnejší pocit, ako keď sme stáli oproti nemu. Už som ho nevidela, len som vedela, že je priamo za mnou. Bolo to neznesiteľné. Počula som jeho škodoradostný rehot, ktorým mi dával najavo svoju prevahu. Celá som sa chvela. Orol predo mnou sa pohol.
„Neboj sa,“ zašepkal. Oprel sa o mňa. Cítila som jeho strach, jeho skľúčenosť aj Pána, ako ho drží. Aj ja som sa oprela o neho. Zliali sme sa v jedno.
„Nesmieme ho nechať vyhrať,“ povedala som.
„Ani ho nenecháme,“ usmial sa, úplne jemne orol. Mali sme to. Vlastnili sme to - vieru, že Boh je víťaz. Napriek hnusnému skľúčeniu a desu, ktorý nás zvieral. Mali sme vieru. Prišla z neba.
Spievala som ako nikdy. Ale nie slovensky, na to som už nemala síl. Spievala som pieseň v jazykoch a posledným zvyškom vôle, ktorý vo mne zostal, som sa nútila myslieť len a len na Ježiša. Na samom dne mojej duše som mala chuť jačať od hrozitánskeho strachu, ale cítila som, ako sa aj tam pomaly dostáva môj Boh. Všetkých nás úplne hmatateľne držal svojou prítomnosťou. Prešli sme k menším démonom a potom zas k menším a nakoniec sme sa dostali z búrky von. Spievali sme, až kým mračno nezmizlo niekde v diaľke.
Skoro som odpadla úľavou. Chlapi sa začali smiať. Najskôr som len ďakovala, pri čom mi po lícach tiekli slzy, potom som sa smiala s nimi. Prešli sme! Boli sme len štyria a ich boli tisíce! Bolo to úžasné Božie víťazstvo.
Boli sme veľmi unavení, a tak sme sa na tom mieste utáborili. Ani ma nenechali nič robiť. Oni ma obskakovali! Neprotestovala som, len som si plnými dúškami vychutnávala ich milovanie. Potom sme sa do noci modlili a uctievali nášho dobrého Pána. Dopĺňal naše sily a ukazoval nám nové nádherné veci, ktoré na nás čakajú. Po skľúčenosti, ktorú som cítila, keď sa ku mne vrátil môj drahý orol, ani po zažierajúcom sa strachu už nebolo ani stopy. Naplno sme si vychutnávali pocit bezpečia v Bohu. Verili sme, že okolo nás sú postavené mocné anjelské stráže, a tak sme, ukolísaní istotou v Ňom, nakoniec zaspali.
Ráno nás čakalo radostné prekvapenie. Okolo nás sa zhromaždilo generálove vojsko. Bol čas znovu vyraziť zachraňovať stratených. Prechádzala som sa medzi nimi a vítala s tými, ktorých som osobne poznala. Priletela aj  Jedinečná. Nádherná ako vždy. Na prvý pohľad bolo vidieť, že jej Boh znovu pridal niečo nové. Aj Objímajúca. Žiarila pokojom.
Medzi mladými orlicami, ktoré s nimi prileteli, bolo veľa takmer ešte detí. Učili ich milovať Pána a tvorivosť Jeho Ducha. Mali pre nich veľa lásky. Priamo z Božej rieky. Mladé orlice sa trochu okúňali, trochu hanbili, postrkovali jedna druhú dopredu. Zrazu bolo okolo nich priveľa ostrieľaných bojovníkov. Boli naozaj krásne milé vo svojej dievčenskej hanblivosti, za ktorou som tušila nádherné Božie obdarovania.
Jedinečná priniesla čerstvé správy.
„Ľudia hynú. Diabol vie, že má málo času a zúri,“ hovorila, „ubližuje im nechutným spôsobom, týra ich. Vyťahuje nové spôsoby, ako ich ponoriť do zvrátenosti a závislostí. Musíme ísť. Je tam toľko práce!“
Generál stál pri nás a počúval, zahĺbený do jej slov hlbšie ako znel jej hlas. Prechádzal sa s Pánom po miestach, na ktoré nás volal.
„Rozdelíme sa?“ opýtala som sa ho.
„Každý si vezme svoj oddiel,“ povedal, „rozídeme sa po krajine a zaujmeme ju v mene nášho Boha. Každé miesto, na ktoré vkročí naša noha, bude naše. Tak ako to hovorí Jeho slovo.“
Vodcovia oddielov sa rozišli zhromaždiť svojich bojovníkov. Boli tam muži, ženy, deti, všetci milujúci Baránka. Niektorí sa hlboko dotkli môjho života, niektorých som sa dotkla ja. Takto sme sa navzájom budovali. Videla som aj trubačov. Boli roztrúsení v jednotlivých oddieloch. Potom som si všimla Vedúceho s jeho rodinou.
„Vedúci!“ zvolala som a hodila som sa mu okolo krku.
„V oáze je pokoj, sú pripravení vyjsť do púšte a hľadať stratených,“ informoval ma, „bolo tam veľa práce, ale Ježiš zvíťazil. Teraz ma poslal za vami. Budem v tvojom oddiele.“
Potešila som sa. Rada som s ním slúžila.
„Ježiš ich miluje, nesmieme váhať,“ hovorila ďalej Jedinečná, „musíme vyraziť, kým je čas.“
„Dal mi svoj plán,“ povedal generál.
„My orly, budeme nalietať na hlodavce. Je ich tam veľa.“
„Najlepšia potrava pre bojovníkov,“ pridal sa môj orol, „je víťaziť nad nepriateľom. Mám dnes novú pieseň.“
Vzlietol a za ním kŕdeľ orlov. Niektorí boli oveľa starší ako on, ale on bol pre nich autoritou. Nasledovali ho po jeho dráhe letu a spievali spolu s ním. Jedinečná na nich pozerala zo zeme, potom sa hanblivo zamrvila a vyletela nádhernými, ladnými pohybmi, za nimi.
Prečo nejdeš za nimi? opýtala som sa Objímajúcej.

Neodpovedala, bojovala svoj osobný boj.

Tie staré veci sú preč, povedala som jej, tie slová viac nad tebou nemajú moc. Leť!

Usmiala sa, tak jemne a láskavo, ako to vie len ona a vyletela. Jej tanec bol v ten deň iný. Nedokázala som si predstaviť jemnejšiu nádheru než bol tanec, aký vždy tancovala, ale tento bol jemnejší. Pozerala som len na ňu. V každom pohybe som bola objímaná mojím Ockom.
„Svätý,“ spievali orly, „si svätý, milujúci,
Boh Otec, Syn a Duch.
My ti patríme, máš naše životy,
to Ty si nám dal ako prvý ten tvoj.
Svätý, si svätý, milosrdný,
Baránok, Lev z kmeňa Júdu.
Tvoje sú cesty, po ktorých kráčame,
voda, čo pijeme a chlieb, ktorý jeme.
Si náš Boh, Jediný, iného niet.
Ty si Víťaz, Tvoje je spasenie, Tvoja je moc.
Sme Tvoji bojovníci, máme Tvoje zbrane,
uč nás a veď nás, Ty veľký bojovník,
Baránok, Lev z kmeňa Júdu,
si Svätý.“
Z výšky, v ktorej sa nachádzali, uvideli cieľ svojej cesty a zamierili tým smerom. Pohli sme sa za nimi. Ako sa hore vo vzduchu delili na menšie skupiny, tak sme sa aj my delili na menšie oddiely. Každý smeroval za orlom, ktorý mu ukazoval cestu. Môj oddiel zamieril za neďaleký, jemne sa zelenajúci vŕšok. Chvíľu som rozmýšľala nad tým, ako je možné, že sa zelená, keď sme uprostred púšte. Potom som si všimla, že sme na jej okraji. Krajina, do ktorej sme sa blížili, mala dostatok vlahy. Pýtala som sa Pána, či je to Jeho dielo, pretože som chcela byť pripravená na všetky okolnosti, ktoré boli pred nami.
„Je to moje dielo. Túžim, aby sa toto miesto rozzelenalo. Pred vami tu bolo mnoho mojich detí. Každý z nich pridal svojimi modlitbami tejto krajine na kráse. Nevideli veľa odpovedí, ale boli vytrvalí. Vďaka ich trpezlivosti a viere ste dnes tu. Zožnete to, čo oni zasiali. Pamätajte na to. Ničím ste si to nezaslúžili. Jedni siali, iní polievali a vy zožnete. Je to moja milosť. Je to moja úroda. Spomínajte na svoj boj s pýchou, aby ste nepadli a pozerajte na mňa.“
Na moment som sa začínala báť, že padneme v pýche, že nedokončíme, na čo nás Ježiš povolal, ale potom som si spomenula, že som práve prešla búrkou strachu. Zasmiala som sa sama na sebe a pozrela hore, kde poletovali môj orol a orlice s kŕdľom mladučkých dievčat nadovšetko milujúcich Pána. Osviežená som znovu počúvala, čo mi Ježiš chce povedať.
„Musíte byť opatrný,“ pokračoval, „pre každého jedného, koho nájdete, mám svoj plán. Nepoužívajte nejakú šablónu záchrany. Sú jedineční, nie sú uniformným davom. Na každého sa pozerajte mojou láskou, mojím pohľadom a pýtajte si moju múdrosť. Ak to nebudete robiť, mnohým namiesto toho, aby ste im pomohli, ublížite. Pre každého mám liek na všetky rany. Pýtajte si ho odo mňa. Neordinujte im liečbu podľa vašich vlastných receptov.“
Nehovoril o tom, ale ja som pri Jeho slovách myslela na to, ako veľa asi bolo tých, ktorým sme my, Jeho cirkev, v snahe pomôcť, ublížili.
„Ja ich navštívim. Ja sám im pomôžem. Modli sa za nich.“
Skĺzla som z koňa a kľakla na kolená.
„Odpusť, Bože môj, odpusť nám, odpusť aj mne, že sme si od Teba vždy nepýtali radu a vedenie. Veď len ty poznáš každé ľudské srdce. Ako sme si mohli myslieť, že ho poznáme? Že všetko vieme? Odpusť našu pýchu.“
Všetci vojaci, kam až som dovidela, aj druhé oddiely, ktoré som vnímala len svojim duchovným zrakom, kľačali na kolenách a plakali kvôli chybám cirkvi aj kvôli svojim vlastným. Ani orly už nelietali v povetrí, ale plakali tam s nami. Prihovárali sme sa za tých, ktorým sme namiesto Ježišovho evanjelia zvestovali svoje evanjelium a prosili Boha, aby im pomohol Ho naozaj spoznať. Vtedy som mala tento obraz:
Po celej zemi povstávali noví hrdinovia. Nie samozvaní záchrancovia kráčajúci vo svojej vlastnej sile. Ale hrdinovia, ktorí poznali hnusné bahno odsúdenia, do ktorého ich namočili, dokonca ich ním kŕmili tí, ktorí im mali pomôcť poznať Božiu milosť, chuť horkosti, ktorú do nich zasiali tí, ktorí ich mali milovať, ťarchu pút neslobody, do ktorých ich zamykali tí, ktorí ich mali priviesť na slobodu, neuhasiteľný smäd, ktorý v nich vyvolávala napodobenina vôd Ducha Svätého, ktorou ich napájali tí, ktorí ich mali naučiť piť z Jeho rieky, nevoľnosť od nepravého ovocia, ktoré vydávali za ovocie Božieho Ducha, ktorým ich kŕmili namiesto toho, aby ich trpezlivo viedli k Baránkovi, ktorý nám sám dáva svoje ovocie.
Teraz boli slobodní. Zbory, v ktorých žili, sa menili. Stali sa nádhernými jazerami obklopenými naozajstnými stromami z Pánovej záhrady. Nie napodobeninami, nie naháňaním sa za niečím, o čom si mysleli, že je Jeho. Boli to naozajstné Božie domy. So všetkým, čo Otec svojim deťom dáva. Boli plné Jeho hojnosti. A mali otvorené dvere. Ľudia k nim prichádzali v zástupoch, pretože svet im už nemal čo dať. Boli prázdni, boli hladní. Prišli, aby ochutnali, čo je Božie.
Hrdinovia vyhadzovali staré atrapy a rekvizity napodobňujúce chvály, slovo, divadlo, tanec, umenie, módu, filmy, scénky, Božiu prítomnosť, Božie dary a ovocie Jeho Ducha... Všetky tieto veci dovtedy poznali len ako ľudské napodobňovanie toho, čo nimi Pán naozaj myslel, ale teraz sa rozhodli spoznať Jeho plnosť. Cirkev prestala robiť programy pre neveriacich, aby láskavo prišli a zabavili sa, ale stala sa sama programom – Božím programom, v ktorom On bol tvorcom aj dirigentom. Chvály sa zmenili na Jeho rieku, slovo na Jeho dotyk. Diváci prestali kŕmiť svoje hlavy. Boh sýtil ich srdcia. Celé to hnutie sa valilo naprieč denomináciami a cirkev sa zlievala v jeden prúd.
Domodlili sme sa. Postavili sme sa ako noví ľudia. Možno trochu zarazení náhlym spoznaním reality, ale odhodlaní pozerať na Baránka. Stál pred nami a odhaľoval svoje srdce. Bola v ňom láska k tým, ktorí čakali, kým konečne prídeme a vyslobodíme ich z toho, čo žili. Vytiahli sme svoje meče a dali ich do služby nášmu Veliteľovi. Bol čas nejsť bojovať ako levy, ale milovať ako baránky, ochotné položiť svoje životy, aby druhí mohli žiť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára