9. 2. 2011

Prebudenie 7. Zranenia

Zranenia
Kopček pred nami bol po našich modlitbách zelenší. Rástlo na ňom viac trávy a kde tu dokonca zo zeme rašili kvety. Boh na toto miesto zosielal svoj život. Za ním sa nachádzala rozsiahla rovina pokrytá bahnom, aké som už pred tým videla. Bolo čierne a mazľavé, miestami, akoby v ňom boli odtiene do hneda, až pripomínalo normálne blato. Topili sa v ňom ľudia, kvôli ktorým sme sem prišli.
Niektorí mladí bojovníci sa vrhli vpred. Kričali sme na nich, aby radšej počkali. Chceli sme sa držať toho, čo povedal Ježiš. Pýtať si Jeho vedenie na každý jeden krok, pretože On sám najlepšie rozumel všetkým potrebám tých ľudí.
Jedinečná ich odháňala od bahna a volala k modlitbám. Horela túžbou zachraňovať. Vždy bola z tých, ktorí ťahali Boží ľud dopredu, ale naučila sa robiť všetko výhradne s Ním. Ježiš bol svetlom jej života. Videla som nedočkavosť v jej očiach, ktorou krotila horlivcov letiacich vpred vo vlastnej sile. Najradšej by sa vrhla vpred s nimi, ale hľadela do očí svojho Pána. To jej dalo silu čakať. Keď sa mladí vrátili, modlili sme sa. Potom sme boli pripravení nájsť tých, o ktorých nám každému konkrétne Duch Svätý hovoril.
Brodili sme sa obozretne bahnom. Niektorých ľudí nebolo vidieť, ale my sme presne vedeli, kde sa nachádzajú. Akoby sme mali ich polohu označenú vlajočkami, alebo akoby sme mali pred očami mapu trasy, ktorá ku nim vedie. Boh nám všetko do detailu ukázal. Často sme poznali aj ich problémy a modlili sa za ne ešte pred tým, ako sme tých ľudí stretli.
Orly lietali nad nami, modlili sa za nás aj za ľudí, ktorým sme mali pomôcť. Občas sa vrhali dolu, aby ničili malé potkany, živiace sa úbohými otrokmi bahna. Ukradla som si chvíľočku, aby som sa kochala nádherou ich letu. Akoby mali nacvičenú nejakú choreografiu. Jedinečná dodávala celému kŕdliku nádhernú eleganciu. Jej mladé orlice, miestami trochu neohrabane, ale veľmi milo a zároveň v plnosti pomazania Svätého Ducha, ktoré na každej z nich bolo, poletovali v tesnom závese za ňou. Opakovali jednotlivé pohyby, jednotlivé slová, ktoré vyslovila... učili sa priamo v službe. Pred tým jednoducho lietali, ale teraz to bolo iné. Krásne, vznešené a mocné. Nič nerobili len tak. Všetko malo svoj zmysel. Môj orol udával celej letke smer a ona štýl.
Objímajúca čakala na brehu. Každého, koho vyviedli z bahna objala. Mala novú pieseň, nové slovo pre každého. Menila smer ich života. Ukazovala bezvýhradne na Ježiša.
Prišla som k jednému mužovi. Sedel po krk v bahne a držal sa za hlavu. Nesmierne ho bolela. Celý život ho trápili nočné mory. Strach, ktorý vo sne prežíval, bol taký neznesiteľný, že v noci skoro nespával. Jeho telo tým trpelo a on chradol. Zavolala som si na pomoc ďalších skúsených bojovníkov a spolu sme sa za neho modlili. Jeden z nás stál s vytiahnutým mečom a odháňal démonov, ktorí mužovi nechceli dopriať slobodu. Spieval nádherné piesne víťazstva. Bol to bojovník odvahy, naučený víťaziť, lebo Víťaz bol jeho zvrchovaným Pánom vo všetkom. My ostatní sme chválili Boha a vyháňali démonov, ktorí v ňom bývali. Nakoniec muž konečne slobodný zaspal výdatným, ničím nerušeným spánkom. Odniesli sme ho na breh, kde už zatiaľ iní naši vojaci vybudovali núdzový tábor. Prekryli ho pospájanými štítmi, aby vytvorili strechu chrániacu nových obyvateľov neba pred útokom zhora. Bojovník odvahy zostal pri tom mužovi, aby s ním keď sa zobudí hovoril o Pánovi. Sedel pri ňom ako osobná stráž, modlil sa a spieval, modlil sa a spieval celé hodiny.
Bola som prekvapená, ako to v tom malom tábore žilo. Práve narodené Božie deti sa chytali služby, ktorú boli schopné zvládnuť. Starší bojovníci ich učili modliť sa a rozumieť slovu, aby Boh sám ich službe dával zmysel, aby to nebolo len radostným vzplanutím po obrátení. Bazírovali na tom, aby nikto neslúžil z povinnosti alebo zotrvačnosti, ale výlučne a len z lásky k Pánovi.
Znovu som vyšla von. Zamierila som k jednej žene. Veľmi sa trápila. Jej muž ju opustil a ona zostala sama s tromi deťmi. Finančne strádali, ale vždy sa nejako prebili. Ale financie neboli jej najväčšou bolesťou. Tou bol fakt, že ju nechal. Žili spolu dvadsať rokov a potom odišiel. Bolo to dávno, deti už mala veľké, ale ona sa z toho nevedela spamätať. Bola ponorená v bahne, dýchala veľmi slabučko a myslela na smrť. Posadila som ju, aby sa k nej dostal vzduch a sadla som si k nej. Veľa sme spolu hovorili a plakali. Nakoniec uverila, že Boh ju neopustí a bude pri nej už navždy a vyšli sme z bahna von.
Zaviedla som ju do tábora. Bol väčší ako pred tým a bolo v ňom množstvo spasených. Rýchlo rástli. Niektoré veci, ktoré som sa ja učila roky, im trvalo pochopiť len niekoľko mesiacov. Usadila som tú ženu a dala ju do opatery jednej svojej priateľke. Bola to tá dievčina z klietky. Bola to tá pravá osoba pre pochopenie všetkých jej trápení. A zachránená žena, bez toho, aby sa o niečo snažila, pomohla zas jej. Božie nádherné uzdravenie cez ne plynulo v každom ich rozhovore. Dievčina z klietky konečne spoznala úplnú slobodu. Boh im dal lásku, akú majú medzi sebou matky a dcéry.
Neďaleko od brehu som si všimla muža so šípom v hrudi. Bola som prekvapená, lebo to nebol človek, ktorý nepoznal Ježiša. Býval a vlastne ešte vždy sa volal Jeho služobníkom. Ten šíp bol šíp pýchy. Spoznala som ho ľahko, pretože som takých vo svojom živote už videla veľa. Kým stihol čokoľvek namietať, vytrhla som ho. Oboril sa na mňa, pretože ho to veľmi zabolelo. Inštinktívne som zodvihla svoj štít viery.
„Tak ty budeš so mnou bojovať? Počkaj, ja ti ukážem!“ zvolal a vrhol sa na mňa s vytaseným mečom.
Rýchlo som sa uhla. Ďakovala som Bohu za svoju malú postavu. Ten muž bol vo svojej veľkosti trochu nemotorný. A chýbal mu výcvik, ktorým som prešla.
„Nie,“ volala som na neho spoza štítu – pre istotu som sa stále ukrývala, „prišla som vám pomôcť.“
„Nehovor. Takých ako ty tu už bolo,“ zahnal sa znovu na mňa, „moju službu vám nedám.“
Znovu som sa uhla. Bahno spomaľovalo moje pohyby, ale aj tie jeho.
„Nechcem sa biť, sadnime si, pohovorme,“ navrhla som.
„Jasné, aby si ma mohla potichu doraziť?“
„Nie, naozaj som prišla, aby som vám pomohla.“
„A to pred chvíľou, to bolo čo!“ zahrmel a ja som sa ledva uhla jeho meču. Preletel popri mne a spadol tvárou rovno do bahna.
Bolo mi ho ľúto. Postavil sa celý špinavý. Mala som chuť ho vziať, dobre vyumývať, vysušiť a chvíľu láskavo hýčkať ako malé dieťa, ale nedalo sa to. Myslel si, že to bahno je dobré. Poroztieral si ho po tvári, nabral si z neho a napil sa. Takto posilnený sa do mňa znovu pustil.
Nemala som na výber, len s ním bojovať. Modlila som sa, aby som mu neublížila. Bála som sa použiť ostrie Božieho meča. Mala som pocit, že potrebuje sám prísť na to, že potrebuje počuť slovo. Ak by som hovorila hoci všetky verše, ktoré som vedela naspamäť, v tejto chvíli by mu to nepomohlo. Používala som preto plochú stranu meča, aby som ho príliš nedoráňala a snažila sa hlavne vyhýbať jeho ranám. Vedel ako na to, musela som uznať. Ale dlhé roky mimo čerstvého pomazania spravili svoje. Nakoniec fučiac spadol na kolená a povedal:
„Dobre, pohovorme si.“
Sadla som si vedľa neho, stále pre istotu pripravená brániť sa, ale už nebolo treba. Jeho imidž sa zosypal. Už vedel, že nie je neohrozeným bojovníkom, ako si vždy myslel. Dala som mu napiť z vody Ducha Svätého, ktorú som mala so sebou. Ako sa v ňom rozlievala, vyvracal všetko bahno, ktoré pred chvíľou zjedol. Na okamih zaváhal, či na mňa znovu nemá zdvihnúť meč, ale potom pocítil, ako mu Duch Svätý prináša svoj pokoj všade tam, kde sa ešte pred chvíľou bál o svoje postavenie. Chvíľu sme sa rozprávali a potom som ho vzala do tábora. Cestou Boh obnovoval jeho zrak. Zrazu uvidel, koľko stratených okolo neho po celý čas, keď si myslel, akú úžasnú službu robí, vlastne bolo a on o nich vôbec nevedel. Padol na kolená.
„Bože, bol som tak pyšný. Nezaslúžim si viac volať sa tvojím služobníkom. Ale ak nájdem milosť v tvojich očiach, použi si ma ešte. Hocikde, na najmenšom z miest, kde by som sa mohol postaviť. Dovoľ mi ešte byť tvojou nádobou.“
Zažiarilo nad ním svetlo a Boh k nemu hovoril.
Zverila som ho Vedúcemu. Pomáhal mu a učil sa od neho. Veľa sa modlil a postil. Po čase znovu stál v službe, v novom veľmi krásne jemnom pomazaní. Ľudia, ktorí k nemu prichádzali unavení a vyčerpaní z mnohých povinností, od neho odchádzali posilnení.
Potrebovali sme sa presťahovať. Tábor už bol príliš veľký. Potrebovali sme miesto, kde by mohli všetci mladí kresťania chvíľu nerušene rásť, kým ich Pán nepošle na miesta, kde ich túžil mať. Orly sa preto rozleteli po okolí. My sme zatiaľ striedavo oddychovali a modlili sa a striedavo vyťahovali ďalších a ďalších z bahna. Nakoniec sa orly vrátili so správou o jednom vhodnom mieste. Bolo tam dostatok stromov a malý prameň živej vody. Poslala som ich za generálom. Keď sa vrátili, bolo rozhodnuté. Časť z nás aj s časťou nových kresťanov mala zostať na mieste a ďalej zachraňovať topiacich sa z bahna a my ostatní sme mali zvyšok odviesť k prameňu. Na druhý deň sme chceli vyraziť za generálom a pripojiť sa k nemu. Postavili sme stráže a ľahli si spať. Mala som tento sen:
Zobudila ma Jedinečná. Jej oči boli plné strachu.
„Čo sa deje?“ opýtala som sa.
„Vonku je spúšť,“ povedala so slzami na krajíčku.
Vstala som a vyšla za ňou von. Všade naokolo boli roztrúsené nevládne telá mojich drahých spolubojovníkov, mojich druhov z oddielu aj z iných oddielov, ktoré pravdepodobne prišli na pomoc tomu môjmu, keď sa strhol boj.
„Akože som o tom nevedela? Ako som mohla spať?“ pýtala som sa sama seba s výčitkou.
Orlica len nemo pozerala vpred. Ležal tam môj orol. Mŕtvy. A vedľa neho generálov orol. Mŕtvy. Bála som sa hľadať ďalej, ale musela som to vedieť. Kúsok ďalej ležal generál. Ešte žil, ale jeho dych bol veľmi slabý. Viac som nezvládla. Nikoho iného som nedokázala pohľadať.
„Bože, nie!!!“ vykríkla som, „toto nemôže byť pravda.“
„Ale môže,“ povedal nechutne známy hlas. Otočila som sa. Bol to najväčší z démonov strachu. Sebavedome si sadol a pozrel na telo orlice ležiacej vedľa neho. Bola to Objímajúca. Žila, ešte dýchala, ale strach ju úplne prikvačil k zemi. Nedokázala sa ani pohnúť.
„Myslela si si, že si vyhrala, že? Nado mnou sa nedá vyhrať, maličká,“ smial sa.
Išlo ma roztrhnúť od bolesti, ktorú som cítila, ale nechcela som to dovoliť. On predsa nemohol vyhrať!
„Áno, som maličká, ale môj Ježiš je Boh. On je väčší ako ty. Vypadni!“ vykríkla som.
Vtedy som sa zobudila. Srdce mi bilo tak silno, že mi skoro vyskočilo z hrude. Bola som celá spotená a vydesená. A strašne smädná.
Postavila som sa a opatrne sa prekradla pomedzi spiace telá von. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a snažila sa upokojiť.
„Celá sa trasieš,“ zašepkal môj predrahý orol. Sedel sám na brehu bahna. Vyzeral skľúčene.
„Mala som hrozný sen. Najhroznejší aký som kedy mala.“
„Bojíš sa?“
„Áno, veľmi. A ty prečo nespíš?“
„Cítil som tvoj strach.“
„Môžem sa ku tebe pritúliť?“
„Iste. A spolu sa pritúlime k nebeskému Otcovi. Potom mi musíš všetko povedať. Budeme znovu bojovať.“
Sadla som si na zem a pritisla sa k hladkému bielemu periu, ktoré pokrývalo jeho telo. Vnímala som tlkot jeho srdca a otázky, ktoré mu vírili hlavou. Ale neopýtal sa nič. Trpezlivo sa modlil a čakal, kým mi bude trochu lepšie.
„Snívalo sa mi o tom veľkom démonovi strachu,“ začala som, keď som bola schopná znovu normálne dýchať a myslieť. „Iste tu bol, on vie, že som ešte nezvíťazila. Stále sa o vás bojím. Viem, že nebo je blízko, aj naša odmena, ale stále sa bojím, že tam neprídeme v poriadku.“
„Vieš, že Ježiš nás neopustí.“
„Viem, preto je ten strach vlastne úplne hlúpy. Viem to svojím rozumom. Ale moje srdce sa niekedy celé roztrasie.“
„Veľa krát ti dokázal, že pri nás stojí. Čo ešte bolo v tom sne?“
„Bol si mŕtvy,“ povedala som s plačom, „aj generálov orol a mnoho našich bojovníkov. Generál ešte žil, ale dýchal veľmi slabo. Aj Jedinečná žila. V tom sne ma zobudila, aby som to všetko videla. Ale bola unavená ako po boji. Akoby ju nechali žiť len zo škodoradosti. Aby sme zostali samé, plakali a zahorkli. Aj Objímajúca ešte dýchala, ale nedokázala sa ani pohnúť. Bolo to tak strašné! Bola som tam, akoby to bolo naozaj.“
Plakala som. Orol sa vytrvalo modlil, až kým som sa úplne neupokojila. Utrela som si oči a uvidela, že z druhej strany ma po celý čas objímal Ježiš.
„Som tu,“ povedal, „vždy a za každých okolností. Pre teba.“
„Ďakujem. Urobíš niečo?“
„S čím? S tvojim strachom?“
„Áno.“
„Urobím, maličká,“ zasmial sa tak veselo, že už som vôbec nebola smutná, „pobijeme nepriateľov Božieho kráľovstva. Oni zúria, lebo vedia, že prehrali. Ja som ten pravý Víťaz.“
„Čaká nás bitka,“ povedal orol.
„Máte moje zbrane. Ty,“ obrátil sa na mňa, „pôjdeš a zvíťazíš. V mojom mene je to možné. V nijakom inom nie. Len v mojom mene.“
Už svitalo. Kľakla som si a modlili sme sa. Nevedela som, čo je pred nami, ale začínala som sa tešiť, že znovu uvidím Božie víťazstvo.
Ráno bol orol zachmúrenejší ako obyčajne. Ale nebolo to kvôli mne. Vedel, že už som v poriadku. Bolo to kvôli tomu, čo sa na nás valilo. A kvôli Jedinečnej. Nikde ju nevidel. Nakoniec odletel, aby ju pohľadal. Za niekoľko minút sa vrátil.
„Musíš ísť so mnou, okamžite,“ vychrlil na mňa a letel preč.
Vyhupla som na koňa, aby som mu stačila. Vtedy som si to uvedomila. V tom sne, ona bola ranená! Mali sme ju hneď hľadať. Vyčítala som si to. Orol letel do púšte. Ležala tam. Jedno krídlo mala skoro úplne odseknuté a z boku jej trčal šíp.
„To je strach a lož,“ povedala som, keď som ju uvidela, „vezmeme ju do tábora.“
„Nie, pozri, ako ťažko dýcha. Vykašliava krv. Musíme jej pomôcť hneď,“ namietal orol.
Mal pravdu. Cestu by nemusela vydržať. Modlili sme sa a volali na Ježiša, aby ju zachránil. Zrazu sa objavil priamo pri nás.
„Musíte mi dôverovať, vy dvaja, že sa o všetkých vašich blízkych postarám,“ povedal. „Či nie ste ukrytí v mojich dlaniach? Či ja nie som váš hrad a váš štít? Či to nebola moja krv, ktorá za vás tiekla?“
„Pomôžeš jej?“ opýtal sa orol.
„Kedy si ma prosil o pomoc a ja som neprišiel?“
Mlčali sme. Obaja.
Vzala som Jedinečnú do náručia. Akoby sa vo mne v tej chvíli zliala všetka láska, ktorú som k nej kedy cítila, ale aj tak sa nevyrovnala láske, ktorú k nej mal Ježiš. Posilnená týmto zistením som povedala:
„Drahý Pane, sme tak nedokonalí. A ty si tak dokonalý. Si tak mocný a my tak slabí, si tak dobrý a my vieme byť takí zlí. Vieš všetko, aj to, čo my teraz nevieme. Pomôž našej nevere, prosím.“
„Chceš vedieť, čo sa stalo?“
„Áno,“ zašepkala som a myslela na to, či máme čas o tom hovoriť, či radšej netreba rýchlo konať. Musela som mu dôverovať.
„Vytrhni ten šíp,“ prikázal orlovi. Poslúchol. Vytrhol ho aj s kúskom mäsa z jej tela. Inak to nešlo. Zachvela sa. Zvíjali sme sa v bolesti spolu s ňou. Keď odznela, Ježiš ju vzal na ruky a spieval pieseň. Spieval On sám. Nie orol, nie ja. Nikto na svete nemohol zaspievať pieseň pre túto ženu. Len On. Bola to pieseň o jej živote. O žene, jedinečnej medzi jedinečnými. Vždy bolo už z diaľky cítiť jej vôňu. Jasný Boží ťah vo všetkom, čo robila, tú jedinečnosť ešte vyzdvihoval. Vážil si ju presne takú, aká bola.
Spieval o všetkom, čo ju stretlo a bolo veľmi ťažké a bolestivé. A o tom, ako bol On stále s ňou. Spoznala ho ako malé dievčatko a aj keď bol v jej živote čas, kedy vážne rozmýšľala nad zmyslom svojej viery a váhala nad ňou, neodišla nikdy od Boha úplne. Žila s Ním, ako najlepšie vedela a vládala, napriek všetkým prekážkam. Ježiš spieval o tom, ako veľmi si váži jej vieru a o svojej láske ku nej. A potom spieval o uplynulej noci. Sedela som na zemi zhrozená nepriateľovou taktikou a uveličená tým, že to prežila.
„Tak už vieš?“ opýtal sa ma, keď skončil.
„Viem,“ zašepkala som.
Orol mlčal. Hľadel na jej tvár, v ktorej sa znovu objavil dych Božieho života. Po tvári mu stekali slzy. V ušiach mu stále zneli slová Pánovej piesne.
„Uplynulú noc strach prešiel nepozorovane okolo vašich stráží,“ pokračoval Ježiš. Neprišiel len kvôli tebe. Chystá sa ďalší útok a on dobre vedel, akí sú orly nenahraditeľní. Každý jeden je potrebný. Keď nestoja na svojich miestach, démoni získavajú výhodu. Vylákali ju a tu na ňu počkali.“
„Koľkých ešte dostali?“
„Otázka znie, koľkých ešte dostanú, ak sa hneď nevrátite do tábora. Vládne tam panika,“ povedal a dal mi moju milovanú orlicu do rúk. Chvíľu som ju objímala. Plakali sme novým prijatím a láskou, ktorú nám dal. Jej rany boli zahojené. Jej pohľad sa zmenil tak, ako som to kedysi videla u môjho drahého orla. Potom sa objala s orlom. Nakoniec sa obrátila k Ježišovi.
„Ďakujem,“ povedala.
„Leť milovaná, len leť,“ zvolal radostne.
Trochu ešte zmätená tým, čo prežila, ale plná Božieho pokoja zároveň, vzlietla. Jej let sa mi nezdal taký elegantný ako inokedy. Ale každým ďalším mávnutím krídiel sa menil, až bol krajší ako pred tým.
„Spoznala moje utrpenie,“ povedal mi Ježiš, „choď a buď pri nej. Aj pri ňom,“ povedal o orlovi, ktorý práve letel vedľa nej. „Máš nové slovo, slovo viery. Povedz ho Objímajúcej. Zmení jej pieseň.
Cválala som tryskom do tábora. Cestou som sa modlila za múdrosť, čo robiť, keď tam prídem. Netušila som, ako budem zvládať to, čo Pán nazval panika. Snažila som sa nemať žiadne predstavy o tom, čo uvidím, aby som nerušila Jeho hlas.
Keď som dorazila, orly už boli na mieste. Sedeli na strome a chválili Boha. Boli jediní, ktorí to robili. Ostatní v hrôze pobehovali po tábore a hovorili si o snoch, ktoré v noci mali. Len niekoľko jedincov, medzi nimi aj môj drahý Vedúci a Objímajúca, ktorí už vo svojom živote so strachom bojovali, sa modlilo. Ale nedokázali zastaviť paniku, ktorá sa šírila. Zavolala som ich aj orlov ku sebe.
„Dnes na nás zaútočia. V tomto stave je po nás. Takže, modlime sa. Jednotne. A uctievajme nášho Boha.“
Orol zaspieval pieseň. Na chvíľu ma zaplavila túžba po nebi. Byť už len tam a nemusieť nikdy nič viac. Štuchol do mňa, zasmial sa namiesto napomenutia a podal mi gitaru, ktorú niekto odkiaľsi vyhrabal. Ešte nikdy som tak nehrala. Bolo to krásne. Pritom tá gitara bola úplne obyčajná, iste nebola drahá. Starý dobrý nástroj slúžiaci nejakému modlitebníkovi. Akoby aj na ňom spočinulo pomazanie, ktoré na jeho majiteľa Pán na modlitbách vkladal. Zrazu bolo okolo nás nebo. Chválili sme Boha a stáli pri tom priamo pred Ním. Bez akejkoľvek vzdialenosti alebo prekážky, ktorá by nás od Neho delila. Atmosféra sa zmenila a začala sa prelievať do celého tábora. Mnohí vojaci stretli anjelov alebo mali videnia s Ježišom. Niektorí zažili vytrhnutie do neba. Stále sme spievali a uctievali Víťaza každej našej bitky. Keď sme skončili, po panike nebolo ani stopy.
Obrátila som sa k Objímajúcej: Dnes Boh zmení tvoju pieseň. Neboj sa viac.

Rozplakala sa. Vedela presne o čom hovorím. Aj ja som to vedela a tak som sa popri všetkom, čo som potom robila, za ňu modlila.
„Nech sa všetci postavia na svoje miesta,“ radil mi orol, „už sa blížia.“
„Dobre,“ súhlasila som.
„Slabých a mladých vo viere pod strechy,“ vydávala som povely túžiac po tom, aby náš generál bol s nami. On bol vždy pokojný a rozhodný. Vždy vedel, čo robiť. Autorita jeho slova bola tak mocná! Zatúžila som po väčšej autorite. Vtedy mi Pán otvoril oči a ja som si všimla hlbokú odovzdanosť v srdciach bojovníkov z môjho oddielu, lásku orlov, ktorí s nami slúžili, bezhraničnú dôveru mladučkých orlíc v Božiu všetko meniacu moc. Z orla, ktorý mi sedel na pleci a nepohol sa odo mňa vtedy ani na moment, na mňa plynul pokoj. Modlil sa v jazykoch a vlievala sa do mňa Božia múdrosť. Jedinečná nám lietala nad hlavami a pokračovala v chvále. Nádherne prečisteným hlasom spievala nejakú novú nebeskú pieseň. Objímajúca lietala v tesnom závese. Potom sa vymenili a viedla ona. Boh nám dal novú jednotu. Všetkým. A štrbiny v našej vzájomnej láske zacelil tou svojou.
„Pod strechy postavte skúsených bojovníkov,“ pokračovala som, „Vedúci, dozrieš na to. Kto sa ešte bojí, nech sa schová tiež. Nepriateľ nás chcel odzbrojiť, preto ste mali tie sny. Kto ešte nie je v poriadku, dnes bojovať nebude.“
Vedúci odišiel postarať sa o poriadok pod strechami. Niekoľko bojovníkov, ktorí sa ešte trochu báli, sa pobralo za ním, aby sa tiež ukryli. Robili mu potom poslov, kým všetko zariadil, takže nakoniec boli veľmi užitoční. Bez nich by si neporadil. Ježiš sa znovu dokázal ako absolútny Víťaz – aj tí, ktorí mali dojem, že dnes prehrali, boli Ním milovaní a nie len nejako, ako tak použiteľní ale nenahraditeľní. Vôbec sa nemuseli zožierať pocitmi viny, že nie sú na svojom mieste. Ježiš mal pre nich svoje miesto.
„Počkáme si na nich,“ hovorila som, „bojovať budeme na kraji púšte. Orly, budú s nami dole. Vyletíte, len na môj rozkaz. Nepriateľ bude, ako vždy, nechutný, ale Ježiš, je krásny. Myslite na Neho. Nikto nesmie zostať sám. Každý bude bojovať s niekým. Odpustite si navzájom, kto proti niekomu čo máte. Hneď. O sekundu môže byť neskoro.“
Oddielom preletel šum polohlasných slov odpustenia. Sledovala som objatia a slzy mojich drahých bratov a sestier, ako Boh stmeľoval ich vzťahy.
Zrazu sa strašne zotmelo. Stáli sme pripravení na kopčeku, na ktorom už kvitli voňavé kvety a rástli mladé stromy. Veľmi sa zmenil, odkedy sme po ňom prišli do nášho terajšieho táboriska. Ale nemali sme čas kochať sa tou nádherou. Naše pohľady boli upreté do diaľky. Blížila sa búrka. Pomaly, obozretne sme zostupovali do púšte a pozorovali, ako vzdialené blesky križujú oblohu. Nikdy som nevidela také veľké blesky. Siahali vyššie ako blesky z normálnej búrky, akoby nemali konca a dopadali na zem. Čo zasiahli, to spálili. Cítila som, ako sa naša časť armády zachvela strachom.
„Nebojte sa!“ zvolala som.
„Nebojte sa!“ volal kŕdeľ orlov lietajúcich nad našimi hlavami. Občas niektorý zosadol a pomohol niektorému z bojovníkov. Boli nenahraditeľní. Každý jeden z nás ich potreboval. Pomáhali nám počuť Pánov hlas. Jedinečná hovorila s naliehaním, aké som u nej ešte nepočula. Prežitá bolesť a Božia milosť ju posilnili. Nepriateľ ju chcel zničiť, ale Pán ju zachránil. Mala čerstvú skúsenosť s Jeho nesmiernou silou a láskou a predávala ju ďalej. Koho života sa dotkla, bol zmenený. Namiesto stále sa prebíjajúcej ustrašenosti prinášala Boží pokoj a odhodlanie víťaziť.
Nepriateľ sa blížil závratnou rýchlosťou. Už boli tesne pred nami. Už sme jasne rozoznávali démonické, sebavedomé, strašne páchnuce úškľabky. Zavolala som orly dole, aby sa pripojili k bojovníkom, ku ktorým patrili. To bolo to jediné, čo som vedela, že je správne. Nič viac, nemala som žiadnu taktiku. V momente, ako vyšľahol ďalší blesk, zodvihla som svoj štít a prikryla sa ním. Vtom sa na nás zosypala spŕška bleskov. Orol s Jedinečnou sa ukryli pod mojim štítom a rozšírili ho o svoje. Objímajúca sa pripojila k jednému mladému bojovníkovi. Stál po mojej pravici. Šepkala mu slovo pokoja. Bol to jeho prvý väčší boj. Ale nie všetci orly poslúchli moje rozkazy. Blesky ich zrazili k zemi. Uväznení mohutnou silou, ledva odolávali sile žiary, ktorá ich sprevádzala. Cítila som, že ani my sa takto dlho neudržíme. Moje paže neboli dosť silné. Ale koniec búrkového mraku som nevidela. Všade naokolo sa blýskalo a pršal dážď nepriateľských šípov. Smerom od púšte sa k nám šíril oheň. Padal z neba. Bol to veľký démon chrliaci plamene lží. Na čo dopadli, to spálili. Mal väčšiu silu ako blesky.
Potrebovali sme novú silu, rýchlosť a ostražitosť. Božiu prezieravosť. Pocítila som náznak Jeho vedenia, aj keď som ešte nevedela, čo je zač blížiaci sa chrlič ohňa a stále nevidela viac ako minikrok vpred. Ale už to povstávalo, už to bolo na ceste, rástlo to vo mne.
„Zaspievaj,“ povedala som orlovi.
Spieval o mocnom Víťazovi z kmeňa Júdu, o veľkej láske, ktorou nás zachránil. A potom prorokoval. Jeho oči boli v nebi, hoci jeho telo bolo na zemi. Videl anjelské vojsko, ktoré sa nám ponáhľalo na pomoc a cítil moc Ducha Svätého, ktorou držal naše štíty. Cítili sme ju aj my. Blesky stále dopadali, ale my sme ešte stále stáli na svojich miestach, silnejší ako pred chvíľou.
Chrlič už bol celkom blízko. Letel priamo na mňa. Musela som sa trochu odkryť a dôverovať Bohu, že je so mnou. Démoni naokolo škrečali, aby ma zastrašili. Toto nebol môj boj, ale Boží, inak by som ušla.
Orol stále spieval. Jedinečnej hlas som počula menej, ale vnímala som, ako sa jej hrdlo chveje modlitbou v jazykoch. Držali ma. Milovali ma viac ako svoje životy.
Vzala som do rúk meč. Mala som len jeden pokus, jednu ranu. Nečakala na mňa žiadna ďalšia príležitosť. Buď zásah prinášajúci záchranu, alebo lžou spálený oddiel vojska.
V prvom momente sa chrličovi podarilo ma oklamať. V poslednej chvíli uhol a obletel ma. Vypustil pritom dávku ohňa na vojakov za mnou. Ich štíty ho zastavili len čiastočne. Popálil ich a oni začali jeden na druhého kričať. Niektorí vytiahli meče a ťali nimi do svojich súrodencov. Oheň spôsoboval rozklad ich vzťahov. Osamotené orly, ktoré neposlúchli moje rozkazy, vykrikovali falošné proroctvá. Démonove lži mali moc nasiaknuť tak hlboko, aby sa stali našou súčasťou. Neboli to len lži o Bohu, ale aj o nás navzájom. Presne to sme len pred pár hodinami museli riešiť s orlom a Jedinečnou. O tom bolo slovo, ktoré som povedala Objímajúcej. Usmiali sme sa na seba. Mladý bojovník, pri ktorom bola Objímajúca zrazu všetko pochopil. Nič sme mu nehovorili. Vedel to a Boh ho cez to posilnil.
Démon na nás znovu nalietal.
„Teraz, Bože, teraz,“ modlila som sa. Už sme si naozaj nemohli dovoliť ďalší zásah. Už ma nemohol oblafnúť. Potrebovali sme zvíťaziť a to hneď. Časť vojakov sa modlila, časť sa navzájom obviňovala a ohovárala. Začala som tŕpnuť, čo nás dostane skôr. Oklamaní bojovníci, blesky alebo oheň.
Orol s Jedinečnou stále stáli pri mne. Podopreli ma, aby som sa nemusela sústrediť na nič iné, len na chrliča. Všetko ostatné bolo na nich. „Pozeraj na Ježiša,“ povedali naraz.
Ich jednota ma povzbudila. Zahľadela som sa na Ježiša. Videla som až do neba. Stál pri mne, viedol moje pohyby, moje myšlienky aj slová. Jednou rukou som odrazila blesk a spŕšku šípov, druhou, jediným úderom presekla chrliča pozdĺžne na polovicu. Všetci ostatní démoni v momente ušli preč. Len tí, ktorí sa vďaka ohňu dostali do životov časti môjho oddielu, zostali.
Boli sme veľmi vyčerpaní. Boli sme o to zraniteľnejší. Poprosila som niekoľkých nezranených bojovníkov, aby nás strážili a modlili sa za nás a ostatných, aby pomohli raneným.
Položili sme sa tam, kde sme stáli, na zem a zaspali sme. Len v posledných sekundách polobdelého stavu som cítila, ako ma Objímajúca láskavo niečím prikryla.
Znovu sa mi sníval sen. Bojovala som v ňom s chrličom. Bolo to strašné. Akoby to nechcelo skončiť. Potom som sa zobudila. Orol s Jedinečnou ešte spali. Ostatné orly už boli väčšinou uzdravené. Bojovníci, ktorí sa starali o ranených, kým sme spali, sa sústredili najskôr na nich. Povedala som si, že musím zistiť, kto ich viedol, aby som si toho človeka začala viac všímať a predávať mu časť velenia, pretože to bolo veľmi múdre. Neskôr som zistila, že to bol ten mladík, ktorý bojoval po mojej pravici. Orly spievali. Bola to nádherná pieseň. Vždy som obdivovala tie tóny, ktoré vychádzali z ich úst. Boli priamo z neba. Sadla som si ku nim a počúvala ich. Moje srdce sa pomaly upokojovalo ukolísané dobrotou môjho nebeského Ocka.
Konečne boli všetci ranení v poriadku a spolu sme odišli do tábora na brehu bahna.
Kopček, ktorým sme prechádzali, bol už zase krajší. Stromy vyrástli a poskytli nám príjemný tieň. Po páľave púšte bol pre nás nádhernou odmenou. Medzi stromami stál Ježiš. Zosadli sme. Každý mu chcel niečo povedať. Boli sme ako kŕdeľ malých detí okolo zbožňovanej osoby. A On nás každého vypočul a tešil sa z nás.
„Musíte ísť ďalej,“ povedal mi po tej všetkej hlasnej a veselej vrave, „v tábore už na teba čakajú.“
V pohľade mal niečo vážne. Vysadla som na koňa a cválala popredu. Ostatní pokračovali pomalým, spokojným krokom pod vedením môjho orla.
Dorazila som k streche zo štítov. Na prvý pohľad bolo všetko v poriadku. Aj na druhý. Nechápala som vážnosť v Pánovom pohľade.
„Napadli aj ostatné oddiely,“ informoval ma Vedúci, ktorý mi vyšiel naproti.
„A?“
„Vydržali sme.“
„Tak prečo som sa sem mala ponáhľať?“ nechápala som stále.
„Generál je ranený, máš za ním hneď prísť.“
„Vezmi to tu za mňa a pošli za mnou orla,“ povedala som cez plece a trielila smerom, kde sa utáboril náš hlavný veliteľ so svojou časťou vojska. Cestou som sa cez slzy modlila:
„Bože, nech to nie je vážne, nech to prežije!“
Pricválala som priamo k jeho stanu. Ešte v behu som zosadla a vbehla dnu. Ležal na lôžku, obklopený vernými spoluslužobníkmi, ktorí sa za neho modlili.
„Už je mu lepšie. Zaspal,“ povedal mi jeho priateľ orol.
„Čo sa stalo? Nič neviem, hovor.“
„Zasiahol ho oheň a jeden zo šípov. Ale zvíťazil.“
„Odveď všetkých von,“ poprosila som ho, „a modlite sa za nás.“
Orol odviedol všetkých von. Sadla som si ku generálovi a modlila sa za neho. Spal niekoľko hodín. Potom otvoril oči a slabo sa na mňa usmial.
„Tu si,“ zašepkal, „bolo to hnusné. Klamal ma.“
„Ten démon? Aj my sme s takým bojovali. Popálil mi niektorých vojakov. Bolo to nechutné, také lepkavé.“
„Chcel som čo najlepšie chrániť orla, pošmykol sa mi štít. Na šťastie som ho tým zároveň zrazil k zemi, takže som to schytal len ja.“
„Veľmi ho miluješ,“ usmiala som sa. „O čom ťa klamal?“ spýtala som sa potom.
Ako hovoril, obaja sme sa rozplakali. Boli to veci, ktoré sa ťahali naprieč našimi životmi. A aj keď sme vedeli, čo je a čo nie je naozaj pravda, občas to riadne bolelo. Teraz bol čas všetko doriešiť. Robilo nás to príliš zraniteľnými. Pán Ježiš prišiel a oboch nás uzdravil. Strávili sme v tom stane čas, keď sme Ho smeli stretnúť spolu. Neviem, len tuším, čo všetko nádherné nám vtedy ukázal. Čo všetko uvidím, keď to príde.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára