________________________________

26. 10. 2013

Duchovný domov

ZASADENÍ V DOME BOŽOM

Duchovný domov

Kázeň vo formáte MP3 nájdete TU a prezentáciu ku nej TU

Duchovný domov v konkrétnom cirkevnom zbore. Prečo som členom takéhoto zboru a prečo som presvedčený, že je to Boží model života v Božej rodine.

Žalmy 92:14 Tí, čo sú zasadení v dome Hospodina, budú prekvitať na nádvoriach nášho Boha. 15 Aj v šedinách prinesú plody, zostanú svieži a čerství, 16 aby hlásali, že Hospodin je priamy, je mojou skalou, neprávosti v ňom niet.

1. Tu som doma. Tu som naozaj „ZASADENÝ“, zakorenený v konkrétnych vzťahoch s konkrétnymi ľuďmi. V tomto spoločenstve čerpám, ale aj dávam. V tejto atmosfére domova budujeme dom (cirkevný zbor) ako synovia. Pokiaľ takáto atmosféra nie je, správame sa ako sluhovia (zamestnanci, návštevníci, príživníci, zlodeji, cudzinci), ktorí slúžia (prichádzajú) len kvôli službe samotnej a chýba im väčšia vízia domu – vzťah k nemu – identita.

2. Tu zdieľam srdce. Zdieľame svoje srdce (ako otcovia, alebo synovia) – prijímame a odovzdávame prirodzene víziu, svoje povolanie, dary... „PREKVITÁMEna nádvoriach nášho Boha. A úspechy iných vnímame ako svoje vlastné. Pokiaľ toto chýba, správame sa ako sluhovia, ktorí nie sú motivovaní víziou, a ktorých úspech nikto neocení – bude to len ich vlastný úspech (prospech).

3. Tu je moja rodina. Vnímam ľudí v cirkevnom zbore ako časť mojej rodiny. Patria do môjho života a ja patrím do ich života. Žijeme spolu ako rodina. Vytvárame prostredie rodiny – kráľovstvo vzťahov. Ako otcovia, alebo synovia, sme vždy zameraní na rodinu, vzťahy, ľudí... Preto sem chodí aj moja fyzická rodina. „AJ V ŠEDINÁCHponesú ovocie. Toto vyjadrenie hovorí o rodine, kde sú všetky generácie – aj tie najstaršie. Ak toto chýba, správame sa ako sluhovia, ktorí sú zameraní na úlohy, službu, oblasť, jednu generáciu, či osobný prospech...

4. Tu som otvorený a slobodný. Vytvárame prostredie otvorenosti a slobody zdieľať sa so slabosťami a chybami – sami to robíme – sme transparentní. Paradoxne práve toto spôsobí prostredie milosti – pravdy - lásky. Práve domácka sloboda Božích detí spôsobí že zostaneme „SVIEŹI A ČERSTVÍ“. Ak toto prostredie chýba, potom nie sme slobodní zdieľať svoje slabosti – a budeme hovoriť o slabostiach druhých, budeme kritickí a súdiaci – odsudzujúci. Lenže takto úplne strácame sviežosť. Naopak zakúšame „ubitosť“ a zákonickosť.

5. Tu môžem dôverovať. Budujeme atmosféru – vzťah dôvery. Syn prirodzene ctí otca a dôveruje - prijíma či výchovu, alebo vedenie. Dôvera medzi nami spôsobí, že aj niekoľko desaťročí zostaneme spolu „ZASADENÍ AŽ DO ŠEDÍN“, a že spolu „DONESIEME OVOCIE“. Tu dôverujem a snažím sa byť dôveryhodný. Ak toto nie je, namiesto synov sme tu len ako sluhovia, ktorí majú tendenciu podozrievať, ísť vlastnou cestou, vzpierať sa...

6. Tu sme doma. Vytvárame jedinečné – špecifické rodinné prostredie – doslova s jedinečným „jazykom rodiny“. Synovia hovoria v prvej osobe množného čísla – zmýšľajú komunitne – rodinne. Slová „AJ V ŠEDINÁCH“ hovoria o rodine, kde je ovocie otcov a matiek: jedinečná a plodná rodinná atmosféra. Toto je miesto kde ľudia „PRINESÚ OVOCIE“. Ak to však nie je, potom namiesto synov sme tu len ako sluhovia, ktorí hovoria v prvej osobe jednotného čísla, bojujú za svoje vlastné pravdy a práva a používajú vlastnú terminológiu. Už to potom nie je rodina, kde sa veci rodia a kde ovocie dozreje.

7. Tu žijem svoju víziu. Zdieľame svoj život a víziu – odovzdávam seba samého. Tz. že cirkevný zbor má víziu, vie o nej, žije pre ňu, nasleduje ju. Tu je možní sa pridať k Božiemu povolaniu. Preto aj jedného dňa ľudia „PRINESÚ OVOCIE“. V tomto vplyve synovia nemenia víziu – ona pokračuje do ďalších generácií. Ak tu však „nie sme doma“, potom máme každý svoju vlastnú víziu a tendenciu „odísť z domu“.

8. Tu je Boží dom. Staviame dom Boží – rodinu Božiu – cirkev Božiu. Nie je to len o teológii, zbožnosti, názoroch, ľuďoch v zbore! Je to o Bohu. Je to On sám. Len vtedy zostaneme Božím domom. Tu sme zasadení „V DOME BOŽOM“. Synovia potom rodia svoje deti do tohto domu – privádzajú novo obrátených k Bohu. Ak to však nie je, potom sme tu len ako sluhovia a  privádzame novo obrátených ku sebe samým alebo ku programom...

9. Tu ide o ľudí. Sme zameraní na ľudí – a vkladáme do synov hodnotu. Nejde na prvom mieste o našu kultúrou, program a aktivity. Ide nám o:  Matúš 28:19  A tak IĎTE, ČIŇTE UČENÍKMI všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha 20  učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Sme nadstavení zoznamovať sa s novými ľuďmi. Preto synovia nepotrebujú vonkajšie potvrdenia a tiež sa zameriavajú na ľudí (stávajú sa postupne otcami). V Božom dome totiž kvitneme „NA NÁDVORIACH NÁŠHO BOHA“. Boh chce mať tieto nádvoria naplnené ľuďmi. Ak to však nie je, potom sa správame ako sluhovia, ktorí dbajú na svoj vzhľad, reputáciu, a odvodzujú svoju hodnotu od ľudí – ich prijatia a toho ako vyzerajú – a takto zostávajú zameraní na seba samých.

10. Tu som úprimný. Vytvárame prostredie otvorenosti, intimity a bezpečia. Zdieľame svoje srdce, pocity, zmýšľanie, postoje... To vedie aj iných k otvorenosti, úprimnosti a zdieľaniu svojho vnútra – otvárajú sa iným. Veď hlásame, že „HOSPODIN JE PRIAMY“, je mojou skalou, „NEPRÁVOSTI V ŇOM NIET.“ Hlásajúc toto posolstvo aj my musíme byť priami a bez neprávostí. Ak to však chýba, potom sme tu len ako sluhovia, ktorí sa neotvoria, ale robia politiku, povedia len to, čo iní chcú počuť, budú skrývať svoje pocity, svoj skutočný stav... Takto však budeme kameňom úrazu, pohoršením pre ľudí, zábranou v tom, aby otvorili svoje srdcia Bohu.

11. Tu naozaj rastiem. Vytvárame veľmi jasné výchovné prostredie – robíme korekciu – hovoríme pravdu v láske – povzbudzujeme a aj napomíname... Sme povolaní rásť v každom ohľade v Krista. Práve cirkevný zbor je tým miestom, kde môžeme rásť, pokiaľ čo len trochu otvoríme svoje srdcia Bohu a ľuďom. V takomto prostredí ako synovia výchovu zvládneme, prijmeme korekciu a naprávanie a dospievame, stávajme sa silnejšími, lepšími, múdrejšími... Len takto jedného dňa PRINESIEME OVOCIE“ aj v šedinách a zostaneme „SVIEŽI A ČERSTVÍ“. Ak to však chýba, nesprávame sa ako synovia, ale ako sluhovia a oni sa pri korekcii nahnevajú, odmietnu ju, budú hľadať výhovorky, budú vidieť problémy inde a v iných...

12. Tu ide o Božie povolanie. Chceme vidieť v synoch potenciál – hľadíme na to, čo z nich môže byť – vidíme to, k čomu ich Boh povolal. Preto synovia majú slobodu rásť, robiť chyby, lebo vedia, že sú prijatí, a že im niekto verí... Synovia nie sú hotoví – vyškolení. Hľadáme a školíme povolaných. Nejde nám o programy a preto nehľadáme profesionálov, ktorí ich spravia. Ide nám o Božie povolania v životoch ľudí. Cirkevný zbor je miesto, kde môžu byť Božie povolania uvoľnené s ich obrovským potenciálom. Sme zasadení „V DOME BOŽOM“. A v dome Božom ide o Božiu vôľu v našich životoch. Ak to však nie je, potom nepremýšľame a nejednáme s ľuďmi ako s Božími deťmi. Vidíme ich len ako sluhov v cirkevnej organizácii, ktorých chceme mať už hotových, kvalifikovaných, vyškolených. V takomto prostredí cirkev povoláva vyškolených.


Ďalšie dôležité vyučovania na túto tému nájdete TU:

Spoločné uctievanie
Strategický význam spoločenstva
Odpustenie a konflikty
Biblické rozsudzovanie
Boží šíp
NAVZÁJOM
Boží spôsob budovania cirkvi
Domy kresťanov

21. 10. 2013

Konferencia KvM s hosťami: Sergio Scataglini, Jeannie Mok a Rice Broocks

kvm13-banner

Drahí priatelia,

uplynulý víkend sme mali v Bratislave úžasnú konferenciu so Sergiom Scataglinim, Jeannie Mok a Rice Broocksom. Ďakujeme za vaše modlitby, pôsty a účasť. Videli sme veľký hlad po Bohu a následnú Božiu priazeň, veľa rozhodnutí nasledovať Pána a ísť na novú úroveň vzťahu s Ním, do hlbších vzťahov navzájom medzi sebou.

Ponúkame vám možnosť zakúpiť si DVD nahrávky zo všetkých zhromaždení, resp. MP3 nahrávky všetkých kázní na multimediálnom CD. Viac informácii nájdete na stránke: www.krestaniavmeste.sk/produkty.htm

Pokiaľ máte záujem si stiahnuť MP3 nahrávky z konferencie do svojho počítača, choďte na: www.nahravky.kvm.sk

Služba KVM on-line knižnice umožňuje stiahnutie všetkých nahrávok konferencií KVM od roku 2009. Služba je spoplatnená jednorazovým príspevkom 9 EUR.

A ak máte záujem, pozrite si videozáznam zo slova Sergia Scatagliniho na spoločných bohoslužbách bratislavských zborov v Hant aréne športovej haly na Pasienkoch:

big_ohen-jeho-svatosti-174659

Knihu Oheň Jeho svatosti od Sergia Scatagliniho si môžete objednať TU.

Rozhovor so Sergiom Scataglinim pri jeho prvej návšteve Bratislavy v r.2011 nájdete TU.

Rozhovor so Sergiom Scataglinim uverejnený v časopise Vida Cristiana, Noviembre/Diciembre 2002 (Přeložila Mgr. Ivana Bartíková, PhD) nájdete TU.

A TU nájdete “Biblické kroky nezbytné k tomu, abychom mohli úspěšně projít školou svatosti” od Sergia Scatagliniho.

 

17. 10. 2013

Zúfalstvo

Zúfalstvo

Modlila som sa, pretože som chcela byť pripravená, keď sa zase niečo začne mlieť. Nie preto, že sa mi chcelo stále bojovať. Chcelo sa mi nič nerobiť, relaxovať a užívať si bezstarostný život s mojím milovaným Bohom. Chcelo sa mi len tak sedieť pri Jeho nohách a počúvať Jeho hlas. Chcelo sa mi len tak pokojne tvoriť, písať, tancovať. Túžila som znovu počuť Pánov spev. Niečo osobné len a len pre mňa. Silne som vnímala, že to všetko pre mňa má, ale zároveň sa musím modliť. Naozaj sa niečo blížilo.

Sotva sme stihli upratať po našej poslednej spoločnej chvále, sotva sme diela, ktoré vznikli použili, už ma Boh volal prísť k Nemu ešte bližšie. Nechala som všetkých tak a sadla si do rohu miestnosti. Sama. Postupne svetlá v budove zhasínali, štrkotali kľúče. Zostali sme len my dvaja – Boh a ja. Len v jednej z vedľajších miestností sa potichu modlil orol s jazvou na tvári s mojím aj svojím orlom.

„Prejdeme sa,“ povedal mi vtedy Pán Ježiš. Vzal ma za ruku a kráčali sme k zrázu, z ktorého som tak často pozorovala armádu.

„Tvoja láska prešla ohňom,“ začal, „budeš o tom hovoriť. Veľa, veľmi veľa mojich detí zažilo osobné straty. Ich bolesť je veľká. Chcem, aby počuli, že som v tom všetkom bol s nimi. Že Ja som to, kto naplní všetky ich potreby. Ja som to, kto uzdraví každú bolesť. Bol som s nimi a som s nimi. Neopustil som ich a neopustím ich.

Mnohí nevedia, kde nájsť silu na ďalší deň. Vyplakali množstvo sĺz. Všetky som ich videl, všetky som ich zbieral do svojej nádoby. Aby som im priniesol svoje uzdravenie.

Stoj pri orlovi. Potrebuje ťa. A ty potrebuješ jeho. Povedz mu všetko, čo si prežila. Úplne všetko. Pomôže mu to prejsť to, čo ho čaká.

Uvidí moju lásku a prijatie, môj najdokonalejší plán. Očistím ho od jeho bolesti. Aby bol pripravený na to, čo som pre neho pripravil. Bude sa radovať, uvidíš.“

Cítila som sa dosť zle. Bola to moja nevera.

„Nenechávaj si túto záťaž, drahá,“ povedal Pán. Hovoril z neho žiaľ. Pred očami mi preletelo, ako by vyzeral môj život, keby som si neveru nechala.

„Dobre,“ súhlasila som.

„Rozmnožím tvoju vieru. Tú, ktorú som ti daroval. Ponesieš ňou maličkých.“

„Teraz sa dobre pozeraj,“ prikázal potom.

Nad armádou sa vytvoril vír. Bol obrovský. Spôsobil ho vietor Božieho Ducha. Bral z našich životov všetko, čo do nich nepatrilo. Všetko, čo sme Bohu dovolili vziať. To, čo sme nedovolili, to nám nechal.

Videla som ženu stískajúcu bremeno svojho zúfalstva, videla som dieťa objímajúce v plači svoje kolienka, videla som mužov zápasiacich s pornografiou, ženy a dievčatá túžiace po milujúcom objatí, deti aj dospelých, starých aj mladých. Všetkých ich zahalil ten vír. Všetko, čoho sa dotkol, boli naše záťaže, veci a bremená, ktoré nám sťažovali život. Bral všetko, čo sme boli ochotní pustiť zo svojich rúk. Ale čo sme nepustili, to nevzal.

Udialo sa to veľmi rýchlo. Boh prišiel, aby nás pripravil na novú vlnu zúfalstva. Bola obrovská. Mnohonásobne prevyšovala výšku dospelého vojaka. Privalila sa, na vrchole na moment zastala a potom sa s rachotom zvalila na armádu. Zasiahlo to každého. Úplne bezo zbytku každého.

„Bež,“ prikázal Pán, „máš slovo o slobode, tak ho káž.“

Ocitla som sa späť dole v armáde. Na mieste, kde som žila a slúžila. Moja letka bola sčasti ukrytá pod jednou zo striech zo štítov, ktoré sme mali v tom čase postavené. Na prvý pohľad to nebolo až také zúfalé. Ale na druhý... modlila som sa za každého osobitne. S každým som hovorila. Riešili sme všetky oblasti, ktoré nám Boh ukázal. Všetky, do ktorých zasiahlo zúfalstvo. Bolo to len ako odraz, len ako niečo, čo trochu prišplechlo zvonku na naše životy, ale aj tak to narobilo škodu.

Moja drahá orlica, tá, ktorú volám Jedinečná, dostala priamy zásah. Nebol moc viditeľný. Ale Boh mi naň zasvietil svojim slovom. Naštrbil jej stabilitu. Nestála pevne na Božom slove, nebrala ho do bodky vážne. Kvôli smädu a hladu, ktorý v nej mnohonásobne znásobila vlna zúfalstva. Chápala som to celé do detailu, ale nebol čas ju ľutovať. Len som ju objala, aby som jej povedala, ako veľmi ju ľúbim.

„Očisti sa,“ prikázala som jej potom.

Plakala, ale poslúchla ma. Už sme toho prešli spolu veľmi veľa. Dôverovala mi, že mi ide o ňu, nie o známky pobožnosti a svätosti. Nie o teologické pravdy. Nie o škatuľku predstavy o kresťanovi, aký má byť. Ale o ňu osobne.

„Teraz pôjdeme bok po boku,“ pokračovala som, „Pán nás vedie von.“

Vyšli sme von. Mimo nášho oddielu. Dievčatá aj chlapci v ňom sa spolu modlili a znovu hlbšie sa vydávali Bohu. Ale vonku bola spúšť. Vojaci, ktorí zostali na stráži proti vlne zúfalstva sa už starali o prvých ranených. Zriaďovali niečo ako „minilazarety“. V nich boli malé izbietky, kde vždy položili dvoch troch s rovnakým zranením a postavili ku nim jedného bojovníka, ktorý rozumel oblasti ich trápenia.

Nevidela som môjho orla. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Inak by poletoval v našej tesnej blízkosti.

Jedinečná našla zranenú, ktorej trápeniu rozumela a začala sa s ňou modliť. Ja som hľadala orla. Našla som ho neďaleko. Kľačal na kolenách pri zranenej dievčine a plakal. Neležala v žiadnej izbietke, ale priamo na bojovom poli. Tak, ako ju zasiahlo zúfalstvo. Podťalo jej nohy a padla na zem. Nedokázala sa modliť. Nedokázala nič. Len ticho vzlykala. Všetka jej viera bola preč. Nevidela žiadnu nádej na zmenu. Jej oči zahaľovala hustá tma. Orol ju mal veľmi rád. Dotkla sa jeho života a priniesla mu Božiu zmenu, ale potom sa ich cesty rozišli. Nepomáhal jej, nedokázal to. Len sedel a plakal. Niečo z toho, čo sa jej stalo, si bral za vinu.

Bol to pre mňa boj prísť tam. Sama som bojovala so zúfalstvom. Znovu som sa o neho bála.

„Položila si mi ho na oltár, drahá,“ povedal mi vtedy Pán.

Len potom som mu dokázala pomôcť.

„Povedz jej všetko. Potrebuje počuť, že všetko to malo zmysel. Potrebuje počuť o tom, čo pre teba urobil Boh. Povedz jej to všetko,“ povedala som orlovi.

Pozrel na mňa. „Prečo?“ opýtal sa.

„Preto, aby dospela. Keď jej to všetko povieš, dospeje. Sama sa naučí bojovať. Čokoľvek príde, ak ju aj rania, ustojí to. Boh jej dá spoločenstvo, podržia ju. Keď jej to všetko povieš, jej viera znovu zažiari. A mnohí budú počuť Pravdu cez jej ústa.“

„Nepýtam sa prečo jej to mám povedať, ale prečo je v tomto stave, prečo je jej tak zle.“

„Ja viem, čo sa pýtaš, ale moju odpoveď to nemení. Povedz jej to všetko. Daj jej všetko, čo do teba vložil Boh. Nepozeraj na jej trápenie. Pozeraj do neba. Teraz si orlom bojovníkom. Vybojuj jej život.“

Nechcelo sa mu do toho. Trhalo mi srdce, keď som videla, ako tí mladí ľudia trpia každý vo svojej bolesti. Ťahalo ma jednoducho si ku nim kľaknúť, objímať ich a plakať s nimi. Ale to nebolo riešenie. To by mňa samu ponorilo do ich zúfalstva.

A tak orol spieval svoju pieseň. Položila ma na kolená. Uzdravila aj moje zranenia aj keď nebola určená mne. Dievčina pri orlových nohách pokojne zaspala.

„Teraz ju nechaj,“ povedala som mu, „Boh sa o ňu postará.“

Pomaly vstal. Vzala som ho za ruku a viedla preč. Musela som. Bolo mi to ľúto, bola som k nemu celý čas tak tvrdá, ale nesmel viac na ňu pozerať. Prehlbovalo to jeho bolesť. Posadila som ho na zem kúsok od miesta, kde som začala pomáhať raneným. Popri všetkom, čo som robila, som sa za neho modlila. Nakoniec, keď už nebolo moc čo robiť, posadila som sa vedľa neho. Dlho som mu spievala. Novú pieseň. Nevedela som, že viem tak spievať, len som to urobila. Bola ako ostrý meč, ako roh plný uzdravujúceho oleja. Bol po nej dlho ticho. Nechala som ho, aby si zvyšok vyrozprával s Bohom sám.

Ja som išla priamo k Pánovi.

„Bože, je to tak ťažké!“ plakala som.

„Preto som vám dal toľko lásky, aby ste sa milovali navzájom. Láska prikrýva množstvo hriechov. Moja láska je dokonalá. Moje milovanie nekončí. Láska je zbraňou víťazstva v ďalšej bitke.“

Už som toho mala naozaj dosť. Už znovu bitka? Ešte som sa ani trochu nespamätala po poslednej.

„Vyčerpalo ťa to, pretože nie si so mnou v úplnej jednote. Neber si závoj nevery. Neber si nápoj smútku. Polož sa mi do dlaní. Ja ťa ponesiem.“

Položila som sa. Niesol ma. Uzdravil všetko, dokonale všetko, čo ma v poslednom boji bolelo. Posadil ma vedľa orla. Orol na mňa položil svoju dlaň a žehnal mi. Chvíľu sme spolu pobudli srdcom v nebi. Potom som otvorila oči.

„Už je to tu,“ povedal, „duch smrti požierajúci všetok život.“

Poznala som jeho útoky. Prázdnotu, ktorú prinášal, chuť skončiť, zomrieť, mať konečne aspoň na okamih pokoj...

Aj orol poznal jeho útoky. Veľmi dobre. Hlboko a osobne.

„Zvládnete to,“ povedal nám vtedy Pán.

„Aj v hejne krkavcov boli takí démoni,“ ozvala som sa, „vieš ako som vtedy žila.“

„Viem, a tiež viem, čo všetko si sa vtedy naučila. Zvládnete to.“

„Pane,“ ozval sa orol, „ty vieš, koľkokrát som chcel zomrieť.“

„Viem, a tiež viem, čo si sa všetko naučil. Zvládnete to. Milujte ma a milujte. Prinesiete život.“

Ďalej s nami nedebatoval. Odišiel. Nechal nás tam. Nechcel, aby sme s Ním vyjednávali, ako sme mali obaja v pláne. Chcel, aby sme Ho poslúchli. Spomenula som si na radosť, akú som mala, keď som konečne prestala protestovať, keď odo mňa niečo chcel a zamrmlala som:

„Tak dobre.“

Orol na mňa pozrel. Bolo v tom všetko, čo si kedy o mne myslel. Mal ma naozaj veľmi hlboko rád. „Idem s tebou,“ povedal.

„Modlite sa,“ ozval sa Boží Duch. Ak by sa neozval, myslím, zostali by sme tam stáť, ponorení do údivu nad Božou dôverou k nám, až by bolo neskoro na akúkoľvek prípravu. Ale keď sa ozval, uvedomila som si, ako je na tom mnoho bojovníkov po útoku zúfalstva stále zle. Čím viac z nás sa pozbiera, tým skôr im pomôžeme. Niečo podobné zahorelo aj v mojom orlovi. V duchu som ďakovala Bohu za jednotu, ktorú nám znovu dal.

„Bože,“ začal orol, „nemám slov. Nemám nič, nemám chuť, nemám silu na takýto boj. Mám len teba. Postavil si ma sem, lebo vieš, že je to správne. A ja idem. Ale potrebujem tvoj zázrak.“

„Amen,“ povedala som. Netušila som, čo ešte pridať. Len som pozrela na maličkých, ktorých sme museli ochrániť a dodala som: „Veď nás, daj nám múdrosť a stratégiu. Potrebujeme tvoj mocný zásah.“

Potom sme sa postavili a zašli za orlom s jazvou na líci. Už nás čakal.

„Vy dvaja ste víťazi,“ povedal, „netraste sa pred nepriateľom, ktorého už váš Pán porazil. Žite, len žite, len žite. A milujte.“

Zoradili sme našu letku a vyleteli hore. Modlili sme sa za každého menovite, postili sme sa a žehnali im jediné – hlboké stretnutie s Bohom, ktorý dáva život. Potrebovali zažiť Jeho milovanie, aby vydržali nálet démonov smrti.

Potom sa začal boj.

Okolo nás bola tma. V diaľke som počula povely orla s jazvou. Poslúchli sme všetko, čo povedal. Aj tí, o ktorých som sa bála, že sú príliš vlažní, že neberú modlitby vážne, všetci sme poslúchli. Zomkli sme sa jeden k druhému – celý oddiel a niekoľko bojovníkov, ktorých nám pridelil orol s jazvou. Modlili sme sa naozaj neprestajne. Nebolo hodiny, kedy by sme mlčali. Mnohí mladí vtedy videli anjelov, ktorí nás chránili. Namaľovali obrazy, v ktorých boli nebeské farby. Neviem, ako ich namiešali, ale boli iné, vyjadrovali hĺbku nádhery neba. Boh cez ne posilnil veľa bojovníkov, ktorí sa pri nich pristavili.

Orlica, z ktorej krídiel mali padať kvety, lietala naozaj vysoko. Dotýkala sa neba. Sprevádzaná anjelmi letiacimi po jej stranách, prinášala bojujúcim Božie občerstvenie. Niekoľko jej učeníčiek lietalo s ňou. Na pohľad to bolo trúfalé. Ale bolo to presne to, čo Boh chcel.

A potom z jej krídiel naozaj začali padať kvety - sviežosť života priamo od Božieho trónu.

Držali sme svoje meče, držali sme štíty. Bolo nám veľmi teplo, cítili sme hustú prítomnosť zla. A to ešte nevyleteli žiadne šípy nepriateľa, ešte nepadli jeho rany mečom.

Prišlo to ako jedovatá spŕška. Ako roj tisícov ihiel mieriacich na nás. Cítila som, ako skĺzli po mojej zbroji. Opakovalo sa to niekoľko krát. Niektorí mladí stonali bolesťou. Ale nemohla som im pomôcť, kým nezvládneme najhorší nápor.

Orlica a jej učeníčky ešte stále lietali. Napriek všetkému. Vnímala som, ako sa proti nim zoskupuje úder. Modlila som sa za Božiu stratégiu, za múdrosť pre orlicu, aby dokázala rozoznať každý krok. Cítila som jej strach a modlila sa, aby jej Boh dal nadprirodzenú odvahu.

Oddiely časti vojska, v ktorej sme stáli sa modlili, počula som ich a posilňovalo ma to. Orol s jazvou poslal nových bojovníkov, aby podopreli moju časť. Bola som mu vďačná. Nevedela som, kam skočiť skôr, komu pomôcť, kto vydrží, vykoľajilo ma to z rovnováhy. Niektoré deti okolo mňa už zažili veľa bolesti, hoci boli tak mladučkí. Vážila som si povzbudenie starších žien aj mužov, ktorí ku nám prišli. Oprela som sa o ich pomoc a pokúsila sústrediť sa na boj.

„Neboj sa,“ zašepkal mi orol.

Oprela som si čelo o jeho krídlo. „Dobre,“ odpovedala som mu.

Démoni strieľali šípy a útočili aj priamo. Ocitla som sa oproti stredne veľkému démonovi. Vedela som, že je to taký, z akého moci ma vyslobodil môj veľký Boh. Poznala som temnotou jeho hnusného vplyvu. Bojovala som s ním dlho. Bránila sa a útočila, bránila a útočila. Orol ma zatiaľ ochraňoval od náletov menších démonov, ktorí mali odpútať moju pozornosť a rozptýliť moje sily. Bolo to hnusné. Hnusnejšie ako inokedy. Ale verila som, že dnešné víťazstvo bude aj pre mňa osobne základom pre mnohé ďalšie.

Orlica, z ktorej krídiel padali kvety, bola ranená. Len ľahko, ale zmenilo to krivku jej letu. Ako prvá si to všimla Jedinečná. Milovala ju, modlila sa za ňu viac ako my všetci.

„Môžem jej pomôcť?“ opýtala sa ma.

„Choď,“ odpovedala som, „orol, choď s ňou,“ prikázala som môjmu orlovi.

„Ale čo ty?“

„Budem v poriadku,“ povedala som.

Odleteli. Zaradili sa každý z jednej strany ranenej orlice. Potrebovali sme ich. Potrebovali sme ten bláznivý let nad našimi hlavami. Bol to let života. Slovo na nich bolo – Jediný Boh, Cesta, Pravda a Život.

Bojovala som s tým démonom a pomaly strácala silu. Orol mi naozaj chýbal. Potrebovala som vyhrať čo možno najrýchlejšie. Modlila som sa o zázrak.

Ocitla som sa v nebi. Bol tam ničím nenarušiteľný pokoj. Boj, v ktorom som ešte pred okamihom bola, akoby jestvoval len v mojich dávnych spomienkach. Stromy okolo mňa, tráva aj kvety, potok, ktorý tiekol neďaleko – to všetko spievalo nádhernú pieseň o Stvoriteľovi. Po mojej pravici kráčal Pán Ježiš. Hľadela som na neho a tešila sa, že je so mnou.

„Všade som s tebou. Kdekoľvek si,“ povedal. Zastal a vzal moje dlane do svojich. Zrazu sme boli na našom známom mieste – nad údolím, v ktorom sa nachádzala Božia armáda.

„Vezmi môj pokoj,“ pokračoval, „a dones ho dole.“ Pobozkal ma na čelo a ja som sa ocitla znovu oproti démonovi, ktorý mal moc zožrať moju radosť. Mal moc zastaviť moju pieseň. Mal moc pritlačiť ma na tvár do prachu zeme, aby som sa viac nevládala nadýchnuť. Ale môj Boh vládol oveľa väčšou mocou. Moja sila sa vtedy zdvojnásobila. Nebolo to zo mňa. Nebolo to, pretože ma niekto povzbudil alebo som počula dobré vyučovanie. Bola to moc z neba.

Môj meč sa rozžiaril. Bola to Božia sláva.

Neviem ako som to urobila, neplánovala som to, len som bola s Ježišom. Len som sa modlila, len som sa opäť v duchu prechádzala po nebi. Ale démonovi som jednoducho zrazila hlavu.

„Ďakujem,“ povedala som Bohu. Bolo to viac ako to slovo. Vedela som, že je to čisto a len Jeho víťazstvo.

Obrátila som sa k najbližšiemu jazdcovi a pomohla mu, potom sme sa spolu vrhli pomáhať mladým bojovníkom. Niektorí sa mali naozaj ťažko. Niesli si zranenia, ktoré im spôsobili ich blízki, spolužiaci, známi... Démoni sa snažili triafať presne do nich. Bolel ma len pohľad na to, ako trpia. Myslela som na Ježišovu lásku a s ňou som prišla k jednému mladíkovi. Mal osemnásť. Život pred sebou, ale to, čo mal za sebou, stačilo aj na dva životy. Odpustil. Bola to milosť. Ale ešte nemal čas naučiť sa používať výzbroj. Jeho zranenia nemali čas úplne sa uzdraviť. A teraz sa démoni do nich triafali. Kľačal na zemi a už mal dosť. Nechápal, na čo mu je viera, keď to znovu tak veľmi bolí.

Vzala som ho ku sebe do sedla a prikryla štítom. Tam spoznal moje staré zranenia. A aj to, ako ma Boh uzdravil. Dalo mu to silu postaviť sa myšlienkam smrti. Zoskočil na zem a ťal do démonov, napísala by som hlava-nehlava, lebo tak to na prvý pohľad pôsobilo, ale nebolo to tak. Bol plný Božieho života. Odpustil tak, ako jemu odpustil Boh. Pomohol mnohým svojím priateľom.

Bojovník, ku ktorému som sa dostala hneď po ňom, bol straší. Nedospel ešte vo viere, hoci už roky chodil s Pánom. V mladosti veľa pil. Teraz chodil s Pánom, ale veci, kvôli ktorým padol do závislosti na alkohole, nikdy nedoriešil. Démoni na neho kričali: „Dnes zomrieš!“ Ťali do neho mečmi a močili na neho. Posmievali sa mu, škodoradostne napodobňovali jeho neúspešné pokusy ubrániť sa.

Pozrela som hore. Zatúžila som, aby orol zletel ku mne a pomohol mi.

„Drahá,“ oslovil ma Pán, „to je smútok.“

Zodvihla som meč a zrazila k zemi démona smútku, ktorý ma otravoval. Potom som sa pustila do tých, ktorí trápili toho muža. Bolo toho veľa, ale prešli sme spolu vecami, ktoré formovali jeho život a prijal Božie uzdravenie. Hneď sa aj otočil k mladíkovi, ktorý ležal pri ňom na zemi a pomohol mu. Stal sa jeho otcom.

Bolo to stále husté, aj keď už menej, necítila som tak nepríjemný tlak. Koniec náletu sa blížil. Mala som chuť si oddýchnuť a nechať to už tak, veď už sa to končí, ale Boh mi nedovolil. Bola to taktika nepriateľa, chcel nás uspať falošným pokojom. Zodvihla som meč a niekoľko démonov falošného pokoja padlo k zemi.

„Fú,“ vzdychla som si, „asi neviem, čo príde teraz.“

Mala som pravdu. Obklopila ma úplná tma. Ale úplná. Pred tým bola tma, ale videla som trochu a to mi stačilo. Teraz som nevidela nič. Vôbec nič.

Zavrela som oči. Musela som sa úplne dokonale položiť Bohu do rúk. Bez akejkoľvek pochybnosti. Nevera dnes nesmela mať miesto v mojom srdci. Ani len kúsoček. Nechala som Božieho Ducha, aby ma viedol. On vedel, kedy letí šíp, on vedel, kedy mám zodvihnúť štít. On vedel, kedy mám udrieť mečom. Chýbal mi orol. Len okamih. Len sekundičku. Ale nemala som to dovoliť. Bol to strach, už znovu. A trafil ma presne.

Zakymácala som sa v sedle. Niekto mi schytil rameno a podržal ma.

„Nepoddaj sa mu,“ povedal. Bol to budúci generál.

Bolelo to hrozne, z boku sa mi valila krv.

„Boh to uzdravil, nemysli na to!“ skríkol na mňa budúci generál, „ je to minulosť! Len to bolo, stalo sa to, už sa to nestane. Boh ti povedal svoje slovo, naplní ho. Opakuj si zasľúbenia!“

Bol na mňa prísny. Niekedy taký na mňa bol aj pred tým, pretože som to potrebovala. Ale teraz bol ako neoblomná skala. Chránil ma proti ďalším šípom a mečom démonov, kým som sa dávala dokopy.

Mala som zo sebou olej. Naliala som si ho do rany a opakovala si zasľúbenia. Budúci generál ma pustil a bojoval niekde po mojej pravici. Nejako som sa držala, aj keď ma rana stále bolela. Ale nekrvácalo to. Vedela som, že vydržím. Nebola v tom radosť, nebola v tom vzletná viera, len som to vedela. Na ramene mi pristál môj orol.

„Sú tam hore v poriadku, nesú svetlo,“ oznámil mi zadýchane a zrazil mečom niekoľko démonov, ktorí na nás nalietali. Nevidel ich, ale vedel, že sú tam. Cítil, že si berú na mušku našu jednotu, ale on našu jednotu miloval.

„Mal si tam zostať,“ odpovedala som mu.

Zrazil démona nevery, ktorý sa na mňa rútil a odpovedal: „Nie, potrebuješ ma viac, budem tu. Nemienim sa pohnúť zo svojho miesta,“ zrazil ďalších pár démonov, „len preto, že si si vzala do hlavy, že to ideš vzdať,“ mala som dojem že ich padlo najmenej desať, „budem tu a hotovo. Mám svoje povolanie, mienim ho naplniť.“

Vtedy som v tej tme konečne začala vidieť. Vďaka nemu, vďaka svetlu, ktoré priniesol ako závdavok toho, čo mali priniesť orlice. Pevnejšie som uchopila meč a bojovala s ním. Spolu. Tak ako nás na to pripravil Boh.

Orlice naozaj niesli svetlo. Spievali, kreslili, hrali a tancovali. Prileteli s nimi staršie orly. Boli to orly modlitebníci. Prorokovali a modlili sa. Vyvyšovali meno Ježiš. A tma démonického náletu pomaličky redla, až zmizla úplne. A démoni s ňou.

Zosadla som a obzrela si ranu.

„Počkaj,“ povedal orol, „toto urobím ja. Trafili to staré zranenie. Ako to, že tu ešte bolo? Už si o tom nehovorila...“

Cítila som sa potom ako princezná. Napriek tomu, že to bolelo. Bol tak jemný, ako sa mu len dalo. Modlil sa a rozprával mi veci, ktorými mi priniesol uzdravenie. A niečo napísal. Bolo to veľmi intímne moje. Rana ma potom úplne prestala bolieť.

Orlica, z ktorej krídiel padali kvety, sprevádzaná Jedinečnou, pristála priamo pri nás.

„Pomôžeš jej?“ opýtala sa ma Jedinečná.

„Modlime sa spolu,“ navrhla som im.

Modlili sme sa – Jedinečná, orol a ja. A Ježiš ju uzdravil. Odišla s Jedinečnou, aby skontrolovali všetky dievčatá, ktoré po celý čas lietali s ňou. Nechceli zanedbať ani najmenšie zranenie, aby rany nezačali časom hnisať.

„Už mi to nerob,“ povedal mi orol.

„Čo?“ opýtala som sa, aj keď som vedela, o čom hovorí.

„Nevykrúcaj sa. Nesmieš sa o mňa báť. Neopustím ťa. Budem pri tebe, pretože to je to najlepšie, čo mi pripravil Boh. Jeho plán. Potrebujem ťa tak, ako ty potrebuješ mňa. Neklep sa už.“

Zasmiala som sa. Napomenul ma tak dôrazne a tak trefne a zároveň do toho vložil dávku humoru, ktorá mi nedovolila hnevať sa, že je taký tvrdý.

„A vyhrali sme,“ usmial sa.

Neskutočne som ho vtedy vystískala. „My sme vyhrali!“

Chcelo sa mi spievať, tancovať, jašiť sa, poskakovať, čokoľvek totálne bláznivé. Pretože Ježiš nám daroval víťazstvo. Pretože sme zažili lásku Otca. Pretože sme zažili slávu prítomnosti Božieho Ducha. Ale nedokázala som si vybrať, čo vlastne chcem robiť.

Orol sa jednoducho posadil za klavír a hral. A tak som sa len posadila k nemu, počúvala a do sýtosti sa vykúpala v nebeskej rieke.

2. 10. 2013

Temnota

Temnota
Temnota sa valila priamo na nás. Bola ako hustá, hrubá hemžiaca sa stena siahajúca až po oblaky. Čím bola bližšie, tým viac nám zakrývala výhľad do neba. Najsilnejší bol v nej oddiel démonov klamu. Démoni falošného uspokojenia sa vyškierali s istotou víťazov, démoni hnevu zlostne prskali. Orol sa ku mne pritúlil. Vnímal moju rastúcu skľúčenosť a chcel ma potešiť.
Aj orol s jazvou bol dnes jazdcom. Boh ho povolal, aby sa v budúcnosti stal jedným z generálov Jeho armády. Na ramene mu sedel jeho orol. Budúci generál na nás chvíľu sústredene pozeral. „Naozaj sú všetky tvoje bolesti uzdravené?“ opýtal sa ma.
„Nie. Trasiem sa o neho. Bolesť zo samoty je uzdravená, ale bolesť, ktorú mi dlho spôsoboval strach, tá nie je uzdravená.“
„Zaspievaj jej,“ prikázal budúci generál môjmu orlovi.
A tak spieval. Ako to mám opísať? Vôbec som netušila, že vie takto spievať. Ale prestala som sa o neho báť.
V démonickom oddiele bolo naozaj husto. Odvšadiaľ lietali nadávky, šípy sa zabodávali do každej nechránenej časti tela. Boli sme nimi obklopení, počúvali sme ich výsmech namierený na naše slabé miesta. Tlačilo to na našu vieru. Malo to moc ju zadusiť. Znovu som si pripomínala niektoré z Božích zasľúbení pre môj život. Opakovala som si ich ako žiačik malú násobilku. Plnila som sa nimi. Posilňovali môj štít. Orol túžil lietať niekde v oblakoch mimo tejto temnej masy. Niekde, kde bolo jasno, kde mohol v pokoji počúvať Boha. Miestami sa ma držal úplne kŕčovito. Vedel, že potrebuje vydržať, aby rany našich mečov niesli znásobené pomazanie. Preto nás Boh postavil na toto miesto. Aby sme bojovali spolu. Ale bolo to pre neho veľmi ťažké. Zvnútra ho dusila bolesť. Nemohla som skúmať, čo to je. Nebol čas. Len som sa potichu za neho prihovárala. Duchom som hľadela na Pána. Jediné svetlo, ktoré sme teraz mali. Čakala som na povel.
Konečne sme mohli tasiť meče. Vytiahla som svoj, orol svoj.
„Teraz,“ povedala som.
Spoločne sme zaťali do najbližšieho démona klamu. Potom do ďalšieho a potom znovu. Neviem ako dlho to trvalo. Bolo to slizké, bolo to mastné, lepkavé a smradľavé. Nevidela som nič len tmu a Pána. Zhora som počula spev a rinkot zbraní orlov. Odniekiaľ z ľavej strany modlitby budúceho generála. Boli sme si všetci vzájomne posilou.
A znovu len temnota. Znovu hnus démonických šípov. Bolo mi v tom nepríjemne. Potrebovala som sa stále modliť, byť skrytá v Bohu, ktorý je mojím hradom. Spomínala som na chvíle, keď na nás nalietali krkavce. Bolo to podobné – tie pocity. Chcelo ma to zatlačiť k zemi. Umlčať v nekonečne beznádeje.
„Ježiš, Ježiš,“ volala som, „len ty si moja nádej!“
Ocitla som sa pred Ním.
„Tak je. Teraz som už len Ja tvojou nádejou,“ povedal. „Na popole tvojich prehier som postavil nové víťazstvo. Dnes si iná. Si úplne moja. Moje túžby sú tvojimi, tvoje mojimi. Stalo sa z nás jedno.“
Potom som znovu bola v realite boja. Cítila som, že koniec je blízko. Posilnená Ježišovými slovami, som bojovala za dvoch. Orlove rany slabli, gniavili ho démoni klamu a horkosti, ale stále mi pomáhal. Snažil sa vydržať v tempe, ktoré som nasadila. Zavesil sa na Ježiša a modlil sa. Chcel mi byť nablízku aspoň toľko, koľko vládal. Aj keď ho veci, ktoré plnili jeho myseľ, nesmierne boleli. Boleli o to viac, že vnášali rozdelenie medzi nás dvoch. Cítila som jeho aj moju vlastnú bolesť. Bolo to neznesiteľné. Túžila som po konci tohto boja aj pre neho. Túžila som sa o neho postarať.
Bojovala som so strachom. Démoni tohto druhu sa zhrčili nado mnou. Hádzali do mňa špinu a kal. Ich vlastné vývratky. Bolo mi v tom tak clivo! Plakala som a prosila Boha, aby zasiahol. A On dával moc každej mojej modlitbe, každému slovu, ktoré som vyslovila. Moja výzbroj bola čistá napriek špine, ktorá na mňa zhora lietala. Nechcela a nesmela som sa poddať strachu, pretože v strachu by som nechala všetko tak a venovala sa len orlovi. Ale to by nás dostali oboch. Dookola som si pripomínala Pánove slová. Spievala som si ich, pohmkávala. Len aby som vydržala.
Od chvíle, keď so mnou Ježiš hovoril, som videla jasnejšie. Aj v tej temnote. Do vojaka vedľa mňa zaťal démon svoje pazúry. Snažil sa mu vyškriabať oči, aby viac nevidel Boha. Bojovník sa snažil ukryť za štítom, ale démon sekal mečom tak hnusne premyslene, že muž od bolesti plakal a už už by sa vzdal, keby mu nepriskočil na pomoc iný bojovník. Sám ranený len ľahko, spojil ich dva štíty a pod strieškou svojho brata aj seba dôkladne ošetril. Iného trafil šíp priamo do hrude. Ležal na zemi a dýchal z posledných síl. Nemal mu kto pomôcť, a tak som sa k nemu sklonila. Orol, slabučký, ale stále odvážny, mu povedal niekoľko slov. Boli to slová z neba. Priniesli uzdravujúci olej. Prikryli sme ho jeho vlastným štítom, aby sa mal čas zotaviť. Chránený od priamych striel mal veľkú šancu byť znovu v poriadku. Moju drahú sestru poranilo ostrie démonického meča. Keď som videla, akého charakteru je tá rana, vzala som luk a vystrelila jeden z mojej zásoby šípov. Rozštiepil sa na niekoľko desiatok menších. Jeden z nich ju trafil. Modlila sa v jazykoch za svoje uzdravenie, ale neprestala pri tom bojovať. Bola veľmi odvážna. Ochránila mnoho maličkých.
Všade bol škrek démonov, temná masa akoby sa prelievala našimi životmi. Akoby prešla skrz. Zanechalo to vo mne pocit chladu. Volala som o milosť byť znovu horúca. Milovať Boha a byť milovaná Ním. Horliť za veci Jeho kráľovstva. Volala som o milosť vidieť priamo do neba, na Neho, na trón, anjelov, na zástupy spasených, rieku Božieho Ducha a nádheru nebeských stromov. Ocitla som sa hlavou v nebi. Srdcom v nebi. Bola som stále v boji s temnotou, ale už viac nado mnou nemala moc. Boh mi bol reálnejší ako všetko ostatné.
Obzrela som sa, aby som zistila, ako je na tom budúci generál. Bol v najhustejšej temnote. Potreboval nás, ale nechcela som k nemu ísť bližšie, pretože som sa znovu bála o orla. Nie tak veľmi ako pred tým, ale bála som sa.
„Poďme, vydržím to,“ povedal orol a zrazil k zemi jedného z démonov strachu, ktorý do mňa ťal svojím mečom.
Sústredene som si ho prehliadala.
„Vydržím to. Cítim posilnenie, ktoré ti dáva Ježiš. Aj mňa to posilňuje. Moje zranenie nie je také ťažké, aby som to nevydržal.“
Stále som sa nehýbala.
„Choď!“ povedal. Trochu sa hneval, ale len trochu, pretože chápal, prečo sa zdráham.
Pohla som sa teda. Po pravici a ľavici budúceho generála stáli skúsení bojovníci. Zaradili sme sa za nich. Niekoľko mladých, ktorých som poznala, sa zaradilo za nás. Spolu sme stáli ako jedno. A tak sme bojovali ďalej.
Dievčatá priamo za mnou trafili šípy závisti. A mňa šíp hnevu. Ukryla som sa za štít, vytrhla si ho a robila pokánie. Prosila som o milosť. Nechcela som sa poddať pocitom, ktoré priniesol. Potom som dievčatá poslala do ľahšej paľby. Len jednu, ranenú príliš ťažko na to, aby išla s nimi, som si nechala pri sebe. Vysadila som si ju pred seba na koňa, aby som ju chránila. Rana na ramene, ktorú spôsobil šíp, ma pálila. Pri každom pohybe ruky, v ktorej som zvierala štít viery som cítila, ako mi z nej vyteká krv. Dievčina, slabá na to, aby sa udržala v sedle sama, sa mi o ňu ešte aj opierala. Netušila som, ako dlho takto môžem vydržať. Orlove rany, aj keď robil, čo vedel, slabli, budúci generál dostal zásah samospravodlivosti do panciera. Zavrávoral, zakymácalo ho v sedle, ale nespadol. Jeho orol bojoval aj za neho, bojovníci po jeho pravici a ľavici sa ho snažili ochrániť, kým našiel stratenú rovnováhu.
Snažila som sa v tom celom pozerať stále priamo do neba. Oprieť sa jedine a len o Pána, moju nádej. To bol spôsob ako vydržať.
Konečne sme tou stenou prešli. Dievča aj orla som položila na zem. Najskôr som sa postarala o ňu. Pomohla som jej odpustiť jej vinníkom. To otvorilo cestu Božiemu uzdraveniu. Potom som sa obrátila k orlovi. Rana nebola veľmi hlboká, ale bolestivá. A bola tam príliš dlho, už sa začínala zapaľovať. Musel to cítiť pri každom pohybe. Uberala mu silu a výdrž.
„Sebaľútosť,“ skonštatovala som, „nechutná taktika.“ Potrela som mu ranu Pánovým olejom. „Hneď si fit, usmiala som sa na neho.“
Usmial sa späť. „Páčilo sa mi to.“
„Aj mne. Veľmi.“
„A ty?“ opýtal sa na moje zranenie.
„Hneď sa o seba postarám,“ odpovedala som. Ošetrila som si poranenú ruku, strávila chvíľu s Pánom. Rozoberala som s Ním niektoré momenty môjho života pretkané hnevom, zranenia, ktoré vtedy boleli. Dotkol sa ma a uzdravil ma. Potom som sa postavila.
„Budem sa motať tu na okolí. Aby som ti bola nablízku,“ povedala som orlovi.
Dievča už bolo obklopené kamarátkami, ktoré sa o ňu viac ako starali. Oni ju rozmaznávali! Závisť bola preč a dievčatá si v detskej radosti chceli vynahradiť to, čo im šíp na chvíľu vzal. Chichúňali sa a jašili a robili vcelku veselú spoločnosť aj orlovi.
Ranených bolo veľa. Aj démonov klamu visiacich na mojich súrodencoch. Tvárili sa, že tam nie sú a nenápadne zatínali svoje pazúry do ich rán. Pobehovala som od človeka k človeku, od orla k orlovi. Modlila som sa a spievala. Niekedy aj tancovala. Niektoré zranenia boli hlboké. Vyžadovali čas. Často som pribiehala k orlovi s jazvou a ťahala z neho rady, pretože som nevedela ako ďalej. Potom som ich na modlitbe preberala, sama sa učila a používala ich. Veľa som sa so zranenými modlila. Sýtili sa Pravdou a tá vyhnala lož.
Orlica, z ktorej krídiel mali raz padať kvety vyviedla spod strechy zo štítov svojich učeníkov. Mnohým pomohli práve oni. Vďaka tomu, čo ich naučila. Boh znásobil všetku jej múdrosť a lásku, ktorú im dala a prelieval z nej na ranených.
Orol bol už v poriadku. Odsadol si od hlúčika dievčat, ktoré začali rozberať akúsi číro ženskú tému a len sedel a pozoroval ma. Robil to rád. Nevolala som ho pomáhať mi. Bol v tom so svojím Ockom. Rozprával s Ním o minulosti. Keď som si už potrebovala oddýchnuť, jednoducho som sa zvalila k nemu do trávy a oprela sa o jeho mäkučké krídlo.
„Zahraj,“ poprosila som.
A tak hral. Všetko vypätie boja aj služby zo mňa spadlo dole. Kúpala som sa v čistote Ducha, v Jeho rieke. Naháňala sa s Ním v povetrí...
Potom hudba doznela. Orol pozeral na mňa a čakal.
„Tak poď,“ usmiala som sa. Vyhupla som sa na koňa a popchla ho do cvalu.
„Schválne, kto je rýchlejší?“ opýtala som sa a už ma nebolo. Obehla som stany táboriacich vojakov, prefrngla okolo prameňa, ku ktorému sa chodili napiť a vyrazila do púšte. Orol lietal tesne nad mojou hlavou.
„Čo vidíš?“ pýtala som sa.
„Sucho,“ odpovedal.
„Kam až?“
„Veľmi, veľmi ďaleko.“
„Vieš, čo to znamená?“
„Viem. Musím sa naučiť privolať dážď.“
Spomalila som. Sadol si predo mňa na sedlo a opýtal sa:
„Ty vieš ako?“
„Tuším.“
„Ako?“
„Prečo sa na to pýtaš mňa?“
„Lebo som chcel, aby si to vedela aj ty. To, ako privolať dážď.“
Nadchlo ma to. To bolo ono. To som presne chcela!!!
„Tak hraj!“ povedala som. Ešte za jazdy som zoskočila z koňa a odľahčila sa od výzbroje. Anjeli stáli okolo mňa a ja som mala tancovať len pre môjho Pána. Nie pre duchovný boj, nie pre vyznávanie, že On je Pán, nie preto, aby som prelomila atmosféru a situáciu, nie pre to, aby som viedla k chvále, nie pre prorocké slovo prichádzajúce v tanci... Tancovala som len a len pre môjho Boha.
Orol hral. Ja som tancovala. Potom som kľakla na kolená a vyznávala Bohu svoju lásku.
„Ocko, pošli dážď,“ prosila som nakoniec s úplnou a samozrejmou dôverou, že to urobí.
Stvrdnutú, vyschnutú zem zmáčali prvé kvapky. Orol bol stále hlavou v nebi. Prsty mu lietali po nástroji a ja som mala dojem, že každý tón je ako dokonalá modlitba, dokonalé vyznanie lásky k Bohu, dokonalá prosba o dážď.
Niekoľko minút neskutočne husto lialo. Nechápala som, kde v tom množstve vody je ešte priestor na vzduch na dýchanie. Toľko jej bolo.
Potom hudba utíchla. Ani sme sa nepohli. Len sme pozorovali premenu, ktorú spôsobil náš veľký Boh. Na zemi vyrašila prvá tráva.
„Prejdú roky a znovu sa sem vrátite,“ povedal vtedy Ježiš, „toto miesto budeš volať Oáza.“
Sadla som znovu na koňa. Znovu bojovník v Jeho mocnej zbroji.
„Neste spolu moje povolanie. Každý sám za seba, každý zodpovedný za svoju časť. Nechcite jeden od druhého, aby niesol tú druhú. Každý ponesie svoju. Obe povolania sú úplne kompletné. Ale keď ste spolu, v tých veciach, v ktorých Ja chcem, aby ste boli spolu, tam vaše pomazania znásobím. Buďte s mojím Duchom. On vás povedie.“
Orol si sadol predo mňa na sedlo a vrátili sme sa k našej letke. Najskôr sme mlčali. Trávili sme to všetko, čo sme zažili osamote s Pánom. Potom sme sa rozhovorili. Znovu sme mali o čom učiť. A potrebovali sme to urobiť rýchlo, lebo nepriateľ vyťahoval nové zbrane. Aj keď víťaziaca stratégia bola v podstate stále tá istá – žiť naplno s Ježišom, bolo veľmi ľahké skĺznuť do všednosti vzťahu s Ním a prestať Ho brať úplne vážne. Na to sme boli spolu – aby sme sa navzájom povzbudzovali a jeden druhého chránili.
Nálet, ktorý sa blížil, vlastne ani nevyzeral ako nálet. Bolo to úplne nenápadné, len si to tak zľahka poletovalo, nedesilo to, nepútalo na seba pozornosť. Bola to letargia, malé kompromisy, postupné zvlažnenie, ústupoček tam, ústupoček tu. Až Ježišov vojak ležal nečinne na zemi a kúpal sa vo vlastnej vlažnosti a lenivosti. Alebo v bolesti, pretože do starých, neuzdravených rán sa mu na zemi nanosila špina.
„Vezmite si celú výzbroj,“ rozkázala som svojmu oddielu, „nič vám nesmie chýbať. Neprestajne sa modlite, bdejte a buďte ostražitý. Netolerujte žiadne ústupky z množstva modlitieb, na aké ste zvyknutí. Ak spozoruješ, že začínaš vlažnieť, okamžite volaj SOS. Okamžite. Každú stratenú sekundu totiž budeš musieť získavať späť dvojnásobne dlho. Buďte pripravení pomáhať si navzájom. Buďte ochotní vydávať počet. Neskrývajte sa jeden pred druhým. Potrebujeme otvorenosť a dôveru v láske.“
Oddielom preletel šum.
„To bol len strach,“ povedala som, „pošlite ho preč. Orlice, spievajte,“ rozkázala som.
Niekoľko orlíc začalo spievať chvály.
„Odovzdaj sa znovu Bohu. Znovu celý. Úplne bezo zbytku. Nič si nenechávaj pre seba, nič neskrývaj. Aj tak pred Ním nič neskryješ a tebe sa to stane ťažkým bremenom. On ťa odľahčí, daj mu všetko,“ volala som.
To Boh do mňa vlial toľko novej sily do boja. Pomazanie bojovníka. Úplný opak toho, čo na nás prichádzalo. Cítila som, ako sa to prelieva na mladých okolo mňa.
Niekoľko orlíc aj orlov v sebe zápasilo. Nechceli dať všetko, čo mali.
„Boh mi to vezme, keď mu to dám,“ hovorila jedna. Páčil sa jej chlapec z jej triedy. Nepatril Ježišovi, ale ona s ním aj tak chcela chodiť a aj on s ňou.
„Keď mu ho dáš, aj pre neho to bude najlepšie. Ježiš sám platil cenu za jeho večný život. Vzdaj sa toho vzťahu. Dovoľ Bohu robiť svoju prácu v jeho živote. Keď s ním začneš chodiť a dúfať, že sa pri tebe obráti, pripútaš ho k sebe, nie k Bohu. Tým mu nepomôžeš.“
„Ale ja ho mám rada.“
„Ver mi, Ježiš ho má radšej. Daj mu ho. On sa postará.“
Plakala. Spolužiačky sa jej posmievali, že je ešte panna. Neprijímali ju medzi seba, pretože chodila medzi kresťanov. Bolo to ťažké. O to viac chcela toho chlapca. Mohla konečne zapadnúť a k tomu mať naozaj krásneho a dobrého chalana, pretože on taký naozaj bol.
„Bohu daj svoju bolesť. On ju uzdraví.“
Spustila plač, na ktorý nezabudnem. Otvorila mi srdce a vyrozprávala kruté tajomstvá svojho mladučkého života, na ktoré sa zavesila túžba byť milovaná a prijatá. Preto chcela tak veľmi chodiť s tým chlapcom. Objímala som ju ako trasúce sa vtáča a plakala som s ňou. Dlho sme tak sedeli. Potom som ju zaviedla za jednou zo starších orlíc, ktorá jej porozumela oveľa hlbšie. Vzala ju pod svoje krídlo, kryla ju svojím štítom, starala sa o ňu ako o svoju, až kým dievča neprijalo hlboké uzdravenie.
V ten deň, keď sa vrátila, bola iná.
„Ďakujem,“ povedala.
„Mne? Tej, ktorá sa o teba starala ďakuj. Nedokázala by som ti dať ani polovicu toho, čo ti dala ona.“
„Ďakujem. Keby si nebola tak nekompromisná, dnes by som svoju minulosť ešte stále skrývala.“
Teraz som sa rozplakala ja. Dojatím.
Aby som dokončila jej príbeh – niektorým spolužiačkam všetko porozprávala. Prijali Pána. Odvaha, ktorú tá mladá žena mala, bola obrovská. Prešla hlbokým utrpením, ale Boh ju uzdravil a ona na sto percent vedela, že On ju nikdy nesklame. Zažila Otca.
Vrátim sa späť v čase – do momentu kedy sme sa pripravovali na útok letargie a pridružených démonov. Nie všetci mu odovzdali naozaj všetko. Postili sme sa a modlili, aby ich viera vydržala. Sama som sa stále skúmala, či som Mu dala všetko. Či som Mu dovolila bezvýhradne ma vlastniť. A deň čo deň som Mu dávala na oltár ďalšie veci aj ľudí.
Ďakovala som Bohu, že sa mám za koho postiť, pretože postiť sa pre mňa znamenalo plne sa sústrediť na Neho, byť s Ním, len tak, pre Neho, lebo Ho milujem. Zároveň, keď sme o niekoho zápasili, bolo to ako znásobenie sústredenia na ten zápas. Vedela som, že keby som nemala dôvod sa postiť, asi by som to nerobila. Tlak na falošné uspokojenie bol veľmi veľký. V hlave sa mi neustále opakovalo, že aj zajtra je vhodný deň, pomodlím sa potom... Nútila som sa vydržať. A modlila som sa, aby vydržal aj môj orol. Znovu sa ozval môj strach o neho. Túžila som ho vziať pod svoj štít, skryť pod svoje krídlo. Ale nesmela som – musel stáť sám za seba, vo svojej viere. Tak ako my všetci ostatní. Denne som ho znovu kládla Bohu na oltár. Len On mohol zbudovať toho mladého muža na služobníka, ktorého z neho túžil mať.
Mal vtedy energie za dvoch. Naháňal náš oddiel do modlitieb a pôstov, naháňal ich do tvorenia, k evanjelizácii... doslova im dýchal na chrbát.
„Ty sa o nich bojíš,“ oslovila som ho v jeden deň, „preto na nich tak dohliadaš.“
„Iste že sa bojím. Cítim, ako to na mňa tlačí. Sme v tom spolu. Čo ak niekto nevydrží?“
„Poď, utiahneme sa do samoty.“
Oddelili sme si čas na naše osobné modlitby. Boli sme síce v spoločnej miestnosti s deckami, ale boli sme tu len jeden pre druhého a pre Pána.
„Modli sa,“ povedala som mu.
A tak sa modlil. Vylial Bohu všetko a prosil za každého jedného z našich blízkych menovite. Potom som za nich prosila ja. Nakoniec som sa modlila za neho. Veľmi som ho ľúbila - tak ako len možno ľúbiť brata. Bojovala som sama v sebe, aby som znovu neskĺzla do strachu o neho.
„Toto je vážny humus!“ uľavila som si. „Vypadni strach v mene Ježiš!“
Hneď sa mi modlilo lepšie. A orol sa smial. Niečo medzi nami vtedy zmäklo. Boh nás priblížil.
Potom sme len sedeli. Nie nečinne, nie podrobení letargii. Sedeli sme a boli sme pri tom úplne aktívni – boli sme úplne naplno s Bohom – každý sám a spolu. On do nás vkladal nové vízie.
„Tak toto chcem fakt vidieť,“ ozval sa ako prvý orol, „to musím zažiť!“
„Čo?“ opýtala som sa.
„Prebudenie. Tak ako ho pripravil Pán. Žiadne ľudské plány či stratégie ako zasiahnuť svet. Čisto Jeho plán.“
„A?“ opýtala som sa znovu, pretože potom sa nadlho odmlčal.
„Budeš tancovať?“
„Budem,“ usmiala som sa. Postavila som sa a začala som tancovať.
Vzal najbližší nástroj a hral. Bolo to ako modlitba. Bolo to ako chvála. Bolo to ako všetko nádherné, čo som kedy chcela Bohu povedať. Decká sa ku nám pridali každý s darom, ktorý mal. Na záver sme mali miestnosť plnú kvetov, obrazov, nových scenárov a nápadov na tance a scénky, na divadlo, nové hudobné motívy... a ten nepríjemne lepkavý nenápadný nálet bol preč.